Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200526
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:5022200526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci
žalobcu (sťažovateľ): Z.. G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX M., právne zastúpený: JUDr.
Sabína Hodoňová, PhD., so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, IČO: 422 245 01, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 424 995 00 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 331677/2022 zo dňa 27.07.2022,
konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici Košiciach, č.
k. ZA-31S/179/2022-92 zo dňa 31.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Mesto Čadca ako správca dane podľa § 4 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „daňový
poriadok“), podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o miestnych

daniach“) a podľa Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Čadca č. 3/2019 (ďalej „VZN Mesta Čadca č.
3/2019“) rozhodnutím č. 003831/1/2022 zo dňa 11.04.2021 vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľnosti (bytu)
za zdaňovacie obdobie 2022 v sume 18,76 Eur. Správca dane vychádzal z overených údajov v daňovom
priznaní k dani z nehnuteľnosti daňovníka (žalobcu) podaného dňa 21.02.2005, z ktorého vyplýva, že
daňovník je spoluvlastníkom bytu č. 18, nachádzajúcom sa v bytovom dome na adrese J. XXXX/B, Č.,
postavenom na pozemku par. č. XXXX Č. o výmere 69 m2 v podiele 1/1, so spoluvlastníčkou U. J., N..
F., uvedeného na LV č. XXXX, ako spoluvlastník určený dohodou v daňovom priznaní k dani z bytov.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 331677/2022 zo dňa 27.07.2021 rozhodnutie správcu
dane potvrdil.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
3. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) napadnutým rozsudkom správnu žalobu podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej „SSP“) zamietol. Za nedôvodnú považoval námietku, že rozhodnutie žalovaného vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Zdôraznil, že

žalobca v žiadnom zo svojich vyjadrení v administratívnom konaní nespochybnil, že je spoluvlastníkom
predmetného bytu, ktorý je predmetom dane. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď
vyrubil daň z predmetného bytu žalobcovi, ktorý sa v daňovom priznaní zo dňa 21.02.2005 označilza spoluvlastníka určeného dohodou a od roku 2005 uvedenú skutočnosť nezmenil. Správca dane aj
žalovaný správne považovali žalobcu za daňovníka dane z nehnuteľnosti.
4. V čase podávania daňového priznania v roku 2005 bol žalobca právoplatne rozvedený rozsudkom,

ktorý nadobudol právoplatnosť v časti o rozvod manželstva dňa 09.03.2004, ku ktorému zaniklo aj
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej „BSM“) žalobcu a U. J.. Z výpisu z listu vlastníctva č.
XXXX vyplýva, že BSM v čase rozhodovania správnych orgánov o dani z nehnuteľnosti nebolo ešte
vyporiadané, k tomu došlo až na základe rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2023.
Správny súd uzavrel, že predmetný byt bolo nutné nielen na účely príslušného daňového konania

považovať za byt, ktorý je v režime BSM.
5. Situáciu, keď je byt v spoluvlastníctve viacerých osôb, upravuje § 13 ods. 2 zákona o miestnych
daniach. Novelou zákona o miestnych daniach zákonom č. 460/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.12.2012
bol§13ods.2zákonaomiestnychdaniachdoplnenýovetu:„Akjebytalebonebytovýpriestorvbytovom
dome v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, daňovníkom dane z bytov sú obaja manželia, ktorí
ručia za daň spoločne a nerozdielne.“ Zákon platný do 30.11.2012 osobitne určoval daňovníka dane z

bytov len v prípade podielového spoluvlastníctva. Podľa platnej právnej úpravy sú daňovníkmi z bytu
obaja manželia, a teda aj bývalí manželia, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadaní
BSM.
6. Správny súd uviedol, že pri vyrubení dane správca dane vychádza z ustanovení zákona platného v
konkrétnom zdaňovacom období (rok 2022), z údajov z daňového priznania predloženého daňovníkom

