Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/138/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1323201732
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1323201732.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: J.. X. D., narodená XX. H. XXXX, U.,
A. XXXX/X, zastúpená spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Partizánska 2, IČO: 50 469 738, proti povinnému: Z.. E. U., narodený XX.
K. XXXX, O. E., Č. XXXX/XA, zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Gráčik, so sídlom Nitra, Farská 40,
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, vedenej na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.

B3-62C/28/2023, o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 08. januára 2024
sp. zn. 5Co/145/2023-124, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľke p r i z n á v a proti povinnému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. (Pôvodne) Okresný súd Bratislava III uznesením z 09. mája 2023 č.k. 62C/28/2023-43 uložil
povinnému zákaz vstupovať na pracovisko navrhovateľky, pozostávajúce z čakárne ambulancie,
nachádzajúcesavnebytovompriestoreč.XXnaprízemíbytovéhodomusosúpisnýmčíslomč.XXXXna
T. ulici č. XXXX/XX, XXX XX U., postaveného na parcele č. 2409/60 a parcele č. 2409/203, evidovaného
na liste vlastníctva LV č, XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava pre okres Bratislava V, obec U. -

m. č, R., k.ú. R.. Uložil povinnému zákaz písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými
prostriedkami navrhovateľku kontaktovať. Navrhovateľke priznal voči povinnému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.
1.1. Súd prvej inštancie mal za to, že navrhovateľka dostatočne osvedčila tvrdenú skutočnosť
prostredníctvom viacerých priamych svedkov- kolegov, že správanie povinného je absolútne
neprípustné. To spočíva v slovnom osočovaní, urážaní a obťažovaní navrhovateľky, čím opakovane a v

gradujúcejintenzitevyvolávaverbálneútokynapracoviskunavrhovateľkyatakznemožňujejejnerušený
a pokojný výkon práce. Opakujúce agresívne ataky povinného voči jej osobe (sprevádzané neraz
policajným zásahom), vyústili až do vyhrážok o sledovaní pediatrickej ambulancie. Súd konštatoval,
že ak mal povinný podozrenie z porušovania jeho rodičovských práv konaním navrhovateľky ako
ošetrujúcej lekárky jeho detí, mohol sa obrátiť na príslušné orgány, čo však neurobil, o čom svedčí aj
písomné vyjadrenie k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 18. 04. 2023. V ňom sa

sťažuje na lekárske postupy a lekársku starostlivosť, avšak bez podpory svojich tvrdení akýmkoľvek
dôkazom. Súd preto uviedol, že ostentatívne obviňovanie navrhovateľky z laxného prístupu k jeho
deťom a neplnenia si svojich lekárskych povinností formou približne tridsiatich mailov v priebehu troch
mesiacov, nemožno považovať len za vyjadrenie nespokojnosti rodiča s poskytovanou zdravotnou
starostlivosťou, ale ide o zrejmý zásah do osobnej integrity navrhovateľky s cieľom bezdôvodne ju
napádať a pokračovanie takéhoto jeho správania (komunikácie) môže ohroziť duševnú alebo telesnú

integritu navrhovateľky (povinný totiž mal aj podľa svedkov avizovať, že navrhovateľku má nahratú na
video a sleduje jej ambulanciu), preto je žiaduca potreba bezodkladnej úpravy pomerov procesnýchstrán tak, ako je uvedené vo výroku. Súd zastáva názor, že povinný na rozdiel od matky maloletých detí
zneužíva svoj status rodiča, a jeho verbálne útoky voči navrhovateľke sú prejavom jeho averzie, keďže
neuniesol svedectvo navrhovateľky vo veci starostlivosti o maloleté deti svedčiace v prospech matky a

jeho útoky (ústne i písomné) dosahujú čoraz vyššiu intenzitu.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie povinného uznesením z 08. januára
2024 sp. zn. 5Co/145/2023 bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dospel k záveru, že odvolanie
povinného nie je opodstatnené a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je vecne dôvodný (§ 387

