Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723202651
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8723202651.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a

členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v spore žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX,bytomD.E.XXX/X,XXXXXF.,zastúpeného:JUDr.AnnaDrugdová,advokátka,sosídlom
Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, IČO: 42383901, proti žalovanej: D. E., so sídlom XX. G. X G.
XX, XXX XX H. – B. I. D. B., J.: XXXXXXXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
o náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 19Cpr/5/2023-609
zo dňa 14.5.2025 v spojení s opravným uznesením č.k.19CoPr/5/2023-664 zo dňa 21.11.2025, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“)
dňa 12.05.2023 domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
dané žalobcovi dňa 16.03.2023 je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovanej založený Pracovnou
zmluvou zo dňa 30.09.2005 naďalej trvá. Zároveň žiadal, aby žalovaná bola zaviazaná poskytnúť

žalobcovi náhradu mzdy vo výške 1.473 eur mesačne, počnúc od 16.03.2023 až do právoplatného
skončenia veci.

2. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol takto (cit.):

„I. Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dané žalobcovi

dňa 16.03.2023, je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený Pracovnou zmluvou zo
dňa 30.09.2005 naďalej trvá.

II. Návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby ďalej zamestnával
žalobcu, zamieta.

III. Nárok žalobcu na náhradu mzdy s príslušenstvom a návrh žalovaného o nepriznaní žalobcovi nároku

na náhradu mzdy nad 12 mesiacov vylučuje na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o
trovách tohto sporu.“3. Po skutkovej stránke súd prvej inštancie ustálil, že žalobca bol u žalovanej v pracovnom pomere
od 01.10.2005. Žalovaná listinou zo dňa 16.03.2023 okamžite skončila so žalobcom pracovný pomer
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom podľa obsahu okamžitého skončenia pracovného

pomeru došlo zo strany zamestnávateľa k preverovaniu vstupov žalobcu do informačných systémov
D. E. za obdobie od 01.01.2022 do 31.12.2022, pričom bolo zistené, že žalobca mal vykonať viac
ako 2400 vstupov do informačných systémov JVP a SYRIUS, ktorými mal lustrovať osobné údaje
osôb bez súvislosti s výkonom jeho pracovnej činnosti. Išlo o zamestnancov D. E., pobočky F., ako
aj iných organizačných zložiek D. E., ďalej zamestnancov E. K., poslancov VÚC, zamestnancov D. E.

ústredia a ďalších pobočiek, bývalých zamestnancov pobočky F., advokátov a rodinných príslušníkov
zamestnancov pobočky. Po doručení zoznamu vstupov žalobcu do informačných systémov za obdobie
od 01.01.2022 do 31.12.2022 riaditeľ pobočky vyžiadal stanovisko priamej nadriadenej žalobcu, vedúcej
oddelenia ekonomiky a prevádzky J. B. B., ktorá vo svojom vyhlásení zo dňa 14.02.2023 uviedla,
že žalobcovi nikdy nedala pokyn ani poverenie preverovať údaje osôb evidovaných v informačných
systémoch D. E. v súvislosti s jeho pracovnou činnosťou, a to ani v roku 2022, ani v inom období.

Dňa 14.02.2023 bolo zároveň vydané aj vyjadrenie zodpovednej osoby B. B. F., podľa ktorého žalobca
vykonal vstupy do informačných systémov JVP a SYRIUS a tieto vstupy podľa stanoviska priamej
nadriadenej nesúviseli s jeho pracovnou náplňou. Dňa 15.02.2023 bol žalobca vyzvaný, aby vysvetlil
lustrovanie dotknutých osôb, uviedol dôvod takého postupu, či tak konal na pokyn vedúcej a či
prezeranie týchto osôb súviselo s jeho pracovnou činnosťou, a to v lehote do 16.02.2023 do 12.00 hod.

Žalobca listom zo dňa 16.02.2023 oznámil žalovanej, že nikdy nezneužil informačné systémy, nikdy
nebol osobitne školený alebo upozornený na spôsob ich využívania a nikdy nesprístupnil informácie
neoprávneným osobám a zároveň požiadal o predĺženie lehoty do 15.00 hod. Listom zo dňa 20.02.2023
žalovanáoznámilažalobcovičerpaniedovolenkyvdňochod23.02.2023do28.02.2023.Dňa08.03.2023
bolo žalobcovi oznámené, že z dôvodu dočasného zablokovania jeho prístupu do informačných

systémovmuvzniklaprekážkavprácinastranezamestnávateľapodľa§142Zákonníkapráceazároveň
mu bola určená dovolenka v dňoch od 09.03.2023 do 14.03.2023. Súd prvej inštancie mal ďalej za
zistené, že žalobca bol od 15.02.2022 predsedom L. M. D. D. E., pobočka F.. Dňa 01.03.2023 bola tejto
odborovej organizácii doručená žiadosť žalovanej o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcu. Ako prílohy boli odborovej organizácii predložené okamžité skončenie pracovného

pomeru, zoznam lustrovaných osôb, žiadosť o zdôvodnenie lustrovania, vyhlásenie vedúcej oddelenia
zo dňa 14.02.2023 a vyjadrenie zodpovednej osoby zo dňa 14.02.2023. Dňa 14.03.2023 odborová
organizácia neudelila súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu. Dňa 16.03.2023
o 09:36 hod. bol spísaný záznam o prerokovaní doručovania okamžitého skončenia pracovného
pomeru, v ktorom žalobca uviedol, že považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné, a že

skutočný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vidí vo výkone svojej odborovej činnosti.
Žalobca zároveň výzvou zo dňa 16.03.2023 oznámil žalovanej, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnávala. Dňa 21.03.2023 bolo žalobcovi vydané potvrdenie o zamestnaní, v ktorom bol ako
dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený § 68 Zákonníka práce. Zo skutkových zistení ohľadne
odborovej činnosti žalobcu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po vzniku odborovej organizácie

dochádzalo medzi žalobcom a vedením pobočky k sporom v súvislosti s kontrolou dodržiavania
mzdových a pracovnoprávnych predpisov, s požiadavkami na poskytnutie podkladov a s ďalšími
aktivitami žalobcu ako predsedu odborovej organizácie. V tejto súvislosti aj Inšpektorát práce Prešov
oznámením o výsledku inšpekcie práce zo dňa 01.08.2023 a protokolom č. IPV-37-20-23/PE22, 24A, 25,
23 konštatoval nedostatky na strane žalovanej a uložil jej opatrenia na odstránenie zistených porušení

predpisov. Pokiaľ ide o rozsah pracovnej náplne žalobcu, súd prvej inštancie mal za zistené, že žalobca
nevykonával iba regresnú agendu, ale podieľal sa aj na ďalších činnostiach, ktoré si vyžadovali vstup
do informačných systémov. Žalobca tiež súdu predložil zoznamy, v ktorých označil viaceré osoby zo
zoznamov žalovanej ako osoby, u ktorých vstupy do informačných systémov súviseli s výkonom jeho
práce. Zo svedeckých výpovedí mal súd za preukázané, že v rámci preverovania boli z rozsiahlejších

zoznamov vybrané užšie vzorky lustrovaných osôb, konkrétne riaditeľ pobočky B. E. L. uviedol, že
podkladom ďalšieho postupu bola vzorka 40 mien, teda 20 mien z jedného zoznamu a 20 mien z
druhého zoznamu, čo potvrdila aj J. B. B.. Z výpovede B. B. F. vyplynulo, že jeho stanovisko zo dňa
14.02.2023 vychádzalo z podkladov zaslaných z pobočky a zo stanoviska priamej nadriadenej žalobcu.
Vo vzťahu k časovým súvislostiam okamžitého skončenia pracovného pomeru mal súd prvej inštancie za

preukázané, že prvotné podozrenie voči žalobcovi vzniklo už v letných mesiacoch roku 2022, konkrétne
v období júna až júla 2022, a opätovne sa objavilo v decembri 2022 a na začiatku roku 2023, keď sa
podľa výpovede riaditeľa pobočky medzi zamestnancami hovorilo o tom, že žalobca pozná údaje o výške
ich odmien.4. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil na základe ustanovení § 68 ods. 1 písm.
b), § 74, § 79 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. b), § 81 písm. a) a c) a § 240 ods. 9 a 10 zákona č. 311/2001

