Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 23, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/75/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200741
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu prof. JUDr. PhDr. Petra

Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského
- v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L Racing s.r.o, so sídlom Osloboditeľov 569, Krásnohorské
Podhradie, IČO: 36 375 616, právne zastúpeného JUDr. Alenou Rudohradskou, advokátkou, so sídlom
Jantárová 30, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101694528/2021 z 09.09.2021
- v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach - č.
k. KE-6S/95/2021-124 zo dňa 8. apríla 2025 - takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Vybrané závery z administratívneho konania,
rozhodnutie správneho súdu vo veci

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj ako „správca dane") vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z
pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH") za zdaňovacie obdobie september a október 2018. Z kontroly bol
vyhotovený protokol č. 100053356/2020 zo dňa 08.01.2020.

2. Správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 1020422687/2021 z 11.03.2021 (ďalej aj ako
„prvostupňové rozhodnutie") ako prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume
117.366,99 eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, čo právne odôvodnil poukazom na
znenie § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Daňový poriadok"). Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný") rozhodnutím
č. 101694528/2021 z 09.09.2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie") potvrdilo prvostupňové
rozhodnutie správcu dane [ďalej správca dane a žalovaný súhrnne ako „daňové orgány" alebo „orgány

verejnej správy"].
3. Rozdiel v sume DPH za zdaňovacie obdobie október 2018 bol žalobcovi vyrubený v dôsledku
nepriznania práva na odpočítanie DPH z nasledujúcej obchodnej transakcie: dodanie služieb od
dodávateľa - obchodnej spoločnosti Focus JP s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, Bratislava, IČO:
10180354 (ďalej aj ako „Focus JP s.r.o." alebo „dodávateľ"), faktúry č. 10180354 až č. 10180388, t. j. 35
faktúr, celková fakturovaná suma 714.201,20 eur - z toho DPH spolu v sume 117.366,99 eur.
4. Z rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že v danej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu

služieb skutočne došlo, keď nebolo zrejmé, k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom
rozsahu malo byť vykonané, kto mal fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz
o ich vykonaní, ako aj tým, že žalobca svoj nárok na odpočítanie dane z 35 faktúr od dodávateľa
preukazoval správcovi dane len predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou DPH a ďalšímiúčtovnými dokladmi), avšak zároveň bol povinný preukázať samotnú oprávnenosť uplatnenia tohto
nároku.
5. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd") rozsudkom č. k. KE-6S/95/2021-124 zo dňa 8.

apríla 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok") správnu žalobu žalobcu vo veci zamietol a o trovách
konania rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6.Znapadnutéhorozsudkuvyplýva,žesprávnysúdakodôvodpreneuznanieprávanaodpočítanieDPH
v súdenej veci ustálil to, že žalobca nepreukázal splnenie (hmotnoprávnych) podmienok na odpočítanie
dane (poskytnutie služieb) podľa § 51 ods. 1 písm. a) v spojení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH.

7. Správny súd poukázal na to, že dôvodom relevantným pre neuznanie práva na odpočítanie DPH v
podmienkach súdenej veci bolo nepreukázanie dodania služieb dodávateľom tak, ako boli fakturované,
keď nebolo zrejmé ani to, čo bolo predmetom dodania a v akom rozsahu mali byť služby žalobcovi
dodané. Správny súd v tejto súvislosti odkázal na zistené skutkové okolnosti veci obsiahnuté v dôvodoch
rozhodnutia žalovaného - v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - ktoré vyplývajú
z obsahu administratívneho spisu, resp. z dokazovania, ktoré daňové orgány vykonali.

8. K námietke žalobcu, že daňové orgány ho zaťažili neprimeraným dôkazným bremenom správny súd
uviedol, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu.
Uviedol, že dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dôkazov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivonepreukáže,nemôžebyťprávonaodpočítanieDPHuznanéakooprávnené.Podľasprávneho

súdu bolo potom oprávnené od daňového subjektu (žalobcu) očakávať vedomosť o tom, že má v
zmysle daňových predpisov preukázať - pri predpokladanej daňovej kontrole - že k zdaniteľnému plneniu
skutočne došlo, ako aj to, kto uvedenú službu skutočne poskytol, príp. ďalšie s tým súvisiace okolnosti.
9. Podľa názoru správneho súdu, dôvodnosť pochybností a dostatočnosť predložených dôkazov
daňovým subjektom na preukázanie reálnej existencie služby je nutné v každom jednotlivom prípade

posudzovať individuálne a najmä vo svetle charakteru konkrétnej služby, z dodania ktorej sa odpočet
uplatňuje a súčasne vo svetle požiadavky, aby daňový subjekt poskytovanie či prijímanie služieb či
tovarov dokumentoval s náležitou starostlivosťou vedomý si znášania bremena dôkazu na preukázanie
zdaniteľných obchodov, z ktorých si odpočet uplatňuje. Inak povedané, práve charakter konkrétnej
prijímanej služby musí byť určujúci pre minimálny štandard dôkazov spôsobilých preukázať reálnu

existenciu plnenia aspoň na úrovni dostatočnej pravdepodobnosti.
10. Správny súd ďalej poukázal na to, že žalobca a ani jeho priamy dodávateľ počas konania
nekonkretizovali predmet fakturácie, ktorý bol všeobecný a neurčitý, teda nešpecifikovali o aké služby
konkrétne sa jednalo, v akom rozsahu boli poskytnuté. Závery orgánov verejnej správy potom nemožno
- v uvedenom smere - považovať za svojvoľné, ak k jednotlivým faktúram neboli pripojené ani žiadne

objednávky, dodacie listy, popis vykonaných prác, nebola predložená žiadna prípadná komunikácia
medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ako ani žiadne zmluvy uzavreté medzi žalobcom a dodávateľom,
ktoré by špecifikovali dodané služby a konkretizovali ich prípadný rozsah. Správny súd v napadnutom
rozsudku zdôraznil, že to nemôže byť správca dane, kto by mal svojou činnosťou nahrádzať očakávanú
a nevyhnutnú aktivitu daňového subjektu zodpovedajúcu ním uplatnenému právu na odpočítanie DPH.

11. V súhrne sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobcu, že tento bol v rámci daňovej kontroly,
resp. vyrubovacieho konania zaťažený absolútnym dôkazným bremenom. Ak žalobca nie je schopný
verifikovať poskytnutie služieb a ani uviesť ich presnú špecifikáciu, potom nemôže - podľa správneho
súdu - zmysluplne očakávať, že mu bude priznané právo na odpočítanie DPH, existenciu splnenia
hmotnoprávnych podmienok, ktorého nevie preukázať. Predloženie listín, a to daňových dokladov

o poskytnutí služieb, bez akýchkoľvek iných skutočností, nie sú z pohľadu ich úplnosti a vzťahu k
dokazovanejskutočnostiopredmetezdaniteľnéhoplneniaajehododaní-podľasprávnehosúdu-takými
dôkaznými prostriedkami, ktoré by bez rozumných pochybností verifikovali ich poskytnutie.
12. Správny súd - poukazujúc na znenie výpovede bývalého konateľa dodávateľa Jozefa Pitka - uviedol,
že dôvod jej vyhodnotenia v neprospech žalobcu nebol ten, že bývalý konateľ dodávateľa nevedel uviesť

podrobnosti o fakturovaných zdaniteľných plneniach, ale skutočnosť, že tento neuviedol ani základné
fakty, ktoré by so žalobcovi fakturovanými zdaniteľnými plneniami museli zákonite súvisieť a ktorých
znalosťbyvprípadeskutočnejrealizácietýchtoplneníbolomožnéodkonateľadodávateľa(ktorýnímbol
v čase údajnej realizácie zdaniteľných plnení, pozn.) racionálne očakávať a tento by nemal mať problém
ich uviesť. Pokiaľ teda daňové orgány dospeli k záveru, že všeobecné tvrdenia bývalého konateľa

