Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 19, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoCsp/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124322114
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:6124322114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: XXX.A., B., C. C. D. E.
X, XXX XX A., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom H. XXX/XX, XXX XX A., t.č. bytom B. C. XXX, XXX XX G., E., o zaplatenie 8.847,73 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5Csp/76/2024 – 129
zo dňa 05.09.2025, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 8.847,73 EUR,
zmluvných úrokov vo výške 1.944,20 EUR, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 8.847,73
EUR od 21.03.2023 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 36,00 EUR
a náhrady trov konania.

2. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„ I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3.142,01 Eur s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 362,94 Eur od 21.03.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur
od 21.04.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.05.2023 do zaplatenia, vo
výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.06.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83
Eur od 21.07.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.08.2023 do zaplatenia,
vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.09.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83

Eur od 21.10.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.11.2023 do zaplatenia,
vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.12.2023 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83
Eur od 21.01.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.02.2024 do zaplatenia,
vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.03.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83
Eur od 21.04.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.05.2024 do zaplatenia,
vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.06.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83
Eur od 21.07.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.08.2024 do zaplatenia,

vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.09.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83
Eur od 21.10.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.11.2024 do zaplatenia,
vo výške 8 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.12.2024 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy
95,83 Eur od 21.01.2025 do zaplatenia, vo výške 7,90 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.02.2025 dozaplatenia, vo výške 7,65 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.03.2025 do zaplatenia, vo výške 7,65 %
ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.04.2025 do zaplatenia, vo výške 7,40 % ročne zo sumy 95,83 Eur od
21.05.2025 do zaplatenia, vo výške 7,15 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.06.2025 do zaplatenia, vo

výške 7,15 % ročne zo sumy 95,83 Eur od 21.07.2025 do zaplatenia, vo výške 7,15 % ročne zo sumy
95,83 Eur od 21.08.2025 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Stranám sporu n e p r i z n á v anárok na náhradu trov konania.“.

3. Vec právne posúdil podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 37, § 52 ods. 1,
3, 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 Nariadenia vlády 87/1995, ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola

dňa XX.XX.XXXX uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXXXX,
na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 9.200,- EUR. Keďže žalovaná poskytnutý
úver riadne a včas nesplácala, žalobca výzvou zo dňa 21.02.2023 vyzval žalovanú k úhrade dlžnej
sumy a následne ku dňu 20.03.2023 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Vzhľadom na povahu
účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd prvej inštancie posúdil predmetný zmluvný vzťah

ako vzťah spotrebiteľský, keďže veriteľ ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu s dlžníčkou, ktorá je fyzickou osobou
- nepodnikateľom. Na predmetnú zmluvu preto aplikoval príslušné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách. Vzhľadom na vykonané dokazovanie uzavrel, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, ktorým by preukázal dodržanie postupu podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ pred uzatvorením zmluvy o

spotrebiteľskom úvere s dlžníkom. Žalobca reagoval na výzvu súdu prvej inštancie ohľadne skúmania
bonity dlžníka, avšak nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal dodržanie postupu podľa § 7 ods. 1
citovaného zákona. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že veriteľ zisťoval príjem dlžníka
dopytom v Sociálnej poisťovni, rovnako zisťoval úverovú zaťaženosť dlžníka v úverovom registri, avšak
zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, čo znamená

povinnosť zistiť nielen jeho príjem, ale aj pravidelné výdavky. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do
databáz banky a úverových registrov súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočné, pretože záväzky
klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy
nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné
výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže

urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Podľa § 2 ods. 5 Opatrenia
NBS č. 10/2017 sa výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa určuje
najmenej vo výške sumy životného minima spotrebiteľa, avšak súd prvej inštancie mal za to, že
uvedené ustanovenie nezbavuje povinnosti veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch zisťovať reálne náklady spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb. Berúc do

úvahy uvedené, prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca nepredložil potrebné dôkazy, ktorými by
preukázal, že ako veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovanou skúmal riadne
jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobca ako veriteĺ tak hrubo porušil
svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, keďže nepredložil žiadne dôkazy, aby schopnosť žalovanej
splácaťspotrebiteľskýúverposudzovalsprihliadnutímkjejpravidelnýmmesačnýmvýdavkom.Uvedené

tak má za následok, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ.

5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere - digitálna
pôžička bolo nesporne preukázané, že táto neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2
písm. h) citovaného zákona, t.j. nie sú uvedené predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej

miery nákladov. Zo zmluvy o úvere nie je vôbec zrejmé, z akých údajov veriteľ vychádzal pri výpočte
RPMN. V zmluve bolo iba uvedené, že „Predpoklady výpočtu RPMN: RPMN bola vypočítaná za
predpokladu, že Dlžník bude poskytnutý Úver v schválenej výške jednorazovo v deň uzavretia ZoÚ, ZoÚ
zostane platná dohodnutý čas a Dlžník a Banka budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotáchustanovených v ZoÚ. Na účely výpočtu RPMN sa použili celkové náklady Dlžníka spojené s Úverom s
výnimkoupoplatkov,ktorémusíspotrebiteľzaplatiťzanedodržanieakýchkoľvekzáväzkovustanovených
v ZoÚ.“, avšak v zmluve o úvere nie sú uvedené konkrétne vyčíslené predpoklady, z ktorých veriteľ

vychádzal pri výpočte RPMN. Vzhľadom na nedodržanie vyššie uvedenej obligatórnej náležitostí zmluvy
o úvere, túto súd prvej inštancie považoval za bezúročnú a bez poplatkov aj v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b) citovaného zákona.

