Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123379269
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:6123379269.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, E., 2/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
G. H. XXXX/XX, I. J., právne zastúpených JUDr. Ivanou Zmekovou, PhD., advokátkou so sídlom
Zámocká 18, Bratislava, proti žalovanej: Liptovská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Revolučná

595, Liptovský Mikuláš, IČO: 36 672 441, právne zastúpenej: Tkáč & Partners, s. r. o., so sídlom
Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53 929 691,
o zaplatenie 472,32 Eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
11C/87/2023 zo dňa 07.11.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/
sumu 361,63 Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/
sumu 361,63 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V zostávajúcej časti súd prvej

inštancie žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konannia rozhodol tak, že žalobcom 1/
a 2/ priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 70 %.
1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 451 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 37a ods.
1, 2, 3, 4 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon).

1.2 Podľa súdu prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné v prvom rade zodpovedať na

otázku, či bolo možné aplikovať ustanovenie § 37a vodného zákona, ktorý nadobudol platnosť od 01.
10. 1995, aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, čiže či došlo k zriadeniu zákonného vecného
bremena spočívajúceho v povinnosti vlastníkov nehnuteľnosti strpieť zriadenie a prevádzkovanie pásma
hygienickej ochrany pre vodný zdroj F. – D. K.. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z vyjadrenia
žalovanej bolo zrejmé, že vodohospodárska stavba na pozemku žalobcov mala byť zriadená v rokoch
1967 až 1968, pričom v čase do 01.10.1995 upravovalo vzťah súvisiaci s užívaním stavby na cudzom

pozemku ustanovenie § 37 ods. 2 vodného zákona, tak, že nehnuteľnosť bolo možné vyvlastniť, ak
ju nebolo možné získať dohodou. Následne novelou zákona o vodách, zákonom č. 199/1995 Z.z.,
účinnou od 01.10.1995, sa upravila možnosť zriadiť a prevádzkovať vodohospodárske diela na cudzích
pozemkoch, pričom z ustanovenia § 37a ods. 3 a 4 zákona o vodách vyplýva, že išlo o zákonné vecné
bremeno za náhradu. Novela zákona o vodách podľa súdu prvej inštancie riešila aj otázku vzniku
vecného bremena a to tak, že okamih vzniku viazala na právoplatnosť rozhodnutia vodohospodárskeho

orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela.1.3 Podľa súdu prvej inštancie súčasťou princípu právnej istoty bol a je zákaz spätného retroaktívneho
pôsobenia právnych úkonov. Nakoľko retroaktivita nebola absolútne vylúčená (okrem trestného
práva), jej legislatívne vyjadrenie sa mohlo nachádzať v prechodných ustanoveniach. Uvedené sú

neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou bolo zabezpečiť v zásade plynulý
prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového
právneho režimu s tým, že uvedené ustanovenia mali jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej
právnej úpravy na už
v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Absencia prechodných ustanovení v zásade spôsobila nutnosť

aplikácie ustanovení zákona platných a účinných v čase, kedy dochádzalo
k jednotlivým právnym skutočnostiam. S poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia
predmetného zákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal súd prvej inštancie za to,
že ustanovenie § 37a nebolo možné aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.10.1995.
Aj jazykovým výkladom bolo možné dospieť k záveru, že nová právna úprava sa vzťahovala na
zriaďovanie a prevádzkovanie vodohospodárskych diel do budúcna, pričom vznik vecného bremena bol

naviazaný na právoplatnosť rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho
diela. V predmetnej veci nemohlo zákonné vecné bremeno v prospech žalovanej vzniknúť dňom
nadobudnutia právoplatnosti uvedeného (stranami sporu neoznačeného) rozhodnutia tak, ako to
predpokladalo ustanovenie § 37a ods. 2 zákona o vodách, nakoľko uvedená právna úprava v čase
vydania predmetného rozhodnutia v zákone o vodách absentovala. Podľa súdu prvej inštancie aj