ods. 1 CSP). Mal za to, že je nutné neodkladne upraviť pomery procesných strán tak, ako je uvedené vo
výroku uznesenia súdu prvej inštancie, čím sa dosiahne trvalá úprava pomerov bez potreby iniciovania
súdneho konania vo veci samej. Uviedol, že predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
celkom správne z toho, že je síce právom rodiča sa informovať o zdravotnom stave maloletých detí, ale
prípustnýmspôsobom,neprekračujúcimmieruaaždorovinyobťažovaniaasťažovaniavýkonulekárskej
starostlivosti. Zároveň podotkol, že síce povinnosťou lekára je informovať rodiča o zdravotnom stave

maloletých detí, ale táto povinnosť je splnená informovaním jedného z rodičov maloletých detí, a potom
nastupuje povinnosť tohto informovaného rodiča následne informovať druhého rodiča. Odvolací súd
tiež konštatoval, že rodič nevykonáva kontrolu nad výkonom zdravotnej starostlivosti lekára maloletých
detí, túto povinnosť majú zákonom stanovené orgány, na ktoré sa rodič v prípade podozrenia môže
kedykoľvek obrátiť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

3. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podal povinný dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). V jeho dôvodoch
uviedol, že nesprávnym rozhodnutím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu § 420 písm. f) CSP. Mal za
to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje riadne odôvodnenie, nakoľko sa odvolací súd nijakým
spôsobom nevyporiadal s jeho odvolacími námietkami. Poukázal pritom na opodstatnenosť odvolacích

námietok, v ktorých trvá na tom, že navrhovateľka hodnoverne neosvedčila dôvodnosť nároku a jej
tvrdenia sa nezakladajú na pravde. V tejto súvislosti poukázal na to, že matka maloletých detí bez jeho
súhlasu a vedomia prehlásila deti od pôvodného pediatra, pričom navrhovateľka sa voči jeho osobe
správa zaujato, upierala mu práva rodiča a neumožnila mu nahliadnuť do lekárskych záznamov detí,
naopak má pozitívny vzťah k matke a jej právnej zástupkyni. Poprel správnosť a hodnovernosť súdom

vykonaných dôkazov. Ďalej poukázal na to, že bolo zasiahnuté do jeho rodičovských práv a súd mal
vykonať všetky dostupné aj nenavrhnuté dôkazy tak, aby zistil skutkový stav čo najobjektívnejšie.

4. Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za dostatočne
odôvodnené a podotkla, že povinný len opakuje argumentáciu z podaného odvolania. Poukázala tiež

na rozpornosť tvrdení na str. 8 odôvodnenia dovolania (navrhovateľka sa voči mojej osobe od začiatku
správala zaujato) a str. 9 odôvodnenia (komunikácia bola spočiatku dobrá). Preto ho žiadala zamietnuť
ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 424 CSP), zastúpeným
podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. Nakoľko ide o rozhodnutie o neodkladnom opatrení, ktoré je iniciované a vydané ešte pred konaním

vo veci samej a zároveň, na ktoré už nebude nadväzovať konanie vo veci samej, spĺňa kritérium
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, nakoľko konzumuje vec samú (R 21/2018 a R 76/2018).

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Povinný prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP a svoju argumentáciu
o existencii vady v zmysle § 420 písm. f) CSP založil na tvrdení o absencii riadneho odôvodnenia
rozhodnutia, nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami a nesprávne
nedostatočne vyhodnotil dôkazy, bez uplatnenia vyšetrovacej zásady v prospech povinného.

11. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia, rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP sú
a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. K námietke zmätočnosti a nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu treba

úvodom uviesť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS
383/2006). Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti
a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na
spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.
V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok z 21. októbra 1999 týkajúci sa
sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok z 9. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91,
V. D. H. proti H., rozsudok z 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného
súdu SR (I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006,
sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08

z 12. júna 2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu.

