Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725200568
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6725200568.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Náměstí T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika,
IČO: 04 355 211, právne zastúpený JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, Advokátska kancelária
so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava – mestská časť Dúbravka, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., o zaplatenie 450,-- eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15Csp/5/2025-52 zo dňa 24. júna 2025
ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok) a vyslovil, že žalovaná nemá
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (II. výrok).

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca sa žalobou
podanou na súde prvej inštancie dňa18.02.2025 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 450,- eur s

príslušenstvom ako nedoplatku zo splatného úveru poskytnutého žalovanej žalobcom.

3. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca je právnická osoba
registrovaná v Obchodnom registri Českej republiky s registrovaným sídlom v Českej republike. Žalobca
ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili elektronicky dňa 11.02.2022 zmluvu o úvere č. 623784
(ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške
450,- eur s úrokovou sadzbu 0 %, s ročnou percentuálnou mierou nákladov 2 513,26% a s poplatkom

za poskytnutie úveru 128,- eur. Doba trvania úveru bola dohodnutá na 28 dní s dátumom splatnosti
úveru dňa 11.03.2022. Žalovaná uzatvorením zmluvy o úvere prehlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy,
pred uzatvorením zmluvy sa oboznámila s jej obsahom ako aj obsahom všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej aj „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne
výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa bodu 04 predmetných VPPÚ (s platnosťou od 24.08.2021)
sa na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ použijú ustanovenia právneho poriadku Českej
republiky.

4. Na základe takto vykonaného dokazovania a s poukazom na ust. čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie č. 1215/2012“), § 2 písm. c), § 11 ods. 3, § 20ods. 1, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29.02.2024 (ďalej aj
„zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, a § 54a zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ“), čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 písm. a), b) a
ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej aj „nariadenie Rím I“) dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

5.Súdprvejinštanciemalzato,žezmluvaoúverejespotrebiteľskouzmluvou,žalovanámalapostavenie

spotrebiteľa, čo žalobca ani nenamietal.

6. Žalobca bol s poukazom na čl. 6 ods. 2 v spojení s čl. 3 nariadenia Rím I názoru, že zmluva
o úvere sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky, pretože sa v nej uvádza, že je uzatvorená
podľa českého Občianskeho zákonníka a českého zákona č. 257/2016 Zb. o spotrebiteľskom úvere,
čo postačuje pre voľbu rozhodného práva zmluvnými stranami a navyše táto voľba vyplýva z VPPÚ.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS je harmonizovanou smernicou, nepredstavuje len nejaký minimálny
štandard ochrany, preto by právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere mala byť v každom
členskom štáte EÚ rovnaká, a z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať, z pohľadu ktorého práva členského
štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie.

7. Súd prvej inštancie bol však názoru, že voľba práva Českej republiky nebola jednoznačne a
nesporne dohodnutá v samotnej zmluve o úvere. Za nepostačujúce pre takúto voľbu považoval uvedenie
na začiatku zmluvy, že zmluva sa má spravovať príslušnými ustanoveniami zákona č. 89/2012 Sb.
Občanského zákoníka a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, podľa jeho názoru ide iba

o konštatovanie a nie ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé zmluvné dojednanie účastníkov zmluvy o
rozhodnompráve.Zatakútoprávneúčinnúvoľbuneuznalanidohoduuvedenúvbode04VPPÚ,nakoľko
tieto majú mať iba vysvetľujúci a technický charakter k skutočnostiam uvedeným v zmluve o úvere.
Skutočnosť, že VPPÚ mali byť elektronicky podpísané žalovanou nepovažoval za podstatnú, pretože
sa evidentne jedná o jednostranný formulár, ktorého obsah žalovaná nemohla žiadnym spôsobom

ovplyvniť. Preto podľa súdu prvej inštancie nemožno konštatovať, že skutočnosti uvedené vo VPPÚ
sú výsledkom konsenzu prejavu vôle oboch zmluvných strán. Žalovaná podpisom iba potvrdzuje, že
sa zoznámila v dostatočnom predstihu s ich obsahom a že im porozumela. Ani konštatovanie, že ich
považuje za „právně beze zbytku závazné“ uvedené v bode 29 VPPÚ nemôže zakladať tak podstatnú
skutočnosť, akou je dohoda o voľbe rozhodného práva, nakoľko takýto prejav vôle musí byť jasný, určitý

a úplne zrozumiteľný tak, aby tu nebola žiadna pochybnosť o tom, že spotrebiteľ si zmluvne dohodol
aplikáciu iného právneho poriadku ako právneho poriadku Slovenskej republiky. Takéto jednostranné
určenie rozhodného práva (zo strany veriteľa, dodávateľa služby) preto nie je možné považovať za voľbu
spotrebiteľa podľa článku 6 ods. 2 Nariadenia Rím I.

