Rozsudok – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/178/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614208545
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2614208545.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.X.XXXX, bytom
C. D. XX, zastúpený zákonným zástupcom: E. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, právne
zastúpený: Mgr. Peter Arendacký, advokát, so sídlom Železničiarska 13, Bratislava, proti žalovanej: F.
B., narodená XX.X.XXXX, bytom G. H. I. XXX, právne zastúpená: JUDr. Juraj Procházka, advokát, so
sídlom Lakšárska Nová Ves 403, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní
proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 4C/168/2014-905 zo dňa 16. apríla 2025 v znení opravných
uznesení Okresného súdu Senica č. k. 4C/168/2014-941 zo dňa 28. apríla 2025 a č. k. 4C/168/2014-988

zo dňa 11. septembra 2025 žalobcu vo výroku IV. a žalovanej vo výrokoch I., III., v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 4C/168/2014-937 zo dňa 28. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravných uznesení v spojení s dopĺňacím
rozsudkom p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 4C/168/2014-587 zo dňa 17. mája 2023 v spojení s opravným
uznesením č. k. 4C/168/2014-611 zo dňa 25. mája 2023 výrokom I. vyporiadal bezpodielové

spoluvlastníctvo sporových strán, ktoré zaniklo dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Senica
č. k. 5C 99/2011-28 zo dňa 26.9.2011, t.j. dňom 19.10.2011, tak, že z vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov prikázal a) do výlučného vlastníctva žalovanej:nehnuteľnosti nachádzajúce
sa v obci G. H. I., k. ú. G. H. I., a to rodinný dom súp. č. XXX, postavený na parc. č. 139/1 a pozemky
parc. č. 139/1 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 103 m2 a parc. č. 139/3 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 452 m2, zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Senica, Katastrálny odbor, v
podiele 1/1, v celkovej hodnote 130 762,98 €, b) do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej:

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci G. H. I., k. ú. G. H. I., a to pozemok parc. č. 139/4 - trvalé trávne
porasty vo výmere 1684 m2, zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Senica, Katastrálny odbor,
každému v podiele 1/2, v celkovej hodnote 17 932,49 €, výrokom II. prikázal pohľadávku veriteľa Štátny
fond rozvoja bývania z úveru č. 205/1203/2000 vo výške 9430,58 € do výlučného vlastníctva žalovanej,
výrokom III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žabcovi titulom finančného vyrovnania sumu 46 783,95
€, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. nepriznal žalovanej náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26Co/70/2023-670 zo dňa 8. decembra
2023 v dôsledku podania odvolania žalobcom rozsudok súdu prvej inštancia č. k. 4C/168/2014-587
zo dňa 17. mája 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 4C/168/2014-611 zo dňa 25. mája 2023
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancienepreskúmateľnosť uvedeného rozsudku, keďže z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie neboli
zrejmé pre rozhodnutie súdu prvej inštancie relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd
prvej inštancie k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov práve zvoleným spôsobom a

preskúmavaný rozsudok tak nenaplňoval požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Preto odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancia č. k. 4C/168/2014-587 zo dňa 17. mája 2023 v spojení s opravným
uznesenímč.k.4C/168/2014-611zodňa25.mája2023zrušil(§389ods.1písm.b)Civilnéhosporového
poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok,

výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto
posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova
rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie je potrebné náležite odôvodniť.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím

súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 4C/168/2014-905 zo dňa 16. apríla 2025 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) v znení opravných uznesení Okresného súdu Senica č. k. 4C/168/2014-941 zo
dňa 28. apríla 2025 a č. k. 4C/168/2014-988 zo dňa 11. septembra 2025 (ďalej aj „opravné uznesenia“)
v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 4C/168/2014-937 zo dňa 28. apríla 2025 (ďalej aj „dopĺňací
rozsudok“).

4. Napadnutým rozsudkom v znení opravných uznesení súd prvej inštancie výrokom I. bezpodielové
spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej, ktoré zaniklo dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu
Senica č.k. 5C 99/2011 - 28 zo dňa 26.9.2011, t.j. dňom 19.10.2011, vysporiadal tak, že z vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov prikázal a) do výlučného vlastníctva žalobcu -

nehnuteľnosť nachádzajúca sa v obci G. H. I., k.ú. G. H. I., a to parc.č. 139/4 - trvalé trávne porasty vo
výmere 1684 m2, zapísanú na LV č. XXXX Okresného úradu Senica, katastrálny odbor, v podiele 1/1 v
celkovej hodnote 17 932,49 €, b) do výlučného vlastníctva žalovanej - nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
obci G. H. I., k.ú. G. H. I., a to rodinný dom súp.č. XXX postavený na parc.č. 139/1 a pozemky parc.č.
139/1 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 103 m2 a parc.č. 139/3 - zastavané plochy a nádvoria

vo výmere 452 m2, zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Senica, katastrálny odbor, v podiele 1/1 v
celkovej hodnote 130 762,98 €, - hotovosť vo výške 2 025,24 €, výrokom II. pohľadávku veriteľa Štátny
fond rozvoja bývania z úveru č. 205/1203/2000 vo výške 9430,58 € prikázal do výlučného vlastníctva
žalovanej, výrokom III. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žabcovi titulom finančného vyrovnania sumu
51 906,63 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. žiadnej zo sporových strán náhradu

trov konania nepriznal.

