Uznesenie – Ochrana osobnosti – Pracovné… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, August 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201694
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201694.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystricivsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.VladimíraŠalamúnaasudcov
JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX, bytom C., A. D. E. XXX/XX, právne zastúpený: F. B. G. H., so sídlom I., J. H. XX/XX, IČO:
XX XXX XXX, proti žalovanej: H. D., za ktorú koná K. L. H., G., E. X, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie
5 872,45 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/18/2024-228 zo

dňa 29. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/18/2024-228 zo dňa 29. októbra 2024 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo aj
„okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5 872,45 eur v lehote troch dní od

právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške
100 %, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia
o výške trov konania (výrok II.).
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej
náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva európskej únie; za prekročenie
maximálneho priemerného týždenného pracovného času v zmysle čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/

ES za obdobie apríl 2021 až február 2024 (ďalej len „rozhodné obdobie“ alebo „žalované obdobie“).
1.2 Súd prvej inštancie skonštatoval dostatok právomoci vo veci konať a dospel k záveru, že dotknutá
smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“) nebola do právneho poriadku transponovaná
správne, pretože právna úprava zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej
len „Zákon o hasičskom zbore“) umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej

pohotovosti do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice. Súd prvej inštancie v tomto
smere skonštatoval danosť základu nároku žalobcu.
1.3 Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za
žalované obdobie a z obsahu výplatných pások za žalované obdobie, súd prvej inštancie uviedol, že
pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo u žalobcu k prekračovaniu

maximálneho limitu 48 h priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období a v príčinnej
súvislosti s porušovaním čl. 2 a čl. 6 Smernice dochádzalo k dlhodobému porušovaniu práv žalobcu
na ochranu zdravia, súkromný a rodinný život, na základe čoho žalobcovi vznikol nárok na primerané
odškodnenie v zmysle ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka.
1.4 Výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli
mu započítané do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu

odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považoval žalobca finančné
odškodnenie ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za rozhodné obdobie a rozdielupeňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona a náhrady za
nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona. Súd mal za preukázaný rozsah
odslúžených hodín pohotovosti v rozsahu 2 016,47 h, a preto v zmysle bodu 11.3 až 11.6 odôvodnenia

napadnutého rozsudku priznal žalobcovi sumu 5 872,45 eur, ktorú považoval súd prvej inštancie za
primerané odškodnenie.
1.5 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná (ďalej aj len „odvolateľka“), a to
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
napáda v celom rozsahu (výrok I. a II.) a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu zamietne. Odvolateľka odvolanie koncipovala do nasledujúcich námietok.
2.1 Tvrdila, že predmetnom súdneho konania je v skutočnosti mzdový nárok. Namietla, že súd
prvej inštancie nedisponuje právomocou na vyslovenie (ne)správnej transpozície Smernice. Tvrdila

nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v spojení s nesprávnym záverom o nedostatočnej transpozícii
Smernice, keď podľa jej slov bolo potrebné rozlišovať medzi prebratím a aplikáciou Smernice. Namietla
pôsobnosť Smernice na činnosti hasičského zboru v zmysle Zákona o hasičskom zbore.
2.2 Namietla, že v konaní nebol preukázaný základ nároku, keď nebol vypočítaný čas, ktorý naozaj
strávil žalobca vykonávaním štátnej služby, príp. pohotovosti v rámci žalovaného obdobia.

2.3 V nadväznosti na vyššie uvedené tvrdila, že súd mal vychádzať zo 6 mesačných referenčných
období. V tomto smere argumentovala s poukazom na ust. § 86 ods. 1, § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom
zbore v spojení s čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 3 a čl. 19 Smernice. Zdôraznila, že priemerný
týždenný pracovný čas je potrebné vypočítať v rámci referenčných období, ktorými z povahy veci
a nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času hasičov, je obdobie 6 mesiacov.

2.4 K výpočtu nemajetkovej ujmy namietla, že súd ignoroval skutočnosť, či a ak áno, tak v akom rozsahu
bol 48 h priemerný týždenný pracovný čas prekročený a jeho záver je iba priznaný doplatok rozdielu
medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej inštancie
nesprávne vychádzal v rámci nároku na nemajetkovú ujmu z princípu náhrady skutočnej škody. Súdom
priznanú výšku ujmy považovala za neprimeranú aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná

obetiam trestných činov. Namietla, že žalobca výšku ujmy neodôvodnil, pretože nestačí len, aby zásah
mohol vyvolať určitú reakciu. K tejto reakcii musí v reálnom živote aj fakticky dôjsť.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalobca. Uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za správny, keď zotrval na svojich argumentoch produkovaných už v rámci konania

pred súdom prvej inštancie.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rozsah argumentov
produkovaných v podanom odvolaní neuviedla už žiadne relevantné skutočnosti.

