Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208993
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovič

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1215208993.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.DanyŠiffalovičačlenieksenátu

JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Ing. Anna Bružeňáková,
Jesenná 4, 821 09 Bratislava, značka správcu S1450, správca úpadcu: N. F., T.. XX.XX.XXXX, G. Ú.
XXXX/XXX, XXX XX C., zast. JUDr. Radovan Repa, advokát, s. r. o., Záhradnícka 16514/60, 821 08
Bratislava,
IČO: 36 742 023, proti žalovanému: EUBIRAC a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066,
zast. Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie
12.708,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.

25Cb/170/2015-199 zo dňa 12.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/170/2015-199 zo dňa
12.11.2019 v časti II. výroku mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.362,60 eur
spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 01.12.2012 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/170/2015-199 zo dňa

12.11.2019 v súvisiacej časti III. výroku o trovách konania mení tak, že žalobca má proti žalovanému
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania rozsahu 100 %.

III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacích konaní a dovolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
345,60 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 01.12.2012 do zaplatenia, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalovanému

priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,6 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 09.04.2015 sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy 12.708,20 eur s príslušenstvom, titulom neuhradenia zostávajúcej časti ceny za
zhotovenie diela. Žalobu odôvodnil tým, že na základe uzatvorenej Zmluvy o dielo č. 907/12 vykonal pre
žalovaného stavebné práce na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“.

Za časť vykonaných prác vystavil faktúru č. 09/2012 na sumu 26.008,20 eur, splatnú dňa 30.11.2012,
žalovaný faktúru uhradil iba do výšky 13.300 eur, neuhradený zostatok faktúry činí 12.708,20 eur.
Uviedol, že dielo, na zhotovení ktorého sa podieľal, bolo riadne zhotovené a investor dielo prevzal
bez vád a nedorobkov. Žalobca mal za to, že mu vznikol nárok na vyplatenie zádržného, teda môžepožadovať úhradu celého zostatku faktúry. Poukázal na to, že žalovaný sa usiloval vykonať vzájomný
zápočet, ktorý žalobca odmietol uznať z dôvodu, že žalovanému nevznikol právny nárok na vzájomnú
pohľadávku a uplatňoval účelovú, neexistujúcu pohľadávku.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav. Medzi
sporovými stranami bola dňa 05.09.2012 uzavretá Zmluva o dielo
č. 907/2012-VV, predmetom ktorej bolo realizovanie prác na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba
Zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“. Realizovanie prác bolo potvrdené na Zisťovacom protokole o

vykonaných stavebných a montážnych prácach č. 02/20012 zo dňa 06.11.2012. Cenu týchto prác
žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 09/2013 zo dňa 05.11.2012 na sumu 26.008,20 eur, z ktorej
žalovaný uhradil 13.300 eur. Zostávajúcu časť fakturovanej ceny v sume 12.008,20 eur žalovaný
neuhradil. Ďalej bola medzi sporovými stranami uzavretá ďalšia Zmluva o dielo č. 951/2015/VV zo
dňa 24.10.2012. Žalovaný faktúrou č. 200200728 zo dňa 15.01.2013 vyúčtoval žalobcovi zmluvnú
pokutu v zmysle čl. 9.1. Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV vo výške 15.300 eur a faktúrou č. 200200639

zo dňa 29.11.2012 škodu vo výške 345,60 eur. Oznámením zo dňa 10.01.2013 žalovaný započítal
svoju pohľadávku vo výške 345,60 eur (faktúra č. 200200639) s časťou pohľadávky žalobcu (faktúra
č. 09/2012) a Oznámením zo dňa 26.04.2013 časť pohľadávky vo výške 13.314,30 eur (faktúra č.
200200728) s časťami pohľadávok žalobcu vo výške 426,25 eur (faktúra č. 08/2012), vo výške 525,45
eur (faktúra č. 07/2012) a vo výške 12.362,60 eur (faktúra č. 09/2012).

4. Žalovaný pohľadávku žalobcu nepovažoval za dôvodnú a v celom rozsahu trval na tom, že žalovaným
uplatnená zmluvná pokuta za omeškanie s ukončením diela na stavbe: „Rekonštrukcia a modernizácia
Poliklinika Senica, n.o. - stavebné práce“, vyúčtovaná faktúrou č. 2002007728 ako aj náhrada škody
vyúčtovaná faktúrou č. 200200639 sú opodstatnené.

5. Žalobca uviedol, že pohľadávka žalobcu nie je sporná, keďže žalovaný na túto pohľadávku započítal
svoju pohľadávku, ktorú žalobca neuznáva.

6. Žalovaný poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že táto zanikla započítaním prostredníctvom

jednostranného zápočtu zo dňa 26.04.2013 a 10.01.2013. Žalovaný si voči pohľadávke žalobcu
započítal zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním diela „Rekonštrukcia a modernizácia Poliklinika
Senica - stavebné práce“, ktoré mal odovzdať do 10.11.2012 v zmysle podpísanej zmluvy č. 951/2012.
Z tejto zmluvy je zrejmé, že žalobca mal zabezpečiť počet vykonávajúcich osôb od 10 do 12, čo sa však
nestalo. Žalovaný poukázal na to, že v priebehu týchto stavebných prác písomne šesťkrát vyzval žalobcu

na urýchlené zabezpečenie potrebného počtu pracovníkov. Uviedol, že zo stavebného denníka vyplýva,
že žalobca na tejto stavbe vykonával stavebné práce minimálne do polovice mesiaca december 2012,
pričom termín dokončenia diela bol stanovený na 10.11.2012. Zmluvnú pokutu si žalovaný uplatnil vo
výške 300 eur denne tak, ako bola dohodnutá v článku 9 zmluvy o dielo, a to za obdobie od 11.11.2012
do 31.12.2012. Zároveň si v tomto konaní žalovaný uplatnil aj náhradu škody spočívajúcu v poškodení

skla, ktoré vykonali na stavbe pracovníci žalobcu a ktoré žalovaný musel uhradiť objednávateľovi, resp.
investorovi stavby.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 536 ods. 1 a 2, § 537 ods. 1, § 548 ods.
1, § 365, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 517 ods. 2, §

544 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

8. Súd prvej inštancie vo veci už raz rozhodol rozsudkom č.k. 25Cb/170/2015-123 zo dňa 22.6.2017,

ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po
odvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/58/2018-179 zo dňa 15.08.2019
predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní dôkladne prihliadne na všetky podstatné
argumenty žalobcu a žalovaného a riadne sa s nimi vysporiada. Úlohou súdu bude posúdiť, či

žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č.
200200728. Súd svoje rozhodnutie zároveň dostačujúcim spôsobom odôvodní v zmysle § 220 ods. 2
CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade
trov odvolacieho konania.9. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil žalobou uplatnený nárok a dospel k záveru, že tento je
skutkovo i právne opodstatnený v priznanej časti 345,60 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania

od 01.12.2012 do zaplatenia.
Konštatoval, že medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo, ktorá skutočnosť
ani nebola medzi nimi sporná. Keďže žalovaný nenamietal výšku zostatku ceny diela, podstatnou sa
tak stala otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným, a to listami zo dňa 10.01.2013 a 26.04.2013,
bolo vykonané platne a tým došlo k zániku pohľadávky žalobcu. K tomu bolo potrebné ustáliť existenciu

pohľadávok žalovaného vyplývajúcich z vyúčtovanej zmluvnej pokuty v súvislosti s omeškaním
ukončenia diela žalobcom ako aj pohľadávky z titulu spôsobenej škody.

