Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/135/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124338035
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6124338035.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam

Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej
veci žalobcu B 2 AGRO s.r.o., so sídlom Podrybnícka 2741/1, 069 01 Snina, IČO: 51 154 153, zastúpený
JUDr. Peter Gdovin, so sídlom advokátskej kancelárie A. XXXX/XXX, XXX XX B., IČO: 42 026 938 proti
žalovanému AGRO DLHÉ, s.r.o., so sídlom Na Troskách 1635/3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 461
580, zastúpený LawFactory advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Protifašistických bojovníkov 11, 040
01 Košice, IČO: 44 698 054, o zaplatenie 7.415,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
I. a III. výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 68Cbi/154/2024-131 zo dňa 24.

marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 68Cbi/154/2024-131 zo dňa 24. marca 2025
v časti napadnutej I. a III. výrokovej vety p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom I. výrokovou vetou rozhodol, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.393,75 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,50%
ročne zo sumy 5.234,26 Eur odo dňa 01.03.2024 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 13,50

% ročne zo sumy 2.159,49 Eur odo dňa 16.12.2024 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. II. výrokovou vetou v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. výrokovou vetou rozhodol, že
žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 99,42 %.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení Obchodného zákonníka § 261 ods. 1, 9,
§ 1 ods. 2, § 344, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, 2, § 369 ods. 1, podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
§ 663, § 671 ods. 1, podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. § 1 ods. 2.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 7.415,26 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného
obohatenia za užívanie poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve žalobcu. Žalobca so žalovaným uzavrel
dňa 04.02.2022 nájomnú zmluvu č. D-001, predmetom ktorej bol záväzok prenajímateľa (žalobcu)
prenechať do užívania nájomcovi (žalovanému) poľnohospodárske pozemky v jeho vlastníctve.
Nájomnú zmluvu sporové strany uzavreli na dobu určitú od 09.02.2022 do 31.12.2027. V nájomnej
zmluve sa žalovaný zaviazal uhradiť aj nájomné za rok 2022. V nájomnej zmluve bolo dohodnuté, že

ak žalovaný neuhradí riadne a včas čo i len jedno splatné nájomné má žalobca právo odstúpiť od
zmluvy. Žalovaný riadne a včas neuhradil nájomné za rok 2023 v dôsledku čoho žalobca využil svoje
právo a od zmluvy odstúpil. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 30.05.2024, pričom
v rámci odstúpenia od zmluvy si žalobca uplatnil aj alikvótnu časť nájomného za rok 2024 za obdobie od01.01.2024 do 30.05.2024. Žalovaný na odstúpenie od zmluvy žiadnym spôsobom nereagoval a dlžné
nájomné neuhradil ani čiastočne, napriek tomu, že mu bola zaslaná predžalobná výzva.

4. Súd prvej inštancie mal preukázané, že dodatkom bolo nájomné stanovené vo výške 5.234,26 Eur.
Jednalo sa o ročné nájomné, splatnosť ktorého bola dohodnutá k 15.12. príslušného kalendárneho
roka. Žalovaný nezaplatil nájomné za rok 2023 a alikvotnú časť nájomného za rok 2024 (do odstúpenia
od nájomnej zmluvy). Súd prvej inštancie obranu žalovaného ohľadom nemožnosti využívania celého
predmetu nájmu považoval za nepreukázanú. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol,

že bolo povinnosťou žalovaného, pokiaľ zistil, že je určitá časť prenajatých pozemkov nevyužiteľná
dohodnutým spôsobom, túto skutočnosť žalobcovi oznámiť/namietať, čo by mohlo mať vplyv na
povinnosť platiť nájomné. Žalovaným uvedené argumenty však nesmerovali k nemožnosti užívať
predmet nájmu, ale k poukázaniu užívania týchto pozemkov treťou osobou. Žalovaný uvedené
vyvodzoval z údajov zasielaných poľnohospodárskej platobnej agentúre a nevychádzal zo skutočného
stavu užívania pozemkov tak, ako boli pozemky užívané. V konaní skutočné užívanie pozemkov

treťou osobou, ktoré by znemožňovalo riadne užívať predmet nájmu nebolo preukázané. Preto bolo
na rozhodnutí žalovaného, či využíval celý rozsah prenajatých pozemkov alebo nie. Keďže nebolo
preukázané obmedzenie v užívaní prenajatých pozemkov zo strany žalobcu, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dohodnutého nájomného v zmysle uzatvorenej
nájomnej zmluvy.

5. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že nájomná zmluva zanikla v dôsledku odstúpenia
od nájomnej zmluvy. Nájomná zmluva zanikla dňa 30.05.2024 doručením odstúpenia od zmluvy
žalovanému. Uvedená skutočnosť nebola zo strany žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie
popieraná a rovnako nebol v konaní namietaný „zber úrody“, čo by malo vplyv na nadobudnutie účinkov

odstúpenia od zmluvy. Súd prvej inštancie mal preukázané, že odstúpenie od zmluvy bolo vykonané
platne, písomnou formou s uvedením dôvodu odstúpenia od zmluvy podľa zmluvného dojednania.
Z obsahu odstúpenia od zmluvy vyplýva, že dôvodom na odstúpenie od zmluvy bolo nezaplatenie
splatného nájomného za rok 2023. Nakoľko sa jednalo o odstúpenie od zmluvy vykonané v rámci
obchodných záväzkových vzťahov (zmluva bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektmi

v rámci podnikateľskej činnosti), žalobca nárok nesprávne právne posúdil, keď požadoval o priznanie
nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Podľa platnej judikatúry platí, že plnenie poskytnuté pred
zrušenímzmluvyniejeplnenímzneplatnejzmluvy,pretonausporiadanievzájomnýchnárokovnemožno
použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (napr.
rozsudok NS SR sp.zn. 1MObdo V2/2007; ZSP 50/2010).

6. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia tiež uviedol, že pri posudzovaní odstúpenia od zmluvy
vychádzal z nájomnej zmluvy z článku VIII bodu 1 písm. c) z dôvodu, ktorý je uvedený v článku VIII bode
2 písm. d) a podmienok odstúpenia, ktoré sú upravené v článku VIII bodoch 4 a 5 nájomnej zmluvy.

7. V časti právneho posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy súd prvej inštancie vychádzal zo
zverejneného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
NS SR: R 63/2020 (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Obdo/80/2019 zo dňa 27.05.2019), z ktorého vyplýva
nasledovné: V prípade odstúpenia od zmluvy podľa § 344 a nasl. Obchodného zákonníka platí, že
zmluva sa zrušuje od okamihu, kedy oprávnená strana od zmluvy platne odstúpila. Prijatie plnenia

z obchodnej zmluvy pred odstúpením od nej nie je bezdôvodným obohatením a predstavuje prijatie
plnenia na základe platnej zmluvy. S poukazom na znenie ustanovenia § 351 Obchodného zákonníka
odstúpením od zmluvy dochádza k zmene zmluvného záväzku spôsobom, že niektoré zmluvné
dojednania(vrátaneprávapovinností)ostávajúzachované-akotovyplývazozneniadruhejvetyodseku
1 predmetného zákonného ustanovenia - a iné, predovšetkým tie, ktoré smerovali k splneniu záväzku,

sa menia tak, že smerujú k vzájomnému vyporiadaniu podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Po
odstúpení od zmluvy je každá strana povinná vrátiť druhej strane prijaté plnenie, ak medzi stranami
nebolo dohodnuté inak. Právny režim obsiahnutý podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka dopadá
aj na prípady, kedy pred odstúpením od zmluvy jedna strana svoj zmluvný záväzok splnila, a druhá
strana svoj záväzok nesplnila, prípadne ho splnila len čiastočne. Účinným odstúpením od zmluvy tak

zaniká právo veriteľa domáhať sa voči dlžníkovi splnenia pôvodnej (zmluvou stanovenej) povinnosti a
vzniká mu nový nárok voči dlžníkovi, a to nárok na vrátenie poskytnutého plnenia. Samotné omeškanie s
plnením povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy však nie je následkom porušenia zmluvy, ako to predpokladá
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/159/2003. Takýto nárok veriteľa odstúpením od zmluvyzaniká a nahrádza ho nový, reštitučný nárok podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uvedené platí
aj pre nárok uplatnený žalobcom v rozhodovanom spore. Pokiaľ ide o samotný spôsob vyporiadania
podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, tento Obchodný zákonník výslovne neupravuje, preto

prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Analogická
aplikácia ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka na vyporiadanie vzájomného vzťahu medzi
stranami po odstúpení od zmluvy podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka znamená, že ak neexistuje
osobitná dohoda zmluvných strán, sú si zmluvné strany povinné vrátiť poskytnuté plnenie. Ak pri
vzájomnom vyporiadaní nie je možná naturálna reštitúcia, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (rovnako