5. Napadnutý rozsudok v znení opravných uznesení súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou
ustanovení § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 5, § 150 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods.
2, § 6 ods. 1, § 16 ods. 1, § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách

(cestný zákon), § 22 ods. 1, ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných
komunikáciách, § 193, § 255 ods. 2, § 224 Civilného sporového poriadku a vecne potrebou vyporiadania
zvoleným spôsobom, keď do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrili rozsudkom vyporiadané
nehnuteľné veci, peniaze a pohľadávka titulom úveru uvedené vo výrokoch I., II. rozsudku. Súd
prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že ku dňu zániku manželstva do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov patrili nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre obec a k. ú. G. H. I., a to
rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. 139/1 a pozemky parc. č. 139/1, 139/3 a 139/4, ktorých
hodnota predstavuje sumu 148.695,47 €, z toho hodnota parc. č. 139/4 spolu s oplotením 17.932,49
€, takisto finančné prostriedky vo výške 2.025,24 €. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že na
pozemkoch hraničiacich s parc. č. 139/4 sa nachádza účelová komunikácia, ktorá môže byť budúcim

vlastníkom pozemku parc. č. 139/4, vychádzajúc z práva všeobecného užívania účelovej komunikácie,
využívaná na prístup vlastníka na pozemok parc. č. 139/4. Súd prvej inštancie prikázal parc. č. 139/4
do výlučného vlastníctva žalobcu a rodinný dom s pozemkami parc. č. 139/1 a č. 139/2 do výlučného
vlastníctva žalovanej dôvodiac, že je možné ich užívať samostatne a nezávisle od parc. č. 139/4 a
naopak a zároveň v snahe rozdeliť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, aby vznikla čo najnižšia

výška vyrovnacieho podielu. Zostatok úveru od ŠFRB použitého na stavbu rodinného domu, ktorý ku
dňu zániku manželstva predstavoval sumu 9.430,58 €, súd prvej inštancie prikázal žalovanej. Žalobca
nadobudol do výlučného vlastníctva z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
nehnuteľnosti v celkovej hodnote 17.932,49 €, t. j. žalovanej patrí z tejto sumy polovica, t. j. 8.966,24 €.Žalovaná nadobudla do výlučného vlastníctva z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov nehnuteľnosti v celkovej hodnote 130.762,98 €, t. j. žalobcovi patrí z tejto sumy polovica, t. j.
65.381,49 €. Žalovaná nadobudla financie vo výške 2.025,24 €, žalobcovi patrí z tejto sumy polovica,

t. j. 1.012,62 €. V rámci širšieho vyporiadania má žalobca právo na náhradu polovice sumy z jemu
darovaných finančných prostriedkov použitých na stavbu spoločného rodinného domu, teda polovicu
zo sumy 1.360,95 €, t. j. 680,47 €. Žalovaná má v rámci širšieho vyporiadania právo na náhradu
polovice sumy z jej darovaných finančných prostriedkov použitých na kúpu pozemkov patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda polovicu zo sumy 2.972,84 €, t. j. 1.486,42 € a náhradu

polovice sumy zostatku spoločného úveru manželov, ktorý bol prikázaný žalovanej, t. j. polovice zo
sumy 9.430,58 €, t. j. 4.715,29 €. Súd prvej inštancie pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov vychádzal zo zásady rovnosti podielov, i keď sa žalobca po nehode nepodieľal na starostlivosti
o spoločný majetok, deti a domácnosť (osobne alebo finančne) rovnomerne so žalovanou, nakoľko to
nebolo z jeho vôle, nešlo o úmyselné konanie, ale v dôsledku objektívnych prekážok a nepriaznivého
zdravotného stavu. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie uložil žalovanej v

rámci úplného vyporiadania povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielov sumu 51.906,63 €.

6. Dopĺňací rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 225 ods. 1, ods. 2,
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

7. Súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalobcovi
a žalovanej bol z bezpodielového spoluvlastníctva manželov priznaný rovnaký podiel, teda sporové
strany boli rovnako úspešné v konaní. Ďalej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní plne
úspešný.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku IV. podal odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navyše nie je náležite odôvodnené.
V odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 266/2022 z

23.júna 2022. Žalobca v odvolaní uviedol, že v priebehu konania sa sporové strany dohodli, že
predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov budú len nehnuteľnosti. Žalovaná
vyvíjala maximálne úsilie, aby dosiahla, že došlo k platnému darovaniu predmetných nehnuteľností, a
preto nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Táto jej snaha nebola úspešná a tak je
nepochybné, že tvrdenia žalobcu o predmete bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa potvrdili

a v tomto smere je 100 % úspešný. V priebehu konania žalobca žiadal, aby parc. č. 139/4 bola
prikázaná do jeho výlučného vlastníctva z dôvodu, že túto chce užívať a navyše žalovaná nemala
dostatok finančných prostriedkov na vyrovnanie podielu, ktorý by žalobcovi prislúchal z bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Žalovaná napriek tomu v konaní tvrdila, že pre pridelenie tohto pozemku
do vlastníctva žalobcu nie sú splnené podmienky, a to, že nie je k pozemku prístup a že na

