Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 3, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/136/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117214776
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8117214776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom

XXX XX C. XX, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany,
IČO: 36 234 176, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, takto

r o z h o d o l :

U r č u j e , že úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.11.2013 medzi
žalobcom a žalovaným j e b e z ú r o č n ý a b e z p o p l a t k o v.

U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.11.2013

medzi žalobcom a žalovaným v znení: „Podpismi na tejto zmluve zároveň uzatvárame: b) dohodu o
zrážkach zo mzdy, prípadný nesúhlas označte krížikom: [ ] a c) dohodu o zmluvnej pokute podľa Hlavy
18 ÚP; to všetko v rozsahu uvedenom pred textom úverových podmienok a v úverových podmienkach.
Vyznačením krížiku nás žiadate, aby vzájomné spory zo zmluvy o platobných službách boli rozhodované
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom v súlade so zákonom o platobných službách.
Žiadosť vyznačte krížikom. [ ]“, j e n e p r i j a t e ľ n á .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 8.6.2017 sa žalobca domáhal, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil,
že Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.11.2013 je bezúročná a bez poplatkov, a že zmluvná
podmienka uvedená v Úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.11.2013 v znení tak, ako je uvedená
vo výroku tohto rozsudku, je neprijateľná.

2.1. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalovaným a žalobcom došlo dňa 28.11.2013 k uzavretiu úverovej
zmluvy č. XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý

bezúčelový úver vo výške 1600 Eur, ktorý mal byť splatený v mesačných splátkach po 38,28 Eur,
a celková čiastka splatná spotrebiteľom mala byť v sume 3 107,16 Eur. Uviedol, že podpisom tejto
zmluvy zároveň podľa zmluvných dojednaní došlo k uzatvoreniu dohody o zrážkach zo mzdy a dohody
o zmluvnej pokute, a že napriek tomu, že žalobca priamo v úverovej zmluve nevyznačil žiadosť, aby
prípadné spory boli riešené v rozhodcovskom konaní, žalovaný uzavrel so žalobcom rozhodcovskú
zmluvu dňa 28.11.2013.

2.2. Žalobca ďalej uviedol, že v danom prípade ide o spotrebiteľský právny vzťah pre ktorý je typické,
že návrh zmlúv býva veľmi často predtlačený na formulároch s tým, že fyzická osoba - spotrebiteľ
nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať a môže tento návrh buď prijať
alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť. Poukázal na to, že v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníkaspotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, okrem prípadov, ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané s tým, že v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka
sa za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ

možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

2.3. Vo vzťahu k určeniu úveru za bezúročný a bez poplatkov žalobca uviedol, že úverová zmluva
neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a to najmä:

- adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
- výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, nesprávne uvedenú celkovú výšku úveru, keď súčin
mesačnej splátky a počtu splátok predstavuje sumu 3 215,52 Eur. (38,28 * 84 = 3 215,52 Eur), zmluva
obsahuje celkovú čiastku vo výške 3 107,16 Eur,

- následne nesprávny údaj o RPMN,
- dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Dodal, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy ponecháva na zvážení súdu, či daná zmluva
neobsahuje aj ďalšie obligatórne náležitosti, a že na základe uvedených skutočností je potrebné úverovú
zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov.

2.4. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalobca uviedol, že úverová zmluva
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v znení tak ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poukázalnato,ženapriektomu,žežalobcanevyznačilkrížikomžiadosťabyvzájomnésporyboliriešené
v rozhodcovskom konaní, došlo dňa 28.11.2013 /pozn. súdu: v deň uzavretia úverovej zmluvy/ (aj) k

uzavretiu Rozhodcovskej zmluvy, ktorú považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V súvislosti s dohodou o zrážkach zo mzdy žalobca uviedol, že inštitút dohody o zrážkach zo
mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok úniového práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
(neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje

nebezpečenstvo, že sa v euronekonformnom procese zrážok zo mzdy, na základe dohody o zrážkach
zo mzdy, zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej
kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad (rozsudok C-106/77 Simmenthal). Dodal, že
formulácia Dohody o zrážkach zo mzdy sa dostala objektívne do rozporu s požiadavkou na poctivý
obchodný styk a čestnú obchodnú prax, a že zákonodarca priznal takémuto konaniu nielen rozpor s

imperatívom dobrých mravov, ale priamo so zákonom, a nič nebráni judikovať dohodu ako neplatnú (§
53 ods.5 OZ), hoci má základ v znení zákona. Dôležité sú okolnosti jej zakotvenia v zmluve a význam
ostatných zmluvných podmienok.
Žalobca tiež uviedol, že v danom prípade sa jedná o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá musí
obsahovať zákonné obligatórne náležitosti v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z., a že je nesporné,

