Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/117/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720202736
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5720202736.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Urbana, v spore
žalobcu: A. B. C., B., D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., F. G. XXX/XX, zastúpený: JUDr. Iveta Gálošová
Bušová, MBA, LL.M., advokátka so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 793/21, proti žalovanej: H. I., nar.
XX.X.XXXX, bytom J. XX, zastúpená: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Košice
– mestská časť Juh, Rázusova 1, o ochranu osobnosti, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 5C/34/2020-717 zo dňa 14.3.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok
I.) a žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na obsah žaloby v zmysle jej zmeny zo dňa 30.12.2021,
predmetom ktorej je ochrana osobnosti žalobcu. Žaloba vychádzala zo zverejnenia dvoch videí
žalovanou na facebookovej stránke s názvom „I. K.“. Išlo o videá zo dňa 21.5.2020 a 3.6.2020.

Z uvedených videí bolo zrejmé, že žalovaná sa vyjadrovala k zmene výšky podielov a následne
k prevodu podielu v spoločnosti H., L., ktorej bola spoločníčkou do určitej doby. Okolnosti tohto prípadu
sú predmetom viacerých súdnych sporov. Okresný súd podotkol, že posúdenie postupu nakladania
s obchodným podielom žalobkyne v spoločnosti H., L. nebolo možné vyhodnotiť, keďže spomínané
súdne spory neboli doposiaľ právoplatne skončené. Preto sa sústredil predovšetkým na obsah sporných
videí. Skúmal, či tieto boli alebo neboli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu
takým spôsobom, ktorý by odôvodňoval podanú žalobu.

3. Žalobca je advokát a podnikateľ, ktorý bol podľa výpisu z Registra partnerov verejného sektora zo
dňa 14.1.2022 konečným užívateľom výhod v deviatich spoločnostiach vrátane H. – M., L. a AFG, L..
Uvedené okresný súd uviedol z dôvodu potreby skúmania osoby žalobcu. Konštatoval, že žalobca je
verejneznámouosobou,atedajepovinnýzniesťurčitúmierukritiky,samozrejmeniekritiky,ktorábybola
založená na nepravdivých tvrdeniach a obvineniach. V konaní nebolo sporné, že zo strany žalovanej
nemalo dôjsť k zásahu do súkromia žalovaného, ale išlo o jeho podnikateľskú činnosť. Žalovaná sa
vyjadrovala k postupu všetkých zúčastnených obchodných spoločností a ich zástupcov, ktoré súviseli

s prevodom, resp. navýšením jej obchodného podielu až do záveru, že nevlastnila podiel v obchodnej
spoločnostiH.,L..Zuvedenéhosúdnevyvodiltvrdenieprezentovanéžalobcom,žežalovanáichoznačila
za organizovanú skupinu v zmysle trestného práva. Žalovaná sa aj voči tomuto postupu bránila zásadne
v civilných konaniach. Žalobca v spore argumentoval, že známi ho oslovujú v súvislosti s videamizverejnenými žalovanou, a to aj v negatívnom zmysle, avšak žiaden dôkaz preukazujúci toto jeho
tvrdenie súdu predložený nebol.
4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že petit žaloby bol formulovaný rozsiahlo, nešpecificky, neurčito.

V petite I. nie je vysvetlené od akého protiprávneho konania má žalovaná upustiť. K petitu II. žaloby
okresný súd uviedol, že tu absentuje presná špecifikácia toho, čo má žalovaná odstrániť, pretože
všeobecneprevodobchodnéhopodieluazvýšeniezákladnéhoimaniavspoločnostiH.,L.súpredmetom
civilných sporov, ktoré nie sú právoplatne skončené a určite súvisia aj s osobou žalobcu, ktorý je
zástupcom spoločnosti H., L.. Išlo by teda o absolútny zákaz vyjadrovania k prevodu obchodného

podielu, čo nebolo náležite zdôvodnené. K petitu žaloby označenému ako III. okresný súd uviedol, že aj
tento je neurčitý, nevykonateľný, pretože napríklad žalovaná môže dať súhlas na použitie prostriedkov
ochrany právnemu zástupcovi v súvislosti s konaniami so spoločnosťou H., L. a toto jej súdom nemôže
byť zakázané. Aj tu by išlo o absolútny zákaz bez možnosti žalovanej použiť prostriedky na svoju adresu.
K výroku IV. žalobného petitu okresný súd uviedol, že tu absentuje špecifikácia tvrdení nezakladajúcich
sa na pravde vo vzťahu k nezákonnému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom konkrétne