dodávateľa,žeprežalobcuvykonal„veľmiveľaslužieb",nepostačujúnakonkretizáciudodanýchslužieb,
resp. na preukázanie dodania služieb dodávateľom, nie je možné ani tento ich záver považovať za
svojvoľný a nemajúci oporu v zistenom skutkovom stave. Vzhľadom na uvedené správny súd akonedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu o tom, že správca dane z výpovede bývalého konateľa
žalobcu vyabstrahoval len tie skutočnosti, ktoré podporovali jeho nepodložené domnienky.
13. Podľa názoru správneho súdu nebola opodstatnená ani argumentácia žalobcu smerujúca k tomu, že

by rozhodnutiami daňových orgánov bol postihovaný on, a to v súvislosti so zisteniami, ktoré sa týkajú
jeho dodávateľov, príp. subdodávateľov (nekontaktnosť). Správny súd totiž poukázal na to, že nosným
dôvodom zamietnutia práva na odpočítanie DPH z preverovaných vzťahov bolo neunesenie dôkazného
bremena zo strany žalobcu o reálnosti plnenia, a to bez ohľadu na to, že správne orgány podporne
poukázali aj na zistené skutočnosti v dodávateľskom reťazci a na následnú nekontaktnosť niektorých

subjektov v tomto reťazci.
14. V súvislosti s argumentáciou žalobcu rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky (sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18.05.2021) správny súd uviedol, že aj táto je
irelevantná, keďže v danej veci išlo celkom zjavne o iný skutkový stav a iný priebeh dokazovania,
keď správca dane nevyhodnotil žalobcom predložené listinné dokumenty (dodacie listy, doklady o
čiastočných bezhotovostných úhradách faktúr, doklady o uskutočnení prepravy tovaru a úhrade jej

nákladov) a neuskutočnil výsluch navrhovaných svedkov. V preskúmavanom prípade však žalobca
nepredložilžiadnedodacielisty,žiadnezmluvy,ktorébyšpecifikovalidruharozsahposkytnutýchslužieb,
žiadny súpis vykonaných prác, žiadne kontrolné protokoly o vykonaní fakturovaných služieb. Správny
súd konštatuje, že je práve na žalobcovi, aby si zaobstaral vhodné dôkazy preukazujúce, že predmetné
plnenia boli reálne a boli dodané. Pokiaľ žalobca neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorý by

následne v daňovom konaní nebol správcom dane spochybnený, neuniesol svoje dôkazné bremeno, a
tak v jeho prípade nebolo možné ani uplatniť zásadu „in dubio mitius".
15. Správny súd neprisvedčil ani námietkam žalobcu, ktoré sa týkali výsluchu svedka Georgiosa Pahisa,
resp. neuskutočnenia predmetného výsluchu, keď poukázal na to, že správca dane uvedeného svedka
predvolal z adresy uvedenej v obchodnom registri SR, avšak zásielka sa vrátila neprevzatá späť.

Vzhľadom na uvedené správca dane následne - vo vyrubovacom konaní - prostredníctvom zaslanej
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do Gréckej republiky, požiadal o vypočutie tohto svedka,
pričom žiadal, aby sa konkrétne vyjadril k jednotlivým predmetom fakturácie a tiež aby boli predložené
doklady spoločnosti Focus JP s.r.o. Z odpovede na túto žiadosť vyplynulo, že sa nepodarilo takúto osobu
nájsť, a to ani prostredníctvom gréckeho policajného riaditeľstva. Vzhľadom na uvedené správny súd

dospel k záveru, že správca dane vykonal všetky jemu dostupné úkony na zabezpečenie výsluchu tohto
svedka a príslušnú námietku žalobcu vyhodnotil za nedôvodnú.
16. K nevykonanému miestnemu zisťovaniu v sídle žalobcu správny súd v napadnutom rozsudku
uviedol, že má z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu za preukázané, že žalobca v odvolacom
konaní len vo všeobecnosti namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov bez toho, aby

konkretizoval, v čom vidí v dôsledku nevykonania „miestneho zisťovania" porušenie jeho práv a čo sa
malo vykonaním takého dôkazu preukázať. Taktiež poukázal na to, že „miestne zisťovanie" navrhol
žalobca vykonať vo vyrubovacom konaní len za účelom prerokovania jeho pripomienok k protokolu.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k navrhovanému
„miestnemu zisťovaniu", nemožno napadnuté rozhodnutie z tohto pohľadu považovať - podľa správneho

súdu - za nedostatočne odôvodnené.
17. V súvislosti so znaleckým posudkom č. 2/2025, ktorý bol žalobcom predložený v priebehu súdneho
konania, správny súd uviedol, že na tento nebolo možné prihliadať s poukazom na § 135 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP"), podľa ktorého na rozhodnutie správneho
súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania

opatrenia orgánu verejnej správy.
18. V súhrne potom správny súd podanú správnu žalobu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a postupom
podľa § 190 SSP ju zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

19. Proti rozsudku správneho súdu - č. k. KE-6S/95/2021-124 zo dňa 8. apríla 2025 podal kasačnú
sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ"), ktorý ju formálne odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1
písm. f), g) a h) SSP, t. j. tým, že správny súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočniljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,

ďalej nesprávnym právnym posúdením veci a odklonom správneho súdu od ustálenej rozhodovacej
praxe kasačného súdu.
20. V kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd - v podmienkach súdenej veci -„odobril"
neuskutočnenie miestneho zisťovania, ktorého vykonanie navrhol, avšak ktorému návrhu príslušnéorgány verejnej správy nevyhoveli. Z tohto dôvodu potom očakával, že v rozhodnutiach daňových
orgánov bude aspoň riadne odôvodnené, prečo k tomuto úkonu príslušné orgány nepristúpili.
21. V tomto kontexte sťažovateľ tvrdil, že nevykonanie miestneho zisťovania bolo porušením jeho práv

v tom zmysle, že ak by toto bolo uskutočnené, mohol preukázať svoje tvrdenia o realizácii zdaniteľného
plnenia, ako aj jeho rozsah. Podľa sťažovateľa totiž správca dane nedokázal správne posúdiť činnosť,
ktorú vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, a to z dôvodu, že sa jedná o špecifickú činnosť,
ktorá vyžaduje aj primerané odborné znalosti z oblasti motošportu. Sťažovateľ mienil - podľa kasačnej
sťažnosti - správcovi dane na mieste samom prezentovať, čo všetko musel zabezpečiť a vykonať

pred samotnými pretekmi športových motorových vozidiel za účelom komplexného predvedenia činnosti
týkajúcej sa organizácie a priebehu automobilových pretekov na jednotlivých súťažiach alebo ešte pred
nimi.
22. Sťažovateľ ďalej namietal nevypočutie svedka (pozn. ktorého však v kasačnej sťažnosti neoznačil),
pričom uviedol, že ak správca dane nechával na daňovom subjekte, akým dôkazom preukáže svoje
tvrdenia, mal o to viac starostlivo vyhodnocovať každý dôkazný návrh daňového subjektu. V tomto

kontextenamietal,žesavkonanísícesnažiluniesťsvojedôkaznébremenoavykonávaldôkaznéaktivity
preukazujúce riadne dodanie služieb od dodávateľskej spoločnosti, avšak navrhované dôkazy neboli
správcom dane vykonané, a preto nemohli byť ani vyhodnotené v rámci konania pred daňovými orgánmi
oboch stupňov.
23. Práve tým, že správca dane neumožnil sťažovateľovi vykonať miestne zisťovanie a výsluch svedka,

neumožnil mu preukázať dostatočným spôsobom realizáciu zdaniteľných plnení, spôsob ich realizácie
a ich rozsah, t. j. okolnosti, ktoré boli relevantné pre vec.
24. V ďalšom sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie - C-516/14-Barlis
06-INVESTIMENTOS IMOBILIÁROS e TURÍSTICOS SA, ktorý sa týka priamo inštitútu „rozsah
poskytovaných služieb", keď argumentoval, že v predmetnom rozhodnutí je konštatované, že napriek

tomu, že faktúra nespĺňa náležitosti v súlade s článkom 226 smernice (rozumej: Smernica Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty - ďalej aj ako
„smernica" alebo „smernica o DPH"), uvedené nevylučuje podľa článku 178 písm. a) právo na
odpočítanie dane. Doplnil, že článok 178 písm. a) smernice 2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že
bráni tomu, aby vnútroštátne daňové orgány mohli odmietnuť právo na odpočítanie DPH iba z dôvodu,