8. Podporne súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že právo Európskej únie v oblasti
spotrebiteľského práva je harmonizované, automaticky neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne
totožné. Každá z členských krajín Únie si môže upraviť v rámci svojho právneho poriadku práva
spotrebiteľa aj v širšom rozsahu a rozšíriť tak ochranu spotrebiteľa pri zachovaní účelu smernice. Preto
neobstojí argumentácia žalobcu, že pre žalovanú ako spotrebiteľa vôbec nie je podstatné, aký právny

poriadok bude na prejednávanú vec aplikovaný. Spotrebiteľská ochrana je širším právnym inštitútom,
ako vyplýva len zo skutočne výrazne harmonizovaného práva spotrebiteľských úverov, napr. v súvislosti
so zohľadňovaním premlčania nároku a treba zohľadniť tiež celkový kontext povoľovacieho procesu
Národnou bankou Slovenska v oblasti poskytovania nebankových spotrebiteľských úverov.

9. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že v tomto prípade je potrebné vychádzať z článku 6 ods. 1 písm. b)
Nariadenia Rím I, v zmysel ktorého sa zmluva o úvere spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého
pobytu spotrebiteľa, t.j. právnym poriadkom Slovenskej republiky vzhľadom na to, že žalobca smeruje
svoju podnikateľskú činnosť na túto krajinu a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

10. Žalobca ďalej v konaní argumentoval tým, že podniká len na území Českej republiky, je nositeľom
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej republike, preto nepotrebuje osobitné
povolenie od Národnej banky Slovenska s poukazom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie zaručujúcu
vo svojich článkoch právo usadiť sa na jej území, zásadu rovnakého zaobchádzania a zákazobmedzovania voľného poskytovania služieb v rámci EÚ spoločnosťami usídlenými v krajine Únie
odlišnej od krajiny, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým sú služby určené a s poukazom na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019. Poukázal tiež na recitál č. 6 Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS, v zmysle ktorej vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je
zaručený voľný pohyb tovaru a služieb. Ani v prípade zahraničných bánk sa nevyžaduje osobitná
banková licencia na území SR, postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu Českej národnej
banky o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republiky Národnej banke Slovenska, z čoho vyvodil,

že ak v prípade zahraničných bánk postačuje obyčajné oznámenie domovského orgánu dohľadu
vyžadované právnym predpisom, v prípade poskytovateľov spotrebiteľských úverov pri ktorých právny
predpis nič také nepožaduje, nie potrebné pre poskytovanie spotrebiteľských úverov ani oznámenie
domovského orgánu dohľadu, ani osobitné povolenie orgánu dohľadu v krajine obvyklého pobytu
spotrebiteľa.

11. K tejto argumentácii žalobcu súd prvej inštancie v nadväznosti na záver o aplikácii slovenského
právneho poriadku na právny vzťah založený zmluvou o úvere uviedol, že v zmysle zákona č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov NBS ako orgán dohľadu
nad finančným trhom a okrem iného aj dohľadu v oblasti ochrany finančných nárokov spotrebiteľov
na území SR udeľuje povolenie iným veriteľom na poskytovanie úverov alebo pôžičiek, ktoré nie sú

spotrebiteľským úverom, pričom toto povolenie sa v zmysle § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.
vyžaduje pri všetkých iných veriteľoch bez ohľadu na ich sídlo, či právny poriadok, podľa ktorého boli
založení. V danom prípade preto nemôže ísť o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci voľného
pohybu služieb, ani žiadnu diskrimináciu, nakoľko žalobca je oprávnený podnikať na území SR za
predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska rovnako ako ostatné právnické

osoby, ktoré spĺňajú podmienky upravené v § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.. Preto sa súd prvej
inštancie nestotožnil s názorom žalobcu, že takéto povolenie nepotrebuje.

