Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 17, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113208053
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8113208053.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v spore žalobkyne: F. X. F.,
F. XXXX/XX, Z. H., časť R. H., nar.: XX. C. XXXX, zast.: JUDr. Vladimír Menich, advokát, R. Viesta
75, 03601 Martin, IČO: 37 407 040, proti žalovanej: MONDI ŚWIECIE SPÓŁKA Z OGRANICZONĄ
ODPOWIEDZIALNOŚCIĄ, Bydgoska 1, 86-100 Świecie, Poľská republika, IČO: 002527817, zast.:

Sýkorová - advokátska kancelária, s.r.o., Murgašova 3, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO:
50 550 837, o zaplatenie 6 500 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
21Cb/53/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. marca 2022 č. k.
6Cob/20/2022-420, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. marca 2022 č. k.
6Cob/20/2022-420 a rozsudok Okresného súdu Prešov z 1. júla 2021, č. k. 21Cb/53/2013-343, v spojení

s opravným uznesením z 10. marca 2022, č. k. 21Cb/53/2013-408, v celom rozsahu z r u š u j e a vec
v r a c i a Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) svojím rozsudkom z 1. júla 2021, č. k.
21Cb/53/2013-343, prvým výrokom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 6 500 eur a 8,5 % ročný
úrok z omeškania zo sumy 6 500 eur od 17. júla 2007 do zaplatenia a druhým výrokom priznal žalobkyni

voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že pôvodná žalobkyňa, obchodná spoločnosť WATMANN, a.s., IČO: 36 479
276, sa poskytnutia ochrany svojmu nároku domáhala návrhom na vydanie európskeho platobného
rozkazu, ktorý súd prvej inštancie vydal 20. januára 2014, voči ktorému podala žalovaná odpor, na
základe čoho súd prvej inštancie pokračoval v súdnom konaní. Konštatoval, že pôvodná žalobkyňa

uzatvorila 5. decembra 2006 so žalovanou zmluvu formou Nákupného príkazu č. 4500062411/T06/
vystaveného žalovanou a potvrdeného pôvodnou žalobkyňou, predmetom ktorého bola dodávka
zariadenia pre orezávanie okrajov papierového pásu v prevádzke žalovaného v celkovej hodnote 65 000
eur. Tento tovar pôvodná žalobkyňa žalovanej dodala a vystavila žalovanej faktúru. Žalovaná z uvedenej
faktúry nezaplatila pôvodnej žalobkyni sumu 6 500 eur. Tento rozdiel vykazuje žalovaná každoročne
vo svojom účtovníctve ako neuhradený zostatok v prospech pôvodnej žalobkyne, ktorý žalovaná v

písomnej forme ako ťarchopis a odsúhlasenie rozdielu potvrdila pôvodnej žalobkyni. Žalovaná vyzvala
niekoľkokrát pôvodnú žalobkyňu na záručný servis. Pôvodná žalobkyňa pri kontrole oprávnenosti
priamo v prevádzke žalovanej konštatovala, že tieto sú neopodstatnené. Hoci reklamované závady
neboli spôsobené vinou pôvodnej žalobkyne, ale neodbornými a chybnými zásahmi žalovanej, pôvodná
žalobkyňa tieto závady na svoje náklady odstránila. Počas trvania záručnej doby pôvodná žalobkyňa
neobdržala žiadnu oficiálnu písomnú reklamáciu a nie sú jej ani známe žiadne skutočnosti o akýchkoľvek

závadách zariadenia alebo takých nedostatkoch, ktoré by odôvodňovali postup žalovanej na zadržanie
zostatkovej platby.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná nesplnila svoju povinnosť z uzatvorenej kúpnej
zmluvy, keď žalobkyni doposiaľ nedoplatila časť kúpnej ceny za dodaný tovar v celkovej výške 6 500

eur. Keďže sa dostala do omeškania, súd prvej inštancie ju zaviazal aj na zaplatenie zákonného úroku z
omeškania. Obranu žalovanej uplatnenú v priebehu konania, ako aj jej námietku premlčania, považoval
za nedôvodnú. Súd prvej inštancie konštatoval, že dosiahnutie kapacity zariadenia je dané nielen
výkonom, ale aj odbornosťou a skúsenosťou obsluhy zariadenia a pravidelným dostatočným prísunom
vstupných materiálov, pričom tieto posledné dva faktory žalovaná nezvládla. Keď prišli zástupcovia

pôvodnej žalobkyne k žalovanej na finálne odovzdanie zariadenia, zistili až u žalovanej, ktorá to nedala
pôvodnej žalobkyni nejakým spôsobom vedieť, že zariadenie je demontované, odstránené a odvezené
do skladu. Žalovaná v priebehu dokazovania toto skutkové tvrdenie žalobkyne relevantným spôsobom
ani nepoprela. Žalovaná teda bez súhlasu a upovedomenia žalobkyne urobila takto neodborný zásah do
zariadenia jej svojvoľnou demontážou v záručnej dobe bez prítomnosti technikov pôvodnej žalobkyne.
Súd prvej inštancie sa tak stotožnil s názorom žalobkyne, že za tejto situácie nebol žiadny dôvod,

aby pôvodná žalobkyňa vystavila bankovú garanciu na záručnú lehotu zariadenia. Povinnosť pôvodnej
žalobkyne odstrániť vady v rámci záručnej doby ostala zachovaná. Pôvodná žalobkyňa však žiadne
oznámenie o vadách v priebehu dvadsiatich štyroch mesiacov od dodávky zariadenia nedostala
(žalovaná nepreukázala opak). Krátenie platby o 3 500 eur nebolo zmluvnými stranami dohodnuté,
jednalo sa o svojvoľný a jednostranný krok žalovanej. Žalovaná každý rok posielala pôvodnej žalobkyni

priznanie dlhu voči nej, ktoré je možné považovať za uznanie záväzku v zmysle § 323 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). V súvislosti s takýmto uznaním svojho záväzku
zo strany žalovanej, možno konštatovať, že žalobkyňa uplatnila svoj nárok na doplatenie kúpnej ceny
včas, pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že návrh žalovanej
vypočuť jej zamestnancov k chodu zariadenia zamietol, keďže ho predniesla až na pojednávaní, hoci

jej nebránilo takýto návrh urobiť skôr v rámci svojho skoršieho vyjadrenia, prípadne zabezpečiť účasť
svedkov na vytýčenom pojednávaní. Súd mal však za to, že ani výsluch navrhnutých svedkov, vzhľadom
na dovtedy vykonané dokazovanie, by nezmenil jeho rozhodnutie vo veci samej.

4. O odvolaní žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej

len „odvolací súd“) svojím rozsudkom z 31. marca 2022 č. k. 6Cob/20/2022-420 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) tak, že (prvým výrokom) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a (druhým výrokom) žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s
tvrdeniami žalovanej v odvolaní poukázal len na najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty

žalovanej. Zmyslom vystavenia bankovej záruky pôvodnou žalobkyňou bolo, že ak by v prípade
reklamácie, resp. závad stroja v záručnej dobe pôvodná žalobkyňa tieto závady neodstránila, žalovaná
by si kompenzovala náklady s tým spojené z bankovej záruky. Vzhľadom na to, že žalovaná bez
upovedomenia pôvodnej žalobkyne stroj demontovala, teda urobila neodborný zásah do stroja v
záručnej dobe a odviezla ho na neznáme miesto, žalovaná porušila svoj záväzok zo zmluvy, a preto

vystavenie bankovej záruky stratilo zmysel. Žalovaná po dodávke každoročne vystavovala dokument
- odsúhlasenie stavu pohľadávok adresovaný pôvodnej žalobkyni pod názvom „Potvrdenie účtovného
zostatku“, kde sama uvádzala a potvrdzovala svoj záväzok voči pôvodnej žalobkyni vo výške 6 500
eur. Tento úkon žalovanej sa z hľadiska obsahu a formy nedá hodnotiť inak ako písomné uznanie dlhu
žalovanou, pretože tento dokument vystavila žalovaná, je na firemnom hlavičkovom papieri žalovanej,

je adresovaný pôvodnej žalobkyni, má názov Potvrdenie zostatku, je tam uvedený určitý konkrétny
záväzok - číslo účtovnej položky a konkrétna suma, žiadosť žalovanej o potvrdenie, je podpísaný
žalovanou a žalobkyňa tento dokument potvrdzovala, nikdy jeho obsah alebo výklad nespochybnila
a ani nerozporovala. Tento úkon podľa odvolacieho súdu napĺňa zákonné predpoklady podľa § 323
ods. 1 ObZ, teda žalovaná ako dlžník písomne uznala svoj určitý záväzok voči pôvodnej žalobkyni

ako veriteľovi. Tento úkon spĺňa zákonom predpísanú písomnú formu a žalovaná ako dlžník sama
adresovalatotouznaniepôvodnejžalobkyniakoveriteľovi,pretoniejedôležité,čivovyhlásenídlžníkasú
presne použité výrazy „uznanie“, pretože v každom konkrétnom prípade je rozhodujúca jednoznačnosť
spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob tohto vymedzenia. Plynutie premlčacej doby je tak dôvodné
odvodzovať od doby, kedy žalovaná prestala tento záväzok uznávať, teda kedy prestala dokument