5. K vyjadreniu žalovanej sa už žalobca nevyjadril i napriek tomu, že mu na to bol vytvorený procesný
priestor.

6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je

prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8.Zobsahusúdnehospisuvyplýva,žežalobcasadomáhanáhradynemajetkovejujmyvovýške5872,45
eur, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice vo
vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na
maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je F. XXXX až M.XXXX (ďalej len „žalované obdobie“ alebo „rozhodné obdobie“). Základ nároku žalobca odôvodňoval
tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté
opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre

účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu
48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 2 016,47 h služobnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase
prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných
zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný

čas 52,97 h týždenne. Za účelom preukázania svojich tvrdení produkoval o. i. dôkazy: výplatné pásky
a výpisy z plánu služieb (SAP) za žalované obdobie, z ktorých je zrejmý fond pracovného času, ako aj
celkový počet hodín služobnej pohotovosti za žalované obdobie. Odvolací súd poznamenáva, že pre
účely rozsúdenia tejto veci sa pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ používajú v totožnom význame.

9. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú procesnú odvolaciu

argumentáciu žalovanej do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávneho právneho posúdenia
veci, s ktorou sa bude v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.

10. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala
spochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo k prekročeniu maximálneho

priemerného týždenného pracovného času nad 48 h. V tomto smere argumentovala aplikáciou 6
mesačného referenčného obdobia. Na záver namietla aj spôsob výpočtu výšky ujmy a jej primeranosť.

11. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

12. Odvolací súd uvádza, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom
rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,
absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za
pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre
zodpovedanietejtootázkyjepotrebnévychádzaťzprávnejúpravySlovenskejrepubliky,ktoránormovala

pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že
je potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez
Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok
6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.

októbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je
k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková

dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta
prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona
o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú

pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných
ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje

na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o
výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlades vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča
má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení

účinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §
122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva
rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),
až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v

platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny
dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období
umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník
práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,

ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.

decembra 2022).V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade
príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa
článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času

(čl. 6 písm. b/ Smernice).

13. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného
obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad
48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý

služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje
dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

14. V tomto duchu odvolací súd poznamenáva, že termín „fond pracovného času“ nemá „expressis
verbis“ legislatívne vyjadrenie v Zákonníku práce a ani v Zákone o hasičskom zbore, a je potrebné ho

vnímať ako formu súhrnu pracovného času, ktorý po rozvrhnutí zamestnávateľom, by mal zamestnanec
v ideálnom stave za určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného
času je iba teoretické (ideálne) číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má
zamestnanec k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce,
ako i Zákon o hasičskom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou

z podmienok je aj rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný
čas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na
jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah
ustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný
odpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného

času.

15. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný

čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata
rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období aj
sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu pre
účelyvýpočtupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuodvolacísúduvádza,žeakZákonohasičskomzbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom z právnej
logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje sa odchýliť od
čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie referenčného

obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda pre účely
výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné vychádzať
zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne rozvrhnutého
pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia môže byť
rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v povahe

(charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom vytvára
aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované obdobie.
Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť rozvrhové
obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu vykonávania
služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla rozvrhuje na
obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely eurokonformného

výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke rozvrhového obdobia
služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie služobných povinností),
a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto konštatuje, že pre zistenie
či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovnéhočasubolopotrebnévychádzaťzošesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia.Žalobcovžalobný

nárokpritomvyplývalztvrdeníonezarátaníhodínslužobnejpohotovostidopracovnéhočasu,vdôsledku
čohomalodôjsťuňhokprekročeniu48hpriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,čomuzodpovedáaj
jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice. Za týmto účelom žalobca produkoval dôkazy v podobe
výplatných pások a výpisov z plánu služieb (SAP), z ktorých je možné, okrem údaju o fonde pracovného
času, zistiť aj rozsah skutočne odslúžených hodín. Odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že základným

predpokladom pre úspech žalobcu v spore je tvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti, z ktorých
pre súd vyplynie, že žalobcov pracovný čas v referenčných obdobiach v priemere prekračoval 48 h
týždenne. Následkom neunesenia bremena tvrdenia a dôkazu je strata sporu. V tomto smere odvolací
súd tiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-254/18. Z predmetného rozsudku totiž vyplýva,
že eurokomfornejším je pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovenie tzv.

