Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200422
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200422.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci
žalobcu (sťažovateľ): JUDr. Marek Radačovský, so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553
961, správca konkurznej podstaty úpadcu: RB, Veľké Kapušany s.r.o., so sídlom: ul. Zelená 273/36, 079
01 Veľké Kapušany, IČO: 36 602 809 právne zastúpený: Advokátska kancelária Žoldoš & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53 540 964, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,vkonaníopreskúmaniezákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100673629/2021 z 22.04.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti

rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/100/2021-125 zo dňa 29.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia január - apríl 2013 a august

- december 2013, z ktorej vyhotovil Protokol č. 102489108/2019 zo dňa 05.11.2019. Správca dane
preveroval fakturačné reťazce žalobcu s plechovými/oceľovými zvitkami, betonárskou oceľou a profilmi
(ďalej aj „tovar“).
2. Správca dane rozhodnutím č. 100027171/2021 zo dňa 11.01.2021 podľa § 68 ods. 6 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume
152.529,88 EUR za zdaňovacie obdobie august 2013.

3. Žalovaný rozhodnutím č. 100673629/2021 zo dňa 22.04.2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
rozhodnutiesprávcudanepotvrdil.Žalovanýsastotožnilsozávermisprávcudaneoúčelovovytvorených
fakturačných reťazcoch a podvodnom konaní v oblasti DPH a poukázal na extrémny nárast objemu
fakturovanéhohutnéhotovarudoMaďarska.Vodôvodnenírozhodnutiapoukázalnazistenéskutočnosti,
a síce spôsob uskladňovania tovaru, vydávanie pokynov žalobcu a spôsob nadobudnutia práva nakladať
s tovarom ako vlastník. Obchodné vzťahy žalobcu boli usporiadané tak, že: (I) k nákupu tovaru a jeho
následnému odpredaju dochádzalo v Maďarsku, (II) odberateľmi boli maďarské spoločnosti neznáme na

trhu s hutným tovarom, (III) konateľ maďarských odberateľov bol rovnaký, (IV) prvý maďarský odberateľ
za celé dva roky obchodnej spolupráce za tovar neplatil, (V) ďalší priamy odberateľ mal zriadený na
Slovensku účet, ku ktorému mal žalobca dispozičné právo, (VI) za tovar platili maďarské spoločnosti
bez vzťahu k žalobcovi, atď. Žalovaný nesúhlasil s tým, že správca dane narušil systém neutralityDPH, keďže bolo zistené, že daň nebola odvedená v celom fakturačnom reťazci. Rovnako poukázal na
povinnosť žalobcu viesť riadne účtovníctvo a nedôvodnosť námietky, že správca dane vychádzal len
zo zistení maďarského správcu dane a že používal nepredpokladané pojmy (missing trader, nastrčený

subjekt a slabé spoločnosti). Žalovaný nesúhlasil ani s tým, že správca dane pripísal žalobcovi na ťarchu
nemožnosť preveriť uskutočnenie zdaniteľných obchodov.
4. K nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly žalovaný uviedol, že kontrola bola dvakrát dôvodne
prerušená (od 4.3.2015 do 20.11.2018 a od 4.1.2019 do 9.5.2019). V tomto období správca dane zasielal
pravidelné urgencie k odpovediam na ním podané žiadosti o MVI. Bez informácií získaných z odpovedí

maďarskej, českej a rakúskej finančnej správy by skutočnosti týkajúce sa dodania tovarov neboli
zistené dostatočne a správca dane by nemal dostatočné podklady na vydanie rozhodnutia. Žalovaný sa
nestotožnil ani s námietkou, že protokol neobsahuje náležitosti podľa § 47 písm. a) Daňového poriadku,
a síce sídlo správcu dane.
II.
Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

5. Žalobca sa správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Košiciach domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Zároveň požadoval priznanie nároku na náhradu
trov konania.
6. Žalobca v správnej žalobe namietal (I) prekročenie zákonom obmedzenej dĺžky daňovej kontroly, (II)

nevykonanie navrhnutých dôkazov vo vyrubovacom konaní, (III) nesprávnosť tvrdení daňových orgánov,
(IV) nepreukázanie podvodného konania, (V) uplynutie lehoty na vyrubenie dane a (VI) nezákonnosť
protokolu pre chýbajúce zákonné náležitosti.
7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí
a navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol. Navyše k žalobným bodom uviedol, že správca dane

neznemožnilžalobcoviúčasťnadokazovaní.Žalobcabolvopredinformovanýoplánovanýchvýsluchoch
svedkov, pričom po vstupe spoločnosti do konkurzu správca konkurznej podstaty dňa 1.7.2020 oznámil
správcovi dane, že sa na ústnych pojednávaniach so svedkami nemôže zúčastniť. Žalobca bol povinný
informovať správcu konkurznej podstaty o plánovanom výsluchu svedkov, pričom priamo žalobca sa
dňa 1.7.2020 ospravedlnil z účasti na výsluchu svedkov.

8. Žalobca v replike v podstatnom zotrval na dôvodoch podanej žaloby.
9.SprávnysúdvKošiciachrozsudkomč.k.KE-8S/100/2021-125zodňa29.10.2025podľa§190zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“)
správnu žalobu zamietol.
10. K námietke prekročenia dĺžky daňovej kontroly správny súd uviedol, že od začatia daňovej kontroly

04.11.2014 (vrátane) do jej prvého prerušenia 03.03.2015 (vrátane, keďže 04.03.2015 už bola daňová
kontrola prerušená), daňová kontrola trvala 120 dní. Medzi koncom prvého prerušenia 20.11.2018
(vrátane, keďže prerušenie bolo ukončené deň pred 19.11.2018) a začiatkom jej druhého prerušenia
03.01.2019 (vrátane, keďže 04.01.2019 už bola daňová kontrola prerušená) daňová kontrola trvala 45
dní. Medzi koncom druhého prerušenia 09.05.2019 (vrátane, keďže prerušenie bolo ukončené deň pred

08.05.2019) a dňom skončenia daňovej kontroly 06.11.2019 (vrátane) daňová kontrola trvala 182 dní.
Celkovo tak daňová kontrola trvala 347 dní (120 + 45 + 182), t.j. časovo čisto numericky, trvanie daňovej
kontroly neprekročilo zákonom maximálne limitovanú jej jednoročnú (365 dní) dĺžku trvania.
11. Správny súd v ďalšom skúmal, či sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal
s odvolacou námietkou žalobcu o neúčelnosti, neefektívnosti a časovej neprimeranosti prerušení

preverovanej daňovej kontroly, pričom žalobca túto odvolaciu námietku, ktorá je identická aj žalobnou
námietkou, žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Podľa správneho súdu správca dane žiadal v rámci
obidvoch prerušení kvôli MVI o informácie bezprostredne súvisiace iba s obchodnými partnermi žalobcu
z obdobia kontrolovaných zdaňovacích období roku 2013, a teda účelne, pričom žalobca netvrdí ani
neosvedčuje opak a nebolo v kompetencii správneho súdu v tomto smere iniciatívne vyhľadávať opak.

Okrem toho, správca dane počas prvého dlhšieho prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal
aktivity k urýchleniu poskytnutia mu žiadaných informácií. Z uvedených dôvodov dospel správny súd k
záveru, že uvedené obidve prerušenia daňovej kontroly boli účelné, t.j. týkali sa a súviseli s predmetom
vykonávanej daňovej kontroly. K účelnosti prerušenia daňovej kontroly správny súd uviedol, že samotné
prerušenie daňovej kontroly nemá žiadny vplyv na vykonávanie podnikateľskej aktivity žalobcu, pretože

počas tohto prerušenia nie sú daňovému subjektu blokované ani finančné prostriedky, ani možnosti
naďalej v podnikateľských aktivitách pokračovať, ani mu nie sú kladené zo strany správcu dane žiadne
povinnosti či iné obmedzenia, v príčinnej súvislosti s ktorými by mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva naslobodné podnikanie. V tomto smere správny súd podporne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR č. k. III. ÚS 726/2016-20.
12. K neefektívnosti prerušenia daňovej kontroly správny súd opätovne poukázal na jej všeobecnosť.

Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal konštatovaním, že od zahraničných finančných správ
v rámci MVI nežiadal žiadne opakované informácie, pretože v tejto preverovanej daňovej kontrole
nezisťoval totožné skutočnosti, aké boli zisťované pri skoršej daňovej kontrole (za zdaňovacie obdobia
rokov 2011 a 2012), dôkazom čoho je aj to, že ak by tak bol správca dane činil, tak dožiadaný orgán
by správcovi dane toto vytkol a opakovane by mu informáciu neposkytoval, čo sa však nestalo. S

uvedeným sa správny súd stotožnil a dodal, že v tomto smere nie je spôsobilý argument žalobcu, že
správca dane mal o žalobcovi a jeho obchodných partneroch informácie už zo skoršej daňovej kontroly,
pretože pri DPH je zdaňovacím obdobím kalendárny mesiac, v rámci ktorého môžu obchody medzi hoc
aj identickými obchodnými partnermi a hoc aj s identickým tovarom prebiehať rôzne. Preto správca dane
musí preverovať každý deklarovaný obchod samostatne.
13. V uvedenom smere by nebol spôsobilým obstáť ani prípadný argument (žalobcom aj tak

neuplatnený), o neefektívnosti druhého prerušenia daňovej kontroly, v rámci ktorého správca dane
síce žiadal od maďarskej finančnej správy opakovane informácie aj o spoločnostiach, o ktorých tieto
informácie žiadal aj pri prvej MVI (Budafer Kft. A Vas-Ferro Kft.). Kým pri prvom prerušení správca
dane žiadal ohľadne týchto spoločností všeobecné informácie o ich obchodných aktivitách v rozhodnom
zdaňovacom období august 2013, tak pri druhom prerušení pri spoločnosti Budafer Kft. túto žiadosť

realizoval ako dôsledok už konkrétnych svojich zistení a podozrení na základe už skôr získaných
informácií, že táto spoločnosť uhrádzala platby za tovar priamo žalobcovi, aj keď ohľadne tohto tovaru
s ním nemala žiadny priamy obchodný ani fakturačný vzťah. Preto správcu dane logicky zaujímalo,
ako si táto spoločnosť plnila svoje odvodové (daňové) povinnosti a aké boli jej daňové priznania za
zdaňovacie obdobia roku 2013 a obdobne to bolo aj pri spoločnosti Vas-Ferro Kft., kedy správca dane

túto druhú žiadosť realizoval z dôvodu potreby už konfrontovania a potreby vysvetlenia ním už zistených
skutočností o obchodných aktivitách tejto spoločnosti, a to vypočutím jej konateľa Tóth Henrika, o
výsluch ktorého v rámci druhého prerušenia kvôli MVI správca dane žiadal, a to 1-krát a nie opakovane,
s naformulovaním otázok pre tohto svedka. Takže podľa správneho súdu, by teoreticky ani tieto
skutočnosti neboli spôsobilé oslabiť efektívnosť druhého prerušenia daňovej kontroly. Navyše, v rámci

druhého prerušenia daňovej kontroly, správca dane okrem informácii o uvedených dvoch spoločnostiach
(Budafer Kft. a Vas-Ferro Kft.) s ktorými žalobca kooperoval v zdaňovacom období august 2013,
správca dane žiadal o informáciu aj o spoločnosti TK-Vas Kft., s ktorou žalobca taktiež obchodoval v
preverovaných zdaňovacích obdobiach roku 2013, takže obdobie tohto druhého prerušenia daňovej
kontroly bolo časovo pohltené aj obdobím, kedy bola zahraničnou finančnou správou vybavovaná

ďalšia žiadosť, ktorá nebola k zdaňovacím obdobiam roku 2013 bez účelu. Z uvedených dôvodov
mal správny súd za neopodstatnenú aj žalobnú námietku ohľadne žalobcom tvrdenej neefektívnosti
prerušení daňovej kontroly, kvôli ktorým mala byť prekročená maximálna povolená jej dĺžka.
14. K neprimeranej dĺžke jednotlivých prerušení daňovej kontroly správny súd uviedol, že proces
podávania žiadostí o MVI si nepochybne vyžaduje časový priestor. Správca dane najsamprv logicky

predkladá tieto žiadosti s časovým predstihom najprv Finančnému riaditeľstvu SR a až následne
datovanýmrozhodnutímdochádzakprerušeniudaňovejkontrolyatotak,abyvňomuvedenýpočiatočný
deň prerušenia daňovej kontroly bol určený v súlade s cit. § 61 ods. 3 Daňového poriadku, t.j. prvý deň
prerušenia daňovej kontroly nie je automaticky zhodným s dátumom rozhodnutia, ale zhoduje sa buď s
dátumom odoslania tohto rozhodnutia o prerušení (ktorý môže, ale nemusí byť súčasne aj dátumom jeho

vydania) alebo je neskorší ako deň jeho odoslania, čo je pochopiteľné, keďže rozhodnutie o prerušení
daňovej kontroly by sa malo dostať do dispozičnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, aby sa o
tomto prerušení aj on logicky včas dozvedel. Uvedený postup má svoje zákonné opodstatnenie a nie
je svojvoľným s cieľom umelého predlžovania daňovej kontroly, ako sa mylne domnieva žalobca. Pri
prvom prerušení - žiadosti o MVI boli z 23.02.2015 a v ten istý deň bolo rozhodnuté aj o prerušení

daňovej kontroly, počnúc dňom 04.03.2015, t.j. správcom dane bol vytvorený časový priestor 9 dní
na spracovanie týchto 7 žiadostí a ich doručenie žalobcovi v období medzi vyhotovením žiadostí a
rozhodnutia o prerušení a prvým dňom prvého prerušenia daňovej kontroly. Pri druhom prerušení -
žiadosti o MVI boli z 11.12.2018, o prerušení bolo rozhodnuté 03.01.2019 počnúc dňom 04.01.2019,
t.j. správcom dane bol v období medzi vyhotovením žiadostí a vydaním rozhodnutia o prerušení na

spracovanie troch žiadostí vytvorený časový priestor 23 dní, po zohľadnení 4-och pracovných dní
pracovného pokoja je to 19 dní a následne ešte 1 deň medzi rozhodnutím o prerušení a prvým dňom
druhého prerušenia daňovej kontroly (celkom 20 dní). Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že uvedené
procesné lehoty (9 a 20 dní) nie sú zjavne premrštené ani okolnostiam neprimerané a navyše táto dobav zmysle vyššie uvedených výpočtov už bola zahrnutá do doby trvania daňovej kontroly a nie do doby
trvania jej prerušení, keďže doba prerušenia (viď. vyššie, pozn.) bola počítaná iba odo dňa prerušenia
a nie odo dňa vydania rozhodnutia, ktorým k prerušeniu došlo.

15. Pokiaľ ide o ukončenie jednotlivých prerušení daňovej kontroly, pri prvom prerušení bola správcovi
dane, z ním vyžiadaných informácii, posledná doručená dňa 20.11.2018, ktorým podľa oznámenia
správcudanez10.12.2018ajpominulidôvodyprvéhoprerušeniadaňovejkontroly.Pridruhomprerušení
bola správcovi dane z ním vyžiadaných informácii, posledná z nich doručená dňa 09.05.2019, ktorým
podľa oznámenia správcu dane z 25.07.2019 aj pominuli dôvody druhého prerušenia daňovej kontroly. Z

uvedeného je zrejmé, že v obidvoch prípadoch prerušenia daňovej kontroly, dôvody prerušenia daňovej
kontroly pominuli v ten istý deň, kedy bola správcovi dane doručená posledná z ním požadovaných
informácii. Vzhľadom k uvedenému sa javí byť nedôvodným tvrdenie žalobcu, že správca dane mal
umelo neúmerne predlžovať dobu prerušenia daňovej kontroly a tým aj samotnú dobu daňovej kontroly,
keď v nepokračoval ihneď dňom doručenia mu odpovede. Správny súd preto poukázal na rozsudky
kasačného súdu sp. zn. 8 Sžfk/38/2019, 10 Sžfk/69/2019 (s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ

vo veci C-186/20).
16. K namietaným procesným a vecným pochybeniam správcu dane správny súd uviedol, že žalobca
neuviedol, aké skutočnosti považuje za nedostatočne zistené a preukázané, neuviedol u koho malo
byť vykonané miestne zisťovanie, nepredložil žiadne nové dôkazy a žiadne dôkazy nenavrhol správcovi
dane vykonať. Správny súd sa stotožnil so žalovaným, že žalobca mal počas daňovej kontroly možnosť

nahliadať do spisu a navrhovať dôkazy. Za irelevantné považoval správny súd to, že za roky 2011 a 2012
neboli u žalobcu zistené žiadne pochybenia. Žalovaný riadne odôvodnil svoje stanovisko aj vo vzťahu k
tomu, že žalobca nepostupoval s náležitou opatrnosťou pri overovaní si svojich obchodných partnerov.
Žalobca si síce mohol svojich maďarských obchodných partnerov preveriť v jemu prístupných verejných
registroch, avšak správca dane aj na základe skôr vykonaných kontrol mal vedomosť o tom, že určití

