Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201471
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8619201471.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q. Q., narodenej X. X. XXXX, W., O. XXX,
zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35697270, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46759875, o ochranu osobnosti,
vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-4C/36/2019, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove zo 14. augusta 2024 sp. zn. 2Co/41/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník - v súčasnosti Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“

alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 6. októbra 2022 č. k. 4C/36/2019 - 152 I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobkyni priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom
rozsahu.

2. KrajskýsúdvPrešove(ďalejlen„odvolacísúd“)naodvolaniežalovanejrozsudkomz21.júna2023sp.

zn. 2Co/16/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobkyni istinu 110 eur, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu o zaplatenie nemajetkovej
ujmy nad sumu 110 eur zamietol a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Voči výroku II. rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 4Cdo/1158/2023 z 27. marca 2023 tak, že rozsudok odvolacieho súdu v časti

trov konania zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu bolo zrejmé, že tento sa v odôvodnení nezaoberal odvolacími námietkami
žalovanej týkajúcich sa náhrady trov konania.

4. Po vrátení veci odvolaciemu súdu Krajský súd v Prešove uznesením zo 14. augusta 2024 sp.
zn. 2Co/41/2024 rozhodol tak, že žalobkyni priznal vo vzťahu k žalovanej náhradu trov konania v

rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že je nepochybne preukázané, že ide o vec
patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané
na Okresnom súde Svidník a v toto smere poukázal na to, že otázka náhrady trov konania v týchto
veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z 24. mája 2022 uvedenej spisovej značky
konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho

osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok
na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd konštatoval, že ztohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Do pozornosti odvolací súd dal, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzal i odvolací súd v otázke
náhrady trov konania a uviedol, že zo znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (advokátskej tarify
do 31.12.2023) vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej
ujmy a suma 2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom
dôsledku táto náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov

na náhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko
zásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený
a preto má nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu
trov konania. Nesúhlasil preto s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni ako plne úspešnej strane, čo do
základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy.

4.1. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §
257 CSP, ktorej sa dožadovala žalovaná, pripomemul, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov
(anglicky General Data Protection Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných

údajovaovoľnompohybetakýchtoúdajov,ktorýmsazrušujesmernica95/46/ES(všeobecnénariadenie
o ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných
údajov občanov. Odvolací súd konštatoval, že pre porušenie práva na ochranu osobných údajov a
najmä 400 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Stropkov a Svidník
by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s

princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy a uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov
podľa presvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný
osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých
úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda

(stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých
týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.

4.2. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného
zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku

uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť
vyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu, keď konštatoval, že z úradnej činnosti je známe odvolaciemu
súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom
právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných dotknutých osôb tým istým bezpečnostným
incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä

popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti
už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali
a pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným
sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Z týchto dôvodov odvolací
súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP a to ani

čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane
únijovému právu. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle
§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči
žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady
závisela od úvahy súdu. Odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods. 3 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP a dospel k záveru, že žalovaná síce bola úspešná v rámci
dovolacieho konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania
a vznikol by jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP, odvolací súd však
zohľadnil v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, spočívajúce v tom, že nažalovanej strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov
spotrebiteľov a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu,
pokiaľ by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po

vrátení veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

5. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila § 420 písm. f) CSP. Mala za to, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou

civilného sporového konania a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že
odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou v tak zásadnom rozsahu,
že takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
Odvolaciemu súd vyčítala, že sa náležite nevysporiadal s problematikou zásady úspechu v spore pri
rozhodovaníonárokunanáhradutrovkonaniaa považovalajehorozhodnutiezaarbitrárne.Dovolateľka
trvala na tom, aby odvolací súd pri určovaní trov konania, ktoré výlučne spočívajú v trovách právneho

zastúpenia, využil svoje moderačné právo v zmysle § 257 CSP a trovy konania žalobkyni nepriznal,
resp. ich aspoň primerane znížil. Dovolateľka zároveň podotkla, že ak trovy konania násobne prevyšujú
judikovanú čiastku, je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257
CSP. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný
súd“) sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 6. júna 2019, ako aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

I. ÚS 3923/2011 z 29. marca 2012, z ktorého relevantnú časť citovala. Ďalej argumentovala tým, že z
ňou uvádzanej literatúry ako aj z prezentovaných súdnych rozhodnutí je relevantné posúdenie otázky,
či žalobkyni vôbec vznikol za skutkových okolností danej veci nárok na náhradu trov konania a ak áno,
v akom rozsahu. Osobitne to platí v prípade, ak žalobkyňa uplatňovala žalobou 5 000 eur a bolo jej
právoplatne priznaných 110 eur, čo je suma niekoľkonásobne nižšia než suma uplatnená žalobkyňou.