10. Súd mal za to, že žalovaný nárok na náhradu škody, ktorú si uplatnil u žalobcu faktúrou č. 200200639
vo výške 345,60 eur nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom. Takýto záver bol konštatovaný aj v
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu (porušenie povinnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť), nedoložil
relevantný doklad, ktorý by jeho tvrdenie preukázal. Súd preto dospel k záveru, že žalovaným
realizovaný zápočet preto v tejto časti nemohol spôsobiť zánik pohľadávky a táto je v uvedenej výške
opodstatnená. Keďže žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v sume 345,60 eur v omeškaní,
súd považoval za dôvodný nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej

sumy od 01.12.2012 do zaplatenia.

11. Naproti tomu súd po opätovnom vyhodnotení dokazovania žalobou uplatneného nároku v časti
12.362,60 eur dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne neopodstatnený, nakoľko k zániku tejto časti
pohľadávky došlo započítaním realizovaným žalovaným s jeho pohľadávkou spočívajúcou vo vyčíslenej

zmluvnej pokute faktúrou č. 200200728 vo výške 15.300 eur. Poukázal na to, že medzi sporovými
stranami bola uzavretá aj ďalšia zmluva o dielo č. 951/2012-VV, predmetom ktorej bola „Rekonštrukcia
a modernizácia Poliklinika Senica, n.o. - stavebné práce“. Dielo malo byť odovzdané v termíne do
10.11.2012. Žalobca mal dielo odovzdať 10.11.2012. Z denných záznamov stavby (stavebný denník)
listov č. 0075025 až 00750040 vyplýva, že žalobca dielo neodovzdal v určenej lehote, keďže ešte

03.03.2013 vykonával na stavbe práce. Takéto konštatovanie podporne potvrdzujú aj listy žalovaného
zo dní 13.11.2012, 23.11.2012, 12.12.2012, 20.12.2012, 8.1.2013 a 18.1.2013 adresované žalobcovi,
ktorými ho žiadal o posilnenie stavebných kapacít a časový sklz realizácie prác. Žalovaným vyúčtovaná
zmluvná pokuta za 51 dní omeškania (11.11. - 31.12.2012) v sume 15.300 eur je podľa názoru súdu
v súlade so zákonnými a zmluvnými ustanoveniami a ako pohľadávka spôsobilá na započítanie, ktoré

žalovaný realizoval dňa 26.04.2013 (č.l. 6 spisu).
K záverom o platnosti dojednanej zmluvnej pokuty poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k
záveru, že žalovaným realizovaný zápočet mal za následok zánik pohľadávky žalobcu v sume 12.362,60
eur, žaloba je preto v tejto časti nedôvodná a bola v tejto časti zamietnutá. Keďže žalobca mal úspech v
časti 345,60 eur a žalovaný v časti 12.362,60 eur, súd žalovanému priznal náhradu trov konania rozsahu

94,6 %.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v časti II. a III.
výroku. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

13. Poukázal na to, že opodstatnenosť vystavenia faktúry č. 09/12 ani správnosť jej výšky žalovaný

v konaní nerozporoval ani nenamietal. Namietal, že z obsahu napadnutého rozsudku nie je zrejmé,
ako súd dospel k záveru, že žalobca nesplnil svoju povinnosť vykonať dielo včas. Napadnutý rozsudok
podľa neho trpí tou istou vadou ako pôvodný rozsudok, lebo v ňom absentuje riadne a presvedčivé
odôvodnenie. Žalobca uviedol, že v priebehu sporu predložil viacero písomných podaní, v ktorých
zásadne namietal a argumentoval, že žalovanému nemohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu, nakoľko

zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV na akciu „Rekonštrukcia a modernizácia Polikliniky Senica“ nevyplýva
jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné aj finančné) predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať
pod sankciou zmluvnej pokuty (konkrétne ide o podanie žalobcu zo dňa 20.03.2017 a vyjadrenie k
odvolaniu doručené súdu dňa 19.12.2017). O uvedenej zásadnej súčasti procesnej obrany žalobcu protiuplatňovanému zápočtu v napadnutom rozsudku nie je ani zmienka, súd prvej inštancie sa s obsahom
Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nezaoberal, ani tento nevyhodnotil, nevysporiadal sa s obsahom výhrad
žalobcu. Zdôraznil, že konajúce súdy sa zaoberali iba tým, či v Zmluve o dielo č. 951/2012-VV je

dojednaná zmluvná pokuta. Poukázal na to, že podľa § 544 ods. 1 možno zmluvnú pokutu dojednať
pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti. Keďže v napadnutom rozsudku súd vôbec nevyhodnotil a
nedefinoval v čom spočíva podľa Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV dojednaná zmluvná povinnosť žalobcu,
nemohol sa zaoberať ani posudzovaním, či žalobca svoju povinnosť porušil. Napriek výhradám žalobcu
sa súdy nezaoberali tým, či a ako je v uvedenej zmluve o dielo definovaná povinnosť, ktorej porušenie

bolo možné sankcionovať zmluvnou pokutou. Dal do pozornosti, že žalovaný ako dôkaz súdu predložil
iba Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV bez príloh, z ktorej nemožno vyvodiť záver, že úlohou žalobcu
bolo zhotoviť konkrétne presne vymedzené dielo (jeho definovanú časť). Uviedol, že úlohou žalobcu
bolo denne zabezpečiť na stavbu 10 až 12 osôb, ktoré mal riadiť stavbyvedúci (majster) žalovaného.
Zdôraznil, že žalovaný súdu nedoložil prílohy zmluvy, súd preto nemal doložený predmet a rozsah diela
(ocenený výkaz výmer), konkrétnu cenu diela (odvoláva sa na odbytový rozpočet, ktorý predložený

nebol), časový harmonogram. Uviedol, že pomerne komplikovane formulovaný text základnej zmluvy
o dielo mal zakryť fakt, že žalobca na stavbu dodával iba pracovnú silu. Dal do pozornosti, že stavba
bola v čase nástupu žalobcu na jej realizáciu už rozpracovaná a žalobca mal fakturovať iba skutočne
odpracované výkony, pričom zmluva o dielo neobsahuje žiadny odpočet už realizovaných prác pred
nástupom žalobcu, resp. špecifikáciu zostatku prác na diele. Žalobca poukázal na to, že v podaní zo dňa

