Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123242236
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6123242236.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MartyBarkovejačlenieksenátu
JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: MyTo Upraceme, s.r.o., so sídlom
Tureň 551, 903 01 Tureň, IČO: 54 249 333, právne zastúpený: JUDr. Soňa Soboňová, advokátka, so
sídlom Podzámska 8330/32, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanému: ITAM s.r.o., so sídlom Drieňová 37,
821 01 Bratislava, IČO: 35 800 194, právne zastúpený: M&M Legal s. r. o., so sídlom Drieňová 27, 821

01 Bratislava, IČO: 47 683 325, o zaplatenie 3 978,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/42/2023 - 95 zo dňa 18.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/42/2023 - 95 zo dňa
18.06.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.

B2-25Cb/42/2023 - 95 zo dňa 18.06.2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté
rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu MyTo Upraceme, s.r.o., so sídlom Tureň 551, 903 01 Tureň, IČO: 54
249 333 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému ITAM s.r.o., so sídlom Drieňová 37, 821 01 Bratislava,
IČO: 35 800 194 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie 3 978,75 eura s príslušenstvom rozhodol tak, že
žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 536 ods. 1 a ods. 2, § 537 ods. 1, § 548
ods. 1, § 554 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj
ako „Obchodný zákonník“), § 6 ods. 1 a ods. 2, § 9 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 182/1993 Z. z.“) a § 255

ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „CSP“).

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia sumy vo výške 3 978,75 eura s príslušenstvom titulom neuhradenia ceny za upratovacie
práce. Žalobca uviedol, že uzatvoril s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa na

ulici Jadrová v Bratislave, orientačné číslo X-XX (ďalej aj ako „vlastníci“), v zastúpení žalovaného, ktorý
je správcom bytového domu, zmluvu o dielo, na základe ktorej pre vlastníkov v zastúpení žalovaného
vykonal upratovacie a udržiavacie práce na objektoch nachádzajúcich sa na ulici Jadrová v Bratislave,
orientačné číslo objektov X-XX (ďalej aj ako „bytové domy“ alebo aj ako „priestory“). Za predmetné práce
vystavil faktúru č. 20220012 zo dňa 26.10.2022, splatnú dňa 5.11.2022 na sumu vo výške 1 404 eur,
faktúru č. 20220013 zo dňa 26.10.2022, splatnú dňa 5.11.2022 na sumu vo výške 1 093,75 eura a faktúru

č. 20220016 zo dňa 11.11.2022, splatnú dňa 21.11.2022 na sumu vo výške 1 481 eur (ďalej aj ako
„faktúry“). Poukazoval na to, že ním realizované práce v bytových domoch neboli zo strany žalovanéhonijakým spôsobom reklamované alebo spochybnené, na základe čoho žalobca uzatvoril, že tieto práce
vykonal riadne.

Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn.
38Up/278/2023 zo dňa 24.02.2023, proti ktorému žalovaný podal odpor, v ktorom uviedol, že záväzok
zo zmluvy v plnom rozsahu odmieta a popieral, že so žalobcom uzatvoril zmluvu o dielo. Poukazoval
na to, že sám žalobca v žalobe uviedol, že údajne uzatvoril zmluvu o dielo s vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov. Nakoľko žalobca nepredložil uzavretú zmluvu o dielo a nepreukázal existenciu

záväzkové vzťahu medzi stranami sporu, mal žalovaný za to, že žaloba je v plnom rozsahu nedôvodná.
Zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadne objednávky, komunikáciu strán a akceptáciu objednávky zo
strany žalovaného, ani žiaden doklad o tom, že žalobca a žalovaný sa dohodli na predmete zmluvy
o dielo - samotnom upratovaní, na rozsahu upratovania, na odmene za upratovanie, a teda žalobca
nepredložil a nešpecifikoval, ako vznikol ním tvrdený záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu.
Žalovaný namietal, že hoci žalobca v žalobe uviedol, že upratovanie v bytovom dome si mali od neho

objednať vlastníci bytov a nebytových priestorov, ako žalovaného označil správcu bytového domu.
Mal za to, že v tomto spore, predmetom ktorého boli nároky súvisiace so správou bytového domu,
ako napr. upratovanie, však sú pasívne vecne legitimovaní jednotliví vlastníci bytov a nebytových
priestorov a správca za nich koná iba ako zákonný zástupca. Zmätočnosť žaloby videl žalovaný v
tom, že sporné faktúry boli žalobcom vystavené na vlastníkov bytov a nebytových priestorov a im bola

