Uznesenie – Iné práva a slobody Judgement was issued on Tuesday, March 3, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/97/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125010830
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6125010830.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a Mgr. Ivany Datlovej, v trestnej veci obvineného A. B., pre
prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, prejednal
na neverejnom zasadnutí konanom dňa 03. marca 2026 v Banskej Bystrici sťažnosť okresného
prokurátora a poškodených proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10T/51/2025 zo

dňa 21. októbra 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť okresného prokurátora a poškodených C. D.
B., E. a F. C. G. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Samosudca Okresného súdu Banská Bystrica uznesením sp. zn. 10T/51/2025 zo dňa 21. 10. 2025
podľa § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 214 ods. 1 Trestného poriadku trestnú

vec obvineného A. B., pre skutok obžalobou prokurátorky Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. k.
3 Pv 56/25/6601-32 zo dňa 04. 09. 2025 kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa §
360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,
ktorého sa mal dopustiť tak, že
najmenej v rozmedzí obdobia od dňa 02. 12. 2024 do 01. 01. 2025 v Banskej Bystrici v byte na H. I.
J. XX a na ďalších presne nezistených miestach, po zistení nevery a mimomanželského vzťahu svojej

manželky C. D. B., E., s iným mužom, sa jej, a prostredníctvom nej aj jej novému partnerovi F. C. G.
opakovane slovne a prostredníctvom textových správ vyhrážal a to najmenej tak, že dňa 02.12.2024 v
čase okolo 23.00 hod. v B. B. v byte na H. I. XX kde v tom čase žil v spoločnej domácnosti so svojou
manželkou C. D. B., E., sa pred ňou vyhrážal jej novému partnerovi F. C. G. slovami, že „idem za ním
zabijem ho a teba donútim ho rozštvrtiť“ dňa 03.12.2024 v čase o 09:58 hod. C. D. B., E. doručil na
jej mobilný telefón správu s textom „Pomôžem ti aj odstrániť toho hada zo života. Akokoľvek budeš

potrebovať.“, dňa 09.12.2024 v čase o 08:32 hod. C. D. B., E. doručil na jej mobilný telefón správu
s textom „sa stavim, že dnes dôjde tamten ... už som sa snažil rozpamätať, že akú mal špz“ a s ňou
jej zaslal aj obrázok horiaceho auta, dňa 10.12.2024 v čase o 14:45 hod. C. D. B., E. doručil na jej
mobilný telefón správu s textom „Ešte má dovolenku?“ ... „Aby sme sa nestretli, lebo bude ťahať červenú
čiaru po chodníku“, dňa 01.01.2025 v čase o 00:57 hod. C. D. B., E. doručil na jej mobilný telefón
správustextom,,Sistýmkokotomplešatýmvyjebanýmskurvenýmklamárskympojebanýmzdochnutym

mŕtvym?“ v presne nezistený deň v mesiaci december roku 2024 C. D. B., E. povedal slová adresované
jej novému partnerovi F. C. G. v znení „dúfam, že ho na strelnici nestretnem a keď ho stretnem tak nech
má vestu na sebe“ čím týmto konaním vzbudil u poškodenej C. D. B., E. a u jej súčasného partnera
s ktorým žije v spoločnej domácnosti F. C. G., dôvodnú obavu o ich život a zdravie, ktorá najmenej
z poškodeného F. C. G. naďalej pretrváva a to najmä z dôvodu, že páchateľ je legálnym držiteľom
viacerých strelných zbraní,

postúpil na prejednanie a rozhodnutie Okresnému úradu Banská Bystrica, pretože bolo zistené, že
obžalovaný skutok nie je trestným činom, ale mohol by byť priestupkom.Podľa§79ods.2Trestnéhoporiadkuperanalogiamsúdobvinenémuzrušilnahradenieväzbydohľadom
probačného a mediačného úradníka vrátane uloženia primeraných obmedzení a povinností uložených