Potvrdenie účtovného zostatku vystavovať. Posledný takýto dokument bol vystavený žalovanou 7.
októbra 2013. Pôvodná žalobkyňa podala návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu 21. marca
2013. Nárok preto nie je premlčaný. Žalovaná nepreukázala opodstatnenosť zmluvnej pokuty za
zníženie použiteľnosti stroja počas prvých šiestich mesiacov. Preberací protokol z 24. septembra 2007potvrdzuje, že stroj bol odovzdaný v súlade s dohodnutými podmienkami. Reklamácie žalovanej boli
neopodstatnené, spôsobené chybami obsluhy žalovanej a nemali nič spoločné s projektovou kapacitou
stroja. Neobstojí ani námietka, že o veci rozhodoval nezákonný sudca. Pridelenie veci zákonnému

sudcovi na základe použitia pravidiel určenia zákonného sudcu pre výnimky z náhodného výberu bolo
realizované z dôvodu 1) Zmeny rozvrhu práce Dodatkom č. 1 (úradný záznam z 22. februára 2018 na č.
l. 245 spisu) - v prípade pridelenia veci JUDr. Zuzane Berežnej; 2) vrátenia veci zastupovanému sudcovi
v zmysle Dodatku č. 4 k Rozvrhu práce na rok 2018, 1SprR 4/2018 (úradný záznam z 9. apríla 2018 na
č. l. 247 spisu) - v prípade vrátenia veci zákonnému sudcovi JUDr. Jaroslavovi Kanderkovi; 3) Zmeny

rozvrhupráceDodatkomč.7(úradnýzáznamzo7.augusta2018nač.l.250spisu)-vprípadepridelenia
veci JUDr. Štefanovi Tomašovskému a 4) vrátenia veci zastupovanému sudcovi (úradný záznam zo
14. januára 2019 na č. l. 257 spisu) - v prípade vrátenia veci zákonnému sudcovi JUDr. Jaroslavovi
Kanderkovi. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ zaviazal žalovanú
na zaplatenie 6 500,- eur s príslušným úrokom z omeškania.

5. Súd prvej inštancie svoj rozsudok v priebehu odvolacieho konania opravil uznesením z 10. marca
2022 č. k. 21Cb/53/2013-408, a to v časti označenia čísla listu, ktoré má byť správne 21Cb/53/2013-343.

6. Proti napadnutému rozsudku v jeho celom rozsahu podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote
dovolanie, ktorým sa domáha jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať

nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Ako dôvod jeho podania žalovaná označila
§ 420 písm. e), f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“).

7. V časti systematicky zaradenej pod dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. e) CSP žalovaná

uvádza, že v danej veci rozhodoval nezákonný sudca a odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s
námietkou týkajúcou sa nezákonného sudcu. Napadnutý rozsudok je poznačený vadou zmätočnosti,
keďže potvrdzuje rozsudok vydaný nezákonným sudcom. Žalovaná cituje časť odseku 27. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorej odvolací súd vymenúva dôvody realizácie pridelenie veci zákonnému
sudcovi. Na to následne uvádza, že vysvetlenie odvolacieho súdu nedáva relevantnú odpoveď na

otázku, z akého dôvodu a akým spôsobom došlo k zmenám sudcu v prejednávanej veci a či uvedené
zmeny boli vykonané zákonne. Z elektronického súdneho spisu vyplýva, že boli vydané (najmenej) dva
úradné záznamy, a to z 9. apríla 2018 a zo 14. januára 2019 a dve potvrdenia o pridelení predmetnej
právnej veci na prejednanie sudcom JUDr. Kanderkovi a JUDr. Tomašovskému. Z obsahu úradných
záznamov však nie je možné jednoznačne vyvodiť, ktorý sudca bol zastupovaný, resp. ktorému sudcovi

bola vec odňatá a ktorému sudcovi bola vec následne pridelená. Úradný záznam zo 14. januára 2019
o vrátení vecí zastupovanému sudcovi ani nie je odôvodnený. Úradný záznam z 9. apríla 2018 o
vrátení veci zastupovanému sudcovi už odkazuje na Dodatok č. 4 k rozvrhu práce na rok 2018 avšak
v potvrdení o pridelení veci na prejednanie sudcovi JUDr. Tomašovskému sa odkazuje na Dodatok
č. 7. Preto možno konštatovať, že uvedené listiny vydávané súdom prvej inštancie navodzujú dojem

nedôveryhodnosti vzhľadom na ich zmätočný a nejednoznačný obsah. V okolnostiach prejednávanej
veci došlo k zmenám zákonného sudcu po pridelení veci v rozpore s ustanovenými podmienkami, ktoré
zákon určuje pre zmenu v osobe zákonného sudcu, pričom nie je objasnené, z akých dôvodov bola vec
odňatá, resp. vrátená na prejednanie zákonným sudcom. K zmene zákonného sudcu v danom prípade
nedošlo legitímne zo zákonom predpokladaných dôvodov.

8. Žalovaná tiež v časti systematicky zaradenej pod dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
f) CSP namieta, že odvolací súd sa nevysporiadal dostatočne s námietkou žalovanej týkajúcou sa
nezákonného sudcu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktorému sudcovi bola
pôvodne vec pridelená, ktorý sudca bol zastupovaný, resp. ktorý ho zastupoval a z akých dôvodov došlo

k zmenám sudcov. Odvolací súd tento nedostatok riadne nevysvetlil.

9. Ďalej v časti systematicky zaradenej pod dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,
žalovaná namietala nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré
nemožno považovať za presvedčivé, dávajúce odpoveď na zásadné námietky žalovanej vyslovené v

odvolaní. Porušenie procesných práv žalovanej a v konečnom dôsledku aj jej práva na spravodlivý
proces spočíva v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, jeho nepreskúmateľnosti až
arbitrárnosti a v nezákonnom odmietnutí dôkazov navrhnutých žalovanou.10. Podľa žalovanej je dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) naplnená nevysporiadaním
sa s argumentami žalovanej zo strany odvolacieho súdu. V prvom rade sa odvolací súd nevysporiadaval
s argumentmi uplatnenými v odvolaní, ktorými žalovaná rozporovala a neuznala uplatnený nárok,

keď namietala, že jej nevznikla povinnosť uhradiť zostávajúcu časť kúpnej ceny, pretože žalobkyňa si
nesplnila povinnosti, ktoré boli predpokladom pre jej uhradenie (nevystavila bankovú záruku). Poukázala
na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúcej sa straty zmyslu vystavenia bankovej záruky
pre demontovanie stroja žalovanou, čo však nebolo v konaní preukázané a v tomto smere súd prvej
inštancie žiadne dokazovanie nevykonával. V tejto súvislosti namietala, že jej návrh na vypočutie

zamestnancov žalovanej k uvedenej skutočnosti súd prvej inštancie na pojednávaní neakceptoval bez
riadneho odôvodnenia. Žalovaná mala za to, že bol naplnený zmysel vystavenia bankovej záruky, keďže
zariadenie po troch dňoch po dodaní prestalo riadne fungovať, k odstráneniu vád zo strany žalobkyne
nedošlo a žalovaná sa nemohla uspokojiť prostredníctvom bankovej záruky, pretože k jej vystaveniu
nikdy nedošlo, a preto jej nevznikla povinnosť zaplatiť poslednú časť kúpnej ceny.

11. Žalovaná ďalej namietala, že odvolací súd neuviedol a nevysvetlil dôvody podstatné pre rozhodnutie
súdu vo vzťahu k samotným reklamovaným vadám, keďže tvrdila, že stroj nefungoval bezchybne po
jeho dodaní (viac ako tri dni) a nedosahoval odsúhlasené záručné parametre. Žalovaná poukázala na
to, že si opakovane uplatnila voči žalobkyni za každé zníženie použiteľnosti zariadenia z dôvodu na
strane dodávateľa, pričom sa vždy jednalo o zníženie pod 99 %, zmluvnú pokutu vo výške 5 % z celkovej

kúpnej ceny zariadenia, t. j. sumu 3 250 eur; celkovo v súhrne vo výške 6 500 eur, pričom uvedená
pokuta vyplýva priamo z Nákupného príkazu, a nie je pravdou, že nebola medzi stranami dojednaná.

12. Žalovaná tiež namietla, že odvolací súd nereflektoval na jej argumentáciu o zániku žalobkyňou
uplatnenej pohľadávky vo výške 6 500 eur, ku ktorej malo dôjsť momentom započítania proti pohľadávke

žalovanej, ktorú mala voči žalobkyni z titulu zaplatenia zmluvných pokút vo výške 6 500 eur. Súdy
nižšieho stupňa sa uvedenou argumentáciou nezaoberali napriek tomu, že táto skutočnosť má pre
rozhodnutie vo veci zásadný význam.

13. Žalovaná poukázala na to, že s tvrdeniami žalobkyne ohľadom demontovania, odstránenia a

odvezenia stroja do skladu, ktoré nepovažuje za pravdivé a preukázané, bola oboznámená až na
pojednávaní na súde prvej inštancie uskutočnenom 1. júla 2021, keďže jej nebolo doručené vyjadrenie
žalobkyne z 11. mája 2017 s uvedeným obsahom. Argumenty obsiahnuté v označenom vyjadrení
neboli žalovanej pred pojednávaním známe a súd na danom pojednávaní len vymenoval čísla listinných
dôkazovbezoboznámeniaichobsahu.Zuvedenéhodôvodusažalovanáobjektívnenemohlakokolnosti

demontáže stroja vyjadriť skôr v konaní. Za účelom vyvrátenia uvedených tvrdení žalobkyne žalovaná
na pojednávaní navrhla výsluch jej zamestnancov, ktorí by mohli vypovedať o skutočnom stave veci,
avšak súd prvej inštancie jej návrh zamietol a v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že takýto návrh mohla
žalovaná urobiť v konaní skôr, čo podľa názoru žalovanej nebolo možné od nej spravodlivo požadovať
s prihliadnutím na nesprávny postup súdu.

