Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 19, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/51/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202090
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124202090.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B., B. B. C. D.
XXX/XX, XXX XX C., E.: XX XXX XXX, v konaní právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS |
ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská
časť Ružinov, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: A. F. G., B. B. H. X, XXX XX G., E.: XX XXX XXX,
v konaní o vylúčenie majetku z daňovej exekúcie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 23Cb/36/2024-250 zo dňa 04.03.2025 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.03.2024 sa žalobca domáhal vylúčenia pohľadávky
veriteľa, spoločnosti H. B. B., B. B. B. D. XX/XXXX, XXXXX I., B. J., E.: XX XXX XXX, DIČ:
XXXXXXXXXX, IČ DPH B., voči dlžníkovi, B. A. B., B. B. C. D. XXX/XX, XXX XX C., E.: XX XXX XXX, z
daňovejexekúcieprikázaníminejpeňažnejpohľadávkyvykonávanejdaňovýmúradomG.,sč.daňového

exekučného konania : XXXXXXXXXXXX a náhrady trov konania.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto
rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, o
ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 88 ods. 1, § 88 ods. 3, § 88
ods. 4, § 88 ods. 8 písm. c), § 88 ods. 10, § 89 ods. 1 písm. a), § 90 ods. 1, § 91 ods. 5, § 92 ods. 1,
§ 96 ods. 1, § 107, § 110 ods. 2, § 110 ods. 5 a § 110 ods. 12 Zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom, účinnom znení (ďalej len

„daňový poriadok“).

4. Súd prvej inštancie vec skutkovo odôvodnil tak, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa
27.03.2023 bola spoločnosti H. B. B., doručená daňová exekučná výzva č. XXXXXXXXX/XXXX. Tátovýzva bola vydaná v rámci daňového exekučného konania (ďalej len DEK) č. XXXXXXXXXXXX, na
základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020,
ktorým bolo spoločnosti HYDINA SK s.r.o. uložené peňažné plnenie vo výške 104.160,18 Eur. Správca

dane oznámil daňovému subjektu začatie DEK a vyzval ho na zaplatenie uvedeného nedoplatku. V
prípade nezaplatenia tejto sumy v lehote 8 dní od doručenia výzvy, správca dane informoval daňový
subjekt o možnosti vydania daňového exekučného príkazu na vykonanie daňovej exekúcie prikázaním
peňažnej pohľadávky voči tretej osobe - A. B., na základe neuhradenej sumy z faktúr č. XXXXXXXXXX
L. XXXXXXXXXX M. A. XXXX. Správca dane zároveň informoval, že sa bude postupovať aj voči

budúcim peňažným záväzkom medzi daňovým dlžníkom a poddlžníkom. Spoločnosť H. B. B. podala
03.04.2023odvolanievočitejtodaňovejexekučnejvýzve.N.J.B.J.,akoodvolacíorgán,všaknapadnuté
rozhodnutie potvrdilo, čím sa Daňová exekučná výzva stala právoplatnou a ich vykonateľnou. Napriek
tomu, že spoločnosť H. B. B. bola opakovane vyzvaná na úhradu daňového záväzku, záväzok vo
výške 104.160,18 Eur nebol uhradený včas. Preto správca dane pristúpil k vykonaniu daňovej exekúcie,
pričom v rámci tejto exekúcie bol vydaný príkaz na vykonanie daňovej exekúcie prikázaním peňažnej

pohľadávky, konkrétne na pohľadávku voči tretej O. A. B., na základe neuhradených faktúr. Dňa
12.10.2023 bola B. A. B. doručená daňová exekučná výzva zo dňa 25.09.2023 č. XXXXXXXXX/
XXXX K. A. XXXXXXXXXXXX. V tejto výzve bola spoločnosť informovaná o začatí DEK vo výške
104.160,18 Eur, pričom ju správca dane vyzval na zaplatenie tejto sumy v stanovenom termíne s
poučením ak B. A. B. by neuhradila záväzok, správca dane avizoval možnosť vykonania daňovej

exekúcie na základe pohľadávky voči tejto spoločnosti. A. B. sa voči tejto výzve odvolala, pričom žalobca
vyjadril právny záujem na určení existencie alebo neexistencie pohľadávok predmetných v daňovej
exekúcii. Žalobca mal za to, že správca dane nesprávne pochopil zákonné ustanovenia Daňového
poriadku a podal žalobu podľa § 88 ods. 10 Daňového poriadku, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie. Žalobca v ďalšej časti žaloby poukazoval, že A.

K. XXXXXXXXXXXX P. B. A., ktoré je priamo závislé a nadväzuje na DEK vedené voči spoločnosti H.
B. B., A. F. G., K. XXXXXXXXXXXX. Sekundárny charakter konania mal vyplývať z podstaty daňovej
exekúcie, ktorá spočíva v prikázaní inej peňažnej pohľadávky, ako aj z formulácie: “Pretože daňový
dlžník nezaplatil daňový nedoplatok ani v náhradnej lehote stanovenej správcom dane v daňovej
exekučnej výzve č. XXXXXXXXX/XXXX M. A. XX.XX.XXXX, správca dane nariaďuje daňovú exekúciu

prikázaním inej peňažnej pohľadávky, ktorú má daňový dlžník voči svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi) A.
B., C. D. XXX/XX, XXX XX C., E. XXXXXXXX, z titulu neuhradenej sumy z faktúry č. XXXXXXXXXX
zo dňa 29.12.2022 a neuhradenej sumy z faktúry č. XXXXXXXXXX M. dňa 30.12.2022, ako aj na
všetky peňažné záväzky z obchodných záväzkových vzťahov vzniknuté v budúcnosti zo vzájomných
plnení medzi daňovým dlžníkom a poddlžníkom.” V súvislosti s uvedeným žalobca, B. A. B., by mala

povinnosť uhradiť pohľadávku vo vymáhanej výške, ak by, B. A. B. mala záväzok voči spoločnosti
H. B. B., a to v momente, keď primárny dlžník, spoločnosť H. B. B., neuhradil záväzok správne a
včas. Žalobca uviedol, že žalovaný, dal spoločnosti H. B. B. možnosť dobrovoľne uhradiť záväzok a
až v prípade, že daňový dlžník nesplnil povinnosť uvedenú v daňovej exekučnej výzve, správca dane
pristúpil k postihnutiu majetku, o ktorom sa mylne domnieval, že existuje a patrí daňovému dlžníkovi -

pohľadávky voči B. A. B.. Uznesením Mestského súdu Košice, spis. zn. 88K/12/2023 zo dňa 20.12.2023,
zverejnené v Obchodnom vestníku č. 247/2023 zo dňa 29.12.2023, bolo začaté konkurzné konanie
voči dlžníkovi: H. B. B., B. B. B. D. XX/XXXX, XXX XX I., E.: XX XXX XXX. Žalobca uviedol, že
dlžníkom bola spoločnosť H. B. B., na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia A. F. G.
K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktorým bolo uložené daňovému dlžníkovi peňažné plnenie

vo výške 104.160,18 Eur. Daňový záväzok bol vymáhaný v daňovom exekučnom konaní vedenom
A. F. G., K. XXXXXXXXXXXX. Predmetom tohto konania bolo postihnutie majetku daňového dlžníka,
spoločnosti H. B. B., konkrétne pohľadávky, o ktorých si správca dane mylne myslel, že existujú, sú
nesporné a že ide o pohľadávky spoločnosti H. B. B. Q. B. A. B.. V nadväznosti na uvedené, správca
dane, mal povinnosť prerušiť daňové exekučné konanie č. XXXXXXXXXXXX na vymoženie daňového

