Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 17, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/144/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1424206045
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:1424206045.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: A. A., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, Papraďová
3, 821 01 Bratislava, IČO: 40 959 571, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie
8.797,58 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
13C/114/2024-314 zo dňa 23.4.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I., III. p o t v r d z u j e .

Vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol ako odvolaním strán sporu nenapadnutom, ponecháva
rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý.

Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu
2.800 Eur, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôvodoch rozhodnutia uviedol,
že dôvodom pre podanie žaloby bolo, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (aj
HaZZ) v štátnozamestnaneckom pomere v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, na útvare v pôsobnosti Krajského riaditeľstva HaZZ C. – Hasičská stanica C.. V zmysle článku
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času je/má byť priemerný pracovný čas (vo všetkých odvetviach
činností, verejných aj súkromných) pre každé obdobie 7 dní (týždňa) vrátane nadčasov maximálne 48
hodín. Vzhľadom na skutočnosť, že Smernica nebola žalovaným správne transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky alebo bola transponovaná len v časti, zákon o hasičskom a záchrannom
zbore v súčasnosti umožňuje príslušnému služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkom HaZZ týždenný
pracovný čas tak, že tento v skutočnosti pravidelne a opakovane presahuje limit stanovený v článku 6
písm. b) Smernice 48 hodín v priebehu pondelok až nedeľa príslušného týždňa. Uvedené porušovanie

maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka HaZZ ( 48 hodín ) spočíva okrem
iného aj v tom, že v zmysle Zákona o HaZZ sa služobná pohotovosť príslušníka HaZZ nepovažuje
za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami Smernice a v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvekčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Pri vyhodnotení prejudicionálnej otázky súd z
opatrnosti konštatuje, že v danej veci je daná právomoc na prejednanie tohto sporu súdom s poukazom

na § 3 CSP, podľa ktorého súdy prejednávajú, rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobený
jednotlivcovi porušením práva únie, v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku popr. nesprávnej aplikácie možno zaradiť medzi súkromnoprávne
spory. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom

spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri preberaní
Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR (zákona č. 315/2001 Z.z.) a popr. jej aplikácii, to
znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom minimálne článku 2 ods. 1/ a článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný
spor. K veci súd uvádza, že v prípade absencie alebo nesprávnej transpozície Smernice/Smerníc
ako právnych aktov EÚ, ktoré majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne

jasné a presné, osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady
spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy
účinok, pretože priznáva jednotlivcovi Slovenskej republiky práva v rámci minimálnych požiadaviek

na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu
EÚ platí v prípadoch každého porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil
a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z
uvedených dôvodov je preto žalovaná Slovenská republika pasívne vecne legitimovaným subjektom,
za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a

záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období a je aj v súčasnosti. K veci je
tiež potrebné dodať, že Ministerstvo vnútra SR je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu
Smerníc EÚ do Slovenského právneho poriadku, týkajúcej sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a
ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov HaZZ. Žalovaný (ako členský štát a
adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe SR do EÚ) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení

legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade nesplnenia tejto
povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES, pokiaľ k
nesprávnej aplikácie Smernice došlo v dôsledku nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko
Smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie a
aplikáciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do

právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný. Súd po ustálení vyššie uvedených základných
procesných podmienok dospel k záveru, že Smernica 2003/88/ES, na ktorú poukazuje žalobca sa
vzťahuje na žalobcu ako príslušníka HaZZ, pretože služobná činnosti žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice (protipožiarne služby). Súdny dvor v prípade hasičov - HaZZ tiež potvrdil, že služobnú
pohotovosť a nadčasy treba započítať do pracovného času v zmysle článku 2 ods. 1/ smernice. Článok

6 písm. b) Smernice, ktorá priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane
nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedená Smernica má priamy účinok, priznáva jednotlivcom práva,
ktoré práva môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Predmetom posúdenia je, či
ustanovenia článku 2 ods. 1/ a článku 6 písm. b) Smernice boli alebo neboli do právneho poriadku
SR prebraté/transponované správne, pretože ako vyplýva z vyjadrení strán sporu, existujúci Slovenský

právny poriadok (zákon č. 315/2001 Z.z.) umožňuje rôzny výklad smernice, výsledkom čoho je, že: a/
pracovná pohotovosť je odmeňovaná odlišne ako odmena za pracovný čas a b/ priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol týždenne (pondelok – nedeľa) 48 hodín. Článok 6
písm. b) Smernice predstavuje rozsah, v akom rozsahu ukladá smernica členskému štátu maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá hranica musí byť ako minimálna požiadavka

priznaná každému pracovníkovi, ako dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré pravidlo nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu. Ochrany uvedeného práva sa môžu
dotknuté osoby dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Inak povedané, členské štáty nemôžu
odlišneajednostranneurčiťinýrozsahpôsobnostičlánku6písm.b)Smernicetak,abyuplatneniezneho
plynúceho nároku viazali na akúkoľvek podmienku alebo určitým spôsobom kohokoľvek obmedzovali.

K veci je potrebné uviesť, že Súdny dvor v prípade hasičov opakovane potvrdil, že pracovný čas
zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je dotknutý pracovník fyzicky
prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu PRACOVNÝ ČAS a nesmie celkove prekročiť maximálny
týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (Rozsudok C-429/09, C 52/04). Z dôvodu, že žalobcapočas výkonu štátnej služby musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu
práce po celý služobný čas a aj čas služobnej pohotovosti, je tiež predmetom posúdenia súdu t.j. či
je alebo nie je potrebné služobnú pohotovosť započítať do pracovného času žalobcu. Skutočnosť, že

za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplatená náhrada, je potrebné posúdiť, či má uvedené vplyv
na porušenie článku 2 ods. 1/ a článku 6 písm. b) Smernice. Na základe vyššie uvedeného má súd
posúdiť, či cieľ článku 2 ods. 1/ a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (t.j. odmeňovanie za pracovnú
pohotovosť a neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín
vrátane nadčasov) bol alebo nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.z. u žalobcu naplnený. Na tento účel

musia byť ustanovenia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky zrozumiteľne prebraté tak,
aby bola ich záväznosť zrozumiteľná a nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť
a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý stav je v súlade
s účelom sledovaný Smernicou a zaručiť jej plnú účinnosť v Slovenskej republike. Po transponovaní
smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky musí byť výklad transponovanej smernice (jeho
účel) jednoznačný, bez použitia rôznych výkladových pravidiel každou stranou odlišne, ktoré výkladové