6. Pokiaľ ide o zosplatnenie úveru ku dňu 20.03.2023, tento úkon súd prvej inštancie posúdil ako

neplatný, nakoľko v zosplatnení úveru v liste zo dňa 21.03.2023 absentuje špecifikácia konkrétnej
splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Ani v liste žalobcu zo dňa 21.02.2023, ktorým upozornil
dlžníka na omeškanie, nie je uvedené s ktorou konkrétnou splátkou za ktorý mesiac sa mal dlžník dostať
do omeškania. Rozhodovacia prax súdov sa v súvislosti s posudzovaním platnosti týchto jednostranných
právnych úkonov menila, napr. aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 z
13. februára 2025 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 34/2025). Keďže žalobca ako veriteľ v právnom úkone, ktorým zosplatnil úver neuviedol
dôležitý údaj, a to identifikáciu tej nezaplatenej splátky, pre ktorú sa rozhodol využiť svoje právo na
zosplatnenie celého dlhu, tak tento právny úkon je absolútne neplatný pre jeho neurčitosť v zmysle
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného teda vyplýva, že nenastalo zosplatnenie úveru
poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička zo dňa 25.05.2022, tento

je naďalej živým úverom, keďže termín konečnej splatnosti bol dohodnutý na 20.05.2030.

7. Keďže úver poskytnutý žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička zo
dňa 25.05.2022 sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a zároveň nenastalo zosplatnenie úveru,
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi prvých 39 splátok úveru splatných od 20.06.2022 do 20.08.2025,

t.j. 39 splátok po 95,83 Eur pri bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (istina úveru 9.200,00 EUR / 96
splátok), t.j. 3.737,37 EUR. Do rozhodnutia súdu žalovaná zaplatila celkovo sumu 595,36 EUR, teda
zostáva jej doplatiť na istine úveru sumu 3.142,01 EUR, preto súd prvej inštancie žalobe v tejto časti
vyhovel s tým, že žalobcovi priznal aj úrok z omeškania od dňa 21.03.2023 zo sumy 362,94 EUR a ďalej
po dni splatnosti ďalších splátok úveru až ku dňu rozhodovania súdu, t.j. zo sumy splátky 95,83 EUR

od 21. dňa toho, ktorého mesiaca, od mesiaca apríl 2023 do mesiaca august 2025 a v prevyšujúcej
časti žalobu v časti o zaplatenie úveru v sume 5.705,72 EUR (čo predstavuje rozdiel medzi uplatnenou
sumou vo výške 8.847,73 EUR a priznanou sumou 3.142,01 EUR), úroku vo výške 1.944,20 EUR a
úroku z omeškania nad priznanú časť zamietol ako nedôvodnú, keďže poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov a zároveň nenastalo zosplatnenie úveru.

8. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 36,- EUR,
prvoinštančný súd ich považoval za nepreukázané. Žalobca v žalobe síce tvrdil, že v súvislosti s
vymáhaním pohľadávky mu vznikli náklady v celkovej výške 36,- EUR, avšak nepreukázal, aby skutočne
vynaložil v súvislosti s vymáhaním pohľadávky túto sumu. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie

žalobu žalobcu v časti o zaplatenie nákladov v sume 36,- EUR ako nedôvodnú taktiež II. výrokom
rozsudku zamietol.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalobca mal úspech v časti o zaplatenie 3.142,01 EUR, t.j.
v rozsahu 35,51 % a neúspech v rozsahu 64,49 % (5.705,72 EUR). Pomerne úspešnejšia žalovaná má

voči žalobcovi nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 28,98 % (64,49 % - 35,51 %). Keďže
však zo spisu vyplýva, že žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie stranám sporu
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

10. Proti tomuto rozsudku, a to proti v časti výrokov II., III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobca namietajúc porušenie práva na spravodlivý proces, inú vadu konania, nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie. Vyjadril sa k skutkovým okolnostiam, doposiaľ uhradenej sume
žalovanou a pasívny postoj žalovanej po postúpení veci, ktorá nepreberala zásielky, nevyjadrila sa
k žalobe a ani sa nezúčastnila na pojednávaní. Má za to, že úlohou súdov nie je vyhľadávať chyby
v ustanoveniach zmluvy alebo v postupe zmluvných strán, ale poskytovať objektívnu ochranu sporovým

stranám, ktorých práva boli porušené alebo ohrozené. Opačný prístup narúša postavenie sudcu ako
nestranného arbitra a posúva ho smerom k jednej zo sporových strán. Poukázal na rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 07.02.2018, ÚS 332/2019, I. ÚS 71/2020, II. ÚS
57/2020, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/84/2023. Je toho názoru, že nemá povinnosťuvádzať tvrdenia k jeho postupu pri skúmaní bonity dlžníka bez procesnej obrany. Z uvedených dôvodov
sa súd prvej inštancie neodôvodnene odklonil od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
Mimoriadne detailne sa vyjadril k skúmaniu schopnosti žalovanej splácať úver, pričom poukázal aj na

jeho vyjadrenia a priložené listiny v priebehu prvoinštančného konania. Za daných okolností je preto
podľa žalobcu vylúčené, aby súd dospel k záveru, že žalobca hrubým spôsobom porušil povinnosť
skúmať schopnosť dlžníka splácať úver. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov SR.
Následne sa podrobne vyjadril k údajne absentujúcim predpokladom pre výpočet RPMN s ohľadom na
relevantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít SR a Súdneho dvoru EÚ ako aj pripomienky Európskej