že zdaniteľná osoba má faktúru, ktorá nespĺňa podmienky vyžadované článkom 226 bodmi 6 a 7 tejto
smernice, hoci tieto orgány majú k dispozícii všetky informácie nevyhnutné na overenie, či sú vecné
podmienky týkajúce sa vykonania tohto práva splnené. Sťažovateľ kasačný súd osobitne odkázal na
body 42 až 44 citovaného rozsudku.
25. Obdobne, sťažovateľ v rámci kasačnej sťažnosti poukázal aj „na argumentáciu Súdneho dvora EÚ

z uznesenia VIKINGO", keď najmä akcentoval, že (1) ak sa preukáže, že vo veci samej došlo k dodaniu
tovaru, nemôže skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k týmto dodaniam z ekonomického
hľadiskanejavíakoracionálnyapod.,aleboskutočnosť,ženiektorýzúčastníkovtohtoreťazcasinesplnil
daňovú povinnosť, viesť bez ďalšieho k záveru, že sa jedná o daňový podvod, ďalej (2) že je povinnosťou
daňového orgánu v každom prípade na základe objektívnych okolností dostatočne preukázať, že sa

zdaniteľná osoba dopustila daňového podvodu (...) a - napokon - (3) že argumentačná línia „deklarovaný
dodávateľ" ako samostatný dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora.
26. Ďalej odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 1Sfk/52/2021
zo dňa 28. septembra 2023, a to práve v súvislosti s inštitútom deklarovaného dodávateľa, resp. s tým,

že odpočítanie dane nie je možné odmietnuť len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar
dodal ním deklarovaný dodávateľ.
27. Poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžfk/15/2020
zo dňa 30. júna 2022 doplnil, že pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských

spoločností deklarovaného dodávateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne
vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali
nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. Spochybnenie subdodávateľa je
relevantné v prípade, ak by právo nepriznať odpočítanie dane bolo založené na tom, že sa daňový
subjektpodieľalnadaňovompodvodealebovedel,čivedieťmal,žesazúčastňujenaobchodnomreťazci

poznačenom prípadným daňovým podvodom.
28. Podľa sťažovateľa je nesprávny záver žalovaného (fakticky akceptovaný správnym súdom), že
nepreukázal rozsah služieb, resp. že neuniesol dôkazné bremeno a má za to, že tento záver je vrozpore s vykonaným dokazovaním. Žalovaný - podľa názoru sťažovateľa - nesprávne posúdil splnenie
podmienoknaodpočítaniedanepodľa§49ods.1písm.a)a§51ods.1písm.a)zákonač.222/2004Z.z.
29. Doplnil, že skutočnosť, že správca dane mal dôvodné pochybnosti ešte neznamená, že jeho závery

zodpovedajú realite, a to až do času, kým nie sú tvrdenia správcu dane v tomto smere jednoznačne
preukázané. Namieta, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, na základe čoho a čím má správca dane
preukázané a zistené, že nedošlo k zdaniteľnému plneniu zo strany dodávateľa. Považuje za absolútne
neprípustné, aby právnu normu, ktorú aplikoval, odôvodnil tým, že má zistené a preukázané, keď v
skutočnosti k takýmto záverom nie je možné dospieť na základe zistení daňových orgánov. Z uvedeného

dôvodu potom - na strane jednej - sťažovateľ akceptuje existenciu zásady voľného hodnotenia dôkazov,
resp. správnej úvahy, avšak konštatuje, že uplatňovanie týchto inštitútov nemôže vykazovať znaky
svojvôle.
30. Sťažovateľ poukázal na to, že zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo
na svojvoľné a účelové hodnotenie a nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo
daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu (hodnotenie dôkazov jednotlivo a

v ich vzájomných súvislostiach). Hodnotenie dôkazov musí zodpovedať zásadám logického myslenia a
správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
31. V ďalšom tvrdil, že daňový subjekt, ktorý „si chce odpočítať DPH" má dve povinnosti, a to povinnosť
tvrdiťapovinnosťsvojetvrdeniadokázať.Úlohousprávcudanejenásledneverifikovaťskutočnosti,ktoré
daňový subjekt dokladuje. Výsledok takejto verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami

správcu dane. Sťažovateľ má v tomto kontexte za to, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane,
že daňový subjekt niečo nepreukázal a že tak neuniesol svoje dôkazné bremeno, pokiaľ správca dane
zároveňzmysluplnealogickynespochybnípredloženétvrdeniaadôkazy.Doplnil,ževuvedenomzmysle
má dôkazné bremeno aj správca dane, ktoré ak unesie, potom je opäť povinnosť preukazovať svoje
tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu (tzv. prelievanie dôkazného bremena).

32.SťažovateľdaldopozornostikasačnéhosúdurozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciC-277/14GST-
PPHU STEHCEMP Sp. Skonštatoval, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie uviedol,
že k vecným podmienkam potrebným na uplatnenie práva na odpočítanie dane patria: 1. dotknutá osoba
musí byť zdaniteľnou osobou v zmysle DPH smernice a 2. táto osoba musí uvedené tovary a služby
používať na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a tieto tovary a služby musia

byť na vstupe poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Doplnil, že formálnou podmienkou na uplatnenie
práva na odpočítanie DPH je, aby zdaniteľná osoba mala k dispozícii faktúru vystavenú v súlade s
DPH smernicou. Podčiarkol, že smernica o DPH v tejto súvislosti ustanovuje, že dodávateľ musí byť
zdaniteľnou osobou a uplatnenie práva na odpočítanie DPH nepodmieňuje existenciou dodávateľa
tovaru alebo s jeho právom vystavovať faktúry.

33. Podľa sťažovateľa mu zo strany daňových orgánov bolo pripísané dôkazné bremeno, ktoré nemal
znášať, resp. daňové orgány mu pripísali dôkaznú núdzu aj v kontexte skutočností, ktoré netvorili jeho
dôkazné bremeno. Toto v konečnom dôsledku malo viesť aj k ich nesprávnemu právnemu záveru, že u
sťažovateľa - podľa zákona č. 222/2004 Z. z. - nevzniklo právo na odpočítanie dane z dodávateľských
faktúr od dodávateľa Focus JP, s.r.o. Namietal, že vo vzťahu k jeho osobe bola uplatňovaná požiadavka

absolútnej dôkaznej povinnosti.
34. V nadväzujúcej časti kasačnej sťažnosti následne žalobca replikuje svoju skôr prezentovanú
argumentáciu, keď opakuje svoje tvrdenia k rozsahu dôkazného bremena, ktoré môže byť kladené na
daňový subjekt, ďalej to, že ak správca dane tvrdenia a dôkazy daňového subjektu namieta, musí ich
kvalifikovane spochybniť, a to dôkazmi, pričom v tomto kontexte na str. 9 kasačnej sťažnosti poukázal na

viacerérozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,akoajÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
(najmä sp. zn. I. ÚS 241/07 a sp. zn. I. ÚS 627/2022). Práve z rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 627/2022
osobitne poukázal na to, že daňový podvod (ak sa jedná o dôvod zamietnutia práva daňového subjektu
na odpočítanie DPH), musí byť dostatočne preukázaný a zamietnutím práva na odpočítanie DPH si
správca dane nemôže kompenzovať dôkaznú núdzu. Odkazom na uvedené potom skonštatoval, že