a zo všeobecne záväzného nariadenia o dani z nehnuteľnosti platného a účinného na príslušné
zdaňovacie obdobie (rok 2022). Správny súd má za to, že správca dane postupoval správne, keď
s ohľadom na predložené listinné dôkazy a zisťovanie v katastri nehnuteľností ustálil ako jedného
daňovníka dane z predmetného bytu žalobcu, ako bezpodielového spoluvlastníka bytu. Správca dane
pritom správne vychádzal z daňového priznania z roku 2005, nakoľko žalobca nepodal čiastkové ani

opravnédaňovépriznanie,ktorýmbyoznámil,ženastalazmenavskutočnostiachuvedenýchvdaňovom
priznaní.
7. Správny súd ďalej poukázal na § 99d zákona o miestnych daniach, ktorý upravuje podanie daňového
priznania v prípade bytu, ktorý je v BSM a nadobudol účinnosť 01.12.2012 na základe zákona č.
460/2011. Keďže v roku 2005 absentovala špeciálna právna úprava podávania daňového priznania v

prípade BSM, žalobca podal daňové priznanie v zmysle právnej úpravy § 19 ods. 2 zákona o miestnych
daniach v znení účinnom do 01.12.2012, ako spoluvlastník bytu určený dohodou. Správny súd uvádza,
že táto skutočnosť jasne vyplýva z bodu 12 daňového priznania.
8. Námietku týkajúcu sa úpravy daňového priznania vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Uviedol, že
žalobca v administratívnom konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, o ktoré by svoje tvrdenie oprel,

resp. preukázal. Zdôraznil, že žalobca od roku 2005 neprejavil žiadne výhrady spočívajúce v úprave
žalobcom podaného daňového priznania zo strany správcu dane, právny stav obsiahnutý v daňovom
priznaní z roku 2005 toleroval. Ak by aj správny súd vychádzal z predpokladu, že daňové priznanie z
roku 2005 bolo zo strany správcu dane upravované, zopakovanie celého administratívneho procesu by
žalobcovi, vzhľadom na opísaný skutkový stav, neprinieslo uspokojivý výsledok.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia
9. Proti rozhodnutiu správneho súdu podal žalobca (ďalej „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440
ods. 1 písm. g) SSP a žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu
na ďalšie konanie.
10. Sťažovateľ zopakoval svoje tvrdenia o úprave daňového priznania zo strany správcu dane tvrdiac,

že ide o zásadnú otázku. Mal za to, že to, že túto úpravu preukázal predložením farebnej fotografie
daňového priznania, z ktorej je úprava zrejmá, a správca dane jeho tvrdenie nepoprel. Na tomto nič
nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ dlhodobo vyrubenú daň uhrádzal, pretože bol v domnení, že ju
uhrádza len za 1/2 nehnuteľnosti.
11. Ďalej popieral, že podal daňové priznanie na rok 2005 ako spoluvlastník určený dohodu. Sťažovateľ

nespochybnil skutočnosť, že v daňovom priznaní z roku 2005 je pod číslom 12 „spoluvlastník určený
dohodou“ vyznačené krížikom „áno“, ale namieta, že zo žiadnej časti daňového priznania nevyplýva,
že by malo ísť o dohodu podľa § 13 ods. 2 zákona o miestnych daniach, a teda takýto záver nie je
možné vyvodiť.
12. Správny súd podľa sťažovateľa nesprávne posúdil vyznačenie krížika pod číslom 12 daňového

priznania, ako dohodu v zmysle § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012.
Podľa označeného ustanovenia v znení účinnom do 30.11.2007, ako aj do 30.11.2012 sa vyžaduje
dohoda spoluvlastníkov o zástupcovi, resp. o tom, kto podá daňové priznanie, ktorú spoluvlastníci musia
(sťažovateľ poukazuje na množné číslo) písomne oznámiť správcovi dane. Zákon výslovne predpokladádohodu spoluvlastníkov o jednom daňovníkovi (pôvodné znenie zákona) alebo o zastupovaní jedným
zo spoluvlastníkov (aktuálne znenie), ktorá by mala byť verifikovaná, pričom v prejednávanej veci sa
tak nestalo. Preto existenciu takejto dohody nemožno nahradiť vyznačením krížika k slovnému spojeniu

