Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320209717
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1320209717.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Michaely Královej, vo veci žalobkyne: J.. F. Q. P. N. K. Y. R.
Y. M. Á., N. XX.X.XXXX, A. W. XX, A., zastúpená JUDr. Vierou Klíčovou, bytom Budovateľská 27,
Bratislava, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO:
31 364 501, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobkyne
voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-63Cpr/13/2020-235, zo dňa 16. apríla 2024 a
dopĺňacieho rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-63Cpr/13/2020-277 zo dňa 25. septembra
2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-63Cpr/13/2020-235, zo dňa 16. apríla
2024 a dopĺňací rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č. k. B3-63Cpr/13/2020-277 zo dňa 25.
septembra 2025, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa voči žalobkyni p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č. k. B3-63Cpr/13/2020-235, zo dňa 16.4.2024 rozhodol, že
žaloba sa zamieta a žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Dopĺňacím rozsudkom č.k. B3-63Cpr/13/2020-277, zo dňa 25.9.2025 zamietol žalobu o zaplatenie

náhrady mzdy vo výške 28.759,88 eur.

2. Súd prvej inštancie konal na podklade žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že výpoveď zo
dňa 22.9.2020 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. V žalobe tvrdila, že pracovnoprávny vzťah
vznikol 3.7.1977, kedy bola uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú, bola zamestnancom na
pozícii autorizovaný bezpečnostný technik - inšpektor BOZP, na základe dohody o zmene pracovných
podmienok zo dňa 28.6.2019. Pružný pracovný čas bol určený v kolektívnej zmluve. Dňa 28.9.2020

prevzala výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pracovný pomer sa
skončil z dôvodu, pre ktorý by zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer a ako dôvod
žalovaný uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny. Mala sa ho dopustiť tým, že v čase kedy
mala vykonávať prácu pre žalovaného ako lektorka spoločnosti 3J s. r. o., so sídlom v Bratislave,
v dňoch 1.10.2019, 7.10.2019 a 15.10.2019 realizovala spravidla v čase od 9.00
hodiny vstupné školenia pre novoprijatých zamestnancov Pôdohospodárskej platobnej agentúry (ďalej
len „PPA“), pričom podľa dochádzkového systému žalovaného mala evidovanú celodennú pracovnú

cestu. Ďalej dňa 4.10.2019, 18.10.2019 realizovala vstupné školenie zamestnancov a dňa 29.10.2019
opakované školenie zamestnancov Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, pričom v deň 4.10.2019
mala podľa dochádzkového systému evidované pracovné voľno s náhradou mzdy, z dôvodu vyšetrenia
alebo ošetrenia v zdravotníckom zariadení a v dňoch 19.10.2019 a 29.10.2019mala v dochádzkovom systéme evidovanú celodennú pracovnú cestu. Výpoveď zo strany žalovaného
bola prerokovaná s príslušným odborovým orgánom, prerokovanie sa uskutočnilo dňa
22.9.2020, v ten istý deň ako deň výpovede. Podľa názoru žalobkyne neporušila pracovnú disciplínu

zvlášť hrubým spôsobom, nemala žiadnu neospravedlnenú absenciu v práci, nedopustila sa žiadneho
konania, ktoré by bolo možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom.
Nešlo o prípad, že by si ako zamestnanec neplnila svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného
pomeru, pričom vyhľadanie lekára za účelom vyšetrenia zdravotného stavu je zákonnou prekážkou v
práci.Dňa4.10.2019riadneavčasoznámilaprekážkuvprácizdôvoduvyšetrenia,ktorémusapodrobila.

V dňoch 1.10.2019, 7.10.2019, 15.10.2019, 18.10.2019 a 29.10.2019 reálne uskutočnila celodennú
pracovnú cestu. Zároveň poukázala na zaužívaný úzus zamestnávateľa, ktorý od zamestnancov
nevyžadoval striktné dodržiavanie pracovného času, ktoré vzhľadom na druh a systém prác vyhodnotil
ako príliš formalistický, a preto bol povolený pohyblivý pracovný čas, podľa vlastného vyhodnotenia
zamestnancov. Podmienkou však bolo, aby boli práce riadne odvedené a vykonané a o tomto systéme
mali vedomosť aj odbory. Skutočnosť, že PPA uviedla, že boli realizované školenia nepreukazuje, že

tieto školenia uskutočnila ona osobne, rovnako ako v prípade školenia zamestnancov Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto. Uviedla, že školenia boli realizované spoločnosťou 3J s. r. o., kde jediným
spoločníkom a štatutárom je od 10.8.2010 jej syn Ing. V. Q.. Ako matka mala záujem na odbornom raste
syna, preto mu pomáhala, darovala mu spoločnosť, ktorá mala sídlo v ich byte, odovzdala mu všetky
vedomosti a skúsenosti. Syn mal jej absolútnu dôveru, mal naskenovaný jej podpis, s ktorým

nakladal a to tak, že jej prítomnosť naskenoval tam, kde ona nebola. Ich vzťahy sa zhoršili
keď si našiel partnerku, ktorá ich odcudzila. Ďalej uviedla, že keď bola dočasne práceneschopná, dňa
23.9.2020 sa k nej za účelom kontroly dostavili osobne riaditeľ odboru bezpečnosti a
inšpekcie Ing. V. A. a námestník pre ľudské zdroje Ing. W. K., PhD., z čoho odvodzuje, že žalovaný jej
venuje zvýšenú pozornosť.