nedoplatku vo výške 104.160,18 Eur, ktoré začalo vydaním rozhodnutia A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX
zo dňa 18.09.2023, bezodkladne po tom, ako sa správca dane dozvedel o začatí konkurzného konania
na majetok dlžníka, spoločnosti H. B. B.. Uznesením Mestského súdu Košice, sp. zn. 88K/12/2023 zo
dňa 04.01.2024, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 07/2024 zo dňa 10.01.2024, bol vyhlásený
konkurz na majetok dlžníka H. B. B.. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca mal za to, že správca nie

je oprávnený uspokojiť pohľadávku voči úpadcovi inak ako z rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku v
konkurze. Tým pádom správca dane nie je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku prikázaním peňažnej
pohľadávky voči B. A. B. bez ohľadu na to, či pohľadávku prihlásil do konkurzu alebo nie. Žalobca preto
uviedol, že A. F. G. mal povinnosť prerušiť a následne zastaviť DEK vedené pod č. XXXXXXXXXXXXQ. B. A. B., pretože exekúcia sa týkala majetku daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., ktorá bola
vyhlásená za úpadcu a na jej majetok bolo začaté konkurzné konanie. Už začaté konania o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú. Žalobca ďalej upozornil na

ustanovenie § 44 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré stanovuje, že dlžníci úpadcu môžu
splniť svoje záväzky len správcovi konkurznej podstaty úpadcu. To znamená, že ak by B. A. B. mala
zaplatiť akúkoľvek sumu, mala by tak urobiť správcovi konkurznej podstaty, a nie správcovi dane. Dňa
28.02.2024 žalobca zaslal A. F. G. výzvu na zastavenie daňovej exekúcie, avšak žalovaný na túto výzvu
nereagoval. Žalobca teda opakovane upozornil správcu dane na tieto skutočnosti a jedinou možnosťou,

ako sa žalobca môže domôcť svojich práv, je podanie tejto vylučovacej žaloby. Podľa daňovej exekučnej
výzvy zo dňa 18.09.2023 vydanej A. F. G., exekučné konanie bolo zahájené na vymoženie daňového
nedoplatku vo výške 104.160,18 Eur. Tento dlžník, B. A. B., bol identifikovaný na základe rozhodnutia
A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktoré uložilo B. A. B. peňažnú povinnosť v rovnakej
výške. Tento exekučný titul bol právoplatný a vykonateľný. Žalobca tvrdil, že správca dane nezisťoval
v dostatočnej miere majetkové pomery B. A. B. podľa § 88 ods. 3 Daňového poriadku, ktorý umožňuje

správcom dane vyzvať daňového dlžníka, aby predložil doklady potvrdzujúce vlastníctvo k majetku,
výšku úhrad, pohľadávky, ale aj ďalšie majetkové hodnoty. Správca dane tieto kroky nevykonal, čím
nebolo zistené, aké konkrétne pohľadávky a majetok sú predmetom DEK. Žalobca tvrdil, že správca
dane mal za to, že pohľadávky medzi B. A. B. L. H. B. B. sú stále platné a neuhradené, bez toho,
aby si ich skutočne overil. Správca dane totiž vydal rozhodnutie o začatí exekúcie voči B. A. B. z

dôvodu neuhradených faktúr č. XXXXXXXXXX L. K. XXXXXXXXXX, ktoré vznikli z obchodného styku
medzi týmito dvoma spoločnosťami. L. B. A. B. predtým uzavrela dňa 13.01.2023 dohodu o započítaní
vzájomných pohľadávok a záväzkov, čím tieto faktúry zanikli a už neexistovali v čase, keď bola vykonaná
daňová exekúcia. Žalobca tiež upozornil na to, že správca dane nezisťoval ani či faktúry, ktoré boli
predmetom daňovej exekúcie, neboli uhradené iným spôsobom, ako to stanovujú pravidlá Obchodného

a Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených pochybení žalobca podal vylučovaciu žalobu, keďže
správca dane konal v rozpore s právnymi predpismi, nezisťoval skutočnosti týkajúce sa majetku a
pohľadávok daňového dlžníka a neoprávnene uplatnil daňovú exekúciu na majetok, ktorý nepatril
daňovému dlžníkovi. Žalobca žiadal, aby súd rozhodol, po posúdení, že neexistovali splatné pohľadávky
a majetok, ktorý mal byť postihnutý, nepatrí daňovému dlžníkovi. Žalobca uvádzal, že správca dane

v daňovom exekučnom príkaze poukazoval na ustanovenie § 110 ods. 8 Daňového poriadku, podľa
ktorého nie je prípustné uzatvoriť dohodu o započítaní pohľadávok, uzavretí zmieru alebo odpustení
zaplatenia. Žalobca však poukázal na to, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov
bola uzatvorená dňa 13.01.2023, teda ešte pred začatím DEK. Žalobca poukázal na to, že správca
dane, vymáha daňový záväzok spoločnosti H. B. B. voči žalobcovi, a to i napriek tomu, že daňový

dlžník, spoločnosť H. B. B., stratila vlastnícke právo k pohľadávkam voči žalobcovi. Žalobca uvádzal,
že správca dane opätovne, bez vykonaného dokazovania, mal za to, že B. A. B. ako poddlžník porušila
uvedený zákaz a uhradila spoločnosti H. B. B. faktúry z obchodného styku. Žalobca poukázal na to, že ak
správca dane konštatoval, že B. A. B. ako poddlžník porušila zákaz uvedený v daňovej exekučnej výzve,
bolo nevyhnutné a povinnosťou správcu dane špecifikovať, ktoré faktúry, resp. aké peňažné plnenie

a v akom rozsahu B. A. B. poukázala na účet spoločnosti H. B. B.. Uvedená špecifikácia v daňovej
exekučnej výzve absentuje v plnom rozsahu, a teda tvrdenia a údaje uvedené v daňovej exekučnej
výzve sú nepreskúmateľné. Žalobca tiež uvádzal, že napriek skutočnosti, že správca dane uvádzal v
daňovej exekučnej výzve, že B. A. B. porušila zákaz úhrady faktúr na účet spoločnosti H. B. B., uvedené
tvrdenie je nepreskúmateľné, neodôvodnené a nezákonné. Podľa informácií daňového subjektu B. A. B.,

spoločnosť H. B. B. uzatvorila dňa 10.03.2023 Zmluvu o poskytnutí služieb faktoringu so spoločnosťou
G. R. B., v súčasnosti pôsobiacou pod obchodným S. G. B.. Predmetom uvedenej zmluvy bola
povinnosť faktora, na základe žiadosti klienta a za podmienok dohodnutých v zmluve, poskytovať služby
spočívajúce v preplácaní krátkodobých splatných a/alebo nesplatných peňažných pohľadávok a/alebo
v preplácaní častí takých pohľadávok, ktoré vznikli klientovým tuzemským dodávateľom voči klientom z

dodávoktovarualeboposkytnutiaslužiebvrámcipríslušnýchobchodnýchprípadov.Žalobcauvádzal,že
spoločnosť G. R. B. realizovala odkupovanie a preplatenie splatných, resp. aj nesplatných pohľadávok
z obchodného styku od spoločnosti H. B. B.. Za preplatenie pohľadávok H. B. B. previedla vlastnícke
právo k pohľadávkam a uhradila následne spoločnosti G. R. B. odplatu. Prevodom vlastníckeho práva k
pohľadávkam došlo k zániku vlastníckeho práva k pohľadávke na strane daňového dlžníka, spoločnosti