12. Vychádzajúc následne z ust. § 24 ods. 3, § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. a upozornenia NBS, že
žalobca nemal v čase poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanej udelené povolenie na poskytovanie

spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na území SR súd prvej inštancie považoval zmluvu
o úvere za neplatnú. Preto právo uplatňované žalobcom v konaní právne kvalifikoval ako právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z neplatného právneho úkonu. V zmysle § 54a OZ
skúmal ex offo, či je toto právo premlčané. Vzhľadom na to, že žalovaná čerpala peňažné prostriedky
dňa 11.02.2022 a žaloba bola podaná na súd dňa 18.02.2025, s poukazom na ust. § 107 ods. 1 a 2

OZ ustálil, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané, preto žalobu žalobcu
v celom rozsahu zamietol (§ 100 ods. 1 OZ v spojení s § 54a OZ).

13. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej

aj „CSP“) tak, že žalovanej ako plne úspešnej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal,
nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu nevyplývajú.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca. Rozhodnutie
označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t. j. z dôvodov, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

15. Žalobca namietol záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o úvere je neplatná z dôvodu, že
žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike, ktorý podľa
neho nezodpovedá aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) a mal

by za následok porušenie práva Európskej únie. Žalobca v tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019. Podľa žalobcu je nepochybné, že v tejto veci Súdny
dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenie národného práva (je úplne jedno, o aký národný
zákon ide) stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľov so zahraničnýmveriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno
na jeho základe založiť neplatnosť zmluvy o úvere. Preto zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok

flagrantné porušenie práva EÚ. Žalobca poukázal na precedenčnú záväznosť rozhodnutí súdneho dvora
Európskej únie a povinnosť všeobecného súdu sa s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie vysporiadať a ak sa tak nestane, dochádza k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces.
(viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 462/2022, sp. zn. III. ÚS 651/2016,
III. ÚS 309/2020).

16. Žalobca opätovne zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí
Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť
na základe povolenia Českej národnej banky, pričom finančné služby poskytuje v prostredí internetu vo
viacerých jazykových verziách.

17. Podľa žalobcu je potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní
Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“) a to konkrétne z čl. 49 o práve usadiť sa, z čl. 54 o rovnakom
zaobchádzaní a z čl. 56, v ktorom sa členským štátom Európskej únie zakazuje obmedzovať voľné
poskytovanie služieb spoločnosťami “usídlenými v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi
sú osoby, ktorým sú tieto služby určené“. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia

pochádzajúci z krajín Únie môžu voľne ponúkať svoje služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu
príslušnosť a rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom
na založenie živnosti či podniku. Názorová línia Súdneho dvora EÚ je v tom smere, že členské štáty
nemôžuzakazovaťspoločnostiamvykonávaťpodnikateľskúčinnosťnaichúzemízdôvodu,ženespĺňajú
vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo, čo

žalobca spĺňa. Žalobca dal do pozornosti rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-76/90 (Manfred
Säger), C-120/78 (Cassis de Dijon) a C-384/93 (Alpine Investments BV).

18. Ďalej žalobca poukázal na recitál č. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“),

v zmysle ktorého vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb
tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti
bez vnútorných hraníc má zásadný význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít. Zo skutočností
týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda nemožno prijať názor, že k cezhraničnému
poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia

udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné navyše povolenie zo
strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv
založených primárnym právom Európskej únie a súd si musí prednostne urobiť jasný názor o výklade
práva Európskej únie. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované smernicou,
a preto platí rovnako tak na území Českej republiky ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska

plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českou národnou bankou pre subjekt
sídliaci na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej republiky nemá umiestnený ani podnik,
ani organizačnú zložku.

19. Žalobca zopakoval, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí požiadavka pre nadobudnutie

osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu
dohľadu Českej národnej banky o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnou bankou
Slovenska, čo vyplýva z ust. § 11 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Ak teda v prípade
zahraničných bánk (ktorých regulácia je podstatne prísnejšia ako v prípade „nebankových“ poskytovateľ
spotrebiteľskýchúverov)postačuje„obyčajné“oznámeniedomovskéhoorgánudohľaduNárodnejbanke

Slovenska, ktoré vyžaduje právny predpis, v prípade poskytovateľov spotrebiteľských úverov právny
predpis nič také nepožaduje.

