Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200158
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:8019200158.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v
právnej veci žalobcu: (sťažovateľa): S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, právne zastúpený: Mgr.
Jozef Gáplovský, advokát, so sídlo A. Kmeťa 358/2, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102410607/2018 zo dňa 29.11.2018, v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. PO-3S/7/2019 - 209 zo
dňa 12. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach, č. k. PO-3S/7/2019 - 209 zo dňa 12. júna 2025 sa mení tak, že
rozhodnutie žalovaného č. 102410607/2018 zo dňa 29.11.2018 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému
na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej len „správca dane“), vykonal u žalobcu daňovú kontrolu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015 až november 2015, ktorá začala na základe

Oznámenia o daňovej kontrole č. 102623741/2016 zo dňa 25.02.2016 dňa 12.04.2016. Žalobca je
fyzická osoba, avšak daňová kontrola bola vykonaná za obdobie, keď žalobca vykonával podnikateľskú
činnosť ako daňový subjekt pod obchodným menom Ľuboš Mačina - LUMA, miesto podnikania Bolešov
277, 018 53 Bolešov, IČO: 43 464 203. Z údajov zapísaných v Živnostenskom registri SR Ľuboš Mačina
- LUMA vyplýva, že vykonával podnikateľskú činnosť od 11.01.2007 do 31.12.2015. Podnikateľský
subjekt ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o
živnostenskom oprávnení ku dňu 31.12.2015.

2. Správca dane zistil, že žalobca vykonával v rámci svojho predmetu podnikania v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach stavebné práce pre odberateľa Púchovský mäsový priemysel, a. s., so sídlom
Vsetínská 1354/15, Púchov, a pre odberateľa LUMA plus, s.r.o. Na základe doplneného vyjadrenia
splnomocneného zástupcu žalobcu v rámci svojho predmetu podnikania vykonával tiež obchodnú
činnosť s potravinárskymi strojmi, a to ich predaj a prenájom. Žalobca predložil dňa 12.05.2016 k
daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015 až november 2015 iba
časť dokladov. Sťažovateľ predložil k výkonu daňovej kontroly tieto doklady: evidencia DPH za október

2015, daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za október 2015, kontrolný výkaz za október 2015,
peňažný denník za rok 2015, kniha vystavených faktúr za rok 2015, kniha prijatých faktúr za rok 2015,
evidencia skladových zásob materiálu za rok 2015 na CD nosiči, inventúra skladu zásob materiálu k
31.12.2015, mzdové listy za rok 2015 v počte 19 kusov, príjmové pokladničné doklady za rok 2015 odčísla 150700001 po číslo 150700009, výdavkové pokladničné doklady za rok 2015 od čísla 150800001
po číslo 150800189, dodávateľské faktúry od interného čísla 20001 po číslo 200248, Dohoda o predaji a
kúpe aktív - spoločnosť - LUMA Enterprise k 01.12.2015, podpísaná dňa 06:04.2016, preberací protokol

zo dňa 10.04.2016 k Dohode o predaji a kúpe aktív. Nepredloženie zostávajúcich dokladov odôvodnil
tým, že predal svoj podnik a pri predaji odovzdal kupujúcemu všetky doklady za obdobie celej svojej
podnikateľskej činnosti od roku 2007 do konca roka 2015. Túto skutočnosť preukázal dokumentom v
anglickom a slovenskom jazyku - Dohoda o predaji a kúpe aktív spoločnosti - LUMA ENTERPRISE,
podpísanú dňa 06.04.2016 medzi predávajúcim (žalobcom), a kupujúcim CENTRAL WORK COMPANY

LLC New York 10016, USA.
3. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 283353/2017 zo dňa 24.03.2017 za
zdaňovacie obdobia február, apríl, jún, júl, september, október a november 2015. Protokol z daňovej
kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil splnomocnenému
zástupcovi žalobcu dňa 28.03.2017. Žalobca sa k výsledkom a zisteniam uvedeným v protokole
vyjadril písomne listom zo dňa 26.04.2017, ktoré bolo doručené správcovi dane dňa 28.04.2017.