H. B. B., a k vzniku vlastníckeho práva na strane faktora, spoločnosti G. R. (G. B.). Žalobca tiež uvádzal,
žespoločnosťG.R.B.preplácalavsúladesozmluvoufaktúryvystavenéspoločnosťouH.B.B.,vzáujme
zabezpečenia prevádzkového financovania spoločnosti H. B. B.. Spoločnosť G. R. B., resp. spoločnosť
G. B., uhradila spoločnosti H. B. B. odplatu za odkúpenie pohľadávok v nasledujúcom rozsahu: a) Sumuvo výške 65.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti
G. R. B. dňa 06.04.2023. b) B. vo výške 50.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B.
B., z bankového účtu spoločnosti G. R. B. dňa 13.04.2023. c) B. vo výške 105.000,00 Eur, prevodom

na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti G. R. B. dňa 19.04.2023. d) B. vo
výške 9.000,00 Eur, prevodom na bankový účet spoločnosti H. B. B., z bankového účtu spoločnosti G. R.
B. dňa 24.04.2023. Poukazoval, že na základe postúpenia pohľadávky zaniklo postavenie spoločnosti
H. B. B. ako veriteľa z pohľadávok voči B. A. B. a súčasne vzniklo postavenie veriteľa spoločnosti G.
R. B. vo vzťahu k pohľadávkam voči B. A. B.. Žalobca poukázal na to, že v zmysle uvedeného boli

uzatvorené nasledovné Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi spoločnosťou H. B. B. L. G. R. B./G. B.:
a) Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 06.04.2023, postupovaná suma 65.000,00 Eur. b) Zmluva
o postúpení pohľadávky zo dňa 13.04.2023, postupovaná suma 50.000,00 Eur. c) Zmluva o postúpení
pohľadávky zo dňa 18.04.2023, postupovaná suma 105.000,00 Eur. d) Zmluva o postúpení pohľadávky
zo dňa 24.04.2023, postupovaná suma 9.000,00 Eur. Tiež uvádzal, že v rámci DEK vedeného A. F.
G. sa nejedná o pohľadávky daňového dlžníka, H. B. B., ako definuje daňová exekučná výzva č.

XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.09.2023, ako aj daňový exekučný príkaz č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
17.08.2023, ale o pohľadávky, ku ktorým vlastnícke právo prešlo na základe postúpenia na B. G. B..
Veriteľom pohľadávok z obchodného styku medzi spoločnosťou H. B. B. ako dodávateľom a B. A. B. ako
odberateľom tak nie je daňový dlžník, ale postupník, B. G. B.. Žalobca uvádzal, že daňovou exekučnou
výzvou, pri ktorej sa realizuje daňová exekúcia prikázaním inej pohľadávky, sa zasahuje do právneho

postavenia tretej osoby, odlišnej od daňového dlžníka. Správca dane bol povinný v záujme zákonného
postupu zistiť, resp. preveriť, či povinnosť na strane nositeľa uvedenej povinnosti naďalej trvá alebo
zanikla niektorým zo spôsobov splnenia záväzkov v zmysle Občianskeho zákonníka alebo Obchodného
zákonníka. Žalobca poukázal na to, že správca dane uvedené nerealizoval a existenciu pohľadávok
zisťoval pravdepodobne len z kontrolného výkazu, pričom existenciu pohľadávok nezisťoval z evidencie

majetku daňového dlžníka a zo zoznamu záväzkov poddlžníka. Žalobca tiež uvádzal, že vzhľadom na
skutočnosť,žemajetok,pohľadávkydaňovéhodlžníka,spoločnostiH.B.B.,Q.B.A.B.bolipostúpenéna
tretí subjekt, došlo k zániku majetku, ktorý by mohol byť postihnutý v rámci DEK. Nevznikla tak povinnosť
B. A. B. splniť peňažnú povinnosť namiesto daňového dlžníka. Žalobca poukázal na to, že došlo k
zániku majetku, ktorý je možné postihnúť daňovou exekúciou, a vzhľadom na všetky vyššie uvedené

žalobné body žiadal, aby konajúci súd po nariadenom pojednávaní a vykonanom dokazovaní žalobe
vyhovel. Následne súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe podľa ustanovenia § 167 ods. 2 zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Po predĺžení lehoty na vyjadrenie sa
žalovaný vyjadril podaním zo dňa 14.06.2024 (č. l. 66). Žalovaný k žalobe uviedol, že žalobca sa v petite
žalobného návrhu domáhal vylúčenia pohľadávok spoločnosti H. B. B., (v pozícii veriteľa vo vzťahu ku

žalobcovi) voči B. A. B. (v pozícii jeho dlžníka) z daňovej exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky
vykonávanej A. F. G. pod číslom A. E. XXXXXXXXXXXX. Žalovaný poukázal na to, že návrh žalobcu (tak
ako je formulovaný) je zmätočný, pretože žalobca uvádzal dve rozdielne skutočnosti - na jednej strane
žiadal o vylúčenie pohľadávok spoločnosti H. B. B. z daňovej exekúcie prikázaním iných peňažných
pohľadávok (toto konanie bolo na A. G. vedené voči spoločnosti H. B. B. G. K. A. E. XXXXXXXXXXXX),

na druhej strane uvádzal číslo konania A. E. XXXXXXXXXXXX, G. I. T. S. A. G. vedené DEK prikázaním
pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb a toto konanie bolo vedené voči B. A.
B. (v pozícii dlžníka správcu dane podľa § 110 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon
563/2009Z.z.“).Žalovanýuviedol,ževnadväznostinavyššieuvedenésamohollendomnievať,zakého

konania žiadal žalobca pohľadávky (predmet daňovej exekúcie) vylúčiť. Vychádzajúc zo samotného
obsahu žalobcovho návrhu, žalovaný mal za to, že žalobca žiadal o vylúčenie pohľadávok z DEK
vedeného voči spoločnosti H. B. B., a to prikázaním iných peňažných pohľadávok podľa § 110 zákona
č. 563/2009 Z. z. (A. E. XXXXXXXXXXXX). Žalovaný uviedol, že žalobca svoj žalobný návrh postavil na
dvoch, resp. troch žalobných dôvodoch: Žalovaný uviedol, že v časti žaloby žalobca opisoval doterajšie

konanie správcu dane od začatia DEK vedeného voči spoločnosti H. B. B., a to prikázaním iných
peňažných pohľadávok podľa § 110 zákona č. 563/2009 Z. z. (A. E. XXXXXXXXXXXX) až po začatie
DEK prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb podľa § 108 DP
(A. E. XXXXXXXXXXXX), ktoré správca dane začal voči B. A. B. ako dlžníkovi správcu dane podľa §
110 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. (pôvodne v pozícii dlžníka spoločnosti H. B. B. - poddlžník vo

vzťahu ku správcovi dane). Žalovaný uviedol, že žalobca tvrdil, že žalovaný nesprávne pochopil zákonné
ustanovenie § 90 a nasl. zákona č. 563/2009 Z. z. S týmto tvrdením však žalovaný nesúhlasil, a to z
týchto dôvodov: Žalovaný uviedol, že žalobca v súvislosti s exekučným konaním, ktoré správca dane
viedol nielen voči nemu, ale aj voči spoločnosti H. B., urobil viacero procesných podaní (odvolanie,sťažnosť, výzva, resp. niekoľko výziev na zastavenie konania, oznámenie o podaní vylučovacej žaloby,
žiadosťoodloženiedaňovejexekúcieapod.),vktorýchpostupnepoukazovalnaskutočnosti,ktorépodľa
jeho názoru svedčili o „nezákonnom“ vedení vyššie uvedených exekučných konaní. Všetky námietky