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0Tp/83/2025zo dňa 07. 03. 2025.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote sťažnosť intervenujúca prokurátorka,
ktorú písomne odôvodnila v podstate tým, že z výsluchu obvineného v prípravnom konaní vyplýva,
že popiera, že by sa poškodenej alebo poškodenému nejakým spôsobom vyhrážal. Osobne tvrdí, že

nič také nepovedal, čo by mohlo u nich vzbudiť dôvodnú obavu o ich život a zdravie. Obvinený ale
tvrdí aj to, že správy, ktoré poškodená predložila a z ktorých vyplývajú vyhrážky poškodeným, nepísal,
resp. si nepamätá, že by ich písal, čo považuje za jednoznačne spochybniteľné tvrdenie. Správy,
ktoré obvinený adresoval svojej manželke – poškodenej a jej priateľovi, boli poškodenou predložené
do vyšetrovacieho spisu. Nespochybnila, že vzhľadom na rozpad vzťahu s poškodenou mohol byť
obvinený zúfalý a snažil sa riešiť situáciu neštandardnou cestou, avšak tvrdenie súdu o tom, že jeho

konanie nebolo spôsobilé vzbudiť u nich obavu, nepovažovala za správne. Z vykonaného dokazovania
v prípravnom konaní jednoznačne vyplýva, že nešlo v danom prípade o jednorazové vyhrážanie, avšak
o opakovanie a stupňovanie vyhrážok smrťou či už priamo vyjadrené slovne priamo poškodenej alebo
aj nepriamo v správach. Poškodení vo svojich výsluchoch uviedli, že majú obavu o svoj život vzhľadom
na konanie obvineného. Tieto ich tvrdenia sú podporené aj predloženými dôkazmi v spisovom materiály.

Poškodený F. C. G. dokonca uviedol, že z obavy z konania obvineného vykonal viacero bezpečnostných
opatrení vo svojom dome. Taktiež poškodená C. D. B. uvádzala stupňujúcu sa intenzitu vyhrážok zo
strany obvineného. Pre trestnom čine nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona ide
o ohrozovací trestný čin, teda postačuje samotná obava z ohrozenia, čo v danom prípade podľa jej
názorusplnenébolo.Poškodenívyjadriliopakovanesvojuobavuzvyhrážok,ktoréimboliadresovanézo

stranyobvineného.Podľajejnázoruvdanomprípadeniejemožnévecrozhodnúťbezuplatneniazásady
ústnosti a bezprostrednosti, aby súd mohol vyhodnotiť závažnosť konania obvineného, preto v danom
prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre postup podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko
skutok je trestným činom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhla napadnuté uznesenie zrušiť
a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Proti uvedenému uzneseniu podali v zákonnej lehote sťažnosť aj obaja poškodení, ktorú neskôr
odôvodnili prostredníctvom svojho splnomocnenca v podstate tým, že nesúhlasí a nestotožňuje sa s
vysloveným záverom súdu, ku ktorému dospel v tom smere, že skutok, ktorý sa obvinenému A. B.
kladie v zmysle obžaloby za vinu, nie je trestným činom, ale by mohol byť priestupkom, ku ktorému

záveru dospel po obligatórnom preskúmaní materiálnej stránky žalovaného prečinu, naopak má za to,
že jeho konanie tak, ako je kvalifikované v zmysle podanej obžaloby, napĺňa všetky skutkové znaky
žalovaného prečinu nebezpečného vyhrážania podľa§ 360 ods. l, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. l písm. c) Trestného zákona. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania
je jednoznačne preukázané, že obvinený sa skutku dopustil a zo strany súdu konštatovaný zrejmý

dôvod, že v danom čase nezvládol rozpad partnerského vzťahu z dôvodu nevery, predsa nemôže byť
ospravedlnením jeho verbálneho násilia s konštatovaním, že posielal správy s takým obsahom, aby
vyvolal obavu u nej a jej nového partnera. Rovnako nesúhlasí s vysloveným názorom odvolávajúc sa
na výklad právnych autorít so záverom, že v intenciách citovaného výkladu nemal súd za preukázané,
že by tak u poškodených došlo k vzniku takej dôvodnej obavy v súvislosti s konaním obvineného, že by

to malo za následok obavu o život, zdravie alebo iné vzťahy v takom rozsahu, že by táto bola väčšia
ako nepatrná. Poškodená ďalej poukázala na to, že vyhrážky zo strany obvineného boli adresované jej
osobe v časovom období od 02. 12. 2024 do 01. 01. 2025, na čo súd argumentoval, že ako poškodená
vo svojej výpovedi tvrdila, že sa necíti byť ohrozená na živote, tak v čase výsluchu už predsa nebývala v
spoločnej domácnosti s obvineným, teda išlo o obdobie, kedy sa už necítila byť z jeho strany ohrozená.