pokiaľ by malo ísť o nepriamu retroaktivitu, bolo potrebné uviesť, že pri nej nedochádza k spätnej
účinnosti právneho predpisu, ale novým zákonom dochádzalo len k zmenám obsahu právnych vzťahov,
ktoré boli inak zachované. V predmetnej veci sa však vznik zákonného vecného bremena viazal na
právoplatnosť rozhodnutia a uvedená právna skutočnosť tak nemohla mať spätný účinok v podobe
zriadenia vecného bremena. Pokiaľ by sa nová právna úprava mala vzťahovať aj na právne vzťahy

vzniknuté do 01.10.1995, zákonodarca by to uviedol v prechodných ustanoveniach, pričom v danom
prípade by bolo zároveň nevyhnutné upraviť, k akému okamihu bolo zriadené vecné bremeno pri
stavbách povolených do 01.10.1995.
1.4 Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že na predmetnú vec nebolo možné
použiť ustanovenia § 37a vodného zákona. Žalovaná užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov bez

právneho dôvodu od 01.01.2021, potom ako uplynula výpovedná lehota po výpovedi predchádzajúcej
nájomnej zmluvy zo strany žalovanej. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie vzniesla dôvodne námietku
premlčania v časti uplatneného nároku od 01.01.2021 do 09.08.2021, nakoľko žaloba bola podaná
09.08.2023 a právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčalo za dva roky odo dňa,
keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

V predmetnej veci začala plynúť dvojročná lehota od 01.01.2021, čiže po skončení doby nájmu, pričom
následné užívanie pozemku žalovanou a predpokladaná lehota splatnosti „nájomného“ za rok 2021, t. j.
do 31.12.2021, nemala vplyv na plynutie tejto premlčacej lehoty. Žalobcovia mali nepochybne vedomosť
oukončenínájmukudňu31.12.2020,pretopráveod01.01.2021vedeli,žedochádzalokbezdôvodnému
obohateniu zo strany žalovanej. Pokiaľ išlo o výšku bezdôvodného obohatenia, v prípade, ak mu

predchádzal nájomný vzťah, bolo namieste vychádzať z dojednaného nájomného, ktoré odzrkadľovalo
výšku náhrady za užívanie v danom čase a danom mieste. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovanú
na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2021 vo výške 72,63 Eur (od 09.08.2023 do 31.12.2023),
za rok 2022 vo výške 182,82 Eur a za rok 2023 vo výške 106,18 Eur, spolu 361,63 Eur. V zostávajúcej
časti premlčaného nároku súd žalobu zamietol.

1.5 O náhrade trov bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie tak, že žalobcom priznal náhradu trov konania
v rozsahu 54 %, keďže ich úspech v spore predstavoval 77 % a v 23 % boli neúspešní.
2. Proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to voči výroku I.
a III. v zmysle § 365 písm. f), d) a h) CSP. Žalovaný namietal, že pre záver o (ne) dôvodnosti nároku
uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho

dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka)
bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného
obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie
získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním
bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája

2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011). To sa v konaní však podľa žalovaného nestalo, pričom bez preukázania
výšky majetkovej ujmy nemohol byť nárok z bezdôvodného obohatenia priznaný. Poukázal na to, že
bezdôvodné obohatenie a zmluvné plnenie sú dva rozdielne právne dôvody, na základe ktorých bolo
možné si uplatňovať nárok v spore. Výška nároku pri zmluvnom plnení vychádza z uzatvorenej zmluvy,konsenzu medzi dvoma zmluvnými stranami. Hoci nemožno vylúčiť, že uvedená cena môže zodpovedať
ceneuvedenejvužneplatnejzmluve,bolopotrebnépreuvedenýzávernájsťnáležitúoporuvskutkových
zisteniach aj právnych hodnoteniach. Ak išlo potom o plnenie, bolo možné požadovať protihodnotu