žalobcu boli priebežne preskúmavané a vyhodnocované v ďalších konaniach, ktoré boli následne začaté
v nadväznosti na doručené podania tak zo strany daňového dlžníka ako aj poddlžníka, a to tak z úrovne
žalovaného ako aj z úrovne Finančného riaditeľstva SR ako odvolacieho orgánu (v rámci odvolacieho
konania), prípadne v súvislosti s konaním o sťažnosti žalobcu proti postupu správcu dane. Žalovaný
uviedol, že keďže ani v jednom prípade nebolo konštatované porušenie zákona zo strany žalovaného,

mal za to, že sporné exekučné konanie/-ia boli voči vyššie uvedeným subjektom začaté a boli voči nim
vedené oprávnene. Žalovaný trval na tom, že správca dane v danom prípade postupoval tak, aby v
maximálnej možnej miere chránil právny záujem štátu na správnom vybratí daní a plnil tak svoju úlohu
ako orgánu štátnej správy v oblasti plnenia príjmovej časti štátneho rozpočtu za účelom ekonomického
fungovania štátu daní, napríklad aj vymáhaním daňových nedoplatkov v rámci DEK. Žalovaný uvádzal,
že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, ktorý tvrdil, že by mal žalovaný v rámci exekučného konania postihovať

„domnelý“ majetok daňového dlžníka. Žalovaný poukazoval na to, že námietka žalobcu týkajúca sa
prerušenia daňového exekučného konania (DEK) voči nemu bola irelevantná, keďže žalobca zamieňal
predmet daňovej exekúcie podľa rôznych paragrafov zákona č. 563/2009 Z. z. Žalovaný uvádzal, že v
prípade DEK podľa § 110 zákona sa jedná o peňažnú pohľadávku iných osôb voči daňovému dlžníkovi,
kým v prípade DEK podľa § 108 ide o pohľadávku z účtu daňového dlžníka. Žalovaný tiež zdôraznil, že

žalobca nesprávne vnímal exekučné konanie voči nemu ako sekundárne a nadväzujúce na DEK vedené
voči spoločnosti H. B. B.. Žalovaný uviedol, že DEK voči B. A. B. nebolo začaté z dôvodu neplnenia
záväzkovprimárnymdlžníkom,alekvôliporušeniupovinnostízostranyžalobcu,čovytvorilopredpoklady
na začatie samostatného DEK. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na to, že žalobca podal sťažnosť
proti postupu správcu dane, ktorá bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Žalovaný uviedol, že rovnaké

námietky týkajúce sa neprerušenia DEK boli zahrnuté aj v odvolaní žalobcu voči daňovej exekučnej
výzve, ktorá bola predmetom rozhodovania druhostupňového orgánu. Nakoniec, žalovaný poukazoval
na začatie konkurzného konania na majetok spoločnosti H. B. B. a na skutočnosť, že podľa zákona o
konkurze a reštrukturalizácii sa v prípade konkurzného konania nemôže začať nové exekučné konanie,
ani prerušiť už prebiehajúce konania. Žalovaný uvádzal, že konkurzné konanie na majetok daňového

dlžníka - spoločnosti H. B. B. bolo začaté a vyhlásené s účinnosťou od 11.01.2024. DEK, ktoré správca
dane začal a viedol voči daňovému dlžníkovi za účelom vymoženia daňového nedoplatku vo výške
104.160,18 Eur, bolo zo zákona zastavené v dôsledku vyhlásenia konkurzu, a to podľa § 48 zákona
č. 7/2005 Z. z. bez potreby rozhodnutia o zastavení exekučného konania. Žalovaný poukazoval na to,
že pohľadávka, ktorú správca dane evidoval voči daňovému dlžníkovi, bola prihlásená do konkurzu v

riadnej prihlasovacej lehote, a to prihláškou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.02.2024. Žalovaný mal za
to, že postupoval v súlade so zákonom, keď si v konkurze uplatnil splatnú pohľadávku voči úpadcovi,
spoločnosti H. B. B.. Ďalej uvádzal, že majetok, ktorý správca dane postihuje v rámci DEK vedeného
voči B. A. B. podľa § 108 zákona č. 563/2009 Z. z., nie je a nemôže byť majetkom, ktorý podlieha
konkurzu na majetok úpadcu H. B. B., pretože ide o samostatné konanie, v ktorom vystupuje iná osoba

ako daňový dlžník. Žalovaný tiež zdôrazňoval, že podľa § 32 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. správca
konkurznej podstaty môže poprieť pohľadávku len v spornom rozsahu, ak zistí, že pohľadávka je sporná.
Podľa žalovaného vymáhanie pohľadávky od inej osoby ako daňového dlžníka z majetku, ktorý nie
je súčasťou konkurznej podstaty, nie je dôvodom na popretie pohľadávky. Žalovaný tiež uviedol, že
v prípade, že v priebehu konkurzu dôjde k zániku prihlásenej pohľadávky, správca dane oznámi túto

skutočnosť správcovi úpadcu. Žalovaný poukazoval na zákonný postup vymáhania pohľadávky voči
poddlžníkovi, ktorý sa stal dlžníkom správcu dane ešte pred vyhlásením konkurzu. Zákon umožňuje
správcu dane vymáhať pohľadávku voči poddlžníkovi, a to samostatným daňovým exekučným konaním.
Zastavenie DEK voči daňovému dlžníkovi - úpadcovi z dôvodu vyhlásenia konkurzu nie je zákonným
dôvodom na zastavenie exekučného konania voči dlžníkovi správcu dane - B. A. B.. Na podporu svojej

argumentácie žalovaný citoval rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Cbi/13/2012, ktorý sa
týkal vydania do konkurznej podstaty. Pokiaľ ide o zánik pohľadávok namietaných žalobcom v žalobe,
žalovaný uviedol, že všetky skutočnosti, ktoré žalobca uvádzal v tejto časti žaloby namietal aj vo svojom
odvolaní voči daňovej exekučnej výzve č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.09.2024, ktorá bola vydaná
v rámci DEK prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v G. T. L., ktorého je majiteľom. Žalobca v

podanom odvolaní (rovnako ako v podanej žalobe o vylúčenie majetku z daňovej exekúcie) namietal
neprípustnosť a nezákonnosť DEK prikázaním pohľadávky z účtu podľa § 108 Daňového poriadku,
ktoré správca dane voči nemu začal v zmysle § 110 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. za účelom
vymoženia daňového nedoplatku spoločnosti H. B. B., DIČ XXXXXXXXXX (ďalej len „daňový dlžník“)vo výške 104 160,18 eura (A. E. XXXXXXXXXXXX) s odôvodnením, že pohľadávky daňového dlžníka
H. B. B. ako sú definované v odvolaním napadnutej daňovej exekučnej výzve, nie sú vo vlastníctve
daňového dlžníka ale vlastnícke právo k týmto pohľadávkam prešlo na základe postúpenia na tretiu

osobu - B. G. B. (pôvodne G. R. B.). Námietky dlžníka správcu dane (v pozícii odvolávajúceho sa) boli
zo strany odvolacieho orgánu posúdené ako neopodstatnené a odvolaním napadnutá daňová exekučná
výzva bola v rámci odvolacieho konania potvrdená, a to rozhodnutím FR SR č. XXXXXXXXX/XXXX
zo dňa 21.02.2024 a žalovaný citoval celé odôvodnenie (č. l. 70 až 77). Žalovaný poukazoval na
to, že odvolací orgán po preskúmaní odvolania a predloženého spisového materiálu nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie daňovej exekučnej výzvy. Námietky žalobcu uvedené v
odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné a neopodstatnené. Podľa žalovaného v rámci DEK postupoval v
súlade s právnymi predpismi a chránil záujmy štátu. Žalovaný tiež uvádzal, že žalobca v podanej žalobe
protirečil. Na jednej strane tvrdil, že spoločnosť H. B. B. nevlastní majetok, a na druhej strane žiadal jeho
vylúčenie z daňovej exekúcie. Žalovaný preto považoval žalobu za zmätočnú a nedôvodnú. Na základe
týchto skutočností žalovaný navrhoval, aby súd žalobe nevyhovel, žalobu v plnom rozsahu zamietol

a trovy konania žalobcovi nepriznal. Uznesením č. k. 23Cb/36/2024-80 zo dňa 17.06.2024 súd vyzval
žalovaného, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi
žalovaného dňa 18.06.2024. Žalovaný sa nevyjadril. Súd nariadil pojednávanie, pričom právnemu
zástupcovižalobcubolopredvolaniedoručenédňa18.10.2024.Žalovanýpodanímzodňa25.10.2024sa
voveciopätovnevyjadrilauviedol,žezodpovednosťzaporušeniepovinnostípodľa§110ods.12zákona