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ďalej § 80 ods. 1 písm. e) zákona č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a § 181 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce predstavuje výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru a prichádza
do úvahy len vtedy, ak zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu. Pri posudzovaní intenzity
porušenia pracovnej disciplíny považoval súd za rozhodujúce kritériá najmä osobu zamestnanca, jeho
pracovné zaradenie, doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a okolnosti skutku, mieru zavinenia,

spôsob a rozsah porušenia pracovných povinností a dôsledky takéhoto konania pre zamestnávateľa.
Súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/316/2009, sp. zn. 5Cdo/17/2011, sp. zn. 3Cdo/71/2003 a sp. zn. 3Cdo/173/2006,
z ktorých vyvodil, že pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný
tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie vo svojich vnútorných predpisoch. Súd prvej inštancie

zároveň vychádzal z toho, že v spore o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zaťažuje
zamestnávateľa dôkazné bremeno o existencii skutku, ktorý v okamžitom skončení pracovného pomeru
konkretizoval, ako aj o tom, že tento skutok dosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Za významné považoval aj to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí
byť v samotnom písomnom právnom úkone vymedzený určito, zrozumiteľne a nezameniteľne tak,

aby nevznikali pochybnosti o tom, pre aký skutok a z akého zákonného dôvodu sa pracovný pomer
okamžite končí, a aby tento dôvod nemohol byť dodatočne menený. Svoje závery oprel aj o rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdop/12/2008 z 31.03.2008 a rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/1033/2015 z 27.04.2017. Pri aplikácii týchto východísk na
zistený skutkový stav súd prvej inštancie prihliadol na to, že žalovaná ako zamestnávateľ zdôvodnila

okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom tvrdením, podľa ktorého bolo za rozhodné
obdobie od 01.01.2022 do 31.12.2022 identifikovaných viac ako 2400 vstupov žalobcu do informačných
systémov D. E., v rámci ktorých si mal žalobca prezerať informácie o tisíckach fyzických osôb.
Práve takto vymedzený skutok považoval súd prvej inštancie za rozhodujúci z hľadiska posúdenia
platnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru.Zvykonanéhodokazovaniavšakpodľajehozáveru

nevyplynulo, že by boli preukázané skutkové tvrdenia žalovanej v takom rozsahu, v akom boli uvedené v
okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z prehľadu monitoringu
prezerania údajov vo vybraných častiach informačných systémov JVP a SYRIUS vyplývalo celkovo 1058
vstupov, z ktorých 257 predstavovalo prihlásenia a odhlásenia do systému. Pokiaľ išlo o zostávajúcich
801 vstupov, súd prvej inštancie z nich vyvodil, že sa v skutočnosti týkali 242 osôb, a nie tisícok osôb, ako

uvádzala žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie zároveň podrobne
hodnotil aj prehľad monitoringu údajov v systéme JVP, ktorý obsahoval 1780 riadkov, a poukázal na to,
že podľa tohto prehľadu mal žalobca napríklad dňa 23.02.2022 o 08:31 hod. vykonať 1127 vstupov v
priebehu jednej minúty, dňa 09.03.2022 o 11:19 hod. 43 vstupov a o 11:20 hod. ďalších 40 vstupov, dňa
18.03.2022 o 13:14 hod. 77 vstupov, dňa 28.03.2022 o 08:49 hod. a 08:51 hod. spolu 318 vstupov, dňa

20.05.2022 o 09:22 hod. 64 vstupov a dňa 22.09.2022 o 07:43 hod. 14 vstupov. Z takto zistených údajov
vyvodil, že nie je reálne, aby žalobca v priebehu jednej minúty individuálne prezeral taký počet položiek,
aký z týchto výstupov formálne vyplýval, a preto žalovaná podľa názoru súdu nepreukázala skutok
v rozsahu, v akom ho sama uviedla v okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie
ďalej vychádzal z toho, že žalobca nevykonával iba pracovnú činnosť spočívajúcu v regresnej agende.

Na základe vykonaného dokazovania, najmä listinných dôkazov, mailovej komunikácie a čestného
prehlásenia A. N. zo dňa 25.08.2023 mal za zistené, že žalobca vykonával aj iné činnosti a pre iné
oddelenia, pričom v čase pandémie COVID-19 vykonával aj úkony súvisiace s ďalšou agendou, ktoré si
vyžadovali vstup do informačných systémov žalovanej. Za významné považoval, že žalovaná tieto ďalšie
činnosti pri vyhodnocovaní vstupov žalobcu nezohľadnila a obmedzila sa predovšetkým na preverovanie

vstupov vo vzťahu k regresnej agende. Zároveň prihliadol na to, že žalobca predložil zoznamy osôb na
č. l. 317 až 388 spisu a že žalovaná následne predložila zoznam odložených a odstúpených regresov za
rok 2022 na č. l. 455 až 461 a súvisiaci spisový materiál na č. l. 469 až 546 spisu, z ktorých podľa názoru
súdu vyplývalo, že viaceré osoby zaradené žalovanou medzi neoprávnene lustrované osoby priamosúviseli s výkonom pracovnej činnosti žalobcu. Aj z tohto dôvodu súd uzavrel, že žalovaná nepreukázala
pravdivosť a úplnosť skutku tak, ako ho vymedzila v okamžitom skončení pracovného pomeru. V
ďalšom súd prvej inštancie prihliadal na okolnosť, že samotní svedkovia žalovanej, najmä B. L. a J. B.