14. Uvedené žalovaná uviedla v časti týkajúcej sa nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, kde namieta, že odvolací súd sa nevysporiadaval s argumentmi uplatnenými
v odvolaní, ktorými žalovaná rozporovala a neuznala uplatnený nárok. Rovnako to uvádza aj v časti
týkajúcej sa nezákonného zamietnutia dôkazných návrhov žalovanej. Žalovaná k tomu dodala, že

vykonanie predmetných dôkazov (výsluch zamestnancov žalovanej) je potrebné pre náležité zistenie
skutkového stavu a mohlo ovplyvniť výrok rozhodnutia vo veci samej.

15. Žalovaná ďalej uviedla, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadril k
namietanej zmätočnosti súdu prvej inštancie spočívajúcej vo vydaní uznesenia z 11. marca 2019,

ktorým súd vyhovel návrhu na vstup žalobkyne do konania na miesto pôvodnej žalobkyne a tiež v tom,
že v elektronickom súdnom spise sa nachádza okrem uvedeného rozhodnutia aj ďalšie uznesenie s
rovnakým obsahom z 22. februára 2019, ktoré žalovanej nebolo doručené. Nie je zrejmé z akého dôvodu
bolo vydané a čo bolo zámerom takéhoto postupu súdu. Dané konanie umocňuje podľa žalovanej jej
argumenty týkajúce sa nesprávneho a zmätočného postupu súdu.

16. Žalovaná namietla, že odvolací súd neodôvodnil jej námietku týkajúcu sa priznaných úrokov z
omeškania, ktorých priznanie je v rozpore s uplatneným nárokom žalobkyne. Konštatovala, že súd
prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie 6 500 eur a na zaplatenie úrokov z omeškania vovýške 8,5 % ročne zo sumy 6 500 eur od 17. júla 2007 do zaplatenia a odvolací súd stručne potvrdil
správnosť tohto postupu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa sa návrhom na
vydanie európskeho platobného rozkazu domáhala zaplatenia čiastky 6 500 eur voči žalovanej, pričom

návrh bol podaný prostredníctvom Tlačiva A v zmysle čl. 7 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze. Ako iné údaje
označila žalobkyňa v návrhu dátum dodania (kód 43) a opodstatnenosť pohľadávky zdôvodnila popisom
„služba dodaná“. Ako dátum vymáhanej pohľadávky uviedla 24. september 2007 a ako sumu 6 500
eur. V časti 7. predmetného tlačiva s názvom „Úroky“ nijakým spôsobom neoznačila, resp. nevyplnila

polia týkajúce sa identifikácie úrokov, resp. úrokových sadzieb, súm a rozhodných období. Uvedená
časť tak bola v návrhu prázdna. Súd prvej inštancie svojím európskym platobným rozkazom nezaviazal
žalovanú k zaplateniu žiadnych úrokov z omeškania. Žalovaná má tak za to, že uvedeným postupom
došlo k závažnému procesnému pochybeniu, keď súd prvej inštancie prekročil žalobný návrh žalobkyne
a rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom konania, pričom ide o takú vadu konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie v danej veci, tzn. že žalovanú jednak zaviazal k povinnosti zaplatiť

úroky z omeškania a jednak ju zaviazal ich zaplatiť od skoršieho dátumu, než je dátum dodania služby
uvedený v žalobcovom návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu (24. september 2007).

17.Ďalšoudovolacounámietkoužalovanejje,žeodvolacísúdargumenttýkajúcisanemožnostipokladať
zasielané listiny o potvrdení účtovných zostatkov za uznanie záväzkov v zmysle § 323 ObZ vôbec

nezohľadnil a v napadnutom rozsudku sa ním nijakým spôsobom podrobnejšie nezaoberal. Z rozsudku
súdu prvej inštancie ani odvolacieho súdu nie je zrejmé, ktorý konkrétny dokument považoval súd za
uznanie dlhu, ako posúdil obsahové náležitosti „neurčeného“ dokumentu podľa § 323 ObZ a prečo mal
za jednoznačne preukázané, že k uznaniu dlhu došlo. Žalovaná uvádza, že nikdy nepredložila žalobkyni
žiadny dokument, ktorý by mal byť uznaním dlhu a nemala v úmysle dlh uznať. Žiadny z dokumentov

predložených v konaní nespĺňa zákonné, formálne a obsahové náležitosti uznania záväzku v zmysle §
323 ObZ a žalovaná ho nikdy ako uznanie záväzku nevnímala a vôbec nie pri listinách vypracovaných zo
strany žalovanej. Zo strany žalovanej boli žalobkyni zasielané len oznámenia o započítaní pohľadávok,
a to list z 8. augusta 2014 a list z 9. septembra 2014. Uvedenými tvrdeniami a dôkazmi sa súd riadne
nezaoberal.

18. Žalovaná cituje časť odôvodnenia napadnutého rozsudku (prvá veta odseku 25.). Odvolací súd
v ňom konštatuje, že žalovaná sama každoročne vystavovala dokument adresovaný žalobkyni pod
názvom Potvrdenie zostatku, kde uvádzala a potvrdzovala svoj záväzok vo výške 6 500 eur. V
nadväznosti na to tvrdí, že ide o listiny s hlavičkou žalobkyne adresované žalovanej. Prvá listina

obsahuje požiadavku odsúhlasenia zostatkov k 31. decembru 2011 s odkazom na § 29 a 30 zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len „zákon č. 431/2002 Z. z.“). Žalobkyňa zároveň požadovala
spätné zaslanie potvrdenej kópie, pričom žalovaná vo svojej odpovedi potvrdila presnosť zostatku.
Druhou listinou žalobkyňa požadovala od žalovanej, aby potvrdila, že zostatok podľa jej účtovníctva
súhlasí s vyššie uvedeným číslom (6 500 eur). Z obidvoch listín je zrejmé, že ide len o potvrdenie, resp.

odsúhlasenie zostatkov na základe ukončených inventúr záväzkov a pasív podľa zákona č. 431/2002
Z. z. Žalovaná odsúhlasovala, resp. potvrdzovala presnosť zostatku podľa účtovníctva. Podľa žalovanej
tak z uvedených dôvodov nie je možné posudzovať vyššie popísaný obsah listín za uznanie záväzku
v zmysle § 323 ObZ, keďže predmetné dokumenty nespĺňajú jeho zákonné, formálne ani obsahové
náležitosti. Žalovaná ďalej cituje názory niektorých krajských súdov, ku ktorým dospeli pri posudzovaní

výrazov použitých v listinách v intenciách predpokladov uznania záväzku. Na to vyjadruje nesúhlas
s tvrdením odvolacieho súdu, že rozhodnutia krajských súdov nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, a preto na tieto
rozhodnutia odvolací súd neprihliadal. Argumentuje tým, že k príslušným záverom krajských súdov
dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojom rozhodnutí z 30. júla

2008 sp. zn. 5Obdo/15/2008.

19. Na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch nadväzuje námietka žalovanej, ktorá spočíva v
tom, že odvolací súd argument týkajúci vznesenej námietky premlčania náležite neodôvodnil. Žalovaná
má za to, že pokiaľ návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu mal byť odôvodnený existenciou

pohľadávky splatnou v roku 2007, jej uplatnenie na súde mohla žalobkyňa požadovať iba do roku 2011.
Súd nemal priznať žalobkyni uplatnené právo vzhľadom na to, že žalobkyňa predmetnú pohľadávku
uplatnila na súde už ako premlčanú (t. j. v roku 2013) a žalovaná vzniesla námietku premlčania.
Žalovaná poukázala na to, že až po uplynutí premlčacej doby začala žalobkyňa pristupovať k zasielaniudokumentov, ktorými si potvrdzovala účtovné zostatky a práve na základe týchto listín potom odôvodnila
existenciu pohľadávky. Pri námietke premlčania sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie, že
posledný dokument - potvrdenie účtovného zostatku, bol vystavený žalovaným 7. októbra 2013 a keďže

pôvodná žalobkyňa podala návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu proti žalovanej 21. marca
2013, tak odvolací súd skonštatoval, že nárok nie je premlčaný. Listiny, ktoré žalobkyňa zasielala
žalovanej na odsúhlasenie, nemôžu byť podľa žalovanej považované za uznanie záväzku v zmysle
§ 323 ObZ, a preto od týchto listín nie je možné odvodzovať (ne)plynutie premlčacej doby tak ako
uvádza odvolací súd. Podľa názoru žalovanej potvrdenie účtovného zostatku je listina vypracovaná

podľapríslušnýchustanovenízákonač.431/2002Z.z.,ktoráupravujerozsah,spôsobapreukázateľnosť
vedenia účtovníctva fyzických a právnických osôb, ako účtovných jednotiek. Potvrdenie účtovného
zostatku nie je vypracované či ponímané podľa ustanovení ObZ týkajúcich sa uznania záväzkov (§ 323
ods. 1 ObZ). Jedná sa len o potvrdenie, resp. odsúhlasenie zostatkov na základe ukončených inventúr
záväzkov a pasív podľa zákona č. 431/2002 Z. z. Žalovaná zdôraznila, že ním odsúhlasovala, resp.
potvrdzovala presnosť zostatku podľa účtovníctva.

