Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 22Ek/1584/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120398710
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120398710.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o. so sídlom Mostová
2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618 v práv. zastúpení: Beňo & partners advokátska
kancelária s. r. o. so sídlom Námestie sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029 proti povinnému:
A. B., nar. X.X.XXXX, trvalé bydlisko C. A. XXXX/X, XXX XX D. E. B., o vymoženie 229,95 Eur s
príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. 397EX 288/20 u súdneho exekútora: Mgr. Boris Halás, so sídlom

Exekútorského úradu v Bratislave, Popradská 70, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1584/2020 zo dňa 16.03.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1584/2020 zo
dňa 16.03.2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1584/2020 zo dňa
16.03.2026.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 9.10.2020 domáhal od
povinného vymoženia pohľadávky vo výške 229,95 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 18Csp/36/2017 zo dňa 26.6.2018, vykonateľného dňa

21.8.2018, v spojení s uznesením o trovách konania zo dňa 13.11.2018, vykonateľného dňa 28.12.2018.

2. Dňa 28.12.2025 vydal súdny exekútor upovedomenie o zastavení exekúcie v zmysle ust. § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku.

3. Uznesením sp. zn. 22Ek/1584/2020 zo dňa 16.03.2026 súd námietky oprávneného proti

upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na hradu trov exekútora zamietol. Predmetné uznesenie
súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že z predložených podkladov aj z vykonanej
lustrácie zo Sociálnej poisťovne za preukázané, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľnosti, nedisponuje
žiadnym príjmom, bankovým účtom, nie je poberateľom dôchodkovej, nemocenskej či úrazovej dávky
ani dávky v nezamestnanosti, nie je vlastníkom motorového vozidla. Súdny exekútor vyhotovil a zaslal
zamestnávateľom povinného príslušné exekučné príkazy, avšak počas celého priebehu exekučného

konania nedošlo k vymoženiu zrážok zo mzdy povinného s výsledkom, ktorý by sa prejavil aspoň v
čiastočnom vymožení pohľadávky. V zmysle platnej právnej úpravy spôsob vykonania exekúcie určuje
súdny exekútor tak, aby bol primeraný výške vymáhanej pohľadávky a neohrozil očakávaný výnos,
resp. cestovné a výkonové náklady, v súlade so zásadou hospodárnosti a primeranosti výkonu exekúcie
podľa Exekučného poriadku. Súd nemôže nesúhlasiť s postupom súdneho exekútora vychádzajúcim
z priebehu exekúcie a z jeho doterajších skúseností o poskytovaní súčinnosti zo strany tretích osôb

„Oprávnený môže ovplyvniť výber vecí, ktoré by mohli byť predané, a ak aj oprávnený navrhne predaj
konkrétnych vecí povinného, súdny exekútor týmto návrhom viazaný nie je.“ (Števček, M., Kotrecová,A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018,
s. 565). Súd k námietkam oprávneného uviedol, že ide len o predikcie oprávneného - možno očakávať,
že povinný sa zamestná, nadobudne majetok a podobne, pričom oprávnený reálne žiadnu existenciu

majetku povinného nepreukázal. Pokiaľ oprávnený namieta uloženie donucovacieho opatrenia, súd
konštatoval, že účelom donucovacieho opatrenia nemá byť sankcionovanie povinného a taktiež podľa
Exekučného poriadku nemožno prostredníctvom donucovacích opatrení vymáhať splnenie povinnosti
uloženej exekučným titulom, ktorá znie na peňažné plnenie. Oprávnený ďalej namieta nespísanie
hnuteľného majetku povinného. K predmetnej námietke súd uviedol, že pokyny oprávneného, na ktoré