že žalovaný takýmto spôsobom obchádza zákon, a keďže je neplatný základný právny vzťah, nemôže
byť platný ani zabezpečovací inštitút, teda dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, ktorá má
akcesorický charakter k základnej (úverovej) zmluve. Dodal, že dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá
sa nevzťahuje len na istinu úveru, je preto v rozpore so zákonom (§ 39 OZ), keďže zabezpečuje aj
neexistujúcu pohľadávku a preto by bola aj z tohto dôvodu neplatná.

Žalobca poukázal na to, že v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného v čase
podpisu zmluvy sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní s tým, že v prípade ak sa spor vychádzajúci
zo spotrebiteľskej zmluvy rieši na rozhodcovskom súde, dochádza k obchádzaniu súdnej kontroly

neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vyslovil názor, že uzatvorenú
spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu je možné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom.
Ak však bola „nanútená" jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu
(spotrebiteľ) sa nedokáže v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Túto doložku si spotrebiteľ/

žalobca nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, a rozhodcovská zmluva neobsahuje
žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym
konaním na všeobecnom súde. Rozhodcovská zmluva tak núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a vzdaťsa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči
spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Dodal, že možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna s tým, že pokiaľ má spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade

žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd, a takúto rozhodcovskú zmluvu
preto nemožno považovať za platne uzavretú. Uviedol tiež, že ďalším prejavom neprijateľnosti je aj
tzv. geografická neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EU C-240/98, C-244/98)
prejavujúca sa v tom, že sídlo rozhodcovského súdu žalobcu je neprimerane vzdialené oproti miestne
príslušnému súdu spotrebiteľa.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol svoju argumentáciu k tomu, že úverová zmluva obsahuje
obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vytýkané žalobcom.
Vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam uviedol, že predmetná úverová zmluva bola
uzatvorená z iniciatívy žalobcu a žalovaný mu uzatvorenie zmluvy žiadnym spôsobom nevnucoval s tým,
že bolo povinnosťou žalobcu zmluvu si riadne a dôsledne prečítať. Uviedol, že žiadny ich klient ako

spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy nevyjadril nesúhlas a ani nenamietal žiadne z ustanovení úverových
zmlúv, a ani neprejavil záujem na akejkoľvek korekcii jednotlivých zmluvných ustanovení, a preto je
nedôvodné namietať, že zmluva nebola individuálne dojednaná.

Dodal, že žalovaný bol pri uzatváraní úverovej zmluvy oprávnený tak dohodu o zrážkach zo mzdy ako aj

dohodu o zmluvnej pokute odmietnuť, pričom mal svoj nesúhlas označiť do voľného políčka krížikom, čo
však neurobil, a že obdobná situácia nastala pri rozhodcovskej zmluve, ktorú žalobca nemusel podpísať.
Žalobu navrhol zamietnuť.

8. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca na dôvodoch žaloby trval (okrem iného) aj poukazom na

to, že termín konečnej splatnosti musí byť určený konkrétnym časovým okamihom, a že pri výpočte
RPMN sa musia zohľadniť všetky náklady ako aj poplatky za doplnkové služby s tým, že úverová zmluva
obsahuje nesprávnu výšku celkovej čiastky úveru a tým aj nesprávny údaj o RPMN.
Vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky dodal, že zmluvná podmienka uvedená menším ťažšie
čitateľným písmom v záverečných ustanoveniach zmluvy, kde žalovaný podmieňuje nesúhlas s touto

podmienkou vyznačením krížika je jednoznačne neprijateľnou zmluvnou podmienkou s tým, že dôkazné
bremeno na preukázaní toho, že dané zmluvné podmienky boli individuálne dojednané, je na veriteľovi,
ktorý poskytol úver.

9. Žalovaný sa následne k replike žalobcu už nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania

uznesením podľa § 167 ods. 4 CSP vyzval s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti
a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.