komisie zo dňa 19.04.2022 vo veci C-12/22. Záverom namietal nesprávnu výšku omeškanej splátky
(súčtu splatných splátok). Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na úhradu splatných splátok úveru,
ktoré žalovaná ešte nezaplatila, pričom mu priznal splátky len v časti istiny. Má za to, že záver súdu
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nepredstavuje dôvod pre alternovanie zmluvných dojednaní
o výške splátky. Uvedené vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/2021 zo dňa
26.08.2021. Závery Ústavného súdu SR si osvojili aj niektoré senáty odvolacieho súdu Krajského súdu

v Trenčíne a Krajského súdu v Košiciach. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmenil v súlade
s jeho odvolacím návrhom. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.

11. Vyjadrenie žalovanej do skončenia odvolacieho konania tunajšiemu súdu predložené nebolo.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a zistil, že napadnutý rozsudok vo výroku II. je

potrebné potvrdiť.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14.OdvolaniežalobcusmerujeprotivýrokomII.aIII.rozsudku.KeďževýrokI.,ktorýmsúdprvejinštancie
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 3.142,01 EUR s príslušenstvom, tento výrok v zmysle ust. §

367 CSP nadobudol právoplatnosť.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým
zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

16. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)

CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz

ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,

že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené
v kontexte celého konania. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnousúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a
zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími

argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva
strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.
Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada
zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,

prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces
je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR
5Cdo/57/2019,2Cdo/100/2018,4Cdo/3/2019,4Cdo/125/2019,4Cdo/120/2019,1Obdo/7/2018aÚSSR
III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže

po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie
žiadnehočiastkovéhoprocesnéhoprávaodvolateľa,ktorébyodôvodňovalozáverotom,žecelékonanie
sa javí ako nespravodlivé.

17. K námietke inej vady ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na také
pochybeniavprocesnompostupesúdu,ktoréniesúsubsumovateľnépodzostávajúceodvolaciedôvody.
Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť
súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2

CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2
CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia námietka
naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebola odvolacím

súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam

dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný

však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietkenesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.

2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. K naplneniu tejto odvolacej námietky podľa odvolacieho súdu nedošlo.

19. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu čiastočne došlo, a to v časti záverov súdu prvej inštancie o nedostatočnom
skúmaní bonity žalovanej zo strany žalobcu.

20. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva
o spotrebiteľskom úvere Digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je štandardnou
formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri
uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste
ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj
predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

21. Žalobca spochybňoval postup súdu prvej inštancie, ktorý sa z vlastnej iniciatívy, teda bez toho,
aby túto skutočnosť žalovaná namietala, zaoberal tým, či žalobca pri poskytovaní úveru skúmal bonitu
žalovanej s odbornou starostlivosťou ako aj samotné závery súdu prvej inštancie k danej problematike.

22. Odvolací súd úvodom zdôrazňuje, že súd je povinný ex offo skúmať, či veriteľ si splnil svoju
zákonnú povinnosť a predtým ako spotrebiteľovi poskytol úver, skúmal jeho platobnú schopnosť teda
bonitu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza v pozícii toho slabšieho. Práve s poukazom
na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa Súdny dvor EÚ zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu
skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva, vrátane dodržania povinnosti

veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta. Účinná ochrana
spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na
tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie
povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (rozsudok Súdneho dvora OPR – Finance
z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, body 66 a 70).

23. K potrebe skúmania splnenia povinnosti dodávateľa pri overovaní bonity spotrebiteľa ex offo,
poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zn. C - 679/18, podľa ktorého články 8 a 23
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu

súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že
sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

24. Berúc do úvahy uvedené, odvolací súd aprobuje postup súdu prvej inštancie, ktorý ex offo
posudzoval postup žalobcu pri skúmaní bonity žalovanej s tým, že nemožno konštatovať, že by zo strany
súdu prvej inštancie došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti a rovnosti sporových strán.25. Pokiaľ ide o splnenie si povinnosti žalobcu skúmať bonitu žalovanej pred poskytnutím úveru,
odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ, v ktorom bola upravená povinnosť veriteľa
pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru

s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak
veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2
nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto
súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon
sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé

porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek
údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za
hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

26. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou

starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto
zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,
ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a
nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr.
štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi

alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do
pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

27. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie
skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi, aby preukázal, že si svoje

povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že v uvedenom prípade bola splnená povinnosť
vyplývajúca z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

