Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 3, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417213807
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1417213807.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Renáta Janáková a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: F.. P. P., narodený
XX.XX.XXXX, bytom Q. 8, XXX XX F., zastúpeného: Advokátska kancelária Marko, s.r.o., so sídlom
Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, proti žalovanému: Antidopingová agentúra Slovenskej republiky, so
sídlom Hanulova 1829/5/C, 841 01 Bratislava, IČO: 50 119 231, zastúpenému: Advokáti Chlipala s.r.o.,

so sídlom Svätoplukova 30, 821 08 Bratislava, o zaplatenie 9.800,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k.: B1-10Ca/9/2018-309 zo dňa 30.10.2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k.: B1-10Ca/9/2018-309 zo dňa
30.10.2023, v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
9.800,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.800,- eur od 31.11.2017
do zaplatenia a to sa všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku
uplatneného príslušenstva zo žalovanej pohľadávky žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi vo vzťahu k
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % percent (výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 9.800,- eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalobca je autorom
diela - loga „. ktoré žalovaný bez súhlasu žalobcu ako autora diela používa od 10.12.2014. Žalovaný
mu napriek užívaniu autorského diela neposkytoval odplatu za užívanie tohto loga; žalovaný odmieta
rešpektovať jeho autorstvo. Z uvedeného dôvodu sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v užívaní loga za obdobie posledných dvoch rokov pred podaním žaloby.
Sumu paušálnej náhrady za jeden rok vo výške 4.450,- eur ustálil zo Zmluvy o dielo uzavretej medzi

žalobcom ako autorom a pôvodným subjektom Antidopingovým výborom Slovenskej republiky, pre ktorý
bolo autorské dielo vytvorené a z predpokladu minimálnej sumy úhrady nákladov na materiál a služby,
tak ako bola ustálená v roku 2014, kedy bol žalobca riaditeľom Antidopingovej agentúry Slovenskej
republiky, IČO: 42137292, ktorá bola právnym predchodcom žalovaného. Nárok si uplatnil aj spolu s
ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % zo sumy 9.800,- eur od 31.11.2017 do zaplatenia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že nárok žalobcu neuznáva. Žalobca bol v rokoch
2009 až 2014 riaditeľom Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky, IČO: 42137292.
Dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 15.12.2014 žalobca so zamestnávateľom skončilpracovný pomer a žalovaný má za to, že žalobca bol pri skončení pracovného pomeru oboznámený so
skutočnosťami, že autorské dielo - logo „Y. si dňa 12.07.1994 prihlásil Antidopingový výbor SR na Úrade
priemyselného vlastníctva SR ako ochrannú známku; prihláška bola evidovaná pod číslom F. XXXX-

XX a bola podaná pre služby v triede 42-realizácia antidopingovej činnosti v športe. Prihlášku podpísal
vtedajší predseda Antidopingového výboru P.. C.. Ako osoba poverená pre styk s úradom bol uvedený
v prihláške žalobca. Ochranná známka bola zaregistrovaná pod číslom XXXXXX a zanikla uplynutím
10-ročnej doby platnosti v roku 2004. Antidopingový výbor Slovenskej republiky, pre ktorého ochranná
známka bola registrovaná, nepožiadal o predĺženie jej platnosti. Dňa 12.12.2006 podal Antidopingový

výbor Slovenskej republiky novú prihlášku tej istej zhodnej ochrannej známky, ktorú úrad evidoval pod
číslom XXXX-XXXX a ktorú zapísal pod číslom XXXXXX. V tomto období bol žalobca generálnym
sekretárom Antidopingového výboru SR. Ochranná známka je doteraz v platnosti a prebieha príslušné
správne konanie na Úrade priemyselného vlastníctva SR.
Antidopingový výbor Slovenskej republiky bol občianskym združením zriadeným v zmysle
zákona č. 83/1996 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a zanikol dobrovoľným

rozpustením v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 uvedeného zákona dňa 10.06.2010, čo potvrdzuje list
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky číslo VVS/1-900/90-5749 z 10. júna 2010. Podľa ustanovenia
§ 13 zákona č. 83/1996 Zb. pri zániku združenia sa vykoná majetkové vyporiadanie s poukazom na
článok XII. bod 2. a 3. Stanov. Valné zhromaždenie rozhodne o forme a spôsobe likvidácie, schváli
likvidátora a v súlade so všeobecne platnými právnymi predpismi vykoná majetkové vyporiadanie.

Majetkové vyrovnanie sa vykoná tak, že prípadné aktíva budú poskytnuté určenému subjektu na účely
uvedené v týchto Stanovách ako ciele a úlohy Antidopingového výboru SR. Určeným subjektom v
zmysle článku XII. bod 3. Stanov bola Antidopingová agentúra SR, IČO:42137292, ktorá bola zriadená
01.01.2009. Na uvedený subjekt prešiel v zmysle uznesenia valného zhromaždenia Antidopingového
výboru SR z 08.06.2009 hmotný investičný majetok a dlhodobý hmotný majetok v zmysle inventárneho

súpisu majetku Antidopingového výboru SR, ako aj zostatok na bankovom účte bezodplatne na základe
darovania.ŽalovanýjeuniverzálnymajedinýmprávnymnástupcomAntidopingovejagentúrySlovenskej
republiky IČO:42137292, na základe ustanovenia § 86 ods. 1 v spojení s ustanovením § 106 ods.
1 a 2 zákona č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od
01. januára 2016. Úmyslom Antidopingového výboru Slovenskej republiky bolo bezodplatne previesť

celý majetok na Antidopingovú agentúru Slovenskej republiky, IČO: 4213 7292, ktorá bola jediným
subjektom oprávneným plniť úlohy v oblasti boja proti dopingu v športe v Slovenskej republike. V
tomto kontexte žalovaný uviedol, že súčasťou majetku (aktív) Antidopingového výboru Slovenskej
republiky bola aj ochranná známka, aj keď nebola evidovaná v účtovníctve Antidopingového výboru
Slovenskej republiky. Ochrannú známku je potrebné považovať za ďalší novoobjavený majetok, na ktorý

sa primerane vzťahuje ustanovenie §75a Obchodného zákonníka a zodpovedajúca súdna judikatúra,
v zmysle ktorej pre účely dodatočnej likvidácie sa v nevyhnutnom rozsahu dočasne obnovuje právna
subjektivita zaniknutého subjektu. V kontexte s uvedeným ochrannú známku a jej zodpovedajúce
označenie „Y. X." dobromyseľne používal ako majiteľ a oprávnený používateľ, pričom do tohto času
dobromyseľnej držby je potrebné započítať aj dobromyseľné používanie ochrannej známky právnym

predchodcom žalovaného Antidopingovou agentúrou Slovenskej republiky, IČO: 42137292, v rokoch
2009 až 2015.
Žalovaný vykonal úkony smerujúce k predĺženiu platnosti ochrannej známky, zaplatil správne poplatky
a požiadal o zápis prechodu ochrannej známky na ÚPV SR. Zároveň s Antidopingovým výborom
SR uzatvoril darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bola ochranná známka. Za obdobie rokov 1994 až

2008, kedy pôsobil žalobca v Antidopingovom výbore Slovenskej republiky, pre ktorý autorské dielo
vytvoril, ktorý toto dielo - logo pri svojej činnosti aj používal sa v jeho účtovníctve nenašli žiadne
záznamy o vyplácaní akýchkoľvek licenčných odmien v prospech žalobcu a žalobca si voči uvedenému
subjektu ani žiadne nároky neuplatňoval. Taktiež v účtovníctve Antidopingovej agentúry Slovenskej
republiky, IČO: 42137292, v rokoch 2009 až 2014, kedy žalobca bol riaditeľom uvedenej agentúry,

neexistujú žiadne záznamy o vyplácaní licenčných odmien v prospech žalobcu a taktiež si žalobca voči
uvedenému subjektu žiadne nároky neuplatňoval. V tomto kontexte žalovaný uviedol predpoklad, že ak
by Antidopingová agentúra Slovenskej republiky v rokoch 2009 až 2015 a následne žalovaný od roku
2016 používali autorské dielo - logo vytvorené žalobcom neoprávnene - bez súhlasu žalobcu ako autora,
tento stav zapríčinil a toleroval priamo samotný žalobca ako riaditeľ Antidopingovej agentúry SR, IČO:

42137292, v rokoch 2009 až 2014 a žalovaný ako univerzálny právny nástupca Antidopingovej agentúry
SR, IČO: 42137292, od 01.01.2016 v celom rozsahu vstúpil do právneho postavenia Antidopingovej
agentúry SR, IČO: 421337292.Výkon práv, ktoré si uplatňuje žalobca je v rozpore s dobrými mravmi definovanými v ustanovení §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ide o zjavne zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu, z
vlastnej zlomyseľnosti (nepoctivosti) nikto nemá mať prospech. Podaním žaloby sa žalobca snaží pre

seba vyťažiť majetkový prospech zo situácie, ktorú sám zapríčinil a dlhodobo toleroval a ktorú žalovaný
„dostal do vienka" pri svojom vzniku od svojho právneho predchodcu. Odmieta právny základ nároku
uvedeného v žalobe a zároveň namieta spôsob vyčíslenia výšky bezdôvodného obohatenia a namieta aj
určený dátum údajného jeho omeškania s vyplatením uplatneného nároku žalobcom, od ktorého žiada
žalobca priznať úroky z omeškania, ktorý dátum je určený žalobcom svojvoľne. Žalovaný žiadal žalobu

v celom rozsahu zamietnuť a zároveň žiadal, aby mu súd, ako úspešnej strane priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v replike uviedol, že je autorom loga „Y." a pracoval ako štatutár v Antidopingovom výbore
Slovenskej republiky a bol riaditeľom Antidopingovej agentúry v období od 01.01.2009 do 09.12.2014,
obasubjektylogovytvorenéžalobcompoužívalisjehosúhlasomabezodplatne.Žalovanýniejeautorom

loga a nie je a ani nikdy nebol jeho majiteľom, neboli na neho prevedené žiadne práva patriace autorovi
loga. Žalovaný neoprávneným používaním autorského diela porušil práva žalobcu. Autorské dielo -
logo „. prihlásil Antidopingový výbor Slovenskej republiky na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky ako ochrannú známku, ktorá bola zapísaná do registra. Antidopingový výbor Slovenskej
republiky, ako majiteľ ochrannej známky, zanikol dňa 08.06.2009 likvidáciou bez právneho nástupcu a

z tohto dôvodu zanikla aj platnosť registrácie ochrannej známky. Antidopingová agentúra Slovenskej
republiky s IČO: 42137292 bola zriadená 01.01.2009 Ministerstvom školstva Slovenskej republiky a
nikdy nebola právnym nástupcom Antidopingového výboru Slovenskej republiky. Žalobca v replike
uviedol, že Antidopingová agentúra, IČO: 42137292, v období od 01.01.2009 do 10.12.2014 oprávnene
používala logo „., avšak nie na základe práv k ochrannej známke, ale na základe súhlasu žalobcu

v období jeho výkonu funkcie štatutára tejto organizácie. Po skončení pracovného pomeru požiadal
žalobca agentúru o platenie autorskej odmeny za používanie autorského diela.
Žalovaný v snahe vyhnúť sa plneniu si povinností voči žalobcovi ako autorovi diela, ktoré mu
vyplývajú z autorského zákona, prvýkrát požiadal Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
dňa 23.11.2016 o zápis prevodu ochrannej známky a následne aj opakovane predložil úradu rôzne

doklady, ktoré mali preukazovať prevod, resp. prechod ochrannej známky na žalovaného. Úrad
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky žiadosť žalovaného zamietol dňom 04.12.2017 z
dôvodunepreukázaniaprechoduochrannejznámkyzozaniknutéhoAntidopingovéhovýboruSlovenskej
republiky na žalovaného. Žalovaný sa pokúšal preukázať úradu prechod uvedenej ochrannej známky
do jeho majetku tým, že šesť mesiacov po podaní žiadosti na úrad dodatočne vyrobil a podpísal

dňa 07.02.2018 neplatnú darovaciu zmluvu medzi žalovaným a už neexistujúcim subjektom, ktorým
bol Antidopingový výbor Slovenskej republiky, ktorý zanikol likvidáciou bez právneho nástupcu. Úrad
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky ďalším rozhodnutím vydaným dňa 27.04.2018 zamietol
žiadosť žalovaného z dôvodu nepreukázania prechodu ochrannej známky „. z Antidopingového výboru
Slovenskej republiky na žalovaného. Ochranná známka nikdy nebola majetkom Antidopingovej agentúry

Slovenskej republiky s IČO: 42137292, a preto nemôže byť ani majetkom
žalovaného, ktorý je jej právny nástupca.
Žalovaný počas celého obdobia, za ktoré si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, koná obštrukčne, v rozpore s dobrými mravmi; napriek viacerým pokusom
preukázať prevod, respektíve prechod ochrannej známky „. na žalovaného, žalovaný takmer súbežne

dňa 23.01.2017 zverejnil v Centrálnom registri zmlúv (CRZ) zmluvu týkajúcu sa vytvorenia nového loga
spoločnosťou X. X., s.r.o., podpísanú s uvedeným subjektom dňa 11.01.2017.