10. Keďže v danom prípade podstatné skutkové tvrdenia strán sporné neboli a išlo len o otázku ich
právneho posúdenia, pričom hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)

neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP, i s prihliadnutím
na zásadu hospodárnosti, prejednal bez nariadenia pojednávania (od ktorého by navyše, aj vzhľadom
na sudcovskú koncentráciu konania, nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci), a prihliadol pritom
na obsah spisu a vykonané dôkazy.

11. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných
dôkazov zistil nižšie uvedený podstatný skutkový stav, ktorý zároveň právne vyhodnotil takto:

I. Určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky

12. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

14. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

15. Podľa § 53a ods. 1 OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je

povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

16. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva.

17. Podľa § 298 ods. 2 CSP ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi

bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

18. Podanou žalobou sa žalobca môže domáhať určenia neprijateľných zmluvných podmienok zo

Zmluvy, a to bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. V zmysle ust. § 137 písm. c)
CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určenie, či tu právo je alebo nie
je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplývazosobitnéhoprávnehopredpisu.Týmtoosobitnýmpredpisomjezák.č.250/2007Z.z.oochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu

práv a povinností ustanovených zákonmi domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 27/2018).

19. V zmysle aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a to rozsudku sp. zn. 6Cdo 127/2017:
„Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska

vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy
splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná
žalobavychádzazozákonnejpožiadavky,podľaktorejspotrebiteľskézmluvynesmúzásadneobsahovať
neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať vspotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu,
ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva
priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením (prípadne aj

zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na
ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou po zániku záväzkového
právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda majú v predmetnom
spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi
domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou

na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).“

20. V tejto súvislosti obdobne aj Súdny dvor EÚ uviedol, v bode 38 rozsudku C-776/19 až C-782/19 cit.:
„Ztohtohľadiskatrebausúdiť,ženajmänaúčelyzabezpečeniaúčinnejochranypráv,ktoréspotrebiteľovi
vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú povahu

zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy zmluvnej
podmienkysúdom,takženávrhpodanýspotrebiteľomnaúčelykonštatovanianekalejpovahypodmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nemôže podliehať
nijakej premlčacej lehote.“

21. Pokiaľ pritom ide o podstatu posudzovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky Súdny dvor EÚ už
uviedol, že : „Čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia
„značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe
zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu
predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia

právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných
vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej
existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom

zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky
zmluvy.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12, Constructora Principado).

22. „Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny
znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi:

a) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a
náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,

ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený
právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Ako
príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom v prípade
alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok v

spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská
komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa
prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedené
atribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými
podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností

v spotrebiteľskom záväzku. Ako príklad možno uviesť ustanovenie nevykonateľnej zmluvnej povinnosti
spotrebiteľa, ktoré by sa viazalo na zmluvné podmienky, ktoré by neboli súčasťou zmluvy alebo
zmluvných
b) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ratio legis

zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej kogentnosti
všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy. V tomto prípade ide o identifikáciu
takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu zákonného režimu a účelu právnej úpravy v
neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákonav neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má
dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty.

Normy Občianskeho zákonníka ustanovujú, že nárok na náhradu škody v tomto prípade zo zákona
poškodenému nepatrí a možno sa na ňom nad rámec zákona dohodnúť. V tejto situácii práve táto
zákonná odchylná dohoda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku zakladajúcu nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ako príklad možno uviesť dohodu o tom, že aj po
zániku záväzku medzi dodávateľom a spotrebiteľom zostane dodávateľovi zachovaný nárok zo zmluvnej

pokuty. V tomto prípade je ratio legis vyjadrené v § 48 ods. 2 v spojení s § 52a ods. 2 OZ, ktoré na
prospech spotrebiteľa prezumujú, že odstúpením od zmluvy sa od začiatku zrušujú uzavreté zmluvy, a
to aj vzájomne závislé. V tomto zmysle akákoľvek dohoda, ktorá bude v rozpore s ratio legis zákonnej
úpravy na škodu spotrebiteľa, bude predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Možno uviesť aj
obdobný príklad, kedy konajúce súdy odklon od úrokov z omeškania ustanovených vykonávacím
právnym predpisom vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku založenú na odchýlke od ratio legis

právnej úpravy.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 564 - 565).

23. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia, že ním označená zmluvná podmienka týkajúca sa
automaticky uzatváranej dohody o zrážkach zo mzdy a dohody o zmluvnej pokute, a predformulovanej

žiadosti o riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, uvedená menším ťažšie čitateľným písmom
v záverečných ustanoveniach úverovej zmluve, ktorá je podľa jeho nespochybnených tvrdení
spotrebiteľskou zmluvou, je neprijateľná.

24. Z ust. § 53 ods. 1 OZ pritom vyplýva, že za neprijateľné podmienky (ktoré sú v zmysle § 53 ods.

5 OZ neplatné), sú považované ustanovenia obsiahnuté v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, s výnimkou
tých prípadov (v ktorých to neplatí, resp. sa na to neprihliada), ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny (a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne), alebo ak boli individuálne dojednané.
Tieto kritériá neprijateľnosti zmluvných ustanovení pritom podľa názoru súdu v danom prípade žalobcom

napadnutej (označenej) zmluvnej podmienky naplnené boli, a toto ustanovenie tak neprijateľnou (a tým
aj neplatnou) podmienkou nepochybne je.

25. Súd sa najprv zaoberal tým, či žalobcom napadnutá zmluvná podmienka nie je v zmysle ust. §
53 ods. 1 vylúčená z posudzovania jej neprijateľnosti. Takými sú pritom podľa tohto ustanovenia OZ

iba zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti (jeho) ceny, a sú
zároveň vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli individuálne dojednané. Tieto výluky pri
napadnutých zmluvných ustanoveniach nikým tvrdené a ani zistené neboli.

26. V danom prípade sa napadnuté ustanovenie obsiahnuté v zmluve o úvere podľa svojho vymedzenia

celkom zjavne netýka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (ktorým je poskytnutie
spotrebiteľského úveru a jeho vrátenie so zaplatením úroku), a nebolo ani individuálne dojednané.

27. Za individuálne dojednanú zmluvnú podmienku totiž možno podľa názoru súdu považovať iba
takú, ktorá obvykle buď vôbec nie je súčasťou zmluvných vzťahov dodávateľa so spotrebiteľom a bola

dojednaná len na vyžiadanie spotrebiteľa, alebo bola síce ako možná alternatíva už súčasťou návrhu
zmluvy pripraveného zo strany dodávateľa, no jej pôsobenie, a najmä obsah či rozsah jej úpravy, mohol
spotrebiteľ pri uzavretí zmluvy reálne zmeniť či vylúčiť, teda na ktorú bol spotrebiteľ preukázateľne
upozornený,bolpoučenýonejnásledkoch,apriktorejmoholspotrebiteľreálnedosiahnuť,žesanestane
súčasťou jeho zmluvy s dodávateľom bez toho, aby to malo vplyv na existenciu zmluvy, resp. ostatných

zmluvných dojednaní. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa totiž
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

28. Žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by si žalobca ako spotrebiteľ napadnuté zmluvné

ustanovenie osobitne vyžiadal, ani to, že by bolo toto ustanovenie žalobcovi ako spotrebiteľovi zo strany
žalovaného ponúknuté (navrhnuté) individuálne (preňho) - mimo obvyklého rámca návrhu (typových)
zmlúv žalovaného predkladaných iným spotrebiteľom (teda že bolo predmetom ich osobitných rokovaní,
aj s vysvetlením významu tejto zmluvnej podmienky a toho čo za to spotrebiteľ dostane, teda aký významto preňho vlastne má, vrátane porovnania výhod i prípadných negatív tejto zmluvnej podmienky), resp.
že by mal takto poučený spotrebiteľ reálnu možnosť pôsobenie tohto ustanovenia (podmienky) vylúčiť
(napr. poukazom na konkrétny alternatívny návrh zmluvy alebo iné zmluvné vzťahy z tohto obdobia),

totiž zo strany žalovaného ako dodávateľa v tomto konaní nijako tvrdené a ani preukázané neboli. Súd
k tomu napokon poukazuje aj na to, že podľa článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách platí, že keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že
štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. V ust. § 53 ods. 3 OZ
je následne v tomto zmysle zakotvená zákonná prezumpcia o tom, že zmluvné ustanovenia dohodnuté

medzidodávateľomaspotrebiteľomsanepovažujúzaindividuálnedojednané,akdodávateľnepreukáže
opak, a ten v danom prípade preukázaný nebol. Napadnutú zmluvnú podmienku preto nemožno
považovať za individuálne dojednanú, teda ani z tohto dôvodu z posudzovania jej neprijateľnosti
vylúčená nie je, a preto ju súd napokon preskúmal aj vecne.

