Uznesenie – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/132/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124208056
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5124208056.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov Mgr. Andreja Kekelyho a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobkyne: A. B., C.
D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XXX, XXX XX E. – F. G., štátna občianka SR, proti
žalovanej: G. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX H. E., štátna občianka SR,
zastúpenej JUDr. Danielom Terešom, advokátom so sídlom Družstevná 285/20, 017 01 Považská

Bystrica,IČO:54342716,ozrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva,oodvolanížalobkyne
a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/65/2024-94 zo dňa 30. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie o odvolaní žalobkyne zastavuje.

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 46C/65/2024-94 zo dňa 30. apríla 2025
vo výroku II. o trovách konania mení nasledovne:

Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %.

Vo zvyšnej, t. j. vo výroku I., zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 46C/65/2024-94 zo dňa
30.04.2025 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou
na súd dňa 16.07.2024 domáhala voči žalovanej zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. G., evidovaným na LV č. XX pre okres a obec E.,
katastrálne územie G., a to pozemkom C-KN parcele č. 153 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere

414 m2 a C-KN parcele č. 154 – záhrada o výmere 368 m2 a stavbe rodinného domu súpisné č. XX,
postavenému na pozemku C-KN parcele č. 153.
3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd pri svojom rozhodovaní dôsledne vychádzal z ust.
§ 142 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, keď skúmal všetky tri spôsoby vyporiadania podielového
spoluvlastníctva rešpektujúc ich poradie, ktoré bolo preň záväzné. Nadväzne na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že prvý spôsob – reálne rozdelenie predmetu spoluvlastníctva podľa

výšky podielov medzi jednotlivých spoluvlastníkov neprichádza do úvahy, pretože medzi stranami
bolo nesporné, že predmetné nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné, keďže strany sporu sa zhodli
na tom, že ide o menší rodinný dom, ktorý nie je technicky deliteľný na funkčné celky podľa výšky
spoluvlastníckych podielov strán sporu (3/4 v prospech žalovanej a 1/4 v prospech žalobkyne). Zároveň
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že reálna deliteľnosť domu nie je vhodná ani s ohľadom na
komplikované animózne vzťahy strán sporu. V danom prípade však neprichádza do úvahy ani druhý

spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním sporných nehnuteľností do výlučného
vlastníctva niektoréhozo spoluvlastníkov. Žalobkyňa nemá o nehnuteľnosti záujem. Žije v Bratislave, sporný dom neužíva,
a súčasne už nemá záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. Žalovaná najskôr vo svojich
písomných vyjadreniach súhlasila s prikázaním sporných nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva

s vyplatením primeranej náhrady žalobkyni v sume 9 625,00 eur, v priebehu sporu však zmenila názor
a o domovú nehnuteľnosť už aktuálne nemá záujem, pretože jej finančné možnosti nedovoľujú už
žalobkyňu vyplatiť akýmkoľvek finančným výplatkom. Zdôraznila, že žije sama s maloletým synom
v byte, za ktorý platí splátky hypotéky. Za popísanej situácie okresný súd nemohol prikázať niektorému
z nich nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, a to ani v prípade, že ide o majoritného spoluvlastníka.

Následne konajúci súd vyhodnocoval tretí spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
stanoveným zákonom - nariadenie predaja veci a rozdelenie výťažku z predaja podľa veľkosti
spoluvlastníckych podielov. Za štandardných okolností by tento spôsob prichádzal do úvahy ako vhodný
a logický. Na základe vykonaného dokazovania však súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany
sporu sú síce podielovými spoluvlastníčkami sporných nehnuteľností, avšak v posudzovanom prípade
existuje dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorým je nesporná skutočnosť, že dom užíva a býva v ňom

otec strán sporu ako pôvodný vlastník nehnuteľností, ktorý svoj podiel vo výške 1 v roku 2022 previedol
na žalovanú.
4. Navyše pri prevode spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach
z otca na žalovanú nebolo možné zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania,
nakoľko v prípade podielového spoluvlastníctva je možné zriadiť vecné bremeno len na nehnuteľnosť

ako celok, no nie na jednotlivé podiely. Aby bolo možné povoliť vklad
dokatastranehnuteľností,jetedapotrebné,abyvšetkyspoluvlastníckepodielybolizahrnutédozmluvyo
zriadení vecného bremena. Keďže žalovaná tvrdila, že žalobkyňa odmietla zriadenie vecného bremena
v prospech ich otca v dotknutej domovej nehnuteľnosti, bez jej súhlasu ako podielovej spoluvlastníčky,
žalovaná nemohla ich otcovi legálne zabezpečiť v nej právo doživotného bývania. Toto tvrdenie

