Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 23, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/74/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200653
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:8021200653.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Mäsokombinát NORD SVIT, s.r.o., so sídlom Hlavná
5, Svit, IČO: 36 171 093, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33,
Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného číslo: 101922316/2021 zo
dňa 12.10.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu
v Košiciach č. k. PO- 3S/67/2021 - 105 zo dňa 29. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím číslo: 100634302/2021 zo dňa
19.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2017 v sume 24.000,- eur.
2.SprávcadaneneuznalžalobcoviprávonaodpočítanieDPHzfaktúrč.170160a170161oddodávateľa
MEDIA NET Europe s.r.o. za reklamné služby - poskytnutie reklamnej služby reklamnými banermi na

troch webových stránkach, vyhotovenie reklamných banerov a spolupráca v oblasti grafických návrhov;
poradenská činnosť v oblasti internetovej reklamy. Správca dane dospel k záveru, že fakturované
služby neboli reálne dodané deklarovaným dodávateľom ani jeho subdodávateľmi (ABD Media s.r.o., a
PURimex s.r.o.), pričom nebola preukázaná existencia reklamných služieb v celom reťazci.
3. Žalovaný rozhodnutím číslo: 101922316/2021 zo dňa 12.10.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Žalovaný poukázal na nezrovnalosti vo vyjadreniach žalobcu a na nedôveryhodnosť predložených

dôkazov a neštandardné prvky deklarovaného obchodu. Uviedol, že „reálna materiálna existencia
predmetu deklarovaného obchodu nebola nijakým relevantným spôsobom preukázaná zo strany
daňového subjektu“ a že „k reálnemu dodaniu predmetu fakturácie vôbec nedošlo“.

II. Konanie na správnom súde
5. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. PO-3S/67/2021 - 105 zo dňa
29. apríla 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.

z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento
domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia.
6. Poukázal na nedostatočnosť žalobcom predložených dôkazov o reálnosti plnenia a na zistenia
niekoľkých neštandardných okolností posudzovaného zdaniteľného obchodu (dodanie reklamnýchslužieb realizovaných na internete). V posudzovanej veci žalovaný existenciu pochybností odôvodňoval
nedôveryhodnosťou žalobcom označených dôkazov, konkrétne protokolov o kontrole vykonaných
služieb, ktoré mali byť vyhotovené poverenými osobami žalobcu, predložených fotografií internetových

stránok a vyhodnotenia dodaných služieb, ktoré boli súčasťou dodávateľských faktúr.
7. Podľa názoru správneho súdu, dôveryhodnosť záznamov o kontrole spochybňujú rozporné vyjadrenia
samotného konateľa žalobcu, keď tento na ústnom pojednávaní uviedol, že sa umiestňovanie
reklamnýchbanerovpravidelnekontrolovaloaexistujúotompísomnézáznamy.Následnevšaknavýzvu
správcu dane na predloženie týchto písomných záznamov žalobca písomne odpovedal tak, že došlo k

nedorozumeniu, pretože písomné záznamy o kontrole umiestnenia a zverejňovania reklamných banerov
neboli vyhotovované. Avšak potom k vyjadreniu k protokolu z kontroly už takéto záznamy (ktoré mali byť
vypracované zamestnancami obchodného oddelenia žalobcu) predložil, čím opäť zmenil svoje tvrdenie.
8. Dôveryhodnosť predložených fotografií internetových stránok podľa správneho súdu spochybňuje
to, že tieto neobsahujú príkazový riadok, v ktorom sa zobrazuje adresa internetovej stránky, na
základe ktorej by bolo zrejmé, kde sa nachádza daný článok, resp. na ktorej internetovej stránke,

pričom vzhľadom na zmeny vyjadrenia žalobcu tento dôkaz pôsobí ako následne (rozumej: dodatočne)
vyprodukovaný. Dôveryhodnosť vyhodnotenia dodaných služieb, ktoré boli prílohou faktúr, spochybňuje,
že tieto mali formu wordovského dokumentu a takýto výstup pri zdaniteľnom obchode, kde predmetom
mala byť reklama na internete, je neoveriteľným výstupom nielen zo strany správcu dane, ale aj
daňového subjektu.