pravidlá následne samotná smernica neobsahuje (napr. rôzne matematické výpočty, s ohľadom na
výklad 48 hodinového pracovného času, či pojmu týždeň alebo či pojmu 7 dní a podobne (s odkazom
na účel sledovaný smernicou). V bodoch 42. až 46. poukázal na právnu úpravu, ktorú na vec aplikoval.
Zo skutkového stavu, zisteného z PLÁNOV SLUŽIEB A. A., konštatoval, že v prípade žalobcu došlo
k porušeniu smernice minimálne v 28 mesiacoch roku 2021 až 2023, jeho právo na 48 hodinový 7

dňový cyklus ( pondelok – nedeľa ) v roku 2021 celkove 13 krát, v roku 2022 celkove 10 krát a v roku
2023 celkove 13 krát. Ďalej oboznámiac sa s obsahom plánov služieb za rok 2020 (mesiacov 2. – 12.),
rok 2022 (mesiacov 1.- 12.), rok 2022 (mesiacov 1. – 12.) súd zistil, že žalovaný odslúžil za uvedené
roky: a/ rok 2020 viac ako 80 - 24-hodinových služieb, b/ rok 2021 viac ako 60 - 24-hodinových služieb,
c/ rok 2022 viac ako 90 - 24 hodinových služieb, predmetné uvedené v orientačnom súčte, ktoré dni

odpracoval žalobca v 24 cykle, ktorá 24-ka bola rozpočítaná na 24 hodín akoby pracovný čas (služobný
čas) a 8 hodín ako služobná pohotovosť. 8-hodinová časť pracovného dňa je mzdovo ohodnotená cca
15% odmeny služobného hodinového času (pokiaľ nemá žalobca výjazd, pretože výjazd je odmeňovaný
hodinovo ako služobný čas). Súd uvádza, že do týždenného 48 hodinového týždenného pracovného
času pre rozhodnutie súdu nezapočítal čas strávený mimo výkonu fyzickej práce v HaZZ, ktorý čas je

uvedený v plánoch služieb napr. DOV, RE, DOD, V, VS, popr. iné. V zmysle Plánu služieb za vyššie
uvedené obdobie 2/2021 až 12/2023 súd vypočítal a uviedol len rozsah času, ktorý čas žalobca fyzicky
strávil v práci, pri plnení svojich pracovných povinností v HaZZ, podľa pokynov zamestnávateľa a s
poukazom na uvedené súd vyčíslil počet prekročení 48 hodinového týždenného pracovného času a
počet dní, ktoré strávil žalobca pri výkone povolania v práci 24 hodín. Smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2003/88/ES je z 4.11.2003. Práva a povinnosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
( HaZZ ) na území Slovenskej republiky upravuje zákon č. 315/2001 Z.z. V snahe transformovať vyššie
uvedenú smernicu do právneho poriadku Slovenskej republiky bola prijatá od 1.1.2005 tzv. PRÍLOHA
č. 4 k zák. č. 315/2001 Z.z. (O hasičskom a záchrannom zbore), platná od 1.1.2005, ktorá Príloha č.
4/ k zák. č. 315/2001 Z.z. bola prijatá v rozsahu nižšie uvedeného znenia. Zoznam preberaných právne

záväzných aktov Európskej únie: Smernica Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na
podporuzlepšeniabezpečnostiaochranyzdraviapriprácitehotnýchpracovníčok,pracovníčokkrátkopo
pôrode a dojčiacich pracovníčok (desiata individuálna smernica v zmysle článku 16 (1) smernice 89/391/
EHS) (Ú.v. ES L 348, 28.11.1992). Smernica Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú.v. ES L 183, 29.06.1989)

v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003, ktorým
sa upravujú podľa rozhodnutia Rady 1999/468/ES ustanovenia týkajúce sa výborov, ktoré pomáhajú
Komisii pri výkone jej vykonávacích právomocí ustanovených v nástrojoch, ktoré podliehajú postupu
uvedenémuvčlánku251ZmluvyozaloženíES(Ú.v.EÚL284,31.10.2003).SmernicaRady2000/43/ES
z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový

alebo etnický pôvod (Ú.v. ES L 180, 19.07.2000). Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000,
ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú.v. ES L 303,
2.12.2000) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (Ú.v. ES L 299, 18.11.2003). Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania

s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (Ú.v. EÚ L 204, 26.7.2006). Smernica
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1152 z 20. júna 2019 o transparentných a predvídateľných
pracovnýchpodmienkachvEurópskejúnii(Ú.v.EÚL186,11.7.2019).SmernicaEurópskehoparlamentu
a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičova osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ ( Ú.v. EÚ
L 188, 12.7.2019). Z obsahu vyššie uvedenej prílohy súd zistil, že vyššie uvedená smernica do
právneho poriadku Slovenskej republiky nebola prílohou riadne transponovaná, použitie prílohy ako

transponovanie smernice pre konkrétny prípad HaZZ bolo a je nevykonateľné v požadovanom rozsahu.
Od 31.10.2024 bola prijatá novela zák. č. 315/2001 Z.z., ktorá novela doplnila ustanovenie § 97 ods.
1/, 2/ zák. č. 315/2001 Z.z. o ustanovenie § 97 ods. 3/ zák. č. 315/2001 Z.z., ktoré znie: Na účely
výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.
1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa

ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného
pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods.
1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného
týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú. Podľa názoru súdu, ani
uvedená novela zák. č. 315/2001 Z.z. v ustanovení §-u 97 ods. 3/ zák. č. 315/2001 Z.z. (naviac po
sledovanomobdobí,ktoréjepredmetomsporu)nebolariadnoutranspozíciousmernice.Výkladsmernice

pre konkrétny prípad robil žalovaný (a mal výklad smernice urobiť aj súd) nie z normy Slovenskej
republiky, ale z obsahu vyššie uvedenej smernice, pretože predmetná smernica 2003/88/ES zo
dňa 4.11.2003 nebola Slovenskou republikou riadne, podrobne a zrozumiteľne do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaná (maximálne ak, tak len čiastočne). Smernica v článku 2 Definície
bod. 1. uvádza: „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov

zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/ alebo
praxou. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalovaný nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného
článku, keď v prípade žalobcu termín „pracovný čas“ rozdelil na služobný čas a pracovnú pohotovosť,
ktoré obidva časy počas ktorých žalobca pracoval podľa pokynov zamestnávateľa a vykonával svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi, odmeňoval žalobcu v dvoch odlišných

režimoch (pokiaľ nedošlo k prerušeniu služobnej pohotovosti výjazdom). Smernica v článku 6/ písm.
b/ vyslovene uvádza: pri maximálnom týždennom pracovnom čase, že priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Vykonaným dokazovaním súd zistil,
že k prekročeniu uvedeného limitu v období od február 2021 do december 2023 došlo opakovane.
S poukazom na prv uvedené, transpozícia smernice do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky

nebola realizovaná v súlade s cieľom smernice, pretože žalobca v rozhodnom období pracoval nad
rámec článku 6 písm. b/ a článku 2 ods. 1/ smernice. Uvedené vyčíslenie žalobcom, upravené súdom
podľapredloženýchplánovslužiebjedostatočnýmdôkazomotvrdenížalobcu,žeSmernicaEurópskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4.11.2003 nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne
transponovaná. Vychádzajúc z uvedeného zastal názor, že ani výklad a aplikácia smernice v prípade

žalobcu pracujúceho v HaZZ nebola v súlade s jej účelom riadne aplikovaná vo vzťahu k žalobcovi
minimálne v sledovanom období opakovane. Pokiaľ vychádzame so skutočnosti, že deň má 24 hodín,
týždeň 7 dní, mesiac 30 až 31 dní, rok 12 mesiacov, žalobca musí svoj čas rozdeliť tak, aby si
v prvom rade splnil svoje pracovné povinnosti hasiča v HaZZ, za vykonanú prácu dostal odmenu a tým
ekonomicky zabezpečil svoju existenciu. Tiež je potrebné uviesť, že stav opísaný žalobcom v hasičskom

a záchrannom zbore je trvalý, nič doposiaľ na správaní žalovaného nemení ani fakt, že hasiči
podávajú na súdy žaloby, ktorými žalobami sa domáhajú ochrany osobnosti z dôvodu porušenia ich
práv vyplývajúcich z nedostatočného, či nesprávneho transponovania smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky, ktorý výklad smernice do pracovného času hasičov stráveného v zamestnaní
je naďalej upravený a aplikovaný žalovaným nad rámec 48 hodinového týždenného pracovného

času, bez riadneho finančného ohodnotenia počas pracovnej pohotovosti. Poukazujúc na uvedené
okolnostiprípadu,predstavujúcenerealizovanúpovinnosťžalovaného vprimeranejlehotetransponovať
smernicu do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne a včas, nezabezpečenie realizácie
smernice so sledovaným účelom smernice formou finančného ohodnotenia v zmysle smernice, na
počet strávených hodín žalobcom v zamestnaní nad rámec 48 hodinového týždenného pracovného

času, počet opakovaných porušení smernice za jednotlivé týždne, mesiace a roky v sledovanom
období, dlhoročné a opakované porušovanie práva žalobcu žalovaným (práva žalobcu vyplývajúceho so
smernice), popierania práva žalobcu na dostatočný oddych a regeneráciu a iné sledovaného smernicou,
súd s odkazom na preukázaný rozsah presahov žalobcom, ako aj na zdôvodnenú náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá bola v iných prípadoch priznaná všeobecnými súdmi dospel k individuálnemu záveru,

že žalobca má nárok na zaplatenie sumy 2.800€ (28 mesiacov, kedy došlo k porušeniu smernice x
100€ ). S poukazom na uvedené je žalovaný povinný priznanú sumu súdom 2.800€ zaplatiť žalobcovi
do troch dní po právoplatnosti rozsudku a v zbytku súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Dôvodom zamietnutia nároku žalobcu v zostávajúcej časti žaloby bola skutočnosť, že sa jednalo o nárokvyplývajúci z netransponovania vyššie uvedenej smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Žalovaný v konaní nepreukázal žalobcom uvádzaný rozsahu porušenia smernice, od ktorého rozsahu
porušenia smernice si žalobca v konaní uplatnil nárok na zaplatenie vo výške 8.797,58€ a uvádzaný

rozsah dôsledku vyplývajúci s porušenia smernice v žalobcovom mimopracovnom živote, s odkazom
na ustanovenie §-u 11 a nasl. OZ. Celkom na záver súd uvádza, že žalobca vo veci vzniesol námietku
premlčania s poukazom na premlčanie uvedené v § 100 a nasl. OZ a lehotu 3 roky uvedenú § 101
OZ. K predmetnému súd uvádza, že predmetom nároku bola a je ochrana osobnosti v zmysle § 11
a nasl. OZ a nárok je žalobcom zadefinovaný ako nárok na ochranu osobnosti z dôvodu porušenia práva

žalobcu vyplývajúce so smernice. Je síce pravdou, že žalovaný vzniesol námietku ohľadne vyčíslenia
nároku s ohľadom na spôsob výpočtu sumy 8.797,58€, ktorý výpočet žalobca odvíja od straty mzdy
za uvedené obdobie 2/2020 až 12/2023, avšak predmetné vyčíslenie v prípade žalobcu je len ako
vodítkom pre vyčíslenie nároku uplatnený v konaní v zmysle § 11 a nasl. OZ. Aj keby sme prihliadli na
vznesenú námietku premlčania k veci je potrebné uviesť, že nič na veci nemení, ani žaloba podaná cca
1 mesiac po 3 ročnej lehote, pretože právo žalobcu vyplývajúce so smernice bolo porušované minimálne

aj od 4.3.2023 (podania žaloby), teda nárok na ochranu osobnosti v priznanej výške je aj vzhľadom
na uvedené dostatočne preukázaný a vznesená námietka premlčania nepremlčuje nárok uplatnený
žalobcom v zostávajúcom rozsahu. Predmetom nároku žalobcu bol nárok v zmysle § 11 a nasl. OZ, ako
nárok na náhradu nemajetkovej umy, ktorá výška nároku závisela od voľnej úvahy súdu. S poukazom
na predmet sporu a výsledok dosiahnutý žalobou súd priznal žalobcovi voči žalovanému 100% nárok

na náhradu trov konania a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Rozsah odvolania
vymedzil čo do výroku I. a III. odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Odvolanie
odôvodnil v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP s tým,
že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva strany v súdnom konaní na

spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože rozhodnutie prvoinštančného
súdu nebolo dostatočne odôvodnené v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. V zmysle ním poukazovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, najmä v otázke referenčného obdobia v zmysle Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/8/

ES. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ s tým, že žalobca, resp. jeho právny
zástupca pravidelne vo svojich vyjadreniach poukazuje na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-254/18, pričom
predmetné tvrdenia vyslovene vytrháva z kontextu daného rozhodnutia, na čo bol už niekoľkokrát
viacerýmisudcamiupozornený.SúdnydvorEÚvoviacerýchčastiachpredmetnéhorozsudku(C-254/18)
uviedol, že referenčné obdobie je „jednotka merania času“, pričom ustanovenia čl. 16 v spojení s čl.