28. Žalobca trval na tom, že postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZoSÚ a zobral do
úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie ukladá vziať do úvahy. Mal za to, že veritelia nie

sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napr. faktúrami za telefón, bývanie
a pod.). Zdôraznil, že žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala tvrdenia žalobcu o jej rodinných
pomeroch, príjmoch, či výdavkoch a ani nespochybnila ním uvedený ukazovateľ schopnosti splácať
úver. Ďalej poukázal na informácie, ktoré mu žalovaná poskytla v žiadosti o úver, z ktorej vyplýva, že
bola v danom čase slobodná a bezdetná, bola zamestnaná na C. v spoločnosti G. A., C., v danom

zamestnaní pôsobila dlhšie ako 2 roky, zmluvu mala na dobu neurčitú. Vzdelanie dosiahla stredoškolské
bez maturity. Ohľadom bývania uviedla, že býva s rodičmi (č. l. 14 rub). Informácie poskytnuté žalovanou
si žalobca overil dopytom do Sociálnej poisťovne (č. l. 42) ako aj dopytom do úverového registra (č.
l. 43). Z úverového registra vyplynulo, že žalovaná má dva existujúce úvery a žiadna žiadosť o úver
jej doposiaľ nebola odmietnutá. Výška mesačnej splátky na existujúce úvery činila 55,- EUR. Žalovaná

deklarovala príjem vo výške 550,- Eur. Žalobca si výšku príjmu žalobkyne overil s tým, že ho ustálil na
sumu 520,- Eur. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral žalobca do úvahy
životné minimum spotrebiteľa (t. j. 218,06 Eur), keďže žalovaná uviedla, že je slobodná a bezdetná.
Výpočet limitu realizoval tak, že sčítal výšku existujúcich splátok úveru (55,- Eur) s výškou splátky
poskytnutého úveru (t. j. 118,62 Eur) a s výškou nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (t. j. 0,- Eur), pričom výsledná
suma (t. j. 391,68,- Eur) musí byť nižšia ako výška príjmu (v tomto prípade 520,- Eur), čo bolo splnené.
Za daných skutkových okolností tak odvolací súd musí dať za pravdu odvolateľovi a korigovať závery
prvoinštančného súdu, ktorý nesprávne ustálil, že „žalobca nepredložil potrebné dôkazy, ktorými by
preukázal, že ako veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovanou skúmal riadne

jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ.“ (Bod 32 rozsudku). S ohľadom na
závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania a všetky zistené skutkové okolnosti má odvolací súd za
to, že žalobca dostatočne skúmal príjem žalovanej pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy.

29. K údaju o RPMN a predpokladoch pre jeho výpočet odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z

najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za
úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji
o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho
výšky.30. Odvolací súd uvádza, že je si vedomý, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 7/2021 bolo zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 7Cdo/183/2020 z 24.02.2021, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor,
podľa ktorého z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v znení do 31.03.2015 nevyplýva, že by jednou
z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej
miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet.

31. Napriek tomu odvolací súd zdôrazňuje, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku odvolacieho súdu
už Súdny dvor EÚ dňa 23.01.2025 rozhodol rozsudkom vo veci C-677/23 o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania, podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 12.10.2023, ktorý súvisí s
konaním A.B, F.B proti C. C., B.. Z bodov tohto rozsudku vyplýva :

,,58. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť tieto rôzne predpoklady v zmluve o úvere v súlade s článkom 10 ods.

2 písm. g) smernice 2008/48, z judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku vyplýva, že táto povinnosť
má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami.

59. Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN, a ak
nie,uplatniťsvojepráva,najmäprávonaodstúpenieodzmluvystanovenévčlánku14smernice2008/48,

pričom lehota na uplatnenie tohto odstúpenia od zmluvy sa predĺži v prípade porušenia požiadaviek
stanovených v článku 10 tejto smernice, ako aj ostatných práv stanovených vo vnútroštátnej právnej
úprave, ako sankcia prijatá v súlade s článkom 23 uvedenej smernice.

60. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere

najmä náležitosti, ako je RPMN uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 (rozsudok z 09.
11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 70)

61. Na základe tejto judikatúry treba konštatovať, že uvedenie predpokladov použitých na výpočet
RPMN v zmluve o úvere má tiež, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, pre

spotrebiteľa zásadný význam.

62. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky
stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23

smernice 2008/48 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15,
EU:C:2016:842, bod 71).

63. Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na
výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve

o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých
ustanovení tejto zmluvy nepostačuje.

64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10 ods.
2 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet RPMN

musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám
identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto 2. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
2008/48,zmenenejsmernicou2011/90,samávykladaťvtomzmysle,žepredpokladypoužiténavýpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto

súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“
32. V súlade s vyššie uvedeným rozsudkom Súdneho dvora preto odvolací súd závery súdu prvej
inštancie o absencii predpokladov pre výpočet RPMN v predmetnej Zmluvy za správne.
33. Pokiaľ ide o čl. 2. 2 Zmluvy, na ktorý žalobca poukazoval v odvolaní, odvolací súd má za to,
že v spomínanom článku, (a ani žiadnom inom ustanovení zmluvy), nie je výslovné uvedené aké

predpoklady boli použité pre výpočet RPMN. Za označením „Predpoklady výpočtu RPMN:“ je uvedené,
že „RPMN bola vypočítaná za predpokladu, že Dlžníkovi bude poskytnutý úver v schválenej výške
jednorazovo v deň uzavretia ZoÚ, ZoÚ zostane platná dohodnutý čas a Dlžník a Banka budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v ZoÚ. Na účely výpočtu RPMN sa použili celkovénáklady Dlžníka spojené s Úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržianie
akýchkoľvek záväzkov stanovených v ZoÚ.“. Takéto konštatovanie nie je možné považovať za splnenie
si zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ.