20.03.2017 upozornil aj na relevantné zápisy SD a skutočnosti, ktoré vo všeobecnosti ohrozovali termín
ukončenia diela. Zdôraznil, že zmluvnú povinnosť, ktorej neplnenie (porušenie) je možné postihnúť
zmluvnou pokutou je možné a potrebné dojednať len písomne, a to priamo v zmluve. Je potom podľa
neho bez právneho významu argumentácia žalovaného, že žalobca údajne už pri podpise zmluvy
vedel, čo je jeho povinnosťou, resp. že úlohy žalobcovi denne mimo obsahu zmluvy o dielo určoval

stavbyvedúci žalovaného. Mal za to, že v obsahu zmluvy o dielo chýba vymedzenie záväzku, ktorého
oneskorené plnenie by zakladalo práva žalovaného účtovať zmluvnú pokutu. Ak teda v zmluve o
dielo chýba vymedzenie zmluvnej povinnosti žalobcu, nie je potom možné posudzovať, či došlo k
jej porušeniu. Za nepodložený preto považoval názor odvolacieho súdu, že žalobca si nesplnil svoju
zmluvnú povinnosť vykonať dielo včas. Záver súdu prvej inštancie, že dielo neodovzdal v určenej lehote

je podľa neho v hrubom rozpore s obsahom Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV, výsledkami vykonaného
dokazovania a je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zdôraznil, že nemohol
porušiť žiadnu zmluvnú povinnosť, preto žalovanému nevzniklo právo fakturovať zmluvnú pokutu, na
zápočet bola použitá neexistujúca pohľadávka žalovaného, ktorá nemohla spôsobiť zánik žalovanej
pohľadávky žalobcu. Súd podľa neho pochybil, keď pri vyvodzovaní záverov nebral do úvahy relevantný

obsah predmetnej zmluvy o dielo. Mal za to, že súd sa dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho
súdu, keď pri opätovnom prejednaní veci vôbec neprihliadal na podstatné argumenty žalobcu, a preto
sa s týmto ani riadne nevysporiadal a vôbec sa nevysporiadal s úlohou posúdiť, či žalovanému vznikol
voči žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty použitej na zápočet. Uviedol, že napriek tomu, že
z vyhodnotenia celého komplexu dôkaznej matérie vyplýval záver o nedôvodnom uplatňovaní zmluvnej

pokuty, súd v rozpore s výsledkami dokazovania uznal vzájomný zápočet žalovaného. Mal za to, že
žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno o porušení zmluvnej povinnosti žalobcu, vzniku nároku
na zmluvnú pokutu, o zániku žalovanej pohľadávky započítacím úkonom žalovaného. Vzhľadom na
uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd II. výrok napadnutého rozsudku zmenil tak, že žalovaného
zaviažezaplatiťžalobcovisumu12.362,60eurspolus8,75%úrokomzomeškaniaročneod01.12.2012

do zaplatenia a aby III. výrok o trovách zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %.

14. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 30.01.2020. Nesúhlasil s
odvolaním žalobcu a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.08.2019. Súd prvej

inštancie podľa neho jasne zhodnotil, že zmluva o dielo je platný právny úkon, a preto nemožno namietať
v nej určené zmluvné dojednania, z ktorých žalobcovi vyplývajú určité povinnosti. Poukázal na to, že
žalobca dostatočne nepreukázal zabezpečenie adekvátnej pracovnej sily a ukončenie predmetného
diela v zmysle Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV, čím by dôvodne preukázal neopodstatnenosť vzájomného
započítania žalovaného. Mal za to, že na rozdiel od žalobcu, uniesol dôkazné bremeno, a to najmä

písomnými výzvami smerovanými žalobcovi, v ktorých apeloval na zabezpečenie väčšieho počtu
zamestnancov a upozorňoval na riziko omeškania s realizáciou stavebných prác, taktiež preukázaním
platnej zmluvy o dielo a z nej vyplývajúcich práv a povinností a súčasne písomným započítaním
pohľadávok, ktoré vznikli žalovanému voči žalobcovi. Poukázal na to, že súd sa riadil právnym názoromodvolacieho súdu, na základe ktorého rozhodol. V rámci dôkaznej núdze preto súd prvej inštancie
nemohol rozhodnúť inak, ako uznať nárok žalovaného zo zmluvnej pokuty a započítať ho voči nároku
žalobcu, čo spôsobilo zánik pohľadávky, a teda aj nároku žalobcu v celom rozsahu. Stotožnil sa s

rozhodnutím a odôvodnením súdu prvej inštancie najmä v tom, že nárok žalobcu je skutkovo i právne
neopodstatnený, nakoľko pohľadávka zanikla započítaním vystavenej faktúry č. 200200728 žalovaným.
Mal za to, že žalobca si bol od samého začiatku vedomý, že konal v rozpore so zmluvou o dielo a mal
vedomosť o zmluvnej pokute. S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

15. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 17.02.2020. Zotrval
na podanom odvolaní. Poukázal na to, že žalovaný sa vyhýba zaujať stanovisko k postate odvolania
a konkrétne uviesť aká povinnosť (vecne, finančne) žalobcu bola definovaná pod sankciou zmluvnej
pokuty. Žalovaný podľa neho v obsahu vyjadrenia k odvolaniu nepriamo uvádza, že zmluva žalobcu
zaväzovalaibadennezabezpečiťdojednanýpočetpracovníkov.Potrebavyššiehopočtupracovníkovnie

je otázkou neplnenia záväzku zo zmluvy. Uviedol, že zvýšenie počtu pracovníkov (nad pôvodný počet,
ktorý si žalovaný v zmluve nárokoval) bolo potrebné riešiť dodatkom k zmluve o dielo, nie jednostrannými
výzvami na žalobcu ako zhotoviteľa. K otázke unesenia dôkazného bremena preukázať existenciu
pohľadávky spôsobilej na započítanie, ktoré zaťažovalo žalovaného, poukázal na to, že žalovaný ako
dôkaz predložil iba neúplnú Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV bez príloh. Predmetná zmluva, pokiaľ ide o

podrobnosti a špecifikácie jej obsahu, odkazuje na prílohy zmluvy, súd tieto prílohy k dispozícii nedostal,
žalovaný dôkazy nedoplnil, a preto súd nemal dôkazy na vyvodenie záveru o existencii započítavanej
pohľadávky, a preto ani nemohol vyvodiť záver, že žalovaná pohľadávka žalobcu zanikla započítaním,
už pred podaním žaloby.

16. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 18.03.2020. Poukázal
na to, že žalobca sa vo svojom vyjadrení snaží presvedčiť súd, že Zmluvou o dielo č. 951/2012-
VV, uzavretej v súlade s § 536 a nasl. OBZ, neuzatvoril zmluvu o dielo, ale uzatvoril zmluvu o
zabezpečení dojednaného počtu pracovníkov, teda inominátnu zmluvu, ktorá pripomína skôr zmluvu o
sprostredkovaní zamestnania v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, pričom pre

túto činnosť sa vyžaduje zvlášť oprávnenie, ktoré žalobca nemá. Uviedol, že ide o novotu v odvolacom
konaní, ktorá doteraz nebola zo strany žalobcu uvádzaná ani namietaná a nespĺňa podmienky § 366
CSP. Trval na tom, že predmetnou zmluvou o dielo sa primárne dohodlo zhotovenie a realizácia diela
definovaného v bode 2.1 zmluvy: „Rekonštrukcia a modernizácia Poliklinika Senica, n.o. - stavebné
práce“ (ďalej ako „dielo“). Zdôraznil, že celá zmluva o dielo sa týka zhotovenia diela v zmysle § 536 a