20. V časti systematicky zaradenej pod dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
žalovanáuvádza,žerozhodnutiasúdovnižšiehostupňavychádzajúznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci, keď pri posudzovaní námietky premlčania a premlčacej doby podľa ObZ je podľa súdov možné
považovať odsúhlasenie stavu pohľadávok, resp. potvrdenie účtovného zostatku za uznanie záväzku v

zmysle § 323 ObZ. Súdy nižšieho stupňa rozhodli o uložení povinnosti žalovanej na základe právneho
výkladu, že pohľadávka žalobkyne nebola premlčaná, keďže žalovaná každý rok zasielala pôvodnej
žalobkyni priznanie dlhu voči nej (odsek 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), resp. že
žalovaná po dodávke zariadenia každoročne vystavovala dokument - odsúhlasenie stavu pohľadávok
adresovaný žalobkyni pod názvom Potvrdenie účtovného zostatku, kde sama uvádzala a potvrdzovala

svoj záväzok voči žalobkyni (odsek 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaná s tým nesúhlasí
a právne posúdenie veci považuje za nesprávne.

21. Súdy nižšieho stupňa podľa názoru žalovanej nesprávne právne vyhodnotili, že listiny ako
odsúhlasenie stavu pohľadávok, resp. potvrdenie účtovného zostatku majú účinky uznania záväzku v

zmysle § 323 ObZ aj napriek tomu, že neobsahujú výslovný prejav vôle uznať záväzok. Žalovaná naopak
zastáva názor, že odsúhlasenie stavu pohľadávok, resp. potvrdenie účtovného zostatku, prípadne
akékoľvek iné listiny, ktorých obsahom je len o potvrdenie, resp. odsúhlasenie zostatkov na základe
ukončených inventúr záväzkov a pasív bez výslovného prejavu vôle uznať záväzok, nemôžu vyvolať
účinky uznania záväzku v zmysle § 323 ObZ.

22.Žalovanámázato,ženapadnutýrozsudokzáviselodvyriešeniaprávnejotázky,ktorávrozhodovacej
praxi najvyššieho súdu nebola doposiaľ vyriešená, a to konkrétne či je možné považovať odsúhlasenie
stavu pohľadávok, resp. potvrdenie účtovného zostatku bez výslovného prejavu vôle uznať záväzok za
uznanie záväzku v zmysle § 323 ObZ.

23. Žalovaná súčasne navrhla odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, ktoré majú spočívať v osobitných okolnostiach prejednávanej veci. Má za to, že
neodloženie vykonateľnosti spôsobí začatie konania vo veci samej Okresným súdom Banská Bystrica
ako súdom nepríslušným. Podľa žalovanej napadnutý rozsudok trpí vadami zmätočnosti a výsledky

konania aj samotné dovolanie osvedčujú predpoklad úspešnosti dovolania, preto priznanie odkladu
vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom, ani legitímnymi právami a záujmami tretích osôb.

24. Žalobkyňa sa k dovolaniu sa nevyjadrila.

25. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 CSP) strana
sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§
429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, dovolanie je prípustné,
ako aj dôvodné.

26. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.27. Podľa § 431 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada.

28. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

29. Podľa § 449 ods. 1 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší.

30. Žalovaná systematicky rozčlenila obsah dovolania na časti týkajúce sa osobitne dovolacích dôvodov
podľa 431 CSP v spojení s § 420 písm. e) a f) CSP a dovolacieho dôvodu podľa § 432 v spojení s

§ 421 CSP. Najvyšší súd však považuje za vhodné sa v prvom rade vysporiadať s námietkami, ktoré
posúdil ako dôvodné, a teda na podklade ktorých rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

31. Žalovaná v dovolaní poukázala na to, že súd prvej inštancie prekročil žalobný návrh (ultra petitum),

keď prisúdil žalobkyni viac než čoho sa svojím návrhom na vydanie európskeho platobného rozkazu
domáhala, a to konkrétne v časti úrokov z omeškania. Okrem iného aj týmto žalovaná vyslovene ako
inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP]
odôvodnila svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. V dovolaní však namieta, že na túto
odvolaciu námietku nedostala od odvolacieho súdu odpoveď.

32. Prekročenie žalobného návrhu, a teda rozhodnutie ultra petitum je prinajmenšom (bez iného) inou
vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [II. ÚS 378/2013 (64/2013)]. Súd prvej
inštancie je totiž viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP), ibaže je daná výnimka
predpokladaná zákonom (§ 216 ods. 2 CSP). Hoci ide v tomto prípade o prisúdenie príslušenstva nad

rámec návrhu, zo súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa podala návrh na vydanie európskeho platobného
rozkazu, v ktorom si uplatnila aj úroky vo výške 9 % ročne zo sumy 6 500 eur od 9. novembra 2007
do 18. marca 2013 (č. l. 4). Súd prvej inštancie jej však doručil žiadosť o doplnenie a/alebo opravu
návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu navrhovateľom, pričom oprava sa mala týkať okrem
iného aj úrokov, keď súd uviedol, že môže vydať európsky platobný rozkaz len na ohraničené úroky, t.

j. ku dňu vydania európskeho platobného rozkazu, a preto musí zostať posledná kolónka prázdna, na
základe čoho žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu,
v ktorom si už žiadne úroky neuplatnila (č. l. 32). Súd prvej inštancie následne vydal európsky platobný
rozkaz, v ktorom neuložil žalovanej zaplatiť žiadne úroky (druhá strana č. l. 90a). Pôvodná žalobkyňa
po podaní odporu zo strany žalovanej doručila súdu prvej inštancie vyjadrenie, v ktorom okrem iného

navrhla, aby súd prvej inštancie vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanej povinnosť zaplatiť 6 500 eur
spolu s úrokom z omeškania 8,8 % zo sumy 6 500 eur od 17. júla 2007 do zaplatenia (č. l. 140).
Zo súdneho spisu však nevyplýva, ako ani z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, prečo
súd prisúdil žalobkyni aj príslušné úroky z omeškania. Nie je zrejmé, či súdy prihliadali na predmetné
vyjadreniežalobkyneajakonazmenužalobypodľa§139CSPanasl.Anatonadväzujúctiežnevyplýva,

že by súd rozhodol o prípustnosti zmeny žaloby.

33. Keďže ide v tomto prípade o takú nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktorou možno odôvodniť
odvolanie [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP] a vzhľadom aj na vyššie uvedené zistenia boli tvrdenia žalovanej
uvedené v jej odvolaní v tomto smere podstatné. Odvolací súd sa preto s nimi musel v odôvodnení

napadnutého rozsudku vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP), čo však neurobil. Zároveň príslušnú odpoveď
nemožno vyvodiť ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Najvyšší súd s prihliadnutím na
princíp racionality preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku ako spôsobilý predmet dovolacieho
prieskumu pri žalovanou tvrdenom porušení práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP
a dospel k záveru, že je dôvodná námietka žalovanej o absencii odpovede na jej odvolaciu námietku

týkajúcu sa porušenia § 216 ods. 1 CSP, v ktorom je vyjadrená stará rímska zásada iudex ne eat ultra
petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán).34. Najvyšší súd len pre úplnosť uvádza, že posúdenie príslušných podaní urobených v konaní môže
byť už len vecou súdu prvej inštancie.

35.Odvolacísúdnapravilnedostatokodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancie,keďidentifikovallistinu
nazvanú ako Potvrdenie zostatku, ktorú považoval za právne významnú, a výslovne uviedol dôvody, pre
ktoré ju právne kvalifikoval ako uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ zo strany žalovanej. Odvolací
súd vychádzal zo skutkových poznatkov, ktoré získal z obsahu zachyteného na tomto dokumente. Podľa
odvolacieho súdu bol dokument vystavený žalovanou, na firemnom hlavičkovom papieri žalovanej,

adresovaný pôvodnej žalobkyni, s názvom Potvrdenie zostatku, obsahujúci konkrétny záväzok (číslo
účtovnej položky a konkrétna suma), podpísaný žalovanou a pôvodná žalobkyňa tento dokument
potvrdzovala. Na tomto skutkovom základe dospel odvolací súd k právnemu záveru, že sú splnené
zákonné predpoklady uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, ktorý konkrétny dokument považoval odvolací súd za uznanie záväzku. Je tak aj zrejmé
právne posúdenie obsahových náležitostí dokumentu, pričom pre súd nebolo dôležité, či v dokumente

bol použitý výraz „uznanie“, keďže mal za to, že rozhodujúca je jednoznačnosť spôsobu vymedzenia
záväzku.

36. Žalovaná však namieta, že v konaní nebola predložená listina, ktorú by bolo možné posúdiť ako
uznanie záväzku, pričom súčasne hodnotí listiny, z ktorých mohol odvolací súd eventuálne vychádzať,

teda ktoré sa nachádzajú v spise, pričom tým spochybňuje správnosť skutkových poznatkov, na
podklade ktorých došiel odvolací súd k záveru, že žalovaná mala pôvodnej žalobkyni každoročne
predkladať dokument, ktorý nakoniec odvolací súd posúdil ako uznanie záväzku.

37. Najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, čo

však neznamená, že dovolaciemu prieskumu nepodlieha logická, funkčná a teleologická konzistentnosť
hodnotenia dôkazov (III. ÚS 104/2022). Dovolaním možno úspešne napadnúť aj hodnotenie dôkazu, a to
napríkladvtedy,pokiaľnapadnutémurozhodnutiusúdujemožnépripísaťatribútarbitrárnosti,ktorýmôže
byť naplnený vykonaním hodnotenia dôkazov bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu
tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery (II. ÚS 279/2021).

Týmto sa v dovolacom konaní sleduje poskytnutie ochrany právu na spravodlivý proces.

38. Z námietky žalovanej možno vyvodiť, že dokument, ktorý hodnotil odvolací súd, sa v súdnom spise
nenachádza, resp. že z obsahu listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, nemožno dôjsť k skutkovým
poznatkom, z ktorých odvolací súd vychádzal. Práve na základe skutkových poznatkov dospel odvolací

súd k záveru, že žalovaná potvrdzovala svoj záväzok voči pôvodnej žalobkyni a že na dokument je
potrebné nahliadať ako na uznanie záväzku. Najvyšší súd konštatuje, že v súdnom spise sa nenachádza
listina s názvom Potvrdenie zostatku. V súdnom spise sa nachádzajú dve listiny [jedna listina na č. l. 34
- 36 (s prekladom) a druhá listina na č. l. 37 a 38 (s prekladom)], z ktorých vyplýva, že boli vyhotovené
pôvodnou žalobkyňou a adresované žalovanej vychádzajúc z bežného označovania odosielateľa na

liste skôr (v záhlaví) ako adresáta. Na listine, ktorá je opatrená logotypom žalovanej, tzv. hlavičkový
papier žalovanej (č. l. 34 - 36), absentuje podpis žalovanej. Bez bližšieho odôvodnenia tak nie je zrejmé,
z akého dôkazu odvolací súd vychádzal, keďže ním zistené skutkové poznatky nezodpovedajú tomu,
čo vyplýva z listín, ktoré súčasťou súdneho spisu sú a ktoré sa týkajú zostatku, pôvodnej žalobkyne a
žalovanej. Najvyšší súd preto uzatvára, že v tomto prípade sa odvolací súd pri zisťovaní skutkových

poznatkov dopustil arbitrárneho skutkového omylu. Najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní je síce viazaný
skutkovým stavom zisteným súdmi nižšieho stupňa, to však nemožno interpretovať tak, že najvyšší súd
nemôže reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny, skutkový omyl (III. ÚS 104/2022). Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva
taká interpretácia listín obsiahnutých v spise, ktorá by založila akceptovateľný racionálny základ pre

prijaté skutkové poznatky (II. ÚS 279/2021). Napadnutému rozsudku tak možno pripísať v označenom
rozsahu atribút arbitrárnosti, a preto považuje predmetnú dovolaciu námietku nielen za prípustnú, ale
aj dôvodnú.

39. Najvyšší súd k tomu dopĺňa, že je známe jeho skoršie rozhodnutie (4Obdo/16/2017), ktoré sa týkalo

posudzovania inventarizácie úkonov ako uznania záväzku, kde práve neštandardne dlžník z vlastnej
iniciatívy predkladal inventarizáciu veriteľovi na odsúhlasenie. Z uvedeného tak možno vyvodiť, že pre
rozhodnutie vo veci samej sa javí dôležité, kto vystavoval dokument o zostatku a komu bol adresovaný.Preto bude na súde, aby odstránil vyššie uvedené nedostatky v hodnotení dôkazov s prihliadnutím na
práva strán sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

40. Žalovaná v súvislosti s vyhodnotením dokumentu ako uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ
polemizuje aj s týmto právnym posúdením. Vzhľadom na vyššie uvedené vady týkajúce sa hodnotenia
dôkazov, ktoré viedlo k záveru o uznaní záväzku, je predčasné sa zaoberať námietkou žalovanej
smerovanej proti správnosti právneho posúdenia veci. Najvyšší súd však dopĺňa, že žalovaná neuviedla
dostatočne jasne a určito okolnosti, resp. skutkové poznatky, na podklade ktorých odvolací súd dospel

k záveru, že žalovaná urobila právny úkon uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ. V tomto prípade
odvolací súd zisťoval obsah určitej listiny, čo je predmetom skutkovej otázky, pričom na podklade
vyriešenia tejto otázky pristúpil k riešeniu právnej otázky, a to tak, že prijal právny záver o existencii
dôvodu pre použitie právnej normy obsiahnutej v § 323 ods. 1 ObZ v tejto veci a následne na tom
základe aj použitie, resp. nepoužitie príslušných právnych noriem týkajúcich sa premlčania práva
(3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/46/2022).

41. Žalovaná vymedzila aj právnu otázku, od vyriešenia ktorej závisel napadnutý rozsudok. Keďže
žalovaná neuviedla konkrétne skutkové poznatky, inú právnu otázku by dovolací súd nemohol z
dovolania vyabstrahovať. Bolo povinnosťou žalovanej, aby na účely dovolacieho konania jasne, vecne a
zmysluplne vymedzila namietané nesprávne právne posúdenie spornej právnej otázky (I. ÚS 115/2020).

Vzhľadom na povahu veci si to vyžadovalo uviesť individuálne skutkové poznatky, čo nie je prekážkou
pre tvorbu odpovedí na právne otázky (m. m. III. ÚS 61/2022). Žalovanou sformulovaná právna otázka
má však len akademický charakter, keďže je všeobecná a nezodpovedá okolnostiam, ktoré súdy
nižšieho stupňa podriadili pod právnu normu obsiahnutú v § 323 ods. 1 ObZ. Ak by na tieto okolnosti
bral najvyšší súd sám z vlastnej iniciatívy zreteľ, dotváral by tým dovolanie na úkor druhej strany sporu.

V súvislosti s právnym posúdením veci najvyšší súd dodáva, že pokiaľ žalovaná poukazovala v konaní
na určitú rozhodovaciu prax týkajúcu sa relevantnej právnej otázky a vysvetlila danosť rovnakého alebo
obdobného skutkového stavu, bude potrebné sa s takou praxou v odôvodnení rozhodnutia súdu nižšieho
stupňa vysporiadať.

42. Z vyššie uvedených dôvodov vymedzených v bodoch 35. až 40. tohto rozhodnutia je taktiež
predčasné zaoberať sa aj tým, ako sa odvolací súd vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania.

43. Žalovaná robila námietky týkajúce sa rozhodovania veci nezákonným sudcom v rovine dovolacieho
dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP, ako aj v rovine dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. V

prvom rade však najvyšší súd poukazuje na to, že žalovaná obdobne namietala už v odvolaní, teda ešte
v rovine odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP.

44. Zo súdneho spisu vyplýva, že prvotne bola vec pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Jaroslavovi
Kanderkovi(č.l.16).Totopočiatočnépridelenieveciindividualizovanejkonkrétnejosobeakozákonnému

sudcovi žalovaná nenamieta. Hoci v priebehu konania boli vykonané zmeny v osobe zákonného sudcu,
JUDr. Jaroslav Kanderka ako jediný prejednával a rozhodoval vec. To, že v konečnom dôsledku aj konal
daný sudca, žalovaná taktiež nenamieta. Napriek tomu najvyšší súd poukáže na jednotlivé zmeny v
osobe zákonného sudcu po pridelení veci. Takéto zmeny nie sú vylúčené, no musia sa udiať jedine
zákonom ustanoveným postupom po splnení zákonom určených podmienok [I. ÚS 448/2016 (27/2017)].

Tieto predpoklady pre zmenu však vyplývajú nielen z príslušného zákona, ale aj z rozvrhu práce [§ 3
ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
757/2004Z.z.“)]akozákonompredpokladanéhonástrojasúdov,ktorýmsarealizujeprávonazákonného
sudcu a s ktorým musí byť určenie sudcu na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako aj jeho
zmena v súlade.

45. Žalovaná namieta, že po pridelení veci na súde prvej inštancie došlo k zmenám zákonného sudcu
v rozpore s podmienkami, ktoré zákon pre zmenu v osobe zákonného sudcu určuje. Žalovaná však
ani v odvolaní neuviedla, ktoré konkrétne podmienky prípadne postupy súdu neboli dodržané, a to ani
vo vzťahu ku ktorej konkrétnej zmene. Nenamietala ani voči rozvrhu práce zostaveného predsedom

súdu prvej inštancie, teda že by tento nespĺňal požiadavky naň kladené cez prizmu základného práva
na zákonného sudcu ako sú požiadavka verejnosti, zrozumiteľnosti, náhodilosti, predvídateľnosti a
transparentnosti.46. Žalovaná namietala len voči obsahu dvoch konkrétnych úradných záznamov nachádzajúcich sa
v súdnom spise. Odvolací súd pritom uviedol ktoré konkrétne (aj iné listiny ako žalovanou namietané
úradné záznamy) sa týkajú akej konkrétnej zmeny v osobe zákonného sudcu, resp. vrátenia veci

zákonnému sudcovi. Tu je potrebné zároveň doplniť, že rozvrh práce zostavený predsedom súdu prvej
inštancie, a to v jeho príslušnom znení po zmene sú v čase rozhodovania najvyššieho súdu verejne
prístupné, pričom ide o zákonnú požiadavku (§ 50 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z.), ktorej prípadné
nedodržanie žalovaná ani nenamieta. Verejne prístupné sú samostatnej aj dodatky, na ktoré sa v
úradných záznamoch odkazuje.