„spoluvlastník určený dohodou“.
13. Správny súd mal podľa sťažovateľa posúdiť vec tak, že krížik v daňovom priznaní nenahrádza
dohodu spoluvlastníkov písomne oznámenú správcovi dane podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych
daniach v znení účinnom k 30.11.2005. Osobitne pritom poukázal, že v jeho kontexte uvedené pole
12 nemá žiaden význam a ani žiadnym výkladom z neho nie je možné vyvodiť, že by sťažovateľ ako

spoluvlastník uzatvoril s druhým spoluvlastníkom dohodu o zastupovaní spoluvlastníkov na konanie vo
veci správy daní.
14. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2005 podal
21.02.2005, preto bolo relevantné znenie § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach účinné do 30.11.2005,
a nie do 30.11.2012. V tejto súvislosti uviedol, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo tým, že
správny súd v prejednávanej veci použil § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do

30.11.2012, keď správne mal použiť toto ustanovenie v jeho znení k 30.11.2005.
15. Správny súd mal podľa sťažovateľa správne posúdiť, že daňové priznanie podané sťažovateľom
bolo upravované v rozpore so zákonom, a tak nemôže byť podkladom pre rozhodovanie žalovaného ani
správcu dane, a preto je potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť.
16. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s právnym názorom správneho súdu a

navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Mal za to, že správny súd v predmetnej veci rozhodol v súlade s
platnými právnymi predpismi, a to na základe preukázaného skutkového stavu.
IV. Posúdenie kasačného súdu
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je

prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
18. V konaní sp. zn. 1Sfk/18/2024 už kasačný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 23.10.2025 o obsahovo
totožnej kasačnej sťažnosti sťažovateľa s tým rozdielom, že išlo o zdaňovacie obdobie roku 2021, tak,

že ju zamietol. Vzhľadom na uvedené kasačný súd poukazuje podľa § 464 ods. 1 SSP na relevantnú
časť odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 1Sfk/18/2024 cit:
„30. V nadväznosti na námietku sťažovateľa o tom, že jeho úmyslom pri podaní daňového priznania bolo
splniť si povinnosť vo vzťahu k 1/2 predmetného bytu s príslušenstvom, kasačný súd uvádza, úmysel
sťažovateľa by bol za vyššie opísaných okolností v rozpore so zákonom. Pojmovým znakom BSM

je bezpodielovosť, ktorá vyjadruje, že miera účasti manželov na spoločnom majetku nie je vyjadrená
podielmi. Každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom spoluvlastníctve,
obmedzený je len rovnakým právom druhého manžela (porovnaj Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J.,
Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015,
1105 s.). Kasačný súd poukazuje, že napriek zániku BSM v roku 2004 nedošlo k jeho vyporiadaniu ku

zdaňovaciemu obdobiu roku 2021. Právny režim zaniknutého, avšak nevyporiadaného BSM (ďalej len
„režim BSM“) sa až do jeho vyporiadania riadi primerane úpravou Občianskeho zákonníka o BSM. Preto
aj predmetný byt, bol naďalej v režime BSM, až do právoplatného rozhodnutia súdu o jeho vyporiadaní
(rok 2023). V zmysle uvedeného, najmä s ohľadom na znak bezpodielovosti nie je možné prijať názor
sťažovateľa,žebolpovinnýlenk1/2predmetnéhobytuspríslušenstvom.Kasačnýsúdkonštatuje,záver

správcu dane o tom, že predmetný byt bol v čase vyrubenia dane za zdaňovacie obdobie roka 2021
predmetom BSM a sťažovateľ mal spoluvlastnícky podiel vo výške 1/1 za správny. Vyrubením dane za
celý predmet dane (celý byt) preto nedošlo k nesprávnemu vyrubeniu dane.
31. Rovnako kasačný súd konštatuje, že správca dane pri vyrubení dane postupoval správne, keď vo
vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu roka 2021 (tu 2022), vychádzal z daňového priznania podaného v