34. Rovnako rozloženie údajov o výške úveru, splátky, intervale, počte a termíne splátok, úrokovej
sadzby do jednotlivých článkov Zmluvy na splnenie povinnosti uvedenia všetkých predpokladov
použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov nepostačovalo. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so sudom prvej inštancie, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba jej povinná
náležitosť uvedená v § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ, keďže aj podľa odvolacieho súdu v Zmluve nie sú v

nej uvedené všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN. Účelom tohto ustanovenia je totiž to, aby
spotrebiteľ pochopil údaj o RPMN a aby mal informáciu o tom, ktoré údaje sa použijú pre jej výpočet.
Je potrebné uviesť, ktoré údaje sú relevantné pre výpočet, a teda pre výšku RPMN, že vychádza sa
pri v tomto údaji z výšky úveru, počtu splátok, výšky mesačnej splátky, či už s poistením alebo bez
poistenia a podobne a tieto predpoklady pre výpočet RPMN musia byť v zmluve uvedené bez ohľadu
na to, že jednotlivé tieto údaje sú v zmluve uvedené, ale len preto, že predstavujú inú povinnú náležitosť

zmluvy. Logickým výkladom týchto ustanovení je potrebné dospieť k záveru, že splnením povinnej
náležitosti zmluvy vo forme uvedenia všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN nie je, ak
jednotlivé údaje potrebné pre výpočet RPMN sú v zmluve uvedené ako iná jej povinná náležitosť, inak
by zákonodarca nemal dôvod duplicitne uvádzať pri absencii týchto jednotlivých povinných náležitostí,
či už ohľadom výšky úveru alebo výšky a počtu mesačnej splátky, ale aj ohľadom uvedenia všetkých

predpokladov pre výpočet RPMN sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
35. Odvolací súd považuje za vecne správne aj závery súdu prvej inštancie ohľadom neplatného
zosplatnenia úveru ku dňu 20.03.2023.
36. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca úver, ktorý žalovanej poskytol na základe Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v celom rozsahu

predčasne zosplatnil k 20.03.2023, a to oznámením označeným ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ (č.
l. 29), v ktorej ustálil výšku dlžnej sumy na 9.050.83 EUR, pozostávajúcej z dlžnej istiny: 8.847,73 EUR,
úroku: 167,10 EUR, poplatkov za upomienky: 36,- EUR (č. l. 29).
37. Možnosť predčasného zosplatnenia úveru je právne upravená v ustanovení § 565 Občianskeho
zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o

zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
38.Ustanovenie§565Občianskehozákonníkatedaumožňujeveriteľoviuplatňovaťsivočidlžníkovicelú
pohľadávku, resp. jej nezaplatený zvyšok, ak dlžník nedodržal dohodu o včasnom plnení dohodnutých
splátok. Ak veriteľ takto dohodnuté právo nepoužije najneskoršie do zročnosti najbližšie nasledujúcej

splátky, pokračuje sa v plnení v splátkach. Veriteľ však svoje právo môže využiť po opätovnom porušení
povinnosti dlžníkom. Strata výhody splátok teda nenastáva priamo zo zákona.
39. V prípade, ak veriteľ svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka
využije, vyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ustanovenie § 565
Občianskeho zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho

zánik záväzkov. Právny predchodca žalobcu oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 565
Občianskeho zákonníka využil, čím spôsobil zánik povinnosti žalovaného splácať poskytnutý úver v
dohodnutých splátkach.
40. Ako odvolací súd konštatoval už vyššie, medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená zmluva
spotrebiteľská, a preto pre posúdenie jednorazového predčasného zosplatnenia celého dlhu bolo

potrebné zohľadniť i špeciálne ustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je
ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa
zosplatniť celý dlh. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil

spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
41. V prípade spotrebiteľských záväzkov ide o dva rôzne právne úkony veriteľa, a to upozornenie na
uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a samotná žiadosť o zaplatenie
celého dlhu pre omeškanie so zaplatením splátky. Podmienkou riadneho zosplatnenia dlhu je riadne
doručenie oboch prejavov vôle veriteľa dlžníkovi.

42. Ak Občiansky zákonník v tomto ustanovení hovorí o možnosti uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko len v takomtoprípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota troch mesiacov pre
uplatnenie takéhoto práva veriteľom.
43. Rovnako konkretizovanie splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na

plynutie premlčacej doby. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenie § 53 ods.
9 tohto právneho predpisu, upravujú len zákonné podmienky zosplatnenia celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splatnej splátky. Sami o sebe nemajú vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. Tento
je právne upravený v ustanovení § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak bolo dohodnuté
plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa

pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo
dňa zročnosti nesplnenej splátky. Z tohto ustanovenia nevyplýva, aby začiatok plynutia premlčacej doby
mal nastať až po uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ
v omeškaní s prihliadnutím a zohľadnením aj uplynutia 15 dňovej lehoty od upozornenia spotrebiteľa na
úmysel veriteľa jeho dlh zosplatniť pre nezaplatenie splátky.
44. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 29. novembra 2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020,

zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2023 pod
č. 29 konštatoval, cit.: „Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia
doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je
tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov

od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v
lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa.
Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka)“.
45.ZodôvodneniacitovanéhouzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyďalejvyplýva,ževeriteľ
sa na súde môže po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej

doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným
celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším
dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte
znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva splnenie celého dlhu, čím sa naplní
zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§ 103