č.563/2009Z.z.jeobjektívnaanezávisíodzavinenia.Preaplikáciutohtoustanovenianemásubjektívna
stránka zodpovednosti žiadnu relevanciu. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca neuhradil splatnú
pohľadávku na účet správcu dane, čím nesplnil povinnosť uloženú v daňovom exekučnom príkaze.
Daňový dlžník uzatvorením zmlúv o postúpení pohľadávky porušil povinnosť uloženú správcom dane
v daňovej exekučnej výzve, čo žalovaný považoval za neplatné z dôvodu obchádzania zákona. Podľa

žalovaného tento postup navodil stav, ktorý umožnil aplikáciu ustanovenia § 110 ods. 12, podľa ktorého
správca dane môže vymáhať pohľadávku od poddlžníka. Zároveň žalovaný zdôrazňoval, že žalobca ako
poddlžník neuhradil pohľadávku správne, ale zaplatil tretej osobe, čím porušil svoju povinnosť. Žalovaný
ďalej informoval, že žalobca podal správnu žalobu na preskúmanie rozhodnutia FR SR č. XXXXXXXXX/
XXXX, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva č. 102405978/2023. Toto rozhodnutie bolo

súčasťou spisového materiálu žalovaného. Okrem toho, žalovaný uviedol, že daňové exekučné konanie
voči žalobcovi bolo odložené rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2024, a to z dôvodu
vedených súdnych sporov. Rozhodnutie o odložení konania bolo doručené žalobcovi a G. T. B. L.
v lete 2024. Pojednávanie vykonané dňa 04.03.2025 bolo vykonané bez prítomnosti žalobcu a jeho
právneho zástupcu, ktorí svoju neprítomnosť neospravedlnil. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach

poukázal na to, že prvotným dlžníkom bola spoločnosť hydina Sk, pričom vyhlásenie konkurzu má
za následok zastavenie exekučného daňového konania v tomto prípade však je predmetom DEK iná
peňažná pohľadávka t.j. peňažný záväzok iných osôb voči dlžníkovi a to podľa § 108 zákona č. 563/2009
Z.z., žalovaný uviedol, že žalobca nesprávne vníma DEK ako Sekundárne čo nie je pravdou pretože si
sám privodil situáciu podľa § 110 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z.z..

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že mu v tomto konaní neprináleží posudzovať otázku
zániku pohľadávok čo žalobca popisoval ako základ skutkového stavu, nakoľko v tomto v konaní sa
domáhal vylúčenia majetku - pohľadávky z daňového exekučného konania č. XXXXXXXXXXXX. Súd
v konaní o vylúčenie veci z daňovej exekúcie nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky vzťahu žalobcu k exekvovanému majetku, ďalej nie je úlohou všeobecného súdu
preskúmať rozhodnutia orgánov verejnej správy. V prejedávanej veci sa žalobca domáhal vylúčenia
pohľadávky spoločnosti H. B. z daňovej exekúcie vykonávanej daňovým úradom Prešov pod č.
XXXXXXXXXXXX. Podľa rozhodnutia A. F. G. zo dňa 18.09.2023 č. DEK (č. daňového exekučného
konania) XXXXXXXXXXXX K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.09.2023 Daňový úrad podľa § 90 ods. 1

daňového poriadku začal daňové exekučné konanie vo veci vymáhania daňového nedoplatku vo výške
104 160,18 Eur od dlžníka s poukazom na to, že exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné
rozhodnutieA.F.G.K.XXXXXXXXX/XXXXzodňa23.04.2020,ktorýmbolouloženédaňovémudlžníkovi
peňažné plnenie vo výške 104 160,18 Eur na základe toho bolo dňa 24.03.2023 vydané rozhodnutie o
začatí daňového exekučného konania č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane zakázal dlžníkovi

daňového dlžníka teda ako poddlžníkovi žalobcovi v tomto akokoľvek nakladať s majetkom daňového
dlžníka. Dňa 17.08.2023 bol vydaný daňový exekučný príkaz č. XXXXXXXXX/XXXX po doručení,
ktorého bol poddlžník povinný poukázať splatnú pohľadávku na daňový exekučný účet. Súčasne bolo
konštatované, že podlžník nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 110 ods. 5 daňového poriadku a stal sapodľa § 110 ods. 12 daňového poriadku dlžníkom správcu dane. Rozhodnutie obsahovalo informáciu,
že správca dane vykonal daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa
platobných služieb a súčasne obsahovalo zákaz poskytovateľovi platobných služieb G. T. B. L., aby

po doručení tohto rozhodnutia akokoľvek nakladal s majetkom dlžníka správcu dane. Následne podľa
rozhodnutia zo dňa 25.09.2023 č. A. XXXXXXXXXXXX K.: XXXXXXXXX/XXXX, A. F. G. vydal daňovú
exekučnúvýzvupodľa§91daňovéhoporiadkuaoznámilžalobcovi,žezačalpodľa§90ods.1daňového
poriadku daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.09.2023 na
vymoženiedaňovéhonedoplatkuvovýške104160,18Eurnazákladeexekučnéhotituluatorozhodnutia

A. F. G. K. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2020, ktorým bolo uložené daňovému dlžníkovi peňažné
plnenie vo výške 104 160,18 Eur súčasne bolo uvedené že keďže žalobca ako poddlžník nesplnil
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 110 ods. 5 daňového poriadku, stáva sa podľa § 110 ods. 2
daňového poriadku dlžníkom správcu dane. Súčasne žalovaný vyzval žalobcu, aby v lehote ôsmich
dní od doručenia exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok a upozornil ho, že ak nebude zaplatený
v určenej lehote vydá daňový exekučný príkaz na vydanie daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky

z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb a to G. T. B. L.. Súd mal ďalej preukázané,
že predmetné rozhodnutie zo dňa 25.09.2023 č. A. XXXXXXXXXXXX K.: XXXXXXXXX/XXXX, bolo
napadnuté riadnym odvolacím prostriedkom zo strany žalobcu zo dňa 25.10.2023 (č. l. 141) o, ktorom
rozhodoval správny orgán a to Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky s tým, že finančné riaditeľstvo
daňovú výzvu zo dňa 25.09.2023 potvrdilo a okrem iného, v rozhodnutí bolo uvedené, že daňový

dlžník ani poddlžník to znamená žalobca v tomto konaní v daňovom exekučnom konaní vedenom
na prikázanie iných peňažných pohľadávok podľa § 110 daňového poriadku tak zásadné skutočnosti
nenamietali a ani nepredložili žiadne dôkazy, napriek tomu, že o týchto skutočnostiach v tom čase
vedeli a mali k dispozícii listinné doklady. Ak aj na základe predložených dôkazov došlo k zániku
pohľadávok označených v rozhodnutiach správcu dane na základe dohody o vzájomnom započítaní