osobnostné práva špecifikované neboli. Takto formulovaný petit by bol nevykonateľný, a preto mu súd
nemohol vyhovieť. Žalobca sa v podstate snažil dosiahnuť zákaz žalovanej na všetky prejavy o osobe
žalobcu, v spojitosti s manželmi N., týkajúcimi sa spoločnosti H., L. bez ohľadu na to, že žalovaná
má právo vyjadriť sa ku skutkovým tvrdeniam, ktoré vie preukázať, resp. ktoré nie sú sporné, alebo
ktoré sú predmetom súdnych konaní. Okresný súd konštatoval, že jednotlivé výroky petitu žaloby neboli

dostatočne špecifikované a odôvodnené.
5. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli

skutočnosti preukazujúce neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to takej intenzity
a povahy, že odôvodňujú nárok uplatnený v spore, čo konštatoval na pojednávaní dňa 14.3.2024 aj
samotný okresný súd. Tento následne napriek uvedenému rozhodol o žalobe spôsobom v rozpore
s týmto skutkovým, ako aj právnym stavom veci. Napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnych
záveroch o skutkových okolnostiach, súčasne i na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaná

verejne šírila širokému spektru prijímateľov informácie o osobe žalobcu a uvádzala tvrdenia, ktoré sa
nezakladajú na pravde, pričom tak činila vedome a cielene.
7. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukazoval na viaceré reakcie sledovateľov príslušných
príspevkov žalovanej, v ktorých títo reagovali negatívne aj na osobu žalobcu. Žalobca v spore
argumentoval, že aj zo strany známych v profesijnej oblasti bol dotazovaný na obsah príspevkov.

Okresnému súdu boli predložené aj rozhodnutia orgánov a iných súdov konajúcich vo veciach, ktoré
súvisia s okolnosťami spomínanými žalovanou v sporných príspevkoch. Tieto rozhodnutia preukazujú
nepravdivosť vyjadrení žalovanej.
8. Odvolateľ zdôraznil, že zo strany konajúceho súdu nedošlo ani v rámci predbežného právneho
posúdenia veci k spochybneniu dôvodnosti žaloby žalobcu, naopak okresný súd v rozsudku vyhodnotil

žalobu ako neurčitú, nedostatočne špecifikovanú a odôvodnenú. Poukázal aj na to, že na základe
totožných skutkových tvrdení okresný súd vydal v konaní neodkladné opatrenie, ktorého obsah a rozsah
zodpovedá žalobnému návrhu žalobcu vo veci samej. V danom prípade došlo k pochybeniu na
strane súdu, ktorý relatívne dlhú dobu pojednával žalobu, o ktorej následne rozhodol spôsobom
a s odôvodnením, ktoré s týmto postupom súdu absolútne nekorešponduje. Skutočnosti, pre ktoré súd

žalobu zamietol, mal okresný súd uviesť v rámci predbežného právneho posúdenia, v nadväznosti na
čo by mal žalobca možnosť realizovať svoje procesné práva tak, aby odstránil rozpory. Odkázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/70/2017 zo dňa 31.1.2018, z ktorého vyplýva, že účastníci
by nemali byť zaskočení iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Tým,

že súd neuviedol v rámci predbežného právneho posúdenia veci, či považuje žalobu za neurčitú, ale
ponechal si toto zhodnotenie až na rozhodnutie vo veci, zásadným spôsobom odňal žalobcovi možnosť
riadne vykonávať a brániť jeho procesné práva.
9. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a založené na prílišnom formalizme.
S ohľadom na judikatúru Ústavného súdu SR mal žalobca za to, že na základe preukázaných

skutočností týkajúcich sa konania žalovanej, v prípade žalobcom navrhovaných žalobných petitov sa
v žiadnom prípade nejedná o nevykonateľné či iným spôsobom nemožné návrhy. Súd teda mal a mohol
vrámcisvojejrozhodovacejprávomociprizohľadnenínespornýchskutočnostípreukazujúcichexistenciu
dôvodov pre uplatnenie nároku žalobcu na ochranu osobnosti formulovať znenia jednotlivých výrokovtak, aby zodpovedali tomu, čoho sa žalobca v konaní domáha, čo bolo v konaní preukázané a aby boli
materiálne vykonateľné (odkázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 41/2015 zo dňa 26.3.2015
a sp. zn. I. ÚS 192/2015 zo dňa 7.10.2015).