3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Potvrdil, že pracovný pomer
vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.7.1977 uzatvorenej na dobu neurčitú. V zmysle
dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 28.6.2019 žalobkyňa pracovala v pozícii autorizovaný
bezpečnostný technik, BOZP - vyšetrovanie úrazov na ŽSR, Účelové stredisko - Stredisko bezpečnosti a

inšpekcie Bratislava. Potvrdil, že na jej typovú pozíciu sa vzťahoval pružný pracovný čas. Ďalej uviedol,
že bol v auguste 2020 treťou osobou upozornený, že žalobkyňa dlhodobo porušuje pracovnú disciplínu a
to tým, že v pracovnom čase vykonávala činnosti, ktoré nesúviseli s jej pracovnou činnosťou
pre žalovaného. Pre overenie tvrdení žalovaný oslovil PPA, Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto a
Slovenskú obchodnú inšpekciu, aby mu poskytli informáciu, či v období september 2019 až október

2019 žalobkyňa pre tieto subjekty vykonávala školenia ako zamestnankyňa spoločnosti 3J s.r.o.. Podľa
informácii, ktoré dostal k dispozícii, žalobkyňa takúto činnosť počas pracovného času vykonávala aj pre
iné spoločnosti a aj pred septembrom 2019, avšak to neuvádzal ako výpovedný dôvod. Z odpovedí,
ktoré dostal vyplynulo, že žalobkyňa vykonávala školenia v deň kedy v kontrole evidencie mala uvedenú
pracovnú cestu, alebo vyšetrenie alebo ošetrenie. Keďže žalobkyňa mala počas pracovného času

tento využívať na prácu pre zamestnávateľa, ale vykonávala zárobkovú činnosť pre tretí subjekt, ktorá
nesúvisela s jej pracovnými úlohami, má za to, že ide o porušenie pracovnej disciplíny. Zo strany
žalobkyne išlo o aktivitu, ktorá bola vopred pripravovaná, žalobkyňa v súvislosti s ňou úmyselne klamala
žalovaného ohľadom využívania svojho pracovného času, nešlo o jednorazový exces, ale
činnosť ktorá sa v mesiacoch september a október opakovala viackrát, pričom školenia mali trvať do 4

hodín, t. j. polovicu jej denného pracovného času, žalovaný má za to, že uvedené konanie naplnilo znaky
závažného porušenia pracovnej disciplíny a nie je možné od neho požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával a uvedené riešil len písomným napomenutím. Žalobkyňu vyzval na vyjadrenie sa, pozval
ju na stretnutie, na ktoré sa žalobkyňa nedostavila, ani na ďalší deň, ďalšie stretnutie nenavrhla, preto
žalovaný požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie skončenia pracovného pomeru mailom dňa

11.9.2020, na základe toho sa dňa 22.9.2020 uskutočnilo stretnutie medzi zástupcami zamestnávateľa
a zástupcami odborovej organizácie Odborový zväz železničiarov, ktorí konštatovali, že nespochybňujú
doklady predložené zamestnávateľom a konanie žalovanej je závažným porušením
pracovnej disciplíny, že predloženú výpoveď prerokujú s výhradou, že im nebol predložený zápis, z
ktorého by vyplývalo stanovisko žalobkyne k predmetnej veci. Žalobkyňa v čase, kedy mala vykonávať

prácu pre žalovaného úmyselne a opakovane uviedla žalovaného do omylu o dĺžke trvania pracovnej
cesty, respektíve o dĺžke trvania jej vyšetrenia u lekára a namiesto pracovných úloh, ktoré jej vyplývali
z jej typovej pozície počas pracovného času vykonávala prácu pre iný subjekt. Nakoľko ide o úmyselné
a opakované konanie, odmieta tvrdenia žalobkyne o odpracovaných 43 rokoch u žalovaného, že jetesne pred dôchodkom, že má rodinné problémy, čo je pre toho konanie bezpredmetné. Uviedol, že
mal snahu ukončiť pracovný pomer dohodou a bola to žalobkyňa, ktorá dohodu a prípadnú odmenu
za odpracované roky odmietla. Žalovaný namietal tvrdenie žalobkyne o nedodržiavaní pracovného

času, uviedol, že vzhľadom na charakter práce pracoviska Účelové stredisko - Stredisko bezpečnosti a
inšpekcie Bratislava, ktorá je zameraná predovšetkým na inšpekčnú a kontrolnú činnosť na výkonných
pracoviskách žalovaného, v prípade celodenných pracovných ciest bola a je žalovaným stanovená
dĺžka pracovnej zmeny od 6.30 hod. do 14.30 hod., pričom pre účely evidencie celodennej pracovnej
cesty sa v dochádzkovom systéme eviduje čistý výkon zamestnanca od 6.30 hod. do 14.00 hod. V

prípade služobných pracovných ciest predkladajú zamestnanci cestovné príkazy kde sú okrem iného
uvedené aj údaje o začiatku a konci služobnej cesty. Inšpektori majú povinnosť predkladať mesačné
plány pracovnej činnosti a prípadné odlišnosti od tohto plánu sú povinní vopred oznámiť vedúcemu.
Zo strany žalobkyne počas septembra 2019, okrem návštevy lekára, nebola oznámená jej vedúcemu
požiadavka na zmenu trvania pracovného času, žalovaný preto odmieta tvrdenie, že by zamestnanci
využívali pohyblivý pracovný čas podľa vlastného vyhodnotenia.

4. Podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 12.4.2023 žalobkyňa rozšírila žalobný petit, navrhla, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy odo dňa 23.11.2020 až do dňa, kedy jej žalovaný
umožní pokračovať v práci, alebo rozhodne o skončení pracovného pomeru. Na výzvu súdu spresnila
výšku náhrady mzdy, uviedla, že požaduje náhradu za obdobie od 31.7.2021 do 31.12.2023, a to vo

výške brutto 37.308,- eur (netto 28.759,88 eur). Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k.
B3-16Cpr/13/2020-235, zo dňa 16.4.2024 tak, že žalobu zamietol. Súd však pred vyhlásením rozsudku
opomenul rozhodnúť o návrhu na rozšírenie žaloby, preto súd prvej inštancie na pojednávaní dňa
25.9.2025 pripustil zmenu žaloby o uloženie povinnosti zaplatiť náhradu mzdy za obdobie od 31.7.2021
do 31.12.2023 vo výške 28.759,88 eur. Nakoľko súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel

k záveru, že boli splnené všetky hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky platnosti predmetnej
výpovede a žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol, rozhodol dopĺňacím
rozsudkom č.k. B3-63Cpr/13/2020-277, zo dňa 25.9.2025 tak, že zamietol aj návrh na zaplatenie
náhrady mzdy.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo sporné, že pracovný pomer medzi stranami sporu vznikol
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.7.1977. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú,
žalobkyňa vykonávala prácu v typovej pozícii Autorizovaný bezpečnostný technik - inšpektor BOZP,
BOZP - vyšetrovanie úrazov na Stredisku bezpečnosti a inšpekcie Bratislava, a to na základe dohody o
zmene pracovných podmienok zo dňa 28.6.2019. Nebolo sporné, že v kolektívnej zmluve bol dohodnutý