adresovaná aj predžalobná výzva, ale ako žalovaný v konaní bol označený správca. Zdôraznil, že
nositeľom hmotnoprávnych práv a povinností sú vždy len vlastníci bytov a nebytových priestorov, nie
správca ako ich zákonný zástupca. Z toho podľa žalovaného vyplynulo, že len vlastníci môžu byť v
tomto konaní pasívne legitimovaní a nie správca, pričom poukazoval na ustanovenie § 8 ods. 3 zákona
č. 182/1993 Z. z. a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 302/2019. Žalovaný

zdôrazňoval, že žalobca nikdy neupratoval jeho priestory, údajne upratoval priestory vlastníkov bytov a
nebytových priestorov. Na základe uvedeného, mal žalovaný za to, že žalobca žaloval neprávnu osobu.
Žalovaný si žiadne upratovanie v bytovom dome neobjednal, a teda ani nemohol uzavrieť zmluvu o
dielo. Žalovaný taktiež namietal, že z tvrdenia samotného žalobcu je zrejmé, že v predmetnej veci ide
o spotrebiteľský vzťah, v ktorom na jednej strane vystupuje žalobca ako dodávateľ a na druhej strane

vystupujú vlastníci bytov a nebytových priestorov ako fyzické osoby v postavení spotrebiteľa. Taktiež
namietal, že žalobca neuviedol a nepreukázal, ako došlo k uzavretiu záväzkového vzťahu medzi ním
a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a žalovaný nebol stranou tohto záväzkového vzťahu, preto
sa k nemu nevedel kvalifikovane vyjadriť. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca v
konaní neuniesol dôkazné bremeno v časti preukázania vzniku záväzkového vzťahu, ani v časti dohody

o výške odplaty, o rozsahu plnenia, splatnosti a pod. s tým, že v žalobe absentovali dôkazy a samotné
faktúry nie sú dôkazom ale len účtovným dokladom. Žalovaný ďalej namietal výšku úroku z omeškania,
nakoľko v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, a teda žalobcom uplatnená výška úroku z omeškania je
neprípustná. V tejto súvislosti žalovaný namietol aj dôvodnosť žalobcom uplatnenej paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nakoľko táto je neprípustná v spotrebiteľských a v

občianskoprávnych vzťahoch. Záverom zdôraznil, že žalobca v žalobe netvrdil (nedostatočne tvrdil) a
dôkaznými prostriedkami nepreukázal vznik a existenciu nároku (základ nároku), ako ani rozsah nároku
(výšku nároku), preto žalobou uplatnený nárok neuznával a rozporoval ho čo do dôvodu a výšky a
považoval ho v celom rozsahu za nedôvodný.

V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah repliky
žalobcu a dupliky žalovaného a ustálil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia ceny za
upratovacie práce a čistiace a upratovacie prostriedky, ktoré mal vykonať (dodať) na základe písomných
objednávok a cenu ktorých účtoval vystavenými spornými faktúrami. Súd prvej inštancie vyhodnotil
žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými dôkazmi a v napadnutom rozhodnutí citovanými

zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento bol skutkovo i právne neopodstatnený.

Súd prvej inštancie uviedol, že pre platenie ceny diela platí zásadná zákonná úprava vzniku nároku na
zaplatenie dohodnutej ceny po vykonaní diela. Dohoda zmluvných strán však bude rozhodujúca pre
určenie časového okamihu zaplatenia ceny. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na zaplatení ceny za

dielo pred jeho dokončením, po jeho dokončení alebo sa môžu dohodnúť na platení podľa samostatných
dokončených častí diela, ktoré si ale musia v zmluve určiť. Konštatoval, že žalobcom predložený text
písomnej zmluvy o dielo nemožno považovať ani za návrh zmluvy, keďže táto listina nebola podpísaná
predkladateľom, a teda jednalo sa v tomto prípade iba o pozvanie k návrhu. Ak totiž osoba odošle inejosobenepodpísanýtextzmluvy,nemožnotopovažovaťzanávrh,alelenzapozvanieknávrhu.Návrhom
v takomto prípade by bolo až vrátenie zo strany adresáta podpísanej listiny zmluvy.