10. Odvolateľ tiež nesúhlasil so záverom okresného súdu, že nepreukázal negatívny dopad konania
žalovanej. V tomto smere odkázal na judikatúru súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej na úspešné
uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.
11. Žalobca zdôraznil, že neoprávnenosť zásahu žalovanej do jeho osobnostných práv, spočívajúca

v šírení vedome zavádzajúcich a nepravdivých informácií a tvrdení o jeho osobe, bola v konaní
preukázaná. Aj napriek týmto nesporným skutkovým okolnostiam, ktoré potvrdzujú, že žalovaná verejne
prezentovala o osobe žalobcu nepravdy a z ktorých rovnako vyplýva, aké výroky žalovanej o osobe
žalobcu sú nepravdivé, súd rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil tým, že v žalobe ani v priebehu
konania nemalo byť zo strany žalobcu uvedené, ktoré konanie žalovanej je protiprávne, od ktorého
konania má žalovaná upustiť a podobne. Tieto závery okresného súdu sú v zrejmom rozpore s tým,

čo bolo vykonaným dokazovaním zistené. Ak okresný súd argumentoval v rozsudku, že v danom
prípade malo ísť o absolútny zákaz žalovanej vyjadrovať sa o predmetných skutočnostiach, tento záver
považoval odvolateľ za zmätočný. Žalobca sa totiž v petitoch žaloby domáhal toho, aby žalovaná
nepokračovala vo zverejňovaní a šírení nepravdivých tvrdení o jeho osobe, v spojitosti s konkrétnymi
skutkovými okolnosťami, keďže tieto sú nepravdivé a žalovanou boli vedome a cielene prezentované

spôsobom poškodzujúcim jeho povesť a mienku o jeho osobe. Žalobca napokon zopakoval, že pokiaľ
okresný súd považoval znenie výrokov žaloby za príliš rozsiahle, mal v rámci svojej právomoci o týchto
rozhodnúť v súlade s ochranou práv žalovanej, na ktorú v rozhodnutí odkazuje.

12. Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že pri

sporných dvoch videách mala na Facebooku 634 sledovateľov. Uvedeným reagovala na argumentáciu
žalobcu, že šírila informácie širokému spektru prijímateľov. Podotkla ale, že v spore preukázala, že
o predmetnej kauze, tzv. nepriateľského prevzatia spoločnosti H., L., informovali celoslovenské média
s množstvom čitateľov a sledovateľov. Odkázala na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu sp. zn.
10Co/123/2021 z 11.11.2021, z ktorého vyplýva právny názor, že tvrdenia žalovanej v súvislosti so

žalobcom a s emisným škandálom sú pravdivé. Žalovaná totiž nikdy netvrdila dôvodnú spojitosť žalobcu
s emisným škandálom, ale iba pravdivo konštatovala, že žalobca bol v minulosti s emisným škandálom
spájaný. Pokiaľ sa žalovaná vyjadrila na adresu žalobcu, že ňou označené subjekty konali organizovane,
túto skutočnosť potvrdil sám žalobca. Stalo sa tak na pojednávaní dňa 27.4.2022. Žalovaná vyslovila
súhlas so závermi okresného súdu, ktorý poukázal na vyjadrovania žalovanej k postupu jednotlivých

subjektov v súvislosti s prevodom, resp. navýšením jej obchodného podielu v spoločnosti H., L.. Okresný
súd z uvedeného správne nevyvodil, že by žalovaná označila žalobcu ako člena organizovanej skupiny
v zmysle trestného práva.
13. Pokiaľ žalobca argumentoval absenciou postupu okresného súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, k tomu
odkázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý uzavrel, že existencia tejto vady nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou chybou. Absencia predbežného právneho posúdenia tak
neznamená odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom. Zdôraznila, že povinnosťou súdu nebolo
poučovať žalobcu o nevykonateľnosti jeho žalobného návrhu, napriek tomu však okresný súd žalobcovi
príliš širokú formuláciu a nevykonateľnosť petitu žaloby opakovane vytýkal. Stalo sa tak napríklad na
pojednávanídňa27.4.2022,kdežalobcauviedol,žezotrvávanapetitetak,akobolužvtedyformulovaný.