roku 2005. Kasačný súd poukazuje na to, že v prípade, ak by od podania daňového priznania došlo k
zmene, ktorá by ovplyvnila daňovú povinnosť daňovníka, v zmysle § 99b zákona o miestnych daniach je
daňovník povinný podať čiastkové priznanie k dani z nehnuteľnosti. Kasačný súd konštatuje, vlastnícke
právo k predmetnému bytu sa od podania daňového priznania v roku 2005, do času rozhodovania
správcu dane nezmenilo, naďalej podliehalo právnemu režimu BSM, preto nedošlo k zmene, ktorá by

ovplyvnila daňovú povinnosť sťažovateľa.
32. Kasačný súd konštatuje, že novelou zákona o miestnych daniach s účinnosťou od 01.12.2012, bol
zákon doplnený o úpravu týkajúcu sa predmetu dane v BSM, z ktorej vyplýva, že daňovníkom sú obaja
manželia.Vzmyslevyššieuvedenéhosúdaňovníkomzbytuajbývalímanželia,atoaždoprávoplatnéhorozhodnutia súdu o vyporiadaní BSM. Zákon v znení účinnom do 30.11.2012, resp. do 30.11.2005,
osobitne určoval daňovníka dane z bytov len v prípade podielového spoluvlastníctva.
33. Keďže v čase podania daňového priznania absentovala špeciálna právna úprava podávania

daňového priznania v prípade BSM, sťažovateľ podal daňové priznanie v zmysle právnej úpravy § 19
ods. 2 zákona o miestnych daniach.
34. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne aplikoval § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach
v znení účinnom do 01.12.2012, namiesto v znení účinnom do 01.12.2005. Uvedenú námietku spájal
s tým, že správny súd nesprávne posúdil vyznačenie krížika pod číslom 12 daňového priznania, ako

dohodu v zmysle § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach.
35. Podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012 ak je pozemok,
stavba, byt a nebytový priestor v bytovom dome v spoluvlastníctve viacerých osôb (§ 5 ods. 4, § 9 ods. 3
a § 13 ods. 2), priznanie podá každá fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak sa spoluvlastníci dohodnú,
priznanie podá zástupca, ktorého dohodou určili spoluvlastníci, pričom túto skutočnosť musia písomne
oznámiť správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania. To sa nevzťahuje na

manželov, ktorí majú pozemok, stavbu, byt alebo nebytový priestor v bytovom dome v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov; v tomto prípade priznanie podáva jeden z manželov.
36. Podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005 ak je pozemok,
stavba, byt a nebytový priestor v bytovom dome v spoluvlastníctve viacerých osôb (§ 5 ods. 4, § 9 ods. 3
a § 13 ods. 2), priznanie podá každá fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak sa spoluvlastníci dohodnú,

priznanie podá ten, koho dohodou určili spoluvlastníci, pričom túto skutočnosť musia písomne oznámiť
správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania.
37. Kasačný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľa v tej časti, v ktorej poukazuje na povinnosť
správneho súdu pri posudzovaní aplikovať ustanovenie platné v čase podania daňového priznania, a
teda v znení účinnom do 01.12.2005. Súčasne však nemôže prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že správny

súd ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005 neaplikoval.
38. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny súd sa vo významnej časti zaoberal
existenciou dohody spoluvlastníkov o určení zástupcu, čím implicitne vychádzal zo znenia § 19 ods. 2
zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005. Podľa ustanovenia v znení účinnom do
01.12.2012 zákonodarca explicitne uvádza, povinnosť každej fyzickej alebo právnickej osoby vlastniacej

predmet dane v spoluvlastníctve podať daňové priznanie alebo určiť zástupcu na podanie daňového
priznania, tá sa nevzťahuje na manželov, ktorí majú predmet dane v BSM. Ak by správny súd pri
posudzovaní veci skutočne vychádzal zo znenia § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení
účinnom do 01.12.2012, ktoré upravuje postup vo vzťahu k manželom, nebolo by potrebné, aby sa
zaoberal otázkou existencie dohody spoluvlastníkov. Kasačný súd konštatuje, správny súd správne