16. Neodkladné opatrenie predstavuje inštitút osobitnej povahy, čomu zodpovedá zjednodušený a

zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia,
keď súd rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania, a
to s poukazom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia. Je zrejmé, že pri
nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkouúplnosti skutkových zistení. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd musí
skúmať naplnenie formálnych a vecných predpokladov uvedených v ustanovení § 324 a nasl. CSP.
Splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia samozrejme nemožno vyvodiť len zo

samotných tvrdení navrhovateľa, a preto je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť aspoň do tej
miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti (§ 326 ods.
1 a 2 CSP). Chýbajúce osvedčenie bezprostredne hroziacej škody/ujmy nemožno ničím nahradiť,
pretože je základnou podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko ide o opatrenie,
ktoré je namieste nariadiť len vtedy, ak je práve kvôli zabráneniu skutočne hroziacej konkrétnej škode/

ujme potrebné okamžite zasiahnuť súdnym rozhodnutím. Faktické vyhodnotenie potreby bezodkladne
upraviť pomery strán je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byť objektívne preskúmateľná na
základeodôvodneniajehorozhodnutia.Trebatiežuviesť,ženeodkladnéopatreniezasahujepodstatným
spôsobom do práv druhej strany, je preto nevyhnutné, aby súdy s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu zvažovali nevyhnutnosť (a primeranosť) takéhoto zásahu do subjektívneho práva protistrany.
16.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že neodkladné opatrenie je výnimočným opatrením, ktoré možno

nariadiť len vtedy, ak je skutočne nevyhnutné bezodkladne upraviť pomery medzi stranami. Nariadenie
neodkladného opatrenia z dôvodu potreby bezodkladnej úpravy pomerov v zmysle § 325 ods. 1 CSP
je prípustné a opodstatnené len vtedy, (i) ak sa tvrdí alebo osvedčí právny vzťah medzi stranami, (ii) ak
tentovzťahvyžadujedočasnúúpravu,(iii)akjenavrhovanábezodkladnáúpravanaliehavopotrebná,(iv)
aksavprávnychvzťahochmedzistranaminevytvorínenávratnýstava(v)aksanezasahujedoprávnych

vzťahov medzi stranami neprimeraným spôsobom. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené,
ak žalobcovi (navrhovateľovi neodkladného opatrenia) hrozí vznik alebo rozširovanie škody, či inej ujmy
alebo dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov.

17. V súdenej veci sa navrhovateľka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorého

obsahom je zákaz povinnému vstupovať na pracovisko navrhovateľky ako aj písomne, telefonicky,
elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami navrhovateľku kontaktovať. Obsah spisu v ničom
neopodstatňujetvrdeniepovinného,žerozhodnutieodvolaciehosúdujenedostatočneodôvodnené.Súd
prvej inštancie v uznesení podrobne rekapituloval skutkový stav, ako aj dôkaznú situáciu, mal za to, že
navrhovateľka vyhlásením svedkov ako aj mailovej komunikácie dôveryhodne preukázala agresívne a

obťažujúce dlhodobé opakujúce sa správanie povinného, ktorý jej tým sťažoval aj výkon zdravotníckej
starostlivosti. Takéto správanie nemožno považovať len za vyjadrenie nespokojnosti rodiča ako tvrdil
povinný, nakoľko okrem viacerých mailov avizoval pred svedkami, že má navrhovateľku nahratú a
sleduje jej ambulanciu. Pokiaľ nesúhlasil s lekárskymi postupmi navrhovateľky, na príslušné orgány sa
nikdy neobrátil a svoje tvrdenia nepodporil žiadnym dôkazom. Na skutkové aj právne závery súdu prvej

inštancie nadviazal aj odvolací súd, ktorý v napadnutom rozhodnutí jasne vykonal ich samostatné
právne posúdenie a vysvetlil, na základe akých právnych úvah dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd rekapituloval rozhodujúce skutkové okolnosti sporu
a zhodnotil ich v logických súvislostiach, pričom vyvrátil všetky podstatné námietky povinného v zmysle
§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom

prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho
súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd dospel
k záveru, že odvolanie povinného nie je opodstatnené a uznesenie súdu prvej inštancie je vecne
správne. Poukázal vzhľadom na odvolacie námietky na zákonné ustanovenia, podľa ktorých súd prvej
inštancie správne nariadil neodkladné opatrenie (§ 325 ods. 2 písm. f), g) CSP) a stotožnil sa s tým,