Následne žalobca vo vyjadrení zo dňa 4.5.2022 na takejto formulácii petitu výslovne zotrval, keď
prezentoval názor, že súd by mal sám upraviť formuláciu petitu tak, aby bol určitý a vykonateľný.
Žalovaná mala za to, že z petitu žaloby jednoznačne vyplynulo, čoho sa žalobca domáha, avšak
prezentované výroky žaloby neboli kryté obsahom žaloby. Žalobca je sám advokátom a taktiež bol
kvalifikovane zastúpený ďalším advokátom. Pokiaľ sa rozhodol nereflektovať na upozornenie zo strany

konajúceho súdu, že takto formulovanému petitu nebude možné vyhovieť pre jeho nevykonateľnosť
a ďalšie nedostatky, nie je namieste, aby sa žalobca domáhal kompletného preformulovania jeho
žalobného návrhu.
14. Pokiaľ žalobca namietal, že okresný súd nesprávne postavil rozhodnutie na tom, že žalobca
nepreukázal negatívny dopad vyjadrení žalovanej na jeho osobnostnú sféru, k tomu žalovaná uviedla,

že ani táto námietka nie je dôvodná. Negatívnym dopadom vo vzťahu k osobe žalobcu sa okresný
súd zvlášť nezaoberal. Konštatoval totiž neexistenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobcu, preto skúmanie akýchkoľvek dopadov konania žalovanej nebolo vo veci relevantné. Žalobca
v spore neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o skutkové tvrdenie, že žalovaná mala zasiahnuť do jehoosobnostných práv, keď žalobcu spolu s ďalšími osobami označila pri procese predaja jej obchodného
podielu v spoločnosti H., L. v rámci výkonu záložného práva za organizovanú skupinu. Žalovaná
tiež v konaní tvrdila a preukázala, že táto organizovanosť, resp. koordinovanosť postupu žalovanou

označených subjektov vrátane žalobcu, je verejne známou skutočnosťou. Žalovaná označila a predložila
viaceré články z renomovaných slovenských médií s celoslovenským dosahom, ktoré o predmetnej
kooperácii príslušných subjektov píšu. Žalobca tieto skutkové tvrdenia a dôkazy uvádzané žalovanou
účinným spôsobom nepoprel, iba opakovane a konzistentne uvádzal svoj názor, že sú nepravdivé. Ich
pravdivosť však žalobca ničím nevyvrátil, ba dokonca pravdivosť značnej časti týchto skutkových tvrdení

výslovne potvrdil na pojednávaní dňa 27.4.2022.

15. Žalobca v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovanej uviedol, že konajúci súd nespochybnil
protiprávnosť konania žalovanej voči jeho osobe, spočívajúce obsahu sporných príspevkov. Návrhu
žalobcu len vyčítal neurčitosť petitov, ako aj skutočnosť, že neuviedol, do ktorých chránených
osobnostných práv zasiahla žalovaná. Teda nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že by dôvodom

zamietnutia žaloby nebola aj skutočnosť, že žalobca nemal preukázaný negatívny dopad konania
žalovanej, keďže takýmto dopadom je práve zásah žalovanej do jeho Ústavou SR chránených
osobnostných práv. Odkázal na závery Ústavného súdu SR vyplývajúce z rozhodnutia sp. zn. II. ÚS
41/2015.

16. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobca nielenže
neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, ale pokiaľ ide o rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalovanej ohľadne tzv. nepriateľského prevzatia spoločnosti H., L., žalobca tieto prostriedky procesnej
obrany žalovanej odsúhlasil a potvrdil ako správne a pravdivé.
17. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 41/2015, závery tu

prijaté nemožno aplikovať na posudzovanú vec. Ústavný súd totiž posudzoval situáciu, kedy bolo možné
formulovať výrok vo vzťahu k časti petitu znejúcej na morálnu satisfakciu, presnejšie s poukazom
na určitosť a vykonateľnosť iných častí petitu, z ktorých boli zrejmé všetky atribúty požadovaného
morálneho zadosťučinenia. V danom spore však nebola problematickou iba formulácia časti petitu
znejúcej na morálnu satisfakciu (ospravedlnenie), ale neurčité a nevykonateľné boli všetky petity

žalobného návrhu žalobcu. Navyše žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, a to
napriek opakovanému upozorňovaniu a poučovaniu žalovaného zo strany okresného súdu. Ide teda
o úplne diametrálne odlišnú procesnú situáciu, pretože okresný súd nekonštatoval absenciu označenia
konkrétnych porušených práv žalobcu v petite žaloby, ale absenciu určitej, zrozumiteľnej a jednoznačnej
formulácie všetkých výrokov v rámci žalobného návrhu. V predmetnej veci žalobný návrh neobsahoval

ani identifikáciu prejavu žalovanej, ktorým malo podľa žalobného návrhu dôjsť k zásahu do práv žalobcu
a taktiež absentovalo náležité odôvodnenie tvrdenej protiprávnosti týchto výrokov. Závery ústavného
súdu citované žalobcom vo vyjadrení preto vychádzajú z celkom odlišnej procesnej situácie.