pružný pracovný čas. V zmysle článku 3.1. bod 32. Kolektívnej zmluvy ŽSR pre rok 2019 - 2020 sa
pružný pracovný čas uplatňuje v súlade so Zákonníkom práce a platnou Súbornou smernicou. Základný
pracovný čas je od 8.00 hod. do 14.00 hod a voliteľný čas je od 6.00 hod do 8.00
hod a od 14.00 hod do 18.00 hod. Nebolo sporné, že žalobkyňa dňa 28.9.2020 prevzala výpoveď
z pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, z

dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný ho vymedzil tým, že v čase kedy mala
vykonávať prácu pre žalovaného, ako lektorka spoločnosti 3J s. r. o., so sídlom v Bratislave
v dňoch 1.10.2019, 7.10.2019 a 15.10.2019 realizovala spravidla v čase od 9.00
hod. vstupné školenia pre novoprijatých zamestnancov PPA, pričom podľa dochádzkového systému
žalovaného mala evidovanú celodennú pracovnú cestu. Ďalej dňa 4.10.2019, 18.10.2019 realizovala

vstupné školenie zamestnancov a dňa 29.10.2019 opakované školenie zamestnancov Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto, pričom v deň 4.10.2019 mala podľa dochádzkového systému evidované
pracovné voľno s náhradou mzdy z dôvodu vyšetrenia alebo ošetrenia v zdravotníckom zariadení a
v dňoch 19.10.2019 a 29.10.2019 mala v dochádzkovom systéme evidovanú
celodennú pracovnú cestu. Výpovedná doba začala plynúť 1.10.2020 a pracovný pomer mal skončiť

uplynutím výpovednej doby dňa 30.11.2020. Výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov
dňa 22.9.2020. Zo zápisu zo dňa 22.9.2020 vyplýva, že odborovej organizácii bol návrh výpovede
zaslaný mailom dňa 16.9.2020, pričom žalovaný uvádzal, že vyjadrenie zamestnanca nemal možnosť
získať vzhľadom na jeho dlhodobú práceneschopnosť. Členovia Podnikového výboru OZŽ uviedli, že
nespochybňujú predložené dokumenty a informácie a tiež to, že konanie žalobkyne je závažným

porušením pracovnej disciplíny. Z prerokovania návrhu výpovede bola vyhotovená aj prezenčná listina, z
ktorej vyplýva, že prerokovanie bolo o 11.00 hod. dňa 22.9.2020. Žalovaný sa žiadosťou o sprístupnenie
informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám obrátil na Slovenskú
obchodnú inšpekciu, PPA a Mestskú časť Bratislava - Staré Mesto, aby mu poskytli informácie, čižalobkyňa ako zamestnanec spoločnosti 3J s. r. o. v mesiacoch september a október 2019 vykonala
školenia. Slovenská obchodná inšpekcia listom zo dňa 25.8.2020 odpovedala, že žalobkyňa ako
zamestnankyňa spoločnosti 3J s. r. o. vykonala školenia na Ústrednom inšpektoráte SOI v Bratislave

v mesiacoch september a október. Evidenciu príchodov a odchodov lektorov
si nevedie, žalobkyňa vykonávala školenia v zmysle zmluvy so spoločnosťou 3J s. r. o., pričom jej
nebol poskytnutý obed ani iné výhody. PPA žalovanému oznámil, že žalobkyňa realizovala v mesiacoch
september a október 2019 sedem vstupných školení pre novoprijatých zamestnancov v dňoch 2.9.2019,
9.9.2019, 16.9.2019 a 18.9.2019, 1.10.2019, 7.10.2019, 15.10.2019. Školenia začínali spravidla o 9.00

hod. a trvali v rozsahu štyroch hodín. Zo žalovaným predložených fotokópii záznamových kníh vyplýva,
že dňa 2.9.2019 žalobkyňa ako lektor vykonala školenie v PPA, rovnako ako 9.9.2019, 16.9.2019,
18.9.2019, 1.10.2019, 7.10.2019, 15.10.2019. Mestská časť Bratislava - Staré Mesto žalovanému v
liste zo dňa 28.8.2020 oznámila, že mu zasiela záznamové knihy o vykonaní vzdelávacej aktivity, spolu
so záznamom o účasti. Z týchto záznamových kníh Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto vyplýva,
že žalobkyňa ako lektor vykonala školenie dňa 4.10.2019, 18.10.2019, 29.10.2019. Z dochádzkových

listov žalobkyne za mesiace september a október 2019 súd zistil, že v dňoch školení mala vyznačenú
pracovnú cestu, alebo vyšetrenie, ošetrenie. Žalobkyňa podpisovala vyplnené cestovné príkazy, pričom
z príkazu č. 8/2, č. 8/3, č. 10/1, č. 11/1, č. 11/2 vyplýva ako si vyúčtovala služobné cesty v mesiacoch
september a október 2019. Z dochádzkového listu č. 09/2019 vyplýva, že dňa 2.9.2019 má žalobkyňa
vyznačenú pracovnú cestu od 6.30 hod. do 14.00 hod., rovnako ako v dňoch 9.9.2019, 18.9.2019,

19.9.2019. V dňoch 16.9. a 17.9.2019 má vyznačenú náhradu mzdy za čas vyšetrenia, alebo ošetrenia.
Z dochádzkového listu č. 10/2019 vyplýva, že dňa 1.10.2019 mala evidovanú pracovnú cestu od 6.30 do
14.00 hod., rovnako ako 7.10.2019, 15.10.2019, 18.10.2019, 29.10.2019. Dňa 4.10.2019 má evidovanú
náhradu za čas vyšetrenia alebo ošetrenia.

