Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 13, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6Ek/1842/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125340870
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125340870.3

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, práv. zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom
Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - Karlova Ves, IČO: proti povinnej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom C. D. XXX, XXX XX C. D. o vymoženie pohľadávky 340,56 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdnej
exekútorky: JUDr. Jana Debnárová, so sídlom exekútorského úradu E. F. G. X, XXX XX H., pod sp. zn.

337EX 574/25, o sťažnosti oprávneného proti výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 6Ek/1842/2025 zo dňa 04. 03. 2026, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
6Ek/1842/2025 zo dňa 04. 03. 2026 z a m i e t a.

II. Povinnej sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného proti výroku I. uznesenia

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1842/2025 zo dňa 04. 03. 2026 n
e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.UznesenímOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.6Ek/1842/2025zodňa04.03.2026vyššiasúdna
úradníčka vyhovela návrhu povinného na zastavenie exekúcie a exekúciu zastavila podľa § 61k ods.
1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný

poriadok“) v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 414,26 Eur od 08. 01.
2002 do 20. 12. 2019, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 399,26 Eur od 21. 12. 2019 do
17. 06. 2021, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 383,66 Eur od 18. 06. 2021 do 13. 12.
2022, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 367,56 Eur od 14. 12. 2022 do 07. 06. 2024
a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 340,56 Eur od 08. 06. 2024 do zaplatenia. Svoje
rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na podklade exekučného

titulu, ktorým súd uložil žalovanému (právny predchodca povinnej v tomto exekučnom konaní) zaplatiť
žalobcovi(oprávnenývtomtoexekučnomkonaní)do15dníododňadoručeniaplatobnéhorozkazuistinu
414,26 Eur (predtým 12 480,00 Sk), úroky z omeškania 0,25 % denne zo sumy 414,26 Eur (predtým
12 480,00 Sk) od 08. 01. 2002 do zaplatenia a trovy konania vo výške 20,58 Eur (predtým 620 Sk). V
návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 20. 06. 2025 oprávnený označil 4 platby povinného, a to dňa 20.
12. 2019 vo výške 15,00 Eur, dňa 17. 06. 2021 vo výške 15,60 Eur, dňa 13. 12. 2022 vo výške 16,10 Eur

a dňa 07. 06. 2024 vo výške 27,00 Eur. Vyššia súdna úradníčka na základe podaného návrhu povinnej
na zastavenie exekúcie opätovne preskúmala návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a Zmluvu o
úverezodňa27.11.2001,exekučnýsúdopätovnepristúpilkposúdeniudôvodnostipredmetnéhonávrhu
na vykonanie exekúcie a nároku priznaného exekučným titulom v zmysle aktuálnej judikatúry. Ďalej
konštatovala, že exekučný súd nemôže odmietnuť preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu,
ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom, resp. súdnym tajomníkom, na podklade spotrebiteľskej

zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia platobného rozkazu a
právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil. Vyššia súdna úradníčka saoboznámila so spotrebiteľskou zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje a
zistila, že zmluva o úvere z ktorej vyvodzuje oprávnený svoj nárok vymáhaný v exekučnom konaní, bola
podpísaná medzi oprávneným a povinným, pričom povinný je spotrebiteľom nakoľko je fyzická osoba,

ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže
povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a
trvalým bydliskom. Oprávnený je veriteľom nakoľko je právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje
úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Posúdením danej zmluvy mala za preukázané, že sa jedná
o spotrebiteľské zmluvné dojednanie. Preskúmala nárok priznaný exekučným titulom a zistila, že výška