9. Správny súd poukázal aj na ďalšie zistenia žalovaného, v zmysle ktorých nie je jasné ako prebiehalo
počítanie klikov na jednotlivých stránkach a nie je jasné aký technický nástroj použil dodávateľ na
kvantifikáciu vzhliadnutí, resp. klikov na stránkach. Ďalšou neštandardnou skutočnosťou je fakt, že
domény, na ktorých mali byť umiestnené reklamné banery, boli spoločnosti MEDIA NET Europe s.r.o.
(dodávateľovi žalobcu) dodané spoločnosťou Websupport s.r.o. dňa 29.03.2017 a už dňa 26.04.2017

žalobca podpísal dve zmluvy o dielo v celkovej sume 120.000,- Eur bez DPH, podľa ktorých mal
byť propagovaný na de facto neznámych internetových stránkach. Tiež argumentoval tým, dôvodnosť
pochybností, podporuje aj to, že dodávateľ MEDIA NET Europe s.r.o. zaplatil za tri domény 32,04 Eur
s DPH. Správny súd tiež uviedol, že podľa výpovede bývalej konateľky dodávateľa, navrhol, vypracoval
a mailom zaslal banery svojmu dodávateľovi žalobca.

10. Pokiaľ žalobca namietal rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, v posudzovanej
veci - podľa správneho súdu - dôvodom neuznania práva na odpočet nebolo spochybnenie
deklarovaného dodávateľa reklamných služieb, ale samotnej materiálnej existencie plnenia.
11. Pokiaľ žalovaný dôvodil svoje pochybnosti o nepreukázaní materiálnej existencie plnenia aj s
poukazom na nepomer ceny reklamy dohodnutej v zmluvách o dielo, na dodanie služby vytvorenia

webových stránok a ich administratívy žalobcovi v rozhodnom období iným dodávateľom (TARIN s.r.o.)
a násobne nižšej cene resp. na zmeny v spoločnosti dodávateľa (sídla, konateľa), správny súd uviedol,
že takéto zistenia, hoci nie sú jednotlivo spôsobilé založiť vlastné pochybnosti žalovaného o materiálnej
existenciiplnenia,vsúhrnesinýmidôkazmimôžumaťajjednotlivopodpornýcharakterk pochybnostiam
správcu o unesení dôkazného bremena daňovým subjektom vo vzťahu k jeho tvrdeniam o splnení

zákonných podmienok odpočtu.
12. Správny súd prisvedčil argumentu žalobcu, že záver finančných orgánov o nepotvrdení efektu
deklarovaných obchodov (reklamných služieb) odberateľmi opomína akúkoľvek súvislosť s vlastnými
dôvodmi neuznania odpočtu spočívajúcich v nepreukázaní reálnosti materiálneho plnenia.
13. K námietke žalobcu, že sa správca dane nezaoberal kontrolnými výkazmi dodávateľov žalobcu,

správny súd skonštatoval, že vzhľadom na vlastný dôvod neuznania práva na odpočet a kontrolné
výkazy, správnosť záverov finančných orgánov o nepreukázaní materiálnej existencie plnenia nemohli
byť spôsobilé ovplyvniť.

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu k nej

14. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší
napadnuté rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.
15. Sťažovateľ bol toho názoru, že preukázal reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože za plnenie

zaplatil bankovým prevodom, plnenia potvrdila aj bývalá konateľka dodávateľa a k plneniam predložil aj
písomnosti - najmä zmluvu, štatistiky, protokoly, fotografie internetových stránok.
16. Sťažovateľ zdôraznil, že správca dane založil svoje závery na tom, že reklamné služby neboli reálne
dodané jeho dodávateľom ani jeho subdodávateľmi, t. j. nespochybnil materiálnu existenciu plnenia, aleiba jeho dodávateľa. Podľa sťažovateľa, zistenia správcu dane a žalovaného nemožno zarámcovať ako
neexistenciu plnenia, podporne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) sp. zn. 8Sžfk/43/2021. S ohľadom

na ustálenú judikatúru, je podľa sťažovateľa podstatné pri spochybnení plnenia to, či vzhľadom na
skutkové okolnosti veci nie sú k dispozícii údaje potrebné na overenie skutočného dodávateľa a jeho
postavenia ako platiteľa DPH. Sťažovateľ mal za preukázané, že žalovaný vo svojom rozhodnutí
nešpecifikoval, ktorá hmotnoprávna podmienka nároku na odpočet nebola splnená. Tiež poukázal na to,
že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí používal aj argumentáciu príznačnú pre daňový podvod,