6. Súd prvej inštancie považoval za preukázané a to predloženými listinnými dôkazmi, že žalobkyňa
vykonávala v pracovnom čase prácu pre tretí subjekt, konkrétne spoločnosť 3J s. r. o.. Táto
skutočnosť jednoznačne vyplýva z listu PPA, ktorý bol adresovaný žalovanému, kde spoločnosť bez
najmenšej pochybnosti potvrdila, že žalobkyňa osobne vykonala v mesiacoch
septemberaoktóber2019sedemvstupnýchškoleníprenovoprijatýchzamestnancov(vdňoch2.9.2019,

9.9.2019, 16.9.2019 a 18.9.2019, 1.10.2019, 7.10.2019, 15.10.2019). Rovnako skutočnosť, že školenia
osobne vykonala žalobkyňa potvrdili aj Slovenská obchodná inšpekcia a Mestská časť Bratislava - Staré
Mesto. Rozsah školení spresnil PPA, ktorý uviedol, že školenia začínali spravidla o 9.00 hod. a museli
trvať v rozsahu štyroch hodín, čo je polovica pracovného času žalobkyne, pričom bolo
preukázané, že žalobkyňa si v dané dni, kedy vykonávala tieto školenia vykazovala služobnú cestu,

alebo návštevu lekára. Je teda nesporné, že zámerne uviedla žalovaného do omylu tvrdiac, že vykonala
služobnú cestu, ale v čase kedy mala plniť úlohy spojené s výkonom svojho zamestnania vykonávala
školeniazpríkazuazaodplatupretretísubjektatospoločnosťjejsyna,spoločnosť3Js.r.o.Skutočnosť,
že žalobkyňa vykonávala práce pre tretí subjekt v pracovnom čase potvrdil aj vypočutý
svedok p. Q., syn žalobkyne. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania,

aby PPA a Mestská časť Bratislava - Staré Mesto preukázali, že žalobkyňa osobne vykonávala školenia,
nakoľko podľa nej sú listiny digitálne a medzi synom a matkou sú zlé vzťahy a mohlo dôjsť k ich zneužitiu.
Súd prvej inštancie tento návrh považoval za nehospodárny, nakoľko z predlžených listinných dôkazov
mal za preukázané, že PPA, Slovenská obchodná inšpekcia, aj Mestská časť Bratislava - Staré Mesto
v listoch adresovaných žalovanému potvrdili, že školenia vykonala žalobkyňa osobne.

7. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav veci aplikoval § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, ods. 2, § 63 ods.
1 písm. e), § 74, § 47 ods. 1 písm. b) a § 85 ods. 1 Zákonníka práce.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že Zákonník práce pozná dôvod porušenia pracovnej disciplíny, pre

ktorý mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer a menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Posúdenie stupňa porušenia pracovnej disciplíny závisí od posúdenia konkrétnych okolností
sporu, a je to úloha súdu. Úlohou súdu je posúdiť, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia
pracovnej disciplíny a ak áno, či ide o závažné porušenie alebo nie. V tomto spore mal súd za
preukázané, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že v čase, kedy si mala plniť pracovné

povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy, vykonávala platenú činnosť pre tretí subjekt, zámerne
uvádzala nepravdivé informácie v interných dokumentoch, falšovala dochádzku. Súd bez pochýb dospel
k záveru, že v tomto prípade sa jedná o porušenie pracovnej disciplíny. Pri posúdení, či ide o závažné
porušenie, súd zobral do úvahy preukázané skutočnosti a to, že nešlo o ojedinelý exces zo stranyžalobkyne. Žalobkyňa dlhodobo, v spore bolo jednoznačne preukázané obdobie dvoch mesiacov,
pracovala za odplatu pre tretí subjekt, dlhodobo vykonávala prácu pre tretí subjekt v čase, kedy mala
plniť povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy, pričom si u žalovaného evidovala

vykonanie služobnej cesty, alebo návštevu lekára, čo nebola pravda. Súd prihliadol aj na okolnosť, že
žalobkyňa zavádzala, pri vyúčtovaní pracovných ciest uvádzala nepravdivé údaje, v dochádzkovom
systéme evidovala nepravdivé údaje s cieľom vykonať platenú prácu pre tretí subjekt. V tomto prípade
sa nejednalo o umeleckú, vedeckú, či pedagogickú činnosť, ale o zárobkovú činnosť. Súd nie je pri
posudzovaní stupňa intenzity porušovania pracovnej disciplíny viazaný tým, ako zamestnávateľ vo

svojom pracovnom poriadku, alebo inom internom predpise hodnotí určité konanie svojho zamestnanca,
preto súd zamietol aj návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania predložením pracovného poriadku.
Súd prvej inštancie tvrdenia žalobkyne, že išlo o osobné rozpory so synom, v dôsledku ktorých bola
neoprávnene obvinená, považoval za nepreukázané. Uviedol, že konanie žalobkyne bolo preukázané
aj z iných dôkazov, nie iba z výpovede svedka, jej syna.

9. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené všetky hmotnoprávne a
procesnoprávne podmienky platnosti predmetnej výpovede, žalobu o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru zamietol a v nadväznosti na to zamietol aj žiadaný nárok na náhradu mzdy.

10. O trovách konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

11. Proti rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov,
že súd nesprávnym právnym postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko odôvodnenie súdu

je nedostatočné (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP); súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP)
a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

Vytýkala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku zameral len na tvrdenia a
dôkazy predložené žalovaným. Ohľadne obrany žalobkyne sa obmedzil len na konštatovanie v bode 39.
rozsudku, kde uviedol: „Tvrdenie žalobkyne, že išlo o osobné rozpory so synom, v dôsledku
ktorých bola neoprávnene obvinená, súd považoval za nepreukázané.“ Súd sa vôbec nezaoberal
skutočnosťou, že žalobkyňa namietala osobnú účasť ako lektorka na školeniach pre tretí subjekt a že v

dňoch, kedy mala vykonávať lektorskú činnosť, v termínoch 1.10.2019, 7.10.2019,
15.10.2019, 18.10.2019 a 29.10.2019, bola preukázateľne na pracovných cestách, o čom svedčia
zápisy z pracovných ciest potvrdené priamo zamestnancom žalovaného pracujúcim na príslušnom
pracovisku, kde kontrola prebiehala. Dňa 4.10.2019 bola žalobkyňa skutočne na vyšetrení, o čom
existuje záznam. Skutočnosť, že žalobkyňa vykonala v inkriminovaných dňoch skutočne pracovnú cestu