29. Súd pritom dospel k jednoznačnému záveru, že napadnuté ustanovenie, najmä vzhľadom na to, že

bolo napísané menším ťažšie čitateľným písmom v záverečných ustanoveniach úverovej zmluvy bez
toho, aby žalovaný tvrdil a preukázal, že žalobca ako spotrebiteľ bol naňho riadne upozornený a poučený
o jeho následkoch, a vzhľadom na tieto okolnosti tak bolo zároveň, pri zachovaní potrebnej úrovne
odbornej starostlivosti poctivého dodávateľa, uvedené pre spotrebiteľa určite a zrozumiteľne, je celkom
zjavne neprijateľné.

30. V tejto súvislosti súd pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako
dvojstranného právneho úkonu nesvedčí už samotná rozsiahlosť alebo neprehľadnosť textu zmluvných
podmienok napísaná drobným písmom. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že
v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru

ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, o ktorých
môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, spreneverí sa princípu dôvery a preto
takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

31. V principiálne obdobnej veci Krajský súd Prešov vo svojom rozhodnutí zo dňa 16.03.2017 sp. zn.
9Co/79/2016 uviedol: „V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a
to vo forme tzv. princípu dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a
I.ÚS-3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom

styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať
za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v
tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre
priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Zásade poctivosti vo
vzťahu dodávateľa k spotrebiteľovi nemôže podľa odvolacieho súdu zodpovedať kontraktačný proces,

obsah ktorého, v konkrétnom prípade dohoda o zrážkach zo mzdy, sa uzatvára spolu so zmluvou o
úvere bez objasnenia jej významu a dôsledkov.“

32. Aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 8Co/43/2018 už súd vychádzal z toho, že: „Síce
tzv. informovaný súhlas odvolací súd nevyžaduje, no odporuje princípu ochrany slabšej zmluvnej strany,

ak sa podpisy spotrebiteľov pre takéto dohody preukázateľne nezadovažujú s odbornou starostlivosťou
po adekvátnom (vhodnom) poučení o význame a dôsledkoch takejto dohody na spotrebiteľa ale ak sa
kontraktácia vykonáva na úrovni paušálnej produkcie a akceptácie zmluvných formulárov s rizikom, že
spotrebiteľ je sústredený na hlavný produkt (v danej veci úver).“

33. Pre úplnosť súd podporne poukazuje aj na to, že v zmysle vyššie uvedeného napadnuté zmluvné
ustanovenie spadá aj do aktuálneho demonštratívneho výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok
podľa § 53 ods. 4 OZ, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré /písm. a)/ má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť
oboznámiť pred uzavretím zmluvy (či už aj vzhľadom na ich neprehľadnosť, drobné písmo, ako aj

nedostatok primeraného upozornenia na ich obsah a vysvetlenie ich významu).

34. Procesný súd tak dospel k záveru o neprijateľnosti napadnutých zmluvných ustanovení, pochybnosti
však mal o význame a prípustnosti osobitnej žaloby v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienkyv individuálnom spotrebiteľskom spore, ktoré konajúci súd v minulosti už aj viackrát vyslovil a formuloval
v niektorých svojich skorších rozhodnutiach (napr. v rozsudku vo veci 13C/372/2015, 13C/1/2016,
a ďalších), v ktorých súd vychádzal z neprípustnosti individuálnej spotrebiteľskej žaloby o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky vzhľadom na to, že žalobcovia neobjasnili a nepreukázali naliehavý
právny záujem na žiadanom určení. Súd pritom vychádzal z toho, že naliehavý právny záujem na
individuálnej žalobe o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nijako nevyplýva priamo z ustanovení
hmotného práva podľa § 53 OZ, ani z ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa domáhať sa proti
porušiteľovi na súde ochrany svojho (konkrétneho) práva (ktoré žalobcovia nešpecifikovali), a ani z ust.