18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne

legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

19. Ustanovenie § 181 ods. 2 CSP posilnilo právo na spravodlivý proces tým, že strana sporu môže až do
vydania rozsudku okresného súdu legitímne očakávať, že bude predvídať jeho obsah. Podľa výslovného
zneniatohtoustanoveniapoúkonochpodľaodseku1súdurčí,ktoréskutkovétvrdeniasúmedzistranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.
Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom

prejednaní sporu. Neoznámenie predbežného právneho posúdenia veci obvykle nepredstavuje zásah
do práva na spravodlivý proces, ak súd vychádza pri rozhodovaní z rovnakej právnej úpravy, ako
prezentovali strany. Navyše, v takej situácii by ani nebolo možné uvažovať o prekvapivom rozhodnutí,
lebo by išlo len o rozhodnutie vo veci samej, ktoré účastníci mohli očakávať, resp. predpokladať. Súd
má osobitne informovať o vlastnom právnom posúdení, ktoré je úplne alebo podstatne odlišné od toho,

ktoré predniesli v priebehu sporu strany. Subjekt sporu tak má možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii
doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo
na spravodlivý proces tým, že strana bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať
možné rozhodnutie súdu. Správne uplatňovanie inštitútu vyjadreného v citovanom ustanovení § 181ods. 2 CSP významným spôsobom eliminuje procesné situácie, kedy sa účastníci snažia preukazovať
skutočnosti, ktoré sudca za významné vôbec nepovažuje a naopak, ku skutočnostiam, podľa sudcu
pre posúdenie veci podstatným, sa vôbec nevyjadria, resp. nepredložia dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení.
20. Formulovanie predbežného právneho názoru sudcu na prejednávanú vec nie je vyjadrením
očakávaného rozhodnutia a už vôbec nie návodom pre subjekt sporu, ako koncipovať skutkové dôvody
podaní. Inými slovami, sudca okresného súdu nemôže predbežne deklarovať, či vo veci rozhodne
zamietajúcim, vyhovujúcim, prípadne čiastočne vyhovujúcim rozsudkom. Postup podľa § 181 ods. 2

CSP predstavuje usmerňovanie subjektov sporu v otázke právneho základu sporu, nie upozornenie
na to, že žaloba je nedostatočná, nesprávna, či z iných dôvodov odsúdená na neúspech. Správnym
používaním uvedeného inštitútu sa v konečnom dôsledku eliminuje možnosť odôvodňovania odvolaní
prekvapivosťou výroku rozsudku, či nesúladom medzi vykonaným dokazovaním a výsledným právnym
posúdením.
21. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že Civilný sporový poriadok pre účely odvolacieho konania

formuluje v ustanovení § 382 povinnosť odvolacieho súdu upozorniť stranu na možnú aplikáciu doposiaľ
nepoužitého zákonného ustanovenia. Uvedené len dopĺňa snahu o zabezpečenie spravodlivého
súdneho konania umožňujúceho strane v plnej miere uplatniť svoje procesné práva, rešpektujúc princíp
rovnosti.

22. Žalobca postavil svoje odvolacie námietky na tom, že okresný súd postupom podľa § 181 ods. 2
CSP nespochybnil dôvodnosť žaloby. Okresný súd nielenže nemal povinnosť takto upozorniť žalobcu
na pravdepodobnosť zamietnutia jeho žaloby, on tak ani nesmel konať. Poučenie strany sporu ohľadom
vysvetlenia materiálnych nedostatkov žaloby predstavuje vo svojej podstate právne poradenstvo, na
ktoré súd nemá kompetenciu. Ak teda žalobca poukazoval na to, že vlastne nemohol predvídať

konečné rozhodnutie v podobe zamietnutia žaloby, ide o námietku, ktorá nemôže obstáť. Prijatím takej
argumentácie by mal potom súd „pomáhať“ s koncipovaním žaloby tak, aby žalobca dosiahol úspech.
Tento záver je nenáležitý.