výlučne
v medziach zákonnej regulácie, nemohla výška náhrady za nadobudnuté obohatenia presiahnuť
čiastku zákonnou úpravou pripustenú ako maximálnu výšku plnenia (Uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. lObdo/45/2020). V danom prípade súd nesprávne právne posúdil naplnenie a preukázanie
všetkých predpokladov priznania bezdôvodného obohatenia. Ďalej žalovaný namietal, že na predmetnú

nehnuteľnosť vzniklo v zmysle ustanovenia § 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon),
ktorý bol do predmetného zákona vložený novelou č. 199/1995 Z. z. zákonné vecné bremeno a v
zmysle§37aods.3vzniklipovinnostivlastníkanehnuteľnostistrpieťvýstavbuaprevádzkuvodovodných
a kanalizačných radov vo verejnom záujme, a teda vzniklo zákonné vecné bremeno na predmetnú
nehnuteľnosť.Vzmysleods.4patrilažalobcom,resp.ichprávnympredchodcom,jednorazovánáhradav
zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorú však žalobcovia a ani ich právni predchodcovia

nežiadali a premlčacia lehota na žiadanie tejto náhrady už uplynula. Žalovaný poukázal tiež na
to, že zákonné vecné bremená mali špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, ktorými
boli zriadené. Zároveň však mali aj súkromnoprávny prvok, a preto pokiaľ špeciálny právny predpis
neupravoval náhradu súvisiacu s výkonom vecného bremena, bolo potrebné použiť všeobecnú právnu
úpravu - Občiansky zákonník a konkrétne § 151n ods. 3 OZ. V zmysle nej vecné bremeno bolo možné

užívať za odplatu, ktorá zahŕňala výdavky spojené so zachovaním veci a jej opravou (nález Ústavného
súdu ČRPL.ÚS 25/04 zo dňa 25.1.2005). Vodný zdroj F. - D. K. bol pritom postavený ako aj skolaudovaný
pred účinnosťou uvedenej novely zákona č. 138/1973 Zb.. Zákonné a vecné bremeno tak teda vzniklo aj
v danom prípade. Uvedené oprávňovalo zriaďovateľa a prevádzkovateľa vodohospodárskej výstavby
nielen k zriadeniu, ale aj k prevádzkovaniu uvedenej stavby vo verejnom záujme, ktorý v

prípade vodného zdroja je nepochybne daný. Žalovaný ďalej poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cd 89/2008, kde súd uviedol: „Pokiaľ špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli
zákonné vecné bremená, otázku náhrady za tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú,
treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa
nich. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať aj zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva,

že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne
posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. Ak teda došlo
k vzniku vecného bremena za účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Súd podotýka, že aj v neskorších
právnych predpisoch náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva bola koncipovaná ako jednorazová

náhrada,ktorúsibolopotrebnéuplatniťzákonomstanovenejlehote.“Žalovanýďalejuviedol,žeaplikácia
§ 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou nebola v rozpore so
zákazom retroaktivity. Zákaz nepriamej retroaktivity nebolo možné stotožniť s nemennosťou právneho
poriadku, čo by bolo popretím úlohy práva v spoločnosti. Zmena právnej úpravy v materiálnom právnom
štáte nielen môže, ale vo verejnom záujme aj musí prinášať zmenu právneho prostredia, a to aj voči

subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva a povinnosti určené predchádzajúcou právnou
úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie je požiadavka nemennosti právnej úpravy, ale
požiadavka, aby sa nemenilo právne postavenie subjektu práva
v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje správanie nemôže prispôsobiť právnemu predpisu
(uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 535/11 zo dňa 13.12.2011).