Správca dane listom č. 100876773/2018 zo dňa 27.04.2018 určil deň prerokovania pripomienok a
dôkazov vo vyrubovacom konaní na deň 29.05.2018, na ktoré sa žalobca ani jeho splnomocnený
zástupca nedostavil. O tejto skutočnosti spísal správca dane Úradný záznam č. 101136768/2018 zo dňa
29.05.2018.
4. Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania vydal

rozhodnutie č. 101141964/2018 zo dňa 11.06.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „Daňový poriadok“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume
1.550,00 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2015 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“).
V prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že žalobca nepreukázal, že prijal/nadobudol tovar

(man. vozík STAXIO SWE 120L s príslušenstvom), tak ako je uvedené na dodávateľskej faktúre č.
1016000339(int.č.150200180)sdátumomdodania14.09.2015oddodávateľaToyotaMaterialHandling
Slovensko s.r.o., Vajnorská 134/B, 831 04 Bratislava, IČO 31 375 278, DIČ 2020329784, IČ DPH
SK2020329784 (ďalej ako „dodávateľ“). Daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy k preverovaným
skutočnostiam a tým neuniesol dôkazné bremeno. Preverením správca dane zistil, že kontrolovaný

daňový subjekt neobstaral predmetný tovar, preto ho nemohol použiť ako platiteľ. Pretože vystavil
odberateľské faktúry za zdaňovacie obdobie október 2015, bol povinný túto daň v daňovom priznaní
DPH za zdaňovacie obdobie október 2015 priznať a ju aj zaplatiť.
5. Na základe podaného odvolania, žalovaný v odvolacom konaní, postupom podľa § 74 ods.
4 Daňového poriadku, vydal rozhodnutie č. 102410607/2018 zo dňa 29.11.2018, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na vyjadrenie žalobcu k výzve na predloženie dôkazov
v rámci daňovej kontroly a uviedol, že kontrolovaný subjekt nevedel uviesť podstatné informácie k
predmetu fakturácie. Z predmetného vyjadrenia však vyplýva, že predmet dodania mal byť priamo
dodaný do prevádzky PMP, a.s., ktorá si ho aj mala zaradiť do užívania. Podľa žalovaného vyjadrenie

odvolávajúceho sa nie je možné považovať za relevantný dôkaz, pretože nevedomosť odvolávajúceho
sanepreukazujereálneprijatieapoužitiedeklarovanéhozdaniteľnéhoobchodukontrolovanýmdaňovým
subjektom v rámci jeho podnikateľskej činnosti.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. PO-3S/7/2019 - 209
zo dňa 12. júna 2025 zamietol správnu žalobu podľa § 190 SSP, ako nedôvodnú.
7. Správny súd, viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby v zmysle § 134 SSP, dospel v podstatných
častiach k nasledovným skutkovým a právnym záverom:

· žalobca bol vyzvaný na predloženie dôkazov o tom, že právo na odpočítanie dane bolo v prípade
spornej faktúry uplatnené v súlade s § 49 a § 51 zákona o DPH, čim bolo naň prenesené dôkazné
bremeno preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane;
· správny súd pripomenul, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, ale platí preň prejednávacia
zásada, z čoho vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech

kontrolovaného daňového subjektu;
· správcom dane požadované listinné dôkazy nemožno považovať za neprimerané, pretože išlo o také
dôkazy, ktorými by mal pri bežnom obchodnom styku disponovať nadobúdateľ tovaru (žalobca, ktorý ho
neskôr dodá svojmu odberateľovi; žalobca mal možnosť zároveň navrhnúť vykonanie iných dôkazov;· žalobca podal iba čiastočné vysvetlenie k priebehu dodania tovaru bez návrhu na vykonanie dôkazov;
dôkaznú núdzu zavinil sám žalobca svojou pasivitou;
· rozhodnutie nevydal miestne nepríslušný správca dane s poukazom na § 44 ods. 3 a § 68 ods. 1

Daňového poriadku, v zmysle ktorých daňovú kontrolu môže vykonať správca dane aj u daňového
subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane a vyrubovacie konania a rozhodnutie vydá správca
dane, ktorý začal daňovú kontrolu, čo bolo v prejednávanej veci splnené;
· námietku žalobcu, že bolo vydaných viacero rozhodnutí vo vyrubovacom konaní, napriek tomu, že malo
byť vedené len jedno vyrubovacie konanie, ktorému predchádzala len jedna daňová kontrola, vyhodnotil

správny súd ako nedôvodnú; správny súd nemal za preukázané, že by sa vydanie viacerých rozhodnutí
o vyrubení rozdielu dane zhmotnilo v konkrétnom právne významnom zásahu do subjektívnych práv;
· z prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ktorého zdaňovacieho obdobia
sa týkajú (z výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutí);
· žalobca nešpecifikoval, na ktorá relevantnú odvolaciu námietku mu nebola poskytnutá odpoveď v
napadnutom rozhodnutí;