47. Odvolací poukázal na zmenu rozvrhu práce dodatkom č. 1 (úradný záznam z 22. februára 2018
na č. l. 245), a to pre prípad pridelenia veci pani sudkyni JUDr. Zuzane Berežnej (č. l. 246). Z
predmetného dodatku vyplýva, že nerozhodnuté a nevybavené veci zákonného sudcu sa pre jeho
dlhodobú práceneschopnosť prerozdelili medzi niektorých sudcov vybavujúcich tú istú agendu. V
takom prípade malo dôjsť k prerozdeleniu vecí náhodným výberom medzi sudcov v tej istej agende

[22Cb - JUDr. Štefan Tomašovský a 24Cb - JUDr. Zuzana Berežná (pomer 1 : 50)]. Ide tak o
použitie všeobecného pravidla č. 13 pre zmenu v osobe zákonného sudcu v dôsledku jeho dlhodobej
práceneschopnosti, a to pri dodržaní podmienky náhodného výberu aspoň z dvoch sudcov (§ 51 ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z.)

48. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že došlo k vráteniu veci zákonnému sudcovi, pánovi JUDr.
Jaroslavovi Kanderkovi (č. l. 248), v zmysle dodatku č. 4 k rozvrhu práce na rok 2018 (úradný záznam
z 9. apríla 2018 na č. l. 247). Z predmetného dodatku vyplýva, že zákonný sudca sa vrátil, a preto mu
boli nerozhodnuté a nevybavené veci opätovne pridelené, čo je pravidlo upravené v rozvrhu práce (tiež
všeobecné pravidlo č. 13) a ktoré nie je v rozpore so zákonom. Dokonca ho predpokladá aj vykonávací

predpis k zákonu č. 757/2004 Z. z. [§ 5 ods. 2 písm. e) vyhlášky č. 118/2005 Z. z.].

49. Nasledovala ďalej zmena rozvrhu práce dodatkom č. 7 (úradný záznam zo 7. augusta 2018 na
č. l. 250), na ktorú aj odvolací súd poukázal v súvislosti s pridelením veci pánovi sudcovi JUDr.
Štefanovi Tomašovskému (č. l. 251). Z predmetného dodatku vyplýva, že nerozhodnuté a nevybavené

veci zákonného sudcu sa pre jeho dlhodobú práceneschopnosť prerozdelili medzi niektorých sudcov
vybavujúcich tú istú agendu. V takom prípade malo dôjsť k prerozdeleniu vecí náhodným výberom medzi
sudcov v tej istej agende [22Cb - JUDr. Štefan Tomašovský a 24Cb - JUDr. Zuzana Berežná (pomer 3 :
7)]. Ide tak o použitie všeobecného pravidla č. 13 pre zmenu v osobe zákonného sudcu v dôsledku jeho
dlhodobej práceneschopnosti, a to pri dodržaní podmienky náhodného výberu aspoň z dvoch sudcov

(§ 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.)

50. Nakoniec podľa odvolacieho súdu došlo k vráteniu veci zákonnému sudcovi, pánovi JUDr.
Jaroslavovi Kanderkovi (č. l. 258), pričom poukázal len na úradný záznam zo 14. januára 2019 (č. l. 257).
Z predmetného vyplýva, že vec sa vrátila zastupovanému sudcovi, pričom z odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplýva, že sa tým má chápať vrátenie veci zákonnému sudcovi, čo je predpokladané vo
všeobecnom pravidle č. 13 rozvrhu práce, a to v jeho akomkoľvek znení platnom v rokoch 2018 a
2019. Zároveň z rozvrhu práce zostaveného predsedom súdu prvej inštancie na rok 2019 (platný v čase
príslušného úradného záznamu) vyplýva, že pán sudca JUDr. Jaroslav Kanderka bol sudcom, ktorý
vykonával funkciu sudcu na príslušnom súde.

51. Len v dôsledku skutočnosti, že sudca je práceneschopný, nedochádza k zmene rozvrhu práce. V
súdnom spise bez ohľadu na názov jednotlivých listín (úradné záznamy), je informácia o tom, že nastala
skutočnosť, ktorá mala v zmysle rozvrhu práce zostaveného predsedom súdu prvej inštancie vplyv na
zmenu v osobe zákonného sudcu a zároveň na následné vrátenie veci danému sudcovi. Prípadne,

v súdnom spise je odkaz na dodatok rozvrhu práce, ktorý je verejne prístupný a z ktorého vyplýva
predmetná skutočnosť. Na príslušné listiny, ako aj dodatky odvolací súd v odôvodnení napadnutého
rozsudkupoukázal,pričomajnaskutočnosť,vdôsledkuktorejbolavecprideľovanájednotlivýmsudcom.
Najvyšší súd tak konštatuje, že žalovanej námietka voči úradným záznamom a nevysvetleniu dôvodu a
spôsobu zmeny sudcu nie je dôvodná. Zároveň ako vyplýva z úradných záznamov, potvrdení o pridelení

veci, dodatkov k rozvrhu práce, resp. z príslušných znení rozvrhov, zmeny v osobe zákonného sudcu
a následné vrátenie veci tomuto sudcovi boli urobené podľa jasne a vopred stanoveného algoritmu v
rozvrhu práce, čo eliminuje riziko manipulácie so zložením rozhodujúceho telesa na minimum (I. ÚS
322/2022). Tento algoritmus predpokladá dôvod pridelenia veci sudcovi (zmena v osobe zákonnéhosudcu - dlhodobá neprítomnosť - následne vrátenie veci) pri zachovaní náhodného výberu minimálne
z dvoch sudcov, pričom je daný zrejmý okruh konkrétnych sudcov (III. ÚS 287/2020) a zároveň ide o
okolnosti neodporujúce zákonu, resp. v jeho súlade.

52. Vo vzťahu k úradným záznamom však najvyšší súd pre ďalšiu prax súdu prvej inštancie poukazuje
na to, že ich názov v tomto prípade mylne vzbudzuje predstavu, že je daná výnimka z náhodného
výberu, keďže podľa rozvrhu práce (všeobecné pravidlo č. 13) a zákona [§ 51 ods. 4 písm. a) zákona č.
757/2004 Z. z.] malo dôjsť k prerozdeleniu veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. To, či
k takému prerozdeleniu došlo mala žalovaná možnosť si preveriť nazretím do súdneho spisu a
evidenčných pomôcok (§ 51 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z.). Tieto evidenčné pomôcky však nemusia
byť súčasťou súdneho spisu (I. ÚS 74/2020), pričom žalovaná neuviedla žiadnu relevantnú skutočnosť
spôsobilú vzbudiť reálnu pochybnosť o porušení požiadavky náhodilosti pri pridelení veci konkrétnemu
sudcovi. Žalovaná taktiež pomocou konkrétnych okolností netvrdí, že by vec nebola pridelená v súlade s

požiadavkami plynúcimi zo zákona a príslušného rozvrhu práce. Najvyšší súd nemohol založiť dovolací
prieskum na takto nedostatočných námietkach. To platí primerane aj pre odvolací súd, vzhľadom na
rovnaký nedostatok odvolacích námietok. Strana sporu nemá právo, aby súd pri neurčitých námietkach
vysvetľoval celý postup a podmienky zmeny v osobe zákonného sudcu, a to najmä keď tento zo súdneho
spisu a verejne prístupného rozvrhu práce vyplýva. V opačnom prípade by strane sporu stačila pre

úspešnýprieskumnapadnutéhosúdnehorozhodnutia,resp.konaniaktorémupredchádzalo,všeobecná
námietka v intenciách § 365 ods. 1 písm. c) CSP alebo § 420 písm. e) CSP. Napriek názvu úradných
záznamov, je z príslušných dodatkov rozvrhu práce zrejmé, že sa použilo pravidlo prerozdelenia veci
zabezpečujúce náhodný výber sudcu, pričom práve rozvrh práce je v rovine práva na zákonného sudcu
kľúčový.