§ 298 CSP, či poukazu na povinnosť štátu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou podmienkou viazaný.
Konajúci súd v týchto veciach opakovanej vyslovil názor, že ak ide len o záujem žalobcu deklaratórne
rozhodnutím súdu určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, o ktorej žalobca, tvrdiac s tým súvisiace
hmotnoprávne dôvody, má svoju predstavu, vie, že je neprijateľná, prípadne že v inom konaní už boli
predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, že z ustanovenia
§ 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a že neprijateľná zmluvná

podmienka je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ „a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu
spotrebiteľa“, tak právny záujem na tomto určení (význam tohto súdneho konania v tejto časti) - len pre
to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudol judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto
konaní, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania,
teda či si voči nemu žalovaný dodávateľ (napr. aj s poukazom na premlčanie či ukončenie zmluvy) bude

na súde vôbec nejaké s tým súvisiace právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana nejakého jeho
konkrétneho práva vôbec potrebná - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania
zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý.
Súd pritom tiež poukazoval na to, že prípustnosť takejto osobitnej určovacej žaloby nemožno odôvodniť
iba poukazom na ust. § 298 CSP, keďže toto ustanovenie je vymedzené ako osobitné oprávnenie súdu

resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť znenie takej podmienky vo
výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie osobitne k tomu smerujúcej
žaloby (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus možnosť požadovať aby
„sa rozhodlo o určení“).
Súd k tomu poukazoval aj na názor vyjadrený v komentovanej odbornej literatúre, podľa ktorého

„hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie
neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do
úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých obsahom je splnenie povinnosti (plniť, vydať bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie a pod. – porovnaj ods. 2
komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť

ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).
V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom
konajúcisúdvtýchtoprípadochnapokontiežpoukázalnato,žepodľajehonázorunestačíaneprichádza

do úvahy ani iba prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje,
že (ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods.
5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods.
3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j. (právo

na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali
konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa tak má
stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach nášho
štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými neplatnými
úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva, právo na

ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym pôsobením
všeobecne záväzných právnych predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych úkonov
aleboichčastí,nevymáhateľnosťnemravnýchnárokov,exoffokontroluzmluvnýchpodmienokvsúdnom
konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. – viď aj znenie
záväzku členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3
ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti
porušeniu ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplývaz doslovného textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva
(s prihliadnutím na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmenok
ustanovených ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu,

podmienky a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných
sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu
ktorého jeho konkrétneho práva by vlastne pri osobitnej žalobe na určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky malo ísť.

35. Všetky rozsudky, v ktorých konajúci súd v minulosti ohľadom neprípustnosti a zbytočnosti osobitných
žalôb o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vychádzal z vyššie uvedených názorov však boli
odvolacím súdom zrušené a vrátené konajúcemu súdu na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 3 ods. 3
a ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a ust. § 298 CSP a právny názor, že spotrebiteľ sa vždy môže domáhať
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to dokonca bez ohľadu na plynutie času a skutočnosť,
či sú tieto zmluvné vzťahy už ukončené, a tiež bez ohľadu na to či si spotrebiteľ už splnil aspoň svoje

základné (nesporné) skutočnosti a či si dodávateľ voči nemu neprijateľnú zmluvnú podmienku aktuálne
vôbec nejako uplatňuje (viď aj body 18. – 20. tohto odôvodnenia), a preto súd napokon vzhľadom na
takúto rozhodovaciu prax formálne vyslovil zistenú neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorej určenia sa
žalobca domáhal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, hoci žalobca v tomto konaní
nijako nevysvetlil, netvrdil a ani nepreukázal, že by bol akokoľvek nútený domáhať sa v tomto smere

súdnej ochrany a uplatňovať určenie jej neprijateľnosti vo výroku rozsudku v tomto súdnom konaní.

II. Určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov

36.Obdobnézáveryoneprípustnostiurčovacejžalobysúdvminulostiformulovalajvoviacerýchkonania

pri žalobách na určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov s poukazom na to, že takýto spor či otázka
sa môže riešiť účelne ako predbežná otázka v prípadných žalobách na plnenie, a to či už zo strany
spotrebiteľa alebo dodávateľa s tým, že na jej samostatnom posudzovaní tak nie je naliehavý právny
záujem, osobitne v prípadoch ako je aj tento, keď na vymáhanie plnenia zo strany dodávateľa zjavne
už dávno uplynuli aj všetky premlčacie doby, a požadované plnenie možno celkom jednoducho odvrátiť

aj námietkou premlčania. Aj tieto rozhodnutia procesného súdu však boli doteraz vždy zrušené s tým,
že spotrebiteľ sa môže vždy domáhať určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov, a takúto možnosť
formálne zakotvil aj stále platný právny predpis (§ 11 ods. 4 ZoSU), a preto súd žalobu napokon formálne
prejednal aj v tejto časti.