5. V následnom podaní žalovaný uviedol, že logo vytvorené žalobcom nespĺňa zákonné znaky
autorského diela podľa zákona č. 35/1965 Zb. z dôvodu jeho rutinnosti, triviálnosti, jednoduchosti

a nedostatku individuálneho umeleckého tvorivého vkladu. Opísal logo vytvorené žalobcom v tom
kontexte, že prvky loga sú v grafickej podobe používané aj na vytvorenie iných všeobecne známych
označení napríklad audiokomentárov. Autorské právo neposkytuje ochranu všetkým výsledkom tvorivej
činnosti človeka. Ochranu práv podľa autorského zákona, je možné priznať len výsledku-výtvoru
dosiahnutie ktorého závisí od osobných vlastností tvorcu, bez ktorých by tento výtvor nebol vôbec

dosiahnutý, keďže účelom zákona je chrániť výtvory individuálnych fyzických osôb, teda prejavy závislé
od jednotlivých individualít, aby bol výsledok ľudskej činnosti chránený autorským zákonom, musí byť
výsledkom tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností
autora, bez ktorých by výsledok vôbec nevznikol.6. Žalobca, vo vzťahu k nesplneniu zákonných znakov autorského diela uvádzaných žalovaným v
duplike, doplnil, že argumentácia žalovaného je v tomto smere irelevantná, keďže ani jeden z týchto

údajných znakov (rutinnosť, triviálnosť, jednoduchosť a nedostatok individuálneho tvorivého vkladu)
nebol v konaní preukázaný a sám o sebe ani jeden z týchto údajných znakov v spojení s ostatnými
znakmi autorského diela nezakladajú neexistenciu autorského diela v zmysle platnej právnej úpravy.
Žalobca zároveň konštatoval, že logo ním vytvorené je registrované ako autorské dielo v registri LITA.
Na používanie loga v rokoch 2009 až 2014 zo strany právneho predchodcu žalovaného dal svoj súhlas,

keďže v danom čase vykonával funkciu štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalovaného a s
ohľadom na možný konflikt záujmov nepoberal za toto obdobie žiadnu odmenu. Následne odo dňa
skončenia jeho funkcie štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalovaného si začal uplatňovať
nárok na vyplatenie odmeny z dôvodu, že už neexistoval konflikt záujmov. Uplatňovanie jeho nárokov v
súlade s platnou právnou úpravou, ako autora loga, nie je možné považovať za výkon práv v rozpore s
dobrými mravmi a nejde ani o zjavné zneužitie jeho práva.

7. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 12
ods. 1 a 2, § 13 ods. 1 , § 14 ods. 1, 3 a 4, § 15 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3, § 27 ods. 1 a 2, § 33
ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon), platného
a účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o dielo medzi žalobcom a Antidopingovým

výborom SR dňa 15.04.1993 a podľa § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 a 2, § 458a, § 517 ods. 1
veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

8. Súd prvej inštancie mal za to, že sporným v konaní bolo, či logo vytvorené žalobcom je možné
považovať za autorské dielo a v prípade kladnej odpovede žalovaný rozporoval dôvod a výšku

uplatneného nároku žalobcom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

9. Počas vedenia konania žalovaný doručil odborné vyjadrenie a analýzu zo dňa 12. mája 2022
vypracované Trnavskou univerzitou v Trnave, Právnickou fakultou, Ústavom práva duševného
vlastníctva a informačných technológií, z ktorého vyplýva záver, že predmetné logo autori analýzy a

odborného vyjadrenia nepovažovali za predmet autorskoprávnej ochrany v zmysle Autorského zákona
platnéhovroku1965aaniAutorskéhozákonaplatnéhovroku2015.Zároveňautoriuviedli,žeexistenciu
autorskéhoprávakpredmetnémulogunemožnovyvodzovaťzoskutočnosti,ženapoužitiepredmetného
loga bola uzatvorená licenčná zmluva alebo zmluva o dielo. Predmet je autorskoprávne chránený iba
vtedy, keď sú kumulatívne splnené všetky pojmové znaky, ktoré príslušná právna úprava na vznik

autorskoprávnej ochrany vyžaduje. V prípade Autorského zákona platného v roku 1965 boli týmito
požiadavkami :i) (jedinečný) výsledok tvorivej činnosti autora; ii) oblasť literatúry, vedy a umenia, iii)
podoba vnímateľná zmyslami.

10. Žalobca s obsahom predmetného odborného stanoviska nesúhlasil a doručil odborné vyjadrenie

vypracovanú organizáciou kolektívnej správy LITA zo dňa 20.07.2022, v ktorej autori konštatovali, že
logo je dielom, ktoré je autorskoprávne chránené a to berúc do úvahy právnu úpravu autorského zákona
platného v roku 1965, ako aj autorského zákona platného v roku 2015 a že predmetné logo kumulatívne
napĺňa všetky pojmové znaky autorského diela, t.j. ide o dielo z oblasti literatúry, vedy alebo umenia,
ktoré je výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora - fyzickej osoby a je vyjadrené v podobe vnímateľnej

zmyslami.

11. Žalovaný namietol zaujatosť organizácie kolektívnej správy LITA pri vypracovaní predmetnej právnej
analýzyspoukazomnazoznamautorovzastupovanýchuvedenouorganizácioukolektívnejsprávy,ktorá
zastupuje aj žalobcu a zároveň žalovaný poukázal opätovne na svoju argumentáciu vo vzťahu k tomu,

že logo vytvorené žalobcom nenapĺňa znaky autorského diela, keďže logo je triviálne a neatraktívne,
čo potvrdila aj analýza a odborné vyjadrenie Trnavskej univerzity a v tomto prípade sa stiera rozdiel
medzi myšlienkou, ktorá je v ňom obsiahnutá a vyjadrením tejto myšlienky. Práve jasne identifikovateľná
prítomnosť posunu medzi myšlienkou na jednej strane a vyjadrením myšlienky na druhej strane je
základným prejavom kreativity - tvorivosti ako hlavného znaku autorského diela.

12. Žalobca následne doručil súdu vyjadrenie k oprávnenosti nároku žalobcu na odplatu za použitie
autorského diela podľa Autorského zákona č.185/2015 Z.z., vypracované doc. G.. W. U., Y.., T.. P..,
podpredsedom Slovenskej výtvarnej únie zo dňa 09.03.2023. Spracovateľ písomnosti konštatoval, žedielo vytvorené žalobcom možno označiť za logotyp - logo bez toho, aby hodnotil jeho spracovanie, ktoré
však pre nárok odplaty za využitie diela je irelevantné. Spracovateľ písomnosti ďalej konštatoval, že ak
dielo vytvorené žalobcom organizácia využívala v prospech jej pôsobenia, rozvoja, činnosti, na svoju

identifikáciu a prezentáciu - získavala na svoju činnosť zdroje a dosahovala ich transformáciou ciele,
pre ktoré bola založená, patrí autorovi primeraná odplata za použitie diela.

13. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je autorom diela - obrazového označenia loga „.,
ktoré žalobca vytvoril na základe Zmluvy o vytvorení diela uzatvorenej dňa 15.04.1993 s Antidopingovým

výborom Slovenskej republiky, ktorý na základe preberacieho protokolu zo dňa 05.05.1993 uvedené
dielo prebral a používal ho na svoje označenie, ktoré bolo aj zapísané ako ochranná známka.
Antidopingový výbor Slovenskej republiky autorské dielo vytvorené žalobcom používal na základe
uzatvorenej licenčnej zmluvy, v zmysle ktorej žalobca dal uvedenému subjektu súhlas na použitie
tohto jeho autorského diela. Takisto žalobca udelil súhlas na používanie tohto loga aj Antidopingovej
agentúre Slovenskej republiky, IČO: 42137292, na čas kedy bol jej štatutárnym zástupcom. Žalobca

si vzhľadom na možný konflikt záujmov v rovine štatutára uvedených organizácií ako aj autora diela
neuplatňoval licenčnú odmenu za používanie tohto autorského diela od uvedených však autorské
dielo vytvorené žalobcom za rozhodné obdobie používal bez právneho titulu. Žalovaný ani pred Úradom
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky neosvedčil, že autorské dielo vytvorené žalobcom, ktoré
bolo aj zapísané ako ochranná známka by bolo prešlo do jeho majetku a že by s autorským dielom

vytvoreným žalobcom nakladal so súhlasom žalobcu na základe licenčnej zmluvy.

14.Zvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žežalobcajenositeľomvšetkýchosobnostnýchamajetkových
práv k svojmu autorskému dielu, ktoré na základe svojej duševnej činnosti vytvoril sám. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že logo vytvorené žalobcom nespĺňa zákonné znaky

autorského diela podľa zákona č. 35/1965 Zb. a podľa aktuálne platného zákona č. 185/2015
Z.z. z dôvodu jeho rutinnosti, triviálnosti, jednoduchosti, neatraktívnosti a nedostatku individuálneho
umeleckého a tvorivého vkladu. V logu, tak ako je vytvorené žalobcom ako autorom diela, je jasne
identifikovateľná prítomnosť posunu medzi myšlienkou na jednej strane a vyjadrením myšlienky na
druhej strane. Logo je spracované žalobcom tak, aby naplnilo predmet zmluvy o dielo, ktorá bola

uzatvorená s Antidopingovým výborom SR a žalobcom. Logo bolo vytvorené pre Antidopingový
výbor Slovenskej republiky, tak aby jednoznačne a nezameniteľne vystihovalo predmet jeho činnosti,
následne uvedené logo bolo dlhodobo používané aj Antidopingovou agentúrou SR, ktorej do ukončenia
pracovnéhopomerubolštatutárnymzástupcomžalobca.Obasubjektylogopoužívalinazákladesúhlasu
žalobcu ako autora diela bezodplatne.