53. Najvyšší súd taktiež poukazuje na v úradných záznamom nesprávne zvolené označenie dlhodobo
neprítomného sudcu ako zastupovaný sudca. V tomto prípade totiž nešlo o vylúčenie sudcu alebo
náhlu prekážku brániacu sudcovi vykonať jednotlivé úkony [§ 50 ods. 2 písm. c) zákona č. 757/2004 Z.
z.]. Tento nedostatok sa však týka len samotného úradného záznamu, pričom z príslušných dodatkov,

resp. príslušných rozvrhov práce vyplýva, že ide o sudcu, ktorý bol dlhodobo neprítomný a ktorému
sa z dôvodu jeho návratu opätovne prideľujú nerozhodnuté a nevybavené veci, ktoré z dôvodu
jeho neprítomnosti boli prerozdelené všetkým, resp. niektorým sudcom vybavujúcim tú istú agendu
(všeobecné pravidlo č. 13). Toto vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

54. Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na to, že došlo k zmene v osobe zákonného sudcu ešte pred
zmenami uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto zmeny žalovaná však nenamietala.
Po prvotnom pridelení veci zákonnému sudcovi, pánovi JUDr. Jaroslavovi Kanderkovi (č. l. 16),
došlo k prerozdeleniu jeho nerozhodnutých a nevybavených vecí vedených v senáte 21Cb, a to
pre jeho dlhodobú práceneschopnosť medzi všetkých sudcov vybavujúcich tú istú agendu (opatrenie

predsedníčky súdu prvej inštancie na č. l. 21 a rozvrh práce ňou vyhotovený na rok 2013 v znení od
1. júna 2013). V takom prípade malo dôjsť k prerozdeleniu vecí náhodným výberom medzi sudcov v
tej istej agende [JUDr. Daniela Baranová, JUDr. Dana Farkášová, JUDr. Tomáš Novák a JUDr. Štefan
Tomašovský (pomer 1 : 1 : 1 : 1)]. Ide tak o použitie všeobecného pravidla v tom čase pod č. 14
(v roku 2018 a 2019 pod č. 13) pre zmenu v osobe zákonného sudcu v dôsledku jeho dlhodobej

práceneschopnosti, a to pri dodržaní podmienky náhodného výberu aspoň z dvoch sudcov (§ 51 ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z.). Vec bola pridelená nakoniec pánovi sudcovi JUDr. Tomášovi Novákovi (č.
l. 22).

55. Následne došlo k vráteniu veci zákonnému sudcovi, pánovi JUDr. Jaroslavovi Kanderkovi (č. l. 23),

čo vyplýva z úradného záznamu z 22. júla 2013 (č. l. 23). Z predmetného vyplýva, že vec sa vrátila
zastupovanému sudcovi, čomu zodpovedá aj v spise založené pridelenie veci tomuto sudcovi (č. l.
24). Ide tak o rovnakú situáciu ako už bola uvedená vyššie v prípade vrátenia veci zákonnému sudcovi
od sudcu JUDr. Štefana Tomašovského. Vo všeobecnom pravidle č. 14 rozvrhu práce na rok 2013 v
znení od 1. júla 2013 sa predpokladalo pridelenie veci dlhodobo neprítomnému zákonnému sudcovi v

prípade jeho návratu. Zároveň z daného rozvrhu práce vyplýva, že pán sudca JUDr. Jaroslav Kanderka
bol sudcom, ktorý vykonával funkciu sudcu na príslušnom súde.56. Najvyšší súd tak konštatuje, že zásada zákonného sudcu ako jedna zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu bola v tomto prípade zachovaná, resp. žalovaná
nekonkretizovala také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť reálnu pochybnosť o porušení tejto

zásady a ktoré by tak mohli byť predmetom odvolacieho a následne aj dovolacieho prieskumu. Dovolacia
námietka tykajúca sa inštitútu zákonného sudcu tak nie je v rovine § 420 písm. e) a f) CSP relevantná.

57. Žalovaná ďalej v dovolení namietala, že odvolací súd sa nevysporiadal s argumentmi uvedenými v
jej odvolaní. Konkrétne uviedla argument, že jej nevznikla povinnosť uhradiť zostávajúcu časť kúpnej

ceny, pretože žalobkyňa si nesplnila povinnosti, ktoré boli predpokladom pre jej uhradenie (nevystavila
bankovú záruku). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že obdobný argument žalovaná
uplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie (odsek 7. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).
Súd prvej inštancie aj poskytol odpoveď na tento argument, keď uviedol, že nebol dôvod, aby žalobkyňa
vystavila bankovú garanciu na záručnú lehotu zariadenia. To platí pritom podľa súdu za zisteného
skutkového stavu, keď žalovaná bez súhlasu a upovedomenia žalobkyne urobila neodborný zásah do

zariadeniajehosvojvoľnoudemontážouvzáručnejdobebezprítomnostitechnikovžalobkyne(odsek34.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). K tomuto skutkovému zisteniu žalovaná v dovolaní uvádza,
že nebolo preukázané a súd v danom smere nevykonával dokazovanie. Z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie vyplýva, že k zisteniu o demontáži zariadenia bez toho, aby o tom oboznámila žalovaná
žalobkyňa, súd dospel na základe vyhodnotenia tvrdení strán sporu, keď príslušne tvrdenie žalobkyne

o tom žalovaná relevantným spôsobom nepoprela (tiež odsek 34.). Hodnotenie tvrdení strán sporu je
jedným zo spôsobov zisťovania skutkového stavu veci (čl. 15 ods. 1 CSP a § 151 CSP). Toto zistenie
však žalovaná nenamieta ako nesprávnosť, najmä neuvádza okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o
arbitrárnosti tohto hodnotenia skutkového stavu. Najvyšší súd k tomu dopĺňa, že odvolací súd, okrem
toho, že uviedol príslušný argument žalovanej, ako aj odpoveď súdu prvej inštancie (odsek 4. a 8.

odôvodnenia napadnutého rozsudku), poskytol žalovanej osobitnú odpoveď, hoci totožnú s odpoveďou
súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho súdu bolo zmyslom vystavenia bankovej záruky žalobcom, že
ak by v prípade reklamácie, resp. závad stroja v záručnej dobe žalobkyňa tieto závady neodstránila,
kompenzovala by si žalovaná náklady s tým spojené z bankovej záruky. Vzhľadom na to, že žalovaná
bez upovedomenia žalobkyne stroj demontovala, porušila svoj záväzok zo zmluvy, a teda vystavenie

bankovej záruky žalobkyňou stratilo zmysel (odsek 23. odôvodenia napadnutého rozsudku). Žalovaná v
dovolaní vyjadrila názor, že zmysel vystavenia bankovej záruky bol naplnený, keď zariadenie po dodaní
prestalo riadne fungovať, k odstráneniu vád nedošlo a žalovaná sa nemohla uspokojiť z bankovej záruky.
Zo zisteného skutkového stavu tieto okolnosti však nevyplývajú. Jej názor tak nemá podklad v zistenom
skutkovom stave, ktorého hodnotenie relevantným spôsobom ani nenamieta. V tejto súvislosti najvyšší

súd poukazuje na to, že žalovaná nemá právo, aby sa súd s jej názormi stotožnil (IV. ÚS 22/04). S
námietkou žalovanej o neakceptovaní jej návrhu na vypočutie zamestnancov k uvedenej skutočnosti
bez riadneho odôvodnenia sa najvyšší súd vysporiada ďalej v príslušnej časti.

58. Podľa žalovanej odvolací súd neuviedol a nevysvetlil dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu vo

vzťahu k samotným reklamovaným vadám. Uvádza k tomu skutkové okolnosti o nefungovaní stroja
a nedosahovaní odsúhlasených parametrov, ako aj o tom, že žalobkyňa nesplnila povinnosti podľa
Nákupného príkazu. Tieto však zo súdmi zisteného skutkového stavu nevyplývajú. Najvyšší súd dopĺňa,
že k vadám stroja sa súd prvej inštancie vyjadril. V prvom rade zistil, že reklamované závady neboli
spôsobené vinou žalobkyne, ale neodbornými a chybnými zásahmi žalovanej, žalobkyňa ich však na

svoje náklady odstránila (odsek 11. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Ďalej posúdil, že
dosiahnutie kapacity zariadenia je dané nielen výkonom, ale aj odbornosťou a skúsenosťou obsluhy
zariadenia a pravidelným dostatočným prísunom vstupných materiálov. Práve posledné dva faktory
žalovaná nezvládla (odsek 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie sa tak
dostatočne vysporiadal s otázkou reklamovaných vád, pričom odvolací súd tieto prevzal do konštatačnej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (odsek 2. a 4.), čo možno považovať za správny a dostatočný
postup (§ 387 ods. 3 CSP).

59. Žalovaná ďalej nesúhlasí so zistením súdu, že zmluvná pokuta nebola medzi stranami dojednaná.
Neuvádza však okolnosti viažuce sa k hodnoteniu daného skutkového zistenia, ktoré by zakladali

jeho arbitrárnosť, a teda aj dovolací dôvod podľa § 431 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP (II.
ÚS 279/2021, II. ÚS 279/2021, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012, III. ÚS 104/2022). Ide
tak len o vyjadrenie nesúhlasu s určitým hodnotením, čo bez iného nie je spôsobilé vyvolať dovolací
prieskum napadnutého rozsudku v rozsahu takého vyjadrenia (3Cdo/55/2017). Žalovaná neformulovalakonkrétne a jasne neuviedla, v čom spočívajú zjavné rozpory, protirečenia, v čom sú závery a úvahy
súduvrozporesprirodzenoulogikouačovnášarelevantnépochybnostiústavnoprávnehocharakterudo
procesu hodnotenia dôkazov, tvrdení strán sporu alebo iných zdrojov, ktoré nepodliehajú dokazovaniu

[I. US 275/2019 (45/2019)]. Žalovaná v odvolaní rovnako ako v dovolaní tvrdila, že si za každé zníženie
použiteľnosti zariadenia z dôvodu na strane dodávateľa uplatnila zmluvnú pokutu. Súdy však nedospeli
k skutkovému zisteniu o znížení použiteľnosti zariadenia z dôvodu na strane dodávateľa. Odvolací súd
výslovne aj k odvolacej námietke v tomto zmysle doplnil, že žalovaná nepreukázala opodstatnenosť
zmluvnej pokuty za zníženie použiteľnosti stroja. Poukázal následne na to, že stroj bol odovzdaný v

súlade s dohodnutými podmienkami a reklamácie žalovanej boli neopodstatnené, spôsobené chybami
obsluhy žalovanej a nemali nič spoločné s projektovou kapacitou stroja (odsek 26. odôvodnenia
napadnutého rozsudku). Bez ohľadu na zistenie súdu prvej inštancie o dohode na zmluvnej pokute,
odvolací súd dáva odpoveď, že by ani nemala za zisteného skutkového stavu opodstatnenie. Nebol
tak ani dôvod, aby sa súdy zaoberali otázkou započítania, pričom žalovanou tvrdenou pohľadávkou na
zaplatenie zmluvných pokút, ako z uvedeného vyplýva, sa súdy zaoberali.