potvrdili,ževrámciďalšiehopreverovaniabolazrozsiahlejšíchzoznamovvybranáužšiavzorka40osôb,
konkrétne 20 osôb z jedného zoznamu a 20 osôb z druhého zoznamu, ku ktorým sa mal žalobca vyjadriť.
Podľa súdu prvej inštancie preto skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru, postavené na tvrdení o 2400 neoprávnených vstupoch a lustrácii tisícok osôb nezodpovedalo
tomu, z čoho žalovaná fakticky pri ďalšom postupe vychádzala. Súd prvej inštancie zohľadnil aj

okolnosti predchádzajúce vydaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to najmä vo vzťahu k
tomu, či žalobcovi bola zo strany žalovanej poskytnutá dostatočná možnosť vyjadriť sa ku skutkovým
okolnostiam, ktoré boli následne subsumované pod dôvod podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Vychádzal pritom zo zistenia, že žalobca bol dňa 15.02.2023 vyzvaný na vyjadrenie k lustrácii
dotknutých osôb v lehote do 16.02.2023 do 12.00 hod., pričom vo svojom podaní zo dňa 16.02.2023
namietol, že sa nedopustil zneužitia informačných systémov ani neoprávneného sprístupnenia údajov, a

súčasnepožadovalbližšiuskutkovúkonkretizáciuvytýkanéhokonaniaapredĺženielehotynavyjadrenie.
Súd prvej inštancie súčasne vzal do úvahy, že v nadväznosti na uvedené bolo žalobcovi oznámené
čerpanie dovolenky a následne aj prekážka v práci na strane zamestnávateľa, spojená so zablokovaním
prístupu do informačných systémov. Uvedené skutočnosti súd zohľadnil pri hodnotení, či žalobcovi bola
reálne poskytnutá možnosť účinne sa vyjadriť ku skutku, ktorý sa stal základom okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Súd prvej inštancie venoval pozornosť aj otázke určitého, zrozumiteľného a
nezameniteľného vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vychádzal pritom z
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru nesmie byť dodatočne menený a musí byť v písomnom právnom úkone skutkovo
konkretizovaný tak, aby nevznikali pochybnosti o tom, v akom konaní zamestnanca zamestnávateľ

vidí naplnenie zákonného dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na tomto východisku
súd prvej inštancie založil záver, že ak žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzila
dôvod skončenia pracovného pomeru tvrdením o neoprávnených lustráciách tisícok fyzických osôb a o
viac ako 2400 neoprávnených vstupoch do informačných systémov D. E., avšak výsledky vykonaného
dokazovania takto vymedzený skutok nepotvrdili a súčasne sa preukázalo, že medzi označenými

vstupmi a osobami sa nachádzali aj také, ktoré súviseli s pracovnou činnosťou žalobcu, potom právny
úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru neobstojí ani z hľadiska určitého, pravdivého a
preukázaného vymedzenia dôvodu.

6. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal aj časovým aspektom

uplatneného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to vo vzťahu k zachovaniu
dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty. Vychádzal pritom zo skutkového zistenia, že podľa
výpovede riaditeľa pobočky B. L. vzniklo prvotné podozrenie voči žalobcovi už v období júna až júla
2022, pričom opätovne sa objavilo aj v decembri 2022. Na tomto skutkovom základe súd prvej inštancie
vyslovil záver, že má vážne pochybnosti o tom, či žalovaná zachovala dvojmesačnú subjektívnu lehotu

na okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže podľa jeho názoru nemožno začiatok plynutia tejto
lehoty viazať až na interné vyjadrenia zo dňa 14.02.2023, pokiaľ vedúci zamestnanec žalovanej mal
vedomosť o okolnostiach, ktoré považoval za dôvod skončenia pracovného pomeru, už v skoršom
období.

7. Súd prvej inštancie napokon venoval pozornosť aj skutočnosti, že žalobca pôsobil vo funkcii
predsedu základnej organizácie Sloves pôsobiacej na pracovisku žalovanej od 15.02.2022, ako aj
okolnostiam súvisiacim s výkonom jeho odborovej činnosti. Vychádzal pritom zo skutkového zistenia,
že dňa 01.03.2023 bola odborovej organizácii doručená žiadosť žalovanej o prerokovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcu, a že odborová organizácia dňa 14.03.2023 súhlas s okamžitým

skončením pracovného pomeru neudelila. Súd prvej inštancie sa osobitne zaoberal aj návrhom
žalovanej, obsiahnutým v jej písomnom podaní zo dňa 19.03.2025, aby v prípade vyslovenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru súd rozhodol, že od žalovanej nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala, a aby žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy nad
rozsah 12 mesiacov, a to aj s poukazom na skutočnosť, že žalobca je od 01.05.2023 nepretržite

zamestnaný u zamestnávateľa H. C. F.. Túto obranu žalovanej súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodnú. Vychádzal pritom z toho, že žalovaná oprela tento návrh o tie isté skutkové okolnosti, ktoré
uvádzala ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda o tvrdené neoprávnené lustrácie
dotknutých osôb, pričom podľa názoru súdu takýto postup nemal oporu v § 79 ods. 1 Zákonníka práce vspojení s § 240 ods. 10 Zákonníka práce. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21Cdo/938/2009 a sp. zn. 21Cdo/1539/2008 súd konštatoval, že v konaní o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru člena odborového orgánu musí zamestnávateľ tvrdiť a preukázať také okolnosti, pre

ktoré od neho nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie zamestnanca, pričom má ísť o iné
okolnosti než tie, ktoré tvorili samotný uplatnený dôvod skončenia pracovného pomeru. Keďže žalovaná
takéto ďalšie samostatné okolnosti podľa názoru súdu netvrdila ani nepreukázala, súd prvej inštancie
uzavrel, že návrh na vyslovenie nemožnosti spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu
nie je dôvodný. Zároveň vychádzal z toho, že už samotná skutočnosť neudelenia súhlasu odborovej

organizácie so skončením pracovného pomeru žalobcu ako člena príslušného odborového orgánu
predstavuje v okolnostiach súdenej veci ďalší dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Na základe všetkých uvedených úvah súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno o pravdivosti, určitosti a úplnosti skutku vymedzeného v okamžitom skončení
pracovného pomeru zo dňa 16.03.2023, že tento právny úkon neobstojí ani z hľadiska preukázania
skutku, ani z hľadiska jeho nezameniteľného a určitého vymedzenia, že sú tu zároveň pochybnosti

o zachovaní dvojmesačnej subjektívnej lehoty a že neboli splnené ani podmienky na vyslovenie
nemožnosti spravodlivo požadovať od žalovanej ďalšie zamestnávanie žalobcu. Z týchto dôvodov
považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatný právny úkon.

8. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu mzdy, tento súd prvej inštancie, rovnako ako návrh žalovanej

na obmedzenie náhrady mzdy, vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách
konania.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná, a to z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. V odvolaní žalovaná namieta, že konanie pred súdom prvej

inštancie je postihnuté vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže
súd podľa jej názoru nijakým spôsobom nevyhodnotil žalobcom preukázateľne uskutočnené nezákonné
lustrácie osobných údajov, a to minimálne v rozsahu 40 osôb uvedených v zoznamoch, ktoré tvorili
podklad okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaná vytýka súdu formalistický prístup, keďže
za rozhodujúce považoval nepreukázanie tvrdeného rozsahu 2400 vstupov a lustrácie tisícok osôb,

avšak vôbec nevyhodnotil preukázané nezákonné lustrácie aspoň v nižšom rozsahu, ktorý žalovaná
označuje najmenej počtom 524 vstupov, resp. v užšom jadre bolo 40 osôb lustrovaných celkovo 160-
krát. Žalovaná ďalej v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne prehľady vstupov žalobcu do informačného
systému žalovanej za roky 2020 a 2021, z ktorých malo byť zrejmé, akým spôsobom žalobca dlhodobo

pristupoval k plneniu pracovných povinností a k používaniu informačných systémov. Podľa žalovanej
síce tieto skoršie vstupy nemohli byť priamym dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru
pre uplynutie prekluzívnej lehoty, mohli však vytvoriť dostatočný skutkový obraz o spôsobe konania
žalobcu z dlhodobého hľadiska. V tejto súvislosti zároveň poukázala žalovaná aj na to, že súd naopak
pripustil dôkazy navrhované žalobcom, najmä doplnenie zoznamu škodových prípadov a odložených