správca dane musí svoje pochybnosti, ako aj tvrdenia dostatočne preukázať, pričom ním uvádzané
údajné dôkazy z priebehu daňovej kontroly by mali vylúčiť akýkoľvek iný priebeh skutkového deja, čo
však nevylúčilo.
35. Aj v záverečnej časti kasačnej sťažnosti (poukazujúc opäť na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky - sp. zn. IV. ÚS 86/2022) uviedol, že daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo

na odpočítanie DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry ako je nekontaktnosť jeho
dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane, či neodvedenie sumy dane
do štátneho rozpočtu týmito osobami.36. Akceptoval, že iba splnenie formálnych podmienok na odpočítanie dane nemusí stačiť na to,
aby bolo daňovému subjektu toto právo automaticky priznané, t. j. daňový subjekt môže byť povinný
dokazovať skutočnosti rozhodné pre preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie

právanaodpočítanieDPH.Akvšakdaňovýsubjektsplníhmotnoprávnepodmienky,nedostatkyvsplnení
formálnych podmienok nemusia automaticky znamenať negatívny následok pre daňový subjekt.
37. V rámci zhrnutia kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožňuje so závermi správneho súdu, ktorý v
podmienkach súdenej veci akceptoval, že správca dane neuskutočnil miestne zisťovanie a že nevypočul
svedka. Vo všeobecnosti nesúhlasil so závermi správneho súdu vyjadrenými v napadnutom rozsudku,

ktorými tento akceptoval rozhodnutia daňových orgánov. Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republikypretonavrhol,abynapadnutýrozsudoksprávnehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.
38. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa podaním zo dňa 12.09.2025 vyjadril žalovaný. Tento kasačné
námietky sťažovateľa nepovažuje za opodstatnené a má za to, že správca dane za zdaňovacie obdobie
október 2018 sťažovateľovi nepriznal právo na odpočítanie dane z 35 faktúr vyhotovených spoločnosťou
Focus JP s.r.o., v sume 117 366,99 eura oprávnene, pretože v daňovom konaní nebolo preukázané

splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004
Z. z.
39. Ďalej uviedol, že kasačné námietky sťažovateľa týkajúce sa nevykonania navrhovaných úkonov a
nevysporiadania sa s dôvodmi ich nevykonania, sa nezakladajú na pravde. Sťažovateľ počas ústneho
pojednávania dňa 12.11.2019, na ktorom bol oboznámený s výsledkami vykonaného dokazovania, a

na ktorom mu bol poskytnutý priestor na vyjadrenie sa, nenavrhoval doplniť dokazovanie (zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 102586134/2019 zo dňa 12.11.2019). Ani doručené vyjadrenie sťažovateľa k
oboznámeniu správcu dane neobsahovalo žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (zaevidované pod
č. 616930998/2019 dňa 19.11.2019). Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažovateľ počas daňovej kontroly
nenavrhoval správcovi dane došetriť zistený skutkový stav.

40. Až v zaslanom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole (zaevidované pod č. 651019735/2020
dňa 06.02.2020) sťažovateľ navrhol, aby správca dane vo vyrubovacom konaní vypočul svedka,
konateľa dodávateľskej spoločnosti - GEORGIOS PAHISA, Grécka republika a Petra Liptáka. Žiadne
ďalšie dokazovanie, a teda ani vykonanie miestneho zisťovania, sťažovateľ nenavrhoval doplniť.
41. Správca dane sa uvedenými návrhmi sťažovateľa riadne zaoberal, čo je zrejmé aj z odôvodnenia

jeho rozhodnutia. Aj keď sa ešte počas daňovej kontroly pokúsil predvolať ako svedka Georgiosa
Pahisa (predvolanie č. 100565148/2019 zo dňa 05.03.2019, úradný záznam č. 101033726/2019 zo
dňa 03.05.2019), vo vyrubovacom konaní pristúpil - na základe návrhu sťažovateľa - k doplneniu
dokazovania o zabezpečenie vyjadrenia tejto osoby k sporným obchodom, a to prostredníctvom
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zaslanej gréckej finančnej správe (žiadosť o MVI č.

130000030894/2020). Z odpovede gréckej finančnej správy však vyplynulo, že uvedenú osobu nebolo
možnénájsť.KeďžesprávcadanePetraLiptáka,nazákladeopakovanezasielanýchpredvolaní,vypočul
ako svedka ešte počas daňovej kontroly, k opakovanému predvolaniu uvedenej osoby už nepristúpil.
42. Návrh na vykonanie miestneho zisťovanie sťažovateľ formuloval až dňa 03.03.2021, po tom, čo
sa v určený deň (23.02.2021) nedostavil k správcovi dane za účelom prerokovania jeho pripomienok

k zisteniam uvedeným v protokole. Z doručeného vyjadrenia sťažovateľa je zrejmé, že o vykonanie
miestneho zisťovania sťažovateľ nežiadal z dôvodov prezentovaných v podanej kasačnej sťažnosti
(oboznámiť správcu dane so svojou činnosťou, reálnu mu je na mieste preukázať), ale z dôvodov, ktoré
súviseli s prijatými opatreniami proti šíreniu ochorenia COVID-19, pričom súčasne žiadal o prerušenie
daňového konania (zaevidované pod č. 601972999/2021 a č. 601973472/2021 dňa 03.03.2021).

Správca dane sa zaoberal aj týmto podaním sťažovateľa, jeho žiadosti nevyhovel a daňové konanie
neprerušil (rozhodnutie č. 100406100/2021 zo dňa 09.03.2021). Žalovaný poukazuje aj na to, že
sťažovateľ nevykonanie miestneho zisťovania nenamietal ani v podanom odvolaní proti rozhodnutiu
správcu dane.
43. Za nedôvodné považuje žalovaný aj poukazovanie sťažovateľa na judikatúru Súdneho dvora EÚ

(napr. vo veci C-516/14 Barlis 06 - INVESTIMENTOS IMOBILIÁRIOS e TURÍSTICOS SA) pretože
v preverovanom prípade sťažovateľ nepreukázal splnenie tzv. hmotnoprávnych podmienok (bez
pochybností nepreukázal už samotnú existenciu sporných služieb, ktoré mu boli fakturované), a teda
záver správnych orgánov nevychádza „iba" z dôvodu, že sporné faktúry neboli vyhotovené v súlade s
§ 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. Žalovaný poukázal na to, že sporné faktúry obsahovali

predmet fakturácie ako napr. „materiálno technické zabezpečenie pre testovanie ford fiesta po opravách,
nastavovanie „sut. mot. voz. ford fiesta", množstvo: 1 ks".
44. Z takto formulovaného predmetu fakturácie nie je zrejmé, čo konkrétne dodávateľ vykonal, aké
konkrétne úkony príprava testovacieho podujatia v sebe zahŕňala, sťažovateľ správcovi dane nepredložilani zmluvu, ktorá vraj mala byť medzi spoločnosťami uzatvorená a ktorá by mohla ozrejmiť druh a rozsah
služieb, ktoré mali byť vykonávané. K sporným faktúram neboli predložené ani dodacie listy, objednávky,
či cenové ponuky, z ktorých by bolo zrejmé, za čo konkrétne mal sťažovateľ spoločnosti Focus JP s.r.o.

zaplatiť sumu cez 700 000,00 eur s DPH.
45. Sťažovateľ neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu obchodnej spolupráce so spoločnosťou
Focus JP s.r.o., neuviedol, kto koho oslovil, ako sa nakontaktoval na deklarovaného dodávateľa, kde
dohodli obchody, s kým za deklarovaného dodávateľa jednal. Sťažovateľ sa nevyjadril k tomu, ako a
či kontroloval kvalitu prác, ktoré mala vykonať spoločnosť Focus JP s.r.o., neuviedol, kto mu práce

odovzdával, neuviedol konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať, pričom v tejto súvislosti žalovaný
poukazuje na skutočnosť, že spoločnosť L sport s.r.o., od ktorej mala mať spoločnosť Focus JP
s.r.o. prenajatých zamestnancov a taktiež priestory, v ktorých mali byť aj podľa vyjadrenia sťažovateľa
vykonávané fakturované práce, je so žalobcom personálne prepojená.
46. V súhrne svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav
veci, vychádzajúc zo základných zásad daňového konania vykonal dokazovanie a získal dostatočné

množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal
skúmaním jednotlivých dôkazov, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Všetky zabezpečené dôkazy boli
vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a závery o nesplnení hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane boli odôvodnené a správne.

47. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú
sťažnosť podanú proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE- 6S/95/2021 zo dňa 08.04.2025
zamietol ako nedôvodnú.

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom

48. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd"
alebo „Najvyšší správny súd") preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej
sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.

49. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
50. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

51. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

52. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
53. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
54. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
55. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
56. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
57.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
58. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

V. Právne posúdenie veci Najvyšším správnym súdom59. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na to, že kvalita, resp. obsah a štruktúra kasačnej
sťažnosti do značnej miery predurčujú obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá
a všeobecná kasačná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej,

nízkej, miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo - hoci aj excesívna - kasačná sťažnosť, ktorá
je však obsahovo nesúrodá, nedostatočne argumentačne konkrétna alebo v ktorej prezentovaná
argumentácia ide nad rozsah právnych otázok relevantných pre súdenú vec, má za následok, že
sa kasačný súd pri rozhodovaní o takejto kasačnej sťažnosti, obmedzí na podstatu veci, resp. s
jednotlivými námietkami sa vysporiada napr. aj prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia

preskúmavaného rozhodnutia a pod. (k tomu pozri analogicky rozsudky Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 z 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k.
3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).
60. Vo svetle vyššie uvedených východísk považuje kasačný súd za podstatné v prvom rade -
vo všeobecnosti - poukázať na to, čo uviedol už aj správny súd v napadnutom rozsudku (bod 22
napadnutého rozsudku). Odpočítanie dane (DPH) môže byť v zmysle súvisiacej právnej úpravy a

judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ, resp. kasačného súdu odopreté alebo obmedzené len
v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, resp.
nepreukáže splnenie týchto podmienok, (ii) ak došlo k daňovému podvodu alebo (iii) ak došlo k zneužitiu
práva. V nadväznosti na označené dôvody odopretia alebo obmedzenia práva na odpočítanie DPH
je potrebné diferencovať aj pri posudzovaní problematiky dôkazného bremena. Kým pri preukazovaní

splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zaťažuje dôkazné bremeno primárne daňový
subjekt, v prípade daňového podvodu, či zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.
61. V súvislosti s hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie DPH - ktoré preukazuje daňový subjekt
(nie správca dane) - kasačný súd konštatuje, že v zmysle zákona o DPH týmito podmienkami sú (i)
existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov

alebo služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Platí pritom, že subjekt, ktorý si
chce odpočítať DPH, má dve základné procesné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné
pre odpočítanie DPH a s tým spojenú povinnosť tieto svoje tvrdenia preukázať.
62. Rozlišovanie medzi existenciou či neexistenciou plnenia, resp. nepreukázaním splnenia
materiálnych podmienok pre vznik práva na odpočítanie DPH - na strane jednej - a ďalšími dôvodmi pre

odopretietohtopráva-nastranedruhej(daňovýpodvodatzv.zneužitiepráva)-tedasúvisí-okreminých
- s dôkaznou povinnosťou a jej presunom medzi daňovým subjektom a správcom dane. Treba zdôrazniť,
že primárnym nositeľom dôkazného bremena počas daňovej kontroly je kontrolovaný daňový subjekt, a
to predovšetkým z toho dôvodu, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne
pod jeho kontrolou. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný

objem dôkazov zabezpečujúcich preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane,
čo v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
63.Zpodanejkasačnejsťažnostipritomvyplýva,žesťažovateľ-vrámcikoncipovaniasvojejnámietkovej
bázy - striktne nerozlišoval medzi jednotlivými dôvodmi pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH,
keď viacero jeho argumentov sa viaže k okolnostiam, ktoré vo veci nie sú relevantné - a to najmä v

tom zmysle, že sa týkajú daňového podvodu a súvisiaceho dôkazného bremena (k tomu pozri napr.
body 27 a 34 tohto rozsudku vyššie). Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej
veci však nebola účasť sťažovateľa na daňovom podvode, ale nesplnenie hmotnoprávnych podmienok,
čo z tohto dôvodu argumenty sťažovateľa viažuce sa k daňovému podvodu, robí v posudzovanej veci
irelevantnými.

64. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie, bol to práve sťažovateľ, kto mal „v prvom kole" riadne
preukázať, že zdaniteľné obchody, od uskutočnenia ktorých odvíja svoj nárok na priznanie práva na
odpočítanie DPH, boli zrealizované tak, ako ich deklaroval a mal tiež preukázať, že sú pri nich splnené
všetky zákonné predpoklady k tomu, aby mu toto právo mohlo byť priznané (k tomu pozri najmä body 60
a 61 vyššie). Túto primárnu - aktívnu dôkaznú povinnosť si však sťažovateľ - aj podľa názoru kasačného

súdu - nesplnil.
65. Z bodu 4 napadnutého rozsudku správneho súdu je zrejmé, že tento - v zhode so správcom dane
a žalovaným - ustálil, že v súdenej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu služieb skutočne
došlo, keď nebolo zrejmé, k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom rozsahu malo byť
vykonané, kto mal fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz o ich vykonaní.

66. Osobitne je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že ani na jednej z 35 faktúr nie je bližšie
špecifikovaný druh a rozsah poskytnutej služby, pričom žiadna faktúra neobsahuje žiadne prílohy s
rozpisom dodaných služieb, dodací list, či objednávku. Z uvedeného dôvodu správca dane logicky a
opodstatnenepožadovalodžalobcuadodávateľakonkrétneaurčitévyjadreniaopredmetochfakturácie.Nedostatok preukázateľnosti dodania predmetu fakturácie pritom nemôže byť odstránený tvrdením
sťažovateľaabývaléhokonateľajehododávateľa(ktomupozritotoodôvodnenievyššie),žefakturované
služby boli skutočne dodané, najmä ak ich tvrdenia sú všeobecné, inak neoveriteľné a nie sú podložené

takými dôkazmi, ktoré by vyvrátili závery, resp. kvalifikované pochybnosti správcu dane.
67. Aj keď bývalý konateľ dodávateľa - pán Jozef Pitko - potvrdil spoluprácu medzi sťažovateľom
a dodávateľom, nevedel uviesť, o akú konkrétnu spoluprácu sa malo jednať, resp. čo vlastne jeho
spoločnosť pre sťažovateľa vykonávala. Jednotlivo sa nevedel vyjadriť ku žiadnej z faktúr (pozn.: 35
faktúr). Svoje všeobecné a ďalej neoveriteľné informácie nevedel žiadnym hodnoverným spôsobom

preukázať. Doklady spoločnosti mal odovzdať druhému konateľovi, k čomu predložil protokol o
odovzdaní účtovníctva, avšak v konaní bolo zistené, že takáto osoba neexistuje.
68. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol aj to, že žalobca svoj nárok na odpočítanie dane
z 35 faktúr od dodávateľa preukazoval len predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou
DPH a ďalšími účtovnými dokladmi). Samotné faktúry, či existencia ďalších dokladov však nezakladajú
automaticky nárok na odpočítanie dane. Preukázanie toho, že fakturované služby boli sťažovateľovi

dodané buď dodávateľom uvedeným na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou, zaťažuje sťažovateľa.
69. Sťažovateľ sa potom mýli, ak v kasačnej sťažnosti namietal, že daňové orgány mali dôkazmi vyvrátiť,
že sa sporné zdaniteľné obchody zrealizovali tak, ako to tvrdil on. Naopak, bol to on, kto mal preukázať,
že sa predmetné zdaniteľné obchody zrealizovali práve tak, ako to deklaroval on, čo sa mu však v konaní
nepodarilo.