pozemku nie je možné v budúcnosti postaviť rodinný dom. V konaní žalobca vyvrátil všetky tvrdenia
žalovanej, ktorými chcela zabrániť, aby súd vyhovel jeho návrhu na spôsob vyporidania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Napriek snahe žalovanej súd prvej inštancie prisúdil parc. č. 139/4 do
výlučného vlastníctva žalobcu. Bola to žalovaná, ktorá nerešpektovala znalecké posudky o žalobcovej
nespôsobilosti na právne úkony, nebola ochotná uznať, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov napriek uzavretej darovacej zmluve, nechcela sa mimosúdne dohodnúť a
predísť tak zdĺhavému súdnemu sporu. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutú
časť rozsudku prvej inštancie tak, že žalobcovi prizná náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
v rozsahu 100 % a trovy tohto odvolacieho konania.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Žalovaná v odvolaní uviedla, že
súd prvej inštancie nebral do úvahy ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka, keď pri vyporiadaní
neprihliadol na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a
udržanie spoločných vecí. Bolo preukázané listinnými dôkazmi vydanými orgánmi činnými v trestnom

konaní, že sa žalobca vedome uviedol v dôsledku požitia značného množstva alkoholických nápojov
do stavu, vylučujúceho spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Týmto nezodpovedným a protiprávnym
konaním žalobca úmyselne porušil právnu povinnosť uloženú mu zákonom, v dôsledku toho havaroval a
spôsobil si vážne zranenia a následne trvalú invaliditu. V trestnom konaní bolo nepochybne preukázané,že vozidlo šoféroval žalobca pod vplyvom alkoholu (1,27 promile) a zavinil si sám takto nezodpovedne
svoju invaliditu. Ignorovaním záverov orgánov činných v trestnom konaní, konkrétne uznesenia OP
Malacky č. 2 Pv 263/09-15, kde OP Malacky vyhodnotením všetkých zadovážených dôkazov dospela

k záveru, že sa predmetný skutok spáchanie trestného činu podľa § 201 písm. d) Trestného zákona
žalobcom stal, súd prvej inštancie nerešpektoval svoju povinnosť viazanosti rozhodnutím príslušného
orgánu podľa § 193 Civilného sporového poriadku. Je povinnosťou súdu odkloniť sa od všeobecnej
zásady rovnosti podielov účastníkov v prípadoch, keď si jeden z manželov počínal nezodpovedne, keď
spôsobil škodu, ktorá musela byť za trvania manželstva uhradená a druhý manžel na jej spôsobení

nemal žiadnu vinu, alebo ak sa zistilo, že manžel sa o nadobudnutie spoločných veci zaslúžil v podstatne
menšej miere. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil možnosti prístupu na pozemok parcela č.
139/4 a využitia parcely č. 139/4. K pozemku parc. č. 139/4 jednoznačne a preukázateľne nie je možný
samostatný prístup z verejného priestranstva a nie je možné jeho napojenie na inžinierske siete bez
obmedzenia vlastníckych práv, teda bez znehodnotenia susedných pozemkov priamo susediacich s
verejným priestranstvom parc. č. 729/1. Absurdné sú závery o prístupe cez poľnohospodárske pozemky

s argumentom, že sa jedná o účelovú cestu. Právny záver súdu prvej inštancie, že poľná cesta môže byť
vytvorená ujazdením zeminy, nakoľko zákon ani vykonávací predpis uvedené nevyvracia, je v príkrom
rozpore s kogentným znením príslušných ustanovení č. 135/1961 Zb. cestného zákona a vykonávacej
vyhlášky č. 35/1984 Zb. k cestnému zákonu. Za použitia logického a systematického výkladu zákona o
lesoch musí poľná cesta spĺňať rovnaké stavebno-technické náležitosti. Žalovaná navrhla, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. K odvolaniu žalovanej a vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaná preceňuje
odôvodnenie uznesenia OP Malacky č. 2Pv 263/09, dôvody akéhokoľvek rozhodnutia nie sú záväzné
pre iné orgány, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z dokladov, ktoré obsahoval

trestný spis a dospel aj k správnym záverom. Žiadny dôkaz nebol takého charakteru, že by mohol byť
prijatý záver, že by žalobca v čase nehody riadil motorové vozidlo a vylúčil to aj znalecký posudok, ktorý
nezistil také zranenia, ktoré by túto skutočnosť potvrdzovali. Žalovaná v priebehu celého doterajšieho
konania nepreukázala, ako sa spomínané konanie žalobcu premietlo do majetkovej sféry strán sporu.
Rovnako nepreukázala, že by si žalobca neplnil iné svoje povinnosti pri nadobúdaní a udržiavaní

spoločných vecí, pri starostlivosti o deti a spoločnú domácnosť, ktoré by zodpovedali jeho zdravotnému
stavu a možnostiam. Predmetom vyporiadania BSM je majetok, ktorý bol získaný do spomínanej
dopravnej nehody. Ak došlo k zníženiu spoločného majetku, tak sa tak stalo správaním žalovanej,
ktorá zneužila nespôsobilosť žalobcu na právne úkony a dala mu podpísať darovaciu zmluvu, ktorou
bol nehnuteľný majetok prevedený na sestru žalovanej. Ak súd nemal vychádzať z rovnosti podielov

oboch manželov, tak na úkor žalovanej. Úvahy žalovanej o nemožnosti napojenia parc. č. 139/4 sa na
inžinierske siete bez toho, aby neboli obmedzené vlastnícke práva na susedných pozemkoch priamo
susediacich verejnou cestou parc. č. 729/1 (cesta v smere J. - G. H. I.), sú účelové. Pre užívanie parcely
č. 139/4 v súčasnosti nie je potreba napájania sa na inžinierske siete. Užívanie poľnej cesty v danom
prípade nie je ničím obmedzené a využíva ju široká verejnosť. Žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal mu náhradu trov konania.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,