2.1 Vo vzťahu k vzniku a trvaniu vecného bremena žalovaný poukázal na skutočnosť, že zákon č.
138/1973 Zb. bol zrušený od 01.07.2004 zákonom č. 184/2002 Z. z., ktorý však neriešil vo svojich
prechodných ustanoveniach vecné bremená vzniknuté predchádzajúcim predpisom a žalovaný mal za
to, že bolo potrebné poukázať na platný zákon číslo 442/2002
Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý bol účinný od 01.11.2002, a ktorý

v prechodnom ustanovení v § 42 ods. 6 uvádza, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj
obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou uvedeného zákona, zostávajú nedotknuté a
vychádzajúc z uvedenej normy bolo potrebné dospieť
k záveru, že ostáva zachované aj spomínané zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe
§ 37a zákona č. 138/1973 Z. z.. Žalovaný vo vzťahu k vyššie uvedenej argumentácii poukázal na

uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.7Cdo/173/2018zodňa27.05.2020,akoajUznesenieÚstavného
súdu sp. zn. III. ÚS 44/2022, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/173/2018, a ktorá potvrdzovala argumentáciu uvedenú žalovaným v tomto
odvolaní.AkopodpornúargumentáciužalovanýpoukázalnaužustálenúrozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSRtýkajúcisazákonnýchvecnýchbremien,ktorévšaksúvisiasnáhradouzavecnébremeno,ktoré
vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a

o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej žalovaný dôvodil, že pri aplikácii uvedeného zákona,
analogicky k predmetnému prípadu, sa jednalo o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme
a následného odmeňovania za uvedené obmedzenie došlo posunu
k odmeňovaniu za zriadenie vecného bremena z opakujúcich sa plnení na jednorazové plnenie ako
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Posledné závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

napr. sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020 boli však odlišné - v
zmysle nich náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z.z. bola jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku
ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčalo v lehote 3 rokov. Uvedené rozhodnutia
vychádzajúzrozhodnutíNSSRsp.zn.3Cdo/49/2014zo14.04.2016(R73/2016)asp.zn.7Cdo/26/2014
z 24.03.2016, týkajúce sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23

ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich
vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby
žalobu zamietol v celom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie pokladajú
za vecne správne a odôvodnenie predmetného rozhodnutia považujú za dostatočné, keďže súd prvej
inštancie sa podrobne zaoberal aj zákazom retroaktivity, s ktorým názorom sa stotožnili aj žalobcovia,
preto navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
4. V replike sa žalovaný vyjadril tak, že bezdôvodné obohatenie a zmluvné plnenie boli dva rozdielne

právne dôvody, na základe ktorých bolo možné uplatňovať nárok v spore. Výška nároku pri zmluvnom
plnení vychádzala z uzatvorenej zmluvy, konsenzu medzi dvoma zmluvnými stranami. Hoci nebolo
možné vylúčiť, že uvedená cena môže zodpovedať cene uvedenej v už neplatnej zmluve, žiada si takýto
záver náležitú oporu
v skutkových zisteniach aj právnych hodnoteniach. Ak ide potom o plnenie, za ktoré je možné požadovať

protihodnotu výlučne v medziach zákonnej regulácie, nemôže výška náhrady za nadobudnuté
obohatenia podľa § 458 Občianskeho zákonníka presiahnuť čiastku zákonnou úpravou pripustenú
ako maximálnu výšku plnenia (Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. lObdo/45/2020). Vtomto prípade
súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne právne posúdil naplnenie a preukázanie všetkých
predpokladov priznania bezdôvodného obohatenia a bolo bezpredmetné, či žalobcovia považovali

výpočet výšky bezdôvodného obohatenia v prospech žalovaného. Naopak, namiesto riadneho
preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia v zmysle vyššie uvedenej judikatúry, ako aj argumentácie
uvedenej v odvolaní, žalobcovia postupovali pri výpočte, že im bezdôvodné obohatenie priznané byť
nemohlo. Žalovaný poukázal na to, že vo vzťahu k vzniku vecného bremena v zmysle § 37a zákona č.
138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) žalobcovia neuznávajú argumentáciu žalovaného a prikláňajú sa