Takýto prístup by aj vo veciach ochrany osobnosti prehliadal elementárne hľadisko spravodlivého
usporiadaniavzťahovmedzistranami.Bolanázoru,ženožnicemedzižalobkyňoupožadovanoučiastkou
peňažnej náhrady a judikovanou čiastkou sú v tomto prípade tak široko otvorené, že odôvodňujú
legitímnu otázku žalovanej, či vôbec žalobkyni v tomto prípade vznikol nárok na náhradu trov konania
a ak áno v akom rozsahu, na ktorú mala žalovaná dostať zo strany odvolacieho súdu jednoznačnú

odpoveď. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za
výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. Dovolaním napadnuté rozhodnutie považovala za
nedostatočné z dôvodu nevysporiadania sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ
pre rozhodnutie o trovách konania, teda za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. S ohľadom
na uvedené navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu konštatovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu výrok o
trovách odôvodnilo rozsiahlo, podrobne a argumentačne presvedčivo a preto je žalobkyňa presvedčená,
že prípustnosť dovolania v tomto prípade nie je možné oprieť o ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Navrhla,
aby dovolací súd dovolanie odmietol, resp. zamietol.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

9. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosťnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnéodôvodnenievsúvislostisrozhodovanímo
náhrade trov konania, arbitrárnosť vo vzťahu k zásade úspechu v spore a s tým súvisiace neaplikovanie

§ 257 CSP, ako aj nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní.

10. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)

až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

11. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, že podľa §
357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi
riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie,

ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže
rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím
konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.) a teda ho možno v zmysle už
uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

12.Prípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiuodvolaciehosúduonáhradetrovkonaniapreexistenciuvady
v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd v uznesení Veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021: „Rozhodnutím, ktorým sa konanie
pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420

CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku
o náhrade trov konania“. Obdobný názor vyslovil aj v ďalších svojich rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,
2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

13. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo

k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

15. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva

na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Dovolací súd predovšetkým pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá

možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami,
na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovýmstavom tak, ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté

rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,
že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

17. Dovolací prieskum v danej veci bol limitovaný posúdením prípadných zmätočností podľa § 420
písm. f) CSP a nie aj prípadným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 CSP) - ktoré žalovaná
v dovolaní explicitne nenamietala, hoci aj nesprávne právne posúdenie implicitne z obsahu dovolania
mohlo vyplývať [§ 124 ods. 1 CSP nesprávne posúdenie miestnej príslušnosti a z toho vyplývajúce
dôsledky)] - ktoré dovolanie by však vzhľadom na napadnutý výrok odvolacieho súdu (500,- eur) ex lege

nebolo prípustné (§ 422 CSP). Uvedené platí aj v prípade odvolacieho rozhodnutia o trovách konania,
proti ktorému dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je rovnako ex lege prípustné (§ 421 ods. 2 v spojení
s § 357 písm. m) CSP). Dovolací súd v neposlednom rade dodáva, že sama polemika s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu
odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v

ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP.

18. Žalovaná v dovolaní namietala vady rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, ktorým
bola zaviazaná na trovy v plnom rozsahu (trovy niekoľko násobne prevýšili priznanú istinu), pričom
odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal aj s jej argumentáciou o potrebe uplatnenia moderačného

opatrenia podľa § 257 CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP). Výrok o
nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 14 až 17 svojho rozsudku najskôr
poukázaním na skutočnosť, že v danom prípade ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým
skutkovým a právnym základom, ktoré boli prejednávané na prvoinštančnom súde. Otázka náhrady

trov konania v týchto veciach bola už predmetom prieskumu (aj) ústavného súdu, ktorý konštatoval, že
možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv,
ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov
konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska
je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

(II. ÚS 233/2022). Podobne v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020 (zverejnenom v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020) konštatoval, že
«[v] týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou
zapredvídanie„presného“výsledkukonania.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniajepotrebnérozlíšiť,

čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Z rovnakých záverov vychádzal aj
odvolací súd, ktorý poukazujúc na znenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z. uviedol, že samotná okolnosť v
akej výške v konečnom dôsledku náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z
pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou bolo to, že žalobkyňa mala vo veci

úspech, nakoľko zásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými
údajmi bol zistený a preto má nárok na plnú náhradu trov konania. V ďalšom odvolací súd v reakcii
na ďalšiu námietku žalovanej interpretoval ustanovenie § 257 CSP, Všeobecné nariadenie o ochrane
údajov (GDPR), poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (SR i ČR) a uzavrel, že vzhľadom
na opakované skutkové okolnosti porušenia práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné

porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Stropkov a Svidník by zvýhodnenie
porušovateľa kvôli výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom
rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov. Inak povedané bolo neakceptovateľné, aby
osoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala
zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto bolo

podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa ani žalovanou tvrdené
opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) pretože rovnaká skutočnosť
svedčí aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickýmskutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia

neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto
súdnemu konaniu. Z úradnej činnosti bolo odvolaciemu súdu známe, že v tejto skupine prípadov s
rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho
základu nároku iných dotknutých osôb, tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaná stále namietala
nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ

nároku dotknutých osôb a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si
žalovaná musela byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené,
vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany.

19. Podľa názoru dovolacieho súdu ak aj odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky

námietky dovolateľky, táto skutočnosť nezakladala vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP,
pretože odvolací súd jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na
náhradu trov konania žalobkyni proti žalovanej v celom rozsahu, ako aj dôvody, pre ktoré nebolo možné
postupovať podľa § 257 CSP. Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na
náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) je úplné, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvejinštanciepostupompodľa§262ods.2CSP.Vneposlednomradedovolacísúdpripomína,žepokiaľ
dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietala,
že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tak nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (judikát R 24/2017).

20. Dovolací súd záverom považuje za vhodné zopakovať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd teda zrozumiteľným a
jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho v rozsahu dovolacích výhrad viedli k rozhodnutiu.

Jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie, nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny alebo právne nekonformný, teda v danom prípade odvolací
súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle §
420 písm. f) CSP. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné resp. nedostatočne odôvodnené. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v

žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
strany konania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

21. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa

§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

22. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.