19 predstavuje právo pracovníka na to, aby nebolo možné zisťovať jeho priemerný týždenný pracovný
čas v období dlhšom ako je 12 mesiacov a z uvedeného dôvodu má v spojení s článkom 6 písm.
b/ smernice priamy účinok. Súdny dvor EÚ rovnako zdôrazňuje, cit.: „Treba tiež zdôrazniť, že ako
vyplýva z odôvodnenia 15 smernice 2003/88, pružnosť, ktorú táto smernica poskytuje vo svojich
článkoch 16 a 19, pokiaľ ide o uplatňovanie najmä článku 6 písm. b) uvedenej smernice, je bez vplyvu

na dodržiavanie zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov.“ Z uvedeného teda vyplýva, že
uplatnenie referenčných období v zmysle smernice 2003/88/ES (teda pre protipožiarne služby obdobie
dlhé 6 alebo 12 mesiacov) nemá žiaden vplyv na dodržiavanie zásad ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov. Súdny dvor EÚ stanovil jedinú podmienku transpozície referenčných období iba v prípade,
ak by sa členský štát odvolával na pevné referenčné obdobia. Je teda na mieste skonštatovať, že

žalovaný nikdy v tomto a ani v obdobných konaniach neodkazoval na pevné referenčné obdobia.
Rovnako nie je možné prisvedčiť ani odkazu žalobcu na rozhodnutie KS BB vo veci 14Co/64/2023,
v ktorom bola citovaná časť v bode 7. napadnutého rozhodnutia vytrhnutá z kontextu rozsudku SD
EÚ C-254/18 v bode 48. Predmetný bod hovorí o pevných referenčných obdobiach, ktoré v tomto
konaní žiadna sporová strana neaplikovala. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18 však nie

je ojedinelý. Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-303/98 zo dňa 03.10.2000 v bode 70 uviedol,
že v dôsledku toho je odpoveďou na otázku 3(c) taká, že v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej
úpravy, ktorá by transponovala článok 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo prípadne výslovne prijímajúcej
jednu z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, 3 alebo 4 tejto smernice, možno tieto ustanovenia
vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, pretože jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého

referenčnéobdobienauplatneniemaximálnejdĺžkyichtýždennéhopracovnéhočasunesmiepresiahnuť
12 mesiacov. Ale aj podľa bodu 49 rozsudku SD EÚ vo veci C-55/18, cit.: „Objektívne a hodnoverné
určenie počtu hodín odpracovaných za deň a za týždeň je totiž nevyhnutné na to, aby bolo možné jednak
zistiť, či bol v referenčnom období stanovenom v článku 16 písm. b) alebo v článku 19 smernice 2003/88dodržaný maximálny týždenný pracovný čas definovaný v článku 6 tejto smernice...“ Z rozsudku SD EÚ
C-254/18 vyplýva, že nemožno mechanicky stanoviť referenčné obdobia na kalendárne týždne. Je to z
jednoduchého dôvodu a teda takého, že nie vždy prvý deň v mesiaci / roku by pripadal na pondelok, resp.

nie každý posledný deň v mesiaci / roku by pripadal na nedeľu. Predmetný názor súdu prvej inštancie je
neudržateľný a v rozpore s judikatúrou SD EÚ. Najnovšie sa k predmetnej veci vyjadril aj Krajský súd v
BanskejBystricivovecisp.zn.13Co/97/2024zodňa24.03.2025.PoukázalnaKorigendumkoznámeniu
komisie č. 2023/C 143/06 zo dňa 26.04.2023. Uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. je z 02.07.2001.
Smernica 2003/88/ES je z 04.11.2003. Slovenská republika pristúpila k Európskej únií dňa 01.05.2004.

V čase pristúpenia SR do EÚ už existovalo množstvo smerníc, pri ktorých bolo nevyhnutné posúdiť ich
transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika túto skutočnosť urobila
prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o
vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. (ďalej
ako „zákon č. 561/2005 Z. z.“). V odseku 15 preambuly smernica 2003/88/ES prezumuje účel smernice,

chrániť verejnoprávne záujmy členských štátov. V predmetnom odseku smernice sa prezumuje potreba
pružnosti pri uplatňovaní určitých ustanovení dotknutej smernice. Článok 6 písm. b/ smernice explicitne
stanovuje, že týždenný pracovný čas je priemerným. Článok 16 písm. b/ smernice explicitne stanovuje
primárne referenčné obdobie na účely článku 6, kedy uvedené stanovuje na obdobie štyroch mesiacov.
Odsek15preambulysmernice2003/88/ESatedapotrebapružnostiustanovenísmernice2003/88/ESsa

odzrkadľuje v článku 17 ods. 3 písm. b/ bodu iii). Smernica prezumuje, že na účely potreby zabezpečenia
nepretržitej prevádzky pri protipožiarnych službách (hasičov) je potrebné rozšíriť referenčné obdobie
až na 6, resp. 12 mesiacov (čl. 19). Rovnako poukázal aj na test proporcionality používaný Ústavným
súdomSlovenskejrepublikypriskúmaníobmedzeníprávjednotlivcov.Vpredmetnomkonaníjenajednej
strane tzv. misky váh právo žalobcu na maximálny týždenný pracovný čas obmedzený iba „jednotkou