aj 1Obdo/5/2012). V situácii, kedy veriteľ svoj zmluvný záväzok splnil a neprichádza do úvahy naturálna
reštitúcia, tak môže legitímne očakávať náhradu v takom rozsahu, v akom zodpovedá hodnota ním
poskytnutého plnenia zmluvne dohodnutej hodnote, t. j. v rozsahu, ako keby k odstúpeniu od zmluvy
nedošlo. Rovnako tak dlžník má istotu, v akej výške je povinný poskytnúť veriteľovi náhradu za prijaté
plnenie, ktoré nemôže iným spôsobom vrátiť. Rozhodujúcim pre určovanie peňažnej náhrady podľa
§ 351 ods. 2 Obchodného zákonníka za plnenie poskytnuté veriteľom dlžníkovi je hodnota (cena)

zmluvne dohodnutého plnenia, keďže len hodnotu dohodnutú v zmluve možno považovať za ekvivalent
hodnoty plnenia výkonu poskytnutého žalobcom ako veriteľom žalovanému ako dlžníkovi (rovnako aj
5Obdo/20/2008 a 1Obdo/5/2012). Z uvedeného judikátu vyplývajú nasledovné závery: Odstúpením od
zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy okrem práv a povinností vyplývajúcich
z druhej vety ustanovenia § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka. V dôsledku odstúpenia od zmluvy tak

zaniká aj právo veriteľa domáhať sa zmluvného plnenia, na ktoré mu vznikol nárok do doby odstúpenia
od zmluvy. Obsah zmluvného záväzku sa odstúpením od zmluvy mení s tým, že je zameraný na
vzájomnévyporiadaniesamedzizmluvnýmistranamispôsobomupravenýmvustanovení §351ods.2
Obchodného zákonníka, a to tak, že každá zo strán je povinná druhej strane vrátiť všetko, čo na základe
zmluvy pred odstúpením prijala. Ak to nie je možné, najmä vzhľadom na povahu prijatého plnenia, je

zmluvná strana povinná poskytnúť druhej strane peňažnú náhradu za prijaté plnenie. Hodnota peňažnej
náhrady pri vzájomnom vyporiadaní záväzkového vzťahu podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka,
ktorú je strana povinná zaplatiť druhej strane za plnenie prijaté pred odstúpením od zmluvy, zodpovedá
cene zmluvne dohodnutého plnenia.

8. V nadväznosti na rozhodovaný spor v danom prípade sa jednalo o situáciu, kedy žalobca poskytol
žalovanému plnenie na základe nájomnej zmluvy - žalovanému umožnil užívať pozemky v zmysle
nájomnej zmluvy, pričom toto poskytnuté plnenie zo strany žalobcu žalovaný nemôže vrátiť žalobcovi v
naturálnej podobe, preto musí poskytnúť žalobcovi v rámci reštitučnej povinnosti relutárnu náhradu.

9.Zoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštancievyplynulo,žežalobcovivznikolnároknavrátenie
plnenia, ktoré zodpovedá nezaplatenému nájomnému za rok 2023 vo výške 5.234,26 Eur a alikvotná
časť nájomného v roku 2024 (od 01.01.2024 do 30.05.2024 - spolu 151 dní) vo výške 2.159,49 Eur,
spolu vo výške 7.393,75 Eur. Uvedená čiastka zodpovedá výške nezaplateného nájomného za užívanie
pozemkov do odstúpenia od zmluvy. Nejedná o nárok z bezdôvodného obohatenia, ani o nárok na

planenie z titulu nezaplateného nájomného, ale sa jedná o nárok, ktorý vznikol v dôsledku odstúpenia
od zmluvy z titulu vzájomného vyporiadania sa medzi zmluvnými stranami spôsobom upraveným v
ustanovení § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie ako nedôvodný považoval nárok
vo výške 21,51 Eur, keďže predmetom žaloby bol nárok na zaplatenie istiny vo výške 7.415,26 Eur
(7.415,26 - 7.393,75 = 21,51).

10. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie z vyššie uvedeného judikátu uviedol, že
odstúpením od zmluvy podľa Obchodného zákonníka zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo
zmluvy okrem výnimiek uvedených v ustanovení § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka. Všetky právne
následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, však ostávajú zachované.