nebolo popreté ani vo svedeckých výpovediach. Taktiež namietla, že sa súd nezaoberal jej obranou
ohľadne posúdenia, či ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny. V tomto smere poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 95/2009, zo dňa 29.4.2010, v ktorom najvyšší súd
výslovne zdôraznil, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych
okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2/ funkcia, ktorú zamestnanec

zastáva, 3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4/ spôsob
a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5/ situácia, v ktorej k
porušeniu došlo, 6/ dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, t. j. či konanie zamestnanca spôsobilo
zamestnávateľovi škodu a v akej výške. Demonštratívny výpočet uvedených základných kritérií je
rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Žalobkyňa uviedla, že

u žalovaného pracuje už 43 rokov (t. j. v čase, keď jej bola doručená výpoveď jej chýbal zhruba rok do
dôchodku) a počas tejto doby si plnila svoje pracovné povinnosti svedomito, zamestnávateľ- žalovaný
bol s jej prácou spokojný, čoho dôkazom je aj podpísanie dohody o zmene pracovných podmienok zo
dňa 28.06.2019. Žalobkyňa je názoru, že ak by súd vyhodnotil a zohľadnil uvedené kritéria a ak by
vyhodnotil všetky dôkazy, a to nielen samostatne, ale aj vo vzájomných súvislostiach a dôkladne by

sa zaoberal okolnosťami prípadu, mohol prísť k záveru, že nezodpovedá doterajšej súdnej praxi ani
spravodlivosti súdneho konania, aby žalovaný bol oprávnený so žalobkyňou skončiť pracovný pomer
podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Uvedené ustanovenie ako výpovedný dôvod žalovaný
použil účelovo, aby obišiel ochrannú dobu žalobkyne počas práceneschopnosti, pričom súd sa vôbecnezaoberal ani touto skutočnosťou, že výpoveď bola daná žalobkyni počas jej práceneschopnosti. Podľa
§ 64 Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, ak je
zamestnanec uznaný dočasne za práce neschopného pre chorobu alebo úraz, ktorý si nespôsobil pod

vplyvom alkoholu, omamných alebo psychotropných látok. Výpoveď, ktorú dostane zamestnanec počas
tzv. ochrannej doby, je neplatná. Žalovaný však úmyselne dal výpoveď žalobkyni v zmysle § 63 ods.
1 písm. e/ Zákonníka práce, aby mohol ukončiť pracovný pomer počas PN žalobkyne. Žalovaný teda
použil ustanovenie, ktoré žalobkyňu veľmi citeľne a s neodvrátiteľnými následkami v dôchodkovom
veku najviac postihne. Žalobkyňa vytýka, že súd neriešil ani skutočnosť, že k prerokovaniu výpovede

odborovou organizáciou došlo v ten istý deň ako bola daná výpoveď, t. j. 22.9.2020, pričom bol
návrh výpovede údajne zaslaný e-mailom dňa 16.9.2020. Žalobkyňa sa pýta, aký návrh výpovede bol
odborovému orgánu dňa 16.9.2020 zaslaný, keď dňa 22.9.2020 bol prerokovaný návrh výpovede zo dňa
22.9.2020. Podľa názoru žalobkyne súd pochybil aj v tom, že odmietol vykonať dôkazy, ktoré žalobkyňa
navrhovala a ktoré mohli byť v jej prospech. Z nepochopiteľných dôvodov súd dokonca
odmietol žiadosť žalobkyne o odročenie pojednávania na krátky termín za účelom prípravy záverečnej

reči, čím znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva. Žalobkyňa poukázala na to,
že pre súdne spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom platí, že zamestnanec je tzv. slabšou
sporovou stranou. To sa prejavuje vo zvýšenej ochrane zamestnanca, ktorá sa prejavuje napr. aj v
tom, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhne, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa zdôraznila, že konanie ktoré je možné považovať za závažné porušenie

pracovnej disciplíny zákon neustanovuje. Žiadny právny predpis neupravuje, aké konanie zamestnanca
možno považovať za závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Všeobecne však
platí, že ak nejde o závažné porušenie pracovnej disciplíny, vždy ide o menej závažné porušenie,
pričom stupeň závažnosti porušenia je treba vždy posudzovať individuálne, v závislosti od konkrétneho
prípadu, s ohľadom na viaceré faktory. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že tieto posudzujú okolnosti

každého prípadu zvlášť, pričom prihliadajú najmä k osobe zamestnanca, jeho postaveniu, doterajšiemu
postoju zamestnanca k jeho pracovným povinnostiam a dôsledkom porušenia
pracovnej disciplíny. Žalobkyňa poukazuje na to, že mala v čase dania výpovede 61 rokov a od júna
2021 by mala nárok na starobný dôchodok. Výpoveď jej bola daná krátko pred odchodom do dôchodku
ako osobe, ktorej v jej veku prináleží zvýšená ochrana. Žalobkyňa pracovala u žalovaného 43 rokov,

svoju prácu vykonávala svedomito, s odbornou zodpovednosťou na základe odborného
vzdelania a na základe celoživotných skúseností, čoho dôkazom je dohoda o zmene pracovných
podmienok zo dňa 28.06.2019 uzatvorená na dobu neurčitú. Žalobkyňa pracovala u žalovaného 43
rokov pričom pozícia Autorizovaného bezpečnostného technika - inšpektora BOZP, BOZP - vyšetrovanie
úrazov na Stredisku bezpečnosti a inšpekcie patrí k funkciám, ktoré sú priamo spojené so zvýšenou

zodpovednosťou, pričom úlohy z toho vyplývajúce si plnila výborne k spokojnosti zamestnávateľa. Ďalej
poukázala na to, že v prejednávanej veci nebola žalovanému ako zamestnávateľovi spôsobená žiadna
škoda, nakoľko žalobkyňa v inkriminovaných dňoch skutočne bola na pracovných cestách a vykonala
kontroly na pracoviskách zamestnávateľa. Na záver žalobkyňa upozornila na medzinárodné dokumenty
v pracovnoprávnej oblasti, ktoré sú záväzné aj pre Slovenskú republiku, a to Dodatkový protokol k