merania času“ teda, že dochádza k jeho skúmaniu v referenčnom období a na strane druhej je verejný
záujem na nepretržitom chode hasičských staníc zabezpečujúcom ochranu života a zdravia fyzických
osôb, majetku a životného prostredia. Je preto na mieste položiť otázku odvolaciemu súdu, či vzhľadom
na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, názor Európskej komisie a § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. je skúmanie týždenného pracovného času žalobcu v tomto konaní v značnom rozpore

s právom žalobcu. Máme za to, že právo žalobcu, do ktorého je iba teoreticky zasahované skúmaním
jeho práva v referenčnom období možno označiť stupňom závažnosti „nízky“, pričom naopak sledovaný
cieľ, ktorý je sledovaný prijatím aplikáciou referenčných období, možno bezpochyby označiť stupňom
závažnosti „vysoký“. Plánovanie služieb príslušníkov HaZZ, žalobcu nevynímajúc, je podstatný spôsob
korigovania a organizovania jeho pracovného času, čo súd prvej inštancie bez vysvetlenia odignoroval

a trval iba na strohom odôvodnení, že referenčné obdobie musí byť transponované. Na druhej strane
označenie stupňom závažnosti „vysoký“ vo vzťahu k sledovanému cieľu žalovaný taktiež považuje
za obhájiteľné. Každá hasičská stanica v Slovenskej republike musí byť funkčná a životaschopná
za účelom jej funkcionality a úspešného naplnenia cieľa Hasičského a záchranného zboru. Verejný
záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva, majetku a životného prostredia je na toľko závažný,

že nemožno prihliadnuť na argumentáciu súdu prvej inštancie čo do otázky referenčných období,
nakoľko táto je bezpochyby v rozpore s verejným záujmom. Súd prvej inštancie pochybil, ak dospel
k záveru, že referenčné obdobia nemožno v predmetnej veci aplikovať bez bližšieho skúmania účelu
referenčných, pričom aj vo vzťahu k predmetnému ustanovenia vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia. Súd prvej inštancie vyslovene obišiel záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa

referenčných období a zároveň sa nestotožnil ani s názorom Európskej Komisia, ktorá rovnako ako
Súdny dvor EÚ považuje ustanovenia smernice 2003/88/ES o referenčných obdobiach za priamo
aplikovateľné. Súd prvej inštancie nesprávnym právnym posúdením otázky referenčného obdobia
dospel k pochybnému záveru, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES sa musí skúmať v obdobiach
siedmich kalendárnych dní. Predmetný názor je s ohľadom na charakter Hasičského a záchranného

zboru absolútne neudržateľný. Ak by sme prijali záver, že príslušníci HaZZ môžu pracovať iba 48 hodín
v každom kalendárnom týždni, tak by bol bezpochyby ohrozený závažný verejný záujem na ochrane
života a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia. Namietol, že súd sa v odôvodnení
nijakým spôsobom nevysporiadal minimálne s § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ a jeho význam v zákone.
Žalovanýmazato,žejepotrebnévyložiťdanéustanovenievodôvodnení,nakoľkotakýtostavspôsobuje

nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalobca považoval za pracovný čas aj hodiny času odpočinku podľa
článku 2 ods. 2 smernice. Konajúce súdy v obdobných sporoch nemôžu svoje skúmanie obmedziť
iba na skúmanie či „služobná pohotovosť“ je pracovným časom, ale taktiež aj na skúmanie vyššie
uvedených dní. Z judikatúry SD EÚ jasne vyplýva, že predmetné časy nemožno považovať za pracovnýčas. Judikatúra SD EÚ jasne stanovuje 3 kritériá, podľa ktorých sa považuje určitý čas za pracovný
čas: A) pracovník pracuje, B) pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti, C) pracovník je
k dispozícií zamestnávateľovi. Rovnako sa nemožno dovolávať § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.,

ako to robil v úvode konania žalobca, pretože predmetné ustanovenie má vyslovene pracovnoprávny
charakter, keďže zabezpečuje tú skutočnosť, že za vyššie uvedené časy voľna príslušníkom HaZZ patrí
náhrada mzdy. Rovnako aj z predloženej tabuľky zhody k zákonu č. 561/2005 Z.z. vyplýva, že § 97
zákona č. 315/2001 Z. z. nerozširuje pojem pracovný čas, nakoľko sa nepovažuje za transpozičné
ustanovenie ku ktorémukoľvek článku smernice 2003/88/ES. Vo vzťahu k otázke preukázania existencie

nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov prípadne Najvyššieho
súdu SR, ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázal v podrobnostiach na
súdnu prax v obdobných veciach a navrhoval rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zastal názor, že dôsledkom nesprávnej transpozície

Smernice č. 2003/88/EÚ (ďalej len „Smernica“) do vnútroštátneho právneho poriadku SR bolo počas
celého uplatňovaného obdobia rozvrhovanie smien v priamom rozpore jednak s účelom Smernice, ale
aj v rozpore s jej znením. V uvedených časoch Žalobca v podstatnej miere prekračoval maximálny
priemerný týždenný pracovný čas stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice. Priamo v dôsledku tohto
prekračovaniaŽalobcavzávažnejmiereprišielvpriebehuuplatnenýchtrochrokovosvojvoľnýčas,ktorý

objektívne mohol a chcel venovať sebe a najmä svojej rodine, ako vyplynulo aj z realizovaného výsluchu
Žalobcu na pojednávaní a v zmysle dôkazov predložených v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobca
poukazuje ďalej na rozhodnutie ESD sp. zn. C-254/2018 zo dňa 11.04.2019. Uviedol, že akékoľvek
mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania Smernicou stanoveného limitu v referenčných obdobiach
absentovali počas celého uplatňovaného obdobia. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením Žalovaného,

že treba skúmať uplatňovanie Smernice v praxi a nie formálne v zákone, pretože toto tvrdenie je v
priamom rozpore s rozhodovacou praxou ESD. Uplatnenie akýchkoľvek referenčných období a z toho
plynúcich skutkových tvrdení, že Žalobca nemal stanovený limit presiahnuť, sú nesprávne a nemožno
sa s nimi stotožniť. Vzhľadom na absenciu mechanizmov, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období,

pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných
období v trvaní 6 mesiacov tak, ako to robí Žalovaný a je možné vychádzať len priamo z čl. 6 písm. b)
Smernice a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Žalovaný
v konaní poukazoval na ust. § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ a toto ustanovenie vydával za stanovenie
referenčných období a transpozíciu ustanovení Smernice. Predmetné ustanovenie zákona však podľa

právneho názoru Žalobcu hovorí výlučne o tom, že pracovný čas príslušníka HaZZ môže byť rozdelený
nerovnomerne na obdobie 6 mesiacov. Uvedené však podľa názoru žalobcu jednoznačne nepredstavuje
stanovenie akéhokoľvek referenčného obdobia, resp. obdobia, za ktoré sa počíta priemerný týždenný
pracovný čas, pretože jednak nie je nikde ustanovené, od kedy a do kedy toto obdobie plynie a že
v danom období nesmie priemerný týždenný pracovný čas presiahnuť ustanovený týždenný pracovný