Poukazoval na to, že žalobca preukazoval uzavretie zmluvy písomnými objednávkami zo dňa
01.10.2022, zo dňa 07.10.2022 a zo dňa 01.11.2022 a vystavenými faktúrami č. 20220012, č. 20220013
a č. 20220016. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v uvedených písomných objednávkach nebol
špecifikovaný spôsob platenia ceny, uvedený bol iba rozsah prác, očakávaná (predpokladaná) cena
a termín ukončenia a že súčinnosť poskytne a práce preberie O. Y.. Súd prvej inštancie mal za to,

že pokiaľ sa strany nedohodli na spôsobe splatnosti (vzniku práva na cenu diela), platí ustanovenie
zákona, ktoré určuje povinnosť objednávateľa zaplatiť cenu v nadväznosti na splnenie (vykonanie) diela.
Zhotoviteľovivznikánároknazaplateniecenyzadielo,akbolovykonanériadne.Keďževdanomprípade
si strany vznik povinnosti žalovaného zaplatiť cenu za upratovacie práce žalobcovi neupravili inak,
žalobcovi vzniká nárok na zaplatenie ceny až vykonaním prác. Mal za to, že žalobca nepredložil v konaní
žiadny dôkaz, ktorý by bez pochybností preukazoval, aké práce, v akom rozsahu a kedy vykonal. Práce

pritom mali byť prevzaté zástupcom vlastníkov bytov a nebytových priestorov a správcu. S poukazom
na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi tak nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie
ceny plnenia vyúčtovaného spornými faktúrami. Dôvodil, že faktúra sama o sebe nie je dôkazom o
uzavretí zmluvy a ani nereagovanie na jej prípadné doručenie nie je prejavom súhlasu - prijatie návrhu
zmluvy. Ani žalobcom predložené iné faktúry, ktoré boli žalovaným uhradené, nedávajú ucelený obraz

o správaní strán pred, počas ako aj po realizovaní prác. Súdu nebolo zrejmé, či tieto uhradené práce
boli realizované na základe písomnej zmluvy alebo písomných objednávok s tým, že iba zo samotných
faktúr a potvrdení o ich úhrade sa určitá zaužívaná prax odvodiť nedala. Z vykonaného dokazovania a
zisteného skutkového stavu bolo podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že nárok žalobcu nebol v
konaní spoľahlivo a jednoznačne preukázaný, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní
mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti napadnutému rozsudku žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalobca v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je nezákonný, arbitrárny, vychádzajúci
z nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov a z nesprávneho právneho posúdenia a je
nepreskúmateľný. Poukazoval na to, že podľa názoru súdu prvej inštancie, s ktorým sa nestotožnil
a ktorý považoval za svojvoľný a nemajúci oporu v zákone ani v ustálenej súdnej praxi, primárnym

dôvodom na zamietnutie žaloby bolo, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo s tým, že v konaní
predložený písomný text nepodpísanej zmluvy o dielo nemožno považovať ani za návrh zmluvy, keďže
listina nebola podpísaná predkladateľom. Žalobca uvedený záver súdu prvej inštancie považoval za
nezrozumiteľný a poukazoval na to, že v zmysle právnej teórie, návrh na uzavretie zmluvy (oferta) je
jednostranný, určitej osobe alebo osobám adresovaný prejav vôle navrhovateľa (oferenta), v ktorom

dostatočne určitým spôsobom navrhuje adresátovi (oblátovi) uzatvorenie zmluvy s obsahom v ňom
uvedeným a vyjadruje súčasne svoju vôľu byť týmto návrhom viazaný, ak ho adresát prijme. Žalobca
zdôraznil, že ani samotná zmluva o dielo nemusí mať písomnú formu na to, aby bola platná, preto v
nijakom prípade nemožno požadovať písomný návrh (ofertu) na jej uzavretie. Žalobcovi nebolo zrejmé,
na základe čoho súd prvej inštancie dedukoval, že na to, aby bola oferta považovaná za platne vyjadrený

návrh na uzatvorenie zmluvy, musí byť podpísaná oferentom a zdôraznil, že právna teória jednoznačne
vyjadruje len požiadavku na vyjadrenie vôle oferenta byť návrhom viazaný, pričom za takýto prejav vôle
oferenta je bezpochyby možné považovať už samotné predloženie oferty jej adresátovi. Žalobca taktiež
zdôraznil, že samotný žalovaný v konaní nikdy nespochybnil, že návrh na uzatvorenie zmluvy o dielomu bol doručený a na základe tohto návrhu došlo k vystavovaniu písomných objednávok pre žalobcu na
jednotlivé čiastkové práce ním vykonávané. Poukazoval aj na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku opomenul vyjadriť k možnosti konkludentnej akceptácie návrhu v zmysle § 275

ods. 4 Obchodného zákonníka a v tejto súvislosti mu nebolo zrejmé, aký ďalší dôkaz o existencii prijatia
návrhu na uzavretie zmluvy o dielo mal byť v konaní produkovaný, keď jednoznačne preukázal, že mu zo
strany žalovaného boli adresované písomné objednávky na realizáciu prác, týkajúce sa sporných faktúr
v tomto konaní. Žalobca preto v tejto časti považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, pretože
z neho nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že ani žalobcom predložené