maďarskí obchodní partneri žalobcu, mu za dodaný tovar už v minulosti neplatili a ich obchodné vzťahy
so žalobcom neboli štandardnými, resp. vykazovali znaky pochybných obchodov, no žalobca aj napriek
tomu s nimi obchodoval aj v roku 2013. Súčasne z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že označenie
tzv. „silných“ obchodných partnerov použil iba ako synonymum na označenie na jednej strane žalobcom
na trhu s hutným tovarom vyhľadávaných známych a etablovaných výrobcov, t.j. subjektov so „silným“

ekonomickým zázemím, a označenie tzv. „slabých“ obchodných partnerov použil iba ako synonymum na
označenie žalobcom vyhľadávaných neznámych, bez ekonomického potenciálu či obchodnej histórie.
Takže používanie týchto pojmov nemá žiadny vplyv na vecné rozhodnutie správcu dane.
17. Za nedôvodnú považoval súd aj námietku, týkajúcu sa zálohových faktúr. Skutočnosť, že žalobca
nevystavoval svojim zahraničným odberateľom zálohové faktúry nič nemení na závere, že v danom

prípadedošlokpodvodnémukonaniuauvedenékonštatovaniejerelevantnéajvsúvislostisoskúmaním
vedomostnej zložky žalobcu o tomto podvodnom konaní. Žalobca na svojej participácii na podvode
mohol zabrániť, ak by bol obozretnejším a prehodnotil by svoju obchodnú spoluprácu s obchodnými
partnermi, ktorí mu už v minulosti neplatili za dodaný tovar a aj napriek tejto vedomosti sa nechránil
ani len tým, aby im vystavoval zálohové faktúry za tovar, aby sa už opakovane nevystavoval riziku.

Pokiaľ ide o pozmeňovanie údajov v dokladoch žalobcu, tak uvedené sa netýka preskúmavaného
zdaňovacieho obdobia august 2013, a teda táto žalobná námietka bola neopodstatnená. Vo vzťahu k
pokynom žalobcom na posun tovaru zo skladu už v rozhodnutí správcu dane je uvedené, že žalobca
mal so spoločnosťou Ferroport Kft. v Maďarsku zmluvné dojednanie o prenájme skladového priestoru a
zmluvné dojednania s Budafer Kft. (v Central Steel Logistik) a s JP Fémker Kft. (v IDL Sziget Depo Kft.)

o zasielaní povolení k následnému pohybu tovaru, ktorý bol do skladu dovezený zo Slovenska. Uvedené
zistenia správcu dane žalobca vecne (dôkazmi) nijako nerozporoval a svoju žalobnú a odvolacou
námietku formuloval iba všeobecne v zmysle, že uvedené nie je pravdou. Konštatovania správcu dane
sa však v súvislostiach veci javia byť dôvodnými, keďže žalobca, ktorý mal prenajatý sklad v Maďarsku, v
ktorom naskladňoval jemu patriaci hutný tovar, ktorý nakúpil od jeho výrobcov, a ktorý následne žalobca

predával, tak je len pochopiteľné, že sám dával skladu pokyny, komu má byť tovar odovzdaný. Keďže
prevádzkovateľ skladu nemal vedomosť s kým žalobca obchoduje, tak vykonával iba pokyny žalobcu,
ako majiteľa predávaného tovaru. Navyše v dispozičnej sfére žalobcu bola zadržaná pečiatka jeho
jediného odberateľa Vas-Ferro Kft. a pečiatka podpisu konateľa Vas-Ferro Kft. Tótha Henrika, ktorému
žalobca síce fakturoval predaj tovaru, ale tovar bol odovzdaný v sklade inému subjektu.

18. V súvislosti so žalobnou námietkou, že správca dane 02.07.2020 realizoval výsluchy svedkov, o
ktorých neupovedomil správcu konkurznej podstaty žalobcu správny súd uviedol, že žalobca bol o
výsluchoch svedkov (vodičov áut) naplánovaných na 02.07.2020 riadne a včas informovaný, pričom
správca dane v čase nariaďovania výsluchov nemohol zasielať upovedomenia správcovi konkurznejpodstaty žalobcu, keďže v tom čase ešte nebolo zrejmým ani to, že na žalobcu bude vôbec vyhlásené
konkurzné konanie a ani to, kto bude správcom konkurznej podstaty, pretože konkurzné konanie
na daňový subjekt bolo vyhlásené až 23.06.2020 a to uznesením Okresného súdu Košice I. sp.

zn. 32K 3/2020. Bolo úlohou daňového subjektu, aby o tom sám vo vlastnom záujme informoval
správcu konkurznej podstaty. Navyše, pokiaľ ide o samotné výsluchy zmienených svedkov, z citovaného
rozhodnutia vyplýva, že títo boli vypočúvaní v súvislosti s prepravou tovaru späť z Maďarska na
SlovenskovobchodnýchtransakciáchsospoločnosťamiRumexs.r.o.aleboEmonas.r.o.,pričomžiadna
z nich nebola zapojená do správcom dane indikovaných obchodných reťazcov v tu preskúmavanom

zdaňovacom období august 2013, preto tieto výsluchy ani nemohli mať vplyv na zistenia ohľadne
zdaňovacieho obdobia august 2013.
19. Podľa správneho súdu je nedôvodnou aj námietka o protirečivých tvrdeniach správcu dane o
tom, že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných reťazcov. Účelovosť obchodného reťazca je
nevyhnutné vnímať v príčinnej súvislosti so snahou daňového subjektu vyhnúť sa alebo modifikovať
svoju daňovú povinnosť. V danom prípade je síce pravdou, že žalobca so svojimi obchodnými partnermi

obchodoval s reálne existujúcim hutným tovarom, avšak jeho pohyb bol prostredníctvom strateného
obchodníka (Vas-Ferro Kft.) v zahraničí fakturačne účelovo usmernený tak, aby boli vytvorené umelé
podmienky k tomu, aby mu umožnili neodviesť daň a uplatniť si z jeho kúpy odpočet. V intenciách
uvedeného je tak plne udržateľným názor žalovaného, že správca dane nespochybnil existenciu tovaru
ako takého, ale spochybnil účel obchodovania s ním. Žalobca aj napriek tomu, že vedel, že jeho

odberateľ (Vas-Ferro Kft.) je insolventný a jeho záväzky za neho fakticky platí iná spoločnosť (Budafer
Kft.) a aj to nie v celej dlžnej sume, naďalej nelogicky a v rozpore s dôvodom vykonávania podnikateľskej
činnosti (dosahovanie zisku) s týmto obchodníkom obchodoval a dokonca mu navyšoval dodávané
množstvá tovaru, pričom sám hradil náklady skladovania tovaru, ako aj jeho prepravy a za oneskorené
alebo omeškané platby od neho aj napriek zmluvným dojednaniam neuplatňoval žiadne sankcie.

Obdobne tak možno túto otázku nastoliť aj na úrovni druhého odberateľa (Budafer Kft.).
20. Podľa správneho súdu žalovaný správne uviedol, že boli indikované účelové fakturačné transakcie
majúce za cieľ obchádzať jednotný európsky daňový systém, o existencii ktorých mal žalobca
nepochybne vedomosť a k existencii ktorých nepochybne svojou činnosťou aj prispel. Správca dane
neodmietol žalobcovi toto právo priznať výlučne z dôvodu na strane žalobcových odberateľov, ktorí si

neplnili svoje daňové povinnosti a na dôvod ktorý by žalobca nemal dosah, ako sa to mylne domnieva.
Správca dane toto právo odmietol priznať kvôli zisteniu daňového podvodu o ktorom mal žalobca
minimálne vedomosť a v tomto prípade dokonca na vytvorení vhodných podmienok na ňom aj iniciatívne
participoval. Správny súd zhodne so žalovaným považoval za nedôvodnú aj námietku, podľa ktorej
správca dane žalobcovi pripísal na ťarchu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry, keďže

túto povinnosť zákon neukladá. Správca dane v dokladoch žalobcu zistil nezrovnalosti, keď v evidencii
vykazoval vysoké neuhradené pohľadávky a dochádzalo k postupovaniu neuhradených pohľadávok na
spoločnosti na ďalšom stupni dodávateľsko-odberateľských reťazcov. Postúpenie pohľadávok bolo v
účtovníctve žalobcu účtované s odlišnými dátumami, ako bol dátum uvedený na dohodách a taktiež
platby za postúpené pohľadávky boli zasielané v odlišných mesiacoch alebo aj v odlišných sumách

a neobsahovali žiadnu identifikáciu smerom ku konkrétne uzavretej dohode. Žalobca má pri tom
zákonnúpovinnosťviesťúčtovníctvosprávne,úplne,preukázateľneazrozumiteľne,pričompreukaznosť
znamená, že účtované záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. K ďalšej námietke správny súd
uviedol žalobca okrem tvrdenia, že správca dane prevzal zistenia maďarského správcu dane, tieto
zistenia, resp. ich správnosť žalobca nijakým spôsobom nekonfrontoval (nepolemizoval s nimi).

21. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku, že správca dane nemôže pripočítať žalobcovi
na ťarchu nesprávny výklad zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi. Obsah
zmlúv si zvolil sám žalobca a správca dane iba preveroval ich reálny dopad v ich obchodných vzťahoch,
keďže sám žalobca tvrdil, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili v súlade so zmluvnými dojednaniami.
Správny súd dodal, že je nesporné, že žalobca mohol (mal právo) uplatniť voči svojim obchodným

partnerom aj sankčné zmluvné dojednania, ktorých neuplatnenie tak nie je možné klásť mu na ťarchu.
Aletentopostojkjehoobchodenémupartnerovi(Vas-FerroKft.),ajnapriektomu,žetentojehoobchodný
partnersiopakovaneneplnilsvojezáväzky(opakovaneadlhodobonakupovalbezplatenia)jeminimálne
varovným signálom o neštandardne a účelovo nastavených obchodných vzťahoch s týmto odberateľom.
Žalobca ďalej nekonkretizoval, s ktorou s pre vec kľúčovou námietkou sa správca dane nevysporiadal.

K používaniu pojmov „missing trader“ či „nastrčený subjekt“ správny súd tento okruh námietok uzavrel,
že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí zaoberal vysvetlením podstaty uvedených pojmov, ktoré sú
praxou (aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť SD EÚ) zaužívanou terminológiou v daňovom konaní.22. K nepreukázaniu účasti žalobcu na daňovom podvode správny súd uviedol, že správca dane
za účelom indikovania daňového podvodu vyhodnocoval aj tzv. Axel Kittel test. Tvrdenie žalobcu o
unesení dôkazného bremena tým, že predložil všetky doklady, svedčilo iba o preukázaní splnenia

hmotnoprávnych podmienok. Avšak daňové orgány svoj záver o neunesení dôkazného bremena činili vo
vzťahu k vedomosti o účasti na daňovom podvode. Správca dane kládol žalobcovi za vinu, že vzhľadom
na všetky objektívne existujúce varovania na strane obchodného partnera žalobcu (Vas-Ferro Kft.),
nebol obozretným, tieto nevyhodnotil ako rizikové pre participovanie na podvodnom daňovom konaní a s
týmto neprevereným subjektom obchodoval. Napriek tomu, že žalobca namietal iba nesprávnosť záveru

správcu dane o vedomosti o daňovom podvode, správny súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal
aj na objektívne dôvody, ktoré viedli správcu dane k záveru o existencii daňového podvodu (viď bod
53. odôvodnenia). K vedomostnej zložke daňového podvodu správny súd poukázal na (i) usporiadanie
obchodných vzťahov žalobcu, (ii) pokyny žalobcu v sklade a jeho vedomosť o insolventnosti jeho
odberateľa, (iii) jeho osobnú angažovanosť a disponovanie s pečiatkou spoločnosti Vas-Ferro Kft., (iv)
personálne prepojenia spoločností skrz bratov Tóthovcov, (v) akceptovanie platieb inými subjektmi, (vi)

nevystavovanie preddavkových faktúr, (vii) žalobcom vystavované reklamácie. Uvedené evokuje nielen
nevedomú neznalosť, ale až vedomú nedbanlivosť žalobcu. Žalobca zabezpečoval fakturačný vstup
tovaru do účelových fakturačných reťazcov, v ktorých mohlo dôjsť k uplatneniu práva na odpočítanie
DPH bez toho, aby DPH bola predtým odvedená. Z uvedených skutočností bola opodstatnená dôvodná
pochybnosť správcu dane o účelovom obchodnom reťazci žalobcu s cieľom vytvorenia podmienok na

uplatnenie si nároku na odpočet DPH z intrakomunitárnych obchodov.
23. Žalobca uviedol, že obchodného partnera si overil vo verejne dostupných registroch, čo správny súd
považovalzanedostačujúce.Žalobcasanedostatočnepresvedčil(možnoajzámerne)skýmobchoduje,
a to v nie malých materiálnych i finančných objemoch a svojich obchodných partnerov si nielenže
dostatočne nepreveril, ale ani po svojej negatívnej skúsenosti s nimi (napr. opakované neplatenie za

dodaný tovar; odlišný tok tovaru ako bol deklarovaný vo faktúre a pod), nevyvodil z tejto svojej skúsenosti
dôsledky a v neštandardnom obchodovaní pokračoval.
24. K námietke uplynutia lehoty na vyrubenie dane správny súd uviedol, že v prípade zdaňovacieho
obdobia august 2013 začala 5-ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane (§ 69 ods. 1 daňového
poriadku) plynúť od 31.12.2013 a pri jej štandardnom neprerušenom plynutí by uplynula 31.12.2018,

avšak keďže počas jej plynutia bola daňová kontrola 1x prerušená v rozsahu celkovo 1356 dní [prvé
prerušenie od 04.03.2015 (vrátane) do 19.11.2018 (vrátane)], takže po pripočítaní (nadstavení) tejto
doby prerušenia, by správcovi dane táto 5 ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane uplynula
až 19.09.2022, avšak aj počas tohto predĺženého plynutia lehoty bola daňová kontrola opäť ešte
1x prerušená v rozsahu celkovo 125 dní [druhé prerušenie od 04.01.2019 (vrátane) do 08.05.2019

(vrátane)]], takže po pripočítaní aj tejto doby prerušenia, by správcovi dane prvotná 5 ročná prekluzívna
lehota na vyrubenie dane uplynula až 22.01.2023. Avšak keďže ešte do uplynutia tejto prvotnej 5
ročnej lehoty bol žalobcovi 06.11.2019 doručený protokol z daňovej kontroly, tak od 31.12.2019 začala
správcovi dane plynúť nová 5 ročná subjektívna prekluzívna lehota na vyrubenie žalobcovi dane [prvá
veta § 69 ods. 2 a 3 psím. a) daňového poriadku], z čoho je zrejmým, že žalobou napadnutým

rozhodnutím správcu dane z 11.01.2021 v spojení so žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného z
22.04.2021 bola žalobcovi vyrubená daň za zdaňovacie obdobie august 2013 včas a to aj pri zachovaní
10 ročnej objektívnej prekluzívnej lehoty na jej vyrubenie (druhá veta § 69 ods. 2 daňového poriadku],
ktorá by v tomto prípade od 31.12.2013 uplynula 31.12.2023. Z uvedených dôvodov mal správny súd
za to, že žalobcovi bola žalobou napadnutým rozhodnutím správcu dane vyrubená daň včas a teda v

súlade s § 69 daňového poriadku, preto aj túto štvrtú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
25. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku nezákonnosti protokolu z dôvodu absencie
zákonných náležitostí. V danej veci vykonával daňovú kontrolu miestne príslušný správca dane, pričom
neuvedenie adresy sídla správcu dane a zároveň uvedenie adresy sídla oprávnene konajúcej pobočky,
ktorá je organizačnou zložkou správcu dane je možné vnímať ako postup síce nezodpovedajúci

doslovnému zneniu § 47 písm. a) Daňového poriadku, avšak nemajúci v danom prípade žiaden
negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu a ani na zákonnosť protokolu. Uvedená adresa
(oprávnene konajúcej) pobočky bola adresou organizačnej zložky správcu dane, s ktorou žalobca v
priebehu konania opakovane písomne komunikoval, kde sa tiež zúčastňoval procesných úkonov a
kam tiež adresoval svoje podania. Neuvedenie sídla správcu dane v protokole preto samo osebe

nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by akýmkoľvek spôsobom poškodil žalobcu na jeho právach.
III.
Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde26. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

27. Sťažovateľ namietal, že daňová kontrola spolu s prerušeniami trvala spolu 1828 dní, čo je
neproporcionálne. V odôvodnení napadnutého rozsudku chýbajú kritériá a úvahy súdu, ktoré by jasne
obsahovo formulovali požiadavku proporcionality, efektívnosti a účelnosti daňovej kontroly. Správny súd
dospel k záveru, že všetky tieto atribúty boli dodržané, avšak tento záver nebol dostatočne odôvodnený.
Podľanázorusťažovateľaviacakopäťnásobnéprekročeniehmotnoprávnejlehotynavykonaniedaňovej

kontroly nemožno v žiadnom prípade akceptovať, a to a najmä s poukazom na nesprávne načasovanie
a potrebu opakovanej a nedôvodnej realizácie MVI. Rovnako sa nastoľuje otázka, či postup správcu
dane možno považovať v konkrétnej veci žalobcu za efektívny. Vyhodnotením požiadavky efektívnosti
sa správny súd nezaoberal vôbec, čím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (viď
rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sžfk/33/2019). Správny súd zároveň vôbec neskúmal požiadavku účelnosti
daňovej kontroly.