čo považoval za nežiaduce, pretože následkom zmiešavania argumentácie je ťažšia čitateľnosť, ktorá
v konečnom dôsledku môže viesť k nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
17. Sťažovateľ ďalej namietal, že sa správny súd vôbec nezaoberal námietkou, že žalovaný
viedol dokazovanie nesprávnym smerom, keď skúmal aj efekt deklarovaného obchodu vo vzťahu k
odberateľom sťažovateľa (či došlo k nárastu predaja v dôsledku reklamy, ale nepýtal sa na to, či majú
o spoločnosti vedomosť z reklamy).

18. Sťažovateľ tiež poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej je pre účely odpočtu DPH irelevantné
rozlišovať medzi reklamou a sponzoringom.
19. Sťažovateľ považoval za správnym súdom nesprávne vyhodnotenú aj námietku ku kontrolným
výkazom, pretože za situácie, kedy bolo spochybňované skutočné dodanie tovaru deklarovaným
dodávateľom, sa nevyhodnotenie kontrolných výkazov dodávateľa javí ako nedostatočné vykonanie

dokazovania.
20. Správny súd sa podľa sťažovateľa nezaoberal ani námietkou vo vzťahu k nedostatočnému
odôvodeniu napadnutého rozhodnutia.
21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách,
stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako

nedôvodnú. Poukázal na to, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané pred „judikatórnym posunom“,
ale napriek tomu ich považoval za obsahovo konzistentné s uvedením jednoznačného právneho záveru
o tom, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane - konkrétne podmienku
preukázania materiálnej existencie plnenia.
22. Žalovaný zdôraznil, že nezrovnalosti v tvrdeniach konateľa žalobcu vyplynuli z písomných odpovedí,

t. j. odpovede neboli produkované v časovej tiesni alebo v „strese“ z ústneho pojednávania. Dôkazy
predložené žalobcom a jeho deklarovaným dodávateľom mali podľa žalovaného nízku výpovednú
hodnotu.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

23. Najvyšší správny súd v postavení kasačného preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu
podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v §
101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení
a § 11 písm. h) SSP.
24. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a

rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
25. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového

materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybraná súvisiaca právna úprava
27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.30.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.

VI. Právne posúdenie veci kasačným súdom
31. Kasačná sťažnosť bola odôvodnená podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP. Kasačný súd konštatuje,

že v texte kasačnej sťažnosti sa jednotlivé dôvody sťažnosti značne prelínajú, pretože sťažovateľ
formálne nezaradil dôvody pod konkrétne zákonné ustanovenia, resp. kasačný dôvod.
32. Skôr, ako Najvyšší správny súd pristúpi k odôvodneniu jednotlivých kasačných námietok, z dôvodu,
že časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka práve nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku, je potrebné uviesť, nasledovné.
33. Sťažovateľ kasačný bod spočívajúci v tom, že správny súd sa nezaoberal námietkou

vo vzťahu k nedostatočnému odôvodeniu napadnutého rozhodnutia, nedetailizoval. Neuviedol, s
ktorou skutočnosťou/ktorými skutočnosťami týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a zároveň namietanými v správnej žalobe sa správny súd v napadnutom rozsudku
nevysporiadal. Sťažovateľ tak nešpecifikoval, v čom a prečo považuje odôvodnenie napadnutého
rozsudkuzanedostatočné,apretomôženatútonámietkukasačnýsúdreagovaťvzodpovedajúcejmiere

detailov. Nie je totiž úlohou kasačného súdu, aby nahrádzal činnosť sťažovateľa a sám dohľadával, v
čom je odôvodnenie napadnutého rozsudku neúplné, nepresné a pod. Správny súd má ex post skúmať a
testovať zákonnosť dokazovania realizovaného správnymi orgánmi a ich hodnotenie - v rozsahu riadne
vznesených námietok - a následne - v rozsahu riadne vznesených kasačných námietok - môže toto
hodnotenie správneho súdu preskúmať kasačný súd.

34. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že sa správny súd vôbec nezaoberal námietkou, že žalovaný viedol
dokazovanie nesprávnym smerom, keď skúmal aj efekt deklarovaného obchodu vo vzťahu k
odberateľom sťažovateľa. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že správny súd sa v
bode 31. napadnutého rozsudku k tejto námietke - síce stručne - vo všeobecnej rovine vyjadril: „Je
možné prisvedčiť argumentu žalobcu, že záver finančných orgánov o nepotvrdení efektu deklarovaných

obchodov (reklamných služieb) odberateľmi opomína akúkoľvek súvislosť s vlastnými dôvodmi
neuznania odpočtu spočívajúcich v nepreukázaní reálnosti materiálneho plnenia.“. Teda nie je pravdou,
že by sa touto námietkou správny súd nezaoberal vôbec, ako tvrdí sťažovateľ. Na druhej strane je
zjavné, že správny súd túto námietku nehodnotil dôsledne, keď dokonca síce výslovne uviedol, že
je možné argumentom žalobcu prisvedčiť, avšak nevysvetlil, prečo táto námietka nebola dôvodná

(nakoľko napriek súhlasu s uvedeným argumentom žalobcu správnu žalobu zamietol). Kasačný súd
konštatuje, že z kontextu celého rozsudku vyplýva, že správny súd uvedenú argumentáciu nevyhodnotil
ako dôvodnú, avšak určite by prispelo k väčšej presvedčivosti napadnutého rozsudku, ak by svoje
dôvody explicitne uviedol. Uvedená nedôslednosť však podľa názoru kasačného súdu nespôsobuje
celkovú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, a to najmä s ohľadom na to, že sa jednalo o jednu

z viacerých žalobných námietok, pričom táto nebola (vzhľadom na podrobnosť žalobnej argumentácie
k jednotlivým žalobným bodom) námietkou podstatnou. Rovnako sa nejednalo ani o kľúčovú námietku
kasačnej sťažnosti, keď primárne sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci.
35. K namietanému bodu 31. napadnutého rozsudku kasačný súd navyše poukazuje na akúsi odbornú
notorietu (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu - sp. zn. 3Sžo/56/2014 zo dňa 01. júla 2015),

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, je
nepochybne aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí
obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo

veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 60/04 a i.). Túto požiadavku zdôrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniťrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
36. Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež opakovane pripomína, že právo na spravodlivý súdny

proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko).
37. Kasačný súd preto - v nadväznosti na bod 31. napadnutého rozsudku poukazuje primárne na to, že

sťažovateľnenamietal,včomskutočnosť,žesprávcadanejednulíniudokazovaniaviedol-sohľadomna
výsledné právne posúdenie veci - „nesprávnym smerom“, zasiahla do práv žalobcu v takej miere, že by
odôvodňovala zrušenie preskúmavaných rozhodnutí. Ak správny súd v zásade neposudzuje účelnosť,
hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 27 ods. 3 SSP), uvedené pravidlo
je možné aplikovať aj na účelnosť a vhodnosť postupu orgánu verejnej správy, ak tento postup nie
je nezákonný (čo sťažovateľ netvrdil). Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a

odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02 zo dňa 17.12.2002).
38. V súhrne napadnutý rozsudok podľa kasačného súdu spĺňa zákonný štandard podľa § 139 ods. 2
SSP. Správny súd sa podstatou žalobnej argumentácie vysporiadal. Napadnutý rozsudok reaguje - v
primeranej kvalitatívnej rovine - na podstatné žalobné námietky, a to aj s ohľadom na mieru všeobecnosti