23. V ďalšej časti odvolania žalobca odkázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, konkrétne

na nálezy sp. zn. II. ÚS 41/2015 zo dňa 26.3.2015 a sp. zn. I. ÚS 192/2015 zo dňa 7.10.2015, ktoré sa
zaoberali prílišným formalizmom všeobecných súdov pri posudzovaní obsahu žaloby.
24. V náleze sp. zn. I. ÚS 192/2015 zo dňa 7.10.2015 posudzoval ústavný súd nadväznosť zmeny
žaloby na jej pôvodné znenie. Všeobecné súdy totiž rozhodovali o zmene žaloby bez zreteľa na
jej predchádzajúci obsah, čo viedlo ku konštatovaniu premlčania uplatneného nároku na vyslovenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby. Z prvotného návrhu na začatie konania bolo pritom zrejmé, čoho sa
žalobcovia domáhali, preto neskoršia zmena žaloby mala byť podľa úsudku ústavného súdu posúdená
práve v tomto kontexte. Žaloba na určenie vlastníctva bola totiž odôvodnená neplatnosťou dobrovoľnej
dražby; ak sa uvedené neprejavilo v petite žaloby, neznamená to pochybenie žalobcov. Následnú
zmenu žaloby posúdil okresný súd nenáležite až po deviatich rokoch, a to izolovane, bez zreteľa na

pôvodný návrh. Ústavný súd preto konštatoval pasivitu okresného súdu, ktorý žalobcov nevyzval na
„hmotnoprávne zosúladenie petitu ich návrhu s odôvodnením“.
25. V náleze sp. zn. II. ÚS 41/2015 zo dňa 26.3.2015 skúmal ústavný súd porušenie práva na spravodlivý
proces v súvislosti so zamietnutím žaloby v časti uplatneného nároku na priznanie morálneho
zadosťučinenia v spore, ktorý skončil pre žalobcu úspešne v časti konštatovania zásahu do jeho práva

na ochranu mena a dobrej povesti. Ústavný súd aj v tejto veci konštatoval potrebu skúmania žaloby
ako celku. Podľa nálezu „ústavný súd nespochybňuje, že v sťažovateľkou navrhnutom ospravedlnení,
ktoré tvorilo obsah jej (zmeneného) žalobného petitu, neboli bližšie špecifikované nepravdivé výroky,
ktoré mali byť žalovanou rozširované, za ktoré sa mala žalovaná sťažovateľke ospravedlniť. Zároveň ale
ústavný súd zastáva názor, že bolo v možnostiach všeobecného súdu – s prihliadnutím na žalobný petit

ako celok – identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv sťažovateľky a za
ktoré sa jej žalovaná má ospravedlniť.“ Podstata výčitiek ústavného súdu spočívala v nedostatočnom
reflektovaní všeobecných súdov na obsah žalobného petitu ako celku. S ohľadom na vyhovenie
časti žaloby bolo možné identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv
sťažovateľky. Ak požadované ospravedlnenie bolo formulované príliš široko, požadovaný petit bol vecne

previazaný s časťou týkajúcou sa vyslovenia neoprávneného zásahu do práv žalobcu.26. Krajský súd mal za to, že argumentácia žalobcu odkazujúca na zmienené nálezy, ktoré podľa jeho
názoru potvrdzujú formalistický prístup okresného súdu v aktuálnej veci, neobstojí. Je totiž evidentné, že
Ústavný súd sa v spomínaných prípadoch zaoberal inými otázkami, ako je tomu v posudzovanom spore.

27. Petit žaloby formuloval žalobca v aktuálnej veci nasledovne:
I. Žalovaná je povinná upustiť od protiprávneho konania spočívajúceho vo zverejňovaní, uverejňovaní,
vysielaní alebo iným spôsobom publikovaní vyjadrení a akýchkoľvek iných prejavov o osobe žalobcu,
prostredníctvom ktorých by prezentovala názory o osobe žalobcu v spojitosti so spoločnosťou H. L.,

osobou A. N., O. N. a spoločnosťou L. H., a to v súvislosti so zvýšením základného imania spoločnosti
H. L. a prevodom obchodného podielu žalovanej v spoločnosti H. L..
II. Žalovaná je povinná odstrániť akékoľvek formy prostriedkov a médií, prostredníctvom ktorých
uverejnila alebo iným spôsobom publikovala názory o osobe žalobcu v spojitosti so spoločnosťou H. L.,
osobou A. N., O. N. a spoločnosťou L. H., a to v súvislosti so zvýšením základného imania spoločnosti
H. L. a prevodom obchodného podielu žalovanej v spoločnosti H. L..