Európskej sociálnej charte, ktorým boli práva zamestnancov rozšírené o právo na ochranu starších
zamestnancov a Revidovanú Európsku sociálnu chartu, ktorá výslovne zakotvuje, že každá
staršia osoba má právo na sociálnu ochranu a zákaz diskriminácie.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu pripomenul, že so žalobkyňou bol skončený pracovný pomer

výpoveďou zo strany žalovaného ako zamestnávateľa podľa ustanovenia § 63 ods. 1
písm. e) Zákonníka práce, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorý žalovaný vymedzil
tým, že žalobkyňa v dňoch 1.10.2019, 7.10.2019 a 15.10.2019 realizovala spravidla v čase od 09.00
hod. vstupné školenie pre novoprijatých zamestnancov Pôdohospodárskej platobnej agentúry, pričom
podľa dochádzkového systému ŽSR v uvedených dňoch mala žalobkyňa evidovanú

celodennú pracovnú cestu. V dňoch 4.10.2019, 18.10.2019 realizovala vstupné školenie zamestnancov
a dňa 29.10.2019 opakované školenie zamestnancov subjektu mestská časť Bratislava - Staré Mesto,
pričom v deň 4.10.2019 žalobkyňa mala podľa dochádzkového systému evidované pracovné voľno s
náhradou mzdy z dôvodu vyšetrenia alebo ošetrenia zamestnanca v zdravotníckom zariadení a v
dňoch 18.10.2019 a 29.10.2019 mala žalobkyňa v dochádzkovom systéme v uvedenom čase evidovanú

celodennú pracovnú cestu. Uvedené žalovaný zistil od subjektov Pôdohospodárska platobná agentúra,
ktoré tieto skutočnosti poskytli žalovanému na základe žiadostí v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o
slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný zdôrazňuje, že v rámci tejto komunikácie
sa výslovne dotazoval na žalobkyňu, t. j. či v priebehu mesiaca september 2019 a október 2019realizovala dané školenia konkrétne žalobkyňa a konkrétne na žalobkyňu bola aj koncipovaná odpoveď
od PPA a mestskej časti. Žalovaný trvá na tom, že dostatočne preukázal, že tieto školenia pre PPA
a mestskú časť vykonávala žalobkyňa osobne, napriek tomu, že si v rozhodujúcich dňoch vykazovala

pre účely žalovaného buď pracovnú cestu alebo lekárske vyšetrenie. Skutočnosť, že v rozhodujúcich
dňoch vykonala školenia pre PPA a mestskú časť osobne práve žalobkyňa, potvrdil vo svojej svedeckej
výpovedi aj svedok Ing. Q. Pokiaľ žalobkyňa namieta nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov (žalobkyňa
v odvolaní nešpecifikovala, o ktoré dôkazy má ísť, ale pravdepodobne myslela svoju požiadavku, aby
PPA a mestská časť preukázali, že práve žalobkyňa vykonávala vyššie uvedené školenia), žalovaný

vzhľadomnavyššieuvedenúkorešpondenciuavýsluchsvedkamázato,žejejprítomnosťnaškolenípre
PPA a mestskú časť bola jednoznačne preukázaná a dokazovanie navrhované žalobkyňou by bolo len
zopakovanímužvykonanéhodokazovania.Vsúvislostisneodročenímpojednávaniazaúčelomprípravy
záverečnej reči žalovaný uvádza, že skutočnosť, že v rámci konania súd vyzve sporové strany na
záverečnú reč, vyplýva priamo z ustanovenia § 182 CSP, t. j. strany sporu o tomto postupe súdu vopred
vedia a s prihliadnutím na čl. 17 CSP, by mali predpokladať, že súd ich môže vyzvať na prednesenie

záverečných rečí už i na prvom pojednávaní. Nad rámec uvedeného, v zmysle ustanovenia § 183 ods.
1 prvá veta CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, čím príprava záverečnej
reči podľa názoru žalovaného nie je. Ohľadom prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v
súlade s ustanovením § 74 Zákonníka práce žalovaný upozorňuje, že táto zákonná podmienka splnená
bola a to nie ex post podaní výpovede, ako sa snaží v odvolaní navodiť žalobkyňa, ale v súlade s

ustanovením § 74 Zákonníka práce ešte pred daním výpovede. Ako jednoznačne vyplýva z dokladov
predložených počas prvoinštančného konania (najmä zo zápisu z prerokovania a tiež z
výsluchu svedka Ing. A.), príslušný odborový orgán prerokoval výpoveď dna 22.9.2020 na osobnom
stretnutí a následne bola výpoveď predložená na podpis príslušnej zamestnankyni s personálnou
právomocou (aj vzhľadom na prekluzívne lehoty, ktoré limitujú zamestnávateľa pri výpovedi, žalovaný

nevideldôvodzbytočnepredlžovaťprocesdaniavýpovedeoďalšídeň).Akovyplývazosamotnejžaloby,
výpoveď bola daná žalobkyni až dňa 28.9.2020, t. j. postup žalovaného bol v súlade s ustanovením § 74
Zákonníka práce a teda nie je pravdou, že k prerokovaniu došlo až po daní výpovede. Len pre
úplnosť žalovaný poukazuje taktiež na fakt, že zástupcovia zamestnancov boli vyzvaní na prerokovanie
výpovede mailom dňa 11.9.2020 (uvedený mail bol predložený v prvoinštančnom konaní). V

zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú povinní prerokovať výpoveď
najneskôr do siedmich pracovných dní, t. j. deň 22.9.2020 bol posledným dňom, kedy k prerokovaniu
mohlo dôjsť a teda úvahy o prerokovaní výpovede ex post vzhľadom na túto skutočnosť ani nemajú
význam, keďže po tomto dátume by sa výpoveď považovala za prerokovanú i bez reálneho aktu
prerokovania. Žalovaný v plnom rozsahu súhlasí s argumentami súdu týkajúce sa posúdenia závažnosti

porušenia pracovnej disciplíny. Nad rámec uvedeného ešte dopĺňa, že porušenie pracovnej disciplíny
zo strany žalobkyne nebolo jednorazové, ale opakované a zároveň nebolo vyvolané nejakou náhlou
udalosťou mimo vôle žalobkyne, resp. nebolo dôsledkom náhleho skratového konania žalobkyne. Ako
vyplýva z dokazovania a zo spôsobu, ako k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, konanie žalobkyne
bolo vopred plánované a pripravované s úmyslom, že uvedie žalovaného do omylu o svojej pracovnej

ceste resp. o lekárskom vyšetrení a následne ho oklame pri vyúčtovaní pracovnej cesty, pričom žalovaný
preukázal, že žalobkyňa takto konala nielen počas októbra 2019, ale taktiež v priebehu mesiaca
september 2019 a vzhľadom na vyjadrenie svedka Ing. Q. pravdepodobne už aj skôr v priebehu roka
2019.