20. Národná banka Slovenska mohla síce upozorniť na akúsi nepovolenú činnosť žalobcu, no dodnes
žalobca neobdŕžal žiadnu informáciu od orgánu činného v trestnom konaní o nedovolenosti jeho činnosti

a ani NBS dodnes nevykonala žiaden dohľad nad jeho činnosťou (zjavne si uvedomujúc nedostatok
vlastnej právomoci), práve naopak u žalobcu vykonala dohľad Česká národná banka.21. Čo sa týka rozhodného práva, žalobca zopakoval, že je právnickou osobou zapísanou do
Obchodného registra Českej republiky, má registrované sídlo v Českej republike a udelené povolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českou národnou bankou. Na území Slovenskej republiky

nemá zriadenú organizačnú zložku, ani tu nepodniká. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu v českom
jazyku podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve nielen odkázali, ale sa na ňom aj
dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre jeho voľbu, ak je vôbec táto
voľba nevyhnutná. V zmluve o úvere strany výslovne uviedli, že ju uzavreli podľa zákona č. 89/2012 Sb.
-„Občanský zákoník“ a zákona č. 257/2016 Sb. „o spotřebitelském úvěru“. Podľa ustálenej judikatúry

postačuje z hľadiska voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka uviesť ustanovenia zvoleného predpisu
v záhlaví zmluvy, čo je možné per analogiam aplikovať aj na voľbu právneho poriadku. V tomto smere
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/1306/2005 zo dňa
27.11.2007.

22. Aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná, nakoľko právna

úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice. Podľa recitálu
č.9smerniceúplnáharmonizáciajepotrebná,abysavšetkýmspotrebiteľomvspoločenstvezabezpečila
vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov, a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh a členské
štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne opatrenia ako ustanovenia
tejto smernice. Smernica nepredstavuje minimálny štandard ochrany a teda právna ochrana v prípade

zmlúv musí byť v každom štáte rovnaká. Súd prvej inštancie bol preto povinný aplikovať české právo,
ktoré nie je pre spotrebiteľa menej výhodné.

23. Žalobca upriamil pozornosť aj na to, že v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - Rím I (ďalej aj „Nariadenie Rím

I“) sa v prípade spotrebiteľskej zmluvy použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. slovenské
právo, avšak iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa
alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, ale smeruje svoju
činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca vykonáva činnosť v Českej
republike a nie v Slovenskej republike a samotná internetová stránka ešte neznamená, že podnikateľ

smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhodné je aj v akej mene
sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú
na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o nevyhnutné údaje na kontaktovanie
podnikateľa. Nakoľko sa však zmluvné strany dohodli na voľbe českého práva, je posudzovanie
smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu irelevantné. Je nepochybné, že české právo podlieha

plnej harmonizácii v zmysle smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalobcu ochrany, ktorú mu
poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade
absencie voľby bol rozhodným. Keďže právna ochrana v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere by
mala byť v každom členskom štáte Európskej únie rovnaká, nemá zmysel skúmať, z pohľadu ktorého
práva členského štátu Európskej únie je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia

alebo nie.

24. Podľa žalobcu súd prvej inštancie z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku
pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle smernice a aplikáciu
slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva

súkromného(nariadeniaRímI)založilnainštitúteprávaverejného,ktorýmnepochybneotázkapovolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Ignorujúc ústavnoprávny princíp „favor contractus“
konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere len na základe skutočností, že žalovaný nemá v
Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Táto skutočnosť
naviac neznamená, že právny poriadok Českej republiky je pre spotrebiteľa menej výhodný ako

slovenský. Súd prvej inštancie naviac konal v priamom rozpore s primárnym právom Európskej únie, s
jednou z jeho základných slobôd - slobodou voľného pohybu služieb.