iné faktúry, ktoré žalovaný uhradil a ktoré sa týkali rovnakého predmetu plnenia realizovaného žalobcom
v období roku 2022, nedávajú ucelený obraz o správaní strán pred, počas ako aj po realizovaní prác.
Zdôraznil, že súd prvej inštancie v tomto smere odignoroval jeho tvrdenia podložené listinnými dôkazmi,
v zmysle ktorých bolo jednoznačne preukázané a zo strany žalovaného ani nebolo sporované, že
žalobca počas určitého obdobia poskytoval služby bytovému domu v správe žalovaného, a to na základe
riadne uzatvorenej zmluvy o dielo, pričom spolupráca medzi stranami sa realizovala počas nie krátkeho

obdobia (už od roku 2015). Za vykonanie prác žalobca počas tohto obdobia vystavoval faktúry, ktoré
žalovaný riadne uhrádzal, pričom za celé obdobie spolupráce neuhradil iba tri sporné faktúry, ktoré sú
predmetom tohto konania, a to z pre žalobcu neznámych príčin.

Žalobca v odvolaní namietal aj závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 19. odôvodnenia

napadnutého rozsudku, v ktorom už súd prvej inštancie nespochybňoval existenciu zmluvy o dielo,
resp. záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu, ale odrazu spochybnil vznik nároku žalobcu
na vyplatenie odmeny s poukazom na otázku riadneho vykonania prác, a to aj napriek tomu, že žalovaný
v konaní samotné riadne vykonanie prác zo strany žalobcu ani jedenkrát nenamietol a táto skutočnosť
nebola v konaní medzi stranami sporná.

Taktiež žalobca v odvolaní namietal, že na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024 navrhol výsluch
svedka O. Y., ktorý mal oprávnenie preberať práce vykonané žalobcom v mene žalovaného, ako to
vyplynulo z objednávok. Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol
žiadne vysvetlenie svojich úvah a zdôvodnenie myšlienkových pochodov, ktoré ho bez ďalšieho viedli k

zamietnutiu žaloby, a to napriek tomu, že v konaní nevykonal všetky navrhnuté dôkazy. Ďalej uviedol,
že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 18.06.2024 nepostupoval pred vyhlásením rozhodnutia
vo veci samej podľa § 182 CSP, nevyzval strany sporu, aby predniesli prípadné ďalšie návrhy na
vykonanie dokazovania a nevyhlásil pred stranami sporu dokazovanie za skončené. Namietal, že súd
prvej inštancie strany vyzval na prednesenie záverečných návrhov bez toho, aby ich upozornil na

možnosť navrhnutia ďalších dôkazov a mal za to, že týmto postupom súdu došlo k porušeniu procesných
predpisov a k založeniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

Žalobca v odvolaní argumentoval, že napadnutý rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, nespĺňa
náležitosti ustanovené v § 220 ods. 2 CSP, a to najmä v tom, že súd prvej inštancie v napadnutom

rozhodnutíneuviedol,prečospochybnilexistenciusamotnejzmluvyodielomedzistranamisporu,pričom
následne mal už za preukázané, že záväzkový vzťah medzi stranami existoval, ale nedošlo k založeniu
nároku žalobcu na vyplatenie odmeny pre absenciu dohody o jej splatnosti a pre neunesenie dôkazného
bremena žalobcu ohľadom riadneho vykonania prác, pričom táto skutočnosť nebola v konaní sporná, a
teda súd prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval arbitrárne a formalisticky.

Žalobca mal za to, že takýto postup súdu je potrebné považovať za nepredvídateľný, čo sa prieči právu
stránsporunaspravodlivésúdnekonanieanapadnutýrozsudokbolvdôsledkuabsenciejehonáležitého
odôvodnenia aj nepreskúmateľný a nepresvedčivý. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/115/03, sp. zn. II.ÚS/6/03, sp. zn. III.ÚS/202/02, sp.
zn. I.ÚS/59/04, sp. zn. III.ÚS/328/05 a sp. zn. III.ÚS/200/05.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní zo dňa 24.09.2024 a uviedol, že sa s napadnutým
rozsudkom v celom rozsahu stotožňuje a považuje ho za zákonné a vecne správne. Konštatoval, že
žalobca si síce v konaní splnil povinnosť tvrdenia, avšak dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam
neuniesol. Žalovaný opätovne namietol, že v konaní nie je pasívne vecne legitimovaný a poprel že so

žalobcom uzatvoril zmluvu o dielo. Mal za to, že žalobca existenciu záväzkového vzťahu medzi stranami
sporu v konaní nepreukázal. Argumentoval, že žalobca doteraz nepredložil objednávky, komunikáciu a
akceptáciu objednávky zo strany žalovaného, ani žiaden doklad o tom, že žalobca a žalovaný sa dohodli
napredmetezmluvyodielo-samotnomupratovaní,narozsahuupratovania,naodmenezaupratovanie,a teda žalobca nepredložil a nešpecifikoval, ako vznikol záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu.
K žalobcom predloženým objednávkam na pojednávaní dňa 18.06.2024 žalovaný namietol, že ich
nevystavil, predpokladal, že niekto odfotil hlavičku a odtlačok jeho pečiatky a dopísal do mustry čo chcel.