pružného referenčného obdobia, t. j. takého, ktoré nie je viazané na konkrétny začiatok a koniec
(konkrétneho kalendárneho dňa). Podstatou daného rozsudku bolo práve posúdenie eurokomfornosti
ustanoveného „pevného“ referenčného obdobia stanoveného Francúzskou republikou, ktoré bolo
vyjadrené ako „kalendárny polrok“. Tomu následne zodpovedá aj výrok predmetného rozsudku, ktorý
vyjadruje myšlienku, že pre účely Smernice je dôležité, aby priemerný týždenný pracovný čas (48 h)

bol rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe
nasledujúcich pevných referenčných období (kalendárnych polrokov). Na rozdiel od právnej úpravy
Francúzskej republiky má vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky ustanovené pohyblivé, resp.
pružné referenčné obdobie, čomu zodpovedá formulácia „v období 6 mesiacov“.

16. K namietanej dĺžke referenčného obdobia odvolací súd dodáva, že žalobca v žalobe argumentoval
prekročením maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h, a to ako
výsledok výpočtu (sčítania fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti), ktorý vo svojej
podstate vychádzal z ročných referenčných období, eventuálne z trojročného obdobia. Súd prvej
inštancie bez vecného zdôvodnenia odmietol úsudok žalovanej o potrebe ustálenia si referenčného

obdobia ako takého, avšak súčasne aproboval závery žalobcu o prekročení maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vychádzajúceho z ročných referenčných období, eventuálne z obdobia
troch rokov. Práve v tejto vnútornej protichodnosti názorov súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť
aj určitú mieru zmätočnosti napadnutého rozsudku. Odvolací súd poznamenáva, že námietky žalobcu
smerujúce k odmietnutiu 6 mesačného referenčného obdobia sa dostávajú s prípadným záverom súdu

o nedostatočnej transpozícii Smernice v rovine ustanovenia referenčného obdobia v zmysle čl. 16
písm. b) a čl. 17 Smernice do akademického významu. Daný záver vyplýva z podstaty prípadného
priamehoúčinkuSmernice.UvedenéjepotrebnévnímaťskrzzáveryrozsudkuSúdnehodvoraC-303/98,
ktoré je možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor

v danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade
neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej
smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom
priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždennéhopracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad
vyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR
v rozsahu ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne, tak vzhľadom na priamy účinok

Smernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou Smernicou, ktorou
je zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnej
miery ochrany, ktorá sa smernicou priznáva a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok Smernice
(tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný vo Výkladovom
oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/). Priama
aplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ Smernice
nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomforný
výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že
Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).
Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať

záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie
vyložiť eurokomforným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade
za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť
Smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)

nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného
pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice). Z toho potom možno dôvodiť,
že záver prijatý odvolacím súdom je v konečnom dôsledku pre žalobcu priaznivejší, keď na rozdiel od
prípadného priameho účinku Smernice v rovine referenčných období (12 mesačných) operuje, v súlade
s cieľmi Smernice, s dĺžkou referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov.

17. Nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo
k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je potrebné si ustáliť, čo tvorí,
resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod i., ii.,
Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“, tak i
čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom

oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho
dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k dispozícii
zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa
uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového

oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu
práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol
maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články Smernice
vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže
použiť čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na

mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický neznamená, že
s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny
právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno
s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje
pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre

účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového
oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci.
Uvedenémuzáverunebránianigramatickáformuláciaust.§97ods.1Zákonaohasičskomzborevznení
účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a účelom
Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené.

18. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného
pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet
hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48h týždenne (pozri uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20. mája
2025).