· predajom podniku nedochádza k zmene v právnom postavení platiteľa dane vo vzťahu k právam
a povinnostiam zo zdaniteľných obchodov, ktoré platiteľ dane uskutočnil v minulosti pred takýmto
predajom; bolo povinnosťou žalobcu zabezpečiť, aby mal k dispozícii dôkazy preukazujúce oprávnenosť
ním uplatneného práva na odpočítanie dane v spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty; nebolo
povinnosťou správcu dane odstraňovať medzery v dôkaznej situácii spôsobenej žalobcom;

· predaj podniku nebol dôvodom nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na
odpočítanie dane, ale okolnosťou, ktorou si žalobca sťažil dôkaznú situáciu;
· odovzdanie tovaru od dodávateľa pre Púchovský mäsový priemysel a.s. nepostačuje na prijatie záveru,
že tovar nadobudol a následne dodal žalobca; žalobca mal preukázať, že on sám nadobudol právo
nakladať s tovarom ako vlastník;

· žalovaný nespochybnil iba použitie tovaru na dodanie zdaniteľných tovarov a služieb žalobcom, ale
spochybnil taktiež samotné nadobudnutie tovaru žalobcom;
· žalovaný dostatočne ustálil vznik súvisiacej daňovej povinnosti na strane žalobcu ako dôsledok
uvedenia sumy dane na faktúre vystavenej pre Púchovský mäsový priemysel a.s., i keď nepovažoval
nadobudnutie samotného tovaru žalobcom za preukázané;

·skutkovézisteniasprávcudostatočnekorešpondovalipasívnemuprístupomžalobcuksplneniuvlastnej
dôkaznej povinnosti;
·žalobcanamietalnevykonanienímnavrhnutýchdôkazov,beztoho,abytietodôkazybližšiešpecifikoval;
· správca dane určil termín prerokovania pripomienok a dôkazov (vo forme návrhu, ktorý mohol daňový
subjekt odmietnuť); žalobca mal možnosť navrhnúť správcovi dane iný termín prerokovania pripomienok

a dôkazov; žalobca ani jeho zástupca sa bez ospravedlnenia v stanovenom termíne, prerokovania
pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní nezúčastnil;
· individuálne uvedenie nesprávneho čísla protokolu za lomítkom nemalo vplyv na zrozumiteľnosť
napadnutého rozhodnutia;
· v rozhodnutí správcu dane v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie sú dostatočne vyjadrené

dôvody, ktoré vedú k záveru o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane
žalobcom; kvalita odôvodnenia je dostatočná;
· žalobca nešpecifikoval, ktoré konkrétne daňové doklady dodávateľa a Púchovský mäsový priemysel
a.s. potvrdzujú dodanie tovaru žalobcovi;
· v daňovej veci žalobcu nebola dôvodom nepriznania práva účasť žalobcu na daňovom podvode alebo

zneužitie práva žalobcom, preto skúmanie opatrení viažucich sa k predchádzaniu účasti žalobcu na
zneužívajúcom konaní (tak ako to označuje žalobca v správnej žalobe) nebolo povinnosťou žalovaného.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

8. Žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu,
že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP). Sťažovateľ navrhol, aby kasačný
súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu
dane a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania.

9. Sťažnostné námietky možno v podstatných bodoch zosumarizovať nasledovne:
· žalovaný nepostupoval dôsledne pri vyhodnocovaní splnenia podmienok pre priznanie práva
na odpočítanie DPH a jeho správna úvaha v napadnutom rozhodnutí nemá požadovanú kvalitu;
sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo v súlade s platnou judikatúrou SD EÚ konštatoval porušenieustanovení § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona o DPH za situácie, keď
konštatoval existenciu plnenia deklarovaného predloženou faktúrou, z ktorej si sťažovateľ uplatnil právo
na odpočítanie dane;