nasl. OBZ a nie dodania pracovníkov, navyše v bode 2.4 zmluvy o dielo vyplýva: „Zhotoviteľ sa zaväzuje
zhotoviť dielo vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Prípadné vykonanie diela inou osobou ako
zhotoviteľom musí byť odsúhlasené vo forme písomného dodatku k tejto zmluve.“ Dal do pozornosti, že v
predmetnej zmluve o dielo v bode 2.1 sa síce uvádza určitý počet osôb vykonávajúcich dielo, avšak tieto
osoby majú vykonávať dielo za zhotoviteľa a nie pre objednávateľa. V tomto prípade sa nemôže jednať

o akékoľvek poskytnutie, resp. dodanie pracovníkov. Dodal, že zhotoviteľ je podnikateľ a ten vykonáva
činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet a jeho pracovníci konajú podľa pokynov zamestnávateľa a
v jeho mene, teda zhotoviteľom bol sám žalobca. Uviedol, že dojednaný počet pracovníkov bol najmä z
dôvodu zabezpečenia riadneho a včasného zhotovenia diela a k tomuto účelu slúžil, no nebol primárnym
záväzkom žalobcu, tým bolo totiž zhotovenie diela. Poukázal na to, že žalobca vykonával stavebnú

činnosť a v predmetnej zmluve o dielo sa nemohol zaviazať dodať len pracovníkov, nakoľko to je činnosť
(viazaná živnosť) personálnej agentúry, ktorú vtedy žalobca nevykonával (viď výpis zo živnostenského
registra). Žalovaný s takouto interpretáciou zmluvy nesúhlasil aj z toho dôvodu, že počas celého konania
nešlo o sporné skutkové tvrdenie. Mal za to, že v súvislosti s porušením povinnosti žalobcu a vznikom
nároku na zmluvnú pokutu stačí poukázať na bod 9.1 zmluvy o dielo s poukazom na bod 3.1 danej

zmluvy o dielo. Zdôraznil, že žalobca neodovzdal dielo včas a dostal sa tak do omeškania, čo žalobca ani
nepopiera. Žalovaný v súvislosti s chýbajúcimi prílohami k predmetnej zmluve o dielo uviedol, že nie je
jeho povinnosťou predkladať všetky listiny súdu, ale len tie, ktoré s vecou súvisia, pričom znenie zmluvy
nie je medzi stranami sporné. Ďalej poukázal na bod 14.3 zmluvy o dielo, podľa ktorého bola zmluva
o dielo vyhotovená v dvoch rovnopisoch a jeden z nich dostal aj žalobca. Mal za to, že pokiaľ by teda

prílohy k zmluve o dielo obsahovali akékoľvek skutočnosti v prospech žalobcu, je vecou a možnosťou
žalobcu, aby tieto súdu poskytol on, a nie žalovaný. Nakoľko tak žalobca nespravil, žiadnu z príloh súdu
nedoručil a len namietal, že ich súdu nepredložil žalovaný, považoval túto požiadavku za účelovú a
nemení nič na skutočnosti, že žalobca bol v omeškaní a žalovanému týmto vznikol nárok na zmluvnúpokutu. Dodal, že odvolací súd nenariadil získať nové dôkazy a dokonca súd ani nemá povinnosť a
ani procesnú možnosť získavať nové dôkazy. Žalobca podľa neho nepreukázal, že nie je objektívne
zodpovedný zo zmluvnej pokuty.

17. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 29.04.2020. Zdôraznil, že
Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV je potrebné posudzovať podľa jej obsahu, z ktorého nie je možné vyvodiť
záväzok (povinnosť) žalobcu, ktorého nedodržanie by mohlo byť sankcionované zmluvnou pokutou,
chýba definovanie diela (vecné, finančné), ktoré mal žalobca zhotoviť. Zo zmluvy vyplýva iba záväzok

žalobcu denne zabezpečiť dojednaný počet pracovníkov, táto skutočnosť v konaní nie je nová. Mal za
to, že pri takto formulovanom predmete zmluvy je vylúčené tvrdenie žalovaného, že žalobca mal dielo
zhotoviť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Poukázal na to, že odvolací súd ani súd prvej
inštancie sa v napadnutom rozsudku vymedzeniu záväzku žalobcu z predmetnej zmluvy o dielo osobitne
nevenovali, oba súdy sa zamerali iba na posúdenie, či v zmluve o dielo je zmluvná pokuta dojednaná.
Mal za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania opodstatnenosti nároku na

zmluvnú pokutu a oprávnenosti jej započítania proti žalobcom uplatnenému nároku, ktorý nepredložil
súdu kompletnú zmluvu o dielo s prílohami. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobca porušil bod 3.1 zmluvy o
dielo, žalobca uviedol, že z uvedeného ustanovenia zmluvy vecný a finančný obsah záväzku nevyplýva.
Z vyjadrenia žalovaného je podľa neho zrejmá evidentná účelovosť zmluvnej pokuty, uplatňovanej so
zámerom jej započítania voči nesporným nárokom žalobcu za vykonané práce. V ostatnom zotrval na

podanom odvolaní.

18. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

19. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade
s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v
Bratislave. Vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že súd prvej inštancie správne a dostatočne
zistil skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Po
oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania

žalobcu, vyjadreniami strán sporu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

20.OdvolacísúdvtomtokonaníopätovnerozhodovaloodvolanížalobcuvočirozsudkuOkresnéhosúdu
Bratislava II vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 25Cb/170/2015, ktorého rozhodnutie už bolo za
účinnosti Civilného sporového poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/58/2018-179

zo dňa 15.08.2019 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, odvolací súd bol v zmysle § 390 CSP povinný vo veci sám rozhodnúť. Odvolací súd
preto v ďalšom texte rozhodnutia odôvodnil svoje právne závery a skutočnosti, ktoré ho viedli k zmene
napadnutého rozsudku.

21. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 12.708,20 eur s príslušenstvom
titulom neuhradenia zostávajúcej časti ceny za zhotovenie diela. Medzi sporovými stranami bola dňa
05.09.2012 uzavretá Zmluva o dielo č. 907/2012-VV, predmetom ktorej bolo realizovanie prác na stavbe
„Rekonštrukcia a dostavba Zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“. Realizovanie prác bolo potvrdené na
Zisťovacom protokole o vykonaných stavebných a montážnych prácach č. 02/20012 zo dňa 6.11.2012.

Cenu týchto prác žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 09/2013 zo dňa 05.11.2012 na sumu
26.008,20 eur, z ktorej žalovaný uhradil 13.300 eur. Zostávajúcu časť fakturovanej ceny v sume
12.708,20euržalovanýdoposiaľneuhradil.ĎalejbolamedzisporovýmistranamiuzavretáďalšiaZmluva
odieloč.951/2015/VVzodňa24.10.2012.Žalovanýfaktúrouč.200200728zodňa15.01.2013vyúčtoval
žalobcovi zmluvnú pokutu v zmysle čl. 9.1. Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV vo výške 15.300 eur a faktúrou

č. 200200639 zo dňa 29.11.2012 škodu vo výške 345,60 eur. Oznámením zo dňa 10.01.2013 žalovaný
započítal svoju pohľadávku vo výške 345,60 eur (faktúra č. 200200639) s časťou pohľadávky žalobcu
(faktúra č. 09/2012) a Oznámením zo dňa 26.04.2013 časť pohľadávky vo výške 13.314,30 eur (faktúra
č. 200200728) s časťami pohľadávok žalobcu vo výške 426,25 eur (faktúra č. 08/2012), vo výške 525,45
eur (faktúra č. 07/2012) a vo výške 12.362,60 eur (faktúra č. 09/2012).

