Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8823201013
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8823201013.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne K. N., narodenej XM., zastúpenej advokátkou
JUDr. Tatianou Vorobelovou, Košice, Bajzova 2, proti žalovanej I. narodenej M., zastúpenej advokátom
JUDr. Tomášom Jakubom, Vranov nad Topľou, M. R. Štefánika 2738/165, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti oproti vráteniu kúpnej ceny, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.
zn. 3C/3/2023, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 01. októbra 2024 sp.

zn. 3Co/23/2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom

z 13. decembra 2023 č. k. 3C/3/2023-66 rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.
II. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 100 % do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o výške nároku.“
1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, pozemku, parcele registra „E“ č. M., záhrady o výmere 745 m2, zapísaného

na LV č. XXX, k. ú. I. vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 12/22 k celku, oproti vráteniu kúpnej
ceny vo výške 1.200 eur. Na základe takého zisteného skutkového stavu súd uzavrel, že kúpna
zmluva tvoriaca predmet sporu má písomnú formu, obsahuje všetky podstatné náležitosti, t. j. dohodu
o predmete kúpy, ako aj kúpnej cene, pričom žalobkyňa v priebehu konania neuvádzala, že túto
uzavrela v omyle. Žalovaná kúpnu zmluvu uzavrela slobodne, vážne, pričom mala dostatok času na
to, aby si rozmyslela, či predmetnú zmluvu uzavrie, resp. neuzavrie. Vo vzťahu ku kúpnej cene z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že táto bola stanovená na základe dohody zmluvných strán. Keďže
samotné dojednanie kúpnej ceny v uzavretej kúpnej zmluve zo dňa 21. 04. 2022, nebolo dôvodom
pre prijatie záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi stranami sporu je neplatným právnym úkonom, v
zmysle ustálenej judikatúry súd dospel k záveru, že cena dojednaná zmluvnými stranami nespôsobuje
neplatnosť právneho úkonu. V ďalšom sa súd zaoberal tým, či konanie žalovanej pri uzatváraní kúpnej
zmluvy nemohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa uvádzala, že žalovaná mala využiť jej

neskúsenosť a zlú finančnú situáciu, pričom súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa počas celého
konania nepreukázala, že by v čase uzavretia kúpnej zmluvy, resp. v súčasnosti bola v zlej finančnej
situácii. V tomto smere žalobkyňa nepredložila žiaden doklad svedčiaci o výške jej príjmu alebo majetku.
Skutočnosť, že žalobkyňa sa stará o svojho manžela neznamená, že je v zlej finančnej situácii. Súd
dokonca vyzval žalobkyňu na predloženie dokladov, na ktoré sa vo svojej žalobe odvolávala, avšak
žalobkyňa na uvedenú výzvu nereagovala. Rovnako neskúsenosť žalobkyne s uzatváraním zmlúv

nemôže byť dôvodom pre vyslovenie rozporu s dobrými mravmi. Žalobkyňa mala dostatočný časový
priestor, aby si sama zistila výšku obvyklých cien, za ktoré sa predávajú pozemky v k. ú. I.. Nanajvýšosoba, ktorá sa rozhodne predať svoju nehnuteľnosť je dobrým a zodpovedným vlastníkom len vtedy, ak
si pred uzavretím zmluvy zistí obvyklú cenu nehnuteľnosti, za ktorú môže nehnuteľnosť predať. Mala to
byťprávežalobkyňa,ktorásamalazaujímaťocenusvojejnehnuteľnostivčaseuzavretiazmluvyanieaž

následne. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na to, že vedľajší pozemok bol odpredaný za vyššiu kúpnu cenu
ako dostala ona, v tomto smere je nutné upriamiť pozornosť na to, že v prípade žalobkyne išlo o predaj
pozemku registra „E“, pričom vedľajší predávaný susediaci pozemok je zapísaný na liste vlastníctva
v registri „C“, preto obvyklé ceny sú rozdielne a nie je možné ich porovnávať. Všetky vyššie uvedené
argumenty preto nemohli spôsobovať rozpor s dobrými mravmi. V závere súd zároveň konštatoval, že