15. Zároveň uviedol, že k autorskému dielu vytvoreného žalobcom existovala ochranná známka
Antidopingového výboru SR a bez dostatočnej jedinečnosti by toto logo nemohlo byť zapísané na
Úrade priemyselného vlastníctva SR ako ochranná známka. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného
dokazovania vyhodnotil záver Analýzy a odborného vyjadrenia Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej

fakulty,Ústavuprávaduševnéhovlastníctvaainformačnýchtechnológiízodňa12.05.2022zanesúladný
vo vzťahu k platnej právnej úprave, ako aj právnej úprave platnej v čase uzatvorenia zmluvy o dielo,
ako aj vo vzťahu k ďalším listinným dôkazom, ktoré boli súdu počas vedenia konania doručené a to
vo vzťahu k obsahu Právnej analýzy vypracovanej spoločnosťou LITA dňa 20.07.2022 a vo vzťahu k
obsahu písomného vyjadrenia vypracovaného T. G.. B. U., Y., T. P.., podpredsedom Slovenskej výtvarnej

únie zo dňa 09.03.2023.

16. Z analýzy vypracovanej Trnavskou univerzitou v Trnave vyplýva, že posudzované logo sa javí byť
natoľko triviálne, že aj keď jeho vizuálna stránka môže plniť parametre korporátneho prvku, nebude
spadať do oblasti literatúry, umenia ani vedy aspoň s minimálnym stupňom hodnoty. Autori analýzy však

zároveň uviedli, že nespochybňujú potenciálnu možnosť autorskoprávnej ochrany log vo všeobecnosti,
či typov písma vo všeobecnosti. Podľa autorov analýzy výsledok práce však nesmie byť len rutinný a
mechanický, hoc aj s estetickým vizuálnym výsledkom. Autori analýzy však konštatovali, že v danom
prípade nevznikli dôvodné pochybnosti, prečo by v danom prípade nemalo ísť o výsledok práce fyzickej
osoby, v tomto kontexte považovali tento parameter za splnený, no ďalej uviedli, že vznik loga vyžaduje

istúmierupráce,energie ainvestícievtomnajširšomvýzname.Vtomtokontexteautorianalýzyskúmali,
čiposudzovanáprácajetvorivejazároveňajduševnejpovahy,nakoľkoideodvaparametre,ktorémusia
byť nevyhnutne naplnené, aby bol výsledkom predmet autorskoprávnej ochrany. Pri skúmaní loga sa
priklonili k názoru, že tento parameter nebol naplnený. Uviedli, že vloženie textu do rámika s presahomjedného písmena v kurzíve cez rámik samotný nijako neodráža osobnosť autora a nenapĺňa tak kritérium
na vznik autorskoprávnej ochrany. V prípade predmetného loga ide o činnosť, kde je tvorivosť potlačená,
ak sú písmená A a D skratkou subjektu, slovo X. je len označením príslušného územia, rámik je

typickým vizuálnym prvkom, do ktorého sa vkladá text alebo iné prvky a jedinou prácou bolo uloženie
písmen do rámika, pričom priestor na kreativitu je limitovaný na rozhodnutie, či budú písmena v rámiku,
alebo sa budú prekrývať a ktorý front písma sa zvolí. Zo strany žalobcu nešlo o výsledok jeho tvorivej
činnosti, v ktorom by prevládal tvorivý charakter, v tomto kontexte autori odkázali na použitú literatúru.
Predmetné logo nie je autorskoprávne chránené a to najmä z dvoch dôvodov: zaradenie do kategórie

literatúry, umenia alebo vedy je v danom prípade nenaplnené, čo čiastočne súvisí s tým, že ide o firemné
označenie; uvedené by sa dalo preklenúť, keby takýto prvok korporátnej identity obsahoval umelecké
prvky spĺňajúce kritériá na pojem dielo a predmetné logo nie je výsledkom, ktorý by bol zároveň tvorivej
duševnej povahy vedúcej k vzniku originálneho diela, ktoré by nieslo pečať osobnosti autora. Logo
považujú len za znázornenie informácie, tak ako to predpokladá ustanovenie § 5 písm. a) autorského
zákona platného v roku 2015. V tomto kontexte poukázali na platnú judikatúru ESD, podľa ktorej je dnes

vždy potrebné posúdiť originálnosť tých častí, ktoré poskytovali autorovi slobodu tvorivých rozhodnutí,
do akej miery bol tento priestor aj využitý a či tieto tvorivé rozhodnutia autora zanechali na jeho diele
„osobitný odtlačok", respektíve „tvorivú osobnú stopu". Dielo musí byť duševným výtvorom autora,
ktorý odráža jeho osobnosť a ktorý je výrazom jeho slobodných a tvorivých rozhodnutí. Autori analýzy
nespochybnili, že aj v posudzovanom prípade možno konštatovať, že zhotovenie predmetného loga si

vyžadovalo určité schopnosti autora a úsilie, nie je to však práca tvorivej a zároveň duševnej povahy,
ktorá by - po odstránení objektívne determinovaných prvkov - viedla k originalite ako k predpokladu
autorskoprávnej ochrany.

17. Autori právnej analýzy vypracovanej organizáciou kolektívnej správy LITA dňa 20.07.2022, v zhode

so súdom a analýzou a odborným vyjadrením vypracovaným Trnavskou univerzitou v Trnave uviedli,
že znenie autorského zákona platného v roku 1965 a v roku 2015 neobsahujú osobitne autorskoprávnu
ochranu log. Z právnej analýzy vypracovanej LITA však vyplýva, že rozhodujúcim pre posúdenie toho,
či je predmetné logo autorskoprávne chránené bude závisieť od naplnenia jednotlivých pojmových
znakov diela, ktoré sú zákonom stanovené. To, či predmetné logo je alebo nie je výsledkom tvorivej

duševnej činnosti autora, treba posúdiť vzhľadom na samotné znenie generálnej klauzuly § 2 ods.
1 autorského zákona platného v roku 1965, ktorá definuje autorské dielo a v tomto kontexte teda
neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by bránila označeniu predmetného loga ako diela z oblasti umenia.
V právnej analýze je autormi konštatované, že logo, vzhľadom na platnú právnu úpravu z roku 1965,
možno považovať za výtvarné dielo. S odkazom na literatúru použitú pri spracovaní právnej analýzy

vyplýva, že výtvarným dielom je také dielo, v ktorom je tvorivá myšlienka autora vyjadrená tvarom alebo
farbou. Výtvarným dielom môže byť zároveň aj dielo v odbore grafiky, pričom autorskoprávne chránené
môže byť za splnenia podmienok generálnej klauzuly § 2 ods. 1 autorského zákona platného v roku
1965 aj dielo úžitkovej grafiky, napríklad podniková značka. Autori právnej analýzy taktiež poukázali na
znenie autorského zákona platného v roku 2015, podľa ktorého je možné použiť dielo na propagačný,

marketingový, reklamný účel, alebo na účel korporátnej identity. Teda je zrejmé, že aj pokiaľ má dielo
charakter korporatívneho označenia, tak aj v zmysle súčasnej zákonnej úpravy ide nepochybne o dielo,
ktoré podlieha autorskoprávnej ochrane. Neexistuje dôvod na pochybnosť, že by predmetné logo nebolo
výsledkom činnosti samotného autora - fyzickej osoby. S odkazom na odbornú literatúru vo vzťahu k
tvorivosti autora vychádzali z dvoch atribútov. Aby činnosť autora diela bola považovaná za tvorivú,

nemôže byť iba rutinná a mechanická a zároveň jej výsledok nemôže byť kópiou či napodobeninou diela.
V tomto kontexte posudzované logo je bezpochyby výsledkom činnosti, ktorá si vyžadovala zapojenie
kreatívnej stránky jeho autora a nie je len rutinná či mechanická. Pri hodnotení toho, či dané logo
dosiahlo potrebnú mieru duševnej tvorivej činnosti alebo originality na to, aby mohlo byť považované za
autorskoprávne chránené dielo, bolo potrebné postupovať s osobitným ohľadom na charakter a

špecifiká takéhoto druhu diela, ktorým logo je. Pri logu je potrebné posudzovať jeho kreatívny obsah a
zmysel v tom, že určitým usporiadaním grafických prvkov a textu má logo osobitným spôsobom prejaviť
a zobraziť charakter, osobitosti, poslanie a/alebo názov spoločnosti, ktorej má byť určené. Posudzované
logo v kontexte s vyššie uvedeným nepochybne spĺňa kritérium originality s dostatočnou mierou tvorivej
duševnej činnosti autora tak, aby išlo o autorskoprávne chránené dielo. Tvorivá duševná činnosť autora

do značnej miery spočíva v tom, že kreatívnym spôsobom usporadúval text a grafické objekty tak, aby
osobitne reprezentovali korporátnu identitu, osobitosti a názov danej spoločnosti, vo vzťahu ktorej logo
bolo vytvorené. Z povahy veci je zrejmé, že samotnou podstatou loga, ako súčasti korporátnej identity
je to, že musí do určitej miery reflektovať názov a charakter spoločnosti, inak by totiž ani nemohlo byťlogom spoločnosti. Uvedené nemožno považovať sa obmedzenie kreatívneho vkladu autora diela, ale
len jeho špecifickú formu inherentne danú pre tento špecifický druh diela.
Autori právnej analýzy LITA na rozdiel od autorov analýzy a odborného vyjadrenia vypracovaného

Trnavskou univerzitou v Trnave jednoznačne konštatovali, že logo vytvorené žalobcom je nesporne
vyjadrené v podobe, ktorá je zmyslami vnímateľná a nemožno mu uprieť autorskoprávnu ochranu v
zmysle platnej právnej úpravy v čase vzniku loga, ako aj v zmysle platnej právnej úpravy v roku 2015, aj
keď tieto právne úpravy logo ako predmet autorskoprávnej ochrany diel nezahŕňajú. V tomto kontexte
autori právnej analýzy poukázali aj na existenciu zmluvy o dielo a licenčnej zmluvy uzatvorených medzi

žalobcom a objednávateľom diela podľa zákona platného v roku 1965 a teda logo
je autorskoprávne chráneným dielom aj vzhľadom na obsah týchto právnych úkonov.

18. V súlade s obsahom uvedenej analýzy vypracovanej LITA je aj odborné stanovisko vypracované doc.
G.. W. U., Y.., T.. P.., podpredsedom Slovenskej výtvarnej únie, podľa ktorého dielo vytvorené žalobcom
možno označiť za logotyp, ktorý je považovaný za autorské dielo v oblasti úžitkového umenia, na ktorý

sa vzťahujú ustanovenia autorského zákona. Za logo je považované jednak dielo, ktoré bolo autorom
vyhotovené podľa nejakých propozícií, existuje naň objednávka, jednak akýkoľvek grafický prvok, znak,
značka, ktorú si organizácia zvolí za logotyp - za logo a používa ho so súhlasom jeho autora.

19. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalobca je ako autor, respektíve nositeľ

práv zastupovaný organizáciou kolektívnej správy LITA od 14.06.2004 po súčasnosť a zároveň žalobca
nevylúčil kolektívnu správu majetkových práv uvedenou spoločnosťou, čo nemá vplyv na to, že žalobca
si samostatne môže nároky v zmysle autorskoprávnej ochrany uplatniť ako autor sám v konaní. Autorské
dielo žalobcu je viazané zmluvou o vytvorení diela a je registrované ako autorské dielo v systéme
autorskoprávnej ochrany LITA.