28. Podľa sťažovateľa správny súd vec nesprávne právne posúdil a zároveň sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď dospel k záveru, že opakované podávanie žiadosti o MVI
nepredstavuje porušenie zásady proporcionality daňovej kontroly. Správcovi dane totiž nič nebránilo,
aby už v prvej žiadosti o MVI v záujme zachovania zásady efektívnosti daňovej kontroly kumuloval
a jasne vymedzil všetky požiadavky pre orgány maďarskej finančnej správy a tieto následne pretavil

do svojich záverov. S tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/54/2018.
Rovnako správny súd nesprávne právne posúdil, že opakované podávanie žiadosti o MVI nepredstavuje
tzv. „kúskovanie žiadosti o MVI“, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžfk/3/2018. Správny
súd sa v tomto smere odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď opakované podávanie
žiadosti o MVI vyhodnotil ako súladné s požiadavkou efektívnosti daňovej kontroly. Správca dane v

prejednávanej veci mohol a mal požiadať informácie v kumulovanej žiadosti a požiadať o informácie v
inom členskom štáte naraz, a to v záujme zachovania požiadavky efektivity daňovej kontroly. Správcovi
dane nič nebránilo, aby všetky svoje požiadavky kumuloval do jednej žiadosti o MVI, ktorej realizácia by
jednoznačne skrátila celkové trvanie daňovej kontroly (spolu s prerušeniami) o niekoľko rokov, keďže
daňovú kontrolu by nebolo potrebné prerušovať.

29. Správny súd sa podľa sťažovateľa v napadnutom rozsudku odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu, keď v rozpore so závermi rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 19SVs/4/2023 (bod. 23. odôvodnenia) dospel k záveru, že nedostatky rozhodnutia o prerušení
daňovej kontroly nepredstavujú dostatočný podklad na prijatie záveru o nezákonnom prerušení daňovej
kontroly. V danej veci nie sú v rozhodnutiach o prerušení daňovej kontroly identifikovaní dodávatelia a

ani odberatelia sťažovateľa a nie je identifikované zdaňovacie obdobie, ktorého sa žiadosti o MVI týkajú.
Podľa záverov kasačného súdu musia rozhodnutia o prerušení konania obsahovať aspoň identifikáciu
zahraničného dodávateľa/odberateľa a zdaňovacie obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI týka.
30. Správny súd zároveň nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Právne posúdenie
ustanovenia § 46 odsek 10 Daňového poriadku správnym súdom a výklad tejto normy v časti „sa

primerane použije § 61“ je nesprávny a zjavne extenzívny. Daňový poriadok totiž v ustanovení § 61
odsek 5 daňového poriadku výslovne zakotvil neplynutie lehôt podľa Daňového poriadku výlučne pre
daňové konanie a pre prípad jeho prerušenia. Výklad správneho súdu, ktorý uviedol, že ustanovenie § 61
odsek 5 sa vzhľadom na odkaz v ustanovení § 46 odsek 10 Daňového poriadku má použiť aj na daňovú
kontrolu je zjavne extenzívny a nesprávny a nie je v žiadnom prípade primeraný. V prejednávanej veci,

s poukazom na zdaňovacie obdobie, bol posledným dňom pre vyrubenie dane deň 31.12.2018. Správny
súd do svojich úvah vôbec nevzal celkovú lehotu pre vyrubenie alebo určenie dane, ktorá je mimoriadne
benevolentná a zjavne prekračuje rámec súkromnoprávnych premlčacích a prekluzívnych lehôt. Podľa
sťažovateľa správny súd dôkladne nerozlišoval medzi účelom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania
ako aj výsledkami týchto dvoch separátnych konaní. Použitie ustanovenia o prerušení vyrubovacieho

konania na daňovú kontrolu je za daných okolností zjavne neprimerané.
31. Podľa sťažovateľa ak správny súd a žalovaný dospeli k záveru, že realizovaným dodaniam
absentuje hospodársky dôvod, tak získanie výhody pri skutočne realizovaných transakciách nemožno
považovať za daňový podvod, ale naopak je potrebné tieto dodania považovať za zneužitie práva.
Ide však o diametrálne odlišný dôvod nepriznania oslobodenia od dane z pridanej hodnoty, na rozdiel

od odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tomto smere je napadnutý rozsudok zmätočný, keďže na
jednej strane napadnutý rozsudok odôvodňuje výrok o zamietnutí žaloby na základe účasti žalobcu
na daňovom podvode a na strane druhej odôvodňuje tento výrok neoprávneným získaním daňovej
výhody, čo je avšak odlišný dôvod nepriznania práva na oslobodenie od dane. Správny súd napadnutýmrozsudkom nesprávne právne posúdil dôkazné bremeno správcu dane a žalobcu pri realizácii tzv. Axel
- Kittel testu, pričom hodnotenie tohto testu a jeho jednotlivých zložiek je nedostatočné a napadnutý
rozsudok je tiež nedostatočne odôvodnený vo vzťahu k záveru o splnení podmienok vymedzených v

tomto teste. Rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie správcu dane neobsahuje konkrétne a ucelené
vyhodnotenie Axel - Kittel testu a jeho jednotlivých zložiek. Napriek uvedenej skutočnosti správny súd
opakovane pristúpil k nahradzovaniu činnosti správcu dane a žalovaného, a snažil sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku zhojiť nedostatky odôvodnení rozhodnutí správcu dane a žalovaného.
32. Podľa sťažovateľa dôkazné bremeno vo veci preukázania existencie daňového podvodu leží na

správcovi dane. Správca dane v priebehu administratívneho konania nedokázal preukázať ani len
výšku údajného a ním tvrdeného daňového úniku. Správny súd zmätočne uvádza, že orgány verejnej
správy identifikovali daňový únik v rámci reťazca, no na strane druhej informácia o jeho výške, právnom
dôvode výskytu v rámci reťazca úplne absentuje. V tomto smere správny súd nesprávne právne
posúdil vyhodnotenie objektívneho testu orgánmi verejnej správy, odôvodnenie záveru správneho
súdu je v tomto smere nepresvedčivé a nedostatočné. Rovnako tak je nepresvedčivé a nedostatočné

odôvodnenie záveru správneho súdu o tom, že daňový únik bol spojený práve s plneniami dodanými
žalobcom. Príčinnú súvislosť medzi daňovým únikom a plneniami dodanými žalobcom síce správca
dane, žalovaný ako aj správny súd zhodne tvrdia, avšak z obsahu administratívneho spisu nevyplýva
jediný dôkaz, ktorý by túto príčinnú súvislosť preukázal. V konaní správca dane nepreukázal, aby
odberateľ žalobcu obchodoval výlučne so žalobcom. Tieto otázky ani správca dane v rámci realizovanej

MVI nepreveroval a nezisťoval za dané zdaňovacie obdobie existenciu iných partnerov tejto spoločnosť.
33. Odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k záveru o existencii podvodného konania, ktorý
má byť založený na diskrepancii v cene tovarov nie je presvedčivé a je nedostatočné. Všeobecný
záver správneho súdu o tom, že daňový subjekt, na ktorého následné obchodovanie nemal žalobca
žiaden vplyv obchodoval s tovarom v cenách, ktoré mu vytvorili účtovnú stratu sám o sebe neznamená,

že ide o prvok podvodného obchodovania. Podvodné konanie musí byť správcom dane preukázané,
keďže správca dane je nositeľom dôkazného bremena. Správny súd pri posúdení veci a pri odôvodnení
napadnutého rozsudku uvedené nepreukázal a tvrdenia správcu dane ostali v rovine nepreukázaných
podozrení a indícii, ktoré nie sú relevantným dôkazom.
34. Úvaha správneho súdu o tom, že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti

žalobcu o možnom daňovom podvode je podľa sťažovateľa nesprávna a nedostatočne odôvodnená.
Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že pohľadávky, ktoré sťažovateľ na základe dodania tovaru
nadobudol, úspešne neskôr speňažil na základe zmlúv o ich odplatnom postúpení, čo napokon správny
súd identifikoval ako bežný postup. Správnym súdom tvrdený stav odberateľa (platobná neschopnosť)
je však len indikátorom možného podvodného konania, pričom zo spisu taktiež vyplýva tá skutočnosť,

že sťažovateľ podnikateľské riziko v podobe neuhradenia faktúr vyriešil postúpením neuhradených
pohľadávok,čojezákonomdovolenýaajvbežnejpraxizaužívanýpostup.Nesprávneprávneposúdenie
súdu spočíva avšak v tom, že akceptovaný systém postupovania pohľadávok nemožno automaticky
považovať za dôkaz o vedomosti sťažovateľa o podvodnom konaní na strane jeho odberateľov. V tomto
smere neobstojí ani záver súdu o tom, že neplnenie peňažných záväzkov bezhotovostným spôsobom