Občianskeho zákonníka).
46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právny úkon, akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ
rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje
konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý,

nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej
lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná
premlčacia doba upravená v ustanovení § 103 vety druhej a § 101 Občianskeho zákonníka. Záver,
podľa ktorého právny úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa ustanovenia § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 7CoCsp/18/2022 zo dňa 28.11.2022, ktorý v obdobnej veci
potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník sp.zn. 1Csp/95/2018 zo dňa 19.1.2022, obdobne aj rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/25/2022 zo dňa 28.02.2023, sp. zn. 6CoCsp/9/2025 zo dňa
25.09.2025
47. Odvolací súd tiež dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa

25.9.2024. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR skonštatoval, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení neplatnosti úkonov veriteľa
realizovaných v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 a ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, preto
namietané nesprávne právne posúdenie nebolo dôvodné. Neuvedenie konkrétnej splátky, pre
ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle ustanovenia § 53

ods. 9 Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle ustanovenia
§ 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej
medzi právnym predchodcom žalobcu ako postupcom a žalobcom ako postupníkom v zmysle
ustanovenia§ 39 v spojení s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia
zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v

zmysle ust. § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách.
48. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 v prípade, ak zo
strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ust. § 565 a § 53 ods.9
Občianskeho zákonníka, pre platný právny úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby vtomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil
celý dlh.
49. Obdobný záver vyplýva tiež z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa

26.06.2024 vydaného vo veci. V tomto rozhodnutí bolo zdôraznené, že v prípade, ak zo strany
veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 a § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný právny úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva)
presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý

dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej lehoty, ale i
pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, že zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (sp. zn.
2Cdo/149/2021). Je topodstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému
plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky
kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na
možnosť zosplatnenia celéhoúveru,môžebyťspotrebiteľpomýlenýavdôsledkuinformačnejasymetrie

môže byť poškodený.
50. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024 rovnako poukázal na to,
že ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný v súlade s ustanovením § 565
Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný právny úkon zosplatnenia je
zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú môže

jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Ak veriteľ totiž oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na
možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie
poškodený.
51. Napokon prijatý právny názor zaujal Najvyšší súd SR aj v prvej vete „bez konkretizácie
splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva

došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku
je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“
uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2025. (rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 17CoCsp/38/2021 v spojení s uznesením NS SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.2.2025).

52. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 123/2022 zo dňa 30.01.2024, odvolací súd
má za to, že ide o ojedinelé rozhodnutie, ktoré vyslovuje opačný názor ako bol uvedený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2023, ktoré bolo vydané v rovnakom čase, pričom
po tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal ďalšie rozhodnutia, ktoré jasne konštatujú,
že pre platné zosplatnenie sa vyžaduje, aby výzva pre zosplatnením obsahovala špecifikáciu konkrétnej

splátky, s úhradou ktorej je dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace.
53. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z oznámenia o zosplatnení (v tomto prípade z „Výzvy na úhradu
dlžnej sumy“), prípadne z upozornenia na možnosť zosplatnenia, musí byť zrejmé, pre omeškanie
ktorej konkrétnej splátky je predmetný úver predčasne zosplatnený. Tento údaj musí byť aspoň v jednej
notifikácii jednoznačne konkretizovaný. I keď Občiansky zákonník expressis verbis neuvádza čo má byť

obsahom predmetných oznámení, tento obsah možno nepochybne vyabstrahovať z podmienok, ktoré
musia byť splnené pre realizáciu mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom. Pokiaľ ustanovenie §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka možnosť predčasného zosplatnenia úveru podmieňuje uplynutím 3
mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že táto konkrétna splátka musí byť
jednoznačne identifikovateľná, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať. Veriteľ predsa musí

vedieť, pre ktorú splátku svoje právo zosplatniť úver uplatnil a nie je dôvod, prečo by touto informáciou
nemal disponovať aj dlžník. V kontexte vyššie uvedených skutočností je potrebné považovať za právne
bezvýznamnýtvrdeniežalobcu,žeajmatematickýmvýpočtomzožalobcompredloženýchlistínjemožné
ustáliť splátku, pre nezaplatenie ktorej žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru.
54.Odvolacísúdvsúladeskonštantnoujudikatúroupoukazujenatúskutočnosť,žepodanieadresované

súdu musí byť formulované jasne, zrozumiteľne a určito, a najmä žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáha
vydania konkrétneho rozhodnutia musí v zmysle § 132 Civilného sporového poriadku obsahovať úplné
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh, pretože
iba formálne a obsahovo spôsobilá žaloba je predpokladom vecného prejednania veci. Súd v civilnom
sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže nahrádzať úkony sporových strán, ktoré zaťažuje

povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (§ 150 CSP). Úlohou (a zodpovednosťou) sporových strán je
substancovať skutkový základ sporu, t.j. vymedziť jeho základ a podstatu. Sú to predovšetkým sporové
strany, ktoré sú zodpovedné za výsledok sporu. Zvýšenie požiadaviek na procesnú aktivitu sporových
strán a s tým spojenú procesnú diligenciu (zodpovednosť) so sankčnými dôsledkami v prípadochprocesnej pasivity je tak spôsobilé prispieť k efektívnemu a rýchlemu konaniu. (uznesenie Ústavného
súdu SR, č.k. I. ÚS 268/2019-18 z 10.9.2019).
55. V danom prípade aj podľa odvolacieho súdu neboli splnené všetky zákonné podmienky pre

zosplatnenie úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, t. j. že zo strany žalobcu nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre neurčitosť
tohto právneho úkonu (37 OZ) z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky, pre ktorú sa
žalobca rozhodol zosplatniť úver. Pohľadávka sa nestala splatnou, a preto pokiaľ žalobca dôvodnosť
podanej žaloby odvodzoval od neplatného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru z 20.03.2023 s tým,