že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového

poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkeodvolaciehosúduminimálne5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli
splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v znení opravných uznesení v spojení
s dopĺňacím rozsudkom (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

13. „I keď výroková časť rozsudku o vyporiadaní BSM obsahuje vždy viacero výrokov (medziiným o
tom, čo sa z BSM prikazuje tomu – ktorému účastníkovi konania a o tom, či a čo má jeden z nich
plniť druhému na ich úplné vyrovnanie), treba na toto rozhodnutie hľadieť ako na jednotný celok, ktorý
má komplexne vyporiadať doterajšie práva účastníkov konania z BSM a konštituovať ich nové práva.

Ak účastník konania napadne odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa o vyporiadaní BSM (či už
ako celok, alebo niektorý z jeho výrokov), odvolací súd nie je v zmysle § 212 ods. 2 písm. d) O.s.p.
viazaný rozsahom odvolania. V takom prípade žiadny z výrokov odvolaním napadnutého rozhodnutia
vo veci samej nenadobúda oddelene právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.); odvolací súd musí vždy
preskúmať celé rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyporiadaní BSM (všetky jeho výroky vo veci samej)
a v nadväznosti na výsledky svojho odvolacieho prieskumu môže toto rozhodnutie len ako celok buď

potvrdiť (§ 219 O.s.p.) alebo zmeniť (§ 220 O.s.p.) alebo zrušiť (§ 221 O.s.p.) (uznesenie NS SR sp.
zn. 3Cdo 174/2012 z 25. júla 2013)“.

14. Predmetom konania je vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva bývalých
manželov – strán sporu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu a žalovanej je predmetom

odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivýproces,čisúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovksprávnymskutkovým
zisteniam a či vec právne správne posúdil.

15. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený

vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž
možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné

usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

18. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa stranami namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené
a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal

priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa strany sporu s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí

súdu prvej inštancie nestotožňujú, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.
Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody pre zvolený spôsob vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pre rozhodnutie o náhrade trov konania vychádzajúce
z konštatovania o rovnakom úspechu oboch strán sporu.

19. Závery súdu prvej inštancie týkajúce sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
obsiahnuté v napadnutom rozsudku v znení opravných uznesení (v jeho odôvodnení) treba považovať
za súladné so zákonom i skutkovými zisteniami plynúcimi z riadne vykonaného dokazovania. Súd prvej
inštancie podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahuzdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387
ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by

sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanej. Na
zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

20. Spornými a odvolaním žalovanej nastolenými otázkami boli veľkosť podielov pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a prikázanie parcely č. 139/4 do výlučného vlastníctva

žalobcu.

21. Ako prvé žalovaná v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie postupoval pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov v zmysle zásady rovnosti (parity) podielov. Žalovaná žiadala odklon od všeobecnej zásady
rovnosti podielov dôvodiac, že žalobca sám svojim nezodpovedným a protiprávnym konaním úmyselne

porušil svoju právnu povinnosť, v dôsledku čoho havaroval, spôsobil si vážne zranenia a trvalú invaliditu,
pričom súd prvej inštancie pri vyporiadaní neprihliadol na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu
a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Žalobca s uplatnením disparity
podielov nesúhlasil, mal zato, že žiaden dôkaz nebol takého charakteru, že by mohol byť prijatý záver, že
by žalobca riadil v čase nehody motorové vozidlo, že žalovaná v priebehu celého konania nepreukázala,

ako sa spomínané konanie žalobcu premietlo do majetkovej sféry strán sporu.

22. Súd prvej inštancie sa zaoberal návrhom žalovanej, aby pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov vychádzal z disparity podielov. Pri aplikácii ustanovenia § 150 veta prvá
Občianskeho zákonníka mal súd prvej inštancie za to, že pokiaľ sa žalobca po nehode nepodieľal

na starostlivosti o spoločný majetok, deti a domácnosť rovnomerne so žalovanou, stalo sa tak
v dôsledku objektívnych prekážok a nepriaznivého zdravotného stavu, pričom nebolo preukázané, že
by si poškodenie zdravia privodil sám. Preto súd prvej inštancie vychádzal v predmetnom konaní z toho,
že podiely žalobcu a žalovanej na spoločnom majetku sú rovnaké.