37. Po vykonanom dokazovaní pritom súd z predloženej písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na
ktorú žalobca ako spotrebiteľ pripojil svoj podpis, zistil, že jej písomné vyhotovenie neobsahuje niektoré
náležitosti vyžadované podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSU“),
a to najmä podmienky upravujúce čerpanie úveru (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSU), podmienky, ktoré upravujú
uplatňovanie úrokovej sadby (§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSU), a predpoklady použité na výpočet ročnej

percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSU).

38. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

39. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá
má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu
spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však
vyplýva,ževpodrobnostiachideonárokymedzižalobcomakoveriteľomažalovanýmakospotrebiteľom

vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto
potrebné posúdiť aj podľa ZoSU, ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

40. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania

spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.41. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

42. Podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a

nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny.

43. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

44. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

45.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou

osobou.

46. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, alebo neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

47. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. v aktuálnom znení spotrebiteľ sa môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru žalobou.

48. Vychádzajúc z ust. § 497 OBZ zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane niektorých
otázoktýkajúcisaúročenia,úrokovaichsplatnosti)jevovšeobecnostisubsidiárneurčenýdispozitívnymi
normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade zmluvy

o spotrebiteľskom úvere však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU,
okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti (inak sa podľa §
11 ods. 1 ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

49. Písomná zmluva o spotrebiteľskom úvere musí preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), okrem

ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU obsahovať:

g)podmienkyupravujúcejehočerpanie–teda„Akýmspôsobomakedyspotrebiteľdostanepeniaze“(viď
formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4 tohto
zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce informácie),

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru – ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie – ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,
alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do

stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť
platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov). Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa účel spotrebiteľského práva, a to jednak
venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by nemal byť zavádzaný a mal by mať čo najviac
informácií umožňujúcich mu – pred, ale i dodatočne po poskytnutí úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu

a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a následne aj spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru),
a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom vymedzení uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia) je
možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť obsah právneho vzťahu, t.j. výšku zostávajúcej istiny,
úrokov a ostatných poplatkov,
/Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté

peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak,
alebo sa úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky
k položke 2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení),
prípadne sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú
resp. nemennú výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich

rôzne stanoveného podielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri
ktorých sa plynule mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti
o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa

dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,
resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá./

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

50. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už
v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy

odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka
o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak
sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy,
ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne
(určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností)

trebahľadaťavykladaťnainommieste(napr.vobchodnýchpodmienkach),písomne(§9ods.1ZoSu),a
zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

51. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných

podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných
zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti
súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich

často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner
spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti.
Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo zrejme aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému
jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).52. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute

(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj

tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

53. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 „článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48,
zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti
nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.

54. Vzhľadom na to, že samotná zmluva resp. text zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorý spotrebiteľ
pripojil svoj podpis, neobsahuje (ad 1.) podmienky upravujúce čerpanie úveru – teda „Akým spôsobom
a kedy spotrebiteľ dostane peniaze“, (ad 2.) podmienky upravujúce uplatňovanie úrokovej sadzby
– ktorými sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo

zrejmé ako, resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných
prostriedkov, alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od
určitého iného času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať
(napr. do stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná
povinnosť platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia

peňažných prostriedkov), a ďalej tiež ani (ad 3.) predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej
miery nákladov, poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 ZoSU už z týchto
dôvodov, bez potreby zaoberať sa ostatnými výhradami uvedenými žalobcom a námietkam žalovaného
vyjadrenými vo vzťahu k nim (ktoré by na výsledku už nič nezmenili), považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

55. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

57. V konaní bol procesne úspešnejší žalobca, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať
podľa § 255 ods. 1 CSP náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP
rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník).

Keďže však žalobcovi v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy
konania) nevznikli, a neúspešný žalovaný na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu
trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.