III. Žalovanej sa zakazuje udeľovať súhlasy a akékoľvek iné formy povolenia na použitie akýchkoľvek
foriem prostriedkov a médií, prostredníctvom ktorých uverejnila alebo iným spôsobom publikovala
názory o osobe žalobcu v spojitosti so spoločnosťou H. L., osobou A. N., O. N. a spoločnosťou L. H., a to
v súvislosti so zvýšením základného imania spoločnosti H. L. a prevodom obchodného podielu žalovanej
v spoločnosti H. L. a pokiaľ už takéto súhlasy či povolenia udelila, je povinná tieto odňať.

IV. Žalovaná je povinná v lehote do 5 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť uverejnenie videa na
stránke M., obsahom ktorého bude ospravedlnenie sa žalovanej osobe žalobcu v tomto znení: „Vážený
pán A. B. C., touto cestou sa Vám ospravedlňujem, že z mojej strany došlo k uverejneniu videí, v ktorých
boli o Vašej osobe vyslovené tvrdenia, ktoré sa nezakladali na pravde, čím došlo k nezákonnému zásahu
do Vašich Ústavou chránených osobnostných práv.“

V. Žalovaná je povinná do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100%.

28. Krajský súd považuje za potrebné osobitne uviesť, že pri zisťovaní obsahu žalobného návrhu sa
treba vyhnúť použitiu pojmu „neurčitý“, ktorý skôr evokuje absenciu formálnych náležitostí žaloby. Takéto

nedostatky tu ale zistené neboli. Preto aj argumentácia okresného súdu v spojitosti s konštatovaním
neurčitosti žaloby bola odvolacím súdom vykladaná v celkovom kontexte odôvodnenia – že žalobný petit
je formulovaný príliš široko, aby mu bolo možné vyhovieť.
29. Prvý petit žalobného návrhu formuluje požiadavku zákazu akéhokoľvek prezentovania názorov
žalovanej o osobe žalobcu v súvislosti so zvýšením základného imania označenej spoločnosti, ako

aj prevodu obchodného podielu žalovanej. Ide o tak širokú formuláciu zákazu, že vlastne môže
znemožniť akýkoľvek prejav, a to aj právom dovolený. Pojem „protiprávne konanie“ neodstraňuje
vytknutý nedostatok, pretože len zakomponovanie označeného výrazu vytvára priestor pre rozporuplné
výklady a ponechalo by na exekútora, aby objasnil až po právoplatnosti rozsudku, ktoré konanie je
protiprávne. Takáto protiprávnosť musí byť individuálne vyjadrená v žalobnej požiadavke žalobcu, nie

deklarovaná ako všeobecný „zákaz protiprávnosti“.
30. V druhom petite žalobca žiadal odstrániť akékoľvek formy prostriedkov a médií, v ktorých žalovaná
prezentovala názory súvisiace so spomínaným zvýšením základného imania a prevodom obchodného
podielu. Táto časť, nadväzujúca na predchádzajúci petit pokrýva úplne všetky publikované názory
žalovanej, a to bez zreteľa na konkrétne špecifické vyjadrenia, ktorými mala zasiahnuť do práva žalobcu

na ochranu osobnosti a ktoré sú protiprávne.
31. Tretí petit rovnako nadväzoval na požiadavku žalobcu v petite I. a dopĺňal túto o zákaz poskytnutia
súhlasu, povolenia na použitie prostriedkov a médií týkajúcich sa vyššie spomínaných prejavov.
Uvedené súvisí s už spomínaným všeobecne koncipovaným návrhom, ktorý predstavuje úplný zákaz
žalovanej vyjadrovať sa k téme zvýšenia základného imania v spoločnosti H., L. a prevodu obchodného

podielu. Krajský súd preto odkazuje na vyššie uvedený výklad.
32. Napokon aj forma ospravedlnenia v štvrtom petite žaloby bola formulovaná tak, že sa vlastne môže
týkať akéhokoľvek prejavu žalovanej a bolo by ho možné použiť v akomkoľvek spore medzi stranami.