k argumentácii súdu vo vzťahu k vzniku ako aj k retroaktivite. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiava
argumentácie uvedenej v odvolaní, nakoľko má za to, že súd nesprávne rozhodol a žiada, aby odvolací
súd rozhodol tak, ako uviedol žalovaný v jeho odvolaní.
5.Vduplikesažalobcoviavyjadrilitak,ževzhľadomnato,žežalovanývjehoďalšomvyjadreníneuviedol
žiadne nové skutočnosti ani dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, žalobcovia nepovažovali za účelné a

efektívne opakovať ich doterajšie vyjadrenia. Poukázali na to, že ich nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia pred súdom riadnym spôsobom preukázali, nakoľko bolo bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že žalovaný užíval predmetný pozemok bez právneho titulu a bez akejkoľvek náhrady za
uvedené užívanie. Uvedené konanie žalovaného malo za následok jeho bezdôvodné obohacovanie na
úkor žalobcov. Opätovne navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený odvolacím súdom.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku
I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 361,63 Eur a vo výroku III. o nároku
na náhradu trov konania zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec vrátil podľa

ustanovenia § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciouprávanazistenýskutkovýstav.Dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd poznamenáva, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
12. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej je dôvodné. V rámci uplatneného
odvolacieho dôvodu, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu v súlade s ust.
§124CSP,odvolateľkanamietala,žežalobcomsanepodarilopreukázaťnaplnenievšetkýchskutočností
potrebných pre riadne priznanie bezdôvodného obohatenia, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia otázky zákazu retroaktivity ohľadne ust. § 37a zákona o vodách.
13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého
žalovaná užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov bez právneho dôvodu od 01.01.2021, potom,
ako uplynula výpovedná lehota po výpovedi predchádzajúcej nájomnej zmluvy zo strany žalovanej.
Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobcovia mali nepochybne vedomosť o ukončení nájmu ku dňu

31.12.2020, preto práve od 01.01.2021 vedeli, že dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu zo strany
žalovanej. Pokiaľ išlo o výšku bezdôvodného obohatenia, v prípade, ak mu predchádzal nájomný
vzťah, bolo namieste vychádzať z dojednaného nájomného, ktoré odzrkadľovalo výšku náhradu za
užívanie v danom mieste a čase. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že s poukazom na prechodné
a záverečné ustanovenia predmetného zákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal

súd prvej inštancie za to, že ust. § 37a nebolo možné aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli
pred 01.10.1995. Pokiaľ by sa nová právna úprava mala vzťahovať aj na právne vzťahy vznikuté do
01.10.1995, zákonodarca by to uviedol v prechodných ustanoveniach, pričom v takom prípade by bolo
zároveň nevyhnutné upraviť, k akému okamihu bolo zriadené vecné bremeno pri stavbách povolených
do 01.10.1995.

14. Podľa odvolacieho súdu žalobcovia sa domáhali predmetného plnenia z titulu bezdôvodného
obohatenia. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na
úkor iného obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný (§ 451 Občianskeho zákonníka). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne

však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú 1) získanie bezdôvodného obohatenia na
strane určitej osoby (obohateného), 2) protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, 3) majetková
ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého), 4) príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Len splnenie
uvedených predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie

získané.
15. Zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/117/2011 zo dňa 28. mája 2012 vyplýva:
„Pre záver o ne/dôvodnosti nároku uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného
obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v §454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny
vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške)
bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinná

súvislosť medzi získanním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy.“ V danom prípade
však výška majetkovej ujmy nebola riadne preukázaná.