v priebehu konania nebolo tvrdené ani žalobkyňou preukázané, že by žalovaná pri uzatváraní zmlúv
konala takým spôsobom, ktoré by mohlo niesť následky konania v rozpore s dobrými mravmi. Preto
bolo dôvodné žalobu zamietnuť, nakoľko žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno,
že žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaná v priebehu konania poukazovala na
skutočnosť, že ak žalobkyňa chcela vyhlásiť predmetnú kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny
úkon, bolo potrebné, aby účastníkmi konania boli všetci účastníci kúpnej zmluvy, k tomu súd uviedol,

že žalobkyňa sa dovolávala preskúmania neplatnosti kúpnej zmluvy ako predbežnej otázky vo vzťahu k
určeniu vlastníckeho práva žalobkyne k spoluvlastníckemu podielu, preto účastníkmi konania nemuseli
byť všetci účastníci kúpnej zmluvy, nakoľko v predmetnom konaní súd posudzoval neplatnosť len časti
kúpnej zmluvy, ktorá sa týkala zmluvných strán, t. j. spoluvlastníckeho podielu (12/22 k celku).
1.2. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku. Nakoľko žalovaná bola v plnom rozsahu úspešná, súd jej priznal vo vzťahu k žalobkyni plnú
náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne,
rozsudkom z 01. októbra 2024 sp. zn. 3Co/23/2024 rozhodol tak, že:

„I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.
II. Zrušuje rozsudok vo výroku II. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“
2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak
návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu - vyjadrenie obce o výške trhovej ceny pozemkov zamietol.

Uvedený listinný dôkaz nebol podstatný pre rozhodnutie vo veci, nakoľko pri hodnotení kúpnej ceny je
potrebné prihliadať aj na pomerne široko koncipovanú zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu,
čo vyplýva zo zmluvnej slobody tvorenej nielen výberom svojho zmluvného partnera, či obsahu zmluvy,
ale aj slobodným určením kúpnej ceny. Občiansky zákonník síce v ust. § 589 uvádza, že cenu treba
dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná, pričom týmito

všeobecne záväznými právnymi predpismi sa rozumie najmä z. č. 18/1996 Z. z. o cenách, tento však
v zásade nereguluje dohadovanie výšky ceny v súkromnoprávnych vzťahoch, týkajúcich sa prevodu
nehnuteľností. Ak by totiž mal odvolací súd posúdiť otázku rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi
iba z pohľadu dojednanej nízkej kúpnej ceny, tak v tomto smere možno súčasne konštatovať, že súdna
prax sa už zhodla na názore, a teda je tu daná ustálená rozhodovacia prax aj dovolacieho súdu, že sa

„neprieči zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia,
dojednajú na kúpnej cene vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia, ako cena obvyklá (trhová)“. V
rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš
nízkej kúpnej ceny, resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením
pri kúpe nehnuteľnosti“. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli nízku kúpnu cenu (v

danom prípade 2,95 eura/m2), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť
tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že
žalovaná jej mala zamlčať skutočnú hodnotu pozemku, pričom ako zamestnankyňa obecného úradu
na úseku platenia daní prichádzala do styku so všeobecnými cenami pozemkov tak ornej pôdy, ako aj
stavebných pozemkov, pretože sú podkladom pre určenie daní, k tomu odvolací súd uvádza, že uvedené

tvrdenia žalobkyňa nijako v konaní nepreukázala. Žalobkyňa s obsahom kúpnej zmluvy (s predmetom
kúpy a výškou kúpnej ceny) bola oboznámená už pred uzavretím kúpnej zmluvy v decembri 2021.
Žalobkyňa mala teda dostatočný časový priestor, aby si sama zistila výšku obvyklej ceny, za ktorú sa
predávajú pozemky v k. ú. I.. Z výsledkov vykonaného dokazovania zároveň nijako nevyplynulo, aby
žalobkyňu do uzavretia kúpnej zmluvy niekto nútil, presviedčal ju k podpisu zmluvy, naopak bola to