žalobkyňa nepoprela, iba uviedla, že žalovaná, ktorá získala otcov podiel na nehnuteľnosti, mu bola
povinná zabezpečiť bývanie. Na druhej strane samotná žalobkyňa uviedla, že je presvedčená o tom,
že otcovi by malo byť umožnené v nehnuteľnosti (dome) dožiť, keďže si to sám želá. V kontexte celej
prejednávanej veci skutočnosť, že v predmetnej domovej nehnuteľnosti reálne žije XX-XXXXX otec strán
sporu, ktorý v nej žije 30 rokov a praje si v nej pokojne dožiť, konajúci súd vyhodnotil ako dôvod hodný

osobitného zreteľa, keď zároveň zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa i žalovaná majú zabezpečené
vlastné bývanie, a preto riešenie otázky vyporiadania tohto podielového spoluvlastníctva nepredstavuje
pre nich (na rozdiel od ich otca) v čase rozhodovania súdu existenčnú otázku. Samotná žalobkyňa
uviedla, že nehnuteľnosť neužíva, nenavštevuje ju, otca videla po dvoch rokoch, a to z dôvodu zlých
vzťahov so žalovanou. Je však nesporné,

že rovnako ako žalobkyňa, aj žalovaná má vlastné bývanie. Nehnuteľnosť však podľa tvrdení žalobkyne,
nepopretých žalovanou, užíva výlučne žalovaná. Nadväzne súd prvej inštancie dospel k záveru, že by
bolo v rozpore s princípom spravodlivosti, de facto „potrestať“ otca strán sporu – osobu vyššieho veku,
negatívnymi vzťahmi v rodine a nariadením predaja sporných nehnuteľností, čo by pre neho znamenalo
stratu bývania a upretie mu práva na obydlie. Za popísanej situácie je preto najspravodlivejším

riešením konštatovanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a zamietnutie žaloby ako výnimočného
spôsobu meritórneho rozhodnutia vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
5. Vo vzťahu k výroku II. o trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2
CSP. Vychádzal z toho, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v zmysle
§ 142 Občianskeho zákonníka je konaním iudicium duplex, t. j. konaním, v ktorom majú obe strany

postavenie žalobcu aj žalovaného a ide o konania v prospech oboch strán. Pre potrebu priznania trov
konania konajúci súd vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej platí, že žalobca pre
prípad vyhodnotenia úspechu v spore musí v predsúdnom konaní navrhovať rovnakú možnosť zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ako aj v samotnom žalobnom petite, pričom súd musí aj
totožným spôsobom rozhodnúť. Iba v takom prípade má žalobca postavenie úspešnej strany sporu.

V danej súvislosti okresný súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4MCdo/10/2012, podľa ktorého podielový spoluvlastník dosiahol v súdnom konaní zrušenie podielového
spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu s presne takým spôsobom vysporiadania, na akom
sa márne pokúšal s druhým spoluvlastníkom dohodnúť a aký následne navrhol v súdnom konaní, bol
v súdnom konaní v plnom rozsahu úspešný. V prejednávanej veci žalobkyňa v predsúdnom konaní

písomne oslovila žalovanú s návrhom na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a žalovaná bola
nečinná. Súd žalobu zamietol z dôvodov hodných osobitného zreteľa a dospel k záveru, že túto
skutočnosť nemožno zohľadniť ako úspech či neúspech žiadnej zo strán sporu. Inak povedané, žiadna
zo strán sporu nebola v konaní úspešná, a to s prihliadnutím na celkové okolnosti prejednávanejveci, ktoré bolo potrebné zohľadniť aj pri rozhodovaní o trovách konania. Zamietnutie žaloby nie je
prejavom úspechu žalovanej, pretože táto na zamietnutí žaloby nemala žiadnu zásluhu. Sama pritom
o nadobudnutie nehnuteľností nemá záujem a za štandardných okolností považovala