22. Cenu prác teda žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrou, ktorú žalovaný uhradil iba čiastočne,
nakoľko si voči nej započítal svoj nárok na zmluvnú pokutu a náhradu škody. Písomne zachytené prejavy
žalovaného na listoch zo dňa 10.01.2013 a 26.04.2013 - Oznámenie o zápočte pohľadávok, posudzujúcich podľa obsahu a vôle konajúcej osoby, majú charakter písomného uznania konkrétneho záväzku.
Prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu stačí na to, aby bol
úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z neho vyplýva vôľa a úmysel

žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť jej zánik inak. Žalovaný
nenamietal výšku zostatku ceny diela. Žalovaný ani v konaní nerozporoval skutočnosť, že žalobcovi
vznikol nárok na zaplatenie ceny za dielo, avšak voči nároku žalobcu si započítal vlastnú pohľadávku.
Spornou bola preto otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným bolo vykonané platne a tým došlo k
zániku pohľadávky žalobcu. K tomu bolo potrebné ustáliť, či má žalovaný voči žalobcovi pohľadávku

vyplývajúcu z vyúčtovanej zmluvnej pokuty v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom ako aj
pohľadávky z titulu spôsobenej škody.

23. Odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozsudku zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 345,60 eur s príslušenstvom, nakoľko žalovaný nárok na
náhradu škody, ktorú si uplatnil u žalobcu faktúrou č. 200200639 vo výške 345,60 eur nepreukázal

žiadnym relevantným dôkazom. Takýto záver bol aj v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu č.k.
4Cob/58/2018-179 zo dňa 15.08.2019. Uvedený výrok nebol odvolaním napadnutý.

24. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v konaní nebol sporným nárok žalobcu na zaplatenie ceny za
dielo. Spornou zostala otázka, či započítacím úkonom žalovaného, ktorým si započítal zmluvnú pokutu

v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom, došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Odvolací
súd po opätovnom preskúmaní prejednávanej veci dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru,
že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v
dôsledku čoho nedošlo k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní v časti 12.362,60 eur
(12.708,20 eur - 345,60 eur). Žalobou uplatnený nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 12.362,60 eur

preto odvolací súd po opätovnom preskúmaní veci vyhodnotil ako dôvodný.

25. Odvolací súd už v rozhodnutí č.k. 4Cob/58/2018-179 zo dňa 15.08.2019 poukázal na to, že čl. IX bod
9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV ustanovuje, že „V prípade, ak je zhotoviteľ v omeškaní s ukončením
a odovzdaním diela, zaväzuje sa zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 300 eur za každý

deň omeškania.“ V zmysle čl. III bod 3.1 uvedenej zmluvy o dielo sa zhotoviteľ zaviazal odovzdať
dielo (predmet plnenia) dňa 10.11.2012. V zmysle uvedeného mal odvolací súd za to, že zmluvná
pokuta bola dojednaná v písomnej forme a mala sa vzťahovať na prípadné omeškanie žalovaného ako
zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela. Ako dôkaz, že žalobca neodovzdal dielo v lehote určenej
podľa zmluvy žalovaný súdu predložil denné záznamy stavby (č.l. 90-97 súdneho spisu). Pre záver o

existencii/neexistencii nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s ukončením diela
však bolo potrebné prihliadnuť i na ostatné zmluvné ustanovenia, na argumentáciu sporových strán
ohľadne tejto spornej otázky a vysporiadať sa s námietkou žalobu, že zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV
nevyplýva jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné a finančné) predmetu diela, ktorý mal žalobca
realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty a posúdiť vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu i v tejto

spojitosti. Súd prvej inštancie síce vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, avšak
vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu už bližšie neskúmal, a to z hľadiska žalobcom namietanej
neurčitosti vymedzenia predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty.
Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva, že odvolací súd je viazaný názorom vysloveným v
predchádzajúcom rozhodnutí, a preto po prehodnotení veci môže dospieť k inému záveru. V tejto

súvislosti odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/3342/2007 zo
dňa 24.10.2007, podľa ktorého "Odvolací soud může změnit svůj právní názor vyjádřený v předchozím
zrušujícím usnesení a potvrdit rozhodnutí soudu prvního stupně, jímž ten jeho dřívější právní názor
nerespektoval.. Tuto možnost odvolacího soudu lze dovodit i z judikatury Nejvyššího soudu, v níž se
konstatuje, že odvolací soud není vázán svým dřívějším právním názorem v dané věci neboť ze žádného

ustanovení občanského soudního řádu nelze dovodit, že by odvolací soud nemohl již jednou vyslovený
právní názor ve věci v pozdějším odvolacím řízení změnit (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne
19. června 2003, sp. zn. 22 Cdo 880/2003). Tento závěr se jeví logickým i z toho důvodu, že proti
rozhodnutí soudu odvolacího již právní řád neposkytuje účastníkovi žádný řádný opravný prostředek.
Bylo by proto v rozporu s účelem civilního soudního řízení, jestliže by odvolací soud pod „tíhou“ svého

dříve vysloveného právního názoru musel ve věci rozhodnout stejně, byť by ve světle nových právně
významných událostí (např. nálezu Ústavního soudu či rozhodnutí soudu Nejvyššího) byl přesvědčen o
neslučitelnosti takového rozhodnutí s právním řádem."26. Po opätovnom preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť námietke
žalobcu, že zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nevyplýva jednoznačné a konkrétne vymedzenie (vecné
a finančné) predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta

bola v zmysle čl. IX bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV dojednaná pre prípad omeškania žalovaného
ako zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela, avšak zo žiadneho ustanovenia predmetnej zmluvy
nevyplýva konkrétny predmet diela, t.j. čo presne mal žalobca pre žalovaného vykonať. I keď po
termíne odovzdania diela dňa 10.11.2012 boli v zmysle denných záznamov na predmetnej stavbe
uskutočňované ďalšie práce, práve vzhľadom na neurčitosť vymedzenia predmetu diela v zmluve o

dielo, nemožno dospieť k záveru, že by žalovanému vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za
oneskorené ukončenie diela. Žalobca v tomto smere správne poukázal na skutočnosť, že žalovaný
ako dôkaz súdu predložil len Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV bez príloh (napr. výkaz výmer, Záväzný
časový harmonogram s obsahom plnenia predmetu ZoD a i.), ktoré boli v zmysle čl. XIV. bod 14.1
neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV. Žalovaný preto v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Započítanie pohľadávky žalovaného

tak odvolací súd vyhodnotil ako neplatné, pričom k zániku žalovanej pohľadávky žalobcu tak nedošlo.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je
aj v časti sumy 12.362,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy
odo dňa 01.12.2012 do zaplatenia dôvodný.

27. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené rozsudkom zo dňa 28. januára 2021 č.k.
4Cob/48/2020-277 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/170/2015-199 zo dňa
12.11.2019 v zmysle § 388 CSP zmenil v časti II. výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 12.362,60 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 01.12.2012 do zaplatenia, a to
všetko so troch dní od právoplatnosti rozsudku.

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) uznesením sp. zn. 2Obdo/18/2023 zo dňa
28. novembra 2024, v spojení s opravným uznesením sp. zn. 2Obdo/18/2023 zo dňa 30.9.2025,
právoplatným dňa 11.11.2025, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. januára 2021 č.k.
4Cob/48/2020-277 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že predmetom dovolacieho

prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v
jeho II. výroku zmenený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa §
420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu
končí.

29. Uviedol, že v posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia §
420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Túto vadu videl dovolateľ v tom, že napadnuté rozhodnutie je nedôkladne

odôvodnené, zmätočné a prekvapivé; odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a bez upovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia.

30. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé
podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho II. výroku.
Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom vyjadril skutkové zistenia, ako aj právne zhodnotenie sporovej
právnej veci. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru
vysloveného odvolacím súdom, vznik nároku žalovaného na zmluvnú pokutu už neskúmal, a to z

hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti vymedzenia predmetu diela realizovaného pod sankciou
zmluvnej pokuty. Dovolací súd poznamenal, že dovolateľom označená zmätočnosť nesprávneho
označenia zhotoviteľa diel odvolacím súdom, ktorý súd za zhotoviteľa diel uviedol žalovaného a
nie žalobcu, je výsledkom zrejmej chyby v písaní, kedy takéto pochybenie v bode 43. napádaného
rozhodnutia nevytvára nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako takého, čím nedochádza k zásahu do práva

na spravodlivý proces žalovaného v značnej miere.

31. Dovolací súd ďalej k vznesenej námietke prekvapivosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
uviedol, že v zmysle § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecnezáväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci

na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.
Dovolací súd zistil, že oba konajúce súdy nižších inštancií vychádzali pri právnom posudzovaní

z totožných ustanovení právnych predpisov. Táto okolnosť nespôsobuje prekvapivosť napadnutého
rozhodnutia, a to ani v kontexte tu prítomných skutkových okolností, kedy rozhodol súd prvej inštancie v
intenciách predchádzajúceho kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci napadnutým rozhodnutím
došlo k zmene výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí
dostatočne ozrejmil, prečo mení výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ak uviedol, že súd prvej
inštancie síce vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, avšak vznik nároku

žalovaného na zmluvnú pokutu už bližšie neskúmal (z hľadiska žalobcom namietanej neurčitosti
vymedzenia predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou zmluvnej pokuty).
Týmto dovolací súd konštatoval, že dovolateľom namietané vady nedôkladného odôvodnenia a
prekvapivosti napadnutého rozhodnutia, nie sú dôvodné.

32.Ďalejuviedol,žepodľa§385ods.1CSPnaprejednanieodvolaniaodvolacísúdnariadipojednávanie
vždy, ak je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V prejednávanom spore odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo
veci vyhlásil dňa 28. januára 2021 verejne rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
v časti jeho výroku II. Odvolací súd tak vo veci nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie vykonané

súdom prvej inštancie, preto bol odvolací súd pri prejednaní odvolania viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho na základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvej inštancie. Dovolací súd uviedol, že
konštatovanie odvolacieho súdu o nenariadení pojednávania, resp. o nezopakovaní skutkových zistení
súdom nižšej inštancie však nie je možné akceptovať. Odvolací súd aj v odôvodnení napádaného
rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie vznik nároku na zmluvnú pokutu bližšie

neskúmal, ak sa riadil právnym názorom vysloveným skorším kasačným rozhodnutím odvolacieho súdu.
Po tomto konštatovaní odvolací súd pristúpil k hodnoteniu existencie/neexistencie nároku žalovaného
na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s ukončením diela, kedy dospel k záveru, že žalovanému
nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v dôsledku čoho
nedošlo ani k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní ani v časti 12.362,60 eur.

Dovolací súd zdôraznil, že druhoinštančný súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám
bez predpísaného procesného postupu len prehodnotiť a vyvodiť z toho kľúčové (a v tomto prípade úplne
opačné) závery. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde odvolací súd má iný názor na výpovednú
hodnotu vykonaného dôkazného prostriedku. Obdobný názor je súčasťou rozhodovacej praxe súdov
už značne dlhú dobu (napr. R 64/1966, R 92/1968, rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS 275/98).

Tento názor podporuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v stále aktuálnom náleze sp. zn. II. ÚS
387/2010 zo dňa 17. marca 2011. Nesprávnym procesným postupom, ktorým odvolací súd pristúpil k
hodnoteniu existencie/neexistencie nároku žalovaného na zmluvnú pokutu pre omeškanie žalobcu s
ukončením diela, a to bez toho, aby riadne zopakoval, resp. doplnil dokazovanie, zaťažil odvolací súd
konanie vadou, ktorá porušuje právo na spravodlivý proces žalovaného v značnej miere.

Odvolací súd preto svojím procesným postupom odporujúcim zákonnej úprave (§ 383 CSP) bez toho,
aby za účelom zopakovania, alebo doplnenia dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) nariadil odvolacie
pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP) vyhodnotil nové dôkazy. Týmto nesprávnym procesným postupom,
okrem iného odporujúcim zásade priamosti a ústnosti súdneho konania, odvolací súd znemožnil
žalovanému realizáciu jemu patriacich procesných práv, pričom miera tohto zásahu do procesných práv

žalovaného mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

33. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP vyvodil napokon aj z toho, že
upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku mu nebolo doručené na e-mailovú
adresu. V danom prípade žalobca (č.l. 276) aj žalovaný (č.l. 252) vo svojich písomnostiach žiadali „o

upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku” aj elektronickými prostriedkami. V spise
sa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd žiadosť žalovaného, resp.
dovolateľa vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval podľa § 219 ods. 3 CSP. Odvolací súd síce
oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, ako aj elektronickýmiprostriedkami na e-mailovú adresu žalobcu (č.l. 271 - pokyn súdu), avšak o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - neupovedomil právneho zástupcu žalovaného
elektronickými prostriedkami. Dovolací súd v preskúmavanej veci konštatoval, že postupom odvolacieho

súdu. ktorý nerešpektoval § 219 ods. 3 CSP došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie a
dospel k záveru, že žalovaný dôvodne namietal, že v konaní pred odvolacím súdom došlo aj k vade
zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP, a to aj v rozsahu porušenia jeho práva plynúceho
z ust. § 219 ods. 3 CSP.

34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je podľa ustanovenia §
420 písm. f) CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28. januára 2021 č.k. 4Cob/48/2020-277 zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1
CSP v spojení s § 450 CSP) s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného
konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

35. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po vrátení veci dovolacím súdom, viazaný
jeho právnym názorom prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), nariadil vo veci pojednávanie konané dňa 26.2.2026, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie.

36. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že písomným podaním zo dňa 12.12.2025 správkyňa Ing.