70. Správny súd v bode 4 napadnutého rozsudku (vychádzajúc aj z rozhodnutí daňových orgánov)
uviedol, že nielen dodávateľ, ale ani sťažovateľ nepreukázal, že faktúry, z ktorých si za preverované
obdobie uplatnil odpočítanie dane, pravdivo reflektujú deklarované skutočnosti. Počas daňovej kontroly,
vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní sťažovateľ neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu
obchodnejspoluprácesdodávateľom,neuviedol,ktohooslovil,akosanakontaktovalnadodávateľa,kde

dohodliobchody,skýmzadeklarovanéhododávateľajednal.Sťažovateľsprávcovidanekdeklarovaným
obchodom nepredložil ani písomné zmluvy, o ktorých sa svedok Jozef Pitko na ústnom pojednávaní 25.
júna 2019, ktorého sa zúčastnil aj sťažovateľ, vyjadril, že existujú, ale nevie ich predložiť. Žalobca sa
nevyjadrilktomu,akoačikontrolovalkvalituprác,ktorémalavykonaťspoločnosťdodávateľa,neuviedol,
kto mu práce odovzdával, neuviedol konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať. Žalobca, ktorý

bol ochotný za preverované zdaňovacie obdobie zaplatiť dodávateľovi spolu sumu 714.201,20 eur,
neuviedol ani to, aké opatrenia prijal na svoju ochranu. Naviac, realizáciu zdaniteľných obchodov nebolo
možné overiť ani u subdodávateľskej spoločnosti TUCSON s.r.o., keďže táto je nekontaktná.
71. Vyššie uvedené skutkové zistenia a súvisiace závery daňových orgánov - potvrdené rozsudkom
správneho súdu - pritom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal. Jeho námietky smerovali skôr k

tomu, že závery daňových orgánov neboli preukázané dôkazmi. Tu však kasačný súd odkazuje na
to, čo už uviedol vyššie v tomto odôvodnení. Primárne dôkazné bremeno na preukázanie skutočností
relevantných na priznanie práva na odpočítanie DPH je na sťažovateľovi, nie na správcovi dane,
príp. žalovanom. Nie správca dane má preukazovať, že hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva
na odpočítanie dane nie sú splnené, ale daňový subjekt má preukazovať, že splnené sú. Len vtedy

mu totiž môže byť priznané predmetné právo. Daňové orgány pritom v napadnutých rozhodnutiach
jasne formulovali súbor viacerých okolností, ktoré kumulovane kvalifikovane spochybňujú tvrdenie
sťažovateľa, že sa predmetné obchody riadne uskutočnili.
72. Podľa kasačného súdu sú skutkové zistenia daňových orgánov spochybňujúce splnenie podmienok
na priznanie práva na odpočítanie DPH (a akceptované správnym súdom v napadnutom rozsudku) plne

legitímne. Ich hodnotenie nevykazuje žiadny osobitný exces a už vôbec nie svojvôľu. Závery daňových
orgánov sú logické a majú oporu v okolnostiach veci tak, ako boli zistené a opísané v rozhodnutiach
daňových orgánov. Naviac, ako to už kasačný súd uviedol vyššie, predmetné závery sťažovateľ vo svojej
podstate ani nenamietal. Namietal to, že tieto zistenia daňové orgány nesprávne hodnotili, s čím sa však
kasačný súd - v zhode so správnym súdom nestotožnil.

73. Zjednodušene povedané: v konaní predložil sťažovateľ primárne listinné doklady - a to najmä faktúry,
ktoré naviac - v položke poskytnutých služieb - neboli dostatočne špecifické. Súvisiacu detailizáciu, ktorá
by tieto služby špecifikovala (minimálne z hľadiska druhu služby, rozsahu a pod.) a mohla by byť ďalej
verifikovateľná, sťažovateľ nepredložil, resp. neuskutočnil. Bývalý konateľ dodávateľa v rámci svojho
výsluchu nevedel potvrdiť žiadne konkrétnosti o obchodnej spolupráci so sťažovateľom, iba všeobecne

deklaroval veľký rozsah spolupráce. Žiadnymi relevantnými listinami k veci nedisponoval, keď tieto mal
odovzdať druhému konateľovi, pričom bolo zistené, že takáto osoba neexistuje.
74. Sťažovateľ v rámci konania nepreukázal, že by v rámci daňovej kontroly kvalifikovane navrhol
vykonanie miestneho zisťovania ako dokazovania vo veci (k tomu pozri napr. aj body 83 a 84nižšie) a daňové orgány zároveň vykonali úkony, ktorými mienili dosiahnuť výsluch svedka (Georgiasa
Pahisa). Tohto sa však nepodarilo identifikovať, resp. vypočuť, a to či prostredníctvom vlastnej činnosti
daňových orgánov, ako ani prostredníctvom gréckych orgánov (prostredníctvom medzinárodnej výmeny

informácií). Zo strany sťažovateľa nebol produkovaný ani žiaden hodnoverný dôkaz o službách, ktoré
mali tvoriť predmet fakturácie. Subdodávateľ sťažovateľa bol naviac nekontaktný. [k tomu pozri aj bod
4 napadnutého rozsudku, príp. napr. body 12 až 16 tohto rozsudku].
75. Už len z vyššie uvedeného krátkeho zhrnutia je zrejmé, že pri takejto dôkaznej situácii (v rámci ktorej
bolo dôkazné bremeno na sťažovateľovi, nie na daňových orgánoch, avšak ktoré sťažovateľ neuniesol),

bol postup daňových orgánov spočívajúci v nepriznaní práva na odpočítanie DPH zákonný. Kasačný
súd sa v tomto kontexte nestotožnil so sťažovateľom ani v tom, že by na neho bolo kladené „absolútne"
dôkazné bremeno. Naopak, z podkladov relevantných vo veci vyplýva, že požiadavky kladené na
sťažovateľa boli plne legitímne, rozsahovo ani svojou povahou nevykazovali žiadnu neprimeranosť.
Sledovalo sa nimi len preukázanie toho, čo sa môže označiť za „základ" pre to, aby mohlo byť ustálené,
či sú splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH.

76. Sťažovateľovi bolo v rámci konania pred správnym súdom správne komunikované, že je v jeho
záujme, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu
preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno
týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. V súdenej veci toto bremeno sťažovateľ
neuniesol, keď s týmto názorom daňových orgánov a správneho súdu sa stotožnil aj Najvyšší správny

súd.
77. V súvislosti s vyššie uvedeným je zároveň potrebné uviesť, že ak sťažovateľ namietal, že mu právo
na odpočítanie DPH malo byť odopreté (len) z dôvodu, že dodávateľom vystavené faktúry vykazovali
formálnevady(nekonkrétnosťfakturovanéhoplnenia),ktomukasačnýsúduvádza,žetotonezodpovedá
obsahu administratívneho spisu. Z rozhodnutí daňových orgánov a fakticky aj správneho súdu je zrejmé,

že dôvodom pre nepriznanie predmetného práva neboli (len) administratívne, resp. formálne vady faktúr,
ale vlastná skutočnosť, že ani dokazovaním pred daňovými orgánmi nedošlo k preklenutiu stavu takto
vyvolanej neurčitosti v súvislosti s tým, čo malo byť sťažovateľovi poskytnuté v rámci zdaniteľných
obchodov. Sťažovateľ, ako ani konateľ dodávateľa neboli schopní produkovať dôkazy, ktoré by viedli k
primeranej konkretizácii toho, čo presne dodávateľ sťažovateľovi poskytol na základe jednotlivých faktúr.