(úhradou na účet) zo strany odberateľa sa rovná započítaniu pohľadávok medzi dvoma obchodnými
spoločnosťami. Tento záver správneho súdu vo vzťahu k odberateľovi je neudržateľný.
35. Kvalita odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k naplneniu predpokladov Axel - Kittel testu
je nedostatočná, keďže správny súd po tom, čo nahradil v konaní nedostatky rozhodnutí orgánov
verejnej správy vlastnou činnosťou, si osvojil závery orgánov verejnej správy, ktoré nie sú dostatočné

pre prijatie záveru o tom, že sťažovateľ o existencii daňového podvodu vedel, alebo mohol vedieť.
Napokon sa daňové orgány a ani správny súd vôbec nezaoberali opatreniami, ktoré sťažovateľ prijal
na zamedzenie toho, aby sa čo i len nevedome nestal súčasťou daňového podvodu. Správny súd,
správca dane a žalovaný do dnešného dňa neprodukovali jediný dôkaz o tom, aby sťažovateľ nekonal
dostatočne obozretne a nevykonal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo a

objektívne požadovať vo veci predídenia čo i len nevedomej účasti na daňovom podvode.
36. Správny súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s namietanou nezrozumiteľnosťou
napadnutého rozhodnutia žalovaného pre jeho nespreskúmateľnosť. Žalovaný totiž vo vzťahu k
vyhodnoteniu Axel-Kittel testu uviedol, že sťažovateľ bol súčasťou reťazcov spoločností, v ktorých sa
faktúry za dodávky betonárskej ocele a plechov vystavovali len formálne a predloženým dôkazom

absentuje reálny základ. Tento argument by bol relevantný iba vtedy, ak by dôvodom na nepriznanie
práva na oslobodenie od DPH bola neexistencia hmotnoprávnych podmienok. Pre účely preukazovania
podmienok pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH z dôvodu účasti na daňovom podvode, sa javí
ako nedostatočný, resp. zmätočný aj argument žalovaného o akomsi formálnom vystavovaní faktúr, bezreálneho základu. Navyše žiaden z vykonaných dôkazov nepotvrdil verziu správcu dane, ale naopak
vykonané dokazovanie potvrdilo a preukázalo všetky tvrdenia sťažovateľa, ktoré boli tvrdené v daňových
dokladoch a daňových priznaniach ako aj následne tvrdené v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho

konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03
Optigen, C-355/03 Fulcrum, C-484/03 Bond House a C-277/14 PPUH Stehcemp.
37. Porušenie práva na spravodlivý proces videl sťažovateľ v tom, že ešte v žalobe namietol porušenie
zásady neutrality DPH a tým aj porušenie zákazu dvojitého zdanenia, keďže tá istá dodávka tovaru
je predmetom dane po vydaní napadnutého rozhodnutia na Slovensku ako aj následne u konečného

spotrebiteľa v Maďarsku. V tomto smere vydané rozhodnutie žalovaného narúša princíp neutrality DPH
a dochádza k dvojitému zdaneniu toho istého zdaniteľného plnenia a toho istého tovaru. Tejto zásadnej
otázke majúcej vplyv na zákaz dvojitého zdanenia sa správny súd nevenuje v odôvodnení napadnutého
rozsudku vôbec.
38. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutom
rozhodnutí a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

IV.
Posúdenie kasačného súdu

39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je

prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť je nedôvodná.
40. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už

len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
41. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný
súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/38/2025 zo dňa 25. septembra 2025 (za zdaňovacie obdobie február
2011), ktorým kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. V tu prejednávanej veci bol skutkový rozdiel
len v dĺžke daňovej kontroly a jej prerušení za kontrolované obdobie roka 2013 a obchodných

reťazcoch sťažovateľa, ktoré boli poznačené daňovým podvodom. S poukazom na skutkovú totožnosť
prejednávanej veci, ako aj totožný obsah sťažnostných námietok a podobnosť rozhodnutí správneho
súdu kasačný súd vzhliadol dôvod na postup podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP a poukazuje na
relevantné časti rozsudku sp. zn. 4Sfk/38/2025 zo dňa 25. septembra 2025, s ktorého odôvodnením sa
stotožňuje a ktorý k predmetnej veci uviedol:

„81. K sťažnostnej námietke, že správny súd vôbec neskúmal požiadavku účelnosti daňovej kontroly a
namietal, že samotná neúmerná dĺžka daňovej kontroly bola v rozpore so samotným účelom daňovej
kontroly (správne určenie dane a zabezpečenie jej úhrady), kasačný súd uvádza, že aj keď zákonodarca
v § 46 ods. 10 daňového poriadku vymedzil lehotu na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo
dňa jej začatia, zároveň ustanovil, že správca dane môže daňové konanie prerušiť, ak sa začalo konanie

o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom
podľa osobitného predpisu, pričom za takúto inú skutočnosť je považovaná sťažovateľom namietaná
medzinárodná výmena informácií. Zároveň daňový poriadok v § 61 ods. 5 daňového poriadku vylučuje
v prípade prerušenia plynutie lehôt podľa tohto zákona. Uvedené neplynutie lehôt sa vzťahuje i na
prerušenú daňovú kontrolu, čo potvrdzuje skutočnosť, že ustanovenie § 46 ods. 10 daňového poriadku

vymedzuje časovú prípustnosť trvania daňovej kontroly a priamo odkazuje na ustanovenie § 61, ktorý v
ods. 5, ktoré v prípade prerušenia bráni plynutiu lehôt, teda i lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Pre
posúdenie zákonnosti daňovej kontroly teda nie je rozhodujúce, aký časový úsek uplynul od jej začatia
do doručenia protokolu kontrolovanému daňovému subjektu, ale právne významný je len čas, ktorý sa
do výkonu daňovej kontroly započítava v súlade s daňovým poriadkom.

...
83. Sťažovateľ ďalej namietal neefektívnosť správcom dane realizovaných prerušení daňovej kontroly.
Kasačný súd sa zhodol so správnym súdom v názore, že táto námietka bola v správnej žalobe obsahom
do značnej miery formulovaná vo všeobecnej rovine. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že správca dane
oslovoval v rámci MVI maďarské daňové orgány po častiach a opakovane, pričom podľa sťažovateľa

správca dane požadovanými informáciami disponoval zo skorších daňových kontrol vykonaných u
daňového subjektu.
84. Je potrebné uviesť, že úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci
(postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodneníkasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd
obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá
obsahuspisu(vykonanémudokazovaniu)ačipreskúmavanérozhodnutiaobsahujúdostatokskutkových

dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom. Nie je povinnosťou kasačného súdu nahrádzať
rolu žalobcu (sťažovateľa) a domýšľať miesto neho kasačné námietky a s tým súvisiacu argumentáciu
resp. dôvody tvrdení o nezákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Bolo by nad rámec
potrebný pre rozhodnutie, keby kasačný súd v jeho odôvodnení reagoval aj na tvrdenia formulované
bez relevantného zdôvodnenia.

85. Sťažovateľ v správnej žalobe nekonkretizoval informácie, ktoré mali byť správcovi počas predmetnej
daňovej kontroly známe a duplicitne o ne žiadal počas predmetnej daňovej kontroly, alebo ktoré
informácie neboli potrebné pre potreby daňovej kontroly, a teda v čom konkrétnom bol z daného hľadiska
postup správcu dane neefektívny.
...
88. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že správca dane o daňovom subjekte a o jeho obchodných

partneroch už disponoval informáciami zo skoršej daňovej kontroly, kasačný súd sa stotožnil s
hodnotením správneho súdu, že v jednotlivých zdaňovacích obdobiach nemusia obchody prebiehať
rovnako a každé zdaňovacie obdobie je potrebné z hľadiska dodržania daňových zákonov posúdiť
osobitne. Pokiaľ v jednom zdaniteľnom období hoci aj v rámci toho istého dodávateľsko-odberateľského
reťazca dôjde k zisteniu o porušení zákona daňovým subjektom, nemusí to platiť pre iné zdaňovacie

obdobie. Preto v postupe správcu dane, ktorý sa dopytoval prostredníctvom MVI na okolnosti týkajúce
sa osobitne daňovou kontrolou preverovaného zdaniteľného obdobia, kasačný súd v zhode s názorom
správneho súdu nevidel žiadnu vadu či porušenie povinností pri vedení konania. V danej súvislosti na
námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný súd vyššie opísanú reakciu
správneho súdu na predmetnú žalobnú námietku považoval za adekvátnu zneniu námietke.