čas (48 hodín). Analogickým porovnaním ustanovenia § 87 ods. 1 Zákonníka práce, do ktorého bola
Smernica transponovaná, jednoznačne uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom
presiahnuť v období najviac štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas. Transpozícia bola
vykonaná len formálne a samoúčelne a cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) Smernice nebol v zákone o HaZZ
dosiahnutý. Z tabuľky zhody nie je preukázané naplnenie účelu a zmyslu čl. 6 písm. b) Smernice vo

vnútroštátnom právnom poriadku. V zmysle predložených plánov služieb žalobcu za uplatnené obdobie
jednoznačne vyplýva, že žalobca prekročil stanovený limit 48 hodín skutočným výkonom práce (nie
dovolenkou ani voľnom, ale reálnou službou). Žalobca použil na výpočet ním požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy súčin hodín odslúžených nad rámec a jeho hodinovej mzdy za január každého
kalendárneho roka. Uvedené však bolo počas celého konania prezentované len ako určitý kľúč na aspoň

približné ohodnotenie času, o ktorý žalobca v dôsledku konania Žalovaného nenávratne prišiel. Žalobca
v drvivej väčšine mesiacov uplatňovaného obdobia prekročil týždenný limit pracovného času aspoň
raz, niekedy aj dvakrát mesačne. Služobná pohotovosť sa delí na aktívnu a neaktívnu časť: Aktívna
časť nastáva v prípade vyhlásenia poplachu a výjazdu, kedy je práca žalobcu považovaná za prácu
nadčas. Neaktívna časť pohotovosti plynie počas noci, keď je žalobca fyzicky prítomný na stanici a je

k dispozícií v prípade vyhláseného poplachu. V takom prípade je povinný do 1 minúty ustrojiť a byť
pripravený vo vozidle na výjazd. Žalobca je počas neaktívnej časti pohotovosti ohodnotený len približne
15 % - 30 % (v deň prac. pokoja) hodinovej odmeny za výkon služby. Tento čas sa neráta ani do jeho
fondu pracovného času, nezapočítava sa na účely výpočtu výsluhového dôchodku, a nepočíta sa aniako výkon služby - pravidelne žalobca musí dopracovať čas, ktorý mu vo fonde chýba, hoci tento už
odslúžil v rámci nočnej služobnej pohotovosti. Žalobca strávil v službe preukázateľne viac času, ako
umožňuje predmetná Smernica a v podstatnej miere prišiel o svoj voľný čas – to všetko na úkor jeho

súkromného života, rodiny, zaslúženej regenerácie a aktivít vykonávaných žalobcom mimo služby. Ako
vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalobcu a objektívnych skutočností, pracovné
zaťaženie znemožnilo žalobcovi viesť plnohodnotný a vyvážený život mimo pracoviska. Uvedené malo
negatívny vplyv na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a duševný stav. Žalobca v
uplatňovanom období nemal dostatok voľného času na svojich blízkych, priateľov, záľuby, šport, či

zaslúžený odpočinok. Uvedené väzby a aktivity sú pre žalobcu z pochopiteľných príčin, prihliadnuc
na povahu jeho zamestnania, veľmi dôležité. Žalobca v dôsledku odslúženého pracovného času nad
rámec Smernice, prišiel najmä o drahocenný čas so svojou rodinou. Okrem toho žalobca v celom
uplatňovanom období chcel a mohol tráviť svoj čas napr. s jeho rodičmi, svokrovcami. Uvedené vníma
žalobca ako podstatnú a závažnú ujmu a má za to, že ako závažnú by túto pociťovala aj každá iná fyzická
osoba byť na mieste žalobcu. Nemenej podstatnou je aj skutočnosť, že v uvedenom čase bol Žalobcovi

odňatý aj čas na odpočinok. ESD už judikoval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného
času upraveného v čl. 6 písm. b) Smernice, ktorým sa pracovníkovi odníma odpočinok, pracovníkovi
z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a
zdravia(bod54.odôvodneniarozsudkuESDvoveciC-243/09-GünterFuß).Rozsudokprvoinštančného
súdu žiadal ako správny potvrdiť, pričom poukázal i na rozhodnutia iných súdov, v skutkovo a právne

obdobných až totožných veciach.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na dôvodoch podaného odvolania. Poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20.5.2025. Zastal názor,
že v období 6 mesačného referenčného obdobia nedošlo k prekročeniu maximálneho pracovného

času. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, uviedol že do času, za ktorý si žalovaný uplatnil
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy boli žalobcom započítané aj časy dovoleniek (DOV, DOS alebo
DOD), služobného voľna alebo voľna z kolektívnej zmluvy, voľno za sviatok a rekondične pobyty.
Prvým dôvodom bolo, že sa údajne uvedené časy považovali podľa § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ za
služobný čas príslušníka. Druhým dôvodom bolo, že pokiaľ by žalobcovi bol rozvrhnutý pracovný čas

tak, ako mal byť, dovolenky a voľna by čerpať nemusel. Podľa žalobcu sa prvá zmienka o rozvrhnutí
pracovného času na obdobie 6 mesiacov dostala do zákona o HaZZ až novelou zákona účinnou od
15.10.2024 v ustanovení § 97 ods. 3 zákona o HaZZ. Ohľadom prvého dôvodu sa žalovaný uvádza,
že žalobca sa nemôže dovolávať § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., pretože predmetné ustanovenie
má vyslovene pracovnoprávny charakter, keďže zabezpečuje tú skutočnosť, že za vyššie uvedené časy

voľna príslušníkom HaZZ patrí náhrada mzdy. K druhému dôvodu žalovaný uvádza, že pracovný čas
mal žalobca rozvrhnutý dopredu, čo sám žalobca svojim výsluchom potvrdil, avšak toto rozvrhnutie
doposiaľ nenamietal. K poslednej novele zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej len ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“) žalovaný uvádza, že táto pridaním § 97 ods. 3 len precizovala
už existujúci právny stav. Pokiaľ súd právne posúdil vec, ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

porušovaním smernice 2003/88/ES z dôvodu jej nesprávnej, resp. neúplnej transpozície do právneho
poriadku Slovenskej republiky, tak mal posudzovať uvedenú nemajetkovú ujmu, ako aj náhradu za ňu.
Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, ako už bolo vyššie spomenuté, aby súd skúmal, či pri priamej
aplikácií smernice 2003/88/ES aj skutočne došlo k jej porušeniu a ak áno, tak v akom rozsahu, resp.
v akom rozsahu došlo k ujme na nemajetkovej, teda vnútornej sfére toho-ktorého žalobcu. Žalobca v