13. K tvrdeniu žalobkyne, že prvoinštančný súd nezohľadnil pri svojom posudzovaní intenzity porušenia
pracovnej disciplíny kritéria stanovené Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/95/2009, zo dňa
29.4.2010 (ďalej len „Uznesenie"), žalovaný poukazuje predovšetkým na to, že riadne nešpecifikovala,
v čom sa prvoinštančný súd mal odchýliť od kritérií stanovených v Uznesení. Žalovaný má naopak
za to, že z odôvodnenia rozsudku (najmä z bodu 38.) jednoznačne vyplýva, že prvoinštančný súd

sa zaoberal príslušnými kritériami a práve s prihliadnutím na špecifiká tohto prípadu správne posúdil
konanie žalobkyne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň
dôrazne odmieta fakt, že konanie žalobkyne účelovo posúdil ako závažné porušenie, a to len s cieľom,
aby sa s prihliadnutím na ustanovenie § 64 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce vyhol zákazu výpovede a
mohol žalobkyni doručiť skončenie pracovného pomeru výpoveďou počas ochrannej doby.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

15. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery, aplikoval
na zistený skutkový stav príslušné zákonné ustanovenia. Na doplnenie správnosti rozsudku a
zodpovedanie odvolacej argumentácie odvolací súd uvádza nasledovné. Žalobkyňa vytýka súdu prvej
inštancie, že nevykonal všetko potrebné a aj ňou navrhnuté dokazovanie. Odvolací súd dospel k záveru,

že súd prvej inštancie postupoval správne, keď ďalšie žalobkyňou navrhnuté dokazovanie zamietol
vykonať. Podľa ust. § 185 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dané platí aj pre
individuálne pracovnoprávne spory. V prípade pracovnoprávnych sporov súd môže vykonať aj dôkazy,
ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade súd
prvej inštancie uviedol, prečo dôkazy, ktoré navrhovala žalobkyňa a to konkrétne aby Pôdohospodárska
platobná agentúra (PPA) a Mestská časť Bratislava - Staré Mesto preukázali, že žalobkyňa osobne

vykonávala školenia a predloženie pracovného poriadku žalovaného, nepovažoval za potrebné vykonať.
Vysvetlil, že sú v spise listiny predložené PPA a Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto, ktoré
potvrdzujú osobnú účasť žalobkyne na školeniach v daných organizáciách a jej osobná účasť je
potvrdená aj svedeckou výpoveďou p. Jankolu. Ozrejmil aj, že nie je relevantné predkladať interný
pracovný poriadok žalovaného, nakoľko posúdenie, či porušenie pracovnej disciplíny je závažným

porušením, je na posúdení súdu a to bez ohľadu na to, ako je porušenie disciplíny definované v internom
pracovnom poriadku. Odvolací súd sa stotožňuje s danými závermi súdu prvej inštancie a vykonanie
tohto navrhnutého dokazovania rovnako hodnotí ako nadbytočné, keď stav je jasne a dostatočne zistený
z vykonaných dôkazov. Taktiež nie je dôvodná námietka, že svedok p. Q., syn žalobkyne, je automaticky
nedôveryhodný, z dôvodu že má osobné spory so žalobkyňou. A ako poukázal súd prvej inštancie,

rozhodnutie sa nezakladá len na jeho výpovedi. Osobnú účasť žalobkyne na školeniach potvrdzujú
listinné dôkazy, ako je už uvedené vyššie.

16. Žalobkyňa namieta aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, uvádza, že súd
nedal odpoveď na jej obranu a to, že nebola osobne účastná školení a nezaoberal sa jej argumentáciou

ohľadom intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd ani dané námietky nevzhliadol ako
dôvodné a odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje za spĺňajúce náležitosti odôvodnenia
podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie dal odpoveď na podstatné otázky, a to, že ich posúdil
inak, ako žiadala žalobkyňa, neznamená, že sa nimi nezaoberal. Súd prvej inštancie vysvetlil, prečo
mal za preukázané, že žalobkyňa sa osobne zúčastňovala školení, uviedol, z ktorých dôkazov to mal za

preukázané a rovnako tak uviedol aj, prečo zistené konanie žalobkyne je hrubým porušením pracovnej
disciplíny.

17. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobkyne, že tým, že súd prvej inštancie
neodročil pojednávanie za účelom umožnenia jej prípravy záverečnej reči, porušil jej procesné práva.

Civilný sporový poriadok upravuje vedenie konania a ukladá súdu aby konal a rozhodoval bez
zbytočných prieťahov a odročiť pojednávanie môže len z dôležitých dôvodov. Strana má právo na
záverečnú reč, avšak súd vyzve strany na uplatnenie tohto práva pred skončením pojednávania, na
ktorom súd má za to, že bolo vykonané všetko potrebné dokazovanie. Súd nemá dôvod odročiť takéto
pojednávanie len za účelom, aby si strany pripravili záverečnú reč, dané nie je dôležitým dôvodom, ktorý

by umožnil odročenie pojednávania. Rozhodujúce pre zachovanie procesných práv žalobkyne je, že
mala zo strany súdu danú možnosť záverom zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a dané jej
bolo umožnené na pojednávaní, na ktorom potom došlo aj k vyhláseniu rozsudku.