úrokov z omeškania nebola priznaná v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §
3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Je teda nesporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti
so Zmluvou o úvere č. 6070067 zo dňa 27. 11. 2001, pričom uvedená zmluva bola vyhodnotená ako
zmluva spotrebiteľská. Vyššia súdna úradníčka nepoprela charakter zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu,ktorýsaspravujeustanoveniamiObchodnéhozákonníka.AplikáciaObchodnéhozákonníkaby
však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v právnych predpisoch

upravujúcich spotrebiteľské vzťahy. Aj keď v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte Občiansky zákonník
neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, na zmluvný vzťah oprávneného a povinného dopadala
právna úprava zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ustanovením § 23 ods. 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do práva Slovenskej
republiky zanesený pojem tzv. „typovej“ zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo

viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 23a ods. 2 tohto zákona typová zmluva nesmela obsahovať: a) neprimerané podmienky, ktoré
na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo
na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby

s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. V období
od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. už
definovalo„typové“zmluvyakozmluvy„spotrebiteľské,“ktorýmibolizmluvyuzavretépodľaObčianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že

sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Občiansky zákonník následne definoval spotrebiteľské zmluvy v „obnovenom“ ustanovení
§ 52, a to od 1. apríla 2004. Hoci zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 27. 11.
2001 nemohla spadať do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného
od 01. 04. 2004, nemôže byť sporu o tom, že táto zmluva bola a je typovou (spotrebiteľskou) zmluvou

v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 03. 2002, keďže tu išlo o zmluvu
uzavretú (formálne) podľa Obchodného zákonníka, a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala
voviacerýchprípadochajeznejzrejmé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvnil.
Ďalej uviedla, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť
dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno

odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že
kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa
úroky z omeškania dohodnú, musia mať primeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú

hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym
úkonom. Pre určenie výšky úroku z omeškania je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V
prejednávanej veci je preukázané, že povinný sa s vrátením poskytnutého úveru dostal do omeškania
dňa 08. 01. 2002. Vyššia súdna úradníčka zistila, že v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom
čase platného § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako

dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s
plnenímpeňažnéhodlhu.Vobdobí,kedysapovinnýdostaldoomeškaniabolazákladnáúrokovásadzba
NBS vo výške 8,80 %. Keďže v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25
% ročne (0,25 % denne) oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 17,60 % ročne. Takto dojednaný
a následne priznaný úrok z omeškania je v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s

§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania
v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto
hranice nie je prípustné. Na tomto mieste je potrebné doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť)
konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu kpríslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo
možnovyjadriťitak,žezmluvnápodmienkastojíipadálenakocelok).Každázmluvnástranataktoznáša
riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad

nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa
ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu
poslúžiť,neobstojí.Takétozmluvnédojednaniepredstavujehrubýnepomermedzivzájomnýmiplneniami
a je v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že v danom prípade nešlo o čisto obchodnoprávny vzťah,
ale o vzťah spotrebiteľský, teda občianskoprávny. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania

nebolo možné dojednať, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa
úrok z omeškania spravuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nemôžu byť žiadne pochybnosti
o tom, že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom presahuje obvyklú
úrokovú mieru stanovenú Národnou bankou Slovensko pre úroky z omeškania v občianskoprávnych
vzťahoch, v čoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného titulu bol priznaný v rozpore s § 517 ods. 2
Občianskehozákonníkavspojenís§3NariadenímVládySRč.87/1995Z.z.Nazákladeuvedenévyššia

súdna úradníčka konštatovala, že v prípade dojednania o úrokoch z omeškania presahujúcich zákonnú
výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktoré boli následne v tejto nezákonnej výške
priznané exekučným titulom, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je tu daný dôvod
pre čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného
poriadku, a preto zastavila exekúciu v časti úrokov z omeškania v zmysle § 61k ods. 1 písm. d)

Exekučného poriadku. Vo zvyšnej časti návrh povinnej na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietla.

2. Proti výroku I. napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej
lehote sťažnosť oprávnený, ktorú odôvodnil tým, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi
oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2001. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného

zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku
2002.VtomčaseObčianskyzákonníknedefinovalpojem„spotrebiteľ“aani„spotrebiteľskázmluva“aani
právny poriadok neobsahoval právny inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného
titulu dokonca Slovenská republika ani nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný
rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu.