ich tvrdenia. Z uvedených dôvodov kasačný súd námietky sťažovateľa týkajúce sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyhodnotil ako nedôvodné.
39. Podstatnou otázkou pre posúdenie sťažnostných námietok podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP bolo
to,čivsúdenomprípadenaozajzpreskúmavanýchrozhodnutívyplývazáveronesplneníhmotnoprávnej
podmienky že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia

plnenia) - ako vec posúdil správny súd.
40. Kasačný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť (napr. rozhodnutie sp. zn.
3Sžfk/15/2020 z 30. júna 2022), kde uviedol, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia
(sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“)
a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na
odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status
osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
(t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v

rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje
(sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

41. V rozhodnutí vo veci sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. júna 2022 kasačný súd zároveň uviedol, že vyššie

uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ dane
(sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
1. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o DPH),

3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
42. Kasačný súd osobitne vo vzťahu ku kasačným námietkam poukazuje na princíp jednotnosti konania

- k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/390/2009 zo
dňa 18.02.2010 - „Podľa konštantnej judikatúry správnych súdov prvostupňové ako aj druhostupňové
správne konanie tvorí jeden celok.“
43. Sťažovateľ síce v kasačnej sťažnosti namietal, že z prvostupňového rozhodnutia vyplývajú parciálne
závery o tom, že nebolo preukázané, že by služby poskytol deklarovaný dodávateľ, resp. deklarovaní

subdodávatelia, ale z následného napadnutého rozhodnutia je jednoznačné, že žalovaný založil svoje
závery na tom, že „reálna materiálna existencia predmetu deklarovaného obchodu nebola nijakým
relevantným spôsobom preukázaná zo strany daňového subjektu“ a že „k reálnemu dodaniu predmetu
fakturácie vôbec nedošlo“ (str. 11. napadnutého rozhodnutia). V posudzovanej veci je z napadnutéhorozhodnutia žalovaného zrejmé, že tento sťažovateľovi vyčíta, že tento nepreukázal, že deklarované
plnenie - dodanie reklamných služieb realizovaných na internete - fakticky existuje a nejde o fiktívne
plnenie. S ohľadom na zásadu jednotnosti konania pred prvostupňovým orgánom verejnej správy, ako

aj pred odvolacím orgánom, je preto táto kasačná námietka nedôvodná.
44. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že niektorá argumentácia správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí
bola príznačná pre daňový podvod, obdobné námietky nevzniesol voči napadnutému rozhodnutiu, preto
aj v tomto kontexte kasačný súd poukazuje na princíp jednotnosti konania. Nad rámec uvedeného
kasačný súd podotýka, že reálne ekonomické operácie nie sú vždy akademicky jednoznačné a v

praxi sa môže stať (aj sa stáva), že niektoré konanie vykazuje parciálne znaky daňového podvodu,
hoci v konečnom dôsledku je dôvodom rozhodnutia nesplnenie hmotnoprávnych podmienok. Nemožno
vyčítať orgánom finančnej správy, ak jednotlivé pochybnosti popíšu, ak je z preskúmavaných rozhodnutí
zrejmé, čo bol dôvod na odopretie odpočtu DPH. V predmetnej veci boli správcom dane popísané
jednotlivé indície príznačné pre daňový podvod, avšak tieto neboli podstatné pre právne posúdenie
jeho rozhodnutia, preto nemohli byť dôvodom na nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia (ktorá

otázka je aj tak irelevantná pre právne posúdenie veci - s ohľadom na princíp jednotnosti konania).
45. Ku kasačnému bodu týkajúcemu sa judikatúry, v zmysle ktorej je pre účely odpočtu DPH irelevantné
rozlišovať medzi reklamou a sponzoringom, kasačný súd konštatuje, že ako vyplýva z napadnutého
rozsudku, tzv. tretia hmotnoprávna podmienka (že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho
ekonomickej činnosti) nebola v predmetnej veci sporná, a preto je táto judikatúra neaplikovateľná v