20. Ďalej konajúci súd uviedol, že žalobca ako autor diela - loga „. disponuje všetkými osobnostnými
a majetkovými právami vo vzťahu k svojmu dielu v zmysle platného autorského zákona, ako aj v
zmysle autorského zákona platného v čase uzatvorenia Zmluvy o dielo, uzatvorenej dňa 15.04.1993, s
Antidopingovým výborom SR. Na základe obsahu právnej analýzy vypracovanej OKS LITA a odborného

stanoviska vypracovaného doc. G.. W. U., Y.., T.. P.., podpredsedom Slovenskej výtvarnej únie je zrejmé,
že logo vytvorené žalobcom je potrebné jednoznačne vnímať ako autorské dielo, ktoré je výsledkom
tvorivej duševnej činnosti žalobcu ako autora diela. Súd prvej inštancie žalobcovi ako autorovi diela,
poskytol súdnu ochranu a žalobe na základe vykonaného dokazovania vyhovel. Ide o výhradné zákonné
práva žalobcu patriace mu ako pôvodcovi umeleckého diela, ktorý má ako jediný nárok na vyplatenie

licenčnej odmeny za použitie jeho diela subjektom na to oprávneným, resp. v prejednávanej veci
žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ktorý dielo žalobcu
používal v rozhodnom období bez právneho titulu.

21. Súd prvej inštancie dodal, že autorské práva znamenajú pre autora diela to, že žiaden subjekt

nemôže používať obsah tvorcu bez toho, aby za použitie diela autorovi nebola zaplatená licenčná
odmena, ibaže sa autor diela s oprávneným používateľom diela dohodol inak. Poukázal na znenie
ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský
zákon), platného a účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o dielo medzi žalobcom a Antidopingovým
výborom SR dňa 15.04.1993, podľa ktorého predmetom autorského práva sú literárne, vedecké a

umelecké diela, ktoré sú výsledkom tvorivej činnosti autora, najmä slovesné, divadelné, hudobné,
výtvarné diela, vrátane diel architektonického umenia a diel úžitkového umenia, filmové, fotografické
a kartografické diela. Za predmet ochrany sa považujú aj programy počítačov, pokiaľ spĺňajú pojmové
znaky diel podľa tohto zákona.

22.Žalobcovipodľaustanovenia§9ods.1cit.zákonavznikloautorsképrávookamihomvytvorenialoga,
ktoré bolo žalobcom vytvorené a vyjadrené tak písmom a grafickým prvkom jednoznačne vo vnímateľnej
podobe. V tomto kontexte súd prvej inštancie poukázal aj na ustanovenia §9 ods.2 cit. zákona, podľa
ktorého autorské právo na dielo sa vzťahuje tak na celok diela, ako aj na jeho jednotlivé časti. Žalobca
dielo vytvoril na základe zmluvy o vytvorení diela uzatvorenej s objednávateľom diela

podľa ustanovenia § 27 ods. 1 cit. a objednávateľovi diela udelil privolenie, aby objednávateľ
dielo použil na účel vymedzený zmluvou. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca dielo vytvoril
osobne a v dohodnutej lehote (§27 ods. 2 cit. zákona). Podľa ustanovenia § 33
ods. 1 cit. zákona autorské právo trvá, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak, po dobu autorovho života a 50rokov po jeho smrti, pri dielach spoluautorov a pri spojených dielach vytvorených na účely používania
v tomto spojení 50 rokov po smrti toho z nich, ktorý ostatných prežil. Výhradne žalobcovi, ako autorovi
diela, vzniklo podľa ustanovenia § 12 ods.1 cit. zákona právo na ochranu jeho autorstva, najmä na

nedotknuteľnosť jeho diela. Iba žalobca podľa uvedeného ustanovenia môže ako autor diela s dielom
nakladať, najmä rozhodnúť o jeho uverejnení a udeliť privolenie na jeho použitie.

23. Vo vzťahu k námietke žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že logo vytvorené žalobcom nenapĺňa
znaky autorského diela, keďže podľa vyjadrenia žalovaného je triviálne a neatraktívne, poukázal na

obsah definície diela v zmysle ustanovenia §3 ods. 1 autorského zákona č. 185/2015 Z.z., podľa
ktorého predmetom autorského práva je dielo z oblasti literatúry, umenia alebo vedy, ktoré je jedinečným
výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľným zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu,
obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia. Teda to, že logo je vytvorené
žalobcom, podľa názoru žalovaného v podobe triviálnej a neatraktívnej, nevylučuje jeho autorskoprávnu
ochranu podľa platnej právnej úpravy a ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá obsahovala len

jednoduchšiu definíciu diela podliehajúceho autorskoprávnej ochrane. Jednoduchosť prevedenia diela
neznamená, že nie je autorským dielom vytvoreným kreatívnou duševnou činnosťou autora.

24. Žalobcovi podľa ustanovenia § 13 ods.1 cit. zákona pri každom použití diela patrí ako autorovi
autorská odmena. V zmysle platnej právnej úpravy žalobca, ako autor diela, sa nevzdal majetkových

práv k vytvorenému dielu a to, že žalobca poskytol súhlas na používanie diela Antidopingovému výboru
SR a Antidopingovej agentúre SR, IČO: 42137292, bez vyplatenia licenčnej odmeny neznamená, že by
sa vzdal majetkových nárokov za používanie tohto diela v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy, ako
aj v zmysle platnej právnej úpravy v čase uzatvorenia zmluvy o dielo a preberacieho protokolu. To, že
oba subjekty autorské dielo vytvorené žalobcom používali bez vyplatenia licenčnej odmeny žalobcovi

neznamená, že tento nárok si žalobca aktuálne nemôže uplatniť voči žalovanému, ktorý zjavne dielo
žalobcu za rozhodné obdobie užíval, tak ako súd už uviedol, bez právneho titulu.

25. Žalovaný v konaní rozporoval, že žalobca si nárok uplatňuje v rozpore s dobrými mravmi, čo súd
prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú obranu vzhľadom ku skutočnosti, že každému autorovi diela

patrí zo zákona licenčná odmena a subjekt, ktorý autorské dielo autora užíva, je povinný za používanie
autorského diela autorovi vyplatiť licenčnú odmenu, ibaže by dohoda medzi autorom diela a užívateľom
diela umožňovala používateľovi diela toto dielo užívať bezplatne.

26. Žalovaný v konaní taktiež namietol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok v žalovanej výške,

ktorú považoval za neprimeranú, no súdu nepredložil žiadne dôkazy, respektíve nepožiadal súd o
vykonanie takých dôkazov, na základe ktorých by súd mohol jeho obranu vo vzťahu k výške uplatneného
nároku žalobou posúdiť ako dôvodnú a uplatnený nárok žalobcom by mohol na základe vykonaného
dokazovania korigovať.

27. Žalobca si nárok na zaplatenie žalovanej sumy ustálil tak, že ju vyčíslil ako paušálnu náhradu
za 1 rok vo výške 4.450,- eur. Pri ustálení výšky uplatneného nároku žalobca postupoval v zmysle
bodu 2/ uvedeného v Zmluve o dielo uzatvorenej medzi žalobcom ako autorom diela a Antidopingovým
výborom Slovenskej republiky, pre ktorý subjekt dielo bolo žalobcom vytvorené. V zmysle uvedeného
bodu sa Antidopingový výbor Slovenskej republiky zaviazal zaplatiť žalobcovi, ako autorovi, odmenu

za vytvorenie grafického diela, ako aj za udelenie licencie na vyhotovenie rozmnoženiny originálu
grafického diela a to pri každom jeho použití a pri všetkých formách zverejnenia vo výške 5 % z úhrnu
vykonaných platieb za DTP, polygrafické a iné súvisiace služby. Žalobca pri ustálení výšky uplatneného
nároku vychádzal tak z vyššie uvedeného bodu 2/ zmluvy, ako aj z predpokladu minimálnej sumy úhrad
nákladov na materiál a služby objednávateľa diela, ako to bolo do roku 2014 - v čase kedy bol žalobca

riaditeľom Antidopingovej agentúry SR.

28. Súd prvej inštancie žalovaného zaviazal na vyplatenie žalovanej licenčnej odmeny v
žalovanej sume 9.800,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný toto dielo
vytvorené žalobcom užíval bez právneho titulu za rozhodné obdobie. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel,

keďže mal za to, že žaloba bola podaná jednoznačne dôvodne a žalobcovi, ako autorovi diela, by mala
patriť licenčná odmena za používanie diela žalovaným, ktorý dielo žalobcu užíval bez právneho titulu.29. Žalovaný bol žalobcom opakovane vyzvaný pred podaním žaloby na zaplatenie licenčnej odmeny.
Žalovaný sa s peňažným plnením dostal do omeškania, preto ho súd prvej inštancie zaviazal na
zaplatenie 5 % ročného úroku zo žalovanej sumy od 31.11.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie

žalobu v časti príslušenstva prevyšujúceho 5 % ročný úrok z omeškania zo žalovanej istiny zamietol,
keďže v čase ustáleného omeškania žalovaným so zaplatením peňažného nároku bolo možné súdom
žalobcovi priznať len 5 % ročný úrok z omeškania z priznaného peňažného plnenia, zaplatenia ktorého
sa žalobca domáhal žalobou. Žalobca žalobou žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 6
% ročného úroku z omeškania z uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie ustálil výšku

priznaného ročného úroku z omeškania z priznanej istiny ku dňu omeškania žalovaného s vydaním
bezdôvodného obohatenia sa v prospech žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia § 517 Občianskeho
zákonníka, ako aj podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého výška úrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

30. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu sto percent z dôvodu, že v konaní mal žalobca vo vzťahu k uplatnenej istine plný úspech.

31. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý napadnutý rozsudok považuje
za vecne nesprávny a to s poukazom na dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

Žalovaný je jediným a univerzálnym právnym nástupcom Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42 137 292
nazáklade§86ods.1vspojenís§106ods.1a2zákonač.440/2015Z.z.ošporteaozmeneadoplnení
niektorých zákonov s účinnosťou od 1. januára 2016, pričom na Antidopingovú agentúru SR, IČO: 42
137 292, prešiel majetok zaniknutého Antidopingového výboru SR, IČO: 30 810 051, v zmysle uznesenia
valného zhromaždenia Antidopingového výboru SR z 08.06.2009, ktoré rozhodlo o jeho zániku.

Logo „. vytvorené žalobcom pre Antidopingový výbor SR, prihlásil Antidopingový výbor SR na ÚPVSR
ako ochrannú známku (prihláška POZ XXXX-XX). Ako osoba poverená pre styk s ÚPVSR bol v prihláške
uvedený sám žalobca. Žalobca teda súhlasil a musel súhlasiť s registráciou predmetného loga „. ako
ochrannej známky pre prihlasovateľa/majiteľa - Antidopingový výbor SR. Logo „. bolo pre majiteľa
Antidopingový výbor SR zapísané ako ochranná známka pod č. XXXXXX, ktorá zanikla uplynutím

10-ročnej ochrannej doby (12.07.2004). Následne Antidopingový výbor SR dňa 12.12.2006 podal na
ÚPVSR novú prihlášku tej istej/zhodnej ochrannej známky - loga „. (prihláška F. XXXX-XXXX), pričom v
tom čase (december 2006) bol žalobca generálnym sekretárom Antidopingového výboru SR. Opäť teda
platí, že žalobca súhlasil a musel súhlasiť s registráciou predmetného loga „Y. ako ochrannej známky
pre prihlasovateľa/majiteľa Antidopingový výbor SR. Logo „Y." bolo pre majiteľa Antidopingový výbor

SR zapísané ako ochranná známka pod č. XXXXXX, ktorá zanikla uplynutím 10-ročnej ochrannej doby
(12.12.2016).
Za obdobie rokov 1994 až 2008, kedy žalobca pôsobil v Antidopingovom výbore SR, pre ktorý
vytvoril logo „Y.", v účtovníctve Antidopingového výboru SR neexistovali žiadne záznamy o vyplácaní
akýchkoľvek licenčných odmien žalobcovi a žalobca si na ne žiadne nároky ani neuplatňoval.