18. Žalobkyňa namieta aj samotné posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, keď podľa jej

názoru nešlo o závažné porušenie, ktoré by mohlo zakladať dôvodnosť výpovede, ako učinil žalovaný.
Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že preukázané konanie žalobkyne je
závažným porušením pracovnej disciplíny. Jednou zo základných povinností každého zamestnanca je
byť v práci počas jeho pracovnej doby. U žalovaného mali zamestnanci pohyblivú pracovnú dobu a
to základný pracovný čas od 8.00 hod do 14.00 hod a voliteľný čas od 6.00 hod do 8.00 hod a od

14.00 hod do 18.00 hod. Školenia BOZP v PPA a Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto sa realizovali
spravidla v pracovnom čase so začiatkom o 8.00 - 9.00 hod. a boli v trvaní cca. 4 hodiny. Služobná
pracovná cesta je výkonom práce s tým, že celodenná pracovná cesta bola u žalovaného od 6.30 hod
do 14.00 hod. Dané bolo potvrdené svedeckými výpoveďami Ing. Y., priameho nadriadeného žalobkynia Ing. V. A., riaditeľa odboru u žalovaného Ak zamestnanec zaznamená, že je celú pracovnú dobu na
služobnej ceste, tak je jeho povinnosťou reálne sa aj tejto pracovnej cesty zúčastniť a to po vykázanú
dobu. U žalobkyni z dôvodu jej náplne práce dochádzalo k častejším pracovným cestám, a bolo aj

svedeckou výpoveďou preukázané, že v prípade ak by stihla vykonať potrebné kontroly aj skôr, ako bol
naplánovaný čas pracovnej cesty, mala sa žalobkyňa vrátiť na výkon práce na jej stále pracovisko. V
prípade žalobkyne bolo preukázané, že opakovane vykazovala v dochádzkovom systéme celodenné
pracovné cesty, avšak tieto nerealizovala celú pracovnú dobu, ale počas nich sa zúčastňovala ako
školiteľ BOZP, ktorú prácu vykonávala pre iný subjekt ako žalovaného. Teda hoci v evidencii dochádzky

žalovaného evidovala výkon práce pre žalovaného, nevykonávala reálne prácu pre žalovaného ale
počas riadnej pracovnej doby u žalovaného, vykonávala prácu pre iný subjekt. Odvolací súd v zhode
so súdom prvej inštancie musí konštatovať, že takéto opakované konanie zamestnanca je závažným
porušením pracovnej disciplíny, keď ide o základnú povinnosť zamestnanca byť v pracovnom čase na
pracovisku a vykonávať prácu pre zamestnávateľa. Správne súd prvej inštancie prihliadol i k tomu, že
žalobkyňa dané robila premyslene a opakovane a po dlhšiu dobu. Nešlo v jej prípade o nedbanlivostné

konanie spočívajúce v ojedinelej absencii v práci a ojedinelému falošnému zaznamenaniu prítomnosti. V
danom prípade žalobkyňa uvádzala vedome nepravdivé údaje do dochádzkového systému, vykazovala,
že je v pracovnej dobe na pracovisku, či na pracovnej ceste a vykonáva prácu pre žalovaného,
hoci tomu tak nebolo. V danom prípade odvolací súd nevzhliadol ako dôvodné pri posúdení intenzity
porušenia prihliadnuť k tomu, že žalobkyňa mala vek blízky dôchodkovému veku a že zamestnávateľ

bol s jej prácou spokojný a nevytkol jej žiadne nedostatky. Porušiť závažne pracovnú disciplínu môže
aj zamestnanec, ktorý do takéhoto porušenia nebol napomenutý zo strany zamestnávateľa. Rovnako
nie je možné pri porušení, ktoré vykonala žalobkyňa uviesť, že nie je závažným porušením len preto,
že žalobkyňa mala rok do odchodu na dôchodok. Zo strany žalobkyne išlo o vedomé a opakujúce
sa porušenie jej základných povinností zamestnanca, sama svojim takýmto konaním ohrozila svoju

pracovnú pozíciu v dobe, keď mala rok do odchodu na dôchodok. Musela si byť vedomá následkov
takéhoto jej konania a to aj v podobe straty zamestnania, pre prípad, že zamestnávateľ zistí, že v
pracovnej dobe sa nenachádza reálne na pracovisku, či na pracovnej ceste, ale vykonáva inú zárobkovú
činnosť. Nedá sa ani tvrdiť, že takýmto konaním nevznikla žalovanému škoda, keď žalovaný vypláca
mzdužalobkynizato,ževykonávaprácuvstanovenompracovnomčase,čovšakžalobkyňaopakovanie

porušovala.

19. Žalobkyňa v odvolaní namietala aj, že výpoveď nebola riadne prerokovaná so zástupcami
zamestnancov, poukazuje na rozpor, že návrh výpovede mal byť doručený zástupcovi zamestnancov
dňa 16.9.2020, avšak zo záznamu vyplýva, že dňa 22.9.2020 bol prerokovaný návrh výpovede zo

dňa 22.9.2020. Vytýkala, že súd prvej inštancie sa daným rozporom nezaoberal. Odvolací súd v
prvom rade uvádza, že zo spisu vyplýva, že počas konania pred súdom prvej inštancie nebola
vznesená zo strany žalobkyne námietka ohľadom prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov,
ani nepoukazovala na rozpor v uvedení dátumov, ktorý uvádza až v odvolaní. Preto súd prvej inštancie
nemaldôvoddanýmsazaoberaťvodôvodnenírozsudku.Odvolacísúdnaokrajuvádza,žeprerokovanie

výpovede zástupcami zamestnancov je preukázané listinami predloženými žalovaným a svedeckou
výpoveďou. Je zrejmé zo zápisu z prerokovania výpovede, že žiadosť o prerokovanie výpovede obdržali
zástupcovia zamestnávateľa e-mailom dňa 11.9.2020, doplneným dňa 14.9.2020 a dňa 22.9.2020 došlo
k prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnávateľa. Odvolací súd uvádza, že tu nie je žiaden rozpor
v dátumoch, je zrejmé že zástupcovia zamestnávateľov mali k dispozícii návrh výpovede a tento návrh

výpovede dňa 22.9.2020 prerokovali.

20. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď je platná, bolo potom dôvodné zamietnuť
i požadovaný nárok na náhradu mzdy. Odvolací súd, nakoľko dospel k záveru, že rozhodnutie o
zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti výpovede je správne, potvrdil i dopĺňací rozsudok súdu prvej

inštancie, ktorým zamietol nárok na náhradu mzdy.

21. Odvolací súd teda preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie na podklade podaného odvolania
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne, a preto rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikolnárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§
3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160
odsek 2 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).