Toto pritom - v podmienkach súdenej veci - nie je iba „formálnym" nedostatkom sporných faktúr (ako
vady v náležitosti faktúry), ale jedná sa tiež o vecnú prekážku spôsobujúcu neurčitosť, resp. spornosť
druhu, rozsahu a konkrétnosti plnenia, ktorá skutočnosť následne dopadá aj na možnosť verifikácie
toho, či toto plnenie bolo poskytnuté. Zjednodušene povedané, ak by sťažovateľ vo vzťahu k daňovým
orgánom riadne a nesporne preukázal, čo presne mu bolo poskytnuté na základe tej-ktorej faktúry (z 35

sporných faktúr) ako predmet zdaniteľného plnenia, toto by mohlo kompenzovať - pre účely vzniku práva
na odpočítanie DPH - to, že predmetné faktúry vykazujú vysokú mieru neurčitosti a nekonkrétnosti. V
podmienkach súdenej veci však sťažovateľ (a fakticky ani konateľ dodávateľa) neboli schopní ani len
presne vymedziť - jednoznačne konkretizovať, čo presne malo byť sťažovateľovi poskytnuté na základe
predmetných faktúr.

78. Ako to naznačil Najvyšší správny súd už vyššie, má za to, že je nedôvodná aj námietka sťažovateľa o
tom,ženanehobolokladenéneprimeranédôkaznébremeno,atonapr.ajvsúvislostisnekontaktnosťou
subdodávateľa (TUSCON s.r.o.), resp. nemožnosťou výsluchu svedka - Georgiasa Pahisa. Uvedené
skutočnosti zo spisu síce vyplývajú, avšak nejedná sa o výlučné okolnosti, na ktorých by boli závery
daňových orgánov založené (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Preto aj tie námietky sťažovateľa,

ktoré smerovali k tomu, že mu daňové orgány „pripísali na ťarchu" okolnosti mimo jeho sféry, nie je
možné považovať v podmienkach súdenej veci za relevantné, pretože dôvody nepriznania práva na
odpočítanie DPH v posudzovanom prípade nevychádzajú len z predmetných dvoch úkonov, resp. ich
absencie (nekontaktnosť subdodávateľa a nemožnosť vypočuť svedka Georgiasa Pahisa).
79. Napokon, kasačný súd uvádza, že mu nie je úplne zrejmé, prečo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti

argumentoval rozhodovacou praxou súdov, ktorá sa týka situácií, kedy daňové orgány nepriznávali
právo na odpočítanie DPH - bez ďalšieho - na tom právnom základe, že nebolo preukázané, že tovar
alebo služby daňovému subjektu dodal dodávateľ uvedený na faktúre (ako iná zdaniteľná osoba),
príp. že tak nemohol urobiť napr. z dôvodu nedostatku personálnych kapacít, technických kapacít a
pod. - k tomu pozri napr. body 25 a 26 tohto rozsudku. V podmienkach súdenej veci, dôvodom pre

nepriznanie práva na odpočítanie DPH nebolo výlučne to, že by v konaní nebolo preukázané, že
fakturované služby sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ. V podstate totiž nebolo preukázané
ani len dodanie tovarov/služieb, resp. fakticky nebol špecifikovaný konkrétne ani len ich rozsah a pod.
(k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie) a sekundárne nebolo preukázané ani to, že by tieto tovary/služby sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ (keď on sám bol schopný potvrdiť len to, že so
sťažovateľom spolupracovali vo veľkom rozsahu). Dôvodom pre odmietnutie práva na odpočítanie DPH
však v súdenej veci nebolo (len) to, že nebolo preukázané, že sťažovateľovi fakturované služby poskytol

práve deklarovaný dodávateľ, a preto potom ani súvisiaca argumentácia sťažovateľa nebola vo veci
priliehavá.
80. Záverom sa kasačný súd vyjadrí aj ku zvyšným dvom námietkam sťažovateľa, ktoré sa týkajú
dokazovania a ktoré v kasačnej sťažnosti vykazujú aj relevantnú mieru konkrétnosti: neuskutočnenie
miestneho zisťovania u sťažovateľa a neuskutočnenie výsluchu svedka - p. Georgiasa Pahisa.

81. Ako je zrejmé z tohto rozsudku vyššie, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správnemu súdu vytýkal,
že tento „odobril" nevykonanie miestneho zisťovania zo strany daňových orgánov, pričom v kasačnej
sťažnosti uvádza, že toto bolo vo veci potrebné, keďže (sťažovateľ) vykonáva špecifickú činnosť, ktorá
si vyžaduje aj primerané odborné znalosti z oblasti motošportu.
82.Ktomukasačnýsúdvprvomradeuvádza,žepredmetomdokazovanianebolo,resp.nemalobyťto,či
sťažovateľ vykonáva obchodnú činnosť (napr. v rámci motošportu), príp. akú, aké sú jej špecifiká a pod.,

ale okolnosti, ktoré objektívne právo predpisuje pre účely priznania práva na odpočítanie DPH. Daňové
orgány nerozporovali, resp. za právny základ pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo sporných
faktúr neurčili to, že by sťažovateľ relevantnú činnosť nevykonával (napr. ako tretiu hmotnoprávnu
podmienku - k tomu pozri bod 61 tohto odôvodnenia vyššie), ale to, že v rámci daňovej kontroly neboli
preukázané sporné zdaniteľné obchody s dodávateľom (príp. s iným platiteľom dane).

83. Sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani len netvrdil, že by predmetným miestnym zisťovaním
boli preukázané sporné zdaniteľné obchody, ale uvádza, že miestne zisťovanie bolo dôležité, aby
sťažovateľ mal „možnosť reálne a prakticky oboznámiť správcu dane so svojou činnosťou, reálne ju na
mieste preukázať prostredníctvom miestneho zisťovania, oboznámiť správcu dane s činnosťou, ktorú
(...) vykonával, pričom toto bolo možné preukázať len pri miestnom zisťovaní.". Aj v ďalšej časti kasačnej

sťažnosti konštatuje, že miestne zisťovanie (by) bolo dôvodné pre účely preukázania organizácie a
priebehu automobilových pretekov a pod.
84. Bez ohľadu na uvedené však kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti,
ako ani v správnej žalobe neuviedol, akým úkonom a kedy požiadal o doplnenie dokazovania vo veci
miestnym zisťovaním, t. j. čo mal v tomto smere správny súd nesprávne posúdiť. Naopak, v správnej

žalobe explicitne uviedol (str. 7), že správcovi dane navrhol, aby sa „ústne pojednávanie vo veci
prerokovania jeho pripomienok" k protokolu z daňovej kontroly uskutočnilo v jeho priestoroch a že dňa
„03.03.2021 požiadal o vykonanie miestneho zisťovania v mieste jeho sídla za účelom prerokovania
jeho pripomienok k protokolu". Uvedené potom korešponduje s vyjadrením žalovaného (k tomu pozri
bod 41 vyššie), že sťažovateľ miestne zisťovanie pre účely doplnenia dokazovania kvalifikovane nikdy

nenavrhol, navrhol len to, aby sa prerokovanie jeho pripomienok k protokolu (z dôvodu opatrení
spojených s pandémiou COVID-19) konalo v jeho sídle.
85. V súhrne potom kasačný súd nemohol prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorá sa týkala
údajného pochybenia žalovaného v súvislosti s miestnym zisťovaním, resp. (ne)odôvodnením toho,
prečo k tomuto úkonu správca dane nepristúpil. Naviac, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v bode

40 napadnutého rozsudku správny súd sťažovateľovi (z procesného hľadiska) vytkol, že tento síce v
správnej žalobe nevykonanie miestneho zisťovania namietal (k tomu pozri bod 84 vyššie), avšak bez
toho, aby „konkretizoval, v čom vidí v dôsledku nevykonania „miestneho zisťovania" porušenie jeho práv
a čo sa malo vykonaním takého dôkazu preukázať" (k tomu pozri § 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení
s § 178 ods. 1 SSP - v časti tvrdenia o ujme na subjektívnych právach).