19.Vrozsahupredpokladovzodpovednostižalovanejodvolacísúduvádza,žepodľajudikatúrySúdneho
dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške

náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeust.čl.6písm.b)Smernice
je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené,
je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil,
aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný
čas. Odvolací súd dodáva, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny
priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice

má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm.
b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo,
aby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti

žalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný
negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času
žalobcu v rámci posudzovaných referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že
v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého

sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na
náhradu ujmy. Záveru o vzniku zodpovednosti za porušenie tohto práva únie nebráni miera prekročenia
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, nakoľko ide dôležité sociálne právo – právo
na súkromie, rodinný život a právo na odpočinok po práci (článok 36 Ústava SR). Relevantným bude
už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných

období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená,
že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na
úkor seba a svojho rodinného života. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre vec relevantné, o aké
konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože
tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne

konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo
v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný
život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca
povinný preukázať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť. Z povahy veci totiž nie je logické a ani
spravodlivéodžalobcužiadať,abyspätne(vhorizontetrochrokov)tvrdilapredovšetkýmdokazoval,očo

konkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený.
Preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období
k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok
Súdneho dvora C-243/09). Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do
kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu

do osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka) formou zadosťučinenia v peniazoch.

20. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala
odzrkadliťmieruintenzityzásahudoprávpoškodeného(žalobcu).Vposudzovanejvecimožnootakomto
zásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to

ako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine
samotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto
referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre
účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín
priemerného týždenného pracovného času, teda zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad

limit 48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty
porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže
určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy
prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustáleniavýšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade
so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom

zbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona,
pretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom
(intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). (Porovnaj rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa
23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24.

januára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).

21. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, v rovine námietky nesprávneho právneho posúdenia
veci konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia
nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných
období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl.

6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od čoho potom
logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. V tejto časti preto hodnotí odvolaciu námietku
žalovanej odvolací súd ako dôvodnú. V zostávajúcej časti hodnotí námietky žalovanej odvolací súd ako
nedôvodné.

22. V rozsahu námietky o nedostatku právomoci všeobecného súdu osvojiť si záver o (ne)správnej
transpozícii Smernice, pôsobnosti Smernice, ako aj nedostatku pasívnej vecnej legitimácie či námietky
mzdového charakteru žalobného nároku odvolací súd, posudzujúc dané námietky ako predbežné
otázky vo vzťahu k uplatnenému nároku, poukazuje na ich stabilné zodpovedanie v obdobných sporoch
(napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/16/2022, 14Co/4/2024). V predmetných

rozhodnutiach sa súdy oboch stupňov vysporiadali s predmetnými námietkami žalovanej, ktoré posúdili
ako nedôvodné, ktoré závery neboli v prejednávanom konaní relevantne spochybnené, a preto odvolací
súd považoval tieto odvolacie námietky aj v prejednávanej veci za nedôvodné.

23. Na záver odvolací súd poznamenáva, že mu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu

v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a rešpektujúc čl. 2 CSP uvádza, že v zásade nebráni účelu
rozvíjania judikatúry, ergo rozhodovacej činnosti, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska
interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery, a to aj s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu
najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom

na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský
vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,
ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra
2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových
alebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň koncíznu skutkovú

komparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu
možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne
v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného – neriešeného“ argumentu. V tomto aspekte odvolací súd
uvádza, že predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola determinovaná
rozsahom odvolacích námietok odvolateľa. Práve viazanosť odvolacími dôvodmi bola tou skutočnosťou,

ktorá z odvolacieho prieskumu vylučovala preskúmanie tých relevantných odvolacích argumentov, pre
ktoré odvolací súd v tomto prejednávanom prípade pristúpil k pomernému odklonu od svojich záverov
vyjadrených v skorších rozhodnutiach v obdobných sporoch.

24. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na
spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

25. Z vyššie uvedených dôvodov hodnotí odvolací súd odvolanie žalovanej ako čiastočne dôvodné
a uvádza, že súd prvej inštancie svojím postupom naplnil dôvody v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c)
CSP, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazanýprávny názorom odvolacieho súdu, preskúma či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných období
kprekročeniumaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,pričomodvolacísúdzvýrazňuje,
že je na žalobcovi aby uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a v závislosti od výsledku

vykonaného dokazovania, vo veci rozhodne a svoje závery v dostatočnej miere zdôvodní (§ 391 ods.
2 a 3 CSP).

26. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).