Navyše, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani nepreukázal (a ani netvrdil), že by mu od
Antidopingového výboru SR bola vyplácaná akákoľvek licenčná odmena.
Za obdobie rokov 2009 až 2014, kedy bol žalobca riaditeľom Antidopingovej agentúry SR, v účtovníctve
Antidopingovej agentúry SR neexistovali a ani dnes neexistujú žiadne záznamy o vyplácaní akýchkoľvek
licenčných odmien žalobcovi a žalobca si na ne žiadne nároky ani neuplatňoval. Navyše, žalobca

v konaní pred súdom prvej inštancie ani nepreukázal (a ani netvrdil), že by mu od Antidopingovej
agentúry SR bola vyplácaná akákoľvek licenčná odmena. Bol to pritom samotný žalobca, kto ako riaditeľ
Antidopingovej agentúry SR, mal výlučné oprávnenie rozhodovať o používaní či nepoužívaní loga „. v
rámci činnosti Antidopingovej agentúry SR.
Z vyššie uvedeného nevyhnutne vyplýva logický záver, že pokiaľ Antidopingová agentúra SR, v rokoch

2009 až 2015, a následne žalovaný od roku 2016 používali logo „Y." neoprávnene, tzn. bez súhlasu
žalobcu ako autora, ako to tvrdí žalobca, tento stav zapríčinil a toleroval priamo samotný žalobca ako
riaditeľ Antidopingovej agentúry SR v rokoch 2009 až 2014. Pritom žalovaný ako univerzálny
právny nástupcu Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42 137 292, od 01.01.2016 v celom rozsahu vstúpil
do právneho postavenia Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42 137 292. Z uvedeného je zrejmé, že výkon

práv, ktoré si žalobca uplatnil žalobou, je v rozpore s dobrými mravmi.
Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku námietkami žalovaného, vôbec
nezaoberal a vôbec nevysvetlil, prečo obranu žalovaného, ktorá rozhodne predstavovala pre
rozhodnutie súdu právne a skutkovo relevantné otázky, považoval za nedôvodnú, prečo konanie žalobcuv kontexte daných skutkových okolností nepovažoval za výkon práva rozporný s dobrými mravmi. Nie
je sporné, ako uvádza súd prvej inštancie, že „každému autorovi diela patrí zo zákona licenčná odmena
a subjekt, ktorý autorské dielo autora užíva, je povinný za používanie autorského diela autorovi vyplatiť

licenčnú odmenu, ibaže by dohoda medzi autorom diela a užívateľom diela umožňovala používateľovi
diela toto dielo užívať bezplatne", avšak aj uplatnenie práva na licenčnú odmenu môže byť výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie svojou
argumentáciou vôbec nezdôvodnil, z akého dôvodu výkon daného práva žalobcu v kontexte skutkových
okolností nepovažoval za rozporný s dobrými mravmi, pokiaľ len uviedol právny titul daného práva.

Súd prvej inštancie tak nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, keďže sa vôbec
nezaoberal pre vec podstatnou argumentáciou žalovaného - relevantnými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať, a aj mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Žalovaný ďalej namietal nesprávne skutkové a právne posúdenie súdu prvej inštancie, že logo „Y.
vytvorené žalobcom pre Antidopingový výbor SR, je autorským dielom. Ako žalovaný namietal už v

duplike zo dňa 03.03.2020, logo „Y. nespĺňa zákonné znaky autorského diela podľa zákona č. 35/1965
Zb. v znení účinnom po 01.01.1993, a to z dôvodu jeho rutinnosti, triviálnosti, jednoduchosti a nedostatku
individuálneho umeleckého tvorivého vkladu. Otázka atraktívnosti/neatraktívnosti akéhokoľvek výsledku
duševnej činnosti jeho pôvodcu, vrátane loga, je vecou subjektívneho vnímania, pričom nemá žiaden
vplyv na to, či takýto výsledok duševnej činnosti objektívne spĺňa všetky definičné znaky autorského

diela, predovšetkým požiadavku tvorivosti. Inak povedané, žalovaný nespochybňuje logo „." ako
autorské dielo z dôvodu, že by bolo neatraktívne (čo nikdy netvrdil), ale z dôvodu, že toto logo
objektívne postráda nevyhnutný znak (conditio sine qua non) pre priznanie autorskoprávnej ochrany, a
to požiadavku tvorivého/individuálneho umeleckého vkladu jeho pôvodcu (žalobcu). Nakoľko posúdenie
otázky, či logo „., vytvorené žalobcom, spĺňa alebo nespĺňa zákonné znaky autorského diela, z dôvodu

žalovaným tvrdenej absencie tvorivého vkladu jeho pôvodcu (žalobcu), bolo posúdením skutočnosti,
na ktoré treba odborné znalosti, žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu prvej inštancie
Analýzu a odborné vyjadrenie zo dňa 12.05.2022 (ďalej len „Odborné vyjadrenie"), spracované Ústavom
právaduševnéhovlastníctvaainformačnýchtechnológiíPrávnickejfakultyTrnavskejuniverzityvTrnave,
ktorý nesporne je odborne spôsobilou osobou pre posúdenie otázok súvisiacich s predmetmi duševného

vlastníctva, vrátane posudzovania, či konkrétne výsledky duševnej činnosti spĺňajú zákonné znaky
autorských diel podľa relevantnej právnej úpravy, Odborné vyjadrenie je preto dôkazným prostriedkom
podľa § 206 CSP, ako odborné vyjadrenie odborne spôsobilej osoby. Ústav PDV, PFTU v Odbornej
analýze vyslovil záver, že predmetné logo nie je predmetom autorskoprávnej ochrany v zmysle
Autorského zákona platného v roku 1965, ani v zmysle Autorského zákona platného v roku 2015.

Existenciu autorského práva k predmetnému logu nemožno vyvodzovať zo skutočnosti, že na použitie
predmetného loga bola uzatvorená licenčná zmluva alebo zmluva o dielo. Predmet je autorskoprávne
chránený iba vtedy, keď sú kumulatívne splnené všetky pojmové znaky, ktoré príslušná právna úprava
na vznik autorskoprávnej ochrany vyžaduje. V prípade Autorského zákona platného v roku 1965
boli týmito požiadavkami (i) (jedinečný) výsledok tvorivej činnosti autora; (ii) oblasť literatúry, vedy a

umenia, (iii) podoba vnímateľná zmyslami. Ústav PDV, PFTU náležite, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
zdôvodnil vyslovené závery. Ústav PDV, PFTU svoj záver, že skúmané logo „. nie je výsledkom tvorivej
činnosti náležite, zrozumiteľne a vyčerpávajúco vysvetlil, pričom svoje vysvetlenie podložil konkrétnymi
argumentami v súlade s platnou právnou úpravou, účinnou tak v čase vytvorenia loga žalobcom, ako
aj aktuálne účinnou právnou úpravou.

Súd prvej inštancie však napriek tomu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že záver Odbornej
analýzy „vyhodnotil ako [údajne] nesúladný vo vzťahu k platnej právnej úprave", pričom však súd prvej
inštancie vôbec neuviedol, v čom konkrétne mal tento nesúlad spočívať. Žalovaný zdôrazňuje, že
odborné vyjadrenie je plne v súlade s platnou právnou úpravou, účinnou tak v čase vytvorenia loga
žalobcom, ako aj aktuálne účinnou právnou úpravou. Hodnotenie Odborného vyjadrenia ako dôkazného

prostriedku súdom prvej inštancie je tak arbitrárne, v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec je nie
náležite zdôvodnené. Súd prvej inštancie sa tak dopustil závažného pochybenia v procese hodnotenia
dôkazov, čím konanie zaťažil vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie zároveň z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam - konkrétne v
otázke, či logo „." vytvorené žalobcom je výsledkom tvorivej duševnej činnosti (čo nie je, pričom súd

sa priklonil k opačnému, nesprávnemu skutkovému záveru), a vec zároveň nesprávne právne posúdil,
pokiaľ priznal autorskoprávnu ochranu logu, ktoré nie je autorským dielom.
Žalobca sa so závermi odborného vyjadrenia nestotožňoval, a predložil súdu prvej inštancie „právnu
analýzu"zodňa20.07.2022vypracovanúorganizácioukolektívnejsprávyLITA(ďalejlen„AnalýzaLITA")a vyjadrenie k oprávnenosti nároku žalobcu na odplatu za použitie autorského diela podľa Autorského
zákona č.185/2015 Z.z., vypracované doc. G.. W. U., Y.., T.. P.., podpredsedom Slovenskej výtvarnej
únie zo dňa 09.03.2023 (ďalej len „Vyjadrenie U.").

Žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že Organizáciu kolektívnej správy LITA
nemožno považovať za odborne spôsobilú osobu v zmysle § 206 CSP. LITA je na základe Autorského
zákona právnickou osobou oprávnenou na základe zákona a/alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať
majetkové práva, pričom správou práv sa rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému
výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, periodiku, vysielaniu a databáze. Súčasťou

správyprávniejepodávanieodbornýchvyjadrenípreúčelysúdnehokonania(civilnéhoalebotrestného),
príp. administratívneho konania, akákoľvek akademická činnosť, konzultačná činnosť, príp. akákoľvek
iná činnosť, ktorá by organizáciu kolektívnej správy LITA kvalifikovala ako odborne spôsobilú osobu pre
účely § 206 CSP, in concreto v otázkach posudzovania, či konkrétne výsledky duševnej činnosti spĺňajú
zákonné znaky autorských diel podľa relevantnej právnej úpravy. Analýzu LITA nemožno považovať
za „súkromné odborné vyjadrenie", t.j. dôkazný prostriedok podľa § 206 CSP, ale nanajvýš ako listinný

dôkaz (§ 204 CSP). Organizáciu kolektívnej správy LITA nemožno považovať za nezávislú, nakoľko
zastupuje žalobcu pri výkone jeho majetkových práv. Uvedenú skutočnosť (zastupovanie žalobcu)
potvrdila na výzvu súdu prvej inštancie aj organizácia kolektívnej správy LITA, ktorá v písomnom
vyjadrení pre súd prvej inštancie uviedla, že zastupuje žalobcu ako nositeľa práv od 14.06.2004 po
súčasnosť, a že uzatvorila so žalobcom zmluvu o zastupovaní autorských práv dňom 14.06.2004.