60. V záujme zachovania práva na spravodlivý proces v rozsahu princípu kontradiktórnosti konania,
súd musí dať stranám sporu možnosť, aby sa s novými prostriedkami oboznámili a vyjadrili k nim svoje
stanovisko. Takúto možnosť poskytol súd prvej inštancii žalovanej na pojednávaní (č. l. 324), na ktorom
žalobkyňa tvrdila (ako vo svojom skoršom podaní z 11. mája 2017), že stroj bol demontovaný. Dané

pojednávanie tak predstavovalo priestor zabezpečujúci uskutočňovanie procesných práv žalovanej
smerujúcich k naplneniu princípu kontradiktórnosti konania, a to v intenciách princípu ústnosti podľa čl.
12 CSP. Najvyšší súd len k tomu dopĺňa, že aj na pojednávaní možno uplatňovať prostriedky procesného
útoku, ktorými sú aj skutkové tvrdenia. Žalobkyňa mohla svoje procesné práva na pojednávaní uplatniť,
a to aj spôsobom odôvodňujúcim potrebu určenia lehoty na oboznámenie sa s novými prostriedkami a

vyjadreniesaknimvychádzajúczpotrebystranysporumaťmožnosťrealizovaťzásadukontradiktórnosti
konania v primeranej dobe, prípadne aj v primeranej podobe (rozsudok ESĽP z 3. marca 2000 vo veci
Krčmář a ďalší proti Českej republike, sťažnosť č. 35376/97). Je však na úvahe súdu, či tak pri výkone
svojho dohľadu nad riadnym priebehom konania (čl. 10 ods. 2 CSP) bude postupovať. To by umožňovalo
súdu pojednávanie podľa § 183 ods. 1 CSP odročiť alebo ho podľa § 41 ods. 7 vyhlášky č. 543/2005 Z.

z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské
súdy v znení neskorších predpisov v spojení s čl. 10 ods. 2 CSP prerušiť. Žalovaná však nenamieta, že
byiniciovalatakýtopostupsúduprvejinštancie.Zuvedenéhotakvyplýva,žežalovanábolaoboznámená
o tvrdeniach žalobkyne, mala možnosť sa k nim vyjadriť a svojou procesnou pasivitou nedala priestor
súdu, aby posúdil potrebu strany sporu mať možnosť realizovať zásadu kontradiktórnosti konania v

primeranej dobe, prípadne aj v primeranej podobe, čo by ďalej mohlo byť predmetom odvolacieho a
dovolacieho prieskumu.

61. Žalovaná v dovolaní tvrdí, že za účelom vyvrátenia tvrdení žalobkyne (o demontáži) navrhla na
pojednávaní (č. l. 324) výsluch jej zamestnancov. V súlade s princípom racionality najvyšší súd k

tomu uvádza, že súd prvej inštancie dospel k opodstatnenému záveru, že žalovaná nepoprela tvrdenie
o demontáži (odsek 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), čomu zodpovedá aj prednes
žalovanej na pojednávaní. Preto by vykonanie takého dôkazu k uvedenému zisteniu bolo v zmysle
§ 151 CSP nadbytočné. Z príslušnej zápisnice o pojednávaní vyplýva, že žalovaná navrhla vypočuť
pracovníkov, ktorí boli v styku s prevádzkou, a to však k okolnostiam chodu stroja. Urobila tak po

výpovedi svedka pána C. H., ktorý uviedol okolnosti k chodu stroja pri jeho montovaní a spúšťaní stroja
u žalovanej a k správnej obsluhe stroja pri jeho zastavení (stlačenie tlačidla stop). K inštalácii stroja a
k závadám stroja (stlačené tlačidlo stop) sa vyjadrila žalobkyňa ešte pred daným pojednávaním (odsek
4. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, resp. č. l. 139). K tomuto sa mala možnosť žalovaná tiež
vyjadriť ešte pred pojednávaním, keď s týmto bola oboznámená, pričom k iným tvrdeniam žalobkyne

sa žalovaná vyjadrila (č. l. 197, 214 a 215). V tejto rovine nie je odôvodnenie súdu prvej inštancie o
zamietnutí návrhu žalovanej arbitrárne (odsek 35. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Najvyšší
súd dopĺňa, že žalovaná neuviedla, na preukázanie ktorých svojich tvrdení navrhla vykonať výsluch
pracovníkov, pričom ani konkrétne nešpecifikovala jednotlivých svedkov. Naviac vo vzťahu k zamietnutiu
návrhu, ktorý sa mal týkať chodu stroja a nie jeho demontáže, žalovaná neuviedla konkrétne okolnosti,

ktoré by odôvodňovali arbitrárnosť v postupe súdu.

62. Súd prvej inštancie svojím uznesením z 11. marca 2019 č. k. 21Cb/53/2013-259 vyhovel návrhu na
vstup súčasnej žalobkyne do konania namiesto pôvodnej žalobkyne. Žalovaná považuje za nesprávne,že sa k tomuto ako k vade zmätočnosti odvolací súd nevyjadril. Za podmienok uvedených v § 365
ods. 2 CSP možno v odvolaní namietať aj vadu takého procesného rozhodnutia. V odvolaní, ako ani v
dovolaní však žalovaná nešpecifikuje takú vadu. Naviac ide o rozhodnutie, ktorým nie je súd viazaný pri

rozhodovaní vo veci samej z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie [1VCdo/4/2024 (R 36/2025)]. Nič tak
nebránilo žalovanej, aby namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie (novej) žalobkyne. V tomto
ponímaní tak išlo o nepodstatnú námietku, ku ktorej sa teda odvolací súd nemusel vyjadriť. To isté
platí aj pre existenciu súboru, ktorého obsahom je rozhodnutie, ale s iným dátumom. V takom prípade
nemôže najvyšší súd konštatovať, že by akýmkoľvek spôsobom došlo k porušeniu práva žalovanej na

spravodlivý proces.

63. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie najvyšší súd konštatuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania, a to v intenciách § 420 písm. f) CSP v spojení s § 431 CSP vo vzťahu k nevysporiadaniu
sa s námietkou rozhodnutia ultra petitum a k arbitrárnemu hodnoteniu dôkazov, na podklade ktorého
odvolací súd dospel k právnemu záveru o uznaní záväzku zo strany žalovanej.

64. Najvyšší súd pre úplnosť dopĺňa, že v priebehu dovolacieho konania došlo k zmene právnej formy
žalovanej, a to z akciovej spoločnosti na spoločnosť s ručením obmedzeným, pritom rovnako ako v
prípade takej zmeny u obchodnej spoločnosti založenej podľa slovenského práva, aj v prípade žalovanej
ostalo pridelené rovnaké identifikačné číslo organizácie. Najvyšší súd tak naďalej konal so žalovanou

ako so stranou s procesnou subjektivitou, pričom v záhlaví tohto rozhodnutia prihliadol na uvedenú
transformáciu.
65. Žalovaná žiadala aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Najvyššiemu súdu však neboli
z dovolania zrejmé žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na podklade ktorých by mohol pristúpiť
k odloženiu vykonateľnosti v zmysle § 444 ods. 1 CSP. Preto o tomto návrhu osobitne v priebehu

dovolacieho konania nerozhodol, na čo nebol ani povinný (m. m. IV. ÚS 578/2022 a II. ÚS 483/2022).

66. Keďže je dovolanie žalovanej dôvodné, najvyšší súd pristúpil podľa § 449 ods. 1, 2 CSP k zrušeniu
napadnutého rozsudku a aj rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko nápravu nie je možné dosiahnuť len
zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. V ďalšom konaní bude potrebné, aby súd prvej inštancie vec

opätovne prejednal a rozhodol v intenciách vyššie uvedených právnych názorov najvyššieho súdu, ktoré
sú pre neho záväzné (§ 455 CSP). Nad rámec dovolacích námietok najvyšší súd dáva do pozornosti
súdu prvej inštancie, že nakoľko v danom prípade ide o spor medzi slovenským a cudzím (poľským)
subjektom, bude potrebné tiež odôvodniť otázku právomoci a rozhodného práva, podľa ktorého bude
vec posudzovať. Keďže najvyšší súd vracia vec na nové konanie a rozhodnutie, vychádzajúc z princípu

okamžitej aplikability procesných noriem vec vrátil súdu príslušnému na konanie podľa § 22 písm. b)
CSP a nie tomu, ktorý vydal vo veci rozsudok.

67. O trovách pôvodného konania a aj o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§
453 ods. 3 CSP).

68. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.