spisov za roky 2020 a 2021, ktoré žalovaná považovala za irelevantné. Ďalšou odvolacou námietkou
žalovaná tvrdí, že z informačného systému je možné doložiť iba zaznamenanú aktivitu, nie „negatívnu
skutočnosť“, teda nemala možnosť preukázať, že žalobca určité osoby nelustroval v súvislosti s
pracovnou náplňou. Zdôraznila, že pri osobách zaradených do užších zoznamov neexistoval žiaden
pracovný dôvod, aby s nimi žalobca v informačnom systéme pracoval, čo podľa nej potvrdzuje aj

výpoveď svedkyne B., podľa ktorej žalobca nemal dôvod lustrovať konkrétnych zamestnancov D.
E.. Žalovaná preto nesúhlasí so záverom súdu, že zoznamy nikto nekontroloval a nekonfrontoval s
pracovnou náplňou žalobcu, a tvrdí, že vybrané osoby boli do zoznamov zaradené práve preto, že
išlo o jednoznačne neoprávnené lustrácie. Žalovaná osobitne namieta nesprávne skutkové aj právne
závery súdu vo vzťahu k určitému a nezameniteľnému vymedzeniu dôvodu okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Tvrdí, že jediným a skutočným dôvodom okamžitého skončenia pracovného
pomeru bolo vždy nezákonné lustrovanie osobných údajov v informačnom systéme žalovanej, a to
minimálne vo vzťahu k 40 vybraným osobám, ktoré mal žalobca lustrovať celkovo 160-krát. Podľa
žalovanej je tento dôvod dostatočne určitý, nezameniteľný a časovo vymedzený, pričom nie je možné
ho zameniť s iným konaním. V tejto súvislosti sa žalovaná odvoláva aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdop/12/2008 a sp. zn. 7Cdo/1033/2015, z ktorých podľa nej vyplýva,
že dôvod skončenia pracovného pomeru nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pokiaľ je
zrejmé, aké konanie zamestnanca je mu kladené za vinu. Podľa žalovanej bolo počas celého konania
zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo nezdôvodnenie lustrácie osôbzaradených do užšieho zoznamu priloženého k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Súd tiež
podľa žalovanej nesprávne vyhodnotil časový priestor, ktorý bol poskytnutý žalobcovi na vyjadrenie.
Podľa žalovanej mal žalobca dostatok času a možností zdôvodniť lustrácie vybraných osôb, avšak

neurobil tak ani v čase pred okamžitým skončením pracovného pomeru, ani počas súdneho konania.
Zdôrazňuje, že žalobca nikdy nežiadal prístup do systému za účelom spätného preverenia týchto
konkrétnych osôb, no následne v súdnom konaní vedel aj bez prístupu do systému poukazovať vo svoj
prospech na iné osoby zo širších zoznamov. Osobitne poukázala na to, že medzi 40 vybranými osobami
boli najmä zamestnanci pobočky, zamestnanci ústredia, riaditeľ pobočky, priama nadriadená žalobcu

a manželka žalobcu, teda osoby, ktorých identita a súvislosti mu museli byť zrejmé aj bez ďalšieho
preverovania. Žalovaná v tejto súvislosti tvrdí, že súd nevyhodnotil tieto okolnosti ani samostatne,
ani v ich vzájomnej súvislosti. Skutočným základom okamžitého skončenia pracovného pomeru preto
podľa žalovanej neboli širšie zoznamy tisícov záznamov, ale práve užší okruh 40 vybraných osôb,
ktorých lustráciu žalobca nezdôvodnil. Uvádza, že práve s týmto zoznamom pracovala žalovaná ako
zamestnávateľ ďalej, tento zoznam bol predmetom vyhodnotenia zo strany zodpovednej osoby za

ochranu osobných údajov a práve tento zoznam bol priložený k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru. Širšie zoznamy podľa nej neboli priložené k samotnému právnemu úkonu a mali len podkladový
význam pre vytvorenie užšieho zoznamu, keď vzhľadom na množstvo záznamov nebolo možné v
rámci plynutia lehôt analyzovať každý jednotlivý vstup. Žalovaná v odvolaní súčasne nesúhlasí ani
s hodnotením širších zoznamov vstupov, najmä zo systému JVP. Tvrdí, že ak pri jednom načítaní

mesačného výkazu došlo k zobrazeniu všetkých zamestnancov konkrétneho zamestnávateľa, ide z
hľadiska ochrany osobných údajov o zobrazenie a sprístupnenie údajov všetkých týchto osôb, a teda
všetkytietozáznamytrebapovažovaťzaneoprávnené,pokiaľprvotnéotvorenievýkazunemalozákonný
podklad. Vysvetľuje, že čas zaznamenania vstupu predstavuje čas načítania výkazu, po ktorom bolo
možné údaje v ňom obsiahnuté prezerať bez časového ohraničenia, a preto podľa nej nemožno zo

záznamov vyvodzovať, že žalobca si stovky osôb prezeral v jednom okamihu, ale zároveň to ani
neznamená,žebytietovstupynebolinezákonné.Ajztohtodôvodužalovanátrvalanatom,žeoznačenie
tisícov záznamov za neoprávnené bolo správne. K hodnoteniu prekluzívnej lehoty podľa § 68 ods. 2
Zákonníka práce žalovaná namietla, že rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný a vnútorne rozporný.
Súd na jednej strane uvádza len „pochybnosti“ o zachovaní subjektívnej lehoty, no na druhej strane

sa touto úvahou zaoberá spôsobom, akoby išlo o ďalší dôvod neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Žalovaná tvrdí, že dvojmesačná subjektívna lehota začala plynúť až dňa 14.02.2023, keď
priama nadriadená žalobcu potvrdila, že mu nezadala žiaden pokyn na lustráciu vybraných osôb,
čím sa podľa nej prvýkrát potvrdilo, že žalobca skutočne konal svojvoľne a v rozpore so zákonom.
Dovtedypodľažalovanejexistovalolendôvodnépodozreniezaloženénainformáciáchodzamestnancov

v júli 2022 a znovu v decembri 2022 až januári 2023, ktoré samo osebe nemohlo založiť začiatok
plynutia lehoty. Žalovaná rozlišuje medzi podozrením a vedomosťou o dôvode okamžitého skončenia
pracovného pomeru a tvrdí, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 16.03.2023
bolo uplatnené včas, teda pred uplynutím lehoty, ktorá mala uplynúť dňa 14.04.2023. Zároveň odmieta
súvis medzi odňatím poverenia žalobcovi ako zodpovednej osobe pre ochranu osobných údajov ku dňu

31.10.2022 a dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaná nesúhlasí ani s úvahami
súdu o údajnom nepriateľskom postoji vedenia pobočky voči žalobcovi z dôvodu jeho angažovanosti
v odborovej organizácii. Namietala, že súd v tejto časti len opisuje svoje dojmy, pričom aj keby bola
odborová činnosť žalobcu pre vedenie pobočky nepríjemná, nijak to nemení skutkový základ veci,
ktorým je podľa žalovanej objektívne preukázané nezákonné lustrovanie údajov v informačnom systéme

