Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124351873
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124351873.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla, a členov
senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. A. XXX, XXX XX E. E., právne zast. JUDr. Andrea Stupárová, advokátka,
so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620 proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72

Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 012,38 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica, sp. zn. 9C/54/2024 z 26.02.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie, o nároku
žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 6 012,38 Eur rozhodol tak, že:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6 012,38 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je povinný
nahradiť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich

výške.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia 6 012,38 Eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo
dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), do zákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj len „ZoHaZZ“), v zmysle ustanovení § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov).
Za žalované obdobie od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 odpracoval spolu 1 877,41 hodín služobnej
určenej pohotovosti. Služobná pohotovosť, ktorú v rámci 1 služobnej zmeny odpracoval v rozsahu 7
hodín do 31. 12. 2021, od 01. 01. 2022 v rozsahu 8 hodín, nie je započítavaná do jeho pracovného
času. Z 24 hodinovej služobnej zmeny je mu v súčasnosti započítavaných do pracovného času len

16 hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín). Jeho skutočný priemerný týždenný pracovný čas
za žalované obdobie tak predstavuje 56 hodín týždenne, čo markantne presahuje limit maximálneho
týždenného pracovného času stanoveného úniovým právom - Smernicou, hoci sa formálne javí, že
odpracuje priemerne menej hodín, nakoľko zamestnávateľ nezapočítava služobnú pohotovosť do fondu
pracovného času.

3. Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobe vyhovel v plnom
rozsahu. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu žalovaným súd poukázal naznenie ustanovenia § 19 písm. b) CSP, (z. č. 160/2015 Z. Z. Civilný sporový poriadok) upravujúceho
osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný súd,
v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa žalobcu k zásahu

do jeho práva v súvislosti s jeho nárokom na náhradu škody vzniklo pri výkone jeho štátnej služby ako
príslušníka zboru v územnom obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Z týchto dôvodov bola námietka
miestnej nepríslušnosti nedôvodná a súd k nej neprihliadal.

4. Pokiaľ žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, nakoľko sa na neho ako

príslušníka HaZZ ním uvádzaná smernica nevzťahuje, s týmto záverom sa súd nestotožnil. Súd uviedol,
že Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/EHS) definuje svoj rozsah pôsobnosti na
všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu 2 prvého pododseku článku 2,
predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je

potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto Smernice vyplýva,
že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,

ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto
výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že
jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade
katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné
tímy.HocizákonodarcaspoločenstvavychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakéto

činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých
ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa
uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a
16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora
C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS, ako

aj článok 1 ods.3 Smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej,
obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice v zásade bráni
prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa
aj na služby hliadky. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla

z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci
C 152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81
Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu,
keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote, resp. určeným spôsobom a zároveň sú
splnenéštyripodmienkynapriznaniepriamejúčinnosti,ato(a)jasný,presnýadostatočneurčitýzáväzok

obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do
vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak,
priznáva mu nejaké právo).

5. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho

práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu, pričom

okresný súd konštatoval splnenie týchto podmienok. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatoval, že
v prejednávanej veci bola splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoréukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas. Táto
hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade
odchýliť ani pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. V konaní bolo

preukázané, že žalovaný nedostatočne transponoval Smernicu, jej článku 6 písm. b), ktorý nebol do
nášho právneho poriadku (zákona o Hasičskom a záchrannom zbore) prebratý správne, pretože náš
právny poriadok umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol
48hodíntým,ževrozporesčlánkom2Smernicenepovažovalzavýkonpráceobdobie,kedymuselbyťk
príslušník hasičského zboru/ žalobca/ k dispozícii žalovanému v čase určenej a nariadenej pohotovosti,

ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná za dostatočne závažné porušenie únijnej právnej normy.
Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času v tejto Smernici bolo zabezpečiť potreby
odpočinku, aby nedošlo k poškodeniu zdravia pracovníka, prípadne tretích osôb a aby nedošlo k zásahu
do práva na súkromie a rodinný život.

6. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia únijného práva musel reálne odpracovať viac, ako bol

povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s
jeho pracovným zaradením. Preukázal tým splnenie podmienky uvedenej pod bodom c/. Žalovaný jeho
tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil. Čo sa týka výšky náhrady škody, Súdny dvor ustálil, že náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť
adekvátna spôsobenej škode. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na

náhradu škody v prípade jej porušenia. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu
ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobnej porušením práva únie. Takúto právnu
úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Z uvedených dôvodov súd akceptoval názor žalobcu, že pre stanovenie výšky ujmy má najbližšie k
práve na náhradu škody z titulu porušenia práva únie analogicky ustanovenie § 11 až § 13 Občianskeho

zákonníka upravujúcich nároky fyzickej osoby pri zásahoch do osobnosti (viď § 853 O. z.). Samotné
ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného
zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch
neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.
Žalovaný namietal výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.

Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade má byť náhrada škody (nemajetkovej ujmy)
nielenprimeranoukcharakteruarozsahuzásahu,alemáspĺňaťajsatisfakčnúsankčnúfunkciuafunkciu
generálnej prevencie pred pokračovaním v porušovaní práva. Nárok žalobcu však nepredstavoval
mzdový nárok. Nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku
nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ.

Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola
vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil. Jej výšku je možné považovať za sumu, ktorá
je primeranou k nemajetkovej ujme, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a
súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu.
Pokiaľ žalovaný namietal neprimeranosť požadovanej výšky náhrady a odkazoval na porovnanie

s výškou odškodnenia obetí násilných trestných činov, prisúdená náhrada ani v danom prípade
neprevyšuje náhrady priznávané napr. obetiam trestných činov.

7. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobcu súd rozhodol poukazom na ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP.

Odvolanie
8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietol, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom

rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by
musel preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. Žalovaný tiež
namietol kompetencie a právomoc vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.
Žalovaný tiež namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi
Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky resp. Hasičským a záchranným

zborom, ako samostatnými subjektmi, a posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako
dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.9. Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi
Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi,
ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej

inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a
následnenesprávnymprávnymposúdenímaplikovaltentozávernavznikzodpovednostikompetentných
orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Súd prvej
inštancie opomenul, že žalovaný, t. j. Slovenská republika, pri preberaní Smernice de facto neporušila
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani

zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o
nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom

konkrétneho zamestnanca.

10. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Je nevyhnutné, aby súd pri výklade predmetného článku smernice skúmal,

v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ vykonávaná, teda či sa jedná o klasický
pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami
uvedenými v § 12 zákona č. 315/2001 Z. z., resp. § 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Pokiaľ smernica
Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v

celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ. Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti
žalovanéhotransponovaťsmernicu2003/88/ESvtomtokonaníatedaskutočnosť,ženačinnosťžalobcu
vykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je
aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho
predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia. Žalovaný je názoru, že sa Smernica Rady 89/391/EHS na

HaZZ neuplatňuje, teda na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani smernica 2003/88/ES.
Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti žalovaného transponovať smernicu 2003/88/ES v tomto
konaní, a teda skutočnosť, že na činnosť žalobcu vykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú
smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie
žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia, teda ani

domáhať sa od žalovaného náhrady škody za porušenie povinnosti transponovať smernicu.

11. K nároku na náhradu škody žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol takýto nárok. V
takomto sa súd musí vysporiadať s tým, aká je miera závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti
fyzickej osoby, teda si musí overiť, či k zásahu došlo v značnej miere. Popri tom je potrebné prihliadnuť aj

nato,žeformazadosťučinenia(NÚvpeniazoch)jeprávnyinštitúttakpovediacvýnimočnéhocharakteru,
ktorý sa má použiť len za splnenia zákonných predpokladov. Určujúcim faktorom je najmä zistenie, že
v tom ktorom prípade ide o NÚ vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická osoba
objektívne najmä vzhľadom k intenzite, povahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku
môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na

zárobku a nemôže byť určovaná matematickým vzorcom. Žalobca nikdy nepožiadal ani o dodatočné
náhradné voľno, ani nikdy nevyužil možnosť §116 odsek 2 Zákona o HaZZ, ale žiadal automaticky
finančnú kompenzáciu. Žalovanému sa to javí ako účelne s možnosťou obohatenia sa a nie s reálnou
stratou času.

12. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek
(striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne
strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia.
Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne

nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č.
315/2001 Z. z. (v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie). Žalovaný má za to, že takýmto
spôsobomvýpočtu„nemajetkovejujmy“podľazákonač.315/2001Z.z.žalobcažiadaakésiodškodnenievo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú ujmu. Z článku 6
písm. b) a článku 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom
a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle

článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES započítava do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do
odpracovaných hodín nezapočítava. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“
čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť
striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl.
16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v

ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto
smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Je
preto logické, že podať správu – t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také
obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný preto rozvrhuje
služobný čas žalobcu na šesť mesiacov. Zákon jednoznačne rozlišuje pojmy „Nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas“ - § 86 ods. 1, a „Rozvrh služobných zmien“ - § 86 ods. 4. Ide pri tom o dva rozdielne
pojmy. Žalovaný sa nestotožnil ani s vyjadrením, že už len samotné rozvrhovanie pracovného času
je dôvodom k prekročeniu pracovného času. Pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný
maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže tento
čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalobca vydávaním svojho nároku za

nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu
trpížalovanýnedostatkompasívnejvecnejlegitimácie,nakoľkomzdovýchnárokovjemožnédomáhaťsa
len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná
Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú
pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej

pohotovosti(bezohľadunato,čimalabyťodslúženápodľanehonadrámec48hodíntýždenne),nakoľko
tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice,
ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48
hodín. Žalobca konkrétne porušenia smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nim
presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky

vypočítanú ako rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu zmenu, a to za komplet odslúžené hodiny
služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok
od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

13. K výške nemajetkovej ujmy, žalovaný poukázal na svoje tvrdenia ohľadne určenia prípadnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. Výšku náhrady škody, resp.
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní
s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu

existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.

14. Žalovaný zároveň namietol aj rozhodnutie o trovách konania. Na záver navrhol rozsudok okresného
súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného

15. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 04. 2025 uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý. Odvolanie žalovaného
považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené.

16. Žalobca sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že sa jedná o mzdový nárok. Tak isto nesúhlasil s
názorom žalovaného, že vnútroštátny súd, resp. ani žiadny súd EÚ, nemá právo posudzovať súladnosť
slovenských predpisov s právom EÚ, v tomto prípade Smernicou 2003/88/ES . Súdny dvor by nikdy
tak nemohol vydať judikát vo veci Simmenthal, ako ani všetky ďalšie neskorších rozhodnutia, ktoré sa

týkajú objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na: 1) porušenie
práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (rozhodnutia vo
veciach C6/90 a 9/90 Fanovich, C-178, 179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), 2) aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (rozhodnutia vo veciach C-115/08 ČEZ,C-106/77 Simmenthal II.), 3) vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
úniovým právom (rozhodnutia vo veciach C-2/06 Kempter, C-453/00 Kühne a Heitz), 4) na prijatie alebo
ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s úniovým pravom (rozhodnutie vo veci C-46 a

48/93 Brasserie du Pécheur a Factortame). Je potrebné zdôrazniť, že spor o náhradu škody spôsobenú
jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Žalobca opätovne uviedol, že
pre tento spor je podstatný rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß
proti Stadthalle, ktorý riešil skutkovo a právne takmer totožnú vec. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného

v odvolaní, že samotná nesprávna transpozícia Smernice nie je spôsobilá privodiť nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy fyzickej osoby, pričom žalovaný svoje rozhodnutia opiera len o čisto účelovo
vypichnuté rozsudky súdov prvej inštancie, ktoré nie sú právoplatné. Žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.193,19 EUR, ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín
určenej služobnej povinnosti za jednotlivý mesiac, celkovo v súčte za obdobie od júla 2021 do konca
júna 2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1

zákona o ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona
ZoHaZZ. Transpozíciu smerníc možno považovať za súladnú s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne
dosahuje výsledok, ktorý Smernica sleduje.

17. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že žalovaný neuvádza žiadne nové

skutkovo či právne relevantné argumenty, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia ohľadom nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie. V súlade s judikatúrou súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, to znamená, že právo únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Žalovaný je tak v spore pasívne vecne legitimovaný

- Slovenska republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy).

18. K námietke pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že na

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru sa Smernica nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov
je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o
zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia a pracovníkov pri práci. Podľa
názoru žalobcu, čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS označuje činnosti, pri ktorých príslušníci zboru
zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby, kde štát

môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Aj samotná Smernica č. 2003/88/
ES v niektorých svojich ustanoveniach s takýmito zbormi počíta, napr. v čl. 17 ods. 3. Slovenská
republikapritompritvorbeprávnehopredpisuzák.č.315/2001Z.z.výslovneimplementovalapredmetnú
Smernicudotohtoprávnehopredpisu,čovyplývazprílohyč.4bod6tohtozákona.Zuvedenéhovyplýva,
že v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného

limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený v čl. 6 písm. b) uvedenej
Smernice, pre každé obdobie siedmych dní v rámci pracovného referenčného obdobia. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na uznesenie súdneho dvora C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
akoajC-429/09,zktoréhostaréhovyplýva,žehasičzamestnanývrámcizásahovejslužbyspadajúcejdo
verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný

pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa môže dovolávať práva únie na
vyvodenie zodpovednosti orgánu dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody. Aj aktívnu
vecnú legitimáciu preto posúdil súd prvej inštancie správne.

19. Žalobca sa tiež vyjadril k námietke žalovaného k nároku na náhradu škody. Uviedol, že na strane

žalobcu boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením práva únie. Žalobca tiež preukázal, že si uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného
k vzniku škody v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia. Žalobca preukázal, že v čase
pohotovosti, ktorá mu nie je zarátavaná do fondu pracovného času, musel tráviť čas v práci, kedy

prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením. V tejto súvislosti poukázal najmä na rozhodnutie Günter Fuß C- 429/09
zo dňa 25.11.2010. Žalobca sa vo vyjadrení ďalej zaoberal aj námietkami žalovaného k spôsobu
výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy. Výpočet žalobca detailne špecifikoval a odôvodnil už v rámci svojejžaloby. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako súčin
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za ten-ktorý mesiac, pričom nešlo o uplatnenie mzdového
nároku. Navyše, súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo. V tejto
súvislosti poukázal na to, že služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak nie
je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Podľa názoru
žalobcu, závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na skutočnosti
tvrdené žalobcom boli správne. Maximálny týždenný pracovný čas hasičov je sústavne prekračovaný

a práva vyplývajúce z čl. 6 písm. b) Smernice sú tak pravidelne porušované. Zákon č. 315/2001 Z.
z. nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má
priemer vypočítavať. Z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovila spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy, použil žalobca na výpočet svojho nároku v žalobe uvádzaný spôsob, ktorý bol v
početných rozhodnutiach súdov SR akceptovaný. Už len samotným rozdelením žalobcovho služobného
času (teda celkového času, ktorý strávi v práci) na časť, ktorú štát považuje za služobný čas (výkon

služby) a na časť, ktorú síce žalobca reálne trávi v práci, avšak ktorý už štát za pracovný čas nepovažuje
(služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu článku 2 ods. 1 Smernice, ktorý kogentne
upravuje, čo sa považuje za pracovný čas. Žalovanému opakovane uniká cieľ prijatia danej Smernice -
zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov, čo má byť dosiahnuté poskytnutím primeranej doby
na odpočinok a obmedzením nočnej práce.

20. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní zároveň uvádza, že nárok na náhradu trov žalobcu bol
nesprávne uplatnený, nešpecifikuje však, v čom malo spočívať nesprávne uplatnenie nároku žalobcu na
náhradu trov konania, aj túto obranu žalovaného považuje žalobca za účelovú. Na základe uvedených
skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil

a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Replika žalovaného a doplnenie repliky

21. Žalovaný vo svojom vyjadrení – odvolacej replike zo 14. 04. 2025 (v reakcii na vyjadrenie žalobcu

z 03. 04. 2025), zotrval na odvolaní. Podľa jeho názoru je nevyhnutné, aby konajúce súdy v obdobných
otázkachvychádzalizpodmienoknáhradyškodyspôsobenejporušenímúnijnéhopráva,ktoréstanovuje
priamo Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“): 1/ cieľom porušenej právnej normy únie je
priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy),
3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné

preukázať porušenie článku, ktorý priznáva žalobca určité právo – teda článok 6 písm. b/ smernice.
Žalovaný poukázal, že základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/ rozporu rozdielu medzi pojmami
„pracovný čas“ a „čas odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma.
Slovenská republika transpozíciu Smernice 2003/88/ES urobila prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z.
z.,ktorýmsameníadopĺňazákonč.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzborevzneníneskorších

predpisovaodoplnenízákonač.338/2000Z.z.ovnútrozemskejplavbeaozmeneadoplneníniektorých
zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. (ďalej ako „zákon č. 561/2005 Z. z.“). § 97 zákona č. 315/2001
Z. z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným článkom
k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Ak vnútroštátny súd prihliadne
na právne posúdenie pojmu „pracovný čas“, tak vzhľadom na námietky žalovaného nemôže v tomto

rozsahu posudzovať iba otázku služobnej pohotovosti, avšak musí rovnako prihliadnuť aj čo do otázky
dní voľna, ktoré sú príslušníkov HaZZ priznávané v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica
2003/88/ES.

22. K referenčnému obdobiu žalovaný poukázal na Výkladové oznámenie Komisie k Smernici 2003/88/

ES(2023/C109/01).Pojem„referenčnéobdobie“reflektujeurčitýčasovýúsek(obdobie),vrámciktorého
sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie
pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo
logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať

existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb.

23. Ohľadne dôkazného bremena, žalovaný bol názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo
do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveňžalobca počas konania a ani pri svojom výsluchu neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal
ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Žalovaný má teda za to, že konajúci
súd sa musí pridržiavať podmienok ustanovených procesným predpisom – CSP a teda má vychádzať

zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca nenaplnil ani podmienku tvrdenia,
nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného času a teda logicky neuniesol ani
bremeno dôkazu. Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené je
nevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak
nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie nemôže v

otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych
konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni
či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie).

24. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení zaoberal aj vývojom rozhodovacej praxe odvolacích súdnych
autorít. V tejto súvislosti uviedol, že predmetné rozhodnutia neslúžia ako prostriedok ultima ratio na

jediné správne riešenie v predmetných sporoch, ale aj v zmysle uvádzaných rozhodnutí je potrebné
skúmať všetky okolnosti prípadu, nakoľko inštitút nemajetkovej ujmy je prísne individuálny a závislý na
jednotlivých okolnostiach. Žalovaný bol názoru, že žalobca sa snaží obohatiť na úkor iných príslušníkov
HaZZ, pretože prezentuje názor, že ak bola inému príslušníkovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy,
tak tento nárok (ujma) je aj u neho.

25. V doplnení vyjadrenia z 02. 07. 2025 žalovaný poukázal na rozdielnosť rozhodovacej praxe
všeobecných súdov a jej aktuálny vývoj. V prípade tvrdenej nesprávnej transpozície smernice a škody,
ktorá tým mala údajne jednotlivcovi vzniknúť, je potrebné aplikovať ustálenú prax „začlenenia“ smernice
do existujúceho vnútroštátneho práva s cieľom dosiahnuť účinok a ciele sledované smernicou, napriek

tomu, že nie je skutočne súčasťou právnych predpisov. Tento prístup žalovaného sa opiera o rozsiahlu
rozhodovaciu činnosti SD EÚ týkajúcej sa aplikácie a priameho účinku smernice vo vnútroštátnom
právnom poriadku členského štátu. Aj v prípade, že sa jednotlivec dovoláva priameho účinku
ustanovenia smernice, ktorú členský štát netransponoval do svojho vnútroštátneho poriadku vôbec,
neúplne, či nesprávne, je potrebné mať na pamäti primárne ciele smernice, ktoré úniový zákonodarca

jej prijatím sledoval. Poukázal na uznesenie zo dňa 20.05.2025. sp. zn. 14Co/15/2025 Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktorým zrušil rozsudok rozsudku Okresného súdu Zvolen, kde konštatoval, že:
„pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného obdobia...je
povinnosťou súdu prvej inštancie pre účely kontroly výpočtu priemerného týždenného pracovného