aplikoval hmotnoprávne ustanovenie, avšak pochybil pri označení jeho časovej účinnosti. Z uvedeného
vyplýva, že ide o formálnu chybu v označení účinnosti, nie o chybnú kvalifikáciu alebo aplikáciu
zákonného ustanovenia.
39. Na dôvažok vyššie uvedenej argumentácie kasačný súd uvádza rozhodnutie Najvyššieho správneho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.8Sžfk/101/2020zodňa27.9.2023,bod82„nesprávnacitáciaprávneho

predpisu, resp. normatívnej právnej vety je dôvodom na zrušenie rozsudku správneho súdu len vtedy, ak
(i) je jednou z?okolností zakladajúcich celkovú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku správneho
súdu v?miere zasahujúcej do práva účastníka konania na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f)
SSP) alebo v?situácii, (ii) ak z?celého odôvodnenia a?výroku rozsudku správneho súdu je zrejmé, že
správny súd nepochybil len pri citácií právnych predpisov, ale vec aj rozhodol podľa právnej normy (na

vec aplikoval), ktorá sa na prípad nevzťahovala (napr. z dôvodu neúčinnosti).“ Kasačný súd nezistil
naplnenie ani jednej z vyššie uvedených podmienok, a preto v preskúmavanom rozhodnutí nezistil také
pochybenie v označení, ktoré by zakladalo dôvod na zrušenie rozsudku správneho súdu.
40. Z rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného vyplýva, že správca dane a žalovaný sa pri
rozhodovaní opierali najmä o údaje v daňovom priznaní, v časti 12, teda vyznačenie spoluvlastníka

určeného dohodou. Sťažovateľ sa odvoláva, že takéto označenie krížikom, nie je možné posúdiť ako
dohodu podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach.
41. Kasačný súd uvádza, že § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005
ustanovuje „Ak sa spoluvlastníci dohodnú, priznanie podá ten, koho dohodou určili spoluvlastníci, pričom
túto skutočnosť musia písomne oznámiť správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie daňového

priznania.“ Z uvedeného vyplýva, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť, že za nich podá daňové priznanie
jeden z nich ako zástupca, pričom túto dohodu sú povinní písomne oznámiť správcovi dane.42. Kasačný súd má za to, že pre rozhodnutie vo veci je potrebné zodpovedať otázku, či by samostatným
písomným oznámením o určení zástupcu, došlo k iným účinkom ako pri vyznačení krížika v bode 12
daňového priznania.

43. Výklad požiadavky „písomného oznámenia“ nemožno chápať formalisticky tak, že ide výlučne o
samostatnú listinnú prílohu. Písomnosťou je aj samotné daňové priznanie, ktoré má písomnú formu,
preto vyznačenie príslušného krížika v bode určenom na označenie zástupcu predstavuje výslovný a
jednoznačný písomný prejav vôle. Právny účinok zastúpenia, t. j. že za spoluvlastníkov koná a podáva
daňové priznanie zástupca, je pritom viazaný na prejav vôle práve toho spoluvlastníka, ktorý sa ako

zástupca zaväzuje. Je preto logické a súladné s účelom zákona, že písomné oznámenie môže byť
urobené priamo prostredníctvom daňového priznania zástupcu a nie je potrebná samostatná listina.
44. Kasačný súd považuje za významné aj to, že zákon ustanovuje povinnosť podať daňové priznanie a
jej nesplnenie spája so sankčnými následkami. Ostatní spoluvlastníci, ktorým povinnosť podať daňové
priznanie odpadá, tak musia mať istotu, že zástupca túto povinnosť splní. Právnu istotu im poskytuje
vyznačenie krížika zástupcom v daňovom priznaní, keďže týmto úkonom oznamuje a prejavuje svoju

vôľu prevziať povinnosť vo vzťahu k celému predmetu dane priamo správcovi dane. Z toho vyplýva, že
písomná dohoda spoluvlastníkov, ak nie je sprevádzaná prejavom vôle samotného zástupcu vo forme
vyznačenia krížika, nemá právne účinky ustanovenia zástupcu. Je iba interným prejavom dohody medzi
spoluvlastníkmi, ktorý je bez právneho významu vo vzťahu k správcovi dane. Na základe uvedeného
možno vyvodiť, písomná dohoda spoluvlastníkov môže slúžiť len ako prostriedok poskytnutia istoty