žalovanej. Za nepreskúmateľné a právne nerelevantné preto považuje úvahy súdu o účelovosti postupu
žalovanej, o nevraživom postoji k žalobcovi a o tom, že žalovaná hľadala spôsob, ako so žalobcom
rozviazať pracovný pomer. Osobitne žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie otázky, či možno
od nej spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala. V tejto súvislosti vytýkala súdu, že jej
návrh posúdil nesprávne, keď dospel k záveru, že žalovaná uvádza tie isté skutkové okolnosti ako pri

samotnom okamžitom skončení pracovného pomeru, a preto ich nemožno zohľadniť aj pri úvahe podľa
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, respektíve § 240 ods. 10 Zákonníka práce. Žalovaná argumentuje, že
súd sám zastával názor, podľa ktorého skutočným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru
nebola lustrácia 40 osôb, ale nepreukázaný rozsah 2400 vstupov a tisícok osôb, preto je podľa žalovanej
dôvod, na ktorom vystavala návrh, že ju nemožno spravodlivo nútiť žalobcu ďalej zamestnávať, odlišný

od dôvodu, ktorý súd považoval za nepreukázaný. Ďalej súd podľa žalovanej nesprávne uviedol, že
žalovaná mala podať samostatnú žalobu podľa § 77 Zákonníka práce. Podľa žalovanej z § 240 ods. 9 a
10 a § 77 Zákonníka práce nevyplýva možnosť podať samostatný osobitný návrh tohto druhu. Otázka,
či možno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie člena odborového orgánu,sa má podľa nej posudzovať v rámci sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Na podporu
tejto koncepcie poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/146/2022
zo dňa 06.12.2023, z ktorého podľa nej vyplýva, že súd môže podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce

rozhodnúť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie, pričom tento
záver môže mať účinky spätne ku dňu, odkedy už ďalšie zamestnávanie nebolo spravodlivé požadovať.
V tejto nadväznosti žalovaná podrobne rozvádza aj materiálne dôvody, pre ktoré podľa nej nemožno
spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu. Zdôrazňuje, že žalobca mal ako odborový
funkcionár a súčasne osoba zodpovedná za dohľad nad ochranou osobných údajov zneužívať svoje

postavenieaprístupdoinformačnéhosystémunaneoprávnenélustrovanieosobnýchúdajovdotknutých
osôb. Poukazuje na závažnosť takého konania z pohľadu ochrany osobných údajov, na možné zásahy
do osobnostných práv dotknutých osôb, na hrozbu vysokej sankcie podľa nariadenia GDPR a na
okolnosť, že žalobca podľa nej konal dlhodobo, opakovane a vo veľkom rozsahu, takže jeho ďalšie
zotrvanie v pracovnom pomere by predstavovalo pre žalovanú neprimerané riziko. Napokon žalovaná v
odvolaníopakovanenamietaajnepreskúmateľnosťrozsudku,jehovnútornúrozpornosťanesúladmedzi

dôvodmi rozhodnutia a jednotlivými výrokmi. Tvrdí, že odôvodnenie rozsudku nezodpovedá výroku o
zamietnutíjejnávrhu,abysúdvyslovilnemožnosťspravodlivopožadovaťďalšiezamestnávaniežalobcu,
a že z rozsudku nie je jasné, či a v akom rozsahu súd považoval za samostatný dôvod neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru neudelenie súhlasu odborovej organizácie, otázku včasnosti
uplatnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo neurčitosť a nepreukázanosť skutku. Podľa

žalovanej preto odôvodnenie v tejto podobe neumožňuje spoľahlivo preskúmať, z ktorých konkrétnych
dôvodov súd napokon vyhovel žalobe. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu
zamietol, alternatívne aby ho v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie

považuje za dostatočné, pričom odvolanie žalovanej podľa jeho názoru neobsahuje také skutkové
ani právne tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Zdôraznil, že
žalovaná v odvolaní v podstate len opakuje svoju doterajšiu procesnú obranu uplatňovanú v konaní pred
súdom prvej inštancie, bez toho, aby presvedčivo argumentovala, v čom konkrétne spočíva nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie posudzoval

lennepreukázanielustráciívrozsahu2400vstupovatisícovosôb,avšaknezohľadnilúdajnepreukázané
nezákonné lustrácie aspoň v užšom rozsahu, konkrétne vo vzťahu k 40 osobám, respektíve k 524
vstupom. Podľa žalobcu takýto výklad rozsudku nezodpovedá jeho obsahu. Užší zoznam 40 osôb
bol totiž iba podmnožinou širšieho zoznamu, z ktorého žalovaná vyvodzovala záver o tisícoch osôb a
2400 vstupoch. Ak teda súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná nepreukázala nezákonnosť lustrácií

v širšom rozsahu, nutne tým podľa žalobcu vyjadril aj záver, že neboli preukázané ani lustrácie osôb
zaradených do užšieho zoznamu. Žalobca preto zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nevyhodnotil len
časť vytýkaných lustrácií, ale všetky lustrácie, ktoré žalovaná kládla žalobcovi za vinu. Vo vzťahu k
nevykonaniudôkazovnavrhovanýchžalovanou,najmäprehľadovvstupovdoinformačnýchsystémovza
roky 2020 a 2021, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď takéto dokazovanie

nepovažoval za potrebné. Zdôrazňuje, že predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru boli
len údajné lustrácie za rok 2022, a nie vstupy z predchádzajúcich rokov, pričom od ich uskutočnenia
navyše uplynula dlhá doba, takže nemožno rozumne požadovať, aby si žalobca spätne pamätal dôvody
jednotlivých vstupov. Žalobca zároveň poprel tvrdenie žalovanej, že by sám navrhoval vykonanie dôkazu
zoznamami škodových prípadov za roky 2020 a 2021. Tvrdí, že žiadal len zoznam neevidovaných

prípadov za rok 2022, teda za obdobie relevantné pre posudzovaný skutok, a že žalovaná až následne
sama predložila aj zoznamy za roky 2020 a 2021. Aj z týchto podkladov však podľa žalobcu vyplynuli
ďalšie osoby, ktoré žalovaná nesprávne označila za predmet neoprávnených lustrácií, hoci išlo o osoby
súvisiace s výkonom jeho pracovnej činnosti. Žalobca tiež odmieta, že by samotný výpis z informačného
systému mal postačovať ako dôkaz nezákonnosti lustrácií. Zdôrazňuje, že zoznam vstupov je len

technickým záznamom prístupov do systému, avšak sám osebe nepreukazuje, že išlo o prístupy
neoprávnené alebo nesúvisiace s pracovnou náplňou. Podľa žalobcu bolo na žalovanej, aby preukázala
nezákonnosť konkrétnych vstupov, čo však neurobila. Naopak, žalobca uvádza, že sám identifikoval
približne 100 osôb zo zoznamov predložených žalovanou, pri ktorých bolo možné listinne preukázať,
že ich lustroval v súvislosti s plnením pracovných úloh. Z toho vyvodzuje záver o nedôveryhodnosti

zoznamov predložených žalovanou a o tom, že žalovaná za nezákonné označila všetky jeho vstupy bez
ich individuálneho preverenia vo vzťahu k jeho pracovnej činnosti. Žalobca nesúhlasí ani s poukazom
žalovanej na výpoveď svedkyne B. E. jeho názoru z tejto výpovede nevyplýva potvrdenie nezákonných
lustrácií, ale len ničím nepodložený názor svedkyne, že žalobca „nemal dôvod“ pozerať si určitéosoby. Žalobca poukazuje na to, že samotná svedkyňa podľa jeho interpretácie pripustila, že zoznamy
nekontrolovala s pracovnou náplňou žalobcu a že nevyhodnocovala jeho jednotlivé pracovné spisy.
Žalobca preto tvrdí, že ani z tejto výpovede preto nemožno vyvodiť spoľahlivý skutkový záver o

neoprávnenosti konkrétnych vstupov. K otázke formulácie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobca uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil tento právny úkon ako neurčitý a
nepreukázaný. Zdôrazňuje, že v samotnej listine o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaná
opakovane uvádzala ako dôvod lustrácie tisícov osôb a 2400 vstupov, pričom nemožno dodatočne meniť
význam tohto textu tvrdením, že skutočným dôvodom malo byť iba 40 osôb zo zúženého zoznamu.