Anna Bružeňáková, úpadcu N. F. oznámila súdu, že dňa 02.10.2019 došlo k zverejneniu v Obchodnom
vestníku rok 2019 pod č. 109,
č. uznesenia 8Odk/403/2019, k vyhláseniu konkurzného konania na majetok úpadcu N. F., T..
XX.XX.XXXX, ktorým bola zároveň ustanovená za správcu dlžníka. Podľa § 47 ods. 4 ZKR zák. č.
7/2005 Z. z. podala návrh na pokračovanie v konaní prerušenom podľa § 47 ods. 1, v ktorom sa stáva

účastníkom konania namiesto úpadcu.

37. V zmysle intencií Najvyššieho súdu SR odvolací súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré predvolal
právnych zástupcov sporových strán a zopakoval dokazovanie nasledovnými listinnými dôkazmi:
Predžalobná výzva zo dňa 9.3.2015, Námietka k faktúre 200200728 zo dňa 28.1.2013, Oznámenie

o zápočte pohľadávok v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka a § 358 Obchodného zákonníka zo
dňa 10.1.2013 a zo dňa 26.4.2013, faktúra č. 09/2012, Zisťovací protokol o vykonaných stavebných a
montážnych prácach ZoD č. 907/2012, Príjmový pokladničný doklad - úhrada faktúry č. 09/2012, výpisy
z účtu D. F. č. účtu XXXXXXXXXX zo dňa 9.2.2015, Zápis o odovzdaní a prevzatí zo dňa 29.11.2012,
Zmluva o dielo č. 907/2012-VV, Zmluva o dielo č. 951/2012-VV, faktúra č. 200200639 zo dňa 29.11.2012,

faktúra č. 21212011 zo dňa 5.12.2012, Oznámenie o škode zo dňa 21.11.2012, 5.12.2012, Výzva -
ZoD 951/2012-VV zo dňa 13.11.2012, 23.11.2012, 12.12.2012, 20.12.2012, 8.1.2013, 18.1.2013, Denné
záznamy stavby (č.l. 90-97), Výpis z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.1.2013.
Odvolací súd neprihliadol na listinný dôkaz rekapitulácia stavby - rozpočet zo dňa 22.6.2012 (č.l. 142),
ktorý žalovaný pripojil k odvolaniu doručenému súdu dňa 19.09.2017 proti rozsudku súdu prvej inštancie

č.k. 25Cb/170/2015-123 zo dňa 22.06.2017, nakoľko nespĺňa predpoklad novoty v odvolacom konaní
podľa § 366 písm. d) CSP, žalovaný v odvolaní nedokázal, že tento nový prostriedok procesnej obrany,
ktorý uviedol až v odvolaní, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny.

38. Odvolací súd na pojednávaní zároveň umožnil právnym zástupcom strán sporu aj ústne poskytnúť

podrobnú odvolaciu argumentáciu a vyjadriť sa k odvolaniu, k námietkam odvolateľa. Právni zástupcovia
sporových strán zotrvali na svojich doterajších tvrdeniach a argumentácii vznesenej počas konania.
Zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že z priebehu celého doterajšieho konania má za
preukázané,žepohľadávkažalobcuuplatnenávtomtokonanívznikla,žalovanýjunenamietal,čiastočne
na ňu plnil, čiže nastali účinky uznania dlhu podľa Obchodného zákonníka a rovnako žalovaný

túto pohľadávku uvádza v listinách, ktorými si započítava svoju vlastnú pohľadávku zo zmluvnej
pokuty, čiže aj tento písomný prejav vôle predstavuje uznanie dlhu. Spornou otázkou preto ostalo, či
vznikla pohľadávka žalovaného na zmluvnú pokutu, ktorú si uplatňuje v tomto konaní. Mal za to, že
žalovaný dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, žalobca počas celého konania namietal neurčitosť
vymedzenia povinnosti sankcionovanej zmluvnou pokutou, a túto neurčitosť nepreukazuje ani listina,

ktorú žalovaný považuje za Prílohu č. 1 Zmluvy o dielo. Vzhľadom na to, že žalobca náležite preukázal
pohľadávku,pohľadávkanezanikla,navrhol,abyodvolacísúdpostupovalidentickyakovrozsudku,ktorý
bol najvyšším súdom zrušený, t.j. aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti II. výroku a zároveň,aby zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na odvolacom súde, ako i súde prvej
inštancie.

39. Zástupca žalovaného v záverečnej reči uviedol, že ZOD 951/2012 definuje Prílohu
č. 1 ako odbytový rozpočet (ocenený výkaz výmer). Predmetná listina bola založená v spise už od roku
2017 a oceňuje výmery stavebných prác (zateplenie objektu polikliniky), ktoré vykonával žalobca pre
žalovaného. Vo vzťahu k nepripusteniu tohto dôkazu žalovaný zastával názor, že súdne konanie začalo
ešte za účinnosti OSP a s ohľadom na prechodné ustanovenia CSP nie je možné aplikovať právne

posúdenie znovu v odvolacom konaní, taktiež tento dôkaz bol viac ako 9 rokov v spise, tvoril oporu
argumentácie žalovaného, žalobcovi bol tento dôkaz zrejmý, čo prehlásil minimálne na pojednávaní
12.11.2019 a súd s týmto dôkazom konal, aj keď ho nikde explicitne neuvádza. Taktiež žalobca nikdy
nepoprel, že táto listina nie je prílohou č. 1 a k takémuto popretiu dochádza až po deviatich rokoch.
Poukazujúc na svoje písomné vyjadrenia a ústne prednesy navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdiť a priznať žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania, dovolacieho konania v plnom

rozsahu a trov konania na súde prvej inštancie podľa pomeru úspechu.

40. Predmetom odvolacieho konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 12.362,60 eur s
príslušenstvom titulom neuhradenia zostávajúcej časti ceny za zhotovenie diela. Medzi sporovými
stranami bola dňa 05.09.2012 uzavretá Zmluva o dielo č. 907/2012-VV, predmetom ktorej bolo

realizovanie prác na stavbe „Rekonštrukcia a dostavba Zariadenia pre seniorov Mokrý Háj“. V konaní
nebol sporným nárok žalobcu na zaplatenie ceny za dielo. Spornou zostala otázka, či započítacími
úkonmi žalovaného - na listoch zo dňa 10.01.2013 a 26.04.2013 - Oznámenie o zápočte pohľadávok,
ktorým si započítal zmluvnú pokutu v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom, došlo k zániku
pohľadávkyžalobcu.Ktomubolopotrebnéustáliť,čimážalovanývočižalobcovipohľadávkuvyplývajúcu

z vyúčtovanej zmluvnej pokuty
v súvislosti s omeškaním ukončenia diela žalobcom.

41. Zmluvná pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade,
že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti

vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli
vzniknúť. Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre
prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia
svoju dohodu, prípadne, či použijú priamo termín „zmluvná pokuta“, ale rozhodujúci je obsah ich dohody.
Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúcej z akejkoľvek

zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej
pokute, ako zaisťovací prostriedok, je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou
zabezpečený.