pohľadávok, a niektoré pohľadávky označené v predložených zmluvách o postúpení pohľadávky, boli
daňovým dlžníkom postúpené na B. G. B., tak správcom dane bolo zistené, že v období od 27.03.2023
do 30.09.2023 dochádzalo k vzájomným plneniam medzi daňovým dlžníkom a spoločnosťou žalobcu v
tomto konaní a daňový dlžník vystavil v uvedenom období 117 faktúr na celkovú sumu 1 179 169,41
Eur. Spoločnosti žalobcu vznikali ďalšie záväzky voči daňovému dlžníkovi a tieto splatné záväzky bola

spoločnosť žalobcu povinná v zmysle daňového exekučného poriadku, ktorý jej bol doručený dňa
01.09.2023 poukázať na účet správcu, čo sa nestalo. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, predmetom
daňového exekučného konania, ktoré označil žalobca v žalobnom petite pod č. XXXXXXXXXXXX, kde
bolo síce vymoženie pohľadávky predchádzajúceho daňového dlžníka a to spoločnosti H. B. B. pre
vymoženie peňažného plnenia vo výške 104 160,18 Eur, avšak z peňažných prostriedkov žalobcu

vedených na účte G. T. B. L., čo však nezodpovedá petitu, v tomto zmysle súd považoval žalobu za
zmätočnú. Súd poukazuje na to, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie aj daňovej, je známa aj ako
excindačná žaloba, slúži na ochranu práv osôb, ktorých majetok bol neoprávnene zahrnutý do exekúcie.
Táto žaloba umožňuje tretej osobe, ktorá nie je účastníkom exekučného konania, preukázať, že má
právo na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou, napríklad vlastnícke právo, a toto právo vylučuje, aby

bola vec použitá na nútený výkon rozhodnutia. Ak sa podarí preukázať, že vec patrí tretej osobe a
nie povinnému, súd môže rozhodnúť o jej vylúčení z exekúcie. Dôležité je, aby tretia osoba podala
žalobu včas a predložila dôkazy o svojom práve na danú vec. V danej právnej veci, však bolo nesporné,
že v zmysle rozhodnutí daňových orgánov je už samotný žalobca daňovým dlžníkom správcu dane
v zmysle ustanovenia § 110 ods. 12 daňového poriadku a daňovým konaním označeným v petite

žaloby č. XXXXXXXXXXXX, je vedená daňová exekúcia kde má byť postihnutý majetok žalobcu (nie
prikázaním inej peňažnej pohľadávky spoločnosti H. B. B.) ale prikázaním pohľadávky z účtu vedeného
u poskytovateľa platobných služieb, ktorý patrí žalobcovi. Pokiaľ ide o rozhodnutia daňových orgánov tu
súd poukazuje na to, že ich rozhodnutia súd musí zobrať do úvahy ako existujúcu právnu skutočnosť,
ktorá vyvoláva právne účinky. Vzhľadom na to nie je možné dospieť k záveru, že výkon daňovej exekúcie

z účtu žalobcu bol výsledkom uceleného a komplexného postupu žalovaného v daňovom exekučnom
konaní, v rámci ktorého v zmysle ustanovení daňového poriadku (§ 90 a nasl. daňového poriadku)
žalovaný konal len a výlučne na základe rozhodnutí, ktoré sú nevyhnutnou zákonnou podmienkou
postupu pri výkone daňovej exekúcie. Súd žalobu žalobcu zamietol zo všetkých vyššie uvedených
dôvodov, avšak najmä z dôvodu nepreukázania skutočnosti, že vec, pohľadávka by patrila tretej osobe.

Ak žalobca mal v úmysle, túto skutočnosť tvrdiť respektíve na tejto skutočnosti založiť dôvodnosť žaloby
v každom prípade nepreukázal, žeby bol aktívne legitimovanou osobu a teda sám „vlastníkom“ tejto
pohľadávky.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 262
ods.2CSPstým,žežalovanýmalplnýúspechvoveci,pretomusúdprvejinštanciepriznalplnúnáhradu
trov konania vo vzťahu k žalobcovi. O výške náhrady trov konania bude súd rozhodovať samostatným

uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v zákonom stanovenej lehote. V
podanom odvolaní uviedol nasledovné. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v 71. bode odôvodenia
rozsudku uvádza: „Podľa § 88 ods. 10 daňového poriadku, daňová exekúcia je neprípustná na majetok,

ktorý je vo vlastníctve inej osoby ako daňového dlžníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Právo
na majetok, proti ktorému je daňová exekúcia neprípustná, môže daňový dlžník alebo iná osoba
uplatniť u správcu dane. Ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnia návrh na vylúčenie majetku z
daňovej exekúcie na súde, správca dane vo vzťahu k tomuto majetku odloží daňovú exekúciu až
do právoplatného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie o vylúčení majetku z daňovej exekúcie sa doručuje
daňovému dlžníkovi a inej osobe a je právoplatné dňom jeho doručenia. Daňovej exekúcii nepodlieha

majetok podľa osobitného predpisu.“ V zmysle bodu 76 odôvodnenia súdneho rozhodnutia: „Podľa § 96
ods.1daňovéhoporiadku,správcadanedaňovéexekučnékonaniezastavírozhodnutím,aka)exekučný
titul bol zrušený, b) exekučný titul sa nestal vykonateľným, c) bolo preukázané, že k predmetu daňovej
exekúcie má vlastnícke právo iná osoba, d) predmet daňovej exekúcie nepodlieha daňovej exekúcii, e)
právo vymáhať daňový nedoplatok je premlčané a daňový dlžník vzniesol námietku premlčania tohto

práva alebo právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniklo, f) daňový nedoplatok bol vyrovnaný,
g) je iný dôvod, pre ktorý nie je možné v daňovom exekučnom konaní pokračovať.“ Ako súčasne
súd ďalej uvádza: „Súd žalobu žalobcu zamietol zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, avšak najmä
z dôvodu nepreukázania skutočnosti, že vec, pohľadávka by patrila tretej osobe. Ak žalobca mal v
úmysle,tútoskutočnosťtvrdiťrespektívenatejtoskutočnostizaložiťdôvodnosťžalobyvkaždomprípade

nepreukázal, žeby bol aktívne legitimovanou osobu a teda sám „vlastníkom“ tejto pohľadávky.“ Z vyššie
uvedeného citovanej časti odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva, že súd nesprávne právne posúdil
otázku aktívnej vecnej legitimácie, a teda hlavne z toho dôvodu zamietol predmetnú žalobu. V danom
prípade súd založil vylúčenie aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby na dôvode, že žalobca sám
nepreukázal že by bol vlastníkom tejto pohľadávky. Skutočnosť, na základe ktorej súd odôvodňuje,

že žalobca aj súčasne musí byť vlastníkom pohľadávky súd neobjektivizuje žiadnym a akýmikoľvek
ustanoveniami právnych predpisov, ktoré by sa vzťahovali na predmetnú vec. Má za to, že žalobca
súčasne nemusí preukázať aj vlastníctvo pohľadávky na podanie žaloby, a teda má za to, že súd otázku
aktívnej vecnej legitimácie nesprávne právne posúdil a na základe takéhoto nesprávneho právneho
posúdenia nesprávne a nezákonne rozhodol vo veci. Ako vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 10 Daňového

poriadku, ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnia návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie
na súde, správca dane vo vzťahu k tomuto majetku odloží daňovú exekúciu až do právoplatného
rozhodnutia súdu. V predmetnom prípade právny predpis priznáva aktívnu vecnú legitimáciu na podaní
uplatnenia návrhu na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde nie len daňovému dlžníkovi ale
rovnako aj inej osobe, teda akejkoľvek osobe, či už právnickej alebo fyzickej, ktorá na podaní takejto