Uvedené však predsa nič nemení na tom, aké prežívanie a aký strach a obavy mala vzhľadom na obsah
vyhrážok, práve v uvádzanom časovom období. Podľa jej názoru by sa mal súd zaoberať konaním
obvineného a dopadom na jej prežívanie v čase, kedy tento skutok páchal, a nie odkazovať na obsah
probačného spisu a poukazovať na správanie obvineného v čase po podaní trestného oznámenia a
hľadať dôvody ako zmierňovať následky, ktoré na jej prežívaní a duševnom zdraví spôsobil a zanechal.

Pokiaľ súd vyvracia jej tvrdenie, že SMS správy od obvineného jej chodili prevažne v čase, keď bola
v práci, čo jej spôsobovalo stres a napätie a nemohla sa v práci sústrediť odvolaním sa na výpoveď
nadriadeného K. E., ktorý uviedol, že nepostrehol pokles výkonu v jej práci, tak k tomu uviedla, že K. E.
nie je jej priamy nadriadený a ani poškodeného G.. V inkriminovanom časovom období jej bol priamynadriadený E. C. L., ktorý bol oboznámený o celej situácii a závažnosti tejto situácie a snažil sa byť
nápomocnýobompoškodeným.Vykonanievýsluchutohtosvedkabolovšakvyšetrovateľomzamietnuté.
Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia argumentuje a vyvracia jej tvrdenie ohľadom SMS správ

od obvineného, že v čase služby nemala k dispozícii svoj mobilný telefón, teda že nemala prístup k
súkromnému telefónu a emailu a preto ju nemohlo vyhrážanie od obvineného ovplyvniť v práci. Súd
zrejme nesprávne vyhodnotil vyjadrenia pána E., je pravda, že pracuje na pracovisku, kde nemôže mať
pri sebe mobilný telefón, t.j. nemôže ho mať pri sebe v kancelárii, ale má ho uložený v skrinke pred
vstupnými dverami do kancelárie, takže po vyjdení s kancelárie k telefónu má prístup a keď poučuje

zvonenie, nič jej nebráni vyjsť na chodbu a zodvihnúť hovor, ako aj používať telefón v šatni, t.j. mimo
priestorov kancelárie. Skutočne prežívala v tomto období veľký strach a to nielen o seba ale aj o syna,
nakoľko obvinený sa jej opakovane vyhrážal v mesiaci december 2024 a okrem toho aj citovo vydieral
tým, že neuvidí syna, že s ním odíde do zahraničia, a že ak odíde k C. M., podá návrh, aby sa ich
syn nemohol priblížiť k C. M., k čomu pribudlo aj emočné vydieranie samovraždou. Pokiaľ súd svoje
rozhodnutieďalejopieraotvrdenie,žechodilapresynasamaapretotamnemohlabyťobavaznaplnenia

vyhrážok zo strany obvineného, tak vyzdvihnúť a zaviesť maloletého chodila výlučne v doprovode C. G.,
ktorý buď čakal v aute, alebo na rohu ulice, aby pre prípad, ak by k niečomu došlo, mohol zakročiť alebo
zavolať pomoc. To, že chodila pre syna sama, predsa neznamená že neprežívala strach a obavy z jeho
nevyspytateľného správania. V otázke miery zavinenia a pohnútky, podľa vysloveného názoru súdu,
mal obvinený usudzovať, že v dôsledku jeho konania môže nastať následok predpokladaný skutkovou

podstatou trestného činu, keďže zo spôsobu jeho konania, obsahu odoslaných správ a použitej slovnej
agresivity je zrejmé, že obvinený chcel porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, t.j.
vzbudiť u poškodených pocit ohrozenia na zdrví a pôsobiť zastrašujúcim spôsobom, a prostredníctvom
vyvolaného strachu pôsobiť na poškodených s úmyslom nápravy vzniknutej situácie – rozpadu vzťahu,
avšak intenzitu a závažnosť tohto konania hodnotí ako nie vyššiu ako nepatrnú, teda že nebola naplnená