že pomery procesných strán je nutné neodkladne upraviť tak ako je uvedené vo výroku uznesenia
súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že síce rodič má právo sa informovať o zdravotnom stave svojich
maloletých detí, avšak prípustným spôsobom, neprekračujúc mieru obťažovania a sťažovania lekárskej
starostlivosti a je naplnená aj informovaním jedného z rodičov maloletých detí, ktorý má tú istú povinnosť
informovať druhého rodiča. Dodal, že rodič nevykonáva kontrolu starostlivosti lekára maloletých detí, ale

súnatourčenépríslušnéorgány,naktorésamôžezákonnýzástupcamaloletýchdetíkedykoľvekobrátiť.
Dovolateľ v rámci dovolania opakovane vyjadril svoj nesúhlas so závermi oboch súdov, ktoré však v
odôvodnení vychádzali zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý prevzal odvolací
súd, a právnych záverov, s ktorými sa stotožnil. Odvolací súd jasne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré ho
viedli k prijatému rozhodnutiu.

18. V súvislosti s námietkami dovolateľa, vzhľadom na vyššie uvedené, dovolací súd konštatuje,
že sa odvolací súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami,
vyjadrujúcimi len nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, pričom žiadne dôkazy na podporu svojichtvrdení nenavrhol a za procesnú vadu konania tak podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad.

19. V súvislosti s predmetnými námietkami dovolateľa, považuje dovolací súd za nevyhnutné
akcentovať na zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcu z ústavného princípu nezávislosti
súdov (čl. 46 Ústavy SR), v zmysle ktorej záver vyvodený sudcom v prebiehajúcom konaní o
vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento jeho postup však musí byť v istom zmysle
objektivizovaný konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho prípadného
rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle. Inak povedané, „voľnosť“ hodnotenia dôkazov
neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia,
naopak, konečné meritórne rozhodnutie malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania. Koncept voľného hodnotenia dôkazov je derivátom tzv. akuzačného typu procesu, v

ktorom zákon pojmovo nemôže predpisovať zákonnú silu jednotlivým dôkazom. Naopak, v inkvizičnom
procese dominuje tzv. legálna dôkazná teória, ktorá pojmovo vyžaduje zákonnú silu, „váhu“ jednotlivých
dôkazov - tento typ procesu sa však vo všeobecnosti považuje za dejinne prekonaný, aj keď
jeho jednotlivé prvky prerástli medzičasom do konceptuálnej sústavy iných ako sporových konaní
(mimosporov) predovšetkým cez prizmu tzv. vyšetrovacieho princípu a princípu oficiality. Právna úprava

nestanovuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Takúto
úvahu súdu nemožno zamieňať s úvahou, ktorú právna úprava nepripúšťa síce výslovne, no je implicitne
obsiahnutá v pojmovej sústave silného sudcu a voľného hodnotenia dôkazov - ide o úvahu z hľadiska
ustálenia, resp. určenia výšky nárokov vtedy, ak túto výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami

alebo ju nemožno zistiť vôbec. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu
pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí
byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou
odôvodnenia rozsudku, nakoľko z ustanovenia § 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení

rozsudku (okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,prečonevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. Súd nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli
(substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak
nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený

skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom
sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je
procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám,
no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu.

20. Toto neodkladné opatrenie podľa povahy veci bolo vydané v sporovom konaní. V súhrne uvedené
civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti

zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo
zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020).

21. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

22. Pokiaľ povinný v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní

namietal, že konajúce súdy nesprávne zistili a vyhodnotili skutkový stav, dôsledkom čoho je i nesprávne
právne posúdenie celého sporu, dovolací súd pripomína, že nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (judikát R 24/2017).23. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie povinného odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

24. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.