· sťažovateľ s poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/52/2021 zo dňa 15.
novembra 2022 uviedol, že dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre nie je hmotnoprávnou
podmienkou na priznanie odpočítanie dane, podstatný je status dodávateľa ako zdaniteľnej osoby;
· žalovaný a správca dane neviedli dokazovanie ku zisteniu splnenia všetkých hmotnoprávnych
podmienok pre priznanie odpočtu DPH - neskúmali či tovar, ktorého reálne dodanie nespochybňovali,

mohol dodať subdodávateľ sťažovateľa, a že prijaté plnenie bolo príjemcom (sťažovateľom - daňovým
subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti;
· správca dane ani žalovaný právny vzťah žalobcu s Púchovským mäsovým priemyslom, a. s.,
nepopieral, ktoré okolnosti však žiadnym spôsobom neboli správcom dane ani žalovaným zisťované vo
vzťahu k Púchovskému mäsovému priemyslu, a. s., a následne ani premietnuté do logickej súvislosti už
s tvrdením a preukázaním údajného daňového úniku a získania daňovej výhody na strane sťažovateľa;

· sťažovateľ poukázal na rozsudky správneho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. PO-3S 9/2019
a PO-3S 11/2019, kde mal správny súd rozhodnúť v sťažovateľom naznačenom smere v skutkovo a
právne takmer totožných veciach.
10. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu a navrhuje
kasačnú sťažnosť zamietnuť. V rámci vyjadrenia v zásade zopakoval priebeh daňovej kontroly

a vyrubovacieho konania. Žalovaný konštatoval, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu nadobudnutia práva nakladať s tovarom ako vlastník, teda nepreukázal
nadobudnutie tovaru od dodávateľa a jeho následné použitie v rámci ekonomickej činnosti.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) po zistení, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

12. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
13. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti a uvádza, že sťažovateľ nebrojí
proti konkrétnym záverom správneho súdu. Predmetom kasačnej sťažnosti je predovšetkým nesúhlas

s vedením daňového konania správcom dane a žalovaným, keď podľa mienky sťažovateľa, daňové
orgány nevykonali dokazovanie vo vzťahu k zisteniu splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie
odpočítania dane v dostatočnom rozsahu. Okrem toho, sťažovateľovi z obsahu rozhodnutí daňových
orgánov nie je zrejmý dôvod odopretia práva na odpočítanie dane.
14. Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že hmotnoprávne podmienky na priznanie odpočítania DPH sú

splnené vtedy, ak sa skutočne uskutočnilo dodanie tovaru a poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje
vystavená faktúra. Overenie existencie zdaniteľného plnenia sa musí uskutočniť v súlade s pravidlami
dokazovania vnútroštátneho práva na základe celkového posúdenia všetkých dôkazov a skutkových
okolností prejednávanej veci (pozri rozsudky SD EÚ vo veci Bonik C-285/11 zo 6.12.2012 alebo vo
veci Stroytrans C-642/11 z 31.1.2013). Ak daňový subjekt spĺňa formálne podmienky na priznanie

práva na odpočítanie DPH, dostáva sa do vyváženejšej pozície voči daňovým orgánom. Uvedené ale
neznamená, že iba splnenie formálnych podmienok na odpočítanie dane postačuje na také odpočítanie,
t. j. že by daňový subjekt nebol povinný dokazovať aj niektoré skutočnosti rozhodné pre splnenie
hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH (pozri rozsudok SD EÚ vo veci
Kemwater ProChemie sp. zn. C-154/20 z 09.12.2021, podporne rozsudok Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. 4Sfk/75/2022 zo dňa 31. januára 2024).
15. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový

subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodnýnesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť

preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra
2018, bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len
skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v

závislosti od faktického a dôkazného stavu konania (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 5Sfk/27/2022 zo dňa 27. februára 2024).
16. K presunu dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane môže dôjsť jedine vtedy,
ak sa v určitom štádiu konania vyhodnotí a ustáli, že daňový subjekt nielen vyčerpal vlastné dôkazné
bremeno, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať (čo sa týka rozsahu dokazovania), ale zároveň
z vykonaných dôkazov vyplýva záver priaznivý pre daňový subjekt, t. j. že vlastné dôkazné bremeno aj

uniesol, a teda preukázal ním tvrdené skutočnosti (čo sa týka kvality dôkazov) (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 477/2020 zo dňa 13. októbra 2020).
17. Dôkazné bremeno prechádza zo správcu dane späť na daňový subjekt prostredníctvom výzvy na
odstránenie pochybností podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ktorá môže byť daňovému subjektu
zaslaná v písomnej forme alebo oznámená počas ústneho pojednávania a ktorá musí byť urobená