Exekučný titul bol vydaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov), ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo
žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. V žiadnom
prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného
titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti

nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a
predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne
z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie
úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd

za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská
zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere) (9) Exekučný
súd tu však opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2001, kedy bo-la úplne zvyčajná úplne
iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd na-viac (s ohľadom na ustanovenie § 53

ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo účinné až od 01.01.2008) referuje na úrokové sadzby
uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza, aké existovali úrokové
sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky
cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase
uzavretia zmluvy o úvere (rok 2001). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z

dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná. Dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne
a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V
prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS
3593/14). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie
súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.4. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca

stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku)
dospel k záveru, že sťažnosť ako taká nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

10. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z
čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania
uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS
329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).

11. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia a obsahom podanej sťažnosti
oprávneného smerujúcej do výroku I. napadnutého uznesenia musí sťažnostný súd konštatovať,
že napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky je vo výroku vecne správne a vydané v súlade
s najnovšou judikatúrou najvyšších súdnych autorít týkajúcou sa uplatňovania a vymáhania nárokov zo

spotrebiteľských zmlúv.

12. Na podporu správnosti napadnutého uznesenia sťažnostný súd považuje za potrebné v prvom
rade uviesť, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku „res iudicata“ pre
rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie v neskoršom štádiu exekučného konania. Aj

z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že udelením poverenia na vykonanie exekúcie sa síce
potvrdzuje zákonnosť vedenia exekúcie, to ale neznamená, že by v niektorej z ďalších fáz exekúcie
nemohol dôjsť exekučný súd k opačnému záveru (k uvedenému napr. porovnaj Uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo 34/2013). Inak povedané, exekučnému súdu napriek vydanému povereniu na vykonanie exekúcie
nič nebránilo v tom opätovne na návrh povinného na zastavenie exekúcie preskúmať podmienky, za

ktorých predmetná exekúcia prebieha. Ďalej sťažnostný súd ku skutočnosti, že v danom prípade sa
jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dopĺňa, že v zmysle
uvedeného predpisu dal zákonodarca možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu starej
exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu.

Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, súčasne to ale
neznamená, že tento návrh by mal byť posudzovaný inak (odlišne) než akýkoľvek iný „nový“ návrh
na vykonanie exekúcie. Uvedené totiž nemá oporu v zákonnej úprave. Opätovný návrh na vykonanie
exekúcie, ako každý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konaniav zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je
nielen oprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. To, že v danom
prípade na podklade predloženého exekučného titulu už prebiehala exekúcia, tak pre posúdenie návrhu

na zastavenie exekúcie ako i podanej sťažnosti nemá relevanciu. Exekučný súd je totiž povinný
zamietnuť akýkoľvek návrh na vykonanie exekúcie (prípadne exekúciu zastaviť) vždy, ak pri jeho
posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je v zmysle právnej
úpravy nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

13. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje
na to, že v danej veci nebolo sporné, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu
nárok na zaplatenie sumy 340,56 Eur s príslušenstvom, trov pôvodného konania a trov exekúcie na
základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
Rob/349/02 zo dňa 29. 01. 2002 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný súdnym tajomníkom.
Nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 6070067 zo dňa 27.

11. 2001, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom jej
odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietke
ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 27. 11. 2001,
ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom
prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet

pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Pri
posúdenícharakteruzmluvypodľaobčianskehoprávaupravujúcehospotrebiteľskézmluvypritomvyššia
súdna úradníčka správne vychádzala z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým,
že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere

sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani
v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu,ktorýsaspravujeustanoveniamiObchodnéhozákonníka.AplikáciaObchodnéhozákonníkaby
všakznamenalaspochybnenierežimuochranyprávspotrebiteľaobsiahnutéhovObčianskomzákonníku
(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému

zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah
založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka
správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho
práv.

14. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 29. 01. 2002 vydaný súdnym
úradníkom (súdnym tajomníkom). Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu
vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom),
vyššia súdna úradníčka správne poukázala na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených
prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného

titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v
spotrebiteľskom spore dala správne do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté
v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa
ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a
povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na

podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej
zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a
právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc

na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v
záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu
ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak,
že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo
možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď

v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu
úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná
lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odporvecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné
konanie – konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom,
možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť

odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných
zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie
neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia §
53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží
skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia

dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok
vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III.
ÚS 324/2021-49).“

15. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z

pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi,
v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal prieskum plnenia
priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny tajomník (čo
predchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na nižšom stupni
než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické vzdelanie.

Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k
platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016
Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS
166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023

z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom
prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

16. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, sťažnostný súd môže len uviesť, že

argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou
úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn.
Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto
smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval
porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý

na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou
slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie
je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU
50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen
vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska

právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a
dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že
Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je
o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej

podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s
právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08,
I.:I.:J.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá
je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, I.:I.:J.:XXXX:XXX, bod 50), a
to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, I.:I.:J.:XXXX:XXX,

bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok
sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14,
I.:I.:J.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, I.:I.:J.:XXXX:XXX).

17. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza

z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má
vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci
samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje
preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom aspotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi,
ktorý nemá postavenie sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a
vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie

je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak
teda v štádiu vydávania platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu
úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné
umožniť preskúmanie neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu
výkonu platobného rozkazu. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať

hmotnoprávny prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) v
spojení s § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekúciu v dotknutej časti zastaviť. Na uvedenom
závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny
poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok,
pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov

Smernice 93/13/EHS totiž je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom
členskýchštátovÚnietakboloknaplneniutohtocieľazverenéoprávnenieskúmaťpovahuneprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok

vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup
k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj
„očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v
čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes,

inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.

18. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, v časti ktorých bola exekúcia zastavená, sťažnostný súd ďalej
poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte takú
právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes. Treba uviesť, že u takej zmluvy ako

je zmluva o úvere zo dňa 27. 11. 2001 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna
úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov
„spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že
normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy,

ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Hoci
teda v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného
zákonníka, podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného
zákonníka znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom

zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči
Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Inak
povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej
právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu
zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 27. 11.

2001bolsprávneposúdenýakovzťahspotrebiteľský,vyššiasúdnaúradníčkaďalejsprávnepostupovala
v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom
dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej
úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu
o úvere zo dňa 27. 11. 2001 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom §
23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané
podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyššia
súdnaúradníčkasprávnezaoberalaúrokmizomeškania,ktorébolivexekučnomtitulepriznanévovýške

0,25 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal zo
zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 27. 11.
2001 (bod 7.). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania,
súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako tovyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného).
Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i
jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v

podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná
podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky
nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky
celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú
podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude

zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na
uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a
povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od
neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995
Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je

prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť
prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.

20.Vprejednávanejvecitakvyššiasúdnaúradníčkasprávneposudzovalazmluvnédojednanieohľadom
úrokov z omeškania z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., a teda či toto zmluvné dojednanie

nie je neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, pričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto
ustanovenie požaduje od spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s
omeškaním plnenia jeho záväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje na to, že v danom
prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti zákonnému úroku z

omeškania v sadzbe 17,60 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška
úroku z omeškania tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §
3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania
v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto
hranice nie je prípustné. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných

úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi občianskeho práva
spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku čoho treba nesporne
konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Nehovoriac o tom, že
dohoda účastníkov o výške úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so

zákonom. Hoci zákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou
zmluvného dojednania, v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere bol súčasťou Občianskeho
zákonníka § 39, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z
omeškania tak možno vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39

Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojim obsahom odporuje zákonu.

21. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého

exekučného titulu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti
a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako
ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).22. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne
ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej

republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k
podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych
noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom
členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k
využívaniu spomínaného oprávnenia.

23. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného

proti výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1842/2025 zo dňa 04. 03. 2026,
a preto nemohol inak než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť.

24. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť oprávneného

zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by sťažnostný súd priznal povinnej ako úspešnej
strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že povinnej žiadne trovy v súvislosti s konaním
o sťažnosti oprávneného nevznikli (sťažnosť jej z dôvodu hospodárnosti nebola zaslaná na vyjadrenie),
súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol tak,
že povinnej náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).