16. Odvolací súd konštatuje, že bezdôvodné obohatenie a zmluvné plnenie sú dva rôzne právne
dôvody, na základe ktorých je možné si uplatňovať nárok v spore. Výška nároku pri zmluvnom plnení

vychádza z uzatvorenej zmluvy, konsenzu medzi dvoma zmluvnými stranami. Nemožno vylúčiť, že
uvedená cena môže zodpovedať cene uvedej v už neplatnej zmluve, avšak je potrebné, aby takýto
záver mal náležitú oporu v skutkových zisteniach aj právnych hodnoteniach. Ak ide potom o plnenie,
za ktoré je možné požadovať protihodnotu výlučne v medziach zákonnej regulácie, nemôže výška
náhrady za nadobudnuté obohatenie podľa § 458 Občianskeho zákonníka presiahnuť čiastku zákonnou
úpravou pripustenú ako maximálnu výšku plnenia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Obdo 45/2020).

Vzhľadom na uvedené potom nebola táto otázka správne posúdená.
17. Pokiaľ ide o závery súdu prvej inštancie týkajúce sa toho, že s poukazom na prechodné
a záverečné ustanovenia zákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal za to, že
ust. § 37a nebolo možné aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.10.1995, odvolací súd
vyhodnotil tieto závery ako predčasné, a preto nesprávne. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,

že predmetné závery súdu prvej inštancie nijako nereflektujú na závery obsiahnuté v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR 2Obdo/51/2022, ktorý na dovolaciu otázku, či možno založiť verejnoprávne
vecné bremeno k vodohospodárskej líniovej stavbe na základe analogickej aplikácie v právnej úprave
vecného bremena bez výslovnej zákonnej úpravy, uviedol, že „ide o otázku hypotetickú, ktorá nie
je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Dôvodom pre rozhodnutie vo veci samej nebolo

vyriešenie žalobcom sformulovanej právnej otázky, nakoľko tak ako súd prvej inštancie, tak ani súd
odvolací nezaložili verejnoprávne vecné bremeno k spornej stavbe, resp. žiaden z konajúcich súdov
nezaložil verejnoprávne vecné bremeno k líniovej stavbe. Sám odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysvetlil, že pre vec v rozhodnom čase upravoval majetkovoprávne vyporiadanie súvisiace
s užívaním stavby na cudzom pozemku len § 37 ods. 2 a 4 zákona č. 138/1973 Zb., a to tak, že bolo

možné nehnuteľnosť vyvlastniť, ak sa ju nepodarilo získať dohodou, teda zákon neupravoval zriadenie
zákonného vecného bremena, resp. takáto právna úprava v čase vydania predmetného rozhodnutia
o zriadení stavby absentovala. Práve z dôvodu potreby posúdenia prípadného práva na náhradu za
zriadenie stavby na pozemku žalobcu a z dôvodu absentujúcej právnej úpravy odvolací súd vychádzajúc
z čl. 11 ods. 4 Listiny a § 20 ods. 4 Ústavy SR pristúpil k posúdeniu prípadného nároku vlastníka

nehnuteľnosti za obmedzenie užívania primerane podľa inštitútu, ktorý je svojím charakterom najbližší,
teda vecnému bremenu. Nevyhnutným predpokladom k tomu, aby súd mohol rozhodnúť o tom, či vôbec
a pokiaľ áno, tak aká konkrétna náhrada žalobcovi za ním tvrdené obmedzenie jeho vlastníckeho práva
patrí, je vyhodnotenie právneho vzťahu, aký vznikol medzi subjektami, resp. prioritne zistenie existencie
právneho titulu, na základe ktorého v minulosti právny predchodca žalovaného užíval pozemky žalobcu,

prípadne jeho právnych predchodcov. A v zápätí súd môže pristúpiť k ustáleniu potencionálnej náhrady,
kedy zisťuje, či vlastníkovi prislúcha vôbec nejaká náhrada, či je jednorazová, prípadne opakovaná
a aká je jej výška. Použitie analógie inštitútu zákonného vecného bremena predstavuje v súdenej veci
spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve iných osôb,
na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu. Dovolací súd