do konca daňovej kontroly (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020
zo dňa 24. februára 2022 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu
SR pod č. 18/2022 ZNSS). Z výzvy na odstránenie pochybností musí byť dostatočne zrejmé, z akých
dôvodov nepovažuje správca dane skutočnosti tvrdené kontrolovaným subjektom za hodnoverné.
18. Kasačný súd preskúmaním obsahu administratívneho spisu dospel k nasledovným právnym a

skutkovým záverom. Správca dane vo výzve na predloženie dôkazov, ani ďalej v priebehu daňovej
kontroly, či v rámci odôvodnenia rozhodnutia, neuviedol konkrétne skutočnosti, ktorými spochybňoval
úplnosť, pravdivosť, či hodnovernosť údajov uvedených v spornej faktúre a ďalších predložených
dokladoch. Správca dane sa pri hodnotení dôkazov v zásade obmedzil len na konštatovanie, že
sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by uniesol dôkazné bremeno. Uvedené tvrdenie však

nemá oporu v administratívnom spise, pretože sťažovateľ k výkonu daňovej kontroly k relevantnému
zdaniteľnému obdobiu a súvisiacemu zdaniteľnému obchodu dokumentáciu čiastočne predložil (viď bod
2 tohto rozsudku). Správca dane upriamoval pozornosť predovšetkým na neúčinnosť Dohody o predaji
podniku vo vzťahu k plneniu daňových povinností a žiadal o uvedenie ďalších dôkazov bez toho, aby
dostatočne oboznámil sťažovateľa s tým, prečo považuje predloženú dokumentáciu za nedostatočnú a

v nej deklarované skutočnosti za pochybné.
19. Správna úvaha prezentovaná v napadnutom rozhodnutí nemá požadovanú kvalitu, keďže
dostatočným spôsobom žalobcovi z neho nemohlo byť objektívne zrejmé, prečo v súlade s platnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ o nepriznaní odpočtu DPH konštatoval žalobcom porušenie ustanovení
§ 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. za situácie, keď konštatoval

existenciu plnenia deklarovaného predloženými faktúrami, z ktorých si uplatnil právo na odpočet DPH. V
dôsledku tohto pochybenia žalovaný zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia,
pričom rovnakou vadou bol následne zaťažený i napadnutý rozsudok.
20. V súvislosti so závermi daňových orgánov je nevyhnutné zdôrazniť, že hmotnoprávnou podmienkou
na uplatnenie práva na odpočet dane nie je to, že tovar alebo služby musia byť dodané dodávateľom

uvedeným na faktúre a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Právo na odpočítanie
dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť
jasný dôkaz o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa
uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 4Sfk/52/2021 zo dňa 15. novembra 2022, uznesenie SD EÚ vo veci Vikingo zo dňa 3.

septembra 2020, C-610/19).
21. Úlohou žalovaného po vrátení veci na ďalšie konanie bude postupovať v súlade s vyššie uvedeným
záväzným právnym názorom kasačného súdu. Žalovaný vykoná dokazovanie vo vzťahu k splneniu
prvej hmotnoprávnej podmienky, resp. dôvodne spochybní dodanie tovaru dodávateľom uvedeným
na faktúre a prenesie tým dôkazné bremeno na daňový subjekt. Žalovaný vykoná dokazovanie i

vo vzťahu k splneniu tretej hmotnoprávnej podmienky, t. j. použitiu zdaniteľného plnenia v rámci
ekonomickej činnosti daňového subjektu. Žalovaný opätovne posúdi zistený skutkový stav a pri jeho
právnom posúdení, zohľadniac judikatúru Súdneho dvora EÚ, posúdi otázku nesplnenia/splnenia
hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH, resp. v prípade splneniapodmienok a súčasného odopretia práva uvedie iné dôvody, ktoré ho k takémuto skutkovému a
právnemu záveru privedú (účasť daňového subjektu na daňovom podvode alebo zneužitie práva). V
opačnom prípade odopretie práva na odpočítanie dane nebude dôvodné.

22. Kasačný súd, na základe vyššie uvedeného, dospel k záveru, že kasačné námietky dôvodne
spochybnilivecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkusprávnehosúdu.Zuvedenéhodôvodukasačnýsúd
rozhodolvsúlades§462ods.2SSPazmenilnapadnutýrozsudoktak,žezrušilrozhodnutiežalovaného
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167

ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov
kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.