za vhodný spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva nariadením ich predaja.
Na účely rozhodnutia však prvoinštančný súd zohľadnil potreby otca strán sporu a jeho právo na bývanie
a dožitie v nehnuteľnosti, nakoľko jeho deti – strany sporu mu toto neboli schopné legálnou formou (napr.
zriadeným vecného bremena) zabezpečiť. Z uvedeného dôvodu okresný súd rozhodol tak, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa
domáhala jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie sa v priebehu súdneho konania ani
pri rozhodovaní v merite veci nevysporiadal so všetkými spornými, resp. nespornými otázkami
a jeho rozhodnutie vychádza len z nepodložených tvrdení žalovanej. Predovšetkým vyčítala súdu

prvej inštancie, že sa nezaoberal prípadnou úpravou výšky primeranej náhrady za prikázanie
spoluvlastníckeho podielu žalobkyne k nehnuteľnostiam do vlastníctva žalovanej, ktoré by umožnilo
vec rozhodnúť tak, že by spoluvlastnícky podiel žalobkyne bol prikázaný do výlučného vlastníctva
žalovanej. Žalovaná pritom pôvodne prejavila vôľu nadobudnúť spoluvlastnícky podiel žalobkyne.
V priebehu sporu však zmenila svoj názor a tvrdila, že nie je dostatočne solventná, aby mohla

žalobkyni za jej spoluvlastnícky podiel vyplatiť akúkoľvek finančnú náhradu. Súd bol teda v tomto spore
povinný vykonať riadne dokazovanie o (ne)solventnosti žalovanej, a nie si len osvojiť rozporné tvrdenia
žalovanej. Žalobkyňa nenavrhovala v priebehu konania zrušenie podielového spoluvlastníctva predajom
nehnuteľností a rozdelenie výťažku podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov, pretože ho nepovažuje
za vhodný. Aj tento variant by však bol možný a z morálneho hľadiska akceptovateľný. Žalovaná totiž

nadobudla spoluvlastnícky podiel vo výške 2/4 k dotknutým nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy
od svojho otca za kúpnu cenu 1,00 eur. V prípade predaja nehnuteľností a rozdelenia výťažku podľa
veľkosti spoluvlastníckeho podielu by teda žalovaná mala možnosť zabezpečiť otcovi z tohto výťažku
náhradné bývanie. Žalobkyňa
sa nestotožnila ani s názorom konajúceho súdu, že v danom prípade existujú dôvody osobitného zreteľa,

ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie jej žaloby. Návštevou u svojho otca žalobkyňa zistila, že napriek
skutočnosti, že otec previedol na žalovanú svoj spoluvlastnícky podiel na dotknutých nehnuteľnostiach
(prakticky jej ho daroval), žalovaná ho hrubo zanedbáva a neposkytuje otcovi ani základnú pomoc
a prostriedky a chová sa k nemu v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Otec síce žije v sporných
nehnuteľnostiach, no je tam v úplne nevyhovujúcich podmienkach a zanedbanom stave. Z uvedeného

je zrejmé,
že v danom prípade neboli splnené zákonné dôvody pre vydanie napadnutého rozsudku. Súčasne
žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi, ktoré boli do
konania predložené a taktiež jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené.

8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala včas odvolanie i žalovaná, a to proti jeho výroku II.
o trovách konania, ktorá sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania
v rozsahu 100 %. Súčasne žiadala, aby odvolací súd žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Odvolateľka namietala, že neboli splnené procesné podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia, ako
aj to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a tiež, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. a),
f) a h) CSP].
10. Uviedla, že práve žalobkyňa zavinila vznik trov tohto konania, ktoré nikdy nemuseli vzniknúť.

