Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/133/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120406646
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6120406646.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v C. -
D. E. XXXX, zastúpený JUDr. Tomášom Sabadošom, LL.M., advokátom AK, Floriánska 19, Košice,
proti žalovanému: F. G. H., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v C., C. XXX/XX, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou Juraj Seitz, s.r.o., Moyzesova 36, Košice, v konaní o zaplatenie 3.500 € s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu v Košiciach č.k. K2-20C/90/2020-264 zo dňa 10.12.2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu v Košiciach č.k. K2-20C/90/2020-264 zo dňa 10.12.2024.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým (v
poradí druhým) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.500 € do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku (I.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II.).

2. Žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.500 eur, ktorú u neho zložil podľa príjmového
pokladničného dokladu zo dňa 11.7.2012. Zložená suma mala slúžiť ako záloha na kúpu pozemku
parcely reg. „C“ č. 5841 - druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 m2 a pozemku parcela

reg. „C“ č. 5842 - druh pozemku záhrady o výmere 767 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), od predávajúceho
G. I. s tým, že nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom kúpy boli predmetom súdneho sporu vedeného
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25C/345/2011. Keďže ku kúpe nehnuteľností napokon nedošlo,
žalobca požiadal žalovaného o vrátenie zloženej sumy e-mailom zo dňa 25.5.2020, žalovaný na výzvu
nereagoval a sumu žalobcovi nevrátil.

3. Z e-mailovej komunikácie žalovaného s G. I. súd prvej inštancie zistil nasledovné:

„ Dobrý deň, pán I. dnes, t. j. 11. 7. 2012 u mňa v kancelárii zložil p. B. sumu 3 500 eur ako zálohu
na kúpnu cenu za nehnuteľnosť podľa Vašej predošlej dohody. Tieto finančné prostriedky budú u mňa
zložené v úschove až do doby, kedy Vám ich podľa Vašej dohody vydám. V prílohe prikladám príjmový
doklad, ktorý som p. B. vystavil ... „.

4. Až doposiaľ, sporným medzi stranami bolo to, na akú dobu trvania bola zmluva uzavretá, či (ne)bol
nárok žalobcu premlčaný a na aký účel sa mala použiť zložená záloha.

5. Súd prvej inštancie na základe takto zisteného skutkového stavu rozhodol vo veci rozsudkom
z 12.12.2023 tak, že žalobu zamietol, vylúčil vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie sumy 1.946,71
€ na samostatné konanie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súdprvej inštancie posúdil vzťah sporových strán podľa právneho režimu zmluvy o úschove podľa § 747
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a zamietavú časť rozsudku založil na úvahe, že zmluva
o úschove bola uzavretá na dobu neurčitú, v dôsledku čoho považoval uplatnený nárok za premlčaný.

6. Krajský súd v Košiciach na základe odvolania žalobcu uznesením z 25.6.2024, sp. zn. 6Co/53/2024
rozsudok v zamietavej časti a vo výroku o trovách konania zrušil pre jeho predčasnosť a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby postupom podľa § 191 CSP riadne zistil
skutkový stav veci, predovšetkým sa zaoberal účelom uzavretej zmluvy o úschove a v tomto kontexte

sa vysporiadal nielen s emailovou komunikáciou medzi žalovaným a p. I., ale aj s výpoveďami svedkov
G. I., F. G. G., G. H. a odporujúcimi si tvrdeniami žalovaného ohľadom zálohy za kúpnu cenu, žaloby za
právne služby a komunikácie s G. I.. Úlohou súdu prvej inštancie malo byť (aj) zohľadnenie skutočností,
za ktorých bola zmluva o úschove uzavretá. V tomto kontexte odvolací súd upriamil pozornosť súdu
prvej inštancie na to, že zmluva o úschove súvisela s kúpnou zmluvou uzavretou dňa 11.5.2012 (č.l. 142)
medzi žalobcom ako kupujúcim a G. I. ako predávajúcim, ktorej predmetom boli totožné nehnuteľnosti,

aké boli predmetom sporu vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25C/345/2011, preto
k jej vkladu nemohlo dôjsť. Zložená suma mala slúžiť na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností, a teda
je logické, že úschova mala trvať do času kúpy nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy zo dňa 11.5.2012.
Účel zloženej úschovy nakoniec sám potvrdil aj žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu na č.l.
17 spisu, ako aj v ďalších svojich podaniach. V tomto smere sa preto javilo odvolaciemu súdu ako

dôvodné tvrdenie žalobcu, že úschova bola dohodnutá na určitý čas, vymedzený právnou skutočnosťou
kúpou nehnuteľností - prevodom vlastníckeho práva, ktorá následne odpadla momentom právoplatnosti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14.1.2016 vydaného v konaní pod sp. zn. 25C/345/2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.10.2017 vydaného v konaní pod sp.
zn. 1Co/384/2016, s tým, že žalobcovi bola táto skutočnosť oznámená až rozhodnutím Okresného

úradu Košice, katastrálneho odboru o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
právoplatného dňa 29.11.2018. Z tohto skutkového zistenia odvolací súd vyvodil, že žalobca mohol
požiadať žalovaného o vrátenie úschovy najskôr 30.11.2018, kedy začala plynúť premlčacia doba na
vydanieúschovy,ktoráuplynulaaždňa30.11.2021,zčohonepochybnevyplývazáver,žežalobapodaná
na súde dňa 1.11.2020 bola podaná riadne a včas.

7. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 559 ods. 1, 2 a § 747 ods. 1 OZ a vzhľadom k tomu,
že strany sporu už po vrátení veci odvolacím súdom nepredložili žiadne nové tvrdenia či dôkazy, dospel
k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného
v jeho zrušujúcom uznesení. V súvisiacich úvahách súd prvej inštancie dôvodil, že účelom zloženej

úschovy bola úhrada kúpnej ceny nehnuteľností, ktoré boli predmetom súdneho sporu. Úschova bola
dohodnutá na určitý čas, ktorý bol vymedzený právnou skutočnosťou (kúpou nehnuteľností), ktorá
momentom právoplatnosti (dňom 24.11.2017) rozsudku Okresného súdu Košice I z 14.1.2016, sp. zn.
25C/345/2011 odpadla. Žalobcovi však bola táto skutočnosť oznámená až právoplatným rozhodnutím
Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru, ktorý zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti zo dňa 29. 11. 2018 a preto, žalobca mohol požiadať žalovaného o vrátenie úschovy
najskôr dňa 30. 11. 2018, odkedy začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 30. 11.
2021. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 1. 11. 2020, bola podaná včas a námietka premlčania
žalovaného je nedôvodná.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Tvrdí, že nebolo
preukázané, že by sporové strany medzi sebou uzavreli zmluvu o úschove v zmysle § 747 ods. 1
OZ. Argumentoval pritom úvahou, že účelom zmluvy o úschove nie je dispozícia hnuteľnou vecou

uschovávateľom, a že uschovávateľ nie je oprávnený vydať vec inej osobe ako zložiteľovi. Ak teda
žalobca zadal pokyn žalovanému na určitú dispozíciu s vecou (uložil u neho sumu 3.500 € ako zálohu
na kúpu nehnuteľností) vo vzťahu k tretej osobe, vylučuje to vôľu uzavrieť zmluvu o úschove. Vysvetlil,
že v danej veci mal byť žalovaný pri nakladaní so zloženou zálohou viazaný príkazom tretej osoby – G. I.
a nie žalobcu. Spojitosť zálohy s kúpnou zmluvou ustálil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení,

preto poskytnuté peňažné prostriedky bolo potrebné právne posúdiť v právnom režime preddavku
v zmysle § 498 OZ. Pokiaľ žalobca tvrdí, že tieto prostriedky zložil do úschovy, zaťažuje ho v tomto
smere dôkazné bremeno a musí preukázať opak. Žalovaný poukázal na iný právny režim premlčania
pri preddavkoch. Ozrejmil tiež to, že zmluvný vzťah bol založený medzi žalobcom a G. I. a žalobcanepreukázal, že by sa na zložení zálohy dohodol aj s ním. V zmysle uvedeného preto možno uvažovať
len o určitom type inominátnej zmluvy podľa § 51 OZ alebo o príkaznej zmluve podľa § 724 a nasl.
OZ. Napokon súdu prvej inštancie vytýka, že sa s touto časťou jeho právnej argumentácie vôbec

nevysporiadal, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny
a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Poukázal na to, že žalovaný
až doposiaľ právnu kvalifikáciu právneho vzťahu nenamietal. Pokiaľ tak urobil až v podanom odvolaní,

a to dokonca potom, ako súd prvej inštancie už v prvom rozsudku posúdil právny vzťah podľa ustanovení
o zmluve o úschove, ide o novotu v odvolacom konaní, na ktorú nie je možné prihliadnuť. Žalobca
alternatívne navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol ako oneskorene podané, pretože
v podaní zo dňa 30.1.2025 označeného ako odvolanie namietal len formálnu náležitosť v poučení
písomného vyhotovenia rozhodnutia.

10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas(§362CSP),oprávnenouosobou(§§359až361CSP),protirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP,

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.02.2026 o 9.40 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.02.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

13. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP,
t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, spočíva v tom, že nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu odvolania a napadnutého rozsudku konštatuje, že nezistil
z obsahu súdneho spisu taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo žalovanému
znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

17.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a §
205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery. Rozsudok nie jenepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdrozsudokakovecnesprávnypodľaust.§387ods.1CSPpotvrdil.

19. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku je dostatočné, pretože súd sa v ňom jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a právne významné. Stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové
pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom,
aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany

sporu nemuseli hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými
závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale
aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné a rozsudok je preskúmateľný.

20. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, uviedol v odôvodnení napadnutého

rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval.

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje
(§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k odvolacím námietkam
žalovaného uvádza nasledovné:

22. V odvolacom konaní žalovaný učinil spornou otázku právneho režimu, podľa ktorého sa má
posudzovať uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.500 €, ktorú zložil u žalovaného dňa
11.7.2012.Konajúcemusúduvtomtosmerevytýka,žesanevysporiadalsjehotvrdením,prezentovaným
ešte na pojednávaní konanom dňa 12.12.2023 (č.l. 216 spisu), že so žalobcom neuzavrel zmluvu

o úschove, ale že išlo o zálohu, ktorá sa má posudzovať podľa iného právneho režimu (ktorý v tom čase
bližšie nešpecifikoval).

23. Súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok podľa zmluvy o úschove a žalobu zamietol, pretože zistil,
že došlo k premlčaniu nároku žalobcu. Tento svoj názor súd prvej inštancie vystaval na interpretačnom

závere, že zmluva o úschove bola uzavretá na neurčitý čas, a teda, že premlčacia doba začala plynúť
už dňa 11.7.2012, kedy medzi stranami vznikol záväzkovoprávny vzťah zo zmluvy o úschove. Žalovaný
sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s týmito závermi súdu prvej inštancie stotožnil poukazujúc pritom
na správne posúdenie skutočnosti, že zmluva o úschove bola uzavretá na dobu neurčitú. V teraz
posudzovanom odvolaní už žalovaný argumentuje, že nárok žalobcu bolo potrebné posúdiť podľa § 498

OZ ako preddavok a ako možnú alternatívu označil uzavretie inominátnej zmluvy podľa § 51 OZ alebo
príkaznej zmluvy podľa § 724 OZ.

24. Podľa § 747 ods. 1 OZ, zmluvou o úschove vznikne zložiteľovi právo, aby uschovávateľ hnuteľnú
vec prevzatú od neho do úschovy riadne opatroval. Zmluvu o úschove možno uzavrieť aj tak, že sa

odovzdanie aj prevzatie veci zabezpečí mechanickými prostriedkami.

25. Zmluva o úschove je dvojstranný právny úkon, kde jednou zmluvnou stranou je zložiteľ, t. j. ten,
kto odovzdáva vec do úschovy a druhou stranou uschovávateľ, ten, kto vec do úschovy preberá.
Zmluva o úschove je reálnou zmluvou, pretože vznikne samotným odovzdaním predmetu úschovy

uschovávateľovi. Nevyžaduje písomnú formu. Jednou z foriem uvedenej zmluvy je aj advokátska
úschova peňazí určených na kúpu nehnuteľnosti. Podstatou takejto zmluvy o úschove je zloženie určitej
sumy peňazí do dispozičnej sféry advokáta, pričom v tejto zmluve si klient s advokátom určia vzájomné
práva a povinnosti, predovšetkým hodnotu úschovy a dobu, po ktorú má úschova trvať alebo podmienku
jej ukončenia.

26. Vzhľadom na absenciu legislatívneho ukotvenia zmluvy o advokátskej úschove ako nominátneho
kontraktu, záväzkovo-právna subsumpcia vzťahu advokáta a klienta pod konkrétne paragrafové znenie
variuje v závislosti od toho, čo je predmetom úschovy a aká je právna povaha účastníkov predmetného
vzťahu. Dôležitú úlohu tiež zohráva, s akou motiváciou klient prostriedky u advokáta ukladá. S

prihliadnutím na povahu subjektov možno rozlišovať viacero základných druhov advokátskej úschovy.
Jednou z možností je uzavretie dvojstrannej zmluvy medzi advokátom a klientom, ktorej účelom je
poskytnutie plnenia v prospech tretej osoby nezúčastnenej sa na pôvodnom obligačnom vzťahu. V
predmetnej eventualite pristupuje k regulácii právneho vzťahu aj § 50 OZ, upravujúci zmluvu v prospechtretej osoby. Prirodzene však budú povinnosti advokáta pri uschovaní poskytnutých vecí spravované
aj režimom reglementujúcim úschovu veci. Z pohľadu legislatívneho vyjadrenia konkrétneho režimu
advokátskej úschovy sa v prípade občianskoprávneho vzťahu primárne aplikuje § 747 a nasl. OZ,

upravujúci zmluvu o úschove. V prípade, ak advokát príjme do úschovy veci klienta, uzatvoria medzi
sebou zmluvu o advokátskej úschove, ktorá sa bude primárne riadiť § 747 a nasl. OZ, upravujúcim
všeobecne zmluvu o úschove. Prijatím finančných prostriedkov klienta sa však advokát nestáva
dlžníkom osoby, ktorej má podľa dojednaní v zmluve o advokátskej úschove peniaze vydať. Je to z toho
dôvodu, že tretia osoba nie je účastníkom právneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom. Zmluva

o advokátskej úschove zakladá právny vzťah výlučne medzi advokátom a jeho klientom.

27. Vychádzajúc z takto formulovaných právno-teoretických úvah nie je možné prisvedčiť názoru
žalovaného, že ak žalobca zadal pokyn žalovanému na určitú dispozíciu s vecou vo vzťahu k tretej
osobe, vylučuje to jeho vôľu uzavrieť zmluvu o úschove. Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcom
bode tohto rozhodnutia, jednou z možností advokátskej úschovy je aj uzavretie dvojstrannej zmluvy

medzi advokátom (žalovaným) a klientom (žalobcom), ktorej účelom je poskytnutie plnenia v prospech
tretej osoby nezúčastnenej na pôvodnom obligačnom vzťahu (G. I.). Povinnosti advokáta, t.j. v tomto
konaní žalovaného sa v prípade občianskoprávneho vzťahu, o aký ide nesporne aj medzi sporovými
stranami, pri uschovaní poskytnutej zálohy spravujú režimom úschovy veci a primárne sa bude aplikovať
§ 747 a nasl. OZ, upravujúci zmluvu o úschove.

28. Stotožniť sa nemožno ani s tvrdením žalovaného, že pri nakladaní so zloženou zálohou mal byť
viazaný príkazom tretej osoby – G. I., pretože z emailovej komunikácie medzi žalovaným a touto treťou
osobou jednoznačne rezultuje, že zálohu mal žalovaný vydať po dohode žalobcu a tejto tretej osoby.

29. Z uvedených dôvodov postupoval súd prvej inštancie správne, ak nárok žalobcu posúdil podľa
zmluvy o úschove v zmysle § 747 ods. 1 OZ a nie podľa ustanovenia § 498 OZ ako preddavok, či ako
inominátnu zmluvu podľa § 51 OZ alebo príkaznú zmluvu podľa § 724 a nasl. OZ. Žalobca podľa názoru
odvolacieho súdu uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal, že sa so žalovaným dohodol na tom,
že mu zloží do jeho úschovy zálohu 3.500 €, čo výslovne potvrdil i žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu

žalobcu proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie. Zrejmý v konaní bol i účel (motivácia) zloženia
zálohy u žalovaného, a to úhrada kúpnej ceny nehnuteľností, vlastníctvo ku ktorým mal na žalobcu
previesť G. I.. Vzhľadom k tomu, že k prevodu vlastníckeho práva napokon nedošlo, účel zloženia zálohy
odpadol, a preto ju mal žalovaný po výzve žalobcu vrátiť zložiteľovi - žalobcovi.

30. Keďže žalovaný v tomto konaní nepreukázal, že by bolo vrátenie zloženej zálohy viazané na iné
podmienky, z dôvodov podrobne vysvetľovaných v kasačnom uznesení, ako aj v napadnutom rozsudku,
nedošlo ani k premlčaniu nároku žalobcu a súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov
konania, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v

zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).