Žalovanýďalejuviedolzásadnéapresvedčivéargumenty,ktorýmispochybnilsprávnosťzáverovanalýzy
LITA. Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku touto argumentáciou žalovaného
vôbecnezaoberal.Zuvedenéhojezrejmé,ževýlučnedôkazpredloženýžalovaným,Odbornévyjadrenie
spracované Ústavom PDV, PFTU, je odborným vyjadrením v zmysle § 206 CSP; dôkazy predložené
žalobcom sú len súkromnými listinami, vyjadrujúcimi vlastné názory súkromných osôb, ktoré nie sú

odborne spôsobilými osobami.
V civilnom sporovom konaní síce platí zásada, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl.
15 ods. 2 CSP), avšak v prípade posudzovania skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, má súd
vychádzať predovšetkým z odborného vyjadrenia, ktoré má k dispozícii (či už súkromného odborného
vyjadrenia, predloženého stranou konania, alebo odborného vyjadrenia obstaraného súdom). Súdu

v rámci voľného hodnotenia dôkazov pochopiteľne nič nebráni, aby urobil skutkové zistenia aj proti
predloženému súkromnému odbornému vyjadreniu, takýto záver však súd musí v odôvodnení rozsudku
náležite vysvetliť.
Súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, z akého dôvodu sa priklonil práve k skutkovým záverom
podávajúcim sa zo súkromných listín, a prečo pri posudzovaní skutočnosti, na ktoré bolo potrebné

odborné znalosti, nevychádzal práve z Odborného vyjadrenia spracovaného Ústavom PDV, PFTU. Súd
prvej inštancie tiež vôbec nevysvetlil, z akého dôvodu práve závery v súkromných listinách (Analýza
LITA, Vyjadrenie U.) považoval za presvedčivé, a prečo sa nestotožnil so závermi Odborného vyjadrenia
spracovaného Ústavom PDV, PFTU, ako odborne spôsobilej osoby.
Na podporu svojho nesprávneho záveru, že logo „Y. je autorským dielom, v odôvodnení poukázal na

to, že k autorskému dielu vytvoreného žalobcom existovala ochranná známka Antidopingového výboru
SR a bez dostatočnej jedinečnosti by nebola zaregistrovaná. Takéto právne posúdenie je pochopiteľne
nesprávne. Pre ochrannú známku a autorské dielo platia úplne rozdielne predpoklady, ktoré rozhodne
nemožno zamieňať. Ochranná známka musí mať dostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť, bez ohľadu na to,
či ochranná známka (slovné označenie, obrazové označenie, príp. iná) je výsledkom tvorivej duševnej

činnosti alebo nie. Inak povedané, aj obrazové označenie (napr. logo), ktoré nie je dostatočne kreatívne,
je výsledkom len rutinnej/mechanickej práce, môže byť zapísané do registra ako ochranná známka,
pokiaľ má dostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť. Takýmto príkladom je práve predmetné logo „., vytvorené
žalobcom.
Žalobca žalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie posledných 2 rokov

pred podaním tejto žaloby; žalobca bola podaná 24.11.2017, žalobca teda uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie 24.11.2015 až 23.11.2017; žalovaný vznikol dňa 01.01.2016,
účinnosťou zákona č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V období
od 24.11.2015 do 31.12.2015 tak žalovaný neexistoval, a pochopiteľne - ako neexistujúci subjekt -
ani nemohol užívať logo „Y. Súd prvej inštancie tak z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, pokiaľ dospel k záveru, že žalovaný užíval logo „Y. v rozhodnom období
- počas celého obdobia dvoch rokov predchádzajúcich podaniu žaloby, teda aj počas obdobia, kedy
žalovaný ešte neexistoval, a zároveň vec nesprávne právne posúdil.Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysvetlil, ako mohol žalovaný užívať
logo „Y. v období, keď ešte neexistoval, a ako teda mohol zaviazať žalovaného (resp. prečo tak rozhodol)
na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za obdobie, kedy žalovaný ešte neexistoval. Žalovaný žiada,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta alebo napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

32. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku ako aj všetky doterajšie vyjadrenia žalovaného v konaní sú pokračovaním neadekvátnej

fabulácie samotného právneho rámca a faktickej stránky súdneho konania v predmete veci, navyše
postavené v príkrom rozpore k tomu, čo právny zástupca žalovaného v predmete autorského práva
verejne proklamuje. Žalobca opakovane vyjadril pochybnosti o dobrom úmysle v konaní žalovaného,
ktorý robí všetko pre to, aby sa vyhol zákonnému plneniu a to odpútavaním pozornosti súdu od merita
veci t.j. faktu, že žalovaný, porušuje autorský zákon používaním autorského diela - loga „. bez súhlasu
autora a odmieta rešpektovať zákonné autorské práva žalobcu tým, že odmieta komunikovať o spôsobe

odplaty za užívanie autorského diela - loga „Y.Konanie žalovaného nesie už niekoľko rokov znaky
nedobromyseľného konania v rozpore s dobrými mravmi. Hoci žalovaný odvolaním napáda rozsudok
v celom rozsahu a v odvolaní sa snaží navodiť dojem, že napadnutý rozsudok je vo výrokoch vecne
nesprávny, neuvádza žiadne relevantné odvolacie dôvody, ktorými by žalovaný preukázal akúkoľvek inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1, písm. d) CSP), že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1, písm. f) CSP), ani že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1, písm. f) CSP).
Je fakt, že žalovaný je skutočne jediným a univerzálnym nástupcom Antidopingovej agentúry SR, IČO:
42 137 292. Ochranná známka nikdy nebola majetkom Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42 137

292, preto nemôže byť ani majetkom žalovaného, ktorý je jej právnym nástupcom. Autorské dielo -
logo „Y. vytvorené žalobcom pre Antidopingový výbor SR, prihlásil Antidopingový výbor SR na Úrad
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky ako ochrannú známku (prihláška F. XXXX-XX). Ako
osoba poverená pre styk s ÚPVSR bol v prihláške uvedený sám žalobca. Žalobca súhlasil s registráciou
predmetného loga „. ako ochrannej známky pre prihlasovateľa/majiteľa Antidopingový výbor SR. Logo „.

bolo pre majiteľa Antidopingový výbor SR zapísané ako ochranná známka pod č. XXXXXX, ktorá zanikla
uplynutím 10-ročnej ochrannej doby (12.07.2004). Následne Antidopingový výbor SR dňa 12.12.2006
podal na ÚPVSR novú prihlášku tej istej/zhodnej ochrannej známky - loga „. (prihláška F. XXXX-XXXX),
pričom v tom čase (december 2006) bol žalobca generálnym sekretárom Antidopingového výboru SR.
Opäť teda platí, že žalobca súhlasil s registráciou predmetného loga „Y." ako ochrannej známky pre

prihlasovateľa/majiteľa Antidopingový výbor SR. Logo „Y." bolo pre majiteľa Antidopingový výbor SR
zapísané ako ochranná známka pod č. XXXXXX., ktorá zanikla uplynutím 10-ročnej ochrannej doby
(12.12.2016).
Žalobca je autorom loga „. a pracoval ako štatutár v Antidopingovom výbore SR, ktorý používal logo
„Y. zákonným spôsobom t.j. so súhlasom žalobcu bezodplatne. Žalobca nikdy pred súdom netvrdil,

že by si ako autor uplatňoval nárok na odmenu od Antidopingového výboru SR za používanie loga
zákonným spôsobom, t.j so súhlasom žalobcu ako autora loga „Y.. Žalobca v období od 01.01.2009
do 09.12.2014 bol riaditeľom Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42 137 292, ktorá používala logo
vytvorené žalobcom v tomto období zákonným spôsobom t.j. s jeho súhlasom bezodplatne. Nie
je pravda, že z vyššie uvedeného nevyhnutne vyplýva logický záver, že žalobca zapríčinil alebo

toleroval neoprávnené používanie loga „., tzn. bez súhlasu žalobcu ako autora. Žalobca v období od
01.01.2009do09.12.2014,kedybolriaditeľomAntidopingovejagentúrySR,IČO:42137292,nezapríčinil
ani netoleroval neoprávnené používanie loga „Y.. V období od 01.01.2009 do 09.12.2014, kedy bol
žalobcariaditeľomAntidopingovejagentúrySR,IČO:42137292,tátopoužívalalogovytvorenéžalobcom
zákonným spôsobom t.j. s jeho súhlasom. Neoprávnené používanie t.j. bez súhlasu žalobcu ako autora

loga „Y. nastalo konaním žalovaného až od 10.12.2014 t.j. po ukončení pracovného pomeru a výkonu
funkcie riaditeľa Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42137292 žalobcom. Uplatnenie nároku žalobcom
v súdnom konaní zákonným spôsobom podľa autorského zákona nemá byť ako v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný nie je autorom loga a nie je a ani nikdy nebol jeho vlastníkom, neboli na neho
prevedené žiadne práva patriace autorovi loga. Je ale zrejmé, že žalovaný neoprávneným používaním

autorského diela porušil zákonné práva žalobcu ako autora a následne vynakladá nemalé finančné
prostriedky z verejných zdrojov na to, aby konal obštrukčné, v rozpore s dobrými mravmi.
Autorovi patrí zo zákona licenčná odmena a subjekt, ktorý autorské dielo autora užíva, je povinný
za používanie autorského diela autorovi vyplatiť licenčnú odmenu. Je fakt, že žalovaný je jediným auniverzálnym právnym nástupcom Antidopingovej agentúry SR, IČO: 42 137 292, ktorá bola zrušená na
základe § 86 ods. 1 v spojení s § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov s účinnosťou od 1. januára 2016, t.j. na žalovaného ako univerzálneho právneho

nástupcu prechádzajú nielen majetok, ale aj súvisiace práva, t.j. pohľadávky aj záväzky.
Žalobca sa snažil riešiť svoj nárok ako autor diela loga „Y. ihneď po ukončení pracovného pomeru
osobne t.j. v decembri 2014 dohodou s riaditeľkou a štatutárkou Antidopingovej agentúry SR, IČO
42 137 292, ktorá mu dala osobný prísľub doriešenia odplaty za používanie autorského diela „Y.".
Nakoľko k doriešeniu odplaty napriek osobnému prísľubu nedošlo, následne písomne opakovane žiadal

žalovaného o odstránenie závadného stavu a usporiadanie vzťahov. Na základe vyššie uvedených
skutočností žalobca s tvrdeniami uvedenými v odvolaní nesúhlasí. Vzhľadom k tomu, že súd prvej
inštancie vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhujeme, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

33. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), vec
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne
vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom

(§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a
právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli
najavovykonanýmdokazovanímsúdomprvejinštancie,aktorénepochybneexistovalivčasevyhlásenia
rozsudku, v čase podania odvolania. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku.

34. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné
dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia
aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje
rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a

relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V
odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých
založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa
podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané,
a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je

konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku.

35. V súvislosti s obsahom odvolacích námietok žalovaného možno poukázať na skutočnosť, že
žalovaný v odvolaní iba zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho argumentáciou dostatočne vysporiadal, pričom keďže

odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v tejto časti priznaného nároku za
správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

36. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Žalovaný v celom konaní rozporoval najmä charakter diela - loga, ktoré podľa
žalovaného nespĺňa zákonom požadované znaky diela, rozporoval nárok žalobcu na zaplatenie odplaty
za využívanie diela s poukazom na rozpor s dobrými mravmi a namietal aj výšku odplaty požadovanej
zo strany žalobcu.

37. Odvolací súd odvolacie námietky žalovaného smerujúce k správnosti ustálenia skutkového
stavu veci považuje za celkom neopodstatnené, nakoľko súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy
navrhované stranami sporu, pričom strany sporu žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania súdu
prvej inštancie nepodložili a ani nenavrhli súdu prvej inštancie vykonanie ďalších dôkazov; súd prvejinštancie na základe takto vykonaného dokazovania riadne ustáli skutkový stav, keď považoval za
nesporné, že autorom predmetného loga je žalobca (uvedené nebolo medzi stranami sporné a v konaní
nebolopreukázané,žebyišloodielo,ktoréžalobcavytvorilakozamestnaneckédielonasplneniesvojich

povinností vyplývajúcich mu z pracovnoprávneho vzťahu, k zamestnávateľovi), že žalovaný (resp. jeho
právny predchodca) predmetné logo využíval, pričom na jeho užívanie nemal so žalobcom uzatvorenú
žiadnu zmluvu.