...
92. K námietke o neprimeranej dĺžke prerušenia (trvania MVI) kasačný súd poukazuje na rozsudok SD
EÚ vo veci C-186/20 zo dnˇa 30. septembra 2021, podľa ktorého Cˇla´nok 10 nariadenia Rady (EU´)
cˇ. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z
pridanej hodnoty v spojeni´ s jeho odôvodnením 25 sa ma´ vykladatˇ v tom zmysle, zˇe nestanovuje

lehoty, ktory´ch prekrocˇenie mo^zˇe ovplyvnitˇ za´konnostˇ prerusˇenia danˇovej kontroly stanovene´ho
pra´vom zˇiadaju´ceho cˇlenske´ho sˇta´tu dovtedy, ky´m zˇiadany´ cˇlensky´ sˇta´t neposkytne informa
´cie pozˇadovane´ v ra´mci mechanizmu administrati´vnej spolupra´ce stanovene´ho ty´mto nariadeni
´m. Rovnaký záver vyplýva i z rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca 2024, ktorý uvádza, že „Trvanie prerusˇenia danˇovej kontroly v zmysle

rozsudku Su´dneho dvora Euro´pskej u´nie z 30. septembra 2021, C-186/20, vo veci HYDINA SK, nie
je viazane´ na lehoty podlˇa cˇl. 10 nariadenia Rady (EU´) cˇ. 904/2010.“
93. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správnemu súdu vytýkal, že sa v napadnutom rozsudku odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď v rozpore so závermi rozsudku veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2024 sp. zn. 19SVs/4/2023

(bod. 23. odôvodnenia) dospel k záveru, že nedostatky rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly
nepredstavujú dostatočný podklad na prijatie záveru o nezákonnom prerušení daňovej kontroly. Podľa
sťažovateľa v rozhodnutiach o prerušení daňovej kontroly neboli identifikovaní dodávatelia a ani
odberatelia daňového subjektu, nie je identifikované zdaňovacie obdobie, ktorého sa žiadosti o MVI
týkajú. Podľa záverov kasačného súdu musia rozhodnutia o prerušení konania obsahovať aspoň

identifikáciu zahraničného dodávateľa/odberateľa a zdaňovacie obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI
týka. V súvislosti s uvedenou námietkou kasačný súd konštatoval, že vyššie opísaným spôsobom
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o prerušení sťažovateľ v správnej žalobe priamo nenamietal.
Pokiaľ sa kasačná sťažnosť opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom,
v ktorom bolo vydane´ napadnute´ rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, na takýto (nový) dôvod kasačný

súd pre jeho neprípustnosť nereaguje (§ 439 ods. 3 písm. b)).
94. Na nedôvodnú námietku týkajúcu sa nezákonnosti daňovej kontroly nadväzovala námietka
sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Kasačný súd sa
nestotožnilsosťažovateľom,že§61odsek5daňovéhoporiadkunemožnoaplikovaťnadaňovúkontrolu.
Sťažovateľovo tvrdenie, že aplikácia § 61 ods. 5 daňového poriadku je zjavne extenzívnym výkladom

§ 46 odsek 10 daňového poriadku, ktorý presahuje obsah pojmu primeraného použitia ustanovenia o
prerušení daňového konania, v podstate vylučuje akúkoľvek aplikáciu ustanovenia § 61 a teda inštitútu
prerušenia. Na rozdiel od sťažovateľa je kasačný súd toho názoru, že možnosť prerušenia daňovej
kontroly daňový poriadok predpokladá a pre jej právny režim primerane použitý v podmienkach daňovejkontroly ako osobitného druhu konania podľa zákona vytvára v ustanovení § 46 ods. 10 daňového
poriadku na to celkom zreteľný predpoklad.
95. Je možné súhlasiť so sťažovateľom, že daňová kontrola, ktorej právna úprava je uvedená v treťom

diely druhej časti (§ 44 a nasl.) daňového poriadku, nie je daňovým konaním. Daňové konanie upravuje
štvrtá časť tohto zákona. Daňová kontrola je súčasťou výkonu právomoci daňových orgánov podľa
daňového poriadku, zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a jej
výsledok je podkladom pre daňové konanie. Vychádzajúc z ustanovenia § 46 odsek 10 v spojení s
§ 61 ods. 5 daňového poriadku jej prerušenie pôsobí aj na neplynutie lehôt na vyrubenie dane alebo

rozdielu dane. Ustanovenie § 69 ods. 1, ktoré určuje základný časový limit pre zánik práva vyrubiť daň
formuláciou „ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak“ umožňuje zohľadniť rozdielnu
právnu úpravu ustanovenú v daňovom poriadku alebo v osobitnom predpise. Pokiaľ pre daňovú kontrolu
existuje primeraná možnosť aplikovať ustanovenie § 61 daňového poriadku upravujúce prerušenie
konania, a to v celom rozsahu - všetkých jeho odsekov a zároveň v odseku 5 sa neumožňuje plynutie
lehôt pri prerušení konania (daňovej kontroly), potom aj prerušenie daňovej kontroly nemožno zahrnúť

do lehoty podľa § 69 vymedzujúcej časový rámec pre zánik práva na vyrubenie dane.
...
97. V ďalšej kasačnej námietke sťažovateľ namietal proti právnemu posúdeniu a odôvodneniu spornej
otázky neuznaniu práva daňového subjektu na oslobodenie od dane a presúvaniu dôkazného bremena
správcu dane a daňového subjektu v spojitosti z tzv. Axel - Kittel testom.

98. Primárnou povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatnil oslobodenie od DPH z dodania
tovaru maďarským spoločnostiam evidovaným pre daň v členskom štáte bolo preukázať splnenie
podmienok na priznanie oslobodenia. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane preveroval
tvrdenia daňového subjektu i skutočnosti relevantné pre správne určenie dane. Preverovaním reťazcov
obchodov, ktorých sa na určitom stupni zúčastnil daňový subjekt, bolo zistené, že na jednom

článku platiteľov DPH nebola daň priznaná ani odvedená a tento subjekt prestal existovať alebo
bol nekontaktný. Pri tzv. „zmiznutom obchodníkovi“ ako špecifickom prvku vyústenia deklarovaných
zdaniteľných plnení, z ktorých si postupne subjekty v reťazci uplatňujú odpočet (oslobodenie) dane, sa
predpokladá porušenie daňových právnych predpisov, resp. že došlo k obchodu poznačenému daňovým
podvodom.

...
100. Na základe uvedených zistení daňové orgány nadobudli dôvodné podozrenie o zmysle obchodnej
činnosti deklarovanej daňovým subjektom a jeho dodávateľsko-odberateľských aktivitách vytvárajúcich
vyššie opísané reťazce. Zmiznutý obchodník, neodvedenie dane na určitom stupni reťazca, pochybnosť
o ekonomickej účelnosti obchodovania za účasti daňového subjektu a racionálne predpokladateľná

vedomosť daňového subjektu o jeho účasti na reťazci nesúcom prvky zneužitia práva pri zdaniteľných
obchodoch, to všetko boli indície kumulatívne odôvodňujúce záver správcu dane o účasti daňového
subjektu na daňovom podvode resp. obchodovania s cieľom vytvorenia podmienok na uplatnenie si
nedôvodného nároku na odpočet DPH z intrakomunitárnych obchodov.
101. Kasačný súd považoval za právne významnú argumentáciu žalovaného, že daňový subjekt

nevysvetlil, akým spôsobom si overil postavenie svojich obchodných partnerov, nevysvetlil prečo
uzatváral zmluvy o postúpení pohľadávok skôr ako samotné pohľadávky mali existovať, ani prečo
prijímal úhrady od iných spoločností k pohľadávkam voči svojim odberateľom skôr ako uzatvoril zmluvy
o postúpení pohľadávok, nevysvetlil z akého dôvodu bol tovar prepravený v ten istý deň z Maďarska na
Slovensko a obratom späť do Maďarska, hoci o tom musel mať vedomosť, keďže objednával prepravu

tovaru, vierohodne nevysvetlil rozpory v účtovných dokladoch. S poukazom na uvedené sa žalovaný
nestotožnil s námietkou žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu správcom dane.
102. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového
subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet
dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý

v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej
existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení
je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného
plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49
ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej

povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou
vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
103. Kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa
14.11.2018„Daňovýsubjektmávdaňovomkonanídvezákladnépovinnosti:povinnosťtvrdiťapovinnosťsvoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne
vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).Takto si daňový subjekt

splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto

spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania
zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
104. Kasačný súd považuje za dôležité poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, podľa ktorého „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov
nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci

daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je
správcadanepovinnýhodnotiťkaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislostiapritom
prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových
okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť

správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia
daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania

z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“
105. V nadväznosti na sťažovateľom tvrdené nepreukázanie vedomej alebo akejkoľvek účasti daňového
subjektu na daňovom podvode sťažovateľ namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu
k záveru o existencii podvodného konania je nepresvedčivé a nedostatočné, a to najmä v spojitosti s

tým, že odberateľ daňového subjektu mal s nadobudnutým tovarom obchodovať až po jeho dodaní,
čo je v celom rozsahu mimo vplyvovej sféry daňového subjektu. Namietal tiež, že úvaha správneho
súdu o tom, že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti žalobcu o možnom
daňovom podvode je nesprávna a nedostatočne odôvodnená. Podľa sťažovateľa systém postupovania
pohľadávok nemožno automaticky považovať za dôkaz o vedomosti žalobcu o podvodnom konaní na

strane jeho odberateľov a tiež za nesprávny a neudržateľný považoval sťažovateľ záver správneho
súdu o tom, že dodanie tovarov odberateľom žalobcu bez získania úhrady indikuje automaticky daňový
podvod, respektíve vedomosť žalobcu o existencii daňového podvodu.
106. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že daňový podvod je judikatúrou definovaný ako situácia,
v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH

a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia. Daňový
podvod bol predmetom opakovaného posudzovania zo strany SD EÚ a správny súd v tejto súvislosti
odkázal i na jeho súvisiacu judikatúru napríklad rozsudok z 12.01.2006, v spojených veciach
C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Optigen Ltd, Fulcrum Electronics Ltd a Bond House Systems Ltd,
ECLI:EU:C:2006:16; zo 06.07.2006, v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta

Recycling, ECLI:EU:C:2006:446, alebo z 21.06.2012, v spojených veciach C-80/11 a C-142/11,
Mahagében a Péter Dávid. Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného
bremena preukázať existenciu podvodu na DPH (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom
článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne preukázať objektívne skutkové
okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku

reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel
(vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal
opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k
jeho účasti na daňovom podvode. Žalovaný ako aj správca dane veľmi dôsledne a rozsiahlo preukázali
daňový podvod. Rozhodnutie je starostlivo odôvodnené, korešponduje s obsahom administratívneho

spisu a v konaní nedošlo k iným vážnejším nedostatkom, pre ktoré by bolo nutné rozhodnutie zrušiť.
Podnikanie ako také prináša na jednej strane určite výhody pre daňový subjekt v podobe slobody a
určitej miery nezávislosti, na druhej strane prináša značné riziká, pričom jednou z povinností, ktoré má
daňový subjekt pri podnikaní, je dôsledne plniť svoje daňové povinnosti a chrániť fiškálny záujem štátu.Jenepochybné,žedaňovýsubjektsanesprávalvpodnikateľskýchreťazcochakoobozretnýpodnikateľa
zvykonanéhodokazovaniajejehoúčasťnadaňovompodvodebezdôvodnýchpochybnostípreukázaná.
107. Kasačný súd poukazuje na právny názor uvedený v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci PPUH

Stehcemp, C-277/14, podľa ktorého: „Je úlohou daňového orgánu, ktorý konštatoval podvod alebo
nezrovnalosti, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry, aby vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez
toho, aby od príjemcu faktúry vyžadoval overovania, ktoré nie je povinný vykonať, preukázal, že tento
príjemcavedelalebomalvedieť,žeuvedenéplneniezakladajúceprávonaodpočítaniedanejesúčasťou
daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského

reťazca, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu. Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade
dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie DPH, na zabezpečenie,
aby jej plnenia neboli súčasťou podvodu subjektu na predchádzajúcom stupni, závisí predovšetkým
od okolností uvedeného prípadu. Ak existujú skutočnosti umožňujúce predpokladať porušenie alebo
daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť
zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, tak, aby sa

uistil o jeho spoľahlivosti. Daňová správa však nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na
odpočítanie DPH vo všeobecnosti požadovať, aby preverila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu
sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, disponovala daným tovarom,
bola schopná ho dodať a že si splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa
tým ubezpečila, že na strane hospodárskych subjektov na vstupe nedošlo k nezákonnostiam alebo

daňovému podvodu a v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentami.“
108. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu sťažovateľ nepredložil dôkaz o tom, že by si ako
daňový subjekt splnil svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom v jednotlivých vyššie opísaných
reťazcoch za ním nasledujúcom subjekte, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti. Aj v tomto spojení sťažovateľ
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o dôvodnú domnienku o vedomom zapojení daňového subjektu

doobchodnéhoreťazcapoznačenéhopodvodnýmdaňovýmkonaním.Jesícemožnésúhlasiťstvrdením
sťažovateľa, že postúpenie pohľadávky je štandardným riešením platobnej nedisciplíny, avšak v danom
prípade mnohonásobné a v podstate nepretržité opakovanie takéhoto postupu daňovým subjektom
odôvodňovalo záver o neštandardnosti, ale tiež o jeho účasti prispievajúcej k podvodnému zámeru
realizovanému plneniami v rámci vytvorených obchodujúcich reťazcov.

109. Kasačný súd považuje poukázať na závery uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C- 108/20 „HR“,
podľa ktorého podvod na DPH nemožno chápať v tom zmysle, že sa vzťahuje na prípady, v ktorých
podvod vyplýva z osobitnej kombinácie po sebe idúcich transakcií, ale vzťahuje sa aj na prípady, kedy
podvod vyplýva z celkového plánu, podľa ktorého sú dodávky súčasťou podvodu zahŕňajúceho niekoľko
transakcií, teda vždy ak chýbajúca daň je dôsledkom podvodného konania. Zdaniteľná osoba, ktorá

vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa podieľa na transakcii zapojenej do podvodu, pomáha
páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom, z čoho vyplýva, že taká účasť predstavuje
zavinenie, za ktoré je zodpovedná táto zdaniteľná osoba.
110. Podľa názoru kasačného súdu, z administratívneho spisu je bez pochybnosti preukázané, že
daňový subjekt mal alebo mohol vedieť o podvodnom konaní v rámci posudzovaných obchodných

reťazcov. Stotožnil sa v celom rozsahu s právnym názorom správneho súdu ,že daňové orgány
dostatočne preukázali, že daňový subjekt nebol dostatočne obozretný a tým sa vystavil riziku, že sa
stane súčasťou obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. Vzhľadom na vyššie uvedené
kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z?uvedeného dôvodu kasačnú

sťažnosť podľa?§?461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“
42. K ďalším dôvodom, ktoré sťažovateľ uviedol kasačný súd uvádza, že z administratívneho spisu
vyplynulo, že od začatia daňovej kontroly do jej ukončenia, kedy sa do času trvania daňovej kontroly
nezarátava čas prerušení. Vychádzajúc z § 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 5
daňového poriadku celkovo daňová kontrola trvala 347 dní a neprekročila zákonný limit jedného roka. K

jednotlivým prerušeniam daňovej kontroly správny súd uviedol, že správca dane žiadal v rámci obidvoch
prerušení kvôli MVI o informácie bezprostredne súvisiace iba s obchodnými partnermi žalobcu z obdobia
kontrolovanýchzdaňovacíchobdobíroku2013,atedaúčelne,pričomžalobcanetvrdilopak.Okremtoho,
správca dane počas prvého dlhšieho prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal aktivity k
urýchleniu poskytnutia mu žiadaných informácií. Z uvedených dôvodov dospel správny súd k záveru, že

uvedené obidve prerušenia daňovej kontroly boli účelné, s čím sa kasačný súd v plnej miere stotožňuje.
43. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že v rámci Axel-Kittel testu daňové orgány nesprávne, resp.
nedostatočne posúdili jeho účasť na daňovom podvode kasačný súd poukazuje na to, že uvedenú
námietku formuloval vo všeobecnej rovine. Správny súd dal v bode 53. napadnutého rozsudkusťažovateľovi konkrétnu odpoveď na to, prečo správca dane dospel k záveru o tom, že v rámci
obchodných reťazcov, na ktorých sa zúčastnil došlo k podvodnému konaniu. Správny súd tu špecifikoval
konkrétne dôvody, pričom sťažovateľ nespochybnil žiadne konkrétne skutočnosti a neprodukoval žiadne

iné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k iným záverom. Kasačný súd sa preto v plnej
miere stotožnil so závermi správneho súdu.
V.
Záver
44. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval predmetné

rozhodnutie správneho súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní i v
žalobe, a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť
neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku správneho súdu. Správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu
spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej
sťažnostivyhodnotilkasačnýsúdakobezpredmetné,ktorénebolispôsobiléspochybniťvecnúsprávnosť

rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
45. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich
náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona
nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom

hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.