33. Ak odvolateľ poukazoval na vyššie spomínanú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý v jednom

z uvedených nálezov riešil otázku príliš všeobecne koncipovanej požiadavky na ospravedlnenie,
uvedené nie je možné aplikovať na aktuálnu vec. Žalobca totiž vôbec v žalobnom petite nekonkretizoval
prejavy, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho práv. Potom ani požadované ospravedlnenie nemohlo byť
súdom preformulované tak, aby nadviazalo na takýto zásah.34. Krajský súd mal za to, že v danej veci nemal okresný súd ani možnosť „dotvoriť“ petit žaloby
v nadväznosti na jej celkový kontext. Takýto postup by bolo možný len pri koncipovaní konkrétnych
tvrdení o konkrétnom prejave žalovanej zasahujúcom do práv žalobcu. Takéto prejavy si nemohol

okresný súd, ani krajský súd sám identifikovať z označených videí. Relevantné boli totiž len skutkové
tvrdenia v žalobe či ďalších podaniach. Žalobca pritom ponúkol súdu citáciu prejavov žalovanej
týkajúcich sa osoby žalobcu iba v žalobe a v písomnej záverečnej reči zo dňa 16.10.2023. V podaní zo
dňa 19.1.2023, ktorým žalobca zmenil skutkové tvrdenia a okresný súd pripustil uvedené len čiastočne
(v časti týkajúcej sa videí zo dňa 21.5.2020 a zo dňa 3.6.2020) žalobca označil len slovné spojenia bez

kontextu (nešlo o súvislú citáciu prejavu žalovanej). V ostatných podaniach žalobca podával len súhrnné
informácie o prejavoch žalobkyne (napr. že obvinila štátne orgány, že bola okradnutá o svoj obchodný
podiel, že prejavila strach o svoj život, a pod.).
35. V žalobe a v písomnej záverečnej reči žalobca citoval prejav žalovanej označujúci žalobcu ako
člena organizovanej skupiny a tiež ako právnika spájaného s emisným škandálom Interblue. K tvrdeniu
o tom, že žalobca bol spájaný s emisným škandálom sa vyjadril krajský súd už v uznesení sp. zn.

10Co/123/2021 zo dňa 11.11.2021, keď konštatoval, že išlo o neutrálne tvrdenie. Odkaz žalobcu na to,
že bol označený ako člen „organizovanej skupiny“ nebol v podaniach dostatočne vysvetlený z hľadiska
zásahu do práva na ochranu osobnosti a v spojitosti s navrhnutým petitom žaloby. Otázkou teda je,
či mali súdy v danej veci uvažovať o zákaze vyjadrovania o osobe žalobcu ako členovi organizovanej
skupiny a či ospravedlnenie malo smerovať k tomuto označeniu žalobcu. Z niektorých vyjadrení strán

vyplynuli ďalšie informácie prezentované žalovanou v sporných videách – mala poukazovať na podvody
v agrosektore, ktoré zrejme viedli k použitiu pojmu organizovaná skupina. Konkrétnu analýzu použitého
pojmu mal ale vykonať žalobca a v tomto smere mal produkovať aj odvolacie námietky. V podanom
opravnom prostriedku sa vlastne domáhal len toho, aby namiesto neho konajúce súdy vykonali príslušnú
úpravu petitu žaloby. Ide o zásadnú pasivitu strany sporu – ak totiž žalobca prezentoval odvolaciemu

súdu výhrady k nesprávnemu uchopeniu obsahu jeho žaloby, potom mohol aspoň v odvolaní náležite
upriamiť pozornosť na konkrétne tvrdenia a tieto zasadiť do konkrétneho kontextu.
36. Treba len zopakovať, že krajský súd si nemohol dotvárať zmysel vyjadrení žalovanej tak, aby
identifikoval, čo svojou žalobnou požiadavkou žalobca mienil dosiahnuť. Už vôbec nemal oprávnenie
„vymyslieť si“ petit, ktorý by vyhovoval potrebám žalobcu. Žalobca totiž mal a mohol zreteľne, určito,

konkrétnevyjadriťsvojnávrhtak,abyznehobolozrejmé,aképrotiprávnekonanieježalovanejvytýkané.
Žaloba totiž aktuálne pokrýva aj také správanie žalovaného subjektu, ktoré právne predpisy nezakazujú
(všeobecná sloboda prejavu).

37. Krajský súd mal za to, že s ohľadom na široko koncipovaný petit žaloby smerujúci k zákazu

vyjadrovania žalovanej vo vzťahu k takmer všetkému, čo sa týka žalobcu, sú určujúce závery okresného
súdu správne. Z uvedeného dôvodu potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny vrátane výroku
o trovách, proti ktorému odvolateľ neformuloval žiadne námietky.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.

1 CSP, pričom vychádzal z úspechu žalovanej v odvolacom konaní. O výške týchto trov rozhodne po
právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie.

39. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.