25. Napokon žalobca nesúhlasil ani s právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní jeho práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré

stanovuje, že v prípade neplatnosti zmluvy o úvere je spotrebiteľ povinný vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky nie okamžite, ale v lehote, resp. splátkach dojednaných v zmluve, ak by neexistoval dôvod
jej neplatnosti. Súd prvej inštancie preto nemal počítať začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy.26. Navyše žalobca považoval za nesprávne použitie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby podľa §
107 ods. 1 OZ, pretože nemal v čase uzavretia zmluvy vedomosť o tom, že má poskytovať úver iba na
základe povolenia NBS, naviac ak dodnes trvá na tom, že toto povolenie nepotrebuje.

27. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

28. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

29. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34
ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní
podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich sa
procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní
nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj od neho závislý II.
výrok o nároku na náhradu trov konania sú vecne správne a je potrebné ich podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť.Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvejinštancieohľadneneplatnostizmluvyoúvere

z dôvodu absencie povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie úverov na strane žalobcu,
aj keď čiastočne z iných dôvodov, ako uviedol súd prvej inštancie. Na zdôraznenie vecnej správnosti
výrokovej časti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd uvádza:

30. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaná

uzatvorili prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk zmluvu o úvere č. 623784, na základe
ktorej bol zo strany žalobcu žalovanej poskytnutý jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume
450,- eur s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 128,- eur, s úrokovou sadzbou 0 % a ročnou
percentuálnou mierou nákladov 2 513,26%. Dobu trvania spotrebiteľského úveru si zmluvné strany
dohodlina28dní.Celkováčiastka,ktorúmalažalovanázaplatiťbolavovýške578,-eur,pričomžalovaná

sa zaviazala zaplatiť poskytnutý úver jednorazovou splátkou v sume 578,- eur s dátumom splatnosti dňa
11.03.2022. V úvodnej časti zmluvy o úvere je uvedené, že zmluvné strany uzavreli predmetnú zmluvu
podľa zákona č. 89/2012 Sb. - „občanský zákonník“ a zákona č. 257/2016 Sb. „o spotřebitelském úvěru“.
V zmysle bodu II. zmluvy o úvere, neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere tvoria Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani

VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky. Z konania tiež vyplynulo a medzi
stranami nebolo ani sporné, že žalobca vystupujúci v predmetnom záväzkovom vzťahu ako dodávateľ
je právnickou osobou zapísanou v Obchodnom registri Českej republiky, kde má aj svoje registrované
sídlo a žalovaná je spotrebiteľkou s bydliskom a obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky.

31. Súd prvej inštancie implicitne dospel k záveru, že má danú právomoc v zmysle čl. 18 ods. 2
nariadenia č. 1215/2012, v zmysle ktorého bolo možné žalovanú ako spotrebiteľku zažalovať len na
súde členského štátu, v ktorom má bydlisko. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej
republiky, bolo primárne potrebné s poukazom na to, že ide o konanie s cudzím prvkom a dochádza
k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch, ustáliť rozhodné právo, podľa ktorého

bude vec prejednávaná. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky
poukazujúc na čl. 6 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 nariadenia Rím I, s ktorým záverom sa odvolací súd
plne stotožňuje, Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva stavia
ťažiskovo na tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods.
1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá nariadenia Rím I) a zároveň žalobca nemal za splnenú výnimku

z voľby právneho poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia Rím I, podľa ktorého voľba
rozhodného práva pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú
ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby
bolo rozhodným právom, nakoľko vzhľadom na to, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských
úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice, nemožno považovať právny poriadok Českej

republiky za menej výhodný.

32. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebookolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

33.Podľačl.6ods.1NariadeniaRímI,beztoho,abybolidotknutéčlánky5a7,zmluvauzavretáfyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:

a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

34. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia Rím I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3
zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva

však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

35. Čo sa týka dohody zmluvných strán ohľadom rozhodného práva, snaha o ňu je zrejmá zo zmluvy
o úvere, ktorá sa má spravovať ustanoveniami českého Občianskeho zákonníka a českého zákona

o spotrebiteľskom úvere, ako i z pripojených VPPÚ, ktoré odkazujú na právny poriadok Českej republiky.
Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie Rím I umožňuje aj pri spotrebiteľských
zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá, však musí byť naplnená aj podmienka
vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie
byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno

odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom (podľa
čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I). Takýmto právom by s poukazom na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia
Rím I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej) a to za predpokladu,
že podnikateľ (žalobca) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo

niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti (písm. b/). V danom
prípade podľa názoru odvolacieho súdu takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje práve ustanovenie §
11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak osoba bez povolenia poskytne peňažné
prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Odvolací súd
sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských

úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto plná harmonizácia sa prejavuje
v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v § 9 stanovené, že nebankový
poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský
úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej
udelila Česká národná banka a v § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním

povinností poskytovateľa... stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej právomoci
(EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národná banka. Zákon č. 257/2016 Sb. je však platný a účinný len
na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky, daný právny predpis
a ČNB neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území

Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona
č. 257/2016 Sb. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/
cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej
úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného
právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti čl. 20 smernice Európskeho

parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č.
Rady 87/102/EHS, z ktorého vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu
vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní.
Na území Slovenskej republiky takýto orgán dohľadu predstavuje Národná banka Slovenska, ktorá
udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Z čl. 23 danej

smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky potrebné opatrenia, aby
zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.
Nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentua Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/
EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do právneho
poriadku Slovenskej republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z. z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu

k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia
udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ
je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré
sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného
Národnou bankou Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta prvá zákona č.

129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 smernice), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy
v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom,
subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho vyplývajúcej) by bola žalovaná
ako spotrebiteľka s bydliskom na území SR zbavená v prípade jeho neaplikácie, a ktoré tak poskytuje
spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR právnu ochranu, ktorú mu nemôže
poskytnúť právny poriadok Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka z dohody o voľbe

práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia Rím I. Cieľ smernice by totiž nebol naplnený, ak by
na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného
členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom
štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa

nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez
ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa 31.10.2023 v inej právnej veci
žalobcu s obdobným skutkovým a právnym základom, v ktorom sa uvádza: „Za nedôvodnú považoval
odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území SR stačí, že má

povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou. Ustanovenia o udelení povolenia
sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je
v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať
služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to bez
ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z

iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej
inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná, a takýto záver nie
je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.“

36. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že ani u banky so sídlom v členskom štáte EÚ (napr. v Českej

republike) sa nevyžaduje udelenie osobitného povolenia na vykonávanie svojej činnosti na území iného
členského štátu (napr. Slovenskej republiky), postačuje notifikácia orgánu dohľadu členského štátu,
v ktorom má banka sídlo (napr. ČNB) o zámere vykonávať svoju činnosť na území iného členského
štátu orgánu dohľadu v inom členskom štáte (napr. NBS), je nutné poznamenať, že banka na udelenie
licencie musí spĺňať prísnejšie podmienky a podlieha prísnejšiemu dohľadu vo svojom domovskom

štáte oproti nebankovému subjektu. Preto sa u nej nemusí vyžadovať osobitné povolenie na výkon
činnosti v inom členskom štáte EÚ, ale napriek tomu sa stále vyžaduje notifikácia. Je nelogické, aby u
nebankového subjektu, ktorý nemusí spĺňať tak prísne podmienky ako banka, by sa nevyžadovalo ani
udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, resp. iných úverov alebo pôžičiek orgánom
dohľadu v hosťujúcom členskom štáte, ba ani len notifikácia, ktorá sa požaduje aj u bánk.

37. Čo sa týka námietky žalobcu, že on vykonáva činnosť len v Českej republike a samotná internetová
stránka, jej jazyk, ani mena, v akej úver poskytuje ešte neznamenajú, že ako podnikateľ smeruje svoju
činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia
Rím I), túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. V danom prípade je zrejmé, že žalobca smeruje svoju

činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych
konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorý majú
obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti (§ 186
CSP), ďalej i z toho, že žalobca ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej
vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom

jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Táto (internetová stránka) je len jedným z viacerých
kritérií, z ktorých súhrnu je nutné vyvodiť splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia
Rím I.38. O skutočnosti, že žalobca smeroval svoju podnikateľskú činnosť a v jej rozsahu ponúkal a poskytoval
úvery slovenským spotrebiteľom svedčí aj rozhodnutie Českej národnej banky č. k. 2023/44876/570
zo dňa 18.04.2023 verejne dostupné na internetovej stránke: https://www.cnb.cz/export/sites/cnb/cs/

dohled-financni-trh/.galleries/prilohy/S-Sp-2021_00080_CNB_573.pdf" https://www.cnb.cz/export/sites/
cnb/cs/dohled-financni-trh/.galleries/prilohy/S-Sp-2021_00080_CNB_573.pdf , ktorým bolo o. i.
žalobcovi odňaté oprávnenie na výkon činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru,
pretože bolo udelené na základe nepravdivých a zavádzajúcich údajov uvedených v obchodnom
pláne o rozsahu a objeme poskytovaných spotrebiteľských úverov a popise plánovaného spôsobu ich

dosiahnutia a charakteristike cieľovej skupiny spotrebiteľov, keď v rozpore s údajmi tam uvedenými boli
spotrebiteľské úvery ponúkané a poskytované v mene EUR spotrebiteľom na Slovensko.

39. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm. b)
v spojení s čl. 6 ods. 2 Nariadenia Rím I v predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné právo
Slovenskej republiky.

40. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska
na poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považuje za rozpornú s právom Európskej únie (konkrétne
s čl. 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže postačuje, že má povolenie
na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou, odvolací súd nadväzujúc na skutočnosti

uvedené už v bode 35. odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že ide o kogentnú právnu úpravu
vyplývajúcu z transpozície smernice do nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť,
a prostredníctvom ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Takáto
právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či
pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí

diskriminačne,atedanemôžeísťoobmedzovanieposkytovaniaslužiebvrámcivoľnéhopohybuslužieb,
t. j. o rozpor s právom Európskej únie. Žalobca, ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm.
c) zákona č. 129/2010 Z. z. je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za
predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska.

41. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, ktorý má podľa
neho podporovať právny názor žalobcu o tom, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť
absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné
poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 ZFEÚ, odvolací súd poukazuje na to, že aj v zmysle rozhodnutí

ústavného súdu, na ktoré poukázal samotný žalobca, je všeobecný súd povinný vysporiadať sa
s judikatúrou SD EÚ pre vec relevantnou. Odvolací súd je názoru, že z uvedeného rozhodnutia SD
EÚ v tomto konaní vzhľadom na odlišné skutkové základy vychádzať nemožno. Je totiž potrebné
zohľadniť skutkový stav z ktorého vychádzal právny záver Súdneho dvora EÚ uvedený v danom
rozhodnutí. V prvom rade odvolací súd dáva pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho

(chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným
prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi
dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia. Zmluva, ktorá bola
predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde bola uzatvorená dňa 05.01.2007 a bola na

základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou
prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im
odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že
zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského
štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia

vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú
absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím
účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon
o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na
dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je

všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom,
ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom
na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že
článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akúide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené
na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi
so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého

členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich
uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy.
Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil
retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade
absencie povolenia bolo upravené v našom právnom poriadku už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere

žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom
so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

42. Pokiaľ žalobca v súvislosti s problematikou spĺňania podmienok poukázal na niektoré rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ, z týchto nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp.
že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon)

sa totiž riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu
na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by
mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že
neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené
na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne

mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako
je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozhodnutia vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,
že sa týkalo poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ
nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že
osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná

potrebám príjemcov. Napokon pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci
C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa

uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát
chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť
alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.
43. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka

povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným zákonom
č. 129/2010 Z. z. ako predpisom z oblasti súkromného práva, z ktorého súd prvej inštancie správne
vychádzal.

44. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pritom z ustanovenia § 11 ods. 3
v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.

45. K odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie

ohľadne námietky premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd
uvádza, že žalobca osobitne nenapádal záver súdu prvej inštancie, že v prípade vyslovenia neplatnosti
zmluvy o úvere je plnenie peňažných prostriedkov prijatých žalovanou od žalobcu jej bezdôvodným
obohatenímnajehoúkorzískanýmzneplatnéhoprávnehoúkonuvzmysle§451ods.1a2OZ.Vzmysle
§ 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110).