Podľa žalobcu text okamžitého skončenia pracovného pomeru nezodpovedal ani jeho prílohám, ani
neskoršej procesnej argumentácii žalovanej. Preto považuje záver súdu prvej inštancie o neurčitosti a
zároveň nepreukázanosti takto vymedzeného dôvodu za správny. Žalobca zároveň namieta, že tvrdenie
žalovanej o tom, že sa k vytýkaným vstupom nevyjadril, nezodpovedá skutočnosti. Uvádza, že na výzvu
zo dňa 15.02.2023 reagoval ešte dňa 16.02.2023, pričom v tom čase už nemal prístup do informačných
systémov ani do počítača a žalovaná mu poskytla len trojhodinovú lehotu na vyjadrenie. Podľa žalobcu

navyše toto jeho vyjadrenie ani nemohlo mať reálny význam, keďže vyjadrenie zodpovednej osoby
za ochranu osobných údajov J. F. bolo spracované už dňa 14.02.2023. Žalobca zdôrazňuje, že v tom
čase ani nevedel, že je podozrivý z nezákonných lustrácií a že sa voči nemu pripravuje skončenie
pracovného pomeru, keďže o tejto skutočnosti sa dozvedel až dňa 01.03.2023 pri prerokovaní skončenia
pracovného pomeru. Z tohto pohľadu považuje argumentáciu žalovanej o nevyužitej možnosti obhajoby

za nepravdivú a účelovú. Žalovaná podľa žalobcu porušila vlastné vnútorné predpisy, keď voči nemu
neuskutočnila disciplinárny proces podľa príslušného interného predpisu upravujúceho bezpečnostný
incident a postup pri porušení ochrany osobných údajov. Tvrdí, že ak žalovaná v samotnom okamžitom
skončení pracovného pomeru odkazovala aj na porušenie bezpečnostného štatútu a súvisiacich
interných pravidiel, bola povinná postupovať spôsobom predpokladaným týmito internými normami, teda

viesť voči žalobcovi korektné a spravodlivé disciplinárne konanie. Keďže tak neurobila, žalobca v tom
vidí prejav snahy žalovanej čo najrýchlejšie ukončiť pracovný pomer bez riadneho preverenia veci a bez
poskytnutia priestoru na obhajobu.

11. Žalobca označuje za nepravdivé aj tvrdenia žalovanej ohľadne fungovania systémov JVP a SYRIUS,

konkrétne že po otvorení jedného výkazu bolo možné neobmedzene prezerať všetky v ňom obsiahnuté
údaje, a z toho následne vyvodzovať zákonnosť či nezákonnosť celých skupín záznamov. Tvrdí, že pri
zobrazení nového záznamu sa predchádzajúci uzatvára a že žalovaná v tejto časti zavádza. Zároveň
namieta, že žalovaná sama priznáva, že nevie identifikovať, ktorú konkrétnu osobu si mal žalobca v
rámci hromadného výstupu reálne prezerať, no napriek tomu označuje všetky takto zobrazené osoby za

neoprávnene lustrované. Podľa žalobcu ide o neprípustne extenzívnu a účelovú interpretáciu výstupov
z informačného systému, ktorá neumožňuje spoľahlivý záver o neoprávnenosti konkrétnych vstupov.

12. Vo vzťahu k úvahám súdu prvej inštancie o nepriateľskom postoji žalovanej k žalobcovi z dôvodu
jeho odborovej činnosti žalobca uvádza, že súd zohľadňoval preukázaný nepriateľský a diskriminačný

prístup vedenia pobočky k žalobcovi ako predsedovi odborovej organizácie. Podľa žalobcu ide o
skutkové okolnosti významné pre posúdenie možného zneužitia práva pri skončení pracovného pomeru.
Zdôrazňuje, že na diskriminačné a nepriateľské konanie žalovanej poukazoval už v žalobe a v priebehu
celéhokonania,pričomžalovanápodľanehotietotvrdeniavecnenevyvrátila.Zapodpornýdôkazvtomto
smere považuje žalobca aj zvukové nahrávky vykonané súdom a zistenia Inšpektorátu práce Prešov,

ktoré podľa neho potvrdzujú, že jeho odborová činnosť bola pre žalovanú nežiaduca.

13. K odvolacej argumentácii žalovanej vo vzťahu k prekluzívnej lehote žalobca uvádza, že súd síce
použil úvahy o márnom uplynutí tejto lehoty ako podporný dôvod, nie ako nosný dôvod rozhodnutia,
avšak považuje ich za správne. Tvrdí, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná mala

dôvodné podozrenie na údajné neoprávnené lustrácie už v júli 2022, resp. najneskôr v decembri 2022,
a že od tohto momentu jej začala plynúť lehota na preverenie veci a vyvodenie pracovnoprávnej
zodpovednosti. Žalobca preto nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že rozhodujúci okamih nastal až
dňa 14.02.2023 vyjadrením priamej nadriadenej. Zdôrazňuje, že žalovaná nemôže umelo odďaľovať
začiatok plynutia lehoty tým, že bude s odstupom času vyhotovovať interné stanoviská k už známym

okolnostiam. Zároveň poukazuje na to, že žalovaná nikdy nepreukázala ani samotné pôvodné sťažnosti
zamestnancov, o ktoré svoje podozrenie opierala.14. Pokiaľ ide o návrh žalovanej, aby súd rozhodol, že od nej nemožno spravodlivo požadovať ďalšie
zamestnávanie žalobcu, žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí, že návrh žalovanej podaný dňa 19.03.2025
bol nesprávne opretý o § 79 ods. 1 Zákonníka práce, hoci v prípade predsedu odborového orgánu je

podľa jeho názoru rozhodujúca osobitná úprava v § 240 ods. 10 Zákonníka práce ako lex specialis.
Zdôrazňuje, že zvýšená ochrana člena odborového orgánu by bola popretá, keby bolo možné bez
ďalšieho uplatniť režim bežný pre ostatných zamestnancov. Zároveň uvádza, že žalovaná netvrdila a
nepreukázala žiadne iné samostatné okolnosti, pre ktoré by od nej nebolo možné spravodlivo požadovať
ďalšie zamestnávanie žalobcu a opierala sa len o tie isté tvrdenia o neoprávnených lustráciách, ktoré

podľa súdu neboli preukázané ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Aj z tohto dôvodu
žalobca považuje zamietnutie návrhu žalovanej za správne.