času, v rovine produkovaných tvrdení a dôkazov, zistiť celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý
v zmysle európskych kritérií napĺňa podstatu pracovného času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané
kritéria nespĺňajú, tzv. časy odpočinku... pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného
pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet
hodín (pracovného času), ktoré po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h

týždenne“ Rovnako odvolací súd akceptoval šesť mesačné referenčné obdobie aplikujúc eurokonformný
výklad § 86 ods. 1 ZoHaZZ. V závere uznesenia krajský súd konštatoval, že: „Súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b)
Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných období, pretože ustálenie si referenčného obdobia
má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných

obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od čoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky
priznanej ujmy. Súd prvej inštancie tiež nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priemerného
týždenného pracovného času nerozlišoval doby „pracovného času“ a „odpočinku“ v zmysle čl. 2 bod i.
a ii v spojení s čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice“. V prípade Van Gend en Loos bolo rozhodnuté,
že občan môže voči štátu uplatniť právo udelené právnymi predpismi Európskeho spoločenstva. Už

v tomto rozhodnutí SD EÚ zdôrazňoval ciele zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve a
konštatoval, že „na zistenie, či majú ustanovenia medzinárodnej zmluvy takýto dosah, je potrebné vziať
do úvahy povahu, systematiku a znenie týchto ustanovení“. V rozsudku Defrenne/SABENA (č. 2) SD
EÚ3 rozhodol, že existujú dva druhy priameho účinku, a to vertikálny priamy účinok a horizontálny
priamy účinok, pričom rozlíšenie je založené na osobe alebo subjektu, voči ktorému sa právo uplatňuje.

Žalovaný mal za to, že eurokonformný výklad ZoHaZZ a jeho jednotlivých sporných ustanovení, ku
ktorému sa aktuálne priklonil Krajský súd v Banskej Bystrici, najlepšie zodpovedá deklarovanému účelu
a cieľom smernice, správnej aplikácie ktorej sa žalobca v konaní domáha.Vyjadrenie žalobcu k replike žalovaného a k doplneniu repliky

26. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 05. 2025 považoval tvrdenia žalovaného o nutnosti prihliadať

na rozdiel medzi pojmami pracovný čas a čas odpočinku v súvislosti s § 97 zák. č. 315/2001 Z. z.
za irelevantné a nesprávne. Poukázal pritom na zmysel čl. 16 Smernice, ako aj výkladové oznámenie
komisie o Smernici Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (Korigendum k oznámeniu komisie). Z uvedených vyplýva, že závery okresného
súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na skutočnosti tvrdené žalobcom boli

správne. Žalobca taktiež neprisvedčil tvrdeniu žalovaného, že predkladaná tabuľka zhody preukazovala
správnosť transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. čo sa týka rozhodnutí súdov nižšej
inštancie, tieto sa nepovažujú za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Keďže
žalovaný svoje tvrdenia o poukazovaní uvádzané vo svojom ostatnom vyjadrení ohľadom tabuľky zhody
a referenčných období neuplatnil nielenže v konaní pred okresným súdom, ale ani vo svojom odvolaní,
hoci tak mal možnosť učiniť, nie je možné na ne v rámci odvolacieho konania prihliadnuť. Čo sa

týka referenčného obdobia, žalobca sa v tomto smere pridŕžal svojich predchádzajúcich vyjadrení,
najmä ohľadne úpravy 48-hodinového týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice.
Závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na uvedené tvrdené
skutočnosti považuje za správne. Žalobca sa tiež vyjadril k namietanému dôkaznému bremenu a vývoju
rozhodovacej praxe uvádzaných žalovaným. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žiadny

iný súd naprieč celou SR sa s výpočtom nemajetkovej ujmy žalobcu nestotožňuje. Zároveň poukázal
na rozsudok Súdneho dvora č. 243/09, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o
sebe dostatočným dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice,
a to bez toho, aby k tomuto musel pristúpiť aj akýkoľvek iný následok na právach žalobcu podľa
vnútroštátnehopráva.Nerešpektovanímčl.2ods.1ačl.6písm.b)Smerniceprirozvrhovanípracovného