žiadnom zo svojich podaní neuviedol konkrétne skutočnosti v ktorých by pociťoval relevantnú ujmu.
Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy, nakoľko tvrdil len všeobecne
veci, ktoré nepreukázal dôkazmi a vo svojom podaní ani neupresnil ako konkrétne by sa chcel venovať
svojej rodine alebo akým aktivitám sa nemohol venovať. Argument, že by smernica 2003/88/ES nebola
riadne transponovaná nemôže byť základom nároku žalobcu, a už vôbec nemôžu byť základom výpočtu

nemajetkovej ujmy argumenty o rozdielnosti odmeny za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. Z
praxe súdov po celej Slovenskej republike je zrejmé, že spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže
byť vo forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokoch (§ 122 zákona č.
315/2001 Z. z.).

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zastal názor, že v priebehu celého konania dostatočne
tvrdil a preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na jeho súkromnom a rodinnom živote, ako
aj porušením jeho práva na ochranu zdravia. Nemajetková ujma bola preukázaná najmä z výsluchu
žalobcu, kde žalobca dostatočne vysvetlil, v akých aspektoch svojho života sa u neho nepriaznivoprejavila nesprávna implementácie Smernice. Výsluch žalobcu je už z podstaty inštitútu nemajetkovej
ujmy kľúčovým dôkazom v danom konaní. Ide totiž o subjektívnu ujmu, ktorá sa primárne prejavuje v
osobnom prežívaní a psychickom stave. Preukázal, že reálne bol vystavený nadmernému pracovnému

zaťaženiu v rozpore so Smernicou, dôkazné bremeno vo veci namietania tohto skutkového tvrdenia,
t. j. preukázania, že toto nadmerné zaťaženie nemalo negatívny dopad na život a zdravie žalobcu, sa
presúva na žalovaného. Ten však celé konanie len všeobecne a neúčinne popieral skutkové tvrdenia
žalobcu, ktoré boli založené na jeho vlastnom vnímaní reality. Žalobca má za to, že samotná nadmerná
pracovná záťaž môže byť sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu do osobnostných práv každej

fyzickej osoby, keďže každá fyzická osoba by to vnímala ako podstatnú ujmu na svojom voľnom
čase, čase s rodinou, priateľmi, čase na regeneráciu a pod. Odňatie času na zaslúžený odpočinok je
závažným zásahom do osobnostných práv. Pri určení formy satisfakcie je nutné vychádzať nielen z
počtu nadčasových hodín, ale prihliadať aj na celkovú intenzitu zásahu do života žalobcu, ako aj jeho
trvanie – tento stav trvá nemenne už niekoľko rokov. Akákoľvek iná forma satisfakcie, ako náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, jednoznačne nie je v danom prípade dostatočná. Zotrval na názore,

že referenčné obdobia 6 mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času za toto obdobie
nemožno použiť a je potrebné sa riadiť priamo výkladom čl. 6 písm. b) Smernice. S poukazom na
označenú judikatúru ESD (C-254/18) mal za to, že žalovaný neprijal žiadne také mechanizmy, ktoré by
stanovili kedy také referenčné obdobie začína, kedy končí, koľko trvá a aký je maximálny pracovný čas
v ňom. Uvedené nie je možné zhojiť ani tvrdením, že čl. 16 a čl. 17 Smernice sú priamo vykonateľné,

pretože štát pochybil pri procese prijatia takej úpravy, aby táto bola v súlade s právnym predpisom EÚ.
Štátu bola daná v zmysle daných článkov Smernice len možnosť upraviť si obdobia odlišne. Uvedené
štát opomenul a za transpozíciu čl. 6 písm. b) Smernice v spojení s vyššie uvedenými čl. 16 a čl.
17 vydával ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, s čím sa jednoznačne nemožno stotožniť. Nemožno sa
stotožniť ani s argumentáciou žalovaného, ktorý poukazuje na tabuľku zhody. Jednoznačne sa možno

stotožniť s tým, že flexibilita pracovného času je nevyhnutná pre zachovanie nepretržitej prevádzky
hasičských staníc a že smernica umožňuje výnimky pre povolania s potrebou kontinuálnej služby.
Dodal, že je to práve štát, ktorý si svoju povinnosť nesplnil a je práve jeho zavinením, ak dochádza
k rozsiahlym prekročeniam maximálneho pracovného času, oproti tomu, ako to umožňuje Smernica.
Skutočným výkonom služby nad rámec Smernice (službou na stanici, výcvikmi a pod.). Súdny dvor

judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a
konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva. Uvedené je žalovaným absolútne ignorované, pokiaľ služobnú pohotovosť, ktorú pracovník

vykonáva mimo domova na hasičskej stanici v nervovom vypätí z prípadného zásahu, ako pracovný čas
nepovažuje a tento ani nezapočítava do fondu pracovného času.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie
prvoinštančného súdu zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané,
že základ i priznaná výška nároku sú dané.

8. Podľa § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
9. V zmysle § 21 OZ, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.
Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia – transpozície Smernice EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi

súkromnoprávne spory. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
V predmetnej veci je predmetom sporu posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi porušením práva únie, pričom jedným z predpokladu zodpovednosti je dostatočne závažné
porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom. Súd prvej inštancie

preto v konaní skúmal, čo zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri
preberaní smernice do právneho poriadku SR, a to konkrétne vo vzťahu k Zo HaZZ, čo znamená, že
v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či predmetný zákon zodpovedá cieľom Čl. 6 písm.b) Smernice EP a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003. S otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky na
rozhodnutie o nároku žalobcu sa preto súd prvej inštancie vysporiadal správne.