23. Súdom prvej inštancie aplikované ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka uvádza základné
zásady pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom jednou zo základných
zásad je rovnosť podielov, z ktorej vyplýva, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Zároveň pripúšťa
výnimku a odklon od zásady rovnosti podielov manželov na majetku patriacom do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, keď ukladá prihliadať okrem iného i na to, ako sa každý z manželov staral

o rodinu a zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Zákon explicitne neupravuje spôsob
nerovného vyporiadania a disparita tak môže byť vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj
prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom,
pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať. Žiada sa zdôrazniť, že súdna prax odklon od princípu rovnosti podielov,
tzv. disparitu podielov označuje za postup mimoriadny a výnimočný, a preto je nutné vychádzať z toho,

že parita podielov predstavuje východisko a disparita odklon od východiska parity podielov. Či sa súd pri
vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva odkloní alebo neodkloní od všeobecného princípu rovnosti
podielov manželov a určí ich v inom pomere, záleží od zisteného skutkového stavu veci a vyhodnotenia
dôkazov.

24. Právne posúdenie výšky podielov strán na spoločnom majetku vychádza z určitých skutkových
zistení a ani podľa názoru odvolacieho súdu tu nie sú dôvody na jeho odchylné hodnotenie.

25. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nerešpektoval svoju povinnosť viazanosti
rozhodnutím príslušného orgánu podľa ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku, poukazovala

na uznesenie okresnej prokurátorky Malacky č. 2 Pv 263/09-15 z 29. júna 2010 a mala za nepochybne
preukázané, že vozidlo šoféroval žalobca pod vplyvom alkoholu a sám si zavinil nezodpovedne svoju
invaliditu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (mimo iného) konštatoval, že z pripojeného
vyšetrovacieho spisu zistil, že proti žalobcovi bolo uznesením zo dňa 14.9.2021 vznesené obvinenie pre
trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, nakoľko zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že

žalobca dňa 29.4.2001 o 18.50 hod. viedol po požití alkoholu (s 1,27 promile alkoholu v krvi) osobné
motorové vozidlo, s ktorým havaroval, pričom si spôsobil ťažké zranenie a škodu na vozidle (ods. 99.
napadnutého rozsudku) a trestné konanie, ktoré sa proti žalobcovi viedlo na základe jeho obvinenia
z ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, bolo zastavené (ods. 140. napadnutého rozsudku).26. V konaní nebolo sporným, že uznesením okresnej prokurátorky č. 2 Pv 263/09-15 z 29. júna
2010 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnuté o zastavení trestného stíhania

obvineného - žalobcu vedené pre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm.
d) Trestného zákona spáchaný na tom skutkovom základe, že dňa 29.4.2001 v čase o 18.50 hod.
viedol po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov (1,27 promile alkoholu v krvi) osobné motorové
vozidlo značky Audi, evidenčné číslo A., po ceste 1/2 v km 45,8 v smere Veľké Leváre - Malacky, pričom
neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a povahe vozovky, začal prudko brzdiť za vozidlom

idúcim pred ním, dostal šmyk, pričom narazil do pevnej prekážky mostu, následkom čoho si spôsobil
ťažké zranenie a spôsobil majiteľovi uvedeného osobného motorového vozidla K. C., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom A., L. M. B. X, škodu na vozidle vo výške 8.091,75 eur, pretože nie je tento skutok trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie nerešpektoval svoju
povinnosť podľa ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku viazanosti rozhodnutím príslušného
orgánu, že sa predmetný skutok spáchanie trestného činu podľa § 201 písm. d) Trestného zákona

žalobcom stal.

27. Odvolací súd pri riešení otázky viazanosti súdu prvej inštancie uznesením o zastavení trestného
stíhania žalobcu má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na uvedené uznesenie
neprihliadal (ods. 140. napadnutého rozsudku), nakoľko v zmysle ustanovenia § 193 a contrario

Civilného sporového poriadku neexistovala v preskúmavanom prípade povinnosť civilného súdu pridŕžať
sa tohto rozhodnutia. V zmysle uvedeného ustanovenia je totiž súd v civilnom sporovom konaní
viazaný výslovne len odsudzujúcim rozsudkom v trestnom konaní, nie je viazaný uznesením o zastavení
trestného stíhania (ani napr. oslobodzujúcim trestným rozsudkom v trestnom konaní). Uznesenie
o zastavení trestného stíhania nie je rozhodnutie príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin

a tom, kto ho spáchal, ako sa snaží nesprávne navodiť žalovaná v odvolaní. Nie je možné ani prisvedčiť
odvolacej argumentácii žalovanej, že v trestnom konaní bolo nepochybne preukázané, že vozidlo viedol
žalobca pod vplyvom alkoholu a sám si zavinil svoju invaliditu, keďže súd je viazaný iba výrokom (nie
odôvodnením) rozhodnutia príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