38. Kľúčovým (a sporným) pre rozhodnutie vo veci bolo predovšetkým posúdenie charakteru

predmetného loga ako predmetu autorskoprávnej ochrany.

39. V prvom rade je potrebné uviesť, že logo nie je právnym termínom a je veľmi ťažké ho identifikovať
a definovať. To však na druhej strane neznamená, že nie je predmetom právnej ochrany. Obvykle býva
chránené ako značka a zároveň býva registrované ako ochranná známa (ako je to aj v prejednávanej
veci). Logo býva často aj autorským dielom a je teda chránené autorským zákonom. Autorské právo

chráni najmä umeleckú hodnotu loga (jeho „výzor"); ochranná známka (zapísaná na ÚPV SR) chráni
logo ako označenie pre tovar a služby, aby sa odlíšil od iných. Nie je pritom vylúčené, aby logo bolo
chránené oboma spôsobmi súčasne.

40. Predmetom autorského práva je autorské dielo. Nie každé vytvorené dielo však je možné považovať

za predmet autorského práva, keďže nie každé dielo je možné považovať za dielo autorské. Základnými
pojmovými znakmi diela je literárna, vedecká alebo umelecká forma vyjadrenia, vlastná tvorivá činnosť
autora a objektívne vyjadrenie diela umožňujúce jeho zmyslové vnímanie, pričom pod pojmom dielo je
potrebné rozumieť za určitých podmienok aj logo. Pre autorské právo je typické, že vzniká zásadne
neformálnym spôsobom. Autorské právo k dielu vzniká okamžikom jeho vytvorenia, teda vyjadrenia

v akejkoľvek objektívne vnímateľnej podobe. Podmienka vnímateľnej podoby je taktiež veľmi dôležitá
preto, aby dielo mohlo byť uznané ako dielo v zmysle autorského zákona. Podstatný je teda faktický
úkon autora. Nevyžaduje sa žiadna úradná alebo iná registrácia. Autorské dielo ako nehmotný statok
je nezávislé na hmotnom substráte. Nadobudnutím vlastníckeho práva k veci, prostredníctvom ktorej
je dielo vyjadrené, nový vlastník nenadobúda oprávnenie k výkonu práva dielo užívať. Toto oprávnenie

musí byť prevedené samostatne (por. Kříž, J., Holcová, I., Kordač, J., Křesťanová, V., Autorský zákon.
Komentář. 2. Vydání. Praha: Linde, 2005, 70 s. 18).
Je pritom nepochybné, že základným imanentným znakom autorského diela je tvorivosť (ktorej absenciu
v konaní v súvislosti s logom žalovaný spochybňoval), pričom žiadne dielo, u ktorého absentuje jeho
tvorivá zložka, nemôže byť predmetom autorského práva a nemôže požívať ochranu autorského práva.

Ani pôvodný autorský zákon č. 383/1997 Z.z., a ani v súčasnosti platný autorský zákon č. 618/2003
Z.z., definíciu pojmu tvorivosť neobsahujú. Vo všeobecnosti za „tvorivé" je možné považovať všetko,
čo je jedinečné, čo prekračuje bežné „remeselné" postupy, prekonáva zaužívané, vyjadruje a obsahuje
jedinečnú myšlienku, resp. posolstvo autora. Odrazom tvorivosti v jeho výsledku - autorskom diele - je
unikátnosť a nezameniteľnosť takéhoto diela. Autorské dielo je unikátny výtvor, ktorý nemôže pochádzať

od nikoho iného iba od svojho autora, t.j. od jedinečnej, konkrétnej fyzickej osoby, ktorá ho vytvorila.
Výsledok tvorivej činnosti autora je vždy podmienený jeho subjektívnym prístupom k tvorbe, ktorý má
každý človek na svete svoj vlastný. Prístup autora k tvorbe je vždy daný predovšetkým jeho životnými
skúsenosťami, vnútorným citovým prežívaním, rozvinutosťou talentu a schopnosťou tieto vnútorné
myšlienkové a citové pohyby vyjadriť navonok takým spôsobom, aby boli vnímateľné i inými osobami.

Otázka existencie alebo absencie tvorivého prvku diela je otázkou metaprávnou, právo presahujúcou, v
tomto konaní sa táto otázka otázkou právnou stala, keďže odpoveď na ňu je dôležitá pre posúdenie či
je predmetná fotografia predmetom ochrany autorského práva. I keď pre odpoveď na uvedenú otázku
sú potrebné odborné znalosti, sama odpoveď na túto otázku je vo svojej podstate právnou kvalifikáciu
časti skutkového stavu.

41. Hlavným argumentom žalovaného, ktorým odôvodňoval absenciu tvorivosti v prípade sporného loga
bola skutočnosť, že ide len o jednoduché spojenie písmen do orámovania s presahom písma a z toho
dôvodu v danom prípade absentuje prvok tvorivosti. Pri stotožnení sa s uvedenou myšlienkou by však
potom za predmet ochrany autorských práv nemohlo byť považované žiadne logo vytvorené spojením

písmen a grafického útvaru.

42. Pritom je možné konštatovať, že predmetom autorského práva je nepochybne aj logo. Pri logu
vo všeobecnosti nie je problém s jeho identifikovateľnosťou - logo je graficky fixované, objektívnereprodukovateľné a porovnateľné. Ťažiskom býva kritérium autorskej originality (miera tvorivosti). Súdny
dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach potvrdzuje, že pre dielo úžitkového umenia platí identické kritérium
originality ako pre všetky ostatné diela; nie je prípustné zavádzať „vyšší prah" len preto, že ide o úžitkový

dizajn.Tietozáverysúpriamoaplikovateľnéajnalogá:nato,abybolologopovažovanézaautorskédielo
stačí, že voľba jeho prvkov (tvary, farby, kompozície, typografia) je výsledkom slobodných a tvorivých
rozhodnutí grafiky a odráža osobnosť autora.
Súdny dvor EÚ opakovane riešil otázku, či kombinácie bežných
prvkov (slová, čísla, jednoduché tvary) môžu byť dielom, pričom

z jeho rozhodnutí vyplýva, že jednoduchosť loga sama seba
nemôže brániť jeho autorskej ochrane, ale na druhej strane
ochranu nezakladajú jednotlivé banálne prvky; rozhodujúca je tvorivá
kompozícia. Jednotlivé slová, príkazy, čísla samy o sebe sú
chránené nie sú, avšak konkrétna voľba, poradie a kombinácia
týchto prvkov môže byť originálnym dielom. Ak teda autor loga

voľne a tvorivo rozhodol o tvare a veľkosti písma, jeho
rozložení, proporciách, prepojení, o práci s priestorom, farebnosťou
atď., je možné považovať aj jednoduché logo za dielo. Teda,
aj keď logo s textom a jeho orámovaním pôsobí stroho,
spôsob stvárnenia môže byť veľmi individuálny (por. rozsudky Súdneho

dvora z 01.12.2011,
vo veci C-145/10 ,
Eva-Maria Painer proti Standard VerlagsGmbH a ďalším, body 88 a 89, zo
dne 01.03.2012, vo veci C-604/10 ,
Football Dataco Ltd a ďalší proti Yahoo! UK Ltd a ďalším, bod 38, či
zo dne 12.09.2019, vo veci C-683/17 ,
Cofemel - Sociedade de Vestuário SA proti G-Star Raw CV, body 30 a 31, a v nich citovanou judikatúru).

Aj jednoduché prvky môžu ich vzájomným prepojením vytvoriť unikátny celok. Platí, že autor, ak chce byť
v spore úspešný, musí preukázať, že logo je výsledkom jeho tvorivej voľby. Stačí pritom aj minimálna
tvorivá úroveň, ak sa v logu odráža osobnosť autora (napr. špecifický sklon čiar, unikátna farebná
kombinácia, autorský font, kompozícia).

43. Odvolací súd aplikujúc vyššie uvedené kritéria na prejednávanú vec, dospel zhodne so súdom prvej
inštancie k záveru, že predmetné logo vytvorené žalobcom, spĺňa všetky zákonom vyžadované znaky
na to, aby ho bolo možné považovať za dielo ako predmet autorskoprávnej ochrany. Tieto závery súdu
prvej inštancie korešpondujú aj so závermi odborných vyjadrení predložených žalobcom, s ktorými sa
stotožňuje aj odvolací súd.

44. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkami žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani
s jednou jeho námietkou ohľadom nesprávnych záverov odborných vyjadrení predložených žalovaným
a nevzal do úvahy závery ním predloženého vyjadrenia; tieto námietky žalovaného odvolací súd posúdil
ako nedôvodné.

45. Odvolací súd uvádza, že pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku v prejednávanej
veci bolo zároveň podstatné posúdiť a vyhodnotiť správnosť záverov odborných vyjadrení predložených
stranami sporu.

46. Zákon nesporne preferuje odborné vyjadrenie ako rýchlejší a efektívnejší prostriedok objasnenia
skutočností, pre ktoré nie sú potrebné vedecké znalosti (ako pri znaleckom posudku), ale postačujú
znalosti odborné. Odborné vyjadrenie je menej formálny a procesne jednoduchší prostriedok ako
znalecký posudok, to však neznamená, že by malo menšiu dôkaznú silu. Tam, kde to skúmané okolnosti
umožňujú, sa preferuje odborné vyjadrenie najmä kvôli hospodárnosti konania. Ak teda strana predloží

do konania odborné vyjadrenie, hľadí sa naň, ako na dôkaz listinou. Súd sa k záverom súkromného
odborného vyjadrenia môže prikloniť v rámci voľného hodnotenia dôkazov. Pri rozdielnych záveroch
odborných vyjadrení predložených stranami sporu súd pritom nemôže bez ďalšieho „odmietnuť" pri
hodnotení dôkazov takto predložené odborné vyjadrenie a zároveň ani nemôže vo veci rozhodnúťlen na základe vlastnej úvahy nezohľadňujúcej závery vyplývajúce z odborného vyjadrenia. V prípade
námietok strán sporu a v prípade rozporov v predložených vyjadreniach je súd povinný sa s nimi náležite
vyporiadať. Je vecou jeho správnej úvahy, aký postup na to zvolí.

Pri hodnotení odborného vyjadrenia (obdobne ako pri znaleckom posudku) je vo všeobecnosti prijímaný
záver, že hodnoteniu nepodliehajú odborné závery v zmysle ich odbornej správnosti; súd však hodnotí
presvedčivosť vyjadrenia, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie záveru a jeho
súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/41/2010).
Za najhospodárnejší postup pri predložení dvoch rozdielnych záverov (ku ktorej situácii došlo v

preskúmavanej veci) aj doterajšia súdna prax považuje taký postup, keď súd sa snaží odstrániť
nejasnosti, nedostatky, prípadné námietky strán výsluchom odborne spôsobilej osoby a položením
doplňujúcich otázok (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič
M. a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 838).