15. Žalobca v tejto časti zároveň tvrdí, že samotný nesúhlas odborovej organizácie so skončením
jeho pracovného pomeru už zo zákona spôsoboval neplatnosť tohto právneho úkonu a na prelomenie
tejto ochrany bolo potrebné, aby žalovaná postupovala zákonne a v konaní uplatnila riadny, vecne

odôvodnený návrh, čo sa nestalo. Ani poukázanie žalovanej na § 240 ods. 10 Zákonníka práce vo
vyjadreníz28.06.2023nemožnopovažovaťzariadneuplatnenietakéhonávrhu,keďženešlooprocesne
spôsobilý návrh obsahujúci potrebné tvrdenia a petit. Žalobca dodáva, že bez kvalifikovaného návrhu
zamestnávateľa by súd ani nemohol z úradnej povinnosti skúmať, či nemožno od žalovanej spravodlivo
požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7Cdo/146/2022, na ktoré žalovaná v odvolaní poukazuje, žalobca uvádza, že žalovaná
tomuto rozhodnutiu pripisuje význam, ktorý z neho nevyplýva. Podľa žalobcu toto rozhodnutie nerieši
otázku, či možno alebo nemožno v obdobnej situácii vôbec aplikovať § 79 ods. 1 Zákonníka práce na
člena odborového orgánu, ale len otázku, ku ktorému dňu možno určiť moment, od ktorého nemožno
spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie zamestnanca. Žalobca preto netvrdí, že súd nemôže

o tejto otázke rozhodnúť, ale že v prejednávanej veci nebolo možné obísť osobitnú ochranu člena
odborového orgánu danú § 240 ods. 10 Zákonníka práce. Žalobca navrhol odvolaním napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania.

16. Žiadne ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepodali.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k
záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí

byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS/78/05).

20. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu
potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Z odôvodnenia
jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že
sa odvolateľ s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že
závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a
preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
a k odvolacím námietkam žalovanej sa potom žiada dodať nasledovné:

22. Predmetom konania je posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.

marca 2023, ktorým žalovaná rozviazala pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, spočívajúce v neoprávnených prístupoch
k osobným údajom vedeným v informačných systémoch žalovanej.

23. Z obsahu listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 16.3.2023 vyplýva, že žalovaná

konanie žalobcu, ktoré bolo dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru skutkovo založila na tvrdení,
že za obdobie od 01.01.2022 do 31.12.2022 bolo identifikovaných viac ako 2400 vstupov žalobcu do
informačných systémov D. E., v rámci ktorých mal žalobca neoprávnene lustrovať osobné údaje „tisícov
fyzických osôb bez opodstatneného dôvodu“, pričom zároveň odkazovala na preverenie „vzorky“ týchto
osôb, pri ktorých malo byť zistené, že žalobca na ich preverovanie nemal oprávnenie.

24. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu predovšetkým z dôvodu,
že skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia nezodpovedá požiadavkám § 70 Zákonníka
práce. Podľa tohto ustanovenia musí byť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, musí byť určitý a nesmie byť dodatočne

menený (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/12/2008 z 31.03.2008 a sp. zn. 7Cdo/1033/2015 z
27.04.2017).

25. Odvolací súd tento právny záver súdu prvej inštancie považuje za správny. Hoci je pravdou, že
ustálená judikatúra nevyžaduje, aby zamestnávateľ v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru

uvádzal skutkové okolnosti v úplných detailoch, v posudzovanej veci nejde o nedostatok spočívajúci v
absencii jednotlivých podrobností, ale o podstatnú neurčitosť skutkového základu ako dôvodu skončenia
pracovného pomeru. Súd prvej inštancie správne vychádzal z textu samotného právneho úkonu, nie
z jeho neskoršej procesnej interpretácie žalovanou. Zároveň súd prvej inštancie skúmal vzťah medzi
dôvodmi skončenia pracovného pomeru uvedenými v právnom úkone a v jeho prílohe, ktorú tvorilo

vyjadrenie zodpovednej osoby zo dňa 14.02.2023. Uvedené malo nesporne význam pre posúdenie
otázky, či bol dôvod skončenia pracovného pomeru vymedzený jednoznačne, určito a nezameniteľne.
Žalovaná konanie žalobcu v texte okamžitého skončenia pracovného pomeru opísala ako rozsiahle
neoprávnené prístupy vo veľkom množstve prípadov, pričom v prílohe a následne aj v súdnom konaní
zdôrazňovala predovšetkým užší okruh vybraných prípadov, a to konkrétne lustrácie týkajúce sa

štyridsiatich osôb uvedených vo vyjadrení zodpovednej osoby pre ochranu osobných údajov. Odvolací
súd tu zdôrazňuje, že požiadavka na určitosť právneho úkonu znamená, že zamestnancovi musí byť v
čase doručenia bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, z akého konkrétneho skutkového dôvodu s ním
zamestnávateľ končí pracovný pomer. Pokiaľ listina obsahujúca právny úkon okamžitého skončenia
pracovného pomeru uvádza jeden skutkový stav (masívne lustrácie tisícok osôb) a jej príloha sa

obsahovo zameriava iba na úzku skupinu vybraných osôb, pričom z textu právneho úkonu nevyplýva, že
dôvodom skončenia pracovného pomeru je len a práve konanie zamestnanca popísané v prílohe, vzniká
vnútorný rozpor, ktorého výkladovú nejednoznačnosť nie je možné vyhodnotiť na ťarchu zamestnanca
ako slabšej sporovej strany.

26. Pokiaľ teda žalovaná vymedzila ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom
v texte písomného právneho úkonu rozsiahle protiprávne konanie, a zároveň uplatnenie tohto
výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru dôvodila bezprecedentným rozsahom konania
(tisícky osôb) a enormným rizikom (hrozba pokút za porušenie pravidiel GDPR pre celú inštitúciu), potomv súdnom konaní niesla dôkazné bremeno na preukázanie tohto tvrdeného rozsiahleho protiprávneho
konania. Pokiaľ žalovaná nedokázala preukázať neoprávnenosť tvrdeného množstva (resp. aspoň
podstatnej časti) týchto prístupov, z ktorých viaceré navyše žalobca odôvodnil plnením pracovných úloh

(napr. v rámci agendy e-PN), je možné záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena
zo strany žalovanej považovať za správny a nie je možné mu vytýkať prílišný formalizmus. Žalovaná v
konaní nepreukázala danosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v takej podobe, v akej
bol žalobcovi vytknutý a ako bol popísaný v právnom úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru.
S ohľadom na uvedené odvolací súd považoval za neopodstatnenú aj námietku žalovanej, podľa ktorej

súd prvej inštancie postupoval formalisticky a neprihliadol na existenciu minimálne 524 prístupov, resp.
lustrácií štyridsiatich osôb, odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú.

27. Pokiaľ žalovaná namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy o vstupoch žalobcu
do informačných systémov za roky 2020 a 2021, ani táto námietka nie je dôvodná. Predmetom
posudzovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru boli výlučne vstupy do systémov za obdobie

od 01.01.2022 do 31.12.2022, a preto skutkové okolnosti z rokov 2020 a 2021 nemohli nahradiť dôkaznú
núdzu žalovanej vo vzťahu ku skutku vymedzenému v právnom úkone skončenia pracovného pomeru.
Súd prvej inštancie bol oprávnený vyhodnotiť takéto dokazovanie ako nadbytočné (§ 185 ods. 1 CSP, čl.
17 CSP), najmä ak žalovaná navrhovaným dokazovaním nesmerovala k preukázaniu skutku tak, ako bol
vymedzenývokamžitomskončenípracovnéhopomeru,alekvytvoreniuvšeobecnéhoobrazuosprávaní

žalobcu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkou, aby sa platnosť tohto právneho úkonu skúmala
z hľadiska dôvodu skončenia pracovného pomeru, ktorý v ňom bol skutočne uplatnený. Ani námietka
nerovného procesného prístupu neobstojí, keďže žalobcom navrhnuté dôkazy k roku 2022 smerovali k
prevereniu toho, či medzi označenými lustrovanými osobami neboli aj osoby, ktorých lustrácia súvisela
s jeho pracovnou činnosťou. Návrh dokazovania teda smeroval priamo k jadru sporu a spochybneniu

tvrdení žalovanej o neoprávnenosti prístupov žalobcu do informačných systémov.