10. Podľa Čl. 29 Smernice táto je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát
EÚ a adresát smernice po vstupe SR do EÚ je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice a v prípade, že štát túto povinnosť nesplní,
je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku SR. Krajský súd sa plne stotožnil s právnym posúdením

veci vo vzťahu k pôsobnosti smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, i s poukazovanými rozsudkami
Súdneho dvora (C397/01, bod 99 C429/09, C52/04, C214/2020, C580/19, C344/19). Súdny dvor
jednoznačne rozhodol, že Čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaním pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že
smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami

v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj
v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť
vykladaný rôzne. Má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý,

kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, že niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným
hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristík pracovníka
relevantná a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice (rozsudky C397/01 až

C403/01, C429/09, C518/15). Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje rozsah, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C429/09, body 33. až 35.).

Súdny dvor judikoval opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C397/01, bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas, nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C437/08, bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov

potvrdil, že pracovný čas, zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas, ustanovený smernicou (rozsudok C429/09, C52/04). Z dôvodu, že
žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j.
v mieste výkonu práce celý čas služobnej pohotovosti, je potom potrebné započítať do pracovného

času žalobcu a ani skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle §
122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie Čl. 6 písm. b) Smernice. Z aktuálnej judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje
na pracovníka, vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre
svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú

takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojím
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo
veci C214/20, C580/19, C344/19).

11. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry Súdneho dvora
štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský

štát. Porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom
a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody rozhoduje vnútroštátny
súd. Odvolací súd sa preto plne stotožnil s právnym posúdením veci zo strany prvoinštančného súdu,
keď ustálil, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledkuporušenia práva únie sú dané. Čl. 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi.Ust.Čl.6písm.b)SmernicenebolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratésprávne,
pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48
hodín, nakoľko do pracovného času sa v rozpore s Čl. 2 ods. 1 Smernice, žalobcovi nezapočítava čas
služobnej pohotovosti. Pred prvoinštančným súdom bolo listinnými dôkazmi jednoznačne preukázané,
že za sporné obdobie pred podaním žaloby opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný

služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Na podklade uvedeného možno konštatovať, že
porušenie Čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné. Ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy únie, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času,
nakoľko smernica neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C429/09). Splnená
je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práve únie členským štátom a vznikom ujmy

u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu
k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle
Čl. 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu, súkromia a rodinný život v zmysle Čl.
19 ods. 2 Ústavy SR, keď na úkor svojich blízkych ako i seba musel tráviť čas v práci a prichádzal
o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré

nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej
výpočtu, smernica neobsahuje ustanovenia, týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd
spôsobených jednotlivcom porušením práv EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu práv poškodených. Treba predovšetkým prihliadať na zásadu rovnocennosti (jej

ekvivalencie) a zásadu efektivity. Zásadu ekvivalencie treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd
nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne
pravidlá,akotie,ktorébyaplikovalvkonaniachbezúniovéhoprvkuspodobnýmpredmetom,t.j.dotknutý
subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých
podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme

bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné podľa neho chápať v tom zmysle, že procesné
predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach, určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré
zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý
by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne
sťažoval. Nakoľko právny poriadok SR neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie

a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ, pričom žalobca sa
domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, vznik ujmy odvodzoval od toho, že tým, že
pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas, vyplývajúci z Čl. 6 písm. b) Smernice, bolo zasiahnuté
do jeho osobnostných práv, a to najmä práva na zdravie, práva na fyzickú, morálnu integritu, na
odpočinok, na čas strávený s rodinou a priateľmi, voľnočasové aktivity. Aj odvolací súd mal za to, že

ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená porušením ustanovení smernice, žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie týkajúcich sa následkov a ani
morálna satisfakcia, neboli vzhľadom na subjekt zodpovednosti dané. Tiež nie je možné žalobcovi vrátiť
čas, ktorý odpracoval nad maximálny týždenný pracovný čas, vyplývajúci z Čl. 6 písm. b) Smernice.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý musí

hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu (porovnaj uznesenie NS
SR z 30. apríla 2008 sp.zn. 5Cdo 126/2007). Prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 2.800,- Eur. S takýmto postupom sa odvolací súd plne stotožnil. Mal za to, že v danom
prípade bolo potrebné predovšetkým odškodniť čas, ktorý žalobca inak mohol venovať rozvíjaniu
svojich osobných, rodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej

relaxácii a odpočinku. Prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku
nemožno porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom súkromí. Žalobca je otcom
rodiny, manželom, bratom i synom, má vlastnú rodinu, ktorej nemal možnosť v dostatočnej miere sa
venovať, najmä počas kritických okamihov (resp. ochorenie detí), tak isto je ohrozené a obmedzené
organizovanie spoločného voľného času. Nemal dostatočný priestor vo voľnom čase, venovať sa

vlastným športovým aktivitám, cestovaniu, štúdiu, resp. relaxovať podľa vlastných predstáv. Právo na
odpočinok je potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, najmä s ohľadom na to, že v
spoločnosti plní veľmi zodpovedné úlohy práve tým, že musí byť nepretržite dostupný a plne k dispozícii
svojmu zamestnávateľovi, čím dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou ktorého je ajprávo na rodinný život. Zásah do osobnostných práv žalobcu v danom prípade vykazuje z hľadiska
stupňa závažnosti strednú mieru, nakoľko žalobca nepreukázal, že by trpel on, resp. členovia jeho
najbližšej rodiny (manželka, deti) žiadnym závažným ochorením, prípadne by vyžadovali osobitnú

starostlivosť.

12. Na podklade toho odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu. Zároveň prihliadol aj na
rozhodnutia slovenských súdov v obdobných sporoch, pričom zohľadnil, že v súvislosti s porušovaným
Čl. 2, Čl. 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu,

jeho práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život, ako bolo
podrobne popísané v odvolaním napadnutom rozhodnutí prvoinštančného súdu.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 CSP, keď mal za to, že základ i priznanú výšku nároku žalobca bezpochyby preukázal.

Vo väzbe na to žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

14. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)