Platí to aj pre úroky z omeškania, na ktoré vzniklo veriteľovi právo za dobu od splatnosti peňažného
záväzku do zániku zmluvy. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že následkom porušenia zmluvnej
povinnosti je v prípade omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku aj vznik nároku na úrok z
omeškania, na ktoré má veriteľ podľa § 369 v spojení s § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka nárok po
dobu omeškania dlžníka, ktoré trvá „do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok

zanikne iným spôsobom.“ Týmto iným spôsobom zániku záväzku je napríklad odstúpenie od zmluvy.
Z uvedeného rozhodnutia tak vyplýva len to, že veriteľ môže po odstúpení od zmluvy požadovať od
dlžníka úroky z omeškania za obdobie od vzniku omeškania do odstúpenia od zmluvy ako právny
následok porušenia zmluvy. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, súd vychádzal z dohody zmluvnýchstrán, v zmysle predloženej zmluvy článku VI bodu 1 nájomnej zmluvy. Z tohto dôvodu sa jedná o
právnu úpravu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že výška úrokov z omeškania
bude vyplývať zo všeobecných vzájomných predpisov, a teda z § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. 21/2013 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Preto
súd prvej inštancie priznal žalobcovi zmluvne dohodnuté úroky z omeškania podľa § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, a to v sadzbe, ktorá sa rovná
základnejúrokovejsadzbeEurópskejcentrálnejbankyplatnejkprvémudňuomeškaniazvýšenejodeväť

percentuálnych bodov. V čase omeškania so splatením pohľadávok bola úroková sadzba Európskej
centrálnejbankyvčaseod20.09.2023do11.06.2024vovýške4,50%.Žalobcasiuplatnilnároknaúroky
z omeškania za rok 2023 deň nasledujúci po splatnosti faktúry, a to od 01.03.2024, čiže v nižšej výške
ako mal nárok. Tieto úroky z omeškania z nájomného vzťahu si mohol uplatniť z titulu nezaplateného
nájomného len do 30.05.2024. Následne, po zmene nároku z nezaplateného nájomného na nárok zo
vzájomného vrátenia plnení podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobca mal nárok na zaplatenie

úrokov z omeškania v rovnakej výške. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie výrok rozsudku vo vzťahu k
týmto úrokom z omeškania nerozdeľoval a priznal ich v znení „spolu s úrokom z omeškania vo výške
13,50 % ročne zo sumy 5.234,26 Eur odo dňa 01.03.2024 do zaplatenia.“ Vo vzťahu k druhému nároku
na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré sa týkali nároku na vrátenie plnenia za užívanie pozemkov v
roku 2024 do odstúpenia od zmluvy, v tejto časti súd prvej inštancie prihliadol na dohodu o splatnosti

nájomného, ktoré malo nastať až po zániku zmluvy dňa 15.12.2024. Došlo teda k situácii, kedy žalobca
svoju časť záväzku splnil (dal žalovanému do užívania pozemky), avšak nárok na toto plnenie by mu
vzniklovzmyslezmluvyaž15.12.2024.Otáznetedazostalo,činatotodojednaniemalovplyvodstúpenie
od nájomnej zmluvy. A teda by došlo k situácii, kedy by si žalobca mohol uplatniť nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania skôr, z titulu omeškania žalovaného so zaplatením náhrady, ktorá vznikla v dôsledku

uplatnenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie sa priklonil k záveru, že spravodlivé
bolo prihliadnuť na dohodu zmluvných strán ohľadom momentu nadobudnutia splatnosti poskytnutého
plnenia, ktorá má prednosť pred zákonom. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie úroky z omeškania pri
náhrade týkajúcej sa roku 2024 priznal vo výške 13,50 % ročne zo sumy od 2.159,49 Eur odo dňa
16.12.2024 do zaplatenia.

11. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie po posúdení veci dospel k
záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nárok podľa § 351 ods. 2 a § 351 ods. 1 Obchodného
zákonníka tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.393,75 Eur, spolu s
úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 5.234,26 Eur odo dňa 01.03.2024 do zaplatenia,

úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 2.159,49 Eur odo dňa 16.12.2024 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok I. rozsudku). Súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej
časti istiny (vo výške 21,51 Eur a časti úrokov z omeškania) zamietol (výrok II. rozsudku).

12. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prvej inštancie priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci. Žalobca bol úspešný v rozsahu 99,71 %. Žalovaný bol úspešný v rozsahu 0,29%.
Posúdením pomeru úspechu vyplýva, že žalobca je v konaní úspešnou stranou. Z tohto dôvodu súd
prvejinštanciežalobcovi vočižalovanémupriznal náhradutrovkonaniavrozsahu99,42%(99,71-0,29).