28. S odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej už výstupy z informačného systému preukazujú
neoprávnenosť lustrácií, sa odvolací súd taktiež nestotožňuje. Súd prvej inštancie správne vychádzal
z toho, že z technického záznamu o prístupe do informačného systému možno bez ďalšieho vyvodiť

len to, že k určitému vstupu do systému došlo. Z takéhoto záznamu však nemožno automaticky a
bez individuálneho vecného overenia vyvodiť, že išlo o vstup neoprávnený, nesúvisiaci s pracovnou
činnosťou žalobcu, prípadne že išlo o sprístupnenie údajov tretej osobe. Práve v tom spočíva zásadný
nedostatok dôkaznej argumentácie žalovanej, ktorá nezákonnosť nevyvodzuje z konkrétne zisteného
obsahu jednotlivých vstupov a ich nesúvislosti s pracovnou náplňou žalobcu, ale z existencie samotnej

technickej evidencie prístupu. Takýto postup je z pohľadu dôkazného bremena len ťažko udržateľný. Na
uvedenom podľa odvolacieho súdu nič nemení ani odvolacia argumentácia žalovanej, podľa ktorej treba
za neoprávnené považovať celé hromadné výstupy, teda všetky osoby zobrazené pod jedným časovým
údajom. Inými slovami, za nezákonne lustrované by mali byť automaticky považované všetky osoby,
ktoré sa v systéme v danom okamihu zobrazili. Takýto prístup však nemožno akceptovať. Znamenal

by totiž, že zamestnávateľ nie je povinný preukázať neoprávnenosť konkrétneho vstupu k informáciám
o konkrétnej osobe, ale na okamžité skončenie pracovného pomeru mu postačuje iba všeobecná
technická evidencia zobrazenia dát. Bez potreby rozlíšiť, čo z tohto-ktorého výstupu predstavovalo
relevantnú pracovnú operáciu, čo nerelevantnú a neoprávnenú a čo bolo iba technickým dôsledkom
fungovania informačného systému. Takto konštruovaný dôkazný štandard by viedol k preneseniu

dôkazného bremena zo zamestnávateľa na zamestnanca a umožňoval by založiť okamžité skončenie
pracovného pomeru nie na preukázanom skutku, ale čisto na domnienke vyvodenej z hromadného
systémového výstupu, s neprípustnou prezumpciou neoprávnenosti konania zamestnanca.

29. Rovnako nemožno prisvedčiť odvolacej námietke, že súd prvej inštancie neprihliadol na výpoveď

svedkyne J. B. a na vyjadrenie zodpovednej osoby za ochranu osobných údajov B. F.. Naopak, z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že týmito dôkazmi sa súd zaoberal, avšak nevyvodil
z nich záver akceptovateľný žalovanou. Podľa odvolacieho súdu je z obsahu uvedených dôkazov
podstatné, že ani svedkyňa J. B., ani zodpovedná osoba B. F. podľa zistení súdu prvej inštancie
nepreverovali jednotlivé označené vstupy vo vzťahu ku kompletnej pracovnej náplni žalobcu. Podstatou

ich stanovísk (pričom B. F. vychádzal z vyhlásenia J. B.) bolo najmä to, že žalobca na predmetné
vstupy nedostal osobitný pokyn alebo poverenie. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že
žalobca pri svojej práci v informačných systémoch nevyžadoval pre jednotlivé úkony vždy osobitné
individuálne poverenie nadriadenej. Ak žalovaná oprela svoje rozhodnutie predovšetkým o záver, žežalobca nedostal pokyn na lustráciu konkrétnych osôb, bez toho, aby preukázala, že predmetné vstupy
nesúviseli s pracovnou činnosťou žalobcu ani mimo rámca agendy regresov, nemožno takýto skutkový
základ považovať z dôkazného hľadiska za dostatočný pre vyvodenie tak závažného pracovnoprávneho

následku, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru.

30. Napokon odvolací súd za nedôvodnú považuje aj odvolaciu námietku smerujúcu proti zamietnutiu
návrhu žalovanej, aby súd rozhodol, že od nej nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie
žalobcu (§ 240 ods. 10 Zákonníka práce). Ustanovenia § 79 ods. 1 a § 240 ods. 9 a 10 Zákonníka

práce upravujú osobitný režim pre prípady zástupcov zamestnancov a umožňujú súdu vysloviť, že od
zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie. Takýto záver však prichádza
do úvahy až vtedy, ak sú splnené podmienky platného skončenia pracovného pomeru a spor sa
presúva do roviny následkov neplatnosti. Ak je právny úkon neplatný už pre nesplnenie požiadaviek
§ 70 Zákonníka práce, nie je možné jeho nedostatky dodatočne konvalidovať prostredníctvom
tvrdenia o nemožnosti ďalšieho zamestnávania. Žalovaná svoj návrh odôvodnila rovnakými skutkovými

okolnosťami, ktoré uvádzala ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda tvrdeným
dlhodobými a rozsiahlymi neoprávnenými lustráciami vykonávanými žalobcom. Súd prvej inštancie
správne vychádzal z toho, že ak nebol spoľahlivo preukázaný samotný skutkový základ tvrdeného
závažného porušenia pracovnej disciplíny, potom nemožno na tom istom nepreukázanom skutkovom
základe argumentovať ani záver, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať ďalšie

zamestnávanie žalobcu. Tento záver je dlhodobo prezentovaný aj v súdnej praxi či odbornej literatúre,
a to spravidla odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1539/2008,
podľa ktorého v konaní o neplatnosti skončenia pracovného pomeru s členom príslušného odborového
orgánu musí zamestnávateľ tvrdiť a dokazovať existenciu skutočností, pre ktoré od neho nemožno
spravodlivo požadovať, aby takéhoto zamestnanca ďalej zamestnával, pričom musí ísť o iné skutočnosti

než tie, ktoré napĺňajú použitý výpovedný dôvod. Rovnaký materiálny prístup vyplýva aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/938/2009, na ktoré tiež poukázal aj súd prvej inštancie
(k tomu porovnaj napr. aj O. a kol. Skončenie pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov. in.
Právnické listy. 2/2020, s. 21-34). Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti správne zaoberal aj tým,
či uplatnený postih nevykazuje znaky účelovosti a represívnosti vo vzťahu k výkonu funkcie zástupcu

zamestnancov a aj z tohto hľadiska je jeho záver o zamietnutí predmetného návrhu vecne správny a
udržateľný.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolacie

námietky žalovanej smerujú prevažne k opätovnému hodnoteniu skutkového stavu a k polemike s
právnymi závermi súdu, neobsahujú však také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť
napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

32.Podľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveď

navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia

ÚS SR II.ÚS/251/04, III.ÚS/209/04, II.ÚS/200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne

správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP, tak že ich náhradu priznal v konaní úspešnému žalobcovi.

35. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).