Nie vždy sa počiatok premlčacej doby viaže na splatnosť pohľadávky, resp. na možnosť vykonať právo
po prvý raz. Ust. § 101 OZ, v zmysle ktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, predstavuje všeobecné
pravidlo. Osobitné pravidlá závisia od druhu práva, resp. plnenia. Preto pokiaľ ide o právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, všeobecné pravidlo uvedené v § 101 OZ sa neuplatní vzhľadom na ust. §

107 ods. 1 a 2 OZ, podľa ktorých právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil; najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pre posudzovaniepremlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je teda rozhodujúce, kedy bolo možné právo
vykonať po prvý raz, t.j. v akej lehote ho bola žalovaná ako spotrebiteľka povinná vrátiť, ale z hľadiska
počiatku plynutia objektívnej 3 – ročnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy bezdôvodné obohatenie

vzniklo, kedy k nemu došlo a z hľadiska počiatku plynutia subjektívnej 2 – ročnej premlčacej doby kedy
oprávnený nadobudol vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia (vrátane jeho výšky) a kto sa
na jeho úkor obohatil. Ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. upravujúce splatnosť bezdôvodného
obohatenia je dané na prospech, ochranu spotrebiteľa, aby v dôsledku neplatnosti zmluvy o úvere, ktorú
nespôsobil, nezapríčinil, neutrpel ujmu v podobe povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v zmysle §

563 OZ prvého dňa potom, čo ho o to veriteľ požiada.

46. Žalovaná získala peňažné prostriedky v sume 450,- eur neoprávnene z neplatného právneho úkonu
–zmluvyoúveredňa11.02.2022,kedydošlonielenkuzatvoreniuzmluvy,aleajkposkytnutiupeňažných
prostriedkov. V tento deň sa teda na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Súd prvej inštancie v bode
24 odôvodnenia napadnutého rozsudku len stroho konštatoval, že s poukazom na ust. § 107 ods. 1

a 2 OZ považuje právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za premlčané, z čoho možno
konkludentne vyvodiť, že ho považoval za premlčané tak v subjektívnej 2 – ročnej premlčacej dobe podľa
§ 107 ods. 1 OZ, ako aj v objektívnej 3 – ročnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 2 OZ. Subjektívna
premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, čo vyplýva z ust. § 107 ods. 2 OZ,
v zmysle ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí najneskôr za tri roky

odo dňa, keď k nemu došlo. V tomto prípade je irelevantné, kedy sa žalobca dozvedel, že sa žalovaná
na jeho úkor bezdôvodne obohatila, nakoľko ku dňu podania žaloby (18.02.2025) už uplynula objektívna
3 – ročná premlčacia doba, a to v piatok 11.02.2025 v zmysle § 122 ods. 2 veta prvá OZ, podľa ktorého
koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním
alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Odvolací súd preto

považuje aj záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
za vecne správny.

47. Odvolací súd preto uzatvára, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
f) a h) CSP neboli vo vzťahu k I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej uplatnené dôvodne.

48. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní síce formálne označil aj odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a e) CSP, tieto však v obsahu odvolania žiadnym spôsobom
nešpecifikoval, neuviedol konkrétne okolnosti, v ktorých má spočívať iná vada konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo aké dôkazy navrhnuté v konaní pred súdom prvej

inštancie potrebné pre rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie nevykonal. Tým, že v lehote na podanie
odvolania nekonkretizoval tieto odvolacie dôvody, vlastne ich neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj
autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne
viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone
uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti)

odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
strana 1237). Taktiež v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019
z 05.11.2019 iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby
odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov.

49. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku vo veci samej
ako vecne správny potvrdil.

50. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie
rozhodol v rozsudku o nároku strán sporu na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci
(§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP) a správne žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli, nakoľko bola v konaní pasívna,

k žalobe sa nevyjadrila a pojednávania vo veci sa nezúčastnila. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. 02. 2018, uverejnené v Zbierke stanovísk
NSSRarozhodnutísúdovSRpodč.R72/2018,ktoréhoprávnavetaznie:„Akpodľaobsahuspisustranev konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku,
zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“

51. Z rovnakého dôvodu aplikujúc ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP
odvolací súd nepriznal žalovanej voči žalobcovi ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko
ani v odvolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli, k odvolaniu žalobcu sa do rozhodnutia odvolacieho
súdu nevyjadrila.

52. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).