ostatným spoluvlastníkom o tom, že k dohode naozaj došlo, nie je však podkladom na vznik zastúpenia
vo vzťahu k správcovi dane. Na tento účel je vždy nevyhnutný prejav vôle zástupcu v daňovom priznaní.
45. Kasačný súd preto konštatuje, že zákon o miestnych daniach ani iné predpisy nestanovujú osobitnú
formu dohody spoluvlastníkov, rovnako ako nestanovujú povinnosť takúto dohodu predkladať ako
obligatórnu prílohu daňového priznania, a túto nevyžaduje ani správca dane. Zároveň konštatuje, že

právne účinky zastúpenia nastávajú až vyznačením krížika v príslušnom bode daňového priznania
zástupcom.
46. Z uvedených dôvodov kasačný súd uzatvára, že požiadavka zákona na písomné oznámenie
správcovi dane je splnená vtedy, ak zástupca vyznačí príslušný krížik v daňovom priznaní, keďže
týmto písomným úkonom jednoznačne prejavuje vôľu prevziať na seba nielen povinnosť podať daňové

priznanie, ale aj zodpovednosť za splnenie daňovej povinnosti za ostatných spoluvlastníkov. Samotná
dohoda spoluvlastníkov, predložená ako osobitná príloha, nemá právny účinok ustanovenia zástupcu a
bez vyznačenia krížika v daňovom priznaní nemôže vyvolať účinky, ktoré zákon spája s týmto prejavom
vôle. Na základe uvedeného kasačný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že predloženie
písomného oznámenia alebo dohody by malo odlišný alebo silnejší účinok než vyznačenie krížika v

daňovom priznaní.
47.Sťažovateľvkasačnejsťažnostiuvádza,ževčase,keďpodávaldaňovépriznanie,bolevidovanýako
podielový spoluvlastník predmetného bytu, a túto skutočnosť správnemu súdu preukázal. Sťažovateľ
neuviedol konkrétny dôkaz, ktorým túto skutočnosť preukazoval, napriek tomu kasačný súd konštatuje,
že prílohou k všeobecnej správnej žalobe č. l. 15 bol čiastočný výpis z listu vlastníctva č. 4211 zo dňa

09.03.2009. Z uvedeného výpisu vyplýva, že v časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby je uvedené
meno sťažovateľa a určenie podielu 1/2. Ako titul nadobudnutia je uvedená Zmluva o prevode vl. družst.
bytu č. V 1548/96 z 30.9.1996-1467/96 (pozn. kasačného súdu: rovnako ako na liste vlastníctva z roku
2022) a žiadosť o zápis 257/2009. Predmetná žiadosť o zápis 257/2009, ako titul nadobudnutia, nie je
uvedená na liste vlastníctva z roku 2022, a to ani v časti poznámky. K uvedenému kasačný súd uvádza,

predmetná vec sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2021, preto správca dane vychádzal zo zápisu v
katastri nehnuteľnosti aktuálnemu k rozhodnému obdobiu.
48. Zápis, ktorý je uvedený na liste vlastníctva z roku 2022, nebol listom vlastníctva z roku 2009, ani
žiadnym iným spôsobom v priebehu konania vyvrátený. Uvedené zároveň podporuje aj skutočnosť, že
k vyporiadaniu BSM došlo až v roku 2023, a to na základe súdneho rozhodnutia, teda až po rozhodnom

období, ktorého sa predmetná vec týka. Kasačný súd preto považuje za preukázané, že v rozhodnom
čase bol predmetný byt zapísaný ako majetok v režime BSM, pričom sťažovateľovi prislúchal podiel 1/1.
49. Sťažovateľ ďalej uvádzal, že hoci platil daň vo výške pripadajúcej za celý predmet dane, domnieval
sa, že ide o platbu pripadajúcu na jeho podiel v zmysle podaného daňového priznania, pretože
vychádzal z predpokladu, že daňové priznanie nebolo upravované. K uvedenému, kasačný súd uvádza,