13. Proti I. a III. výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný. V podanom odvolaní žalovaný uvádza, že žalobca, zastúpený právnym zástupcom, od
začiatku kvalifikoval právny titul nároku uplatneného na súde titulom bezdôvodného obohatenia.
Vzhľadom na to, že ide o spor medzi sporovými stranami, ktoré sú podnikateľskými subjektami,
nie je dôvod pre uplatnenie extenzívnej ochrany žalobcu, v prípade, že nie je schopný preukázať,
pričom ani nepreukazoval, existenciu ním žalovaného hmotnoprávneho nároku. Súd prvej inštancie,

vzhľadom na vznesené námietky žalovaného a absenciu dôkazov na strane žalobcu o skutočnosti,
že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, namiesto posúdenia nedôvodnosti
žaloby a neunesenie dôkazného bremena, sám a jednostranne v prospech žalobcu a bez ingerencie
rozhodol v jeho prospech o zmene právnej kvalifikácie žalovanej veci v prospech žalobcu. Okresný
súd tak priznal nárok na základe niečoho, čo nebolo žalobcom, kvalifikovane právne zastúpeným

advokátom, nikdy tvrdené, pričom súd prvej inštancie de facto zo svojej iniciatívy vykonal zmenu žaloby
v prospech žalobcu, ktorý ani ku dňu vydania rozsudku, podľa názoru žalovaného, neuniesol dôkazné
bremeno vzniku ním žalovaného nároku. Predmetom zápisnice z pojednávanie nie je predbežné právne
posúdenie veci okresným súdom, s ktorým by bolo možné sa vopred oboznámiť a procesne sabrániť, okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V podanom odvolaní
žalovaný tiež namieta skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu nezaoberal jeho

tvrdením o nemožnosti užívania predmetu nájmu v celom rozsahu, pretože predmet nájmu bol užívaný
treťou osobou. Žalovaný mal v konaní právo, a zároveň využil možnosť namietať kvalitu a teda aj výšku
vzniknutého nároku, pričom súd prvej inštancie jednostranne a v prospech žalobcu na túto obranu
neprihliadol. Námietka nemožnosti užívania pôdy má vplyv na výšku momentálnej náhrady bez rozdielu
na to, či bola voči žalobcovi uplatnená počas trvania nájomnej zmluvy alebo pred súdom. Z uvedených

dôvodov žalovaný nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádzaným v bode 25.
napadnutého rozsudku. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil
a vyhodnotil aj dôkaz o tom, že žalovaný neužíval a fakticky ani nemohol užívať celý predmet nájmu.
Okresný súd uvádza, že argumenty žalovaného nesmerovali k nemožnosti užívať predmet nájmu,
ale k poukázaniu užívania týchto pozemkov treťou osobou. Žalovaný namieta voči vnútornej logike
takéhoto záveru okresného súdu, nakoľko pokiaľ nehnuteľnosť užívala tretia osoba, čo vyplýva zo

skutočnosti, že si túto zakreslila pre účely PPA a zároveň túto reálne obhospodarovala (zakresliť je
možné len v prípade, ak skutočný žiadateľ o dotáciu na pôde hospodári a má k nej právo užívania
k 31.05. príslušného roka), žalobca nemohol v rámci nájomnej zmluvy preniesť na žalovaného právo
držby ako zložku vlastníckeho práva, a teda v zmysle uvedeného, ak časť predmetu nájmu držala
a užívala tretia osoba, nemohol ho držať žalovaný. V takom prípade tak logicky užívanie pozemkov

treťou osobou dochádza k samotnej nemožnosti ich užívania žalovaným. Vzhľadom na uvedené je záver
okresného súdu nelogický a iluzórny, najmä s prihliadnutím na to, že držba predmetných pozemkov
mu nikdy nebola žalobcom udelená. Hoci žalovaný predložil dôkazy o nemožnosti užívania predmetu
nájmu z dôvodu zabratia pozemkov treťou osobou, žalobca nijako nevyvrátil obranu žalovaného
a nepreukázal opak. Okresný súd tak pre nesprávne rozhodnutie o procesnej obrane žalovaného, ktorá

navyše dôkazmi preukázala, že zmluvné plnenie zo zaniknutej nájomnej zmluvy nevzniklo v žalovanom
rozsahu pre nemožnosť získania práva držby a užívania časti nehnuteľností, nesprávne vec právne
posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom
nelogickou argumentáciou a jednostranným zamietnutím obrany žalovaného porušil práva žalovaného
na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výrokovej vety zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alebo zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní

konanom dňa 24.03.2025 vo svojom vyjadrení navrhol, aby súd uplatnený nárok posudzoval z titulu
nezaplateného nájomného, nakoľko ide o obchodnoprávny spor a preto nie je pravdou tvrdenie
žalovaného, že sám súd jednostranne a z vlastnej iniciatívy vykonal zmenu žaloby v prospech žalobcu
bez akéhokoľvek návrhu žalobcu. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít
právna kvalifikácia veci prislúcha výlučne súdu, pričom nie je povinnosťou strán v žalobe uvádzať

právnu kvalifikáciu, nakoľko túto si súd vytvorí na základe zisteného skutkového stavu. Z úradného
záznamu z pojednávania zo dňa 24.03.2025 jednoznačne vyplýva, že okresný súd v 25. minúte
pojednávaniasporpredbežneprávneposúdilanáslednepristúpilkvyhodnoteniuvýsledkovdoterajšieho
konania. Okresný súd oboznámil strany sporu s dôkazmi, ktoré na pojednávaní vykoná. V súvislosti
s argumentáciou žalovaného o nemožnosti využívať predmet nájmu alebo jeho časť žalobca uviedol,

že žalovaný ako nájomca dobrovoľne a bez akéhokoľvek nátlaku uzavrel dňa 04.02.2022 so žalobcom
ako prenajímateľom nájomnú zmluvu č. D-001. Predmetom nájomnej zmluvy boli pozemky, ktoré sú
uvedené v prílohe č. 1 k tejto nájomnej zmluve. Žalovaný mal teda vedomosť, ktoré konkrétne pozemky,
resp. spoluvlastnícke podiely na nich sú predmetom nájmu a v takom stave a za takýchto podmienok
túto nájomnú zmluvu uzavrel. Okrem toho dňa 01.01.2023 uzavrel aj dodatok k nájomnej zmluve,

kde došlo k zmene výmery prenajatej pôdy. Z tohto dôvodu mal a musel mať žalovaný vedomosť
akú konkrétnu výmeru poľnohospodárskej pôdy bude na základe nájomnej zmluvy obhospodarovať.
Žalobca nikdy s nikým neuzavrel žiadnu inú nájomnú zmluvu, ani inú dohodu, ktorou by na tretiu osobu
preniesol právo držby alebo užívania poľnohospodárskej pôdy, ktorá je predmetom nájomnej zmluvy.
Námietka, že časť pôdy, ktorá bola predmetom nájmu je v užívaní, či držbe tretej osoby je irelevantná

a ničím nepreukázaná. Žalovaný nikdy nevykonal žiadny právny úkon, ktorý by smeroval k zániku alebo
zrušeniu existujúcej nájomnej zmluvy a ani nikdy nenamietal, že nemôže reálne užívať predmet nájmu
alebo jednotlivé pozemky. Tým, že žalobca umožnil žalovanému v zmysle nájomnej zmluvy užívať ním
vlastnenú pôdu, splnil si svoju zmluvnú povinnosť na rozdiel od žalovaného, ktorý si povinnosť platiťdohodnuté nájomné nesplnil. To, že jeho námietky sú len účelové, svedčí aj fakt, že nájomné v celej
výške za rok 2022 riadne zaplatil. Žalobca poukázal aj na zásadný rozpor v tvrdeniach žalovaného, ktorý
v podanom odpore uvádzal, že neužíval, resp. nemohol užívať pozemky v celkovej výmere 27.774,21

m2 (z celkovej prenajatej výmery 747.763,60 m2), pričom v poslednom písomnom podaní tvrdil, že
riadne spochybnil a preukázal, že všetky predmetné nehnuteľnosti v danom čase neužíval, a teda
žalobcovi nárok na vydanie uplatneného bezdôvodného obohatenia nevznikol. Z uvedeného je zrejmé,
že tvrdenia žalovaného o reálnom neužívaní prenajatej pôdy sú len účelovou obranou. Zo samotných
vyjadrení žalovaného vyplýva, že skutočne pozemky najmenej vo výmere 719.987,39 m2 reálne užíval