žaloby preukáže a odôvodní naliehavý právny záujem. Z predmetného zákonného ustanovenie tak
nevyplýva, že podať žalobu o vylúčenie veci z daňovej exekúcie môže len daňový subjekt alebo vlastník
veci, ktorá je predmetnom daňovej exekúcie, ako sa to snaží reštriktívne vykladať súd v odôvodnení
súdneho rozhodnutia. Na strane druhej ustanovenie § 88 ods. 10 tretej vety Daňového poriadku je
potrebné podľa názoru žalobcu vykladať extenzívne, a teda priznáva v danom prípade aktívnu vecnú

legitimáciu na podaní žaloby každej osobe, ktorá preukáže na podaní žaloby naliehavý právny záujem,
a to teda osobe, ktorá preukáže, že práve podaním žaloby o vylúčení veci sa vyrieši jej určité sporné
postavenie. V predmetnom prípade žalobu o vylúčenie veci z exekúcie podala B. A. B., ktorá súčasne aj
odôvodnila naliehavý právny záujem na podaní žaloby a súčasne aj odôvodnila dôvod na podaní žaloby.
Žalobca v podanej žalobe uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré preukazovali, že pohľadávky,

ktoré žalovaný zahrnul do daňového exekučného konania, nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka,
ale v danom čase boli vo vlastníctve osoby odlišnej od daňového dlžníka, a teda správca dane
nebol oprávnený predmetné pohľadávky postihnúť daňovou exekúciou. Už len samotná skutočnosť,
na základe ktorej bolo odvodené daňové exekučné konanie voči žalobcovi v dostatočnom rozsahu
odôvodňovali a podmieňovali aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podaní takejto žaloby. Súd sa však

absolútne predmetnými dôvodmi nezaoberal a nezohľadnil ich pri posúdení otázky aktívnej vecnej
legitimácie. Súčasne poukazuje na ustanovenie § 96 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého
správca dane zastaví na základe rozhodnutia daňové exekučné konanie v prípade, ak bolo preukázané,
že k predmetu daňovej exekúcie má vlastnícke právo iná osoba. Podaním žaloby o vylúčenie veci,pohľadávky z daňovej exekúcie sa žalobca snažil preukázať, že predmetné pohľadávky nie sú vo
vlastníctve daňového dlžníka, spoločnosti H. B. B., ale vo vlastníctve inej osoby, B. G. B., ako základný
predpoklad pre zastavenie daňového exekučného konania, od ktorého sa okrem iného odvodzovalo

daňové exekučné konanie voči žalobcovi. Súd prvého stupňa sa však argumentáciou žalobcu uvedenej
v žalobe ohľadom právnych dôvodov vylúčenia veci z daňovej exekúcie neposudzoval, ale žalobu
zamietol, čo je možné okrem iného posudzovať za odňatie spravodlivosti a porušenie základných práv
žalobcu. Súčasne súd prvej inštancie v bode 81. bodu uvádza: „V prvom rade súd konštatuje, že mu
v tomto konaní neprináleží posudzovať otázku zániku pohľadávok čo žalobca popisoval ako základ

skutkového stavu, nakoľko v tomto v konaní sa domáhal vylúčenia majetku - pohľadávky z daňového
exekučného konania č. XXXXXXXXXXXX.“ V predmetnom prípade má za to, že súd predmetné
nesprávne právne posúdil. Má za to, že dané otázky bol súd prvého stupňa povinný dané otázky skúmať
ako otázky predbežné, teda prejudiciálne otázky, na základe ktorých bol povinný aj posúdiť otázky
aktívnej vecnej legitimácie a rovnako aj merita veci. Súd prvého stupňa však uvedené otázky ignoroval,
neposúdil čím súčasne predmet sporu neposúdil právne správne. Súd prvého stupňa ďalej uvádza,

že poukazuje na to, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie aj daňovej, je známa aj ako excindačná
žaloba, slúži na ochranu práv osôb, ktorých majetok bol neoprávnene zahrnutý do exekúcie. Táto žaloba
umožňuje tretej osobe, ktorá nie je účastníkom exekučného konania, preukázať, že má právo na vec,
ktorá bola postihnutá exekúciou, napríklad vlastnícke právo, a toto právo vylučuje, aby bola vec použitá
na nútený výkon rozhodnutia. Ak sa podarí preukázať, že vec patrí tretej osobe a nie povinnému,

súd môže rozhodnúť o jej vylúčení z exekúcie. Dôležité je, aby tretia osoba podala žalobu včas a
predložila dôkazy o svojom práve na danú vec. V danom prípade súd pravdepodobne pri formulácií
argumentácie vychádzal z presvedčenia, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie slúži na ochranu práv
osôb, ktorých majetok bol neoprávnene zahrnutý do exekúcie. Argumentácia súdu však ako vyplýva
z vyššie uvedeného nemá oporu v zákone a v právnych predpisoch. Ako vyplýva z vyššie citovaného

ustanovenia Daňového poriadku, vylučovaciu žalobu v nadväznosti na ustanovenia Daňového poriadku
môže podať okrem vlastníka aj akákoľvek tretia osoba, ktorá na podaní takejto žaloby preukáže a
odôvodní naliehavý právny záujem. V nadväznosti na nesprávne právne posúdenie súd vylúčil z okruhu
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čím súčasne porušil jeho procesné práva. Okrem iného uvádza
a poukazuje na skutočnosť že žalobca svojimi tvrdeniami a dôkaznými prostriedkami preukázal, že

pohľadávky, ktoré žalovaný postihoval v rámci daňového exekučného konania sú vo vlastníctve osoby
odlišnej od daňového dlžníka, a teda daňová exekúcia je neprípustná, čím by v danom prípade podľa
názoru žalobcu bol zabezpečený úspech v danej sporovej veci, za predpokladu, ak by súd správne
právne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimáciu. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti má za
to, že súd prvej inštancie otázku a problematiku aktívnej vecnej legitimácie nesprávne právne posúdil, z

ktorého dôvodu má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho právne závery, ako aj jemu
predchádzajúce konanie a ním aplikované súdne uváženie, ktoré k rozhodnutiu viedlo, sú zaťažené
viacerými vadami, v dôsledku čoho považuje takéto rozhodnutie za nesprávne, nepreskúmateľné a
arbitrárne a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 04.03.2025,
sp.zn.: 23Cb/36/2024-250 v napadnutom rozsahu výrokov I. a II. zmenil a rozhodol, žalobe v plnom

rozsahu vyhovie a žalobcovi priznáva náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

8. Voči odvolaniu žalobcu sa písomnou cestou vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca v odvolaní
proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Cb/36/2024 - 250 zo dňa 04.03.2025 namieta, že súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Tvrdí,žesúdnesprávneposúdilotázkuaktívnejlegitimácie.Súdpodľaodvolávajúcehosazaložil
vylúčenie aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby na dôvode, že žalobca sám nepreukázal, že
by bol vlastníkom tejto pohľadávky a tvrdí, že súd neobjektivizuje toto tvrdenie žiadnym a akýmkoľvek
ustanovením právnym predpisom. Podľa odvolávajúceho sa žalobca nemusí preukázať vlastníctvo

pohľadávky. Poukazuje na ustanovenie § 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov a tvrdí, že tento právny predpis priznáva aktívnu vecnú legitimáciu na podaní uplatnenia
návrhu na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde nielen daňovému dlžníkovi ale rovnako aj inej
osobe, teda akejkoľvek osobe, ktorá pri podaní takejto žaloby preukáže a odôvodní naliehavý právny
záujem, čo žalobca aj odôvodnil. K uvedeným dôvodom uviedol žalovaný nasledovné. Ako žalovaný sa

plne stotožňujem s dôvodmi súdu prvej inštancie, ktoré súd uviedol v rozsudku sp. zn. 23Cb/36/2024
- 250 zo dňa 04.03.2025 keď žalobu zamietol. Excindačná žaloba slúži na ochranu tým osobám, ktoré
majú k majetku postihnutému exekúciou také právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok použitý k
nútenému výkonu rozhodnutia, napríklad vlastnícke právo ku konkrétnej exekúciou postihnutej veci.Aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie excindačnej žaloby je tretia osoba, t. j. osoba odlišná
od účastníkov konania, ktorá tvrdí, že má právo na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou, pričom toto
právonepripúšťaexekúciunatútovec.VdanomprípadejeB.A.B.,C.D.XXX/XX,C.daňovýmdlžníkom