má exekútor povinnosť prihliadnuť, sa môžu pohybovať v intenciách uvedeného zisťovania majetku
podľa vyhlášky. Prípadný pokyn na vykonanie súpisu hnuteľných, resp. zisťovanie majetku v mieste
sídla, resp. bydliska povinného, prípadne na inom mieste, nemožno považovať za pokyn záväzný
pre exekútora. Takýto pokyn je totiž v rozpore so spôsobmi zisťovania majetku podľa vyhlášky a
zasahuje do oprávnenia exekútora určovať spôsob vykonania exekúcie. Exekútor aj na takýto pokyn
prihliadne a zváži vzhľadom na majetkové pomery povinného a hospodárnosť konania uskutočnením

miestneho zisťovania. Dôvodom na zrušenie upovedomenia uznesením exekučného súdu na námietku
oprávneného je skutočne len preukázanie existencie relevantného exekvovateľného majetku, resp.
samotné splnenie vymáhanej povinnosti. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v námietkach
proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zaťažuje výlučne oprávneného, ktorý vo svojich námietkach
vyjadril len svoje domnienky. S poukazom na rozsah exekútorom vykonaných lustrácii či úkonov na

zistenie majetku súd konštatoval, že súdny exekútor v rámci výkonu tejto exekúcie v dostatočnom
rozsahu zistil majetkové pomery povinného. Z vykonaných úkonov vyplýva skutočnosť, že od začatia
exekúcie do jej zastavenia od povinného nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu vymáhaného nároku
deklarovaného exekučným titulom a ani trov exekúcie. Teda v priebehu exekúcie nebol na území
Slovenskej republiky u povinného zistený taký nehnuteľný alebo hnuteľný majetok, pohľadávky, alebo

iné majetkové práva, ktoré by bolo možné postihnúť výkonom exekúcie v rámci tohto exekučného
konania a prebiehajúcej exekúcie. K rovnakému právnemu záveru dospel aj súd v exekučnom konaní
po preskúmaní spisového materiálu. Upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané dňa 28.12.2025,
teda po uplynutí 5-ročnej lehoty od začatia exekúcie, ktorá začala plynúť dňa 29.10.2020 a súdny
exekútor postupoval v zmysle zákona správne a zákonne, keď podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného

poriadku exekúciu zastavil.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie

na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a
115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia
nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani
súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté

uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného
ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch,
počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za
okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky
oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnosti

alebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený aj vlastnil. V tomto smere poukázal
oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že
súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom
neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny
exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie

hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného konania v ktorom
sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s paragrafom 200
a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno
preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1
a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku

povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku.
Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa
ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne aokrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a
oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má
v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie,

čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného
na úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od
oprávneného požadovať. To že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor
prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné
prostriedkami elektronickej komunikácie pod neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie

dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000
eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností,
pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne. Exekučný súd v konaní o
námietkach má posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie
súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia exekútora
preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie všetkého

možného majetku povinného nielen majetku evidovaného subjektami podľa paragrafu 2 vyhlášky MS
SR číslo 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi.
Exekútor je povinný iniciatívne využiť všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten,
ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas oprávneného alebo úhrada preddavkov na rovy, má ich
exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a ich úradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo

počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný
je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný
majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije respektíve v jeho domácnosti nachádza. Oprávnenému
nie je zrejmé prečo ak je jedinou možnosťou na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie
predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického

zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho
exekútorskéhoúradubolinegatívne,tútomožnosťvýkonuexekúciemáoprávnenýsúdnemuexekútorovi
vopred navrhovať. Oprávnený poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica
sp. zn. 67Ek/1291/2019 a sp. zn. 40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom na
rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči

upovedomeniuozastaveníexekúcieodklonilodzaužívanejvyššieuvedenejrozhodovacejpraxe,vktorej
súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje
len samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok
povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného

sám z vlastnej iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora
pri výkone exekúcie. Podľa paragrafu 32 Exekučného poriadku je súd oprávnený požadovať od
exekútora vysvetlenia alebo správy o priebehu každej exekučnej veci, ktorá bola exekútorovi pridelená,
ktoré je exekútor povinný súdu v určenej lehote poskytnúť. Z ustanovenia paragrafu 32 Exekučného
poriadku jasne vyplýva dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Navyše nejde o nejaké