sťažovateľovi bola na základe daňového priznania z roku 2005 vyrubovaná daň počas obdobia
presahujúceho desať rokov, pričom každoročne mu správca dane doručil rozhodnutie o vyrubení dane.
Tieto rozhodnutia obsahovali aj údaj o základe dane, ktorým je výmera podlahovej plochy bytu v m2, na
podklade ktorého mal sťažovateľ uhrádzať daň.50. Z uvedeného možno konštatovať, že vzhľadom na charakter vyrubovanej dane a pravidelnosť jej
ukladania mal sťažovateľ možnosť a bol objektívne schopný priebežne overovať, za akú nehnuteľnosť
a v akom rozsahu mu je daň vyrubovaná. Rovnako si mohol včas overiť, či údaje uvedené v rozhodnutí

správcudanezodpovedajúúdajomuvedenýmsťažovateľomvdaňovompriznaní.Kasačnýsúdpovažuje
preto túto námietku za neopodstatnenú.
51. K namietanému upravovaniu daňového priznania, kasačný súd uvádza, že mu je zo súdneho spisu
známe, že sťažovateľ podal návrh na vykonanie dokazovania, v ktorom navrhol, aby správny súd
vyzval žalovaného na predloženie originálu daňového priznania. Kasačný súd konštatuje, že originál

daňového priznania neobjasňuje, kedy a kým bola úprava vykonaná. Kasačný súd preto uzatvára,
tvrdenie sťažovateľa o údajnej dodatočnej úprave daňového priznania správcom dane vychádza výlučne
z jeho vlastného tvrdenia, ktoré sa v administratívnom konaní ani pred správnym súdom nepreukázalo
a jeho pravdivosť nie je možné verifikovať.
52. Na dôvažok kasačný súd uvádza, v prípade, ak by sa preukázala pravdivosť tvrdenia sťažovateľa o
úpravedaňovéhopriznania,tátoskutočnosťbynebolaspôsobilázmeniťprávneposúdenieveci.Zospisu

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ bol spolu so svojou bývalou manželkou vlastníkom predmetného
bytu v režime BSM. V BSM jednotlivé vlastnícke podiely neexistujú, preto sťažovateľ nemohol platne
podať daňové priznanie len za časť alebo za polovicu predmetného bytu. Daň mohla byť zákonne
vyrubovaná len za celý predmet dane (celý byt), ktorémukoľvek z manželov. Z uvedeného vyplýva, že
správca dane by za každých okolností v danom prípade vyruboval daň za celý predmet dane, pretože sa

nachádzal v režime BSM. To, akým spôsobom by sa následne manželia medzi sebou vyrovnali v otázke
úhrady vyrubenej dane, je otázkou civilnoprávnych vzťahov.
53. Kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že označenie zástupcu spoluvlastníkov vyznačením krížika
v príslušnej časti daňového priznania je platným a účinným úkonom, ktorým zástupca na seba berie
povinnosť nielen podať daňové priznanie, ale aj znášať daňovú povinnosť. Takto vykonané označenie

napĺňa zákonnú požiadavku písomného oznámenia dohody správcovi dane v zmysle § 19 ods. 2 zákona
o miestnych daniach, keďže ide o jednoznačný prejav vôle učinený v písomnej forme. Z uvedeného
vyplýva, že postup správcu dane bol zákonný, a ani prípadné zopakovanie administratívneho procesu
by neviedlo k odlišnému záveru, keďže skutkové okolnosti, ako existencia režimu BSM a platnosť
vyznačenia zástupcu krížikom by boli nezmenené.

54. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Sžo/15/2008 zo dňa 06.08.2008, v zmysle ktorého sa rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje
preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia
ak nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rovnako R 122/2003, R 43/2017,
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/7/2016 zo dňa 26.01.2017, sp. zn.

5Sž/16/2012 zo dňa 29.10.2012, pričom tieto závery akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení sp. zn. I. ÚS 342/2013 zo dňa 29.05.2013). Takýto postup by bol zároveň v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania.“
V. Záver
19. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by

mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačnú sťažnosť preto podľa
§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
20. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich
náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona
nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.