práve žalobkyňa, ktorá oslovila žalovanú, aby ju ako predávajúcu „pripísala“ na kúpnu zmluvu zo dňa
21. 04. 2022. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalobkyne vo
veci samej v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvejinštancie, na ktoré krajský súd prihliada z úradnej povinnosti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v meritórnom výroku I. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
2.2. Súd prvej inštancie sa s aplikáciou výnimočného ust. § 257 CSP nijako nevysporiadal, a preto je

rozhodnutie o náhrade trov konania postupom podľa § 257 CSP nepreskúmateľné. Keďže nedostatočné
zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo
znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania, vyplývajúcim z ust. §
389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I. podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj
„dovolateľka“), ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Dovolateľka uvádza, že súd prvej inštancie odmietol trhovú cenu verifikovať dôkazom, ktorý
dovolateľka navrhla zabezpečiť - vyjadrenie Obce I. o všeobecnej (trhovej hodnote) pozemku v

zastavanom území obce, prípadne tento dôkaz zabezpečí dotazom Obecný úrad. Pre posúdenie
hrubého nepomeru plnenia bolo vykonanie dôkazu vyjadrením obce k všeobecným cenám pozemkom v
intraviláne dôležite pre posúdenie hrubého nepomeru plnenia a tento navrhla, keďže súd prvej inštancie
odmietol ohodnotenie realitnej kancelárie, ktoré zabezpečila s podaním žaloby. V prípade dovolateľky
ale nejde o nepatrnú odchýlku v cene počítanej v niekoľkých percentách, ale o extrémny rozdiel v

cene ukrátenej takmer osemnásobne (ohodnotenie pozemku realitnou kanceláriou). Domnieva sa,
že súdy nereagovali pružne na zjavne neprimerané a obsahovo nespravodlivé zmluvné dojednanie.
Nesúhlasísmožnýmnarušenímzmluvnejslobodyčiprávnejistotyvkoreláciisobsahovonespravodlivou
zmluvou. Pri uplatnení inštitútu laesiou enormis nešlo o nepatrnú odchýlku v cene počítanej v niekoľkých
percentách, ale o extrémny rozdiel v cene ukrátenej aj o viac ako polovicu. Dovolací súd právne

argumentuje aj judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa názoru dovolateľky už nie je
aktuálna vzhľadom na novelizáciu Občianskeho zákonníka. Český občiansky zákonník vo svojich
ustanoveniach upravil inštitút hrubého nepomeru plnenia a prekonal dovtedajšiu judikatúru v tom smere,
že hrubý nepomer medzi hodnotou plnenia a protiplnenia v súčasnosti môže samo o sebe viesť k
súdnemu zásahu do zmluvy.

3.2. Dovolateľka taktiež namieta, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení, ktoré znamená zásadný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu.
Odvolací súd, aj keď občiansky zákonník neupravuje inštitút laesio enormis, aplikáciou tohto právneho
inštitútu sa v danom prípade mal zaoberať a aplikovať ju cez prizmu dobrých mravov, ktorá taktiež ako
inštitút laesio enormis plní dôležitú korektúru obsahovej nespravodlivosti zmlúv. Z ust. § 39 OZ vyplýva,