a obhospodaroval, čím nielen spochybnil, ale dokonca spoľahlivo vyvrátil svoje vlastné tvrdenia, že
nemal možnosť užívať parcely, ktoré boli predmetom nájmu. Pokiaľ ide o tzv. výstupy z programu
skeagis, na ktoré sa žalovaný odvoláva pri svojej argumentácii o užívaní časti predmetu nájmu tretími
osobami, tieto slúžia výlučne na účely uplatnenia agrodotácií a nevypovedajú o skutočnom užívaní
poľnohospodárskej pôdy. V prípade prenajatých pozemkov ide často o menšinové spoluvlastnícke
podiely, ku ktorým má právo užívania tretia osoba, prípadne sú ťažko prístupné alebo racionálne

neužívateľné. Často sa stáva, že žiadosti o platbu dotácií podávajú za ten istý pozemok, resp. pôvodný
blok viacerí podnikatelia v agrosektore, ale táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu prenajímateľa,
alebo naopak nájomcu, ktorý na seba podpísaním nájomnej zmluvy berie isté podnikateľské riziko.
Táto skutočnosť ho preto nemôže zbaviť záväzku platiť aj za takúto pôdu dohodnuté nájomné, pričom
výška dotácií, ktoré nájomca za obhospodarovanie pôdy dostáva, takéto nerovnomerné užívanie

poľnohospodárskych pozemkov spoľahlivo kompenzuje.

15. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie,
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími

dôvodmiazistenýmskutkovýmstavomsúdomprvejinštancie(§379,§380ods.1,§383CSP),prejednal
odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie
považuje v napadnutej časti I. a III. výrokovej vety za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku potvrdil.

16. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej ako
„Obchodný zákonník“), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich
vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a

2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom
zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a
týmto zákonom.

18. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú

ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

19. Podľa § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej ako „Občiansky

zákonník“), nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v
dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

20. Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy,
inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej

užívania.

21. Podľa § 344 Obchodného zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje
zmluva alebo tento alebo iný zákon.

22. Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade
s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto
dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany.23. Podľa § 351 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a
povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej
porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa

§ 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán
alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. Strana, ktorej pred odstúpením od
zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške
dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá
odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

24.Podľa§369ods.1Obchodnéhozákonníka,akjedlžníkvomeškanísosplnenímpeňažnéhozáväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

25. Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, účinného od 01.01.2015, namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej
podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základné úrokovej
sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych
bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.

26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a obsahu predloženého súdneho spisu sa odvolací súd plne
stotožňuje so skutkovým, dôkazným a právnym posúdením veci uvedeným súdom prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia a konštatuje ich správnosť. Okresný súd v odôvodnení rozsudku
jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu,

ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil
a ako vec právne posúdil.

27. Žalovaný v podanom odvolaní namieta postup súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu právne
prekvalifikoval, hoci žaloba bola podaná titulom nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia.

28. Odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzujeprávnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikujekonkrétnuprávnunormu.Nesprávneprávne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Strany súdneho konania
nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia
je výhradne vecou súdu. Strany sporu musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu,
aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Konajúci súd je povinný skúmať,
či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície

tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré
na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale
len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu právnych nárokov a

spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu.

29. V kontexte odvolacej argumentácie žalovaného poukazuje odvolací súd na bod 26. rozsudku, v
ktorom súd prvej inštancie konštatuje nesprávnosť právneho posúdenia veci žalobcom, ktorý v konaní
požadoval priznať nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia dal do pozornosti judikatúru, z ktorej vyplýva, že plnenie poskytnuté pred zrušením zmluvy
nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu
úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasledovných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúcim
spôsobom vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami uvádzanými stranami sporu v konaní, z ktorých

následne vyvodil správne právne závery a na zistený skutkový stav aplikoval právne normy, ktoré
správnym spôsobom interpretoval.30. V podanom odvolaní žalovaný tiež namieta, že predmetom zápisnice z pojednávania nie je
predbežné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, s obsahom ktorého by sa bolo možné
oboznámiť a procesne sa brániť.

31. Z obsahu predloženého súdneho spisu odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolacej námietky
žalovaného, pretože zápisnica z pojednávania (číslo listu 120 -122 súdneho spisu) obsahuje predbežné
právne posúdenie veci uvedené konajúcou sudkyňou na pojednávaní dňa 24.03.2025 v rozsahu podľa
§ 181 ods. 2 CSP.