(teda osobou ktorá je účastníkom daňového exekučného konania), a nie treťou osobou, ktorá nie je
účastníkom exekučného konania. Zároveň žalovaný nie je osobou, ktorá má právo na vec, ktorá bola
postihnutá exekúciou. Z uvedeného dôvodu žalobca nie je osobou, ktorá môže podať takúto žalobu.
Zároveň uviedol, že vedená daňová exekúcia je vedená prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u
poskytovateľa platobných služieb, ktorý patrí žalobcovi. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

9. Ďalšie vyjadrenia sporových strán podľa v podobe odvolacej repliky či odvolacej dupliky podané
v písomnej forme neboli.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,

po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto

postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože

rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza
nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods.
2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na
zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené
odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením vecije omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.

zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený

na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je

základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke

nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne

súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými
stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť

dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

17.Knámietkenestotožneniasastranysporusvyhodnotenímdôkazovsúdomprvejinštancierespektíve
nevykonaním navrhnutých dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP odvolací súd poznamenáva,
že pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s vyhodnotením ním uvádzaných dôkazov, odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že to, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje sama
o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových

strán vrátane ich dôvodov a námietok. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a ktorý
následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového

stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový
stav je významný však z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného
bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SRsp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať súladne s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svojnárokalebosabrániprotijehouplatneniu,prípadneštádiasamotnéhocivilnéhoprocesu.Predmetná
odvolacia námietka je nedôvodná, keďže súd prvej inštancie rozhodoval na základe dôkazmi overeného

skutkového stavu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za taký, ktorý by bol
okreminéhoajzústavnoprávnehohľadiskaneudržateľný,atedaspôsobilýnajehoderogáciu.Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolateľ, aj keď nie explicitne, dostal v konaní pred
všeobecným súdom (okresný súd) s poukazom na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku
odpoveď aj na túto námietku. (pozri I. ÚS 343/2020 zo dňa 07.07.2020).

18.Kodvolacejnámietke,žerozsudoktrpínedostatkomriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniapodľa
ust.§365ods.1CSPpísm.b),pričomjenedostatočneodôvodnený,nezrozumiteľnýanepreskúmateľný,
odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne
požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní

rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie,
ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu
domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami

žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia
súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej

situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne
uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd
podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd

prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

19. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/

CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz

ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,

že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené
v kontexte celého konania. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa

ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a
zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími
argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva
strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.
Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa

strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada
zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,

prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces
je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR
5Cdo/57/2019,2Cdo/100/2018,4Cdo/3/2019,4Cdo/125/2019,4Cdo/120/2019,1Obdo/7/2018aÚSSR
III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže

po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie
žiadnehočiastkovéhoprocesnéhoprávaodvolateľa,ktorébyodôvodňovalozáverotom,žecelékonanie
sa javí ako nespravodlivé.

20. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností

prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a
právnychzisteniachničnezmenilo,odvolacísúdsiosvojilodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,
s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

21. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho

súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č. 20772/92.

22. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v odpovedi na
sporovými stranami uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné. V konaní o žalobe
o vylúčenie majetku z daňovej exekúcie (tzv. excindačná žaloba) sa súd zaoberá výlučne tým, či je

konkrétna vec alebo právo neoprávnene postihnuté exekúciou, napríklad preto, že k nemu má tretia
osoba vlastnícke alebo iné právo nepripúšťajúce exekúciu. Kľúčovým dôvodom prečo súd v tomto
type konania nerieši zánik pohľadávky je, že v tomto type konania sa jedná o obmedzený predmet
konania. Predmetom sporu je len otázka príslušnosti majetku k exekúcii, nie existencia alebo platnosť
samotného exekučného titulu či zánik vymáhaného dlhu. Zároveň je potrebné konštatovať, že v takých

prípadoch je možné použiť osobitné prostriedky nápravy. Ak daňový dlžník namieta, že pohľadávka
zanikla, napríklad zaplatením, premlčaním alebo započítaním musí využiť iné právne nástroje ako sú
námietky proti daňovej exekúcii alebo návrh na zastavenie daňového exekučného konania priamo u
správcu dane. Zároveň je potrebné poukázať aj na správne vyhodnotenie procesnej legitimácie súdom
prvej inštancie, kde excindačnú žalobu podáva spravidla tretia osoba, ktorá tvrdí, že majetok je jej a nie

dlžníka.Tátoosobaniejestranoupôvodnéhodlhovéhovzťahu,apretojejanineprislúchanamietaťzánik
dlhu niekoho iného. Z uvedeného možno vyvodiť, že predmetnú žalobu nemôže podať aj daňový dlžník,
ktorý nie je treťou osobou, ktorá má právo na vec, ktorá bola postihnutá daňovou exekúciou. Podstata
vylučovacej žaloby spočíva v tom, že ju podáva tretia osoba a nie samotný dlžník. Žalobu na vylúčenie
majetku z exekúcie totiž podáva ten kto tvrdí, že má k majetku právo, ktoré nepripúšťa exekúciu typický

vlastník veci, ktorú správca dane omylom zaistil u dlžníka. Daňový dlžník voči exekúcii je oprávnený
sa brániť úplne inými procesnými prostriedkami. Ak sa domnieva, že majetok nepodlieha exekúcii,
napríklad ide o veci nevyhnutné k životu alebo podnikaniu, ktoré sú zo zákona vylúčené uplatňuje tieto
výhrady prostredníctvom námietok v daňovom exekučnom konaní podľa daňového poriadku priamo u
správcu dane. Ak dlžník vyčerpá opravné prostriedky v rámci daňového konania, napríklad odvolanie

proti exekučnej výzve a nie je úspešný môže následne podať správnu žalobu na súd, ktorou žiada
o preskúmanie zákonnosti postupu správcu dane. Nie je to však klasická vylučovacia žaloba, ale žaloba
ktorú je oprávnený podať podľa Správneho súdneho poriadku. Podstatnou skutočnosťou podľa aktuálnej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď. 1Obdo/98/2020) je to, že nie je v právomoci súduv civilnom sporovom konaní určovať zánik daňovej pohľadávky, pretože ide o verejnoprávny vzťah a nie
vzťah súkromnoprávny.

23. Z predmetných dôvodov odvolací súd považoval podané odvolanie žalobcu za nedôvodné,
a preto napadnutý rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, keďže súd prvej inštancie vo veci
skutkový stav zistil v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vec správne právne závery.
Zároveň je potrebné konštatovať, že v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniachničnezmeniloaodvolacísúdsiosvojilodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorým
sa stotožňuje v plnom rozsahu. Zároveň na toto rozhodnutie aj poukazuje v zmysle ustanovenia § 387
ods. 2 Civilného sporového poriadku.

24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

25. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 262 ods. 1 a ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Odvolací súd zároveň na základe vyššie uvedenej úvahy nevzhliadol dôvod pre aplikáciu výnimočného
ustanovenia § 257 CSP.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).