materiálna stránka skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania. Podľa jej názoru týmto súd
doslovne bagatelizuje konanie obvineného a jeho dopad na jej prežívanie a psychiku. Jeho konanie
považuje za emočne nezvládnutú situáciu, no neberie ohľad na jej osobu. V prípade obvineného nešlo o
jednorazové konanie, čo by sa dalo ešte z jej strany akceptovať takýmto ospravedlnením, z jeho strany
však ide o dlhodobé systematické vyhrážanie, ktoré sa s poukazom na jeho obsah cielene stupňovalo,

a hrozba, že by svoje vyhrážky mohol naplniť, je znásobená aj tým, že je držiteľom strelných zbraní. Na
základe uvedeného preto navrhla, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie, pretože v danom prípade vzhľadom na závažnosť konania obvineného nie je
možné vec rozhodnúť bez uplatnenia zásady ústnosti a bezprostrednosti.

K podanej sťažnosti prokurátora sa písomne prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril obvinený, keď
v podstate uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým
bola predmetná trestná vec postúpená Okresnému úradu Banská Bystrica. Napadnuté rozhodnutie
považuje za vecne správne a zákonné, pričom súd svoje závery podrobne, logicky a presvedčivo
odôvodnil. V nadväznosti na dôvody, pre ktoré sa prokurátor nestotožňuje s rozhodnutím súdu t.j., že

F. C. G. a C. D. B., E. uviedli vo výsluchoch, že majú obavu o život a zdravie uviedol, že táto ich
dôvodná obava nebola nijak preukázaná a súd sa v rámci uznesenia dostatočne vysporiadal s týmito
skutočnosťami. Ani sám prokurátor v rámci svojej sťažnosti nerozporuje, že v priebehu prípravného
konania nebolo preukázané, že by konaním obvineného došlo u poškodených k vzniku takej intenzívnej
obavy o život alebo zdravie, ktorá by dosahovala závažnosť potrebnú pre naplnenie znakov skutkovej

podstaty a presahovala hranicu nepatrnej škody. Pokiaľ ide o tvrdenie, že nebolo možné rozhodnúť
o postúpení veci bez uplatnenia zásady ústnosti a bezprostrednosti, tak podľa § 241 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku v spojení s § 214 ods. 1 Trestného poriadku je povinnosťou súdu obžalobu postúpiť,
ak na základe obžaloby a predložených dôkazov vyplýva, že konanie, ktoré je mu kladené za vinu, nie je
trestným činom, ale mohlo by sa jednať o iný delikt. Z rozhodovacej súdnej praxe jednoznačne vyplýva,

že ak z obžaloby a predloženého vyšetrovacieho spisu bez pochybností vyplýva, že skutok nenapĺňa
znaky trestného činu, je povinnosťou súdu postúpiť alebo zastaviť trestné stíhanie. Postúpenie trestnej
veci možno považovať za plne legitímne rozhodnutie súdu, ktorým okrem iného zaručuje zachovanie
právnej istoty obžalovaného, ako i predchádza zbytočnému zaťaženiu súdneho systému. Nad rámec
uviedol, že v žiadnom ustanovení trestného poriadku nie je uvedené, že súd musí prejednať na hlavnom

pojednávaní každú obžalobu podanú prokurátorom, ale súd má možnosť na základe vlastných úvah pri
preskúmaní obžaloby rozhodnúť v súlade s § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.Krajský súd v Banskej Bystrici, ako nadriadený orgán, skúmal, či bola sťažnosť okresného prokurátora
a poškodených podaná včas, či bola podaná oprávnenou osobou, a či nedošlo k späťvzatiu sťažnosti
alebo k vzdaniu sa práva podať sťažnosť.

Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Postupom podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia a po preskúmaní trestného spisu krajský
súd dospel k záveru, že sťažnosť okresného prokurátora a poškodených bola podaná včas, oprávnenou
osobou, avšak nie je dôvodná.

Krajský súd po preskúmaní celého spisového materiálu a napadnutého uznesenia konštatuje, že
okresný súd v súlade s § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol

skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy,
ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa
príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Odôvodnenie rozhodnutia je teda
zrozumiteľné a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd veľmi podrobne vysporiadal so všetkými
podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na

odôvodnenie uznesenia, s ktorým sa v plnej miere stotožnil (str. 11 – 18).

Nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia, s poukazom na sťažnostné námietky prokurátora a
poškodených, krajský súd konštatuje, že pre kvalifikovanie určitého protiprávneho konania ako trestného
činu musia byť naplnené všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného

činu. V prípade trestného činu nebezpečného vyhrážania sa páchateľ inému vyhráža smrťou, ťažkou
ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou. Kvalifikačným znakom je tá skutočnosť, že vyhrážka musí
byť spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. To znamená, že nejde o subjektívny pocit strachu obete, ale o
objektívneposúdenie,čibysavdanejsituáciibálaj„každýčlovek“vpozíciipoškodeného(napr.páchateľ
drží v ruke zbraň, má kriminálnu minulosť alebo je agresívny). Hlavným kritériom na rozlíšenie, či pôjde

o trestný čin alebo priestupok, je intenzita vyhrážania a dôvodnosť obavy obete.

Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Konajúci súd musí obligatórne pri každom prečine skúmať, či nie sú naplnené podmienky pre použitie
materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, a to v každom štádiu trestného konania,
teda aj pri preskúmaní obžaloby v zmysle § 241 Trestného poriadku. Ak následne súd dospeje k záveru,
že nejde o prečin (v tomto prípade prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b)

Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona), pretože chýba zákonný znak
(intenzita vyhrážky nebola dostatočná na vyvolanie dôvodnej obavy), ale intenzita postačuje na postih
za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, postupuje v zmysle § 241 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku a vec postúpi inému orgánu. Uvedený procesný postup je teda plne lege artis, keďže
zákonodarca tým sleduje procesnú ekonómiu. Ak je už z trestného spisu a dôkazov predložených

prokurátorom zrejmé, že skutok nedosahuje trestnoprávnu intenzitu, bolo by neefektívne a pre štát drahé
zaťažovať súd a účastníkov celým procesom dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Ajkrajskýsúdmusíkonštatovať,žezvýpovedípoškodenýchvprípravnomkonanípovzneseníobvinenia
nevyplynulo, že by u nich došlo v súvislosti s konaním obvineného k vzniku takej dôvodnej obavy, že

by to malo za následok obavu o ich život alebo zdravie v takej miere, že by bola naplnená skutková
podstata trestného činu nebezpečného vyhrážania. Aby bola obava považovaná za dôvodnú, konajúci
súd musí skúmať celkový kontext prejednávaného skutku, teda najmä intenzitu a formu vyhrážok, osobu
páchateľa, použité prostriedky pri vyhrážkach a situáciu, za ktorej k vyhrážkam došlo.

Obvinený adresoval svoje vyhrážky v prevažnej miere prostredníctvom SMS správ, pričom poškodená
sa podrobne v zápisnici o jej výsluchu vyjadrila k jednotlivým správam a k jej reakcii a následným
obavám, ktoré ani podľa názoru krajského súdu nedosiahli takú intenzitu, aby mohli byť posudzované
prostriedkami trestného práva. čo sa týka osoby páchateľa, je síce pravda, že je držiteľom strelnýchzbraní, avšak doposiaľ nebol súdne trestaný, je bezúhonný, a pri vyhrážkach žiadnu zbraň nepoužil, ale
prezentoval ich len slovne, resp. písomne vo forme SMS správ. A napokon situácia, za ktorej došlo ku
konaniu obvineného a jeho vyhrážkam, je zrejmé, keď obvinený zistil neveru svojej bývalej manželky

a následný rozpad ich vzťahu.

Okresný súd teda pri preskúmaní obžaloby v zmysle § 241 Trestného poriadku postupoval správne,
v prípravnom konaní boli vykonané všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, preto krajský súd nemal
zákonný dôvod pre zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenia veci okresnému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12
Trestného poriadku, ktorá bola zo strany okresného súdu náležite dodržaná.

Keďže okresný súd napadnuté uznesenie podrobne odôvodnil a krajský súd sa s dôvodmi uvedenými
v napadnutom uznesení v plnom rozsahu stotožnil, na odôvodnenie napadnutého uznesenia v
podrobnostiachpoukazuje,keďžeopakovaťsprávneapodrobnédôvodyzákonnéhorozhodnutiabybolo

nadbytočné. V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60).
Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie

podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z
15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č.
49684/99, § 31, § 33).

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto senát krajského súdu po zohľadnení všetkých
okolností prípadu sťažnosť okresného prokurátora a poškodených v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia ako nedôvodnú zamietol.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.