prešetrovanie postupu exekútora ale skutkové zisťovanie naplnenia podmienok zákona pre zastavenie
exekúcie,keďexekútorexekúciuzastavil,načomásúdvýsostnúprávomocavrámcizisťovaniadôkazov
pre svoje rozhodnutie vo veci je oprávnený žiadať súčinnosť a získavať podklady od kohokoľvek v súlade
s civilným sporovým poriadkom. Oprávnený tvrdí že súdny exekútor nevykoval zisťovanie majetku a
podmienky zákonaprezastavenieexekúcienebolisplnené.Nakoľkonákladyexekúcievymáhaexekútor

od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia exekúcie u oprávneného, je
exekútor povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli pridelené, rovnako ako správcovia
konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených prípadoch bez ohľadu na
prípadnú stratovosť ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR. Ak si exekútor presadil u zákonodarcu
náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých

zodpovedala kvalite jej výkonov u tých exekútorských úradov, ktorých si do zavedenia náhodného
prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania vyberali. V podmienkach všeobecne známej
nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike by mali byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od
stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravda, že by im
Exekučný poriadok nedával dostatok možností, alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti

neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom
štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne
a dôkladné vykonanie exekúcie bez toho, aby sa musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov,
ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverenéako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania
exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútori iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri
negatívnom výsledku zastaví exekúciu a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu
piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

12. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal

napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

13. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne,

keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel k
správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

14. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie

konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie.

15. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm.
d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom

konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna
nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje
majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné
zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý

by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na
základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov
povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti činemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie
súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného
poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí.

Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie
určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku
povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na
skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom.
S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby

vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej
povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov
povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný
postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak

predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by
totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával
vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie
každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa
zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v

Slovenskejrepublikeapredstavuoprávnenéhoonutnostivykonaniamobiliárnejexekúciemožnooznačiť
za iluzórnu.

17. Súd ďalej konštatuje, že je na zvážení súdneho exekútora (s poukazom na jeho odbornú spôsobilosť
a dlhoročné skúsenosti) aký postup pri vymáhaní pohľadávky oprávneného vo veci zvolí. Vedomosť

o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým
zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť
predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste
bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností.
Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol

vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade
vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach.

18. Pokiaľ ide o argumentáciu povinného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi
kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného súd udáva, že s týmto názorom oprávneného

možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom
hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme
efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej
podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.

19. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti

povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na
jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu

vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani
súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nieje aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

20. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny
exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne
preskúmal, neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch a rovnako vykonal šetrenie v mieste
bydliska povinného. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové

zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať
za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.

21. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority

(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno
považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo
svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených

oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom
pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v
podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané
zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

22. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že by súdny exekútor v prípade nevymoženia pohľadávok
mať vykonať tzv. „stratové exekúcie“ súd udáva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu podľa ust. §
61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku má súdny exekútor v zmysle Exekučného poriadku nárok iba
na paušálne výdavky, ktoré spravidla nepokryjú v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora
a ktoré v zmysle ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku hradí oprávnený (trovy súdneho exekútora

za predpokladu, ak ide o dôvod pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastaví exekúcie
uhradí oprávnený). S poukazom na ust. § 30b vyhlášky č. 68/2017 v spojení s ust. § 22 ods. 1 vyhlášky č.
68/2017 Z.z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31.12.2023, exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo

výške 60 eur + DPH v kontexte ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku.

23. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za

porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

24. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším
súdnym úradníkom sp. zn.22Ek/1584/2020 zo dňa 16.03.2026 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a

vydané v súlade so zákonom.

25.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn.22Ek/1584/2020 zo dňa 16.03.2026. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov

konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).26. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu a

neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,

Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie v

exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v
zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,

ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli
minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu

pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho. V
priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré by
si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).