že za neplatný sa považuje nielen právny úkon, ktorý odporuje zákonu, alebo ktorý zákon obchádza,
ale aj taký právny úkon, ktorý je síce v súlade so zákonom a ani zákon neobchádza, avšak sa prieči
dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi môže byť preto dôvodom neplatnosti právneho úkonu len
vtedy, ak právny úkon zodpovedá zákonu. Dovolateľka poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 3Cdo/244/2018, 2Cdo/281/2005, 3Cdo/191/96 a uviedla, že neplatnosť právneho úkonu pre rozpor

s dobrými mravmi nastáva bez ohľadu na to, kto tento rozpor spôsobil (zavinil) a bez ohľadu na to, či
druhá strana bola pri vzniku právneho úkonu (zmluvy) v dobrej viere.
3.3. Dovolateľka navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v
potvrdzujúcom výroku I. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a zároveň aby žalobkyni priznal náhradu trov
dovolacieho konania.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu i
súdu prvej inštancie, že vykonanie tohto dôkazu bolo pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Poukazuje,
že pri hodnotení kúpnej ceny je potrebné prihliadať na široko koncipovanú zmluvnú voľnosť účastníkov
zmluvného vzťahu, čo vyplýva zo zmluvnej slobody tvorenej nielen výberom svojho zmluvného partnera,

či obsahu zmluvy, ale aj slobodným určením kúpnej ceny. V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto
prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, resp. dojednanie,
pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti“. Sama
skutočnosť, že si žalobkyňa so žalovanou v kúpnej zmluve dohodli kúpnu cenu 2,95 eura/m2,
nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle §

39 Občianskeho zákonníka. Žalovaná je presvedčená, že výška kúpnej ceny za spoluvlastnícky podiel z
nehnuteľnosti, ktorú zaplatila žalobkyni odráža jej skutočnú, t. j. trhovú hodnotu tohto spoluvlastníckeho
podielu vzhľadom na všetky atribúty danej nehnuteľnosti a veľkosti spoluvlastníckeho podielu. Z obsahu
dovolania žalobkyne odôvodneného § 421 ods. 1 písm. a) CSP je zrejmé, že žalobkyňa len vovšeobecnej rovine konštatovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V dovolaní
síce poukázala na rozhodnutia, ktoré definujú pojem „dobrých mravov“, avšak v čom konkrétne sa

odvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,žalobkyňaneuviedla.Žalovaná
navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol. Súčasne navrhuje, aby žalovanej bola voči
žalobkyni priznaná náhrada trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v

dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo

na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).
8.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Dovolateľka namietala nevykonanie dôkazu, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj
nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Najmä poukazovala na to, že súdy nereagovali pružne na zjavne

neprimerané a obsahovo nespravodlivé zmluvné dojednanie; ako aj že súd prvej inštancie odmietol
trhovú cenu verifikovať dôkazom, a to vyjadrením obce I. o všeobecnej (trhovej hodnote) pozemku v
zastavanom území obce.

10. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

11. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľky uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v
rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiežuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012,
5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,

nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení
účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce
skutkové okolnosti, (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá
vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,

4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

12. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

13. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 2Cdo/344/2021). Súlad tohto právneho názoru s
Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a
III. ÚS 504/2024, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

14. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Prvoinštančné a
odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).
Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP
a § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj z rozhodnutia súdu prvej

inštancie vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, pričom podľa názoru dovolacieho
súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.

15. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadnym spôsobom vysporiadal s námietkami dovolateľky

ohľadom nespravodlivého dojednania zmluvy, kde okrem iného uviedol, že „... je tu daná ustálená
rozhodovacia prax aj dovolacieho súdu, že sa „neprieči zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v
prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú na kúpnej cene vo výške, ktorá je buď
vyššia alebo nižšia, ako cena obvyklá (trhová)“. V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch
právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, resp. dojednanie, pri ktorom

je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti“. Sama skutočnosť, že
účastníci kúpnej zmluvy dohodli nízku kúpnu cenu (v danom prípade 2,95 eura/m2), nepredstavuje
rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody účastníkov zmluvy nespätej s
konaním, priečiacim sa dobrým mravom, samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore

s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s
dobrými mravmi... V súdenej veci rovnako platí, že samotná skutočnosť dojednania nízkej kúpnej
ceny, nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka.“
15.1. Podobne vyhodnotil vo svojom rozhodnutí aj súd prvej inštancie, že „Zákon nehovorí o tom aká