že podanou žalobou si uplatňoval zostatok istiny, úrok a poplatky za upomienky, pričom podľa Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX má žalobca
poslednú 96 splátku uhradiť až dňa XX.XX.XXXX, teda žalobca si uplatňuje pohľadávku vyplývajúcu
z tzv. „živého úveru“, ktorého splatnosť doposiaľ nenastala. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací
súd uzatvára, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť v celom rozsahu, nakoľko žalobca má nárok
na úhradu len tej časti istiny, ktorej splatnosť nastala do okamihu vyhlásenia rozsudku súdom prvej

inštancie.
56. Ku dňu vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie bola uhradená pohľadávka do výšky 595,36 Eur,
bolo potrebné započítať celé plnenie na splatnú istinu. Keďže zároveň súd prvej inštancie dospel k
záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru, bolo jeho povinnosťou sa vyporiadať s
amortizáciou istiny. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá v tomto

ohľade nie je jednotná.
57. Podľa jedného názoru, keďže dlh žalovanej je bezúročný a bez poplatkov, v zmluve bolo dohodnuté,
že dlh bude uhradený za 96 mesiacov, v takom prípade bude výška splátky istiny úveru mesačne
predstavovať 95,83 Eur (úver vo výške 9.200,- Eur : 96 splátok = 95,83 Eur / splátka istiny úveru).
Takýto postup zvolil aj prvoinštančný súd. V súvislosti s uvedeným výpočtom odvolací súd poukazuje

na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.17CoCsp/38/2021 zo dňa 24. 02. 2022.
58. Podľa ďalšieho názoru je potrebné vychádzať z amortizácie úveru určenej vo formulárovej zmluve
práve žalobcom (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoCsp/53/2020 zo dňa 24. 02.
2022). Amortizačná tabuľka v tomto prípade bola súčasťou samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere -
digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX (bod 2.3), v zmysle ktorej má žalobca, do

času vyhlásenia rozsudku prvoinštančným súdom, nárok na úhradu istiny vo výške 3.262,34 Eur (výška
istiny z 39 splatných splátok.
59. V prípade, že by odvolací súd prijal argumentáciu žalobcu a vychádzal by z celých splátok úveru
podľa Zmluvy, teda 118,62 Eur / mesačne, by dlžná suma istiny úveru po odrátaní úhrad predstavovala
4.030,82 Eur (39 splátok x 118,62 eur = 4.626,18 eur – 595,36 Eur). Takýto výklad odvolací súd

nepovažuje za sledujúci záujem spotrebiteľa, na ktorý poukázal Najvyšší súd SR v rozhodnutí vo veci
sp. zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, na ktorý je potrebné prihliadať v prípade, že výklad
danej problematiky je nejednoznačný.
60. Pokiaľ žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 260/2021 z
26. augusta 2021, z jeho záverov je zrejmé nasledovné: „V konaní všeobecné súdy riešili otázku výkladu

toho, aký vplyv má to, že podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je úver bezúročný a bez
poplatkov, na povinnosť dlžníka splatiť úver v dohodnutých splátkach. Pri zodpovedaní tejto otázky súdy
dospeli k záveru, že dlžník je povinný takýto úver splatiť vo výške dohodnutých splátok, teda že záver
o bezúročnosti nemá žiaden vplyv na výšku dohodnutých splátok v tom význame, že jednotlivé splátky
by sa mali pomerne znížiť o úroky a poplatky. Takýto výklad všeobecných súdov nie je v

rozpore so žiadnym ustanovením zákona a v podstate je vyplnením jeho medzery, či skôr dotvorením
následkov pomerne nového inštitútu spotrebiteľského práva. Tento výklad vedie k tomu, že dlžník nie je
povinný platiť dojednané úroky a poplatky, no istinu musí splatiť v dojednanej výške splátok. Na tomto
závere nie je badateľné žiadne popretie zmyslu zákona, ktoré by narúšalo spravodlivosť alebo ktoré by
bolo možné považovať za svojvoľné.“

61. Zo záverov tohto nálezu Ústavného súdu SR je zrejmé to, že postup, ktorý súdy zvolili
nepovažuje za svojvoľný a považuje ho za vyplnenie medzery v zákone. Zjednodušene povedané,
Ústavný súd SR pripúšťa, že je možné k danej problematike pristupovať aj spôsobom, aký
žalobca uvádza v odvolaní, pričom nemožno takýto výklad považovať za svojvoľný. Z tohto rozhodnutia
Ústavného súdu SR však nevyplýva, že by to bol jediný správny spôsob, alebo že by nebolo možné

vyplniť medzeru v zákone iným prístupom, teda, že sa jedná o príkaz, či jediný správny výklad.
62. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti Odlišné stanovisko sudcu I. C. k výroku a
odôvodneniu nálezu sp. zn. III. ÚS 260/2021 z 26. augusta 2021: „Ústavný súd SR preskúmava len
to, či zákony neboli vyložené spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľnýpre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS
348/08). Ak si akýkoľvek účastník zmluvného vzťahu, a teda nielen spotrebiteľ, dohodne splácanie
dlhu (plnenie v splátkach), takáto dohoda mu zaručuje právo na plnenie v splátkach. Uvedené právo