Zistený skutkový stav a návrhy sporových strán v konaní (keď žalobkyňa navrhovala prikázať dotknuté
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej a žalovaná navrhovala žalobu žalobkyne v celom
rozsahu zamietnuť) a následný výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby jednoznačne
preukazuje, že žalovaná bola v tomto spore v celom rozsahu úspešná, čo súčasne zodpovedá
rovnakému neúspechu žalobkyne v tomto konaní. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie

o trovách konania aplikáciou ust.
255 ods. 2 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia však vôbec neuvádza, že by niektorá sporová strana
mala v spore čo i len čiastočný úspech. Podľa názoru odvolateľky označené zákonné ustanovenie nie
je na prejednávanú vec aplikovateľné. Preto ani neprichádzado úvahy, aby súd žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že žalovaná nemala záujem o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam a preto navrhovala, aby súd žalobu v celom rozsahu

zamietol. Žalovaná chcela totiž zachovať súčasný právny stav, najmä vzhľadom na skutočnosť, že
v predmetnom rodinnom dome žije otec sporových strán, ktorý nemá inú možnosť bývania a odmieta
ísť do domova pre seniorov. Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam by bolo výhradne na prospech žalobkyne, ktorá sa podanou žalobou snažila speňažiť
jej patriaci svoj spoluvlastnícky podiel na nich a získať tak finančné prostriedky. Žalobkyňa pritom vedela,

že žalovaná nemá záujem o nadobudnutie jej spoluvlastníckeho podielu k spoločným nehnuteľnostiam
a tiež,
že v dotknutom rodinnom dome žije otec sporových strán, ktorý nemá inú možnosť bývania
a odmieta ísť bývať do domova pre seniorov. Ďalej žalovaná poukázala na to, že z listu
zo dňa 03.05.2024, ktorý žalobkyňa predložila súdu na pojednávaní dňa 30.04.2025, vyplýva, že
žalobkyňa navrhla prevod svojho spoluvlastníckeho podielu v prospech žalovanej za sumu 20.000,00

eur. V žalobe však už žiadala za svoj spoluvlastnícky podiel k dotknutým nehnuteľnostiam náhradu
v sume 9.625,00 eur a následne vo svojom vyjadrení (replike) túto sumu zvýšila na 19.000,00 eur.
Žalobkyňa teda pred podaním žaloby navrhla žalovanej
za svoj spoluvlastnícky podiel k dotknutým nehnuteľnostiam náhradu v inej (vyššej) sume v porovnaní
so sumou, ktorú následne od nej žiadala v tomto súdnom konaní. Okrem toho žalovaná už pred

písaním a zaslaním predmetného listu odmietla odkúpiť od žalobkyne jej spoluvlastnícky podiel
k dotknutým nehnuteľnostiam za sumu 20.000,00 eur, čo vyplýva aj z obsahu spisu. Už z uvedených
skutočnostíjezrejméapreukázané,žepredmetnýlistžalobkynenikdynemoholprispieťkmimosúdnemu
zrušeniuavyporiadaniupodielovéhospoluvlastníctvakdotknutýmnehnuteľnostiam.Nejdetedaoriadnu
predžalobnú výzvu,

ale o absolútne bezpredmetný list, najmä vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ aj súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že žalobu zamietol z dôvodov hodných osobitného
zreteľa a dospel k záveru, že túto skutočnosť nemožno zohľadniť ako úspech či neúspech ktorejkoľvek
strán sporu, túto úvahu považuje žalovaná za absolútne nesprávnu a nelogickú. Žalovaná totiž v rámci
svojej procesnej obrany od začiatku konania navrhovala žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť,

keď uvádzala, že v dotknutom rodinnom dome žije otec sporových strán, ktorý nemá inú možnosť
bývania a odmieta odísť do domova pre seniorov, čo zakladá existenciu dôvodu osobitného zreteľa,
pre ktorý by súd nemal zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Už
z uvedeného je zrejmé a preukázané, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v merite veci stotožnil
s procesnou obranou žalovanej a v konaní rozhodol v zmysle jej návrhu, čo jednoznačne indikuje,