32. V rámci odvolacej argumentácie žalovaný poukazuje na to, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil a nesprávne vyhodnotil dôkaz o tom, že žalovaný neužíval a fakticky ani nemohol užívať
celý predmet nájmu. Nehnuteľnosť užívala tretia osoba, čo vyplýva zo skutočnosti, že si túto zakreslila
pre účely PPA a zároveň túto reálne obhospodarovala, pretože zakresliť nehnuteľnosť je možné len v
prípade,akžiadateľodotáciunapôdeskutočnehospodáriamáknejprávoužívaniak31.05.príslušného

kalendárneho roka. Žalobca nemohol na žalovaného preniesť právo držby ako zložku vlastníckeho
práva, a teda v zmysle uvedeného, ak časť predmetu nájmu držala a užívala tretia osoba, nemohol ho
držať žalovaný. V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný predložil dôkazy o nemožnosti užívania
predmetu nájmu, ktorú skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil a nepreukázal opak.

33. Žalovaný v odvolaní nekonkretizoval dôkaz, ktorý bol podľa jeho názoru hodnotený súdom prvej
inštancie nesprávne. Z obsahu odvolacej námietky a vyjadrení žalovaného vyplýva, že poukazuje na
výstup z programu SKEAGIS.

34. Z verejne dostupných informácií odvolací súd sumarizuje, že informácie a údaje spracovávané

v programe SKEAGIS nie sú právne záväzné v zmysle oficiálneho verejného registra. Pre účely
právnych úkonov (kúpa, predaj, dedičské konanie) sú záväzné výhradne originálne dokumenty z
oficiálnych zdrojov, ako je napríklad výpis z listu vlastníctva. SKEAGIS je softvérový nástroj určený
na správu, evidenciu a spracovanie dát (najmä v oblasti poľnohospodárstva, katastra a nájomných
zmlúv), nie je však zákonným zdrojom práva ani oficiálnym štátnym registrom. Za importované

dáta v programe, ich správnosť a aktuálnosť voči štátnym inštitúciám zodpovedá užívateľ programu.
Údaje importované do systému slúžia pre internú potrebu užívateľa, plánovanie a prípravu podkladov.
Podľa názoru odvolacieho súdu by výstup z označeného programu mohol slúžiť ako podporný dôkaz
v spojení s inými dôkazmi súhlasne preukazujúci tvrdenú skutočnosť žalovaným, avšak sám o sebe,
vzhľadom na jeho neoficiálny charakter a obsah tvorený výlučne potrebou užívateľa, nemá dôkaznú

silu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil obranu žalovaného správne, keď konštatoval,
že skutočné užívanie pozemkov treťou osobou, ktoré by znemožňovalo riadne užívať predmet nájmu
preukázané nebolo. Žalovaný v konkrétnych okolnostiach súdenej veci nepreukázal skutočnosti, ktoré
by mu znemožňovali využívanie celého predmetu nájmu. Odvolací súd podotýka, že podnikateľ v
rámci podnikania nesie podnikateľské riziko a nemôže sa odvolávať na to, že určitý záväzok prevzal

za nevýhodných podmienok, že nemá možnosť obsah zmluvného vzťahu ovplyvniť, resp. že konal
nedbanlivostne pri plnení zmluvných záväzkov. Predpokladá sa, že podnikateľ bude vo vzťahoch s
inými subjektami a podnikateľmi presadzovať svoj záujem, využívať možnosti, ktoré mu právna úprava
poskytuje a usilovať sa o dosiahnutie najvyššieho možného zisku a zlepšenie svojej pozície na trhu.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalovaný vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobcom dobrovoľne,

poznajúc obsah zmluvy a podmienky jej uzatvorenia. Z uvedených dôvodov je preto odvolacia polemika
žalovaného vo vzťahu k jeho postoju ne/komunikovať so žalobcom vo veci nevyužiteľnosti časti
predmetu nájmu bez právneho významu.

35. Žalovaný podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu I. a III. výrokovej vety

rozhodnutia, teda aj v rozsahu závislej výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak žalovaný neuviedol
žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za
nesprávne, a teda žalovaný osobitne neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia
v rozsahu závislej III. výrokovej vety. Podľa § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu
trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, čo však neznamená,

že v prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania, by
odvolací súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej
argumentácia odvolateľa, ale aj pri posudzovaní správnosti závislého výroku je odvolací súd viazaný a
limitovaný tvrdeniami a argumentmi uvedenými odvolateľom.36. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní,
preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným

v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré
preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní
nezistil.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd o odvolaní žalovaného rozhodol tak, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v časti napadnutej I. a III. výrokovej vety potvrdil
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

38. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a 262
ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom
konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd

prvej inštancie.

39. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).