času došlo k zásahu do práv u žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života, ako aj do práva
na ochranu zdravia, za ktorý zásah mu podľa jeho názoru patrí nárok na primerané odškodnenie. Z
uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

27. Vo vyjadrení žalobcu z 28. 07. 2025, k doplneniu vyjadrenia žalovaného žalobca zotrval na svojom
stanovisku, že súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sa
dovoláva priameho účinku Smernice v rozpore s jej účelom a cieľmi. Zdôraznil, že jeho nárok je založený
na tvrdenom porušení úniového práva, a nie na porušení vnútroštátnych predpisov ZoHaZZ. Zotrval

na tom, že v jeho prípade došlo k nesprávnej transpozícii Smernice, ktorá mala priamy dopad na jeho
právonamaximálny48-hodinovýpriemernýtýždennýpracovnýčas.Opätovnenavrholpotvrdiťrozsudok
okresného súdu.

28. Ďalšie písomné podania stranami konania predložené neboli.

Právne posúdenie odvolacím súdom

29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1,2 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania

(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a v zmysle
§ 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

31. Jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia je existencia vady konania, ktorá sa
prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.32. Základný rámec práva na spravodlivé súdne konanie použiteľný pre civilné konanie je obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednotlivé čiastkové práva,
ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej

činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na prístup súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé
prejednanie veci. V rámci práva na spravodlivé prejednanie veci je možné zdôrazniť princíp rovnosti
strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje

pochybenie súdu. Pochybením súdu je aj také nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
nereflektuje na skutkovú a právnu stránku veci, nevychádza z navrhnutých a vykonaných dôkazov a
nedáva odpoveď na základné otázky sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia totiž musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Pokiaľ okresný súd vyhodnotil skutkový stav iba všeobecne a formalisticky
bez toho, aby sa jasne, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.

33. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, preto sa vo vzťahu k posudzovanej veci zaoberal týmito
dôvodmi, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.

34. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do
zákona č. 315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencieinéhovšeobecnéhosúdučlenskéhoštátuEurópskejúnie.Odvolacísúdsastýmtotvrdením
žalovaného nestotožňuje. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne

spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu.
Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou

osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd
prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či
zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom

článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu

s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal kompetenciu a právomoc posudzovať súlad
zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť
na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie ohľadne doktríny priamej účinnosti smerníc ktorá je

produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola
vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp.
určeným spôsobom.

35. K námietke pasívnej legitimácie štátu, že je potrebné rozlišovať medzi žalovaným (Slovenská
republika) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých
postavenie nemožno zamieňať, resp. aj Hasičským a záchranným zborom (zamestnávateľ žalobcu,
služobný úrad), odvolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry SD EÚ, najmä rozsudkov Francovich

(C-6/90), Brasserie du Pecheur (C-46/93), Dillenkofer (C-178/94) a Köbler (C-224/01 je za nesprávnu
alebo neúplnú transpozíciu smernice zodpovedný členský štát ako celok, bez ohľadu na to, ktorým
subjektombolavnútroštátnanormaimplementovaná.TranspozičnápovinnosťjeadresovanáSlovenskej
republike ako členskému štátu, a teda aj prípadná zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením právaÚnie leží výlučne na nej. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie v spore nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný sa priamo nepodieľal
na aplikácii smernice 2003/88/ES, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať

z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice je zrejmé,
že táto je adresovaná členským štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej únie a
adresát smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu smernice. Ak si štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný
a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej

nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu,
ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku,
ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej
správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii

činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona.