28. Žalovaná namietala, že nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, v dôsledku ktorého nepriaznivého
zdravotného stavu sa zaslúžil o nadobudnutie spoločných vecí v podstatne menšej miere, si žalobca
spôsobil nezodpovedne sám, a preto sa mal súd prvej inštancie odkloniť od všeobecnej zásady rovnosti
podielov. Vzhľadom na vyššie uvedené závery bol súd prvej inštancie oprávnený prejudiciálne si
vyriešiť otázku, či poškodenie zdravia žalobcu, ktoré viedlo k jeho invalidite, si žalobca spôsobil svojim

vlastným zavineným konaním. Jednalo sa totiž o prejudiciálnu otázku, ktorú bolo potrebné zodpovedať
pre meritórne rozhodnutie vo veci vzhľadom na procesnú obranu žalovanej požadujúcu porušenie
zásady rovnosti pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v súdenom spore. Súd
prvej inštancie sa veľmi podrobne zaoberal preukázaním existencie okolnosti, ktorá mala ovplyvniť
výšku vyporiadavacích podielov manželov na spoločnom majetku (spôsobenie škody na zdraví žalobcu

výlučne jeho zavinením), ku ktorým záverom niet čo dodať a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu
stotožňuje bez potreby ich opakovať (ods. 140., 141. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie
o tejto prejudiciálnej otázke vykonal dostatočné dokazovanie a po vyhodnotení dôkaznej situácie dospel
k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by si poškodenie zdravia privodil žalobca sám.

29. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za daných okolností prípadu nepovažoval za
spravodlivé odkloniť sa od zákonnej zásady parity podielov, keďže podmienky pre výnimočné uplatnenie
disparity podielov podľa jeho názoru splnené neboli. Odvolací súd nezistil, že by závery súdu prvej
inštancie pri posudzovaní možnej disparity podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

30. Ďalej žalovaná v odvolaní vyjadrila nesúhlas s prikázaním parcely č. 139/4 do výlučného vlastníctva
žalobcu, pričom namietala nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie ohľadne možnosti
prístupu k uvedenej parcele a jej využitia.

31. Pre určenie, ktoré veci z bezpodielového spoluvlastníctva manželov pripadnú do výlučného
vlastníctva jednému z bývalých spoluvlastníkov, nemá zákon osobitné hľadiská, ale možno prijať taký
záver, že v rámci tohto rozhodovania je potrebné vychádzať z úvahy o účelnom využití veci. Ak nie
je možné všetky veci účelne rozdeliť medzi bývalých spoluvlastníkov podľa ich podielov, je možnéprikázať ich do výlučného vlastníctva iba jedného z bývalých spoluvlastníkov s tým, že tomuto súd uloží
povinnosť zaplatiť druhému manželovi peňažnú sumu na vyrovnanie podielov. Riešenie musí vyplynúť
z komplexného zistenia všetkých dôležitých okolností ako základ pre celkové riešenie tak, aby bola

zachovaná ekvita v celkovom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

32. V preskúmavanom prípade žalovaná nesúhlasila s prikázaním parcely č. 139/4 do výlučného
vlastníctva žalobcu, v odvolaní uvádzala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil možnosti prístupu
k uvedenému pozemku a možnosti jeho využitia.

33. Vo vzťahu prístupu k parcele č. 139/4 súd prvej inštancie konštatoval, že na pozemkoch hraničiacich
s parcelou č. 139/4 sa nachádza účelová komunikácia využívaná na prístup k parcele č. 139/4 (ods. 126.
napadnutého rozsudku). Žalovaná nesúhlasila s týmto záverom súdu prvej inštancie, ktorý považovala
za absurdný a v rozpore so znením cestného zákona a vykonávacej vyhlášky k cestnému zákonu.
Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovanej odvolací súd poukazuje najskôr na to, že súd prvej inštancie

sa veľmi podrobne zaoberal zodpovedaním otázky prístupu k parcele č. 139/4, vykonal rozsiahle
dokazovanie výsluchom znalca, svedkyne, fotografiami, listinnými dôkazmi, obhliadkou na mieste
samom (ods. 85. - 93. napadnutého rozsudku) a je nutné znova v zhode so súdom prvej inštancie
konštatovať, že žalobca preukázal existenciu prístupu k parcele č. 139/4 z poľnej cesty tak, ako tvrdil
a odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie

v odsekoch 123., 124., 125., 126., ktoré závery súdu prvej inštancie nie je potrebné opakovať. Ani
odvolacia námietka žalovanej, že k parcele č. 139/4 nie je žiaden iný prístup, nie je opodstatnená.
Napokon, ak by v budúcnosti bol žalobcovi z akéhokoľvek dôvodu zamedzený prístup k parcele č.
139/4, znáša toto riziko sám žalobca poznajúc aktuálnu situáciu ohľadne umiestnenia parcely č. 193/4,
faktického a právneho stavu vo vzťahu k polohe parcely č. 139/4 a podmienok prístupu k nej (na čo

podrobne poukazoval vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie), keďže za daného
stavu zotrval na svojej požiadavke prikázania parcely č. 139/4 do jeho výlučného vlastníctva, a to
i s poznaním potencionálnych negatívnych následkov obmedzeného prístupu k parcele.

34. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že parcelu č. 139/4 je možné využívať na chov domácich

zvierat a pestovanie (ako zamýšľa žalobca), teoreticky je možné na pozemku zriadiť aj domček, čím
by žalobca získal vlastné bývanie, keďže rodinný dom s dvomi parcelami č. 139/1, č. 139/2 boli
prikázané do výlučného vlastníctva žalovanej (ods. 143. napadnutého rozsudku). Za tejto situácie je
odvolací súd rovnakého názoru ako súd prvej inštancie, že prikázanie parcely č. 139/4 do výlučného
vlastníctva žalobcu je v súlade so zásadou rovnoprávnosti oboch strán pri vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a i v súlade so spravodlivým riešením veci. Žalovanej boli do výlučného
vlastníctva prikázané dve parcely s rodinným domom, a preto ak žalobca prejavil záujem o prikázanie
jednej parcely (nachádzajúcej sa za rodinným domom so záhradou) do výlučného vlastníctva, niet
žiadneho dôvodu nevyhovieť jeho požiadavke. Sama žalovaná bude mať vo výlučnom vlastníctve
rodinný dom spolu so zastavaným pozemkom pod rodinným domom a s priľahlou záhradou, ktoré

tvoria jeden funkčný celok a sú aj spoločne užívané. Každému z bývalých spoluvlastníkov pri takomto
rozdelení nehnuteľného majetku bude zachované vlastníctvo k časti nehnuteľného majetku s tým, že
žalovaná, ktorej boli do vlastníctva prikázané nehnuteľnosti s vyššou hodnotou, zaplatí peňažnú sumu
na vyrovnanie hodnoty ňou nadobudnutých nehnuteľností. Súd prvej inštancie v preskúmavanom
prípade maximálne prihliadol ku konkrétnej situácii (finančné možnosti strán sporu, záujem o prikázanie

konkrétnych nehnuteľností do výlučného vlastníctva, spôsob ich aktuálneho užívania a možnosti
užívania do budúcnosti) a s vysokou mierou uvážlivosti dospel ku komplexnému riešeniu tak, aby
každý z bývalých spoluvlastníkov dostal aspoň časť spoločného nehnuteľného majetku a aby suma
na finančné vyporiadanie bola čo najnižšia. Odvolací súd riešenie, ktoré žiadala žalovaná – prikázať
všetky nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, za stavu opísaného vyššie, nepovažuje za korektné

vyporiadanie právneho vzťahu a nenachádza žiaden rozumný dôvod, prečo by nevyhovel požiadavke
žalobcu na prikázanie parcely č. 139/4 do jeho výlučného vlastníctva.

35. Ani pochybnosti žalovanej o tom, či na uvedenej parcele je možné napojenie na inžinierske siete,
neviedli odvolací súd k inému záveru, keďže toto riziko znáša sám žalobca, ktorý odvolanie nepodal

a opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol požiadavku na prikázanie parcely č. 139/4
do jeho výlučného vlastníctva za súčasného stavu vecí s jasnou predstavou, ako hodlá parcelu č. 139/4
užívať. Napokon odvolacia argumentácia žalovanej o tom, že žalobca nebude účelne využívať parcelu č.
139/4 v prípade prikázania do jeho výlučného vlastníctva, nebola príhodná, keď žalovaná ani neuviedla,ako účelnejšie by uvedenú parcelu užívala ona sama, pričom jej predstava o spôsobe užívania tejto
parcely nemusí byť totožná s predstavou žalobcu, ktorý žalobca je s riešením prijatým súdom prvej
inštancie spokojný.

36. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovanou nie
sú naplnené.

37. Napokon predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

o náhrade trov konania napadnutý odvolaním žalobcu. Súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán
sporunároknanáhradutrovkonania,keďžežalobcoviažalovanejbolzbezpodielovéhospoluvlastníctva
manželov priznaný rovnaký podiel. Žalobca vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania namietal, že žalovaná vyvíjala maximálne úsilie, aby dosiahla, že došlo k platnému darovaniu
vyporiadavaných nehnuteľností, a preto nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom
táto jej snaha nebola úspešná, tiež žalovaná chcela zabrániť tomu, aby parcela č. 139/4 bola prikázaná

do výlučného vlastníctva žalobcu, avšak bezúspešne, čo znamená, že žalobca bol 100 % úspešný
v spore.

38. Rozhodnutie o náhrade trov konania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov má svoje špecifiká spočívajúce v tom, že rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželstva je v záujme oboch strán sporu, ktoré sú povinné vyporiadanie uskutočniť.
V konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa premieta, že tu ide o tzv.
iudicium duplex (žalobu môžu podať obidve strany, súd nie je viazaný žalobou). Pri stanovení úspechu
s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je možné vychádzať z toho,
kto podal žalobu, kto sa ako v konaní bránil ale úspech alebo neúspech v konaní je až v tom, akého

podielu sa komu dostane a v tomto smere na žalobe nezáleží. Nedá sa preto povedať, že plný úspech
má ten, kto podal žalobu o vyporiadanie. Súd postupuje v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov ex offo, preto spravidla, ak sa dodrží základná parita podielov, čo je daný
prípad, je na mieste, aby si každá strana platila náklady konania zo svojho, čo vedie nepochybne
za takejto situácie k aplikácii ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. V konaní

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva by totiž bolo možné priznať úspešnému žalobcovi nárok
na náhradu trov konania len vtedy, pokiaľ by bolo preukázané, že pred podaním žaloby na súd oslovil
bývalú manželku s konkrétnou ponukou na vyporiadanie, táto by túto ponuku odmietla a súd by následne
v intenciách takejto ponúkanej dohody veci rozhodol. Tieto skutočnosti však v tomto prípade splnené
neboli.