kontexte súdenej veci.
46. Správca dane je oprávnený v prípade pochybností preverovať dodržiavanie jednotlivých ustanovení
zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke. V predmetnej veci
došlo k prvotnému spochybneniu materiálnej existencie plnení na faktúrach č. 170160 a č. 170161 z
dôvodu, že tieto neobsahovali presný rozsah a druh dodanej služby a fakturovaná cena nesúhlasila

s cenou uvedenou v cenníku (str. 5 napadnutého rozhodnutia). Následne správca dane poukázal na
nejednoznačnosť odpovedí žalobcu ohľadom umiestnenia a zverejnenia reklamných banerov (str. 14
prvostupňového rozhodnutia).
47. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti síce opakovane poukazoval na doklady, ktoré v administratívnom
konaní predložil, adresne však nereagoval na argumenty správneho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi

žalovaného o nedostatočnosti a nedôveryhodnosti predložených dokladov. Kasačná sťažnosť teda
neobsahuje konkrétne mienenú argumentáciu, v ktorej by sťažovateľ adresne rozporoval konkrétne
závery správneho súdu v súvislosti s hodnotením dôkazov (v bodoch 20.-27. napadnutého rozsudku,
osobitne v bode 23. napadnutého rozsudku), v ktorými závermi sa kasačný súd stotožňuje. Navyše je
potrebné zohľadniť aj samotnú podstatu záznamov o kontrole reklamy, ktoré samotné nepreukazujú

materiálnu existenciu deklarovaného plnenia (k tomu pozri napr. str. 44 prvostupňového rozhodnutia)
a tiež moment ich predloženia a opakované nezrovnalosti vo vyjadreniach k ich existencii. Preto
obstojí záver správneho súdu, že dôkazy, ktorými sa žalobca snažil preukázať odpočítanie dane, boli
nedôveryhodné a nedostatočné.
48. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že neboli zohľadnené závery z rozsudku SD EÚ z 9. decembra

2021 vo veci C-154/20, Kemwater ProChemie, resp. Najvyššieho správneho súdu z rozsudku sp. zn.
8Sžfk/43/2021, kasačný súd pripomína, že dôvodom nepriznania nároku na odpočet DPH v súdenej veci
nebolo nepreukázanie identity dodávateľa, ale nepreukázanie materiálnej existencie plnenia. Sťažovateľ
teda nepreukázal reálne dodanie reklamných služieb ako takých. Preto nemôže byť relevantná otázka,
či vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu nie sú k dispozícii údaje potrebné k overeniu toho,

či mal skutočný dodávateľ (teda nie dodávateľ uvedený na faktúre) postavenie platcu DPH. V danom
prípade preto nemožno požadovať, aby žalovaný vykonával dokazovanie za účelom preukázania iných
zdaniteľných osôb v pozícii skutočných dodávateľov.
49. K námietke ku kontrolným výkazom, kasačný súd opakovane poukazuje na to, že v predmetnej
veci nebola sporná identita dodávateľa, ale materiálna existencia plnenia, preto obstojí konštatovanie

správneho súdu v bode 32. napadnutého rozsudku, že „vzhľadom na vlastný dôvod neuznania práva
na odpočet a kontrolné výkazy, správnosť záverov finančných orgánov o nepreukázaní materiálnej
existencie plnenia nemohli byť spôsobilé ovplyvniť“. Napokon, sťažovateľ sa síce s týmto posúdením
v kasačnej sťažnosti nestotožnil, ale neuviedol podrobné argumenty, prečo je názor správneho súdu v
tomtoohľadenesprávny,lenzotrvalnasvojomtvrdení,žetietodôkazymalibyťvorgánmiverejnejsprávy

vyhodnotené. Nie je pritom úlohou kasačného súdu, aby argumentáciu za sťažovateľa dohľadával alebo
dotváral, keď tu zároveň Najvyšší správny súd poukazuje na § 440 ods. 2 SSP („2. Dôvod kasačnej
sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie
veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (...)“.50. Vychádzajúc z uvedeného a vzhľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé na
zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd
kasačný, kasačnú sťažnosť žalobcu v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

51.OtrováchkasačnéhokonaniarozhodolNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikypodľa§167ods.1
SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému
náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu
súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania

nepriznal.
52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.