že žalovaná bola v konaní úspešná v celom rozsahu (v rozsahu 100 %). Naproti tomu žalobkyňa
bola v tomto spore v celom rozsahu neúspešná. Žalovaná vyčítala súdu prvej inštancie, že absolútne
bagatelizoval jej postoj v konaní - jej skutkové a právne tvrdenia prezentované v rámci procesnej obrany.
Odvolateľka opätovne poukázala na to, že si v konaní splnila svoje procesné povinnosti a uviedla
rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré žalobkyňa súdu účelovo zamlčala (najmä to, že v dotknutom

rodinnom dome žije otec sporových strán, ktorý nemá inú možnosť bývania a ktorý odmieta odísť do
zariadenia
pre seniorov a jeho vôľou je dožiť v tejto nehnuteľnosti). Za absolútne vymyslené označila žalovaná
tvrdenie súdu prvej inštancie, že ako vhodný spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva
akceptovala nariadenie predaja spoločných nehnuteľností, keďže takýto spôsob vyporiadania

podielového spoluvlastníctva nepovažovala za vhodný vzhľadom na to, že dotknutý rodinný dom
predstavuje obydlie otca sporových strán. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na to, že strany sporu
neboli svojmu otcovi schopné legálnou formou (napr. zriadením vecného bremena) zabezpečiť bývanie
v dotknutej domovej nehnuteľnosti, žalovaná zdôraznila, že bola to práve žalobkyňa, ktorá odmietla
v prospech ich otca zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania

dotknutých nehnuteľností.

11. Podaním zo dňa 24.06.2025, ktoré došlo na Okresný súd Žilina dňa 27.06.2025, žalobkyňa zobrala
svojeodvolanieprotinapadnutémurozsudkuvcelomrozsahuspäťažiadala,abyodvolacísúdodvolacie
konanie o jej opravnom prostriedku zastavil.

12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok okresného súdu
vo výroku I. ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila voči žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.13. V celom rozsahu sa stotožnila s argumentáciou súdu prvej inštancie prezentovanou v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ustálenú judikatúru súdov SR i ČR, ako aj individuálne
okolnosti prejednávaného prípadu, považovala odvolanie žalobkyne

za nedôvodné.

14. Ďalšie podania strán sporu v štádiu odvolacieho konania neboli produkované.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
toto rozhodnutie v napadnutom výroku II. o trovách konania v zmysle
§ 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a odvolacie konanie
o odvolaní žalobkyne vzhľadom na jej procesný úkon v zmysle § 369 ods. 3 CSP zastavil.

16. Podľa ust. § 369 ods. 1 CSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ

vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

17. V zmysle ust. § 369 ods. 3 CSP, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací
súd odvolacie konanie zastaví.

18. S ohľadom na procesný úkon žalobkyne a po zistení, že o jej odvolaní nebolo doteraz rozhodnuté,
preto je ho možné vziať späť, odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia odvolacie konanie
o odvolaní žalobkyne zastavil.

19. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania (výrok II.), ktoré žalovaná napadla

odvolaním, odvolací súd uvádza, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je konaním, v ktorom súd môže prekročiť žalobný
návrh a prisúdiť i viac, než čoho sa strany domáhajú
(§ 216 ods. 2 CSP). V takomto konaní môže teda súd (napriek dosiahnutiu základného cieľa žalobcu, t.j.
zrušeniu podielového spoluvlastníctva) v „druhej otázke“, t. j. v otázke vyporiadania, skutočne skončiť

inak, ako to navrhoval žalobca. Súd totiž pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva obligatórne
zvažuje alternatívy uvedené v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z dôvodov hodných osobitného
zreteľa však súd v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo
prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci, tak ako tomu bolo i v aktuálne posudzovanom prípade.
Všetky uvedené alternatívy je pritom súd povinný pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť pri svojich

úvahách o procesnom úspechu tej-ktorej strane v spore.

20. Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva strán sporu k sporným nehnuteľnostiam a jeho
vyporiadania tak, že tieto nehnuteľnosti súd prikáže do výlučného vlastníctva žalovanej. Súčasne

žiadala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu za jej spoluvlastnícky
podiel vo výške 9.625,00 eur. Žalovaná v rámci svojej procesnej obrany v spore namietala, že pred
podaním žaloby ju žalobkyňa nekontaktovala a nenavrhovala jej spôsob vyporiadania podielového
spoluvlastníctva tak, ako to navrhuje v podanej žalobe. Navyše, s poukazom na ust. § 142 ods. 2
Občianskeho zákonníka navrhla, aby súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezrušil a nevyporiadal

podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, a to ani prikázaním týchto nehnuteľností
niektorému spoluvlastníkovi za náhradu ani predajom predmetných nehnuteľností a rozdelením výťažku
s odôvodnením, že v rodinnom dome súp. č. XX, ktorý je predmetom konania, žije a tento spolu s
pozemkami, ktoré sú predmetom tohto sporu, užíva otec sporových strán G. D., ktorý nemá inú možnosť
bývania. Súčasne žalovaná uviedla, že mala záujem o zriadenie vecného bremena spočívajúceho

v práve doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností v prospech otca sporových strán,
avšak práve pre postoj žalobkyne, ktorá odpočiatku hľadí výlučne na svoje záujmy a za každú cenu
chce získať finančné prostriedky, k jeho zriadeniu nedošlo. Žalobkyňa vo svojej replike zotrvala na
podanej žalobe. Doplnila, že pred jej podaním na súd poslala žalovanej doporučený list s opakovaným
doručovaním dňa 03.05.2024 s návrhom na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva mimosúdnou

cestou, v ktorom jej navrhovala výplatok za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 20.000,00 eur. Žalovaná
v duplike zotrvala na svojom pôvodnom návrhu tvrdiac existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre zamietnutie žaloby žalobkyne. Zdôraznila, že v súčasnosti žalobkyňa žiada od nej náhradu za
spoluvlastnícky podielna dotknutých nehnuteľnostiach v sume 19.000,00 eur.

21. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku ako

esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho
základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu
vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak,
že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom)

v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa
rozhodlo o veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech
vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy
urobený vo veci samej
(v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale aj o príslušenstvo), t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo
v celom rozsahu. Naproti tomu u žalovanej sporovej strany sa jedná o procesný úspech pre potreby

rozhodovania o trovách konania vtedy, keď bola žaloba žalobcu zamietnutá.

22. V posudzovanej veci bola žalobkyňa v merite veci v celom rozsahu neúspešná, preto ak okresný
súd postupom podľa § 255 ods. 2 CSP žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, jeho
rozhodnutie nie je správne. Práve naopak, podľa výsledku sporu žalovanej ako úspešnej sporovej strane

prináleží v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči v celom
rozsahu neúspešnej žalobkyni. Netreba pritom opomínať fakt, že žalovaná od začiatku konania v rámci
svojej procesnej obrany navrhovala žalobu zamietnuť tvrdiac existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak teda súd prvej inštancie práve z tohto
dôvodu žalobu žalobkyne zamietol, je nepochybné, že žalobkyni v súvislosti s ust. § 255 ods. 1 CSP

vznikla povinnosť nahradiť trovy konania druhej procesnej strane, ktorá bola vo veci úspešná, t. j.
žalovanej.

23. Len na doplnenie odvolací súd dodáva, že súčasne strany sporu v tomto spore netvrdili a ani súd
nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by zakladali výnimočnú možnosť súdu

rozhodnúť o trovách konania v zmysle § 257 CSP.

24. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej ako
dôvodné, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku II. o trovách konania zmenil
spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

25. Vo zvyšnej, t. j. vo výroku I. nenapadnutom odvolaním, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

26.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení

s § 255 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej ako úspešnej procesnej
strane priznal nárok na nich náhradu v rozsahu 100 % voči žalobkyni, ktorá v tomto štádiu konania
úspech nemala. K celkovému neúspechu žalobkyne v odvolacom konaní je pritom potrebné pripočítať
aj jej procesné zavinenie na zastavení odvolacieho konania (§ 256 ods. 1 CSP).
27. O výške náhrady týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).