39. Pokiaľ teda ide o náhradu trov konania pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
odvolací súd zdôrazňuje, že pre úvahu súdu o náhrade trov konania má význam okolnosť, že súd
v týchto sporoch nie je viazaný návrhom na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To
sa však neprejavuje vo vylúčení možnosti aplikácie ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku,

ale v spôsobe, akým sa stanoví úspech vo veci. Podľa stanoviska NS ČR Rc 42/1972, ktoré je stále
aplikovateľné a vyslovuje názor, že pokiaľ súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov
v tom, akého veľkého podielu sa im zo spoločného majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá
tomu, že súdy nie sú návrhom na vyporiadanie viazané pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní.
Tento postup vyhovuje zrejme i potrebám praxe svojou jednoduchosťou, pričom nemožno prehliadnuť

ani to, že zhodne postupujú súdy i pri vyrubovaní súdneho poplatku. Vzhľadom na spôsob vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej v pomere 1 : 1, prihliadnuc i na skutočnosť,
že k uzavretiu dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo, nemožno
vzhliadnuť úspech žalobcu, pretože takéto rozhodnutie by bolo absolútne nespravodlivé pre žalovanú,
ktorá bola v konaní rovnako úspešná ako žalobca. Za tejto situácie je potom rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov
konania s ohľadom na čiastočný úspech oboch strán, správny a v súlade s ustálenou súdnou praxou.

40. Na doplnenie uvedenej argumentácie k odvolacím námietkam žalobcu (poukazujúc v odvolaní
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 266/2022 z 23. júna 2022) ohľadne trov konania

pred súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nemožno súhlasiť so žalobcom v tom, že
mu prináleží nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalovaná urobila účelové a neplatné
úkony smerujúce k zníženiu masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže rozdelenie masy
bezpodielového spoluvlastníctva manželov na polovicu sa odrazilo vo výške výplatovej povinnostižalovanej, čo v konečnom dôsledku nemení nič na závere, že úspech oboch strán sporu bol vo
veci rovnaký. Rovnako je nenáležitá argumentácia žalobcu, že sa žalovaná nechcela mimosúdne
dohodnúť a predísť zdĺhavému sporu, tvrdila nepravdivé skutočnosti a bolo potrebné vykonávať ďalšie

dokazovanie, keďže obe strany využívali v rozsiahlej miere prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, čo je nepochybne ich procesným právom, k vzájomnej zhode nedospeli ani pred začatím
konania a ani počas viac ako 10 rokov trvajúceho konania. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že bol
úspešný, keďže v priebehu konania žiadal, aby bola parcela č. 139/4 prikázaná do jeho výlučného
vlastníctva a súd prvej inštancie jeho návrhu vyhovel, odvolací uvádza, že žalobca v žalobe žiadal

všetky nehnuteľnosti prikázať do vlastníctva žalovanej, teda nebolo rozhodnuté v zhode s jeho prvotnou
požiadavkou a až v priebehu konania zmenil svoju požiadavku na spôsob vyporiadania. Na ťarchu
žalovanej nie je možné pripísať ani to, že sa v inom súdnom konaní o neplatnosť darovacej zmluvy
k nehnuteľnostiam aktívne bránila tvrdením, že žalobca bol v čase uzatvorenia darovacej zmluvy
spôsobilý k tomuto právnemu úkonu, keď až v priebehu konania o neplatnosť darovacej zmluvy
bol vyhotovený znalecký posudok preukazujúci, že žalobca v čase podpisu darovacej zmluvy trpel

duševnou poruchou, ktorá mala zásadný vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti. Žalobca
tiež argumentoval tým, že žalovaná nerešpektovala znalecké posudky o žalobcovej nespôsobilosti
k právnym úkonom, pričom tento argument bližšie neodôvodnil. K uvedenej argumentácii odvolací súd
podotýka, že návrh na zrušenie rozsudku o pozbavení spôsobilosti žalobcu na právne úkony podala
dcéra žalobcu (nie žalovaná), v konaní o neplatnosť darovacej zmluvy žalovaná podaním námietok proti

znaleckému posudku vyhotovenému v priebehu tohto konania znova realizovala svoje zákonné právo
vyjadriť sa k dôkazu. Odvolací súd má za to, že úspešnosť žalobcu v konaní nie je možné posudzovať
podľa toho, že sa v konaní vo veci samej preukázali jeho tvrdenia o tom, že vyporiadavané nehnuteľnosti
patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu neplatnosti darovacej zmluvy a bola mu
prikázaná do vlastníctva jedna nehnuteľnosť zo štyroch spoločných nehnuteľností, keďže úspešnosť

v spore sa posudzuje podľa celkového výsledku konania, ktorý je v preskúmavanom prípade pre obe
strany sporu rovnaký.

41. V súvislosti s prejavmi nespokojnosti odvolateľov s preskúmavaným rozsudkom v znení opravných
uznesení odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby

jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017).

42. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané stranami sporu
nie sú naplnené.

43. Ďalšie odvolacie argumenty strán sporu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, zachádzajúcu do nadbytočných

detailov a nespôsobilú privodiť úspech odvolaniam, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v znení opravných uznesení v spojení s dopĺňacím rozsudkom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného

sporového poriadku z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

45. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnémužalobcovi priznal voči žalovanej v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok
na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov tohto odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

46. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).