Uviedol, že tieto objednávky nepodpísal a majú znaky falzifikátu. Taktiež považoval za nelogické, že
kvalitu prác, ktoré si žalovaný neobjednal, mal kontrolovať O. Y., ktorý objednávky podpísal, a teda
splýva osoba objednávateľa prác a osoba kontrolujúca kvalitu ich vykonania. Ďalej mal žalovaný za to,
že zo strany žalobcu nebol predložený dôkaz o dojednaní o cene, podmienkach a termínoch plnenia,
okrem objednávky, ktorej vystavenie žalovaný sporoval. Namietal, že on ako spoločnosť s ručením

obmedzeným nemal nič spoločné s upratovaním v bytových domoch, jeho priestory žalobca nikdy
neupratoval, jednalo sa o priestory vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaný zotrval aj na svojej argumentácii, že vzťah medzi stranami má spotrebiteľský charakter.
Opätovne zdôraznil, že žalobca v konaní neuviedol a nepreukázal, ako došlo k uzavretiu záväzkového
vzťahu medzi ním a žalovaným s tým, že žalovaný nie je stranou tohto záväzkového vzťahu, nikdy so
žalobcom neuzavrel žiadnu zmluvu o dielo. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca v

odvolaníneuviedolžiadnerelevantnéskutočnosti,ktorýmibyboladanájehodôvodnosťanímnamietané
nedostatky napadnutého rozsudku dostatočne neodôvodnil a žalovaný ich považoval za účelové, preto
navrhoval,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdilapriznalmunároknanáhradutrovodvolacieho
konania.

6. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa žalobca vyjadril v odvolacej replike zo dňa 02.12.2024 a
v celom rozsahu zotrval na dôvodoch a obsahu svojho odvolania. Poukazoval na to, že žalovaný vo
vyjadrení k odvolaniu v podstate len zopakoval svoju argumentáciu použitú v konaní pred súdom prvej
inštancie. Voči tvrdeniu žalovaného, že ním predložené objednávky prác sú falzifikáty sa žalobca ohradil.
Uviedol, že objednávky boli podpísané O. Y., ktorý mal ako zástupca vlastníkov bytov a nebytových

priestorov oprávnenie podpisovať v mene žalovaného objednávky do výšky úhrady 50 000 Sk (1
659,70 eura) v súlade s čl. V bod 11 písm. a) zmluvy o výkone správy. K tvrdeniam žalovaného, že
v konaní nebola preukázaná existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu žalobca
uviedol, že žalovaný vystupoval v rámci predmetného právneho vzťahu sekundárne, ako správca
bytových domov - zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytových domoch na základe

zmluvy o výkone správy. Žalobca taktiež poukazoval na skutočnosť, že žalovaný mu za niekoľkoročné
obdobie uhrádzal všetky ním vystavované faktúry za upratovacie práce v bytových domoch, a teda
jeho argumentácia o tom, že medzi stranami nikdy neexistoval žiadny právny vzťah sa javila ako
neobvyklá. Uviedol, že v konaní predložil objednávky na práce, ktoré sa týkali predmetu sporu a k nim
vystavené faktúry a existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami dosvedčil aj poukázaním

na rad žalovanému vystavených a ním vyplatených predchádzajúcich faktúr žalobcu za poskytnuté
upratovacie služby. K žalovaným opakovane vznesenej námietke jeho pasívnej vecnej legitimácie v
konaní žalobca poukazoval na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky uzavrel, že
žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný, s čím sa žalobca stotožnil, a preto táto otázka

nepodliehala odvolaciemu prieskumu.

7. Odvolacia replika žalobcu bola žalovanému doručená dňa 10.12.2024 (č.l. 132 s. spisu). Ďalšie
vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní neboli súdu doručené.

8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“)
v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní procesného postupu, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 CSP a § 380
CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.

9. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

10. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len akb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

11. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3 978,75 eura s príslušenstvom titulom
odmeny za fakturované upratovacie práce v bytových domoch na ulici Jadrová 1-19 voči žalovanému
ako správcovi v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. a zmluvy o výkone správy uzavretej medzi ním a
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v uvedených bytových domoch. Žalovaný v konaní v rámci

procesnej obrany namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, existenciu zmluvného záväzkového vzťahu
medzi ním a žalobcom a dohody na výške odplaty, rozsahu plnenia a splatnosti ceny diela a namietal aj
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a
konštatoval, že v konaní nebola preukázaná ani existencia návrhu žalobcu na uzavretie zmluvy o dielo
a taktiež, že v písomných objednávkach prác predložených žalobcom nebol stanovený spôsob platenia
ceny objednaných prác a ďalej konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal aké práce, v akom rozsahu

a kedy vykonal, preto nepovažoval žalobou uplatnený nárok za spoľahlivo a jednoznačne preukázaný.

12. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania žalobcu, ktoré majú vplyv na
rozhodnutie vo veci.

13. K odvolacej námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený,
nepreskúmateľný, nepresvedčivý, nakoľko z neho nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vychádzal
pri formulovaní svojich záverov o tom, že medzi stranami nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo,
resp. že nebolo preukázané riadne vykonanie diela žalobcom, hoci táto skutočnosť nebola v konaní
protistranou sporovaná, odvolací súd uvádza, že civilné súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a

slúžinajejupevňovaniearozvíjanietak,abybolazabezpečenáspravodliváochranaprávaoprávnených
záujmov strán sporu. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na
spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie
tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03). Všeobecný súd zároveň musí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS

115/03). Každé rozhodnutie súdu musí byť teda náležite odôvodnené a musí byť z neho dostatočne
zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Súd prvej inštancie v bode 18. napadnutého rozsudku konštatoval, že pre platenie ceny diela platí

zásadná úprava vzniku nároku na zaplatenie dohodnutej ceny po vykonaní diela. Ďalej skonštatoval, že
žalobcom predložený text zmluvy o dielo nemožno považovať ani za návrh zmluvy, nakoľko táto listina
nebola podpísaná predkladateľom. V bode 19. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukazoval
na žalobcom predložené objednávky upratovacích prác zo dňa 01.10.2022, 07.10.2022 a 01.11.2022,
pričom skonštatoval, že v nich nie je špecifikovaný spôsob platenia ceny prác s tým, že pokiaľ sa

strany nedohodnú na spôsobe splatnosti (vzniku práva na cenu diela), platí ustanovenie zákona, ktoré
určuje povinnosť objednávateľa zaplatiť cenu diela v nadväznosti na splnenie (vykonanie) diela s tým,
že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by bez pochybností preukazoval, aké práce, v akom rozsahu
a kedy vykonal, ak faktúra sama o sebe nie je dôkazom o uzavretí zmluvy.

Odvolací súd v uvedených súvislostiach poukazuje na to, že podľa § 43 Občianskeho zákonníka
vzniká zmluva okamihom, keď prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy dôjde k subjektu, ktorému je
adresovaný, a tento subjekt svojim včasným vyhlásením, resp. iným včasným konaním návrh prijme.
Dohoda o podstatných náležitostiach zmluvy nie je nevyhnutná pre vznik zmluvy, ale vyžaduje sa ako
kvalifikačné kritérium zmluvného typu.

Odvolací súd sa v danom prípade stotožnil s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie sa
so spornou otázkou vzniku a existencie zmluvného vzťahu, ktorého predmetom bolo poskytnutie
upratovacích služieb žalobcom vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetných bytových
domoch presvedčivo a preskúmateľne nevysporiadal. V odôvodnení napadnutého rozsudku v tejto

súvislosti súd prvej inštancie len uviedol svoje konštatovanie o tom, že návrh na uzavretie zmluvy
o dielo musel byť podpísaný predkladateľom, bez toho, aby vysvetlil, aký záver mal z tohto jeho
konštatovania vo vzťahu k predmetu konania vyplynúť, a to najmä v kontexte ďalších úvah súdu prvej
inštancie o (nedohodnutej) splatnosti ceny diela, resp. konštatovaní o nepreukázaní riadneho vykonaniaobjednaných prác žalobcom, ktoré signalizujú, že súd prvej inštancie nakoniec v konaní mal preukázaný
vznik zmluvného vzťahu medzi objednávateľom a žalobcom. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd
považoval za potrebné prisvedčiť odvolateľovi v tom, že konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že