má byť cena v konkrétnom prípade. Cena by mala byť predovšetkým spravodlivá. Za takú cenu možno
považovaťobvyklúcenu,t.j.cenuzarovnakýdruh,množstvo,akosťapod.,zaktorúsapredávavdanom
mieste a čase. Dohoda o cene vzniká aj tým, že kupujúci zaplatí za cenu tovaru vo výške požadovanej
predávajúcim. Dohovorená cena, ktorá je nižšia ako cena stanovená všeobecne záväzným právnym
predpisom o cenách zásadne nevadí platnosti kúpnej zmluvy. Ak pre cenu neplatí žiaden všeobecne

záväzný právny predpis, jej dojednanie je celkom voľné. Dohoda účastníkov zmluvy o kúpnej cene,
ktorú by bolo možné považovať za nevýhodné finančné protiplnenie vo vzťahu k prevádzanej veci, ešte
automaticky (bez ďalšieho) nezakladá rozpor s dobrými mravmi v takomto zmluvnom dojednaní.“15.2. Súdy zároveň poukázali aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 412/2016 zo dňa 21. 06.
2016,kdesamotnýÚstavnýsúdskonštatoval,žesamotnánízkakúpnacenasamaosebenepredstavuje
rozpor s dobrými mravmi.

16. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že
dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje
jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa

nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľkou tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v posudzovanom
spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho
hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie.

17. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý
si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi

predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:
C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie

je pritom iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu.

18. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov dovolací súd konštatuje, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy
na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil

niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu
procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho
súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III.
ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020.

Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl.
46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd

(ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne
závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces
je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP), a to
„rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené, a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces

vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
18.1. K takejto interpretácií dospel už aj dovolací súd v rozhodnutiach napríklad sp. zn. 4Cdo/100/2018
alebo 5Cdo/202/2018, v ktorých uviedol, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy

zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež (pokiaľ im nevyhovie)
rozhodnúťavosvojomrozhodnutíodôvodniťprečo,zakýchdôvodovtakneurobil(viď§220ods.2CSP).
Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,
podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti

tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.
opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok
dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (sp. zn. 5Cdo/107/2019).

18.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru, že súdy nižších
inštancií svojím postupom, keď nevykonali všetky žalobkyňou navrhované dôkazy zaťažili konanie
procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V súvislosti s uvedeným záverom odvolací
súd riadne vyhodnotil, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak návrh žalobkyne na vykonanie
dôkazu - vyjadrenie obce o výške trhovej ceny pozemkov zamietol. Odvolací súd poukázal na to, že

„Uvedený listinný dôkaz nebol podstatný pre rozhodnutie vo veci, nakoľko pri hodnotení kúpnej ceny je
potrebné prihliadať aj na pomerne široko koncipovanú zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu,
čo vyplýva zo zmluvnej slobody tvorenej nielen výberom svojho zmluvného partnera, či obsahu zmluvy,
ale aj slobodným určením kúpnej ceny. Občiansky zákonník síce v ust. § 589 uvádza, že cenu treba
dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná, pričom týmito
všeobecne záväznými právnymi predpismi sa rozumie najmä z. č. 18/1996 Z. z. o cenách, tento však

v zásade nereguluje dohadovanie výšky ceny v súkromnoprávnych vzťahoch, týkajúcich sa prevodu
nehnuteľností.“ Takéto vysvetlenie nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov zo strany žalobkyne,
ktoré by už nemali žiaden vplyv na posúdenie skutkového stavu, dovolací súd považuje v kontexte súdmi
nižších inštancií prijatých záverov za dostatočne presvedčivé.