nie je absolútne a môže byť prelomené vyhlásením predčasnej splatnosti. Ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len
ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do
splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 Občianskeho zákonníka; v spotrebiteľských veciach je
režim sprísnený, § 53 ods. 9). Pred všeobecnými súdmi nebolo sporné, že uvedené právo na predčasnú

splatnosť sa veriteľovi (žalobcovi) nepriznalo. To ale znamená, že právo dlžníka (tu sťažovateľky ) na
doplatenie splátok z úverového vzťahu zostalo nedotknuté. Ak by teda súd v rozpore s obsahom zmluvy
avpredstihurozhodolozaplateníčastinároku,ktorýpodľazmluvyešteniejesplatný,takétorozhodnutie
by popieralo samotný úver, ktorého splatenie bolo dohodnuté v splátkach. Rovnako by boli závery
napadnutéhorozsudkupostavenéprotipodstateinštitútupredčasnejsplatnosti(§53ods.9Občianskeho
zákonníka). Takéto rozhodnutie by bolo vnútorne rozporuplné, pretože na jednej strane by vychádzalo zo

stavu, že predčasná splatnosť úveru do úvahy neprichádza, no na druhej strane by predčasnú splatnosť
fakticky nariaďovalo.
Takáto právna konštrukcia, ktorou by súd konal proti samej podstate práva na plnenie v splátkach,
môže mať negatívne následky obzvlášť v prípade dlhotrvajúcich úverov a pri väčšom objeme úverových
prostriedkov, tak ako je tomu v prejednávanej veci (96 mesačných splátok). Konštrukcia narúša podstatu

a zmysel predčasnej splatnosti, ktorej sa v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie venuje pozornosť:
V prvom rade, pokiaľ ide konkrétne o podmienku týkajúcu sa predčasného splatenia uvedenú v
dlhodobých zmluvách z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého obdobia,
je úlohou vnútroštátneho súdu predovšetkým preveriť, ako uviedla generálna advokátka v bodoch
77 a78 svojich návrhov, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru

závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či
sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné
vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych
predpisov uplatňovaných v tejto oblasti a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné
prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky

takejto splatnosti úveru ( porovnaj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 14. marca 2013 vo veci
C-415/11 MohamedAziz, J.:J.:K.:XXXX:XXX).
Rozhodnutie, ktorým by súd priznal dosiaľ nesplatnú časť nároku žalobcovi, by nereflektovalo na
podstatu a zmysel amortizačnej tabuľky relevantnej pri spotrebiteľských úveroch. Amortizačná tabuľka
špecifikuje zložky splátok úveru podľa časti dopadajúcej na istinu, úroky a poplatky (napr. rozsudok

SDEÚ z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti , J.:J.:K.:XXXX:XXX). Veriteľ
nemá zákonný podklad na jednostranné vypĺňanie ,,priestoru“ dopadajúceho v splátke na úroky istinou
z inej splátky. Takéto rozhodnutie by bolo v rozpore s princípom ekvivalencie, podľa ktorého nie je
prípustné v dotknutej veci postupovať menej výhodne ako v iných úverových vzťahoch, pri ktorých
rovnako nie je možné naplniť predčasnú splatnosť. V preskúmavanej veci by takýmto rozhodnutím v

časovom predstihu aj bez aktivácie defaultu súd neumožnil vykonať žalovanému jeho právo na ešte len
v budúcnosti splatnú splátku. Takéto rozhodnutie by bolo proti podstate splátok úverového vzťahu ako
zákonného inštitútu.“.
63. S poukazom na už citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo
45/2012 zo dňa 24. júna 2013, súd prvej inštancie pri nejednoznačnom výklade problematiky týkajúcej

sa ochrany spotrebiteľa, uprednostnil ten výklad a postupoval v súlade aplikačnou praxou vyšších súdov,
ktorá sleduje záujem spotrebiteľa. Berúc do úvahy uvedené, odvolací súd aprobuje záver súdu prvej
inštancie, ktorý ustálil, že žalobca môže od žalovanej vyžadovať len splatnú istinu ku dňu vyhlásenia
rozsudku, ktorú žalovaná žalobcovi doposiaľ neuhradila, t. j. 3.142,01 Eur (96 x 95,83 Eur = 3.737,37
Eur – 595,36 Eur).

64. Nad rámec uvedeného odvolací súd pripomína, že vyššie uvedené žalovanú nezbavuje povinnosti
vyplývajúcej zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere - digitálna pôžička č. XXXXXXXXXXXXXX L. D.
XX.XX.XXXX, a to uhrádzať dlžnú sumu splátok istiny úveru, ktorá sa postupne stane splatnou v
budúcnosti (každý nasledujúci mesiac), a to až do zaplatenia celej istiny úveru (t. j. 9.200,- Eur).
65. Judikatúra súdov, vrátane ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č.
21522/93,Zbierkarozsudkovarozhodnutí1997-III.).Odvolacísúdpretosozreteľomnavyššieuvedené
nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami strán sporu, nakoľko neboli
spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia odvolacieho súdu.66. Nad rámec uvedeného odvolací súd záverom považuje za potrebné poukázať aj na princíp právnej
istoty, ktorý je imanentným znakom právneho (napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene
povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z

uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického
skutkového stavu, je splnený základný predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej
istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
67. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie vo výrokoch II. ako aj závislom výroku III. o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
68. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255

ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola v odvolacom
konaní úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobkyni
ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací
súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na

náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď
oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so
zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
69. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).