v tejto súvislosti konštatuje, že základným východiskom pre priznanie, resp. nepriznanie náhrady za
obmedzenievlastníckehoprávajeprávnakvalifikáciavzťahumedzivlastníkomnehnuteľnosti–pozemku
a vlastníkom cudzej stavby, ktorá na tomto pozemku stojí. V predmetnej veci dospel odvolací súd
k záveru, že v súdenej veci platná právna úprava takýto druh stavu nijako špeciálne neupravovala,
následnepretopristúpilkpoužitiuanalógieinštitútunajviaczodpovedajúcemusvojoupovahou,obsahom

a účelom vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom cudzej stavby, a to inštitútu vecného
bremena. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že odvolací súd nijako verejnoprávne vecné bremeno
k vodohospodárskej línikovej stavbe nezaložil, iba zvolil analogické použitie pre vec najbližšiemu,
teda inštitútu zákonného vecného bremena na preklenutie absentujúcej právnej úpravy náhrady za
užívanie pozemku, ergo pre rozhodnutie vo veci nebola dovolateľom formulovaná otázka kľúčová,

resp. jej riešenie by ostalo bez významu pre rozhodnutie vo veci predmetného konania“. Okrem toho
odvolací súd poukazuje i na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015,
3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 (R 73/2016) a 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorých bola daná
odpoveď na otázku, či vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba,má nárok na jednorazovú náhradu vopred za celé obdobie trvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva
alebo na náhradu opakovanú, pričom z uvedených rozhodnutí vyplýva, že nárok na finančnú náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva v prípade zákonného vecného bremena má formu jednorazovej

náhrady.
18. Okrem toho odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 407/2023, zo záverov ktorého vyplýva, že „...v danom prípade, a to aj v obdobných prípadoch,
dochádza k uplatňovaniu nárokov súvisiacich so zásahmi do vlastníckeho práva v čase socializmu,
kde vlastnícke právo bolo menej rešpektované a chránené, ako je tomu po roku 1989, resp. 1983, keď

prišlo k podstatným zmenám v právnej úprave týkajúcej sa vlastníckeho práva (opätovne zavedenie
inštitútu vydržaniai a podobne). Potreba nájsť spravodlivé riešenia neznamená, že je spravodlivé
ponechať riešenie týchto vzťahov nanútením riešenia navrhnutého žalobou obmedzeného vlastníka
ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ súd rozhodne o charaktere nároku, trvale
riešiaceho vzťahu medzi vlastníkom veci (nehnuteľnosti zaťažujúcej) obmedzujúcej iného vlastníka na
základe analógie využitím do úvahy prichádzajúceho zákonného inštitútu, nie je možné považovať

takéto posúdenie nároku vyplývajúceho z obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré má trvalý charakter, za
nemajúce zákonný podklad, a preto za protiústavné. Naopak, riešenie, ktoré zvolili súdy aj v prípade
sťažovateľky, možno považovať za najšetrnejšie a trvalé riešenie vzťahov vzniknutých v minulosti
z hľadiska núteného obmedzenia vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľkou
navrhnuté riešenie v podobe cyklicky opakovaného návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa

nejavíakospravodlivéužajvzhľadomnaskutkovéokolnostiveci,keďsťažovateľkavčasenadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pri bežnej opatrnosti mohla a mala vedieť o takomto obmedzení
vlastníckeho práva, pričom existencia tohto obmedzenia sa v prípade prevodu vlastníckeho práva mala
odraziť aj v nadobúdacej cene. Vzhľadom na charakter žalobou uplatnených majetkových nárokov, ktoré
podliehajú premlčaniu, si mala tieto uplatniť včas v rámci plynutia premlčacej doby“.

19. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm.
b), c) CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
20. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec prejednať a rozhodnúť o žalobnom návrhu žalobcov tak,
že opätovne nariadi pojednávanie vo veci samej a na základe vykonaného dokazovania rozhodne vo

veci samej. Pritom zdôvodní, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal
a ako ich skutkovo a právne vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia
nevyplývalajednostrannosť,aanitakáaplikáciapríslušnýchustanovenívšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
21. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o práve na náhradu

trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.
22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline dňa 27. januára 2026
JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu