Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 5S/102/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200477
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200477.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča,
PhD., v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina a.s., IČO: 31 651 682, so sídlom: Slavkovská cesta
54, 060 01 Kežmarok, právne zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., IČO:
51 003 848, so sídlom: Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava, za ktorú
koná JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 26.01.2022 z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému voči žalobcovi súd n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania, vrátane trov
kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „prvý správca dane“) začal dňa 02.10.2014
u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za
zdaňovacie obdobie január 2014 až jún 2014 a september 2014. Na základe zisteného skutkového
stavu následne vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017 (ďalej len
„Protokol“),ktorýspolusvýzvouč.101702266/2017zodňa07.08.2017doručildňa24.08.2017žalobcovi
na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným.

2. Rozhodnutím č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018 prvý správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi na DPH za zdaňovacie obdobie
apríl 2014 rozdiel dane v sume 368 166,41 Eur s poukazom na § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 v nadväznosti
na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“).

3. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 102132727/2018 zo dňa 26.10.2018 na základe
odvolania žalobcu zrušil rozhodnutie správcu dane č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.4. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) následne rozhodnutím č.
101863118/2019 zo dňa 02.08.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 Daňového

poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 368 166,41 Eur za zdaňovacie obdobie apríl 2014.

5. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie
správcu dane ako vecne správne.

II.
Žaloba

6. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 24.03.2020
na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu
dane (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“), vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu,
z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre nesprávne
právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený skutkový stav

bez opory v administratívnom spise a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

7. Žalobca v žalobe rozsiahlym spôsobom spochybnil zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom
žalovanému vytkol nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly zo strany správcu dane, vadu

Protokolu ako podkladu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, porušenie jeho práv ako
kontrolovaného daňového subjektu, porušenie jeho iných procesných práv v zmysle § 3 Daňového
poriadku a nedostatočne zistený skutkový stav.

8. Žalobca správcovi dane vytýkal používanie niektorých pojmov ako „zmiznutý obchodník, nárazník,

účelovo vložená spoločnosť“, ktoré neboli podľa neho riadne vysvetlené. Navyše výkon daňovej kontroly
podľa neho v danom prípade správca dane začal bez toho, aby uviedol jeho dôvod, čo žalobca
považoval za porušenie svojich práv vyplývajúcich z Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane pri
svojom rozhodovaní používal terminológiu týkajúcu sa daňového podvodu, podľa žalobcu zasahoval do
právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

9. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť a nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého
rozhodnutia, ako aj nezaobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie skutkového
stavu. Nestotožnil sa ani s postupom správcu dane, ktorý mal neodôvodnene preniesť dôkazné
bremeno na žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane podľa žalobcu pri vyhodnocovaní

skutkového stavu účelovo spochybňoval predložené doklady a takisto prekročil zákonom stanovené
medze voľnej správnej úvahy.

10. Napokon žalobca namietal absenciu zákonom stanovených náležitostí v písomnom vyhotovení
prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia.

11. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol obe preskúmavané rozhodnutia s poukazom na ich vady
podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie žalovanému.

III.
Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu

12. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému
súdu dňa 06.05.2020. Zhrnul skutkový stav v danej veci, zopakoval svoju argumentáciu z napadnutého

i prvostupňového rozhodnutia, pričom zdôraznil, že nevybočil zo základných zásad daňového konania
a rešpektoval práva žalobcu. Uzavrel, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom,
a navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.13. Žalovaný mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Daňového poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Námietky žalobcu
považoval za neopodstatnené.

14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 29.05.2020
(replika). Žalovanému vytkol protichodnosť jeho vyjadrení a ich nesprávnosť. Následne argumentoval
potrebou prerušiť konanie s ohľadom na podanú prejudiciálnu otázku vo veci HYDINA SK s.r.o. zo strany
NSS SR a potrebou priznať žalobe odkladný účinok.

15. Duplika zo strany žalovaného nebola podaná.
IV.
Rozsudok krajského súdu, kasačné konanie

16. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1S/87/2020-249 zo dňa 18.08.2022 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“), ktorým žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

17. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS
SR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 3Sfk/146/2022, právoplatným dňa 09.10.2024 (ďalej aj
„rozsudok kasačného súdu“), návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 12.10.2022 zamietol, zrušil

rozsudok krajského súdu a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení
rozsudku kasačný súd uviedol:
„Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké právne otázky
v obdobnej veci (rovnaká daňová kontrola) už právoplatne posúdené Najvyšším správnym súdom
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sfk/133/2022 z 28. marca 2024. Zohľadniac túto skutočnosť,

kasačnýsúdvsúlades§464ods.1SSPkusťažnostnýmbodomsťažovateľapoukazujenaodôvodnenie
skôr vydaného rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/133/2022 z
28. marca 2022, s ktorým sa konajúci kasačný senát plne stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho
uvádza: „34. Vychádzajúc z § 139 ods. 1 a 2 SSP kasačný súd konštatuje, že povinnou náležitosťou
rozsudku správneho súdu je aj jeho odôvodnenie. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (teda

právo na poznanie dôvodov, pre ktoré správny súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol) je jedným
z čiastkových procesných práv obsiahnutých v práve na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku
správneho súdu nemusí byť rozsiahle a nepochybne by malo byť tiež primerané kvalite a konkrétnosti
námietok, ktoré účastník konania v podanej správnej žalobe vzniesol. Odôvodnenie rozsudku správneho
súdu však musí poskytovať odpovede na všetky otázky týkajúce sa kľúčového právneho a skutkového

posúdenia veci v nadväznosti na rozsah vymedzený správnou žalobou. Už notorietou vo vzťahu k
právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je, že účastník konania má právo na odpoveď/odôvodnenie
len vo vzťahu k podstatným a relevantným okolnostiam prípadu. Nie každá, akokoľvek irelevantná
námietka či argument účastníka konania, musí byť podrobne v odôvodnení rozsudku správneho súdu
vyvrátená. 35. Aplikujúc vyššie uvedené východiská na prípad sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že

napadnutýrozsudokpredstavujelenveľmivšeobecnújudikatúrnukolážtýkajúcusadôkaznéhobremena
v oblasti daní, a to bez konkrétneho zodpovedania na žalobné námietky sťažovateľky a aplikácie
týchto východísk na prípad sťažovateľky. Citácie a parafrázy rozhodovacej činnosti kasačného súdu či
Súdneho dvora Európskej únie sú v kontexte ďalších úvah správneho súdu chaotické a vzájomne si
odporujú. Kasačný súd dáva do pozornosti, že správny súd si v prvom rade neustálil ani žalovaným a

správcom dane formulovaný dôvod odmietnutia/neuznania práva sťažovateľky na odpočítanie dane zo
sporných obchodov. Neustálil si teda, či dôvodom neuznania daňových oprávnení je (i) nepreukázanie
hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH (a akých), (ii) spáchanie daňového podvodu, (iii) účasť na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom alebo (iv) zneužitie práva. 36. Správny súd v
tomto smere chaoticky argumentuje, že kruciálnym dôvodom pre neuznanie uplatneného daňového

oprávnenia malo byť nepreukázanie existencie zdaniteľného plnenia - tovaru či služieb v rámci skúmania
materiálnych podmienok uplatneného práva (body 92, 95, 128 a 129 napadnutého rozsudku [pozn.
kasač. súdu: body 98, 101, 102, 103 a 104 v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020]), následne však akcentoval
existenciu tohto plnenia a irelevantnosť tejto skutočnosti (bod 102 napadnutého rozsudku), aby uviedol,
že dôvodom neuznania uplatneného práva je vlastne nepreukázanie skutočného dodávateľa zo strany

sťažovateľky (body 99 a 133 napadnutého rozsudku). Svoje úvahy správny súd zavŕšil tým, že
dôvodom pre neuznanie predmetného oprávnenia malo byť zneužitie práva v daňovej oblasti (bod
109 napadnutého rozsudku [pozn. kasač. súdu: bod 115 v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020] ), ako aj
účasť sťažovateľky na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (bod 112 napadnutéhorozsudku [pozn. kasač. súdu: bod 114 v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020]). 37. Kasačný súd už vo svojej
rozhodovacej činnosti uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi pre nepriznanie uplatneného
práva na odpočítanie dane (napríklad rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3 Sfk 139/2022 zo dňa 28. augusta 2023, bod 43, či sp. zn. 3 Sfk 27/2021 zo dňa 30. novembra
2022). Vymedzil aj základné kritériá a postupy, ktoré je v jednotlivých prípadoch pre nepriznanie
práva na odpočítanie dane potrebné aplikovať (vo veci daňového podvodu napríklad rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 131/2022 zo dňa 21. novembra 2023,
body 38 až 45; vo veci nepreukázania hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie

dane napríklad rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 37/2021
zo dňa 25. júla 2023, body 41 až 62, či sp. zn. 3 Sfk 139/2022 zo dňa 28. augusta 2023, body
58 až 83). Zdôraznil tiež, že správny súd je správcom dane a žalovaným vymedzeným dôvodom
nepriznania uplatneného práva na odpočítanie dane viazaný, nie je oprávnený ho meniť (mutatis
mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 36/2021 zo
dňa 12. júla 2023, body 54 až 58). 38. V stručnosti kasačný súd dodáva, že toto rozlišovanie nie je

samoúčelné. Zatiaľ čo pri skúmaní hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane
dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá viera v zásade nezohráva žiadnu rolu, v prípade
preukazovania účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom a pri zneužití práva,
keď neboli vznesené relevantné pochybnosti o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie
práva na odpočítanie dane, dôkazné bremeno zaťažuje finančné orgány (rozhodnutie Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 27/2021 zo dňa 30. novembra 2022, bod 39). Preto
ak správny súd na jednej strane konštatuje, že sťažovateľka nepreukázala hmotnoprávne podmienky
uplatneného práva (existenciu tovaru, či dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom) a na druhej strane
konštatuje, že sa zúčastnila na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (v rámci ktorého
sú hmotnoprávne podmienky uplatneného práva splnené), vnútorne si odporuje. 39. Pokiaľ si správny

súd v napádanom rozsudku neustálil dôvod neuznania uplatneného práva na odpočítanie dane zo
sporných obchodov, je pochopiteľné, že sa zrozumiteľne nevysporiadal ani so žalobnou námietkou
primeranosti dôkazného bremena (ktoré zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane rôzne, a to
podľa identifikovaného dôvodu neuznania uplatneného práva na odpočítanie dane) a ani s námietkou
dostatočnosti zistenia skutkového stavu (potrebného pre konkrétny dôvod neuznania uplatneného práva

na odpočítanie dane zo sporných obchodov). 40. Zásadným problémom odôvodnenia napadnutého
rozsudku správneho súdu preto je, že ani kasačný súd z neho nevie vyvodiť, aký bol dôvod nepriznania
daňového oprávnenia v predmetnej veci, koho vlastne zaťažovalo dôkazné bremeno v predmetnom
daňovom konaní, a prečo malo byť vo vzťahu k sťažovateľke primerané. Rozhodnutie správneho
súdu tieto právne východiská ani žiadnym spôsobom neaplikuje na konkrétny prípad sťažovateľky,

keď správny súd neuviedol na základe akých konkrétnych skutkových okolností pristúpil k vysloveným
záverom. 41. Kasačný súd si uvedomuje, že už samotná správna žaloba sťažovateľky (rovnako ako
jej kasačná sťažnosť) je písaná obšírne (má 61 strán) a výrazne všeobecne. Je plná nekonkrétnych
konštatovaní či citácii právnych predpisov a judikatúry, ktoré s vecou celkom zjavne nesúvisia, ako
aj opakovaní rovnakých argumentov. Ak však správny súd pristúpi k meritórnemu prieskumu takejto

správnej žaloby, nemôže cez kvalitu právnych služieb poskytovaných právnym zástupcom sťažovateľky,
rezignovať na svoje zákonné povinnosti. Má za úlohu abstrahovať jej podstatné argumenty a poskytnúť
na nich zrozumiteľné odpovede. 42. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že napadnutý
rozsudok správneho súdu nie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, neposkytuje relevantné
odpovede na všetky podstatné okolnosti prípadu, pričom zistená vada dosahuje intenzitu porušujúcu

právo na spravodlivý proces sťažovateľky (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). S ohľadom na zistený dôvod
nezákonnosti - nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, sa kasačný súd s ďalšími
námietkami sťažovateľky v tejto fáze konania nezaoberal. Z rovnakého dôvodu nateraz nevyhovel ani
návrhu sťažovateľky na prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania, keďže vec bola z
procesnýchdôvodov(bezposúdeniaprávnychzáverovsprávnehosúduvčiastkovýchotázkach)vrátená

správnemu súdu na ďalšie konanie. 43. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že jeho doteraz uvedené
závery bez ďalšieho neznamenajú, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Bude
však úlohou správneho súdu v ďalšom konaní identifikovať žalovaným vymedzený dôvod nepriznania
sťažovateľkou uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov a relevantné skutkové
okolnosti, na ktorých je tento záver žalovaného postavený. Tieto zistenia správny súd konfrontuje so

žalobnými námietkami sťažovateľky a posúdi ich tiež v kontexte miery dôkazného bremena, ktorým bola
sťažovateľka zaťažená (prihliadajúc na žalovaným zistený dôvod nepriznania uplatneného daňového
oprávnenia). Následne sa správny súd vysporiada tiež s procesnými námietkami sťažovateľky. Svoje
závery správny súd náležite a zrozumiteľne dôvodní.“ 38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnostikasačný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok správneho súdu je nedostatočne odôvodnený v intenzite
zasahujúcej do práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný
súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec vrátil

Správnemu súdu v Bratislave (právnemu nástupcovi Krajského súdu v Bratislave podľa § 3 ods. 2 písm.
b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súd a o zmene a doplnení niektorých zákonov) na
ďalšie konanie. 39. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd
v bode 43 tohto rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd viazaný (§
469 SSP). 40. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania

(§ 467 ods. 3 SSP).“

V.
Relevantná právna úprava

18. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

19. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.

20. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli

predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd
poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

21. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

22. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

23. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

27. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku

uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby
(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

28. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom

určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.29. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je
dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k
priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.

30. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby

na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

31. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

32. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo

oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo
zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je
faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte;
elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou
pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v

mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu
faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do
počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

33. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,

neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako
spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť
a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry
k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa
osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného

elektronického podpisu, b) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví
použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, c) iný spôsob
zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

34. Podľa § 3 Daňového poriadku

(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca

dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

(4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní
sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy.
(5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené
zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt
nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je
obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol

daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
(7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
(8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní
je úzko spolupracovať so správcom dane.(9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
(10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky

(ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

36. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

37. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

38. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania

zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na
vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.

39. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez
oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly
požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné
doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej

kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí
daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.

40. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s

protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno

odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

41. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu
podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c)
zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.42. Podľa § 61 Daňového poriadku
(1) Správca dane daňové konanie

a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
(2) Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne
navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas.

(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
(4)Správcadanepokračujevdaňovomkonanízvlastnéhopodnetualebonapodnetúčastníkadaňového
konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku

2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
(6) Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené
finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.

VI.
Posúdenie veci správnym súdom

43. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal

Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej
len„správnysúd“alebo„súd“)vovšetkýchveciach,vktorýchjeod01.06.2023danáprávomocsprávnych
súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/87/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde jej po vrátení z NSS
SR bola pridelená nová sp. zn. 5S/102/2024.

44. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP
a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, vrátane konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo,
v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, pri viazanosti právnym názorom NSS SR, vysloveným v
rozsudku sp. zn. 3Sfk/146/2022 zo dňa 22.08.2024, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

45. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí daňových
orgánov, ktoré postupom podľa § 68 ods. 5, § 74 ods. 4 Daňového poriadku vyrubili žalobcovi ako
daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 rozdiel na DPH vo výške 368 166,41 Eur
s poukazom na to, že žalobcovi bola preukázaná účasť na daňovom podvode v reťazci spoločností.

Daňové orgány nepriznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, ktoré si uplatnil
v zdaňovacom období apríl 2014 od dodávateľov B-spol., s.r.o., IČO: 45 377 227, so sídlom: Jelenecká
131,95101NitrianskeHrnčiarovce(ďalejlen„B-spol.,s.r.o.“),aPeterŠtepánek,s.r.o.,IČO:45513325,
so sídlom: Nitrianske Pravno 1200, 972 13 Nitrianske Pravno (ďalej len „Peter Štepánek, s. r. o.“).

46. Správny súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s návrhom žalobcu na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 26.01.2022,
ktorým žalobca opakovane žiadal položiť SD EÚ prejudiciálne otázky týkajúce sa prerušenia daňovej
kontroly a jeho zákonnosti v kontexte s plynutím príslušných lehôt. Správny súd nezistil dôvodnosť
takéhoto návrhu a v tejto súvislosti poukazuje na to, že v otázkach týkajúcich sa prerušenia daňovej

kontroly a s tým súvisiaceho plynutia lehôt boli vyslovené relevantné závery v rozsudku SD EÚ č.
C-186/20 zo dňa 30.09.2021 (HYDINA SK s.r.o.), ktorý je aplikovateľný aj na danú vec. Návrh žalobcu
preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodný a výrokom I. rozsudku ho zamietol.47. Vo vzťahu k meritu veci správny súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že pred tunajším súdom už
boli vedené viaceré súdne konania s totožnými účastníkmi konania (žalobca a žalovaný) a s totožným
predmetom konania (preskúmanie rozhodnutí daňových orgánov vydaných na základe výsledkov jednej

daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený Protokol zahŕňajúci všetky zdaňovacie obdobia január až jún
2014 a september 2014, pričom všetky sa týkali rovnakých dodávateľov B-spol., s.r.o. a Peter Štepánek,
s. r. o.). V týchto konaniach bolo rozhodnuté rozsudkami tunajšieho súdu tak, že žaloba bola vo všetkých
veciach zamietnutá, pričom proti týmto rozsudkom nebola podaná kasačná sťažnosť, preto v tejto
súvislosti možno hovoriť o ustálenej rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu vo vzťahu k predmetnej

kontrole. Konkrétne sa jedná o rozsudky Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/2/2020 (zdaňovacie
obdobie január 2014), 3Sf/97/2024 (zdaňovacie obdobie február 2014), BA-2S/89/2020 (zdaňovacie
obdobie marec 2014), BA-2S/85/2020 (zdaňovacie obdobie máj 2014), BA-5S/1/2020 (zdaňovacie
obdobie jún 2014), 3S/59/2024 (zdaňovacie obdobie september 2014). Správny súd aplikujúc § 140
SSP už len stručne zopakuje ich dôvody, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje aj pri posudzovaní
dôvodnosti žalobných námietok v prejednávanej veci.

48. Konkrétne z rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 3Sf/97/2024 zo dňa 13.02.2025 (body
46. a nasl.) vyplývajú nasledovné právne úvahy a závery, na ktoré správny súd poukazuje:
„46. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných
orgánov vo veci odpočítania dane, správny súd prvotne uvádza, že právo zdaniteľných osôb na

odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré
nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému
DPH. Právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, i keď predstavuje základnú zásadu spoločného
európskeho systému DPH, môže byť obmedzené, resp. odopreté, a to v prípadoch, ak zdaniteľná
osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok (alebo formálnych podmienok) pre priznanie

práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému podvodu, či k zneužitiu práva. Ide o rôzne
právne dôvody pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane, ktorých jednoznačné
odlíšenie je dôležité najmä v súvislosti s rozsahom a predmetom dokazovania či inštitútom dôkazného
bremena. V rámci správneho súdneho prieskumu rozhodnutí finančných orgánov, ktorými tieto odopreli
daňovému subjektu právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane, je potom správny súd viazaný

dôvodom obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, vymedzeným finančnými orgánmi
v ich rozhodnutiach. Pri prieskume takýchto rozhodnutí finančných orgánov správnymi súdmi je preto
spravidla potrebné ustáliť dôvod odopretia práva daňového subjektu na odpočítanie dane.
47. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí finančných orgánov v preskúmavanej právnej veci možno
konštatovať, že tieto žalobcovi odopreli právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane na DPH

z dôvodu jeho účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Slovami žalovaného,
správca dane odoprel žalobcovi právo na odpočítanie dane, pretože preukázal, že vedel, resp.
musel vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom.
Samotný správca dane ostatne konštatoval, že právo na odpočítanie dane uplatňované žalobcom v
kontrolovanom zdaňovacom období február 2014 bolo postavené na tvrdeniach o plneniach, ktoré

niesli znaky podvodného konania s DPH. Odopretiu práva na odpočítanie dane z dôvodu účasti
žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom nasvedčuje aj terminológia použitá
v rámci argumentácie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, a to konkrétne pojmy ako „zmiznutý
obchodník“, „nárazník“, či „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“, s tým, že napríklad
pojem „stratený obchodník“ alebo „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“ správca dane

použil už v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017. Napokon aj žalobcovi
bolo z protokolu o daňovej kontrole nepochybne zrejmé, že správca dane dospel k záveru, že bol
zapojený do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom, keď namietal správnosť úsudku
(záveru) správcu dane, že mal vedomosť o transakciách poznačených podvodom a že sa na nich
priamo podieľal, ako aj správnosť úsudku (záveru) správcu dane, že musel mať vedomosť o tom, že

on sám je skutočným odberateľom tovaru, a tiež o tom, že spoločnosť B-spol., s.r.o. ako aj spoločnosť
Peter Štepánek, s.r.o. sú len umelými článkami obchodného reťazca (str. 14 vyjadrenia žalobcu zo
dňa 18.09.2017 k protokolu z daňovej kontroly). Správny súd preto venoval v medziach žalobných
bodov osobitnú pozornosť prieskumu záveru finančných orgánov o účasti žalobcu na obchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom, majúc na pamäti, že dôkazné bremeno (vzhľadom na dôvod

odopretia práva na odpočítanie dane a vyrubenia rozdielu dane na DPH) zaťažovalo finančné orgány.
48. Daňový podvod v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane, je v správnej súdnej praxi definovaný ako situácia, v ktorej
jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalšísubjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia. Pri daňovom podvode
je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené v rámci takéhoto podvodu nezodpovedajú
bežným obchodným podmienkam. Pre posúdenie nároku na odpočítanie dane je kľúčové posúdiť

všetky významné okolnosti spornej transakcie, vrátane právnej, obchodnej a osobnej väzby medzi
zúčastnenými subjektami (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sžfk/76/2020 zo dňa 26.10.2022).
49. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu vymedzuje tzv. Axel Kittel test existencie
daňového podvodu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-439/04 a

C-440/04,AxelKittelaRecoltaRecyclingSPRLzodňa06.07.2006).Pridaňovompodvodemusísprávca
dane v rámci svojho dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na DPH (chýbajúcu daň),
a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku obchodného reťazca (objektívny test v rámci celého
reťazca), následne (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový
subjekt o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom
stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň

(3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne
vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence
vedomostný test konkrétneho subjektu).
50. V rámci tzv. Axel Kittel testu existencie daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno
striktne kategorizovať v tom zmysle, že by mohli vždy osvedčovať splnenie len jedného z predpokladov

pre posúdenie veci ako daňového podvodu. Niektoré skutkové okolnosti totiž môžu mať relevanciu tak
pre záver o existencii podvodu, ako aj pre záver o vedomosti daňového subjektu o podvode alebo pre
vylúčenie jeho dobrej viery. Nie je preto možné trvať na prísnom subsumovaní jednotlivých skutkových
okolností pod jednotlivé „kroky“ zmieneného testu.
51. Napokon v rámci tzv. Axel Kittel testu daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno

ani vytrhávať z kontextu celej veci a hodnotiť izolovane. Sila zistených skutkových okolností môže totiž
tkvieť práve v ich komplexnosti. Zistené skutkové okolnosti je preto potrebné posúdiť vždy komplexne a v
ich vzájomných súvislostiach. Jednotlivé skutkové okolnosti tak môžu predstavovať čriepky do mozaiky
celkovo utvárajúce obraz o daňovom podvode.
52. Pokiaľ ide o objektívny test v rámci celého obchodného reťazca, správny súd poukazuje najprv na

popis obchodného reťazca zisteného správcom dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca, a následne
na zistenia správcu dane ohľadne daňového úniku, ku ktorému došlo zapojením tzv. zmiznutého
obchodníka do obchodného reťazca. V tomto smere správny súd poukazuje tiež na zistenia správcu
dane ohľadne neodvedenia dane v súvislosti s činnosťou spoločností FeMA Trade, s.r.o., Peter
Štepánek, s.r.o., REVITAL Trade spol. s r.o., ktoré boli súčasťou obchodného reťazca zisteného

správcom dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca. Správca dane teda zistil existenciu chýbajúcej dane
na predchádzajúcom článku obchodného reťazca, a preto správny súd považoval prvý predpoklad pre
posúdenie veci ako daňového podvodu za preukázaný, keď v konaní pred finančnými orgánmi nevyšli
najavo žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že neuhradenie dane malo pôvod v akejkoľvek
objektívnej prekážke, ktorá by bránila v riadnom plnení daňových povinností subjektov zapojených do

predmetného obchodného reťazca.
53. Pokiaľ ide o vedomostný test konkrétneho subjektu, správny súd mal za preukázané objektívne
skutkové okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode vedel alebo mohol vedieť. Správca dane
totiž dostatočným spôsobom preukázal, že plnenia, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie
dane, vykazovali viacero neštandardných znakov, z ktorých bolo možné zistiť, že deklarovaný dodávateľ

(spoločnosť B-spol., s.r.o.) a jeho dodávatelia (spoločnosti FeMA Trade, s.r.o., Peter Štepánek,
s.r.o., REVITAL Trade spol. s r.o.) boli do predmetného obchodného reťazca účelovo vložení. Medzi
takéto neštandardné znaky možno subsumovať správcom dane zistené skutočnosti, že žalobca v
kontrolovanom zdaňovacom období február 2014 obchodoval so spoločnosťou B-spol., s.r.o., ktorá
nemala žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok a ani žiadnych zamestnancov, žalobca nemal problém v

priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom, ktorým bola spoločnosť B-spol.,
s.r.o., žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným subjektom ako dodávatelia
spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období dodávateľom žalobcu,
napriek tomu žalobca od predmetného zahraničného subjektu nadobúdal tovar prostredníctvom ďalších
subjektov vložených do obchodného reťazca a nie priamo, spoločnosť B-spol., s.r.o. (ako dodávateľ

žalobcu) a tiež vyššie uvedené spoločnosti ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o.) sa postupne v
krátkom časovom slede stali nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa, žalobca vysporiadal svoje
pohľadávky a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o.,
ARGUS Plus, spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA AKCYJNA, žalobca v inýchzdaňovacích obdobiach vstúpil do obchodov s dodávateľmi (konkrétne so spoločnosťou Tandem-Trade,
s.r.o., resp. spoločnosťou Holvia, s.r.o.), ktorých spoločníkom a konateľom bol A. B., ktorý bol ešte v
januári 2014 konateľom spoločnosti B-spol., s.r.o., pričom spoločnosti Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia,

s.r.o.sapostupnestalinekontaktnýmispoločnosťamibezkonateľarovnakoakospoločnosťB-spol.,s.r.o.
54. Pre úplnosť správny súd dodáva, že pri vedomostnom teste konkrétneho subjektu bolo možné
len súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že je nelogické a ekonomicky neopodstatnené (keďže
z ekonomickej podstaty obchodu vyplýva, že pri riadnom fungovaní obchodu nastáva zvýšenie cien
v rámci reťazca dodávateľov), aby žalobca obstarával tovar prostredníctvom sprostredkovateľov,

ktorí boli bez akýchkoľvek materiálno-technických predpokladov a bez ľudských zdrojov, keď sám
žalobca poznal a mal priamy, dlhoročný kontakt na zahraničného dodávateľa. Voči tomuto záveru
správcu dane žalobca v žalobe brojil len všeobecným konštatovaním, že obchodná spolupráca s už
nekontaktnými obchodnými spoločnosťami bola uskutočňovaná v rámci riadnych obchodnoprávnych
vzťahov dodávateľa a odberateľa, legálnymi postupmi, a pokiaľ niektoré formy spolupráce vykazovali
neštandardný charakter, ich výlučným účelom bolo len zabezpečiť čo najväčšiu plynulosť jednotlivých

transakcií s tovarom, ktorý si to vyžaduje pre svoj špecifický charakter, keďže obchodovanie s
takýmto druhom tovaru je podmienené efektivitou, rýchlosťou a precíznou logistikou. Takéto všeobecné
konštatovanie, neobsahujúce žiadne konkrétne skutkové okolnosti vo vzťahu k preskúmavanému
zdaňovaciemu obdobiu február 2014, či inému preskúmavanému zdaňovaciemu obdobiu, možno uviesť
v konečnom dôsledku vo vzťahu k dodávke (zjavne značného množstva) rôznych druhov tovarov (a vo

vzťahu k rôznym zdaňovacím obdobiam). Žalobca ostatne aj vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly
uviedol iba všeobecné konštatovania o reťazových obchodoch.
55. Pokiaľ ide o due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu (spočívajúci v posúdení, či táto
osoba prijala opatrenia, ktoré je od nej možné rozumne vyžadovať, aby zistila, či prijaté plnenie nebude
viesť k jej účasti na daňovom podvode), ten umožňuje i za predpokladu splnenia objektívneho a

subjektívneho aspektu Axel Kittel testu existencie daňového podvodu osobe uplatňujúcej si právo na
odpočítanie dane preukázať, že prijala dostatočné opatrenia na to, aby zistila, či prijaté plnenie nebude
viesť k jej účasti na daňovom podvode. Tieto prijaté opatrenia následne vyhodnotí správca dane. V
preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukázal, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej
účastinaobchodnomreťazcipoznačenomdaňovýmpodvodomprijal.Žalobcasícevžalobepoukázalna

možnosť výskytu osoby nevinne zúčastnenej na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom,
avšak neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo
možné ustáliť záver, že prijal relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom, a že ho možno považovať za osobu nevinne zúčastnenú na takomto
obchodnom reťazci. Správny súd preto považoval aj tretí predpoklad pre posúdenie veci ako daňového

podvodu za preukázaný.
56. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v kontexte práva na odpočítanie dane,
presnejšie v kontexte obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, preskúmané správnym
súdom výlučne v medziach žalobných bodov, teda preukázané boli. To potom znamená, že boli splnené
podmienky pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane.

57. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že podľa protokolu z daňovej kontroly žalobca bol už
v roku 2013 zapojený do obchodného reťazca, v ktorom figurovali subjekty plniace funkciu stratených
obchodníkov. Správnemu súdu je pritom v nadväznosti na uvedené z vlastnej úradnej činnosti známe,
že žalobcovi bol za zdaňovacie obdobie marec 2013 vyrubený rozdiel dane na DPH z dôvodu existencie
reťazových obchodov poznačených daňovým podvodom, pričom správna žaloba proti rozhodnutiam

finančných orgánov bola právoplatne zamietnutá s tým, že zamietnutá bola aj kasačná sťažnosť žalobcu
(porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo dňa
29.01.2024). To znamená, že žalobca sa už v období predchádzajúcom kontrolovanému zdaňovaciemu
obdobiu február 2014 zapojil do (síce iného, ale predsa) obchodného reťazca poznačeného daňovým
podvodom.

58. S ohľadom na žalobné námietky sa správny súd ďalej zaoberal otázkou, či zo strany správcu
dane došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly v súvislosti s
prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o MVI. Z obsahu administratívneho spisu mal
správny súd za preukázané, že daňová kontrola začala dňa 02.10.2014, a že správca dane z dôvodu
zaslania žiadostí o MVI z dôvodu preverenia dodávok v rámci Európskej únie vydal dňa 24.07.2015

rozhodnutie č. 20566539/2015 o prerušení daňovej kontroly. Daňová kontrola bola prerušená odo dňa
28.07.2015 do doby, kedy pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane
oznámením č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil žalobcovi, že dňa 28.06.2017 pominuli
dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane následne pokračoval vo výkone daňovejkontroly, z ktorej bol potom vyhotovený protokol. Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený dňa
24.08.2017, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená.
59. Z obsahu administratívneho spisu je teda zrejmé, že daňová kontrola bola rozhodnutím správcu

dane prerušená. Počas prerušenia daňovej kontroly lehoty na jej výkon podľa § 61 ods. 5 Daňového
poriadku neplynuli. Pokiaľ žalobca namietal neúčelnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu zaslania
žiadostí o MVI, správny súd uvádza, že účelnosť MVI je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu
žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného
členského štátu Európskej únie získať. Nie je pritom rozhodujúca presnosť otázok smerom k získaniu

optimálnych informácií, dôležité je, či sa správca dane pýta k meritu veci, ktorú má posúdiť. Ak môžu
byť požadované informácie relevantné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti, potom je nutné hľadieť
na uplatnenie MVI a na prerušenie daňovej kontroly ako na efektívne. Posudzovať účelnosť MVI jej
výsledkom, teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom rozhodovaní použiteľné alebo
dokonca použité v argumentácii, je nesprávne. Nemožno totiž vylúčiť, že dôvodne uplatnená žiadosť o
MVIjeneúspešná(dožiadanémuorgánusazrôznychdôvodovnepodarízískaťpožadovanéinformácie),

prípadne po podaní žiadosti dôjde k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z MVI
stanú nepoužiteľnými. To však už je vecou hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia, nie zákonnosti
prerušenia daňovej kontroly. V preskúmavanej právnej veci sa MVI mali preveriť zdaniteľné transakcie
s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie. Žiadosťou o MVI sa (okrem iných) malo preveriť
obchodovanie spoločnosti CEDROB SPÓLKA AKCYJNA so žalobcom v kontrolovaných zdaňovacích

obdobiach január až jún a september 2014 a tiež zistiť, kedy a ako vznikol obchod medzi spoločnosťou
CEDROB SPÓLKA AKCYJNA a žalobcom, a či pokračuje ďalej obchodná spolupráca. Je tak zrejmé, že
správca dane sa svojimi otázkami pýtal k meritu veci, ktorú mal posúdiť. Z administratívneho spisu nijako
nevyplýva, že by správca dane uplatnením MVI sledoval iný účel ako získanie informácií relevantných
pre výkon daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly preto bolo nepochybne účelné.

60. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa celkovej dĺžky trvania daňovej kontroly, správny súd dodáva,
že lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010 sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť
požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského
štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie
lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o MVI.

Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá
vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že
lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku
neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového
subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich

mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019).
61. Povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich
vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie MVI sa už
zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie, keď vo veci C-186/20, HYDINA SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021

konštatoval,že„článok10nariadeniaRady(EÚ)č.904/2010zo07.10.2010oadministratívnejspolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného

týmto nariadením.“
62. Pokiaľ žalobca namietal, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality
pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia
za účelom získania odpovedí v rámci MVI, správny súd uvádza, že dobu prerušenia daňovej kontroly
nie je možné zarátať do doby trvania daňovej kontroly a ďalej, že nedodržanie lehoty troch mesiacov

na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú vadu
finančným orgánom, najmä keď správca dane viackrát, a to dňa 30.03.2016, dňa 26.08.2016, dňa
10.02.2017 a dňa 26.05.2017, urgoval, resp. reklamoval odpoveď na žiadosť o MVI, čo nepochybne
vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Ak žalobca tvrdí, že správca dane neposlal ani jednu
urgenciu, toto jeho tvrdenie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Na základe uvedeného,

správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly, pokiaľ ide o zákonom
stanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly a pokiaľ ide o jej prerušenie, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.63. K námietke žalobcu, že správca dane začal daňovú kontrolu nezákonne, keďže neuviedol po
celú dobu jej trvania dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, správny súd uvádza, že
daňová kontrola bola začatá u žalobcu dňa 02.10.2014. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.

9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 pritom vyplýva, že dôvodom začatia daňovej kontroly
bolodôvodnépodozrenie,žeúčtovnéaleboinédokladybudúpozmenené,znehodnotenéalebozničené.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že možnosť vykonať daňovú kontrolu
vyplýva priamo z Daňového poriadku. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou
kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie

ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť
alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň
vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného
dospel správny súd k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.
64. K námietke žalobcu, že postupom finančných orgánov došlo k porušeniu jeho procesných práv

tým, že v rámci administratívneho konania boli použité ako dôkaz aj informácie získané v rámci MVI,
správny súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom výpočet jednotlivých dôkazných
prostriedkov je len demonštratívny (vychádzajúc zo slova „najmä“ predchádzajúceho enumerácii v

predmetnom zákonnom ustanovení). Správca dane v danom prípade zvolil vhodnú možnosť zisťovania
skutkového stavu v situácii, keď subjekt relevantný z hľadiska vykonávanej daňovej kontroly sídlil
a vykonával svoju činnosť mimo územia Slovenskej republiky. Napokon žalobca bol oboznámený s
informáciami získanými v rámci MVI (ktoré boli uvedené napríklad v protokole z daňovej kontroly) a mal
možnosť sa k nim vyjadriť. Samotný žalobca v žalobe potvrdil, že mu správca dane oznámil „informácie,

ktoré ... získal prostredníctvom dožiadania MVI“.
65. Námietka žalobcu, že z rozhodnutí finančných orgánov nie je zrejmé, akým spôsobom sa tieto
vysporiadali so zisteniami vyplývajúcimi z MVI, nebola dôvodná. Z rozhodnutí finančných orgánov
je totiž zrejmé, že tieto považovali informácie získané v rámci MVI vo vzťahu ku kontrolovanému
zdaňovaciemu obdobiu február 2014 za podstatné pre rozhodnutie vo veci (pochopiteľne v spojitosti s

ďalšími podstatnými informáciami získanými v rámci výkonu daňovej kontroly). Z informácií získaných v
rámci MVI napríklad vyplynulo, že žalobca poznal spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r. o. (t. j. dodávateľa
spoločnosti B-spol., s r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu v iných zdaňovacích obdobiach), a že
žalobca vysporiadal svoje pohľadávky a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA
SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA. Správny súd

tu pripomína, že k MVI a k informáciám získaným v rámci nej sa správca dane podrobnejšie vyjadril v
prvostupňovom rozhodnutí.
66. K námietkam žalobcu, ktorými spochybňoval zákonnosť dôkazov získaných v rámci MVI s poukazom
na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva, správny súd uvádza, že v zmysle
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-276/12, C. D. zo dňa 22.10.2013, dodržiavanie

práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňový subjekt podieľal na žiadosti o
informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu, a nevyžaduje ani to,
aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania,
ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov, ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie
dožadujúcemu členskému štátu (ods. 44 predmetného rozsudku). Informácie získané v rámci MVI teda

niesúnezákonnýmiinformáciamipreneúčasťdaňovéhosubjektupriprocesnýchúkonochrealizovaných
v rámci MVI, a to ani za situácie, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na obhajobu v rámci
dožiadaného členského štátu.
67. Námietka žalobcu týkajúca sa porušenia jeho práv tým, že správca dane nevyhovel jeho požiadavke
vznesenej na ústnom pojednávaní dňa 24.07.2019 o poskytnutie lehoty 15 dní alebo aspoň 8 dní na

vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní, nebola dôvodná. Správca dane totiž už nevykonal žiadne
nové dokazovanie vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014, splnomocnený
zástupca žalobcu bol prítomný pri výsluch svedka E. F. dňa 19.02.2019, kedy sa tiež mohol vyjadrovať k
daňovému konaniu. To znamená, že zistený skutkový stav a dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal,
zostali nezmenené. Žalobca o nich mal vedomosť a rovnako mal vedomosť aj o právnom názore

žalovaného, ktorým bol správca dane viazaný. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na § 45 ods. 1 Daňového
poriadku, ten nebol dôvodný, keďže upravuje práva daňového subjektu pri daňovej kontrole, nie vo
vyrubovacom konaní.68. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu týkajúca sa nemožnosti zastúpenia orgánov činných v
trestnom konaní v súvislosti s použitím pojmu „daňový podvod“ (resp. „podvodné konanie“). Pojem
„daňový podvod“ v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp.

odopretia práva na odpočítanie dane nemožno stotožňovať s pojmom „daňového podvodu“ v kontexte
trestného práva. Finančné orgány tak pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na DPH nijako
nezastupujú orgány činné v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu
na daňovom podvode). Pozornosti správneho súdu neuniklo, že samotný žalobca v žalobe odkazuje
na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Afs/60/2017 zo dňa 30.01.2018 (str. 32

žaloby), v ktorom sa táto súdna inštancia podrobne vyjadruje k problematike daňového podvodu, resp.
podvodu na DPH ako dôvodu pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane. Pozornosti
správneho súdu tiež neunikol odkaz žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených
veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL zo dňa 06.07.2006, ktorý je jedným
zo zásadných súdnych rozhodnutí vo veci účasti daňového subjektu na daňovom podvode ako dôvode
na obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane. V kontexte poukazu samotného žalobca

na vyššie uvedené rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu a Súdneho dvora Európskej únie
je nanajvýš nepravdepodobné, že by nebol oboznámený so zmyslom a podstatou používania pojmu
„daňový podvod“ v prípadoch obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, ako aj s tým, že
finančné orgány pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na DPH nijako nezastupujú orgány činné v
trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu na daňovom podvode).

69. Žalobca síce dôvodne poukázal na stanovisko, podľa ktorého v prípade neodvedenia dane určitým
subjektom v rámci obchodného reťazca si nie je možné vystačiť s jednoduchou skratkovou úvahou,
podľa ktorej, ak určitý daňový subjekt neodviedol daň, musel o tom iný daňový subjekt v rámci toho
istého obchodného reťazca vedieť, avšak v preskúmavanej právnej veci rozhodnutia finančných orgánov
nebolizaloženénatakejtoskratkovejúvahe.Finančnéorgánysvojzáveroúčastižalobcunaobchodnom

reťazci poznačenom daňovým podvodom založili na konkrétnych skutkových okolnostiach a podrobne
ho vysvetlili vo svojich rozhodnutiach. Finančné orgány tiež jasne pomenovali objektívne skutkové
okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel
alebo mohol vedieť.
70. Tvrdenie žalobcu, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov zo strany správcu

dane bol smerovaný k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť
žalobcu na opisovanom konaní poznačenom podvodom, zostalo v rovine jeho nijako nepreukázanej
domnienky. Viaceré námietky žalobcu týkajúce sa procesu zabezpečovania a vykonávania dôkazov
ako aj hodnotenia dôkazov boli pomerne vágne, keď im chýbala bližšia špecifikácia vo vzťahu ku
kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014. Žalobca napríklad v žalobe namietal, že správca

dane a žalovaný neprihliadli na svedecké výpovede svedčiace v jeho prospech a podporujúce jeho
tvrdenia, avšak už opomenul konkretizovať takéto svedecké výpovede označením konkrétneho svedka
uvedením jeho mena a priezviska a poukazom na konkrétnu časť jeho výpovede. Žalobca síce v žalobe
tiež namietal, že finančné orgány pri hodnotení dôkazov absolútne nevyhodnotili dôkazy svedčiace
v jeho prospech, avšak opäť opomenul konkretizovať takéto dôkazy vo vzťahu ku kontrolovanému

zdaňovaciemu obdobiu február 2014.
71. Žalobca má pravdu, ak namieta, že správca dane nemôže svojvoľne, nad rámec svojich oprávnení,
prikazovať kontrolovanému daňovému subjektu, aby doložil takú dokumentáciu, ktorú ani nie je
oprávnený mať vo svojej držbe, a že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových
subjektoch, ako je on sám. Pri týchto námietkach však nie je zrejmé, aký je ich vzťah ku konkrétnym

relevantným úkonom správcu dane a ku konkrétnym relevantným skutkovým okolnostiam týkajúcim
sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia február 2014. Rozhodnutia finančných orgánov totiž neboli
založené výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich sa
iných daňových subjektov. Finančné orgány nepochybne pri svojom rozhodovaní prihliadali na zistenia
týkajúce sa spoločností B-spol., s.r.o., FeMA Trade, s.r.o., Peter Štepánek, s.r.o., REVITAL Trade spol.

s r.o. (ako aj spoločností Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o.), avšak svoje rozhodnutia nezaložili len
na týchto zisteniach. Pri svojom rozhodovaní prihliadali aj na rad ďalších skutkových okolností (napr.
že žalobca nemal problém v priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom- B-
spol., s.r.o. alebo že žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným subjektom ako
dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o.).

72. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch,
zjavne smerovala k stanovisku, že daňový subjekt nemôže byť postihnutý v podobe obmedzenia, resp.
odopretia práva na odpočítanie dane na základe nezrovnalostí zistených u jeho obchodných partnerov.
Správny súd v nadväznosti na túto námietku žalobcu pripomína, že výber dôveryhodných obchodnýchpartnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich
rozhodnutí, keď znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale
základným predpokladom riadneho obchodného styku. V záujme predchádzania právnej neistote a v

záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany
dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, a to zahŕňa
aj povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa aj v
podnikateľskejsférenásledkynedostatočnejpozornostiprivstupedoprávnychvzťahovsinýmiprávnymi
subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj

následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej
zmluvnej strany (napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 104/2012-89 zo
dňa 01.03.2012). Napokon ale, ako to už bolo uvedené, rozhodnutia finančných orgánov neboli založené
výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich sa iných
daňových subjektov.
73. V súvislosti s výberom dôveryhodných obchodných partnerov správny súd pre úplnosť dodáva, že

žalobca mohol finančným orgánom podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na spoločnosť B-
spol., s.r.o., predložiť dôkazy o tom, že táto spoločnosť ponúkala, resp. mala zverejnenú ponuku alebo
reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal na túto spoločnosť referencie a odporúčania. Žalobca
moholtiežpredložiťfinančnýmorgánome-mailovúkomunikáciusdeklarovanýmdodávateľom.Boloteda
na žalobcovi, aby si už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť

predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti uplatneného práva na odpočítanie dane.
74. K námietke žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, správny súd
uvádza, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a
presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu (t. j. v takom rozsahu, aby priemerný adresát mal
možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový

stav), ako aj právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutému
vo výrokovej časti rozhodnutia. Orgán verejnej správy pritom v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. To znamená, že za
nepreskúmateľné nemožno považovať také rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého odôvodnenia

možnozistiť,akýnázorzaujalvočipodstatnýmskutkovýmaprávnymotázkammajúcimzásadnývýznam
pre rozhodnutie veci. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj dôvodnosť predmetnej
námietky majúc na pamäti, že síce akékoľvek písomné vyhotovenie rozhodnutia orgánu verejnej moci
(či už moci výkonnej alebo moci súdnej, či už v prvej inštancii alebo najvyššej inštancii) by malo spĺňať
rovnaké základné kritériá zrozumiteľnosti, prehľadnosti, určitosti a vykonateľnosti, avšak že nemožno

realisticky očakávať, že rozhodnutia najmä orgánu verejnej správy prvého stupňa bude svojou podobou,
formálnou úrovňou a starostlivosťou vypracovania obsahu porovnateľné s rozhodnutím najvyššej súdnej
inštancie, na ktorého koncipovaní sa podieľajú viaceré osoby s právnickým vzdelaním.
75. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal postup správcu dane počas daňovej
kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav

a zároveň uviedol, ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t. j. jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach, spolu s úvahou, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný
teda napadnuté rozhodnutie dôkladne odôvodnil. Aj správca dane dôkladne odôvodnil prvostupňové
rozhodnutie, keď uviedol svoje skutkové zistenia a tiež to, ako zistený skutkový stav právne posúdil.

Rozhodnutia finančných orgánov boli teda riadne odôvodnené, a preto im nie je možné prisúdiť vadu
nepreskúmateľnosti. Námietka žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, teda
nebola dôvodná.
76. Námietky žalobcu týkajúce sa použitia pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ a „účelovo vložená
spoločnosť“ v prvostupňovom rozhodnutí zo strany správcu dane neboli dôvodné. V súvislosti s

predmetnou námietkou považoval správny súd za podstatné, že finančné orgány identifikovali obchodný
reťazec, v ktorom došlo k podvodu na DPH, pričom poukázali na úlohu (funkciu), ktorú v ňom zohrali
jednotlivé obchodné spoločnosti, a že svoje závery podložili konkrétnymi skutkovými zisteniami. K pojmu
„nezvestný obchodník“ (resp. „zmiznutý obchodník“ alebo „stratený obchodník“) sa napokon správca
dane vo všeobecnej rovine, ako aj s prihliadnutím k skutkovým okolnostiam preskúmavanej právnej veci,

vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí.
77. K poukazu žalobcu na právny názor Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Českej
republiky a českého Najvyššieho správneho súdu správny súd uvádza, že tieto súdne inštancie
sú súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý odrozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými
zmenami. Právne názory prezentované v rozhodnutiach Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho
súdu Českej republiky, či českého Najvyššieho správneho súdu alebo iných súdnych orgánov štátov

odlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred
slovenskými súdmi. Pre možnú aplikovateľnosť právneho názoru prezentovaného v súdnom rozhodnutí
vydanom v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to
prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov.
Žalobca tak v správnej žalobe neurobil. Poukaz žalobcu na právny názor prezentovaný v rozhodnutiach

českých súdnych inštancií preto nemohol zvrátiť záver správneho súdu, že žaloba nie je dôvodná.
78. K poukazu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie správny súd uvádza, že z
rozhodovacej praxe tejto súdnej inštancie pre podnikateľa nevyplýva iba ochrana práva na odpočítanie
dane, ale (okrem iných) aj povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom,
aby v prípade odhalenia podvodného konania v obchodnom reťazci, do ktorého bol podnikateľ zapojený,
nevznikli pochybnosti o tom, či o podvode vedel alebo so zreteľom k všetkým okolnostiam vedieť mohol.

Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil
svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dohadovaní obchodných kontraktov sa v rámci
možností snažil dbať o to, aby jeho obchodní partneri neboli problémoví. Ako to už bolo uvedené, v
preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukazoval, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej
účasti na daňovom podvode prijal.

79. Napokon správny súd (s prihliadnutím k rozsahu žaloby) pripomína, že pri svojom rozhodovaní sa
nutne nemusí vysporiadať s každým čiastkovým argumentom uvedeným v žalobe. Úlohou správneho
súdu je vysporiadať sa s obsahom a zmyslom žalobnej argumentácie. Správny súd sa teda musí
vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, pričom vysporiadanie sa s podstatnými
námietkami môže v určitých prípadoch konzumovať aj vysporiadanie sa s čiastkovými a súvisiacimi

námietkami. Pri svojom rozhodovaní sa preto zameral na podstatné námietky žalobcu, ktorých obsahom
a zmyslom (s istou mierou zjednodušenia) bolo spochybnenie správnosti záveru finančných orgánov
o splnení podmienok pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane z dôvodu jeho účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, spochybnenie zákonnosti vykonanej daňovej
kontroly a zákonnosti protokolu z daňovej kontroly a spochybnenie zákonnosti rozhodnutí finančných

orgánov z dôvodu absencie náležitostí predpísaných právnymi predpismi. Správny súd pritom osobitne
zdôrazňuje, že postup finančných orgánov a závery, ku ktorým dospeli, preskúmal a mohol preskúmať
len v nadväznosti na konkrétne žalobné body. To znamená, že aj otázku, či v preskúmavanej právnej
veci došlo k daňovému podvodu, mohol správny súd posúdiť len v medziach žalobných bodov.
80. K žiadosti žalobcu o podanie prejudiciálnych otázok súvisiacich s lehotami stanovenými v čl. 10

nariadenia správny súd uvádza, že Súdny dvor Európskej únie sa už k tejto problematike jednoznačne
vyjadril v rozsudku vo veci HYDINA SK, C-186/20 z 30. septembra 2021: článok 10 nariadenia Rady
(EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje
lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom

žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v
rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Vyššie citovaná právna
veta poskytuje jednoznačný výklad charakteru lehôt, na ktoré sa žalobca chce dopytovať. Správny súd
nevzhliadol žiadne dôvodné pochybnosti o zákonnosti prerušenia daňovej kontroly v nadväznosti na
lehoty stanovené nariadením a preto zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a prejudiciálne

konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie neinicioval. V tejto súvislosti správny súd odkazuje aj na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi
SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa
vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá

bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné
ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad
práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (viď rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo dňa 29.01.2024).
81. S odkazom na vyššie uvedené dôvody a po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných

námietok dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju podľa § 190 SSP
zamietol.“49. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/85/2020 zo dňa
29.05.2024 (bod 82. a nasl.), v ktorom bola argumentácia čiastočne doplnená: „82. Správny súd nezistil
ani porušenie procesných práv daňového subjektu. Správne orgány pri konaní a rozhodovaní vychádzali

z § 3 ods. 1 daňového poriadku, pričom procesné práva daňového subjektu boli v plnom rozsahu
dodržiavané.Pokiaľžalobcapoukázalnanevyhoveniežiadostiprávnehozástupcuomožnosťvyjadrenia
k doplnenému dokazovaniu a k listinám predloženým na prerokovaní konanom dňa 24.07.2019, v čom
videl rozpor s § 45 ods. 1 daňového poriadku, správny súd uvádza, bez ohľadu na skutočnosť, že
predmetné zákonné ustanovenie sa týka procesného práva daňového subjektu v rámci vykonávania

daňovej kontroly a v danom prípade sa jednalo už o fázu tzv. vyrubovacieho konania, že žalobca bol
oboznámený s námietkami žalovaného voči prvému meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového orgánu,
mal vedomosť o znakoch konania žalobcu a iných subjektov, ktoré v rámci schémy pri za použitia
pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ či „účelovo vložená spoločnosť“ správca dane mal na mysli
a ktorým smerom bolo vedené dokazovanie a rovnako tak mal vedomosť o výsledkoch výsluchu
svedka, o ktoré bolo dokazovanie vo veci doplnené (právny zástupca žalobcu bol na výsluchu svedka

konanom dňa 19.02.2019 prítomný). 83. Ako dôvodná neobstojí ani žalobná argumentácia žalobcu
smerujúca voči aplikácii pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ či „účelovo vložená spoločnosť“ či
iných, bez riadneho odôvodnenia či vyhodnotenia ich použitia z hľadiska judikatúry SDEÚ. Naopak,
správca dane v rámci prvostupňového rozhodnutia, vydaného po zrušení pôvodného meritórneho
rozhodnutia,práveajzdôvodupotrebyukotveniapoužívanýchdefiničnýchznakovvovzťahukjudikatúre

SDEÚ a k jeho rozhodovacej činnosti v danej súvislosti, svoje úvahy a závery v tomto smere riadnym
spôsobom zdôvodnil a fakticky previazal s praxou SDEÚ (bližšie odseky 26. až 30 odôvodnenia tohto
rozhodnutia). 84. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane neuviedol na začiatku dôvod výkonu
daňovej kontroly, správny súd poukazuje na obsah zápisnice o ústnom pojednávaní vo veci začatia
daňovej kontroly zo dňa 02.10.2014, v rámci ktorej je uvedené, že daňová kontrola začala tým

istým dňom (02.10.2014) pre „dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené,
znehodnotené alebo zničené“. Zároveň sa správny súd stotožnil s úvahami žalovaného o tom, že
možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva aj z daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup
súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s § 44 ods. 1 daňového
poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 85. K námietke žalobcu ohľadom
nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní správny súd uvádza, že pojem daňový
podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra SDEÚ na označenie situácie, keď
jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú
povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia,

ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v
zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú
judikatúru SDEÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu
daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH...89. Správny súd v danom
prípade nezistil účelové spochybnenie predložených dokladov či výpovedí svedkov zo strany správcu

dane. Rovnako tak konanie a rozhodovanie správnych orgánov v danom administratívnom konaní
nenesie znaky nedôvodného a nad rámec zákona neprípustného prenesenia dôkazného bremena na
daňový subjekt. Daňové orgány v danom prípade aj s prihliadnutím na podstatu skutkového stavu,
ktorý zakladal dôvodné pochybnosti o účasti daňového subjektu na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom, tomuto prispôsobili aj zisťovanie skutkového stavu, pričom primárne v danom

prípade dôkazné bremeno ležalo na správcovi dane, ktorého úlohou bolo vo vzťahu k dôvodným
pochybnostiam vykonať také skutkové zistenia, na podklade ktorých by vzniknuté pochybenia bolo
možné obhájiť. Argumentácia žalobcu o prenesení dôkazného bremena tak, ako to uviedol v podanej
žalobe, preto v danom prípade neobstojí, keďže nemá oporu v postupe a výsledkoch daňových
orgánov, ktoré má správny súd preukázané nielen z obsahu predložených administratívnych spisov,

ale aj z odôvodnenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. 90. Žalobca ako platiteľ dane mohol
podrobneobjasniťokolnostinakontaktovaniasanadotknutéspoločnosti,predložiťdôkazyotom,žetieto
spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal
platiteľ dane na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu,
či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda

na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude
môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti
s uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Sžfk/9/2017, podľa ktorého „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočetDPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti
nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“

50. Správny súd rezultuje, že žalobca v žalobe v prejednávanej veci neuviedol žiadne skutočnosti,
ktorými by relevantne spochybnil vecnú správnosť a zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí v zmysle
ním uplatnených žalobných dôvodov. Správny súd má po preskúmaní veci za to, že daňové orgány
nepochybili, ak dospeli k záveru, že boli dané dôvody na postup podľa § 68 ods. 5, § 74 ods. 4 Daňového
poriadku, teda na vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie apríl

2014 s poukazom na to, že žalobcovi bola preukázaná účasť na daňovom podvode v reťazci spoločností.
Správny súd poukazuje na sformovanú ustálenú jednotnú rozhodovaciu prax tunajšieho súdu vo veci
prieskumu rozhodnutí z totožnej daňovej kontroly vo vzťahu k totožným dodávateľom za iné obdobia
(január až marec 2014 a máj, jún a september 2014), v ktorých správny súd rovnako žaloby ako
nedôvodné zamietol, pričom žalobca nepodal kasačnú sťažnosť ani v jednom prípade.

51. V kontexte uvedeného správny súd nezistil existenciu pochybenia daňových orgánov v takej
intenzite, ktorá by v zmysle žalobných námietok odôvodňovala nezákonnosť preskúmavaných
rozhodnutí a potrebu ich zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP.

52. Vzhľadom na uvedené správny súd žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.

53. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP (a contrario) v spojení s § 467 ods. 3 SSP
a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania,
pretoženezistildôvod,prektorýbybolomožnéodžalobcutakútonáhraduspravodlivopožadovať,keďže
žalovaný je orgánom verejnej správy.

54. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442
SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno

odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred

správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ

aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe
podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.