návrh na uzavretie zmluvy (oferta) musí byť písomný a podpísaný, inak sa jedná len o „pozvanie k
návrhu“, je zjavne nesprávne, nakoľko forma návrhu na uzavretie zmluvy nie je zákonom predpísaná, a
teda tento môže byť v prípade, ak samotná zmluva nemá predpísanú povinnú písomnú formu, urobený
zostranyoferentaajústne.Rovnakoodvolacísúdvyhodnotilakodôvodnúajnámietkužalobcu,žepokiaľ
súd prvej inštancie nedôvodnosť žalovaného nároku odôvodňoval nepreukázaním špecifikácie, rozsahu

a času vykonania prác žalobcom, jednalo sa o posudzovanie sporného nároku nad rámec procesnej
obrany žalovaného v konaní, ktorý skutkové tvrdenia žalobcu o vykonaní upratovacích prác v bytových
domoch v konaní výslovne nepoprel a zároveň z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia k tejto otázke
nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal so žalobcom predloženými objednávkami z ktorých špecifikácia
upratovacích prác, ich rozsah aj časové obdobie vyplynuli, ako to ostatne uviedol aj súd prvej inštancie v
druhej vete bodu 18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Napadnutý rozsudok je preto v tejto časti

nielen nedostatočne odôvodnený, ale aj zmätočný a nelogický.

Odvolací súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, na základe
akých úvah a myšlienkových postupov a na základe akých dôvodov súd prvej inštancie konštatoval, že
nárok žalobcu nebol v konaní presvedčivo preukázaný. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je

zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil medzi stranami spornú otázku vzniku a existencie zmluvného
vzťahu medzi žalobcom a objednávateľom prác, a teda, či jeho záverom po vykonanom dokazovaní
bolo, že tvrdený záväzkový vzťah vznikol alebo nevznikol, a ak tento právny vzťah vznikol, tak medzi
kým, resp. kto bol zmluvnou stranou na strane objednávateľa z hľadiska hmotného práva, čo bolo v
danom prípade potrebné odlíšiť od otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (správcu bytového

domu) ako nepriameho zástupcu vlastníkov v konaní pred súdom (§ 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.
z.). Zmätočnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku vzhliadol odvolací súd aj v tom,
že na jednej strane súd prvej inštancie ustálil, že v žalobcom predložených objednávkach prác zo dňa
01.10.2022, zo dňa 07.10.2022 a zo dňa 01.11.2022 boli objednávateľom špecifikované objednané
upratovacie práce, ktoré mal žalobca vykonať v bytových domoch, ich cena a termín ukončenia a

následne skonštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, aké práce, v akom rozsahu a kedy vykonal
(pričom uvedená otázka ani nebola v konaní sporná). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku potom
nebolo zrejmé, akými myšlienkovými postupmi sa súd prvej inštancie riadil pri hodnotení vykonaných
listinných dôkazov - objednávok riadil, keď z nich vyvodil dva navzájom si odporujúce skutkové závery.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozsudku riadnym, zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom nezaoberal základnými spornými
otázkami v konaní, a to vznikom a existenciou zmluvného vzťahu medzi žalobcom a objednávateľom
aj s určením zmluvných strán tohto hmotnoprávneho vzťahu, a teda z napadnutého rozhodnutia
zrozumiteľne nevyplýva, aký bol záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto spornej otázke v konaní a

na základe akých úvah k nemu dospel, ako zohľadnil v konaní predložené listinné dôkazy a aké skutkové
okolnosti z nich zistil, či predložené listinné dôkazy posudzoval len jednotlivo, alebo ich vyhodnotil aj
v ich vzájomných súvislostiach (napríklad objednávky na upratovacie práce vo vzájomnej súvislosti so
spornými faktúrami), a teda z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôvodov, v kontexte
vykonaného dokazovania a zohľadňujúc procesný útok žalobcu a procesnú obranu žalovaného, súd

prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd závery
súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku vyhodnotil ako nezrozumiteľné a nepresvedčivé
a odôvodnenie súdu prvej inštancie potom poukazujúc na uvedené súvislosti za nepreskúmateľné v
rozpore s § 220 ods. 2 CSP.

Odvolací súd preto túto odvolaciu námietku žalobcu považoval za dôvodnú.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom
stanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci
ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu, že súd sa ich vecou

dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie
zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálnelogickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli
najavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je
založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. Porušenie práva strany sporu na riadne

odôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom, a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v
rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne
jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací
súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení,

neprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
nahrádzať.

15. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním na pojednávaní konanom
dňa 18.06.2024 navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka O. Y., nevyzval strany sporu, aby na
pojednávaní predniesli prípadné ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a nevyhlásil pred stranami

sporu dokazovanie za skončené, čím došlo k porušeniu procesných predpisov a k založeniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice z pojednávania,
ako ani zo zvukového záznamu z pojednávania nevyplynulo tvrdenie žalobcu o tom, že na pojednávaní
navrhol vykonanie dokazovania výsluchom svedka O., preto odvolací súd posúdil jeho námietku, že súd
prvej inštancie nevykonal tento dôkaz, ako nedôvodnú. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že

dokazovanie vykonáva súd v sporovom konaní na návrh strán sporu a táto procesná aktivita leží na
nich, a nemôže byť nahradená aktivitou súdu, toto konanie by naopak zvýhodnilo jednu stranu sporu
oproti druhej, čo je neprípustné, keďže strany sporu majú v konaní rovné postavenie (uplatňuje sa
princíp rovnosti sporových strán). Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 18.06.2024 vyzval
strany sporu a umožnil im, aby predniesli svoje vyjadrenia k predmetu sporu a uvádzali svoje tvrdenia

a argumenty k sporným otázkam v predmetnom konaní, pričom žalobcovi nič nebránilo, aby v rámci
svojich prednesov vzniesol aj návrhy na doplnenie dokazovania, a to zohľadňujúc kontradiktórnosť
sporového konania a povinnosť jeho procesnej aktivity v konaní. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd
aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie na pojednávaní nevyhlásil pred stranami sporu dokazovanie
za skončené, nakoľko zo zápisnice z pojednávania, ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania (22.

minúta z. záznamu) je bez pochybností zrejmé, že súd prvej inštancie na pojednávaní a v prítomnosti
strán, po ich záverečných prednesoch (resp. prednese žalobcu, žalovaný právo záverečného slova
nevyužil) uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne vykonal pojednávanie nariadené na deň 18.06.2024, a to
zohľadňujúc procesné práva oboch strán sporu, zásadu kontradiktórnosti sporového konania a princíp

rovnosti strán sporu, preto túto odvolaciu námietku žalobcu považoval odvolací súd za nedôvodnú.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 24.09.2024 vo vzťahu k žalobcom v konaní predloženým
objednávkam namietal, že tieto vykazujú znaky falzifikátu, ktoré tvrdenie však neuviedol v konaní pred
súdom prvej inštancie. Ide teda o prostriedky procesnej obrany, ktoré žalovaný v konaní pred súdom

prvej inštancie neuplatnil, napriek tomu, že tak v zmysle § 154 CSP mohol urobiť, a preto ide o tzv.
neprípustné novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, ktoré nie je možné použiť, keďže nebola
naplnená ani jedna z výnimiek, ktoré zákon v zmysle § 366 CSP pod písm. a) až d) pripúšťa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore

vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa
ale aj protistrany - § 373 ods. 4 CSP, použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie,
je obmedzené. Žalovaný mal predmetné argumenty uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Argumentácia v odvolacom konaní v podobe nových skutočností by bola prípustná len za splnenia

zákonom stanovených podmienok uvedených v písm. a) až d) § 366 CSP, ktorých existenciu žalovaný
vo vyjadrení k odvolaniu ani netvrdil, ani nepreukázal a ani neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré nemohol
v priebehu konania na súde prvej inštancie tvrdené nové skutočnosti bez svojej viny uviesť. Odvolací
súd preto na nové argumenty uplatnené žalovaným v odvolacom konaní ako na neprípustné novoty,
neprihliadol.

17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri odôvodnení
napadnutého rozsudku nesprávne procesne postupoval, keď sa zrozumiteľným, presvedčivým a
preskúmateľným spôsobom nevysporiadal so základnými spornými otázkami v konaní, čím naplnildôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP).

18. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci v ďalšom konaní bude vec meritórne znovu rozhodnúť,
pričom sa bude opätovne zaoberať spornými otázkami pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako
správcu bytových domov a zástupcu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v konaní pred súdom,
vzniku a existencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a objednávateľom upratovacích prác a v tejto

súvislosti aj dôvodnosťou žalobou uplatneného nároku na zaplatenie odplaty za vykonanie týchto prác a
s týmito otázkami sa riadne vysporiada a zrozumiteľne vysvetlí, akými úvahami sa riadil pri formulovaní
svojich záverov zohľadňujúc vykonané dokazovanie, procesný útok žalobcu ako aj procesnú obranu
žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie dospeje k záveru, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo,
bude sa zaoberať aj spornou otázkou právneho charakteru tohto zmluvného vzťahu. Z odôvodnenia
nového rozhodnutia pritom musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a

dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil skutkové a právne závery a akými úvahami
sa riadil, s tým že ich riadne a zrozumiteľným spôsobom odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP v novom

rozhodnutí o veci.

20. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).