19. To, že dovolateľ so skutkovými závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu
nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa §
420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,

rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,

ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobkyne v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

21. Dovolací súd sa ďalej zaoberal s namietaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

23. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
23.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť

(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP

(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017).24. Dovolateľka ako právnu otázku uviedla, že odvolací súd mal aplikovať právny inštitút laesio enormis,
atocezprizmudobrýchmravov,ktorátaktiežakoinštitútlaesioenormisplnídôležitúkorektúruobsahovej
nespravodlivosti zmlúv, pričom z ust. § 39 OZ vyplýva, že za neplatný sa považuje nielen právny úkon,

ktorý odporuje zákonu, alebo ktorý zákon obchádza, ale aj taký právny úkon, ktorý je síce v súlade so
zákonom a ani zákon neobchádza, avšak sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd sa mal odkloniť od
rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/244/2018, 2Cdo/281/2005, 3Cdo/191/96.

25. V zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:

26. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o

situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa

riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017).
26.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená
prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiachnajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
26.2. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len

kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

27. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho
súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z

hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017).
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

28. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je
relevantnálentakáotázka,ktorákumulatívnevykazujevšetkynižšieuvedenéznaky:a/musíísťootázku

riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob
jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranounastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba,
dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

29. Dovolací súd sa najskôr zaoberal tým, či sú splnené predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä
z hľadiska, či v prípade dovolateľkou nastolenej právnej otázky, ide o takú otázku, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

30. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/244/2018 vyplýva: „Posúdenie, či dojednanie príliš

nízkej kúpnej ceny, pri ktorom dochádza k „zvlášť hrubému nepomeru medzi plnením a protiplnením pri
kúpe nehnuteľností“, je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, závisí v každej veci na individuálnych
skutkových okolnostiach týkajúcich sa predovšetkým vzájomného vzťahu zmluvných strán. Súlad
právneho úkonu s dobrými mravmi treba preto posudzovať vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu
situáciu účastníkov úkonu, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti.“
30.1. Zároveň najvyšší súd v danom rozhodnutí konštatoval: „Avšak sama skutočnosť, že účastníci

kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa pri jej uzavretí dohodli na kúpnej cene 1 euro, bez ďalšieho
nesignalizuje porušenie dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ bolo uzavretie
kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom
(konaním contra bonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými
mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele, ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými

mravmi.“

31. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/281/2005 konštatoval: „Rozpor s dobrými mravmi môže byť
namietaným dôvodom neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy) len vtedy, ak tento úkon nie je v
rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza.“

32. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/191/96 najvyšší súd konštatoval: „Dobré mravy (boni mores) patria k
zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu
alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a
teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných

normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho
obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.“

33. Dovolací súd k otázke rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi z pohľadu dojednanej nízkej kúpnej
ceny konštatuje, že súdna prax sa už zhodla na názore, (a teda je tu daná ustálená rozhodovacia

prax dovolacieho súdu), že neprieči sa zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý
sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia
ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom
zakázanéanidojednanieprílišnízkejkúpnejceny(laesioenormis),resp.dojednanie,priktoromje„zvlášť
hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“. Sama skutočnosť, že účastníci

kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu
neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pozri rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 8Cdo/156/2020).

34. Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim

sa dobrým mravom (konaním contra bonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v nízkej výške nie je
v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele, ani dôsledky, ktoré by boli v
kolízii s dobrými mravmi (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/244/2018).

35. Rovnako i Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 21. júna 2016 sp. zn. III. ÚS 412/2016

konštatoval, že „všeobecný súd konal v medziach svojej právomoci a postupoval správne, keď kúpnu
zmluvu, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľnosti, len vzhľadom na nízku dojednanú kúpnu cenu 1 Sk
nepovažoval za simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Uzavretá kúpna zmluva
obsahuje podstatné náležitosti (dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene) a naopak nemá
náležitosti darovacej zmluvy, keďže v nej bola dohodnutá kúpna cena (aj keď nízka), keď podstatnou

náležitosťou darovacej zmluvy je naopak, bezodplatnosť. Ústavný súd sa stotožnil so záverom, že v
symbolickej dohodnutej kúpnej cene za prevádzanú nehnuteľnosť bola rodičmi účastníkov zohľadnená
dlhoročná a obetavá starostlivosť jedného z účastníkov konania o rodičov, čo je v súlade s dobrými
mravmi a predmetnú kúpnu zmluvu, preto nie je možné považovať za bezodplatný právny úkon“.36. Vo veci sp. zn. 3Cdo/244/2018 dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „účastníci
kúpnej zmluvy nie sú viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je

upravená cenovým predpisom. Neprieči sa preto zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na
ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia
ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom
zakázanéanidojednanieprílišnízkejkúpnejceny(laesioenormis),resp.dojednanie,priktoromje„zvlášť
hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“.

37. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu, nepredstavuje rozpor
so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Posúdenie, či dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, pri ktorom dochádza k „zvlášť hrubému
nepomeru medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“, je alebo nie je v rozpore s dobrými
mravmi, závisí v každej veci na individuálnych skutkových okolnostiach týkajúcich sa predovšetkým

vzájomného vzťahu zmluvných strán. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba preto posudzovať
vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu účastníkov úkonu, s prihliadnutím na všetky
rozhodujúce okolnosti. Avšak sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa
pri jej uzavretí dohodli na nízkej kúpnej cene, bez ďalšieho nesignalizuje porušenie dobrých mravov (§ 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov

nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom (konaním contra bonos mores), samo dojednanie
kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele,
ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi.
37.1. V súdenej veci by potom rovnako platilo, že samotná táto skutočnosť nepredstavuje rozpor
so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka.

38. Dovolací súd preto uvádza, že odvolací súd sa od uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu žiadnym
spôsobom neodklonil, nakoľko odvolací súd vychádzal z názoru, že sama skutočnosť, že účastníci
kúpnej zmluvy dohodli nízku kúpnu cenu (v danom prípade 2,95 eura/m2), nepredstavuje rozpor

so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd bol názoru, že pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody
účastníkov zmluvy nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom, samo dojednanie kúpnej ceny v
tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele ani dôsledky,
ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi.

38.1. Odvolací súd následne na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zároveň nijako
nevyplynulo, aby žalobkyňu do uzavretia kúpnej zmluvy niekto nútil, presviedčal ju k podpisu zmluvy,
naopak bola to práve žalobkyňa, ktorá oslovila žalovanú, aby ju ako predávajúcu „pripísala“ na kúpnu
zmluvu zo dňa 21. 04. 2022, ktorej predmetom bol pôvodne len pozemok, parcela registra „C“ č. 444/1 -
ornápôdaovýmere2.349m2,zapísanýnaLVč.XXXX,k.ú.I..Taktiežodvolacísúdzistil,žežalobkyňas

obsahom kúpnej zmluvy (s predmetom kúpy a výškou kúpnej ceny) bola oboznámená už pred uzavretím
kúpnej zmluvy v decembri 2021 a mala dostatočný časový priestor, aby si sama zistila výšku obvyklej
ceny, za ktorú sa predávajú pozemky v k. ú. I..

39. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa sa nestotožnila so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Taktiež je zrejmé, že dovolateľka v dovolaní
nepoukázala na žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého by sa súdy nižších inštancií odklonili.
Žalobkyňa tak nedôvodne namieta odklon od judikatúry najvyššieho súdu. Sama polemika s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu
odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v

ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj aj rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/6/2017).

40. Z uvedených dôvodov preto dovolateľkou vymedzená otázka nespĺňa kritériá vymedzenia
dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 432 až § 435 CSP. Len samotné spochybňovanie správnosti
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho

súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne
právne posúdenie nemožno odôvodniť ani spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštanciena základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade
do úvahy neprichádza.

41. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľkou podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol
v zmysle § 447 písm. f) CSP.

42. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľkou formulovaná otázka
nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Rovnako dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal
znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces(§420písm.f)CSP).Dovolacísúdpretodovolaniežalobkyneakoprocesneneprípustnéodmietol
podľa § 447 písm. c) a f) CSP.

43. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

44. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.