36. Pri posudzovaní pôsobnosti smernice 2003/88/ES súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní
vychádzal z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad

práva únie, ktorý Súdny dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa
bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť
rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové
okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď
sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice

2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je

podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,

resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi

súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod

95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácanánáhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/
smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na

pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej
povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v
tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo

veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

37. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/
ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto
článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6

smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod
6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

38. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a

C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by
to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť

zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im
priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu
stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ
možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto

práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia
ustanoveniaprávaúniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľa,vyžadovaniesplneniapodmienky,
aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že

orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v
prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by
potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom poriadku
únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na

jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto
nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli
porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu

vzniknutú žalobcovi boli splnené.

39. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 6 012,38 Eur, ktorú vyčíslil ako
súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024, vrátane
a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č.
315/2001 Z. z.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný
žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy

zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne
v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva úniepriznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát,
2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje

vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

41. V tomto smere je odvolanie žalovaného nedôvodné.

42. Pokiaľ však žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie opomenul uviesť skutočnosť,
či služobný čas žalobcu prekročil hranicu 48 hodín priemerne, v akom rozsahu, pričom súd prvej
inštancie ani neustálil v akom období malo dôjsť k údajnému prekročeniu a z napadnutého rozsudku
vôbecnevyplývaúdajopriemernomtýždennompracovnomčasežalobcu,odvolaniežalovanéhovtomto
rozsahu je dôvodné.

43. Z rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, či žalobca predložil dôkazy, ktorými by bol preukázal, že
k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo, v akom období a v akom
rozsahu. V tomto rozsahu je rozhodnutie okresného súdu nedostatočne odôvodnené, a tým pádom
nepreskúmateľné. Nepreskúmateľné sú preto aj závery ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie. Síce podľa judikatúry Súdneho
dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma
práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody

vždy rozhoduje vnútroštátny súd, avšak tieto predpoklady musia byť náležite preukázané. Odvolací
súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej

republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane
nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi
nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie musí byť
preukázané, (napr. listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu za sporné
obdobie), že dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu

48 hodín týždenne. Z hľadiska preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia musí byť zrejmé, ako žalobca
konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu priemerného 48-
hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania služobných pohotovostí a ako
teda odôvodnil a preukázal svoj nárok. Pre účely zistenia nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6
písm. b) Smernice je potrebné vychádzať zo 6 mesačných referenčných období, pretože ustálenie si

referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v
koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od čoho potom logicky závisí aj záver o
primeranosti výšky priznanej ujmy. Týmto sa však okresný súd nedostatočne nezaoberal.

44. Porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi musí byť preukázané pretože ide o

porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Musí byť
splnená a preukázaná aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom
a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného

dochádza k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do práv žalobcu na ochranu
zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný
život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, ak musel žalobca reálne odpracovať viac ako bol povinný
v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v
práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným

aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

45. Podľa názoru odvolacieho súdu musia byť predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením práva únie jednoznačne splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú zjudikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením

práva únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom
právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie
Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi.

46. Odvolací súd však zdôrazňuje, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času
podľa Smernice 2003/88/ES je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným
osobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravie.Pokiaľsúčasnedošlokzásahudopráva
pracovníka na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel

reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel
tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, dochádza k zásahu do
práv osobnostných práv pracovníka. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo

svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pecheur SA (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady
škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa
o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom

na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky
tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť
upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred

vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

47. Odvolací súd tiež uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu
EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú

ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia
dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje,
preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka), a v takom
prípade za preukázania zákonných predpokladov pre náhradu škody sú splnené podmienky na aplikáciu
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Z formulácie § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca.

48. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako dôvodného, rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a v zmysle § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom okresný súd bude povinný postupovať v súlades bodmi 43. až 45. tohto rozhodnutia. Aj o náhrade trov konania opätovne rozhodne súd prvej inštancie
v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 396 ods. 3 CSP.

49. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.