47. Takýto postup v prejednávanej veci však strany sporu nezvolili a nenavrhli v tomto smere doplnenie

dokazovania, resp. od takéhoto postupu upustili.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súdy majú v rámci dokazovania obmedzenú dôkaznú
iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presunula na procesné strany (súd teda iba vykonáva a
hodnotí dôkazy predložené stranami sporu). Proces dokazovania je podľa novej právnej úpravy (CSP)
vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej

zásade. Súd tu má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné
strany. Pokiaľ teda žiadna zo strán sporu v konaní nenavrhla na preukázanie svojich tvrdení ďalšie
dôkazy, za stavu, keď odborné vyjadrenia predložené stranami sporu obsahujú odlišné závery, bolo
potom povinnosťou súdu prvej inštancie, v prípade, ak sa priklonil k záverom jedného z vyjadrení, riadne
odôvodniť, prečo tomuto dôkazu uveril a prečo na záveroch daného vyjadrenia založil svoje rozhodnutie.

48. Súd prvej inštancie si vyššie uvedenú povinnosť splnil, keď dôsledne zanalyzoval závery všetkých
troch predložených odborných vyjadrení, uviedol, ktoré závery považoval za dôveryhodnejšie, pričom
tieto vyhodnotil v spojení aj s ďalšími vykonanými dôkazmi (zmluva o dielo, licenčná zmluva a podporne
aj ochranná známka). Pokiaľ potom súd prvej inštancie, za danej dôkaznej situácie pri rozdielnych

záveroch odborných vyjadrení, presvedčivo zdôvodnil svoje úvahy, z ktorých vychádzal a pre ktoré sa
priklonil ku konkrétnemu záveru odborného vyjadrenia, možno jeho rozhodnutie považovať za zákonné,
spĺňajúce atribúty kladené na takéto rozhodnutie v zmysle § 220 ods. 2 CSP, resp. § 396 ods. 2 CSP.

49. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri hodnotení

dôkazov (najmä odborných vyjadrení) nedopustil pochybenia a svoje rozhodnutie ani nezaťažil vadou
zmätočnosti, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť na strane žalovaného k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keď sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal s námietkami žalovaného, a vysvetlil, prečo považoval
závery odborných vyjadrení predložených žalobcom za rozhodujúce. S týmto odôvodnením rozhodnutia
súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

50. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom dovolaní žalovaný namietal, že
žalobca uplatňovaním si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia postupoval v rozpore s dobrými
mravmi. Poukázal na to, že podaním žaloby sa žalobca snaží pre seba vyťažiť majetkový prospech zo
situácie, ktorú sám zapríčinil a dlhodobo toleroval a ktorú žalovaný „dostal do vienka" pri svojom vzniku

od svojho právneho predchodcu. Odmieta právny základ nároku uvedeného v žalobe a zároveň namieta
spôsob vyčíslenia výšky bezdôvodného obohatenia. Aj tieto odvolacie námietky považoval odvolací súd
za nedôvodné.

51. Dobré mravy netvoria spoločenský normotvorný systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia

konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého konania a
pod. Dobré mravy sú definované ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú prijímané
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. (rozsudok NS SR z 30.09.2008,
sp. zn. 2Cdo/172/2007).

Výkonom práv v zmysle § 3 ods. 1 OZ sa rozumie uplatňovanie (existujúcich) subjektívnych občianskych
práv spôsobom, ktorý objektívne právo svojim subjektom dovoľuje (ku ktorému ich oprávňuje) a
ktorý zároveň smeruje k výsledku (stavu) objektívnym právom sledovanému; typicky ide o konanie,
ktoré má znaky právneho úkonu. Výkon práva, uskutočňovaný pod ochranou právneho poriadku,pojmovo vylučuje protiprávnosť, a tým aj uloženie sankcie. Za tým účelom sa možno dovolať ochrany
subjektívneho občianskeho práva u povolaného orgánu, najmä na súde (§ 4 OZ), ktorá je však
poskytnutá iba pri splnení určitých požiadaviek, ku ktorým patrí aj všeobecná podmienka, podľa ktorej

výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2000,
sp. zn. 23Cdo/2060/98).
Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi možno považovať len také konanie, ktorého cieľom nie je
dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými
mravmi vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR

z 12. novembra 2014, sp. zn. 31Cdo/3931/2013).
Niejetedavylúčené,žeajtakývýkonpráva,ktorýzodpovedázákonu,môžebyťpovažovanýzarozporný
s dobrými mravmi, a že mu preto bude súdom odopretá právna ochrana. Postup súdu podľa § 3 ods. 1
OZ má však miesto len vo výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza
z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou
alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny

výkon práva), prípadne keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim
sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 29. marca 2001, sp. zn. 25Cdo/2895/99).
Odopretie výkonu práva pre rozpor s dobrými mravmi teda musí byť výnimočné a odôvodnené
mimoriadnymi okolnosťami. Samotný fakt, že autor žiada peniaze za niečo, čo užívateľ používal bez

zmluvy, nie je automaticky v rozpore s dobrými mravmi. Autor má zákonné právo na odmenu za
svoju prácu. Žalovaný musí náležite preukázať, v čom konkrétne spočíva nemorálnosť konania autora.
Ak teda žalovaný tvrdí, že si žalobca uplatňuje svoje právo v rozpore s dobrými mravmi, musel by
preukázať žalobcove „nekalé úmysly". Uplatnenie zákonného nároku autora na odmenu (resp. vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny) sa totiž štandardne

nepovažuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože ide o výkon práva garantovaného zákonom.
V extrémnych a výnimočných prípadoch však súd môže dospieť k záveru, že takýto výkon práva je v
rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak ním autor nesleduje ochranu
svojich tvorivých záujmov, ale jeho primárnym cieľom je poškodiť druhú stranu (tzv. šikana), prípadne
keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi

účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. marca
2001, sp. zn. 25Cdo/2895/99).
Súdy posudzuje rozpor s dobrými mravmi vždy individuálne podľa okolností prípadu. Rozpor s dobrými
mravmi musí preukázať ten, kto logo neoprávnene použil (teda žalovaný), ktorý musí dokázať, že autor
konal s priamym úmyslom ho poškodiť, nielen si uplatniť svoje zákonné právo. V praxi najčastejšie

nastávajú situácie, ak autor vedome a dlhodobo nechal tretiu osobu dielo používať v dobrej viere, že má
súhlas, len preto, aby následne mohol žalovať o vysoké náhrady (tzv. „vynucovanie" porušenia), alebo
môže ísť o prípad, ak je požadovaná suma v extrémnom nepomere k hodnote diela a významu jeho
použitia, prípadne, ak k neoprávnenému použitiu diela došlo v dôsledku ospravedlniteľného omylu, ktorý
autor sám vyvolal alebo pri ktorom autor odmietol zmierlivé riešenie ponúknuté ihneď po zistení chyby

(por. napr. rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 30Cdo/3524/2006). V prejednávanej veci sa však žalovanému
nepodarilo preukázať, že by v prejednávanej veci išlo o niektorý z popísaných prípadov. Vzhľadom na
uvedené potom bola táto obrana žalovaného nedôvodná a nepreukázaná.

52. Žalovaný zároveň v rámci procesnej obrany poprel aj výšku žalobcom uplatneného nároku, avšak

v konaní ďalej neuviedol, v čom je daná nesprávnosť takto určenej odplaty a z akého dôvodu považuje
žalobcom určenú výšku odplaty za nesprávnu; nenavrhol na preukázanie výšky odplaty vykonať
žiaden dôkaz. Na druhej strane žalobca, ktorého nepochybne zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne
preukázania výšky svojho nároku, tento odôvodnil, a uviedol na akom základe tento nárok určil a z čoho
vychádzal.

53.Odvolacísúdopätovnepoukazujenato,žedokazovanievsporovomkonaníjeovládanéprejednacou
zásadou, pričom CSP zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a
obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada,
že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí - dokazuje. Strana

musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia.

54. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola preukázaná a keďvýsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží
na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne

dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (por. uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Neunesenie dôkazného bremena tvrdenia znamená
neúspech strany spočívajúci v strate sporu. Teda, ak niektorá zo strán neunesie bremeno tvrdenia, t.j.
povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, procesným následkom je jej neúspech v spore.

55. Uvedené platí v prípade, ak na strane žalovaného došlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení,
teda k popretiu výšky a spôsobu určenia odplaty za užívanie diela, pričom tieto skutkové tvrdenia
žalobcu ohľadne výšky odplaty sa v dôsledku účinného popretia žalovaným stalo sporným. Na to, aby sa
považovalo popretie skutkových tvrdení protistrany za procesne účinné je potrebné, aby strana nielen
výslovne poprela skutkové tvrdenia, ale zároveň uviedla vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach;
čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Pokiaľ žalovaný poprel výšku uplatneného bezdôvodného

obohatenia na strane žalobcu a spochybnil jeho rozsah, bolo jeho povinnosťou ponúknuť v tomto smere
vlastné tvrdenia a súčasne predložiť k týmto skutkovým tvrdeniam aj dôkazy na ich preukázanie. Bolo
teda na žalovanom, pokiaľ chcel byť v konaní úspešný, aby uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že
žalobcom požadovaná výška peňažnej náhrady je stanovená spôsobom a vo výške, ktorá je v rozpore
so zákonom a ustálenou judikatúrou a že takto určená výška nezodpovedá čiastkam vynakladaným

obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobného diela. V tejto časti však žalovaný dôkazné
bremeno neuniesol.

56. Záverom žalovaný namietal, že žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za
obdobie posledných 2 rokov pred podaním tejto žaloby; teda za obdobie od 24.11.2015 do 23.11.2017.

Žalovaný však vznikol dňa 01.01.2016 a v uplatnenom období neexistoval, a preto ani nemohol užívať
predmetné logo „Y. Ani táto odvolacia námietka však nie je dôvodná.

57. V konaní nebolo sporné, že Antidopingový výbor Slovenskej republiky bol občianskym združením
zriadeným v zmysle zákona č. 83/1996 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov

a zanikol dobrovoľným rozpustením v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 uvedeného zákona dňa
10.06.2010. Podľa ustanovenia § 13 zákona č. 83/1996 Zb. pri zániku združenia sa vykoná majetkové
vyporiadanie s poukazom na článok XII. bod 2. a 3. Stanov. Majetkové vyrovnanie sa vykoná tak, že
prípadné aktíva budú poskytnuté určenému subjektu, ktorým v zmysle článku XII. bod 3. Stanov bola
Antidopingová agentúra SR, IČO:42 137 292, ktorá bola zriadená 01.01.2009. Žalovaný Antidopingová

agentúra Slovenskej republiky je univerzálnym a jediným právnym nástupcom Antidopingovej agentúry
Slovenskej republiky IČO:42 137 292, na základe ustanovenia § 86 ods. 1 v spojení s ustanovením § 106
ods. 1 a 2 zákona č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od
01. januára 2016. Vzhľadom na uvedené, keď predmetné logo bolo užívané aj právnymi predchodcami
žalovaného, pričom žalobcovi ako autorovi právnymi predchodcami licenčná odmena za použitie diela

zaplatenánebolaanebolopreukázanéanito,žebysasnimižalobca dohodolinak,prešlinažalovaného
aj záväzky a pohľadávky tretích osôb voči jeho právnym predchodcom.

58. Podané odvolanie žalovaný odôvodňoval aj nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uvedený odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak súd

prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu
normu, obsah správnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú
právnu normu nesprávne aplikoval. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že
tento odvolací dôvod nebol naplnený, keď súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav správne
aplikoval zvolenú právnu normu.

59. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2
CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

60. Záverom odvolací súd uvádza, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní
podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné daťodpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý

proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1CSPavodvolacomkonanípriznalúspešnémužalobcovináhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).