42. Po zopakovanom dokazovaní odvolací súd zotrval na svojom predchádzajúcom právnom názore,

že zo Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV nevyplýva jednoznačné
a konkrétne vymedzenie (vecné a finančné) predmetu diela, ktorý mal žalobca realizovať pod sankciou
zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta bola v zmysle čl. IX bod 9.1 Zmluvy o dielo č. 951/2012-VV
dojednaná pre prípad omeškania žalovaného ako zhotoviteľa s ukončením a odovzdaním diela, avšak
zo žiadneho ustanovenia predmetnej zmluvy nevyplýva konkrétny predmet diela, t.j. čo presne mal

žalobca pre žalovaného vykonať. Aj keď po termíne odovzdania diela dňa 10.11.2012 boli v zmysle
denných záznamov na predmetnej stavbe uskutočňované ďalšie práce, práve vzhľadom na neurčitosť
vymedzenia predmetu diela v zmluve o dielo, nemožno dospieť k záveru, že by žalovanému vznikol
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za oneskorené ukončenie diela. Nakoľko žalovaný ako dôkaz
súdu predložil len Zmluvu o dielo č. 951/2012-VV bez príloh, ktoré mali byť v zmysle čl. XIV. bod 14.1

jej neoddeliteľnou súčasťou, neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniku nároku na zmluvnú pokutu.
Započítanie pohľadávky žalovaného tak odvolací súd vyhodnotil ako neplatné, takže k zániku žalovanej
pohľadávky žalobcu nedošlo.

43.OdvolacísúdodkazujenarozhodnutieNajvyššiehosúduSR,sp.zn. 2MCdo18/2007,podľaktorého:

„Započítanie v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia (§ 580 OZ ) je
forma bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním
vzájomných pohľadávok u veriteľa a dlžníka a ktoré súčasne umožňuje ušetrenie dvojakého splneniavzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi účastníkmi. Jeho význam spočíva
najmä v úspore nákladov, ktoré by inak obidvaja účastníci museli vynaložiť pri uskutočnení vzájomného
plnenia. Započítanie znamená zánik vzájomných pohľadávok, ktorý nastáva okamihom, v ktorom sa

stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a to za splnenia zákonných podmienok, ktorými sú: a)
vzájomnosť (reciprocita) pohľadávok, kedy dve osoby sú si navzájom súčasne veriteľom i dlžníkom,
b) skutočnosť, že plnenie rovnakého druhu (najčastejšie ide o započítanie pohľadávok peňažného
druhu), c) spôsobilosť pohľadávky na započítanie, t. j. že započítanie nie je vylúčené ani zákonom
ani právnym predpisom, ani dohodou účastníkov, ani povahou vzájomných pohľadávok a napokon d)

existencia prejavu smerujúceho k započítaniu, ako jednostranného právneho úkonu z obsahu ktorého
musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej je výške a proti ktorej pohľadávke
veriteľa smeruje. Tento prejav nemožno urobiť skôr, než sa pohľadávky stretnú. Ak niektorá z vyššie
uvedených podmienok chýba alebo ak prejav smerujúci k započítaniu bol urobený skôr, než sa vzájomné
pohľadávky stretli, účinky započítania nenastanú. … Z hľadiska účinnosti započítania pohľadávky
treba uviesť, že stretnutie vzájomných pohľadávok samo osebe nemá právne účinky, tieto nastanú

až kompenzačným prejavom ku dňu stretnutia pohľadávok (ex tunc). Tento kompenzačný prejav je
jednostranným právnym úkonom, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno
vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu námietku (započítací prejav) možno uplatniť po tom, keď sa
pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. K zániku
pohľadávok v dôsledku započítania dôjde v rozsahu, v akom sa pohľadávky navzájom kryjú. Ak je

niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky“.

44. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo 20/2007 : „Započítanie
(kompenzácia) je osobitným druhom zániku vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka.

Úprava kompenzácie v Obchodnom zákonníku je úpravou osobitnou, všeobecnú úpravu
započítania pohľadávok upravuje Občiansky zákonník (§ 580 a 581

OZ ). Ustanovenia Obchodného
zákonníka sa budú aplikovať iba v tých
prípadoch, kedy všetky započítavané pohľadávky vznikli z obchodných

záväzkových vzťahov (§ 261 a 262 OBZ ). Obe vzájomné
pohľadávky účastníkov vznikli z obchodných záväzkových vzťahov, preto ich treba

posudzovať podľa Obchodného zákonníka , a to aj inštitút započítania“.

45.Aplikujúcuvedenénaposudzovanúprávnuvec,jemožnéustáliť,žeprávnymnásledkomzapočítania
je zánik obidvoch vzájomných pohľadávok, pokiaľ sa kryjú, zánik pohľadávok nastáva okamihom, keď

sa tieto stretnú. Pre platné a účinné započítanie pohľadávok je teda nevyhnutné presné označenie
pohľadávky, jej výšku, kedy sa pohľadávka stala splatnou, v akej výške sa pohľadávky stretli a teda
započítavajú a aká časť pohľadávky a v koho prospech zostáva na zaplatenie.
Jednýmzpredpokladovzánikupohľadávokzapočítanímjevzájomnosťpohľadávkyveriteľaadlžníka.Zo
vzájomnosti vyplýva nevyhnutnosť existencie pohľadávky veriteľa aj dlžníka, a to v čase započítacieho

prejavu. Neexistencia pohľadávky v čase započítania má za následok neplatnosť právneho úkonu
sledujúceho započítanie. Nakoľko žalovaný v konaní nepreukázal existenciu svojej pohľadávky v čase
započítania, uplatnenej z titulu zmluvnej pokuty, účinky započítania pohľadávky žalovaného nenastali,
takže k zániku žalovanej pohľadávky žalobcu nedošlo.

46. Keďže ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mali za následok zmenu právneho názoru odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí, odvolací
súd dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty vyúčtovanej faktúrou č. 200200728, v dôsledku čoho nedošlo k zániku pohľadávkyuplatnenej žalobcom v tomto konaní v časti 12.362,60 eur (12.708,20 eur - 345,60 eur). Žalobou
uplatnený nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 12.362,60 eur preto odvolací súd po opätovnom
preskúmaní veci vyhodnotil ako dôvodný. Keďže žalovaný je so splnením peňažného záväzku v

omeškaní, žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok
z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku
je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná
a súdom priznaná výška úroku z omeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
keďže úroková sadzba ECB bola v rozhodnom období 0,75 % ročne. Dôvodný je preto aj nárok žalobcu

na úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 01.12.2012 do zaplatenia.

47. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

48. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

49. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k.
25Cb/170/2015-199 zo dňa 12.11.2019 v zmysle § 388 CSP zmenil v časti II. výroku tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.362,60 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od

01.12.2012 do zaplatenia, a to všetko so troch dní od právoplatnosti rozsudku.

50. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

51. Podľa § 369 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

52. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

53. Nakoľko bol žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný, odvolací súd napadnutý rozsudok
v časti III. výroku zmenil tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania rozsahu 100 %.

54. O trovách odvolacích konaní a dovolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešný žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov
odvolacích konaní a dovolacieho konania.

55. O výške náhrady trov konania rozhodne zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z . v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).