86. Správny súd sa riadne vysporiadal aj s otázkou výsluchu svedka - p. Georgiasa Pahisa, resp. s tým,
že v podmienkach súdenej veci nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia to, ak tento svedok
vypočutý nebol. S tým spojené závery správneho súdu (bod 39 napadnutého rozsudku) sťažovateľ
žiadnym kvalifikovaným spôsobom nenapáda, len fakticky replikuje, že tento dôkaz nebol vykonaný
napriek jeho požiadavke a následne argumentuje dôkazným bremenom.

87. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd považoval za prijateľné, že tento svedok nebol
vypočutý, keď mal preukázané, že (a) uvedený svedok bol predvolaný na výsluch z adresy uvedenej v
obchodnom registri SR (zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá) a (b) zároveň v rámci medzinárodnej
výmeny informácií bolo následne od gréckych orgánov zistené, že takúto osobu sa nepodarilo nájsť.
Predmetným záverom správneho súdu potom nie je možné - podľa Najvyššieho správneho súdu - nič

vytknúť. Je nesporné, že daňové orgány sa opakovane pokúšali vykonať výsluch svedka, avšak nebolo
to možné - a to nie z dôvodov na strane daňových orgánov. Tu je pritom potrebné doplniť, že výsluch
uvedenej osoby nepochybne nebol a nemal byť jediným dôkazom, ktorým by sťažovateľ mal a mohol
preukazovaťdôvodnosťuplatnenéhonárokunapriznanieprávanaodpočítanieDPH.Zatýchtookolnostípotomanikasačnýsúdnevidíakonezákonnosťnapadnutéhorozhodnutiato,žeuvedenýsvedokvrámci
daňovej kontroly, príp. v rámci vyrubovacieho konania nebol vypočutý.
88. Nad rozsah vyššie uvedeného poukazuje Najvyšší správny súd na to, že Krajský súd v Žiline

rozsudkomč.k.:30S/74/2021-141zodňa24.apríla2023rozhodovalobdobnúvectýchistýchúčastníkov
konania ako je súdená vec (s tým rozdielom, že sa jedná o zdaňovacie obdobie jún 2018), pričom
následne o nadväzujúcej kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodoval Najvyšší správny súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 2Sfk/58/2023. Podľa § 464 SSP poukazuje senát rozhodujúci v tejto veci na body
26 až 31 rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 2Sfk/58/2023 zo dňa 26. novembra 2024, keď konajúci senát

má za to, že tieto body sú primerane aplikovateľné aj na súdenú vec:

„26. Námietky súvisiace s nevykonaním výsluchov Jozefa Pitka a Georgiosa Pahisa sú nedôvodné. Z
administratívneho spisu má kasačný súd za preukázané, že správca dane sa opakovane snažil vykonať
výsluch oboch svedkov a za týmto účelom vykonal potrebné kroky (opakované predvolania na výsluch,
lustrácie v registroch, doručovanie zásielok do zahraničia a ďalšie). [...] nevykonanie ďalších úkonov

smerujúcich na zabezpečenie výsluchu Georgiosa Pahisa riadne odôvodnil.

27. Takýto postup hodnotí kasačný súd ako súladný so zákonom, pričom pripomína, že dôkazné
bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku zaťažuje primárne žalobcu a: Zásada objektívnej
pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie

dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v
daňovompriznaníuvádzanýchasprávcomdanepreverovaných,skutočností.Pretojenasprávcovidane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z
nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už

správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžfk/44/2019 z 2. decembra 2020).

28. Námietku neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Je už ustálenou rozhodovacou praxou (rozsudok sp. zn. 3Sfk/27/2021 z 30. novembra 2022 bod 28),

že: Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že
prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na
odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku;
rozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Sžf/10/2015zodňa3.februára2016,sp.zn.
6Sžfk/7/2016zodňa27.septembra2018,sp.zn.5Sžfk/15/2018zodňa30.apríla2019ainé).Obchodné

transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou),
predloženédokladymusiabyťodrazomreálnehoplnenia,ktorévprípadevznikupochybnostípreukazuje
daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo
nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa
11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

29. V rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 kasačný súd zas zdôraznil, že: Ak má (daňový

subjekt) teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase
uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený. Žalobca v prejednávanom prípade
však v zásade okrem daňového priznania, faktúr a nejasných tvrdení o dodaných službách, ktoré si
mnohokrát odporovali (napríklad že boli vykonávané v priestoroch deklarovaného dodávateľa, jeho
zamestnancami, pričom správca dane objektívne zistil, že deklarovaný dodávateľ sídli na fiktívnom sídle,

nemá personálne, materiálne ani technické vybavenie), neprodukoval nijaké ďalšie dôkazy. K faktúram,
ktoré neobsahovali špecifikáciu druhu, rozsahu ani množstva vykonaných prác, žalobca správcovi
dane nepredložil nijaké objednávky, dodacie listy či súpisy vykonaných služieb (opráv na súťažných
motorových vozidlách), napriek tvrdeniu, že faktúry boli na základe takýchto súpisov vyhotovované.

30. Za dôkaznej situácie, aká je v prejednávanej veci a ktorá je detailne opísaná a vyhodnotená v
rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného, kasačný súd dospel k právnemu záveru, že správca
dane nezaťažil daňový subjekt dôkazným bremenom v neprimeranom rozsahu. Správca dane súčasne
dostatočne spochybnil žalobcom tvrdené skutočnosti a keďže žalobca nedokázal produkovať nijakéďalšie dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení, ocitol sa v dôkaznej núdzi a svoje
dôkazné bremeno vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 daňového poriadku neuniesol.

31. Opačný názor neodôvodňujú ani rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca v kasačnej sťažnosti,
nakoľko nie sú aplikovateľné na prejednávaný prípad. V nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021 kasačný súd uvádza, že v prejednávanom
prípade správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor a umožnil mu jeho dôkazné bremeno
uniesť, čo však žalobca nevyužil. V nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 kasačný súd poukazuje najmä na jeho časť, ktorú v kasačnej
sťažnosti citoval aj samotný žalobca: ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia,
faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov
od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Uvedené na žalobcu nemožno aplikovať,
nakoľko materiálna existencia plnenia je spochybnená a žalobca nedisponuje (resp. správcovi dane
nepredložil) ani nijaké prílohy konkretizujúce druh, cenu, rozsah alebo inú špecifikáciu dodaných služieb.

Námietka neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom je aj vzhľadom na uvedené nedôvodná."
89. Kasačný súd sa potom zo všetkých vyššie uvedených dôvodov stotožnil s napadnutým rozsudkom
správneho súdu. Dospel k záveru, že ani jedna z námietok žalobcu v rámci kasačnej sťažnosti nebola
spôsobilá negovať výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí jeho správnej žaloby správnym súdom.
Postupom podľa § 461 SSP potom kasačnú sťažnosť žalobcu Najvyšší správny súd zamietol.

90. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 167 a nasl. SSP. Sťažovateľ - žalobca bol v kasačnom konaní neúspešný, a preto mu náhrada
trov kasačného konania nepatrí. Žalovanému - hoci bol v kasačnom konaní úspešný - náhrada trov
kasačného konania nepatrí, keď na takýto postup neboli splnené osobitné zákonné podmienky (§ 168
SSP).

91. Toto rozhodnutie bolo prijaté kasačným senátom Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3 :
0 (jednomyseľne) - (§ 463, § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.