Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/59/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4421200896
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4421200896.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., narodená XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, D., v konaní zastúpenej advokátkou JUDr. Soňou Soboňovou, so sídlom
Podzámska 8330/32, Nové Zámky, proti povinnému z výživného v rade I.: E. B., narodený XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. XXXX/XXX, F. a povinnému z výživného v rade II.: G. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale

bytom H. XXXX/XX, I. J. K., v konaní obaja zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Vajliková,
s.r.o., so sídlom: Ul. biskupa Királya 6, Komárno, IČO: 47 251 395, v konaní o určení vyživovacej
povinnosti, o odvolaní oboch povinných z výživného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky, č.
k. 11Pc/4/2021-709 zo dňa 19.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie a výrokom II. o trovách
konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.

2. Rozhodol tak o návrhu navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby súd prvej inštancie určil vyživovaciu
povinnosť detí (povinným z výživného v I. a v II. rade) k rodičovi (navrhovateľke). V priebehu konania

navrhovateľka, podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.12.2024, vzala návrh v celom rozsahu
späť, čo odôvodnila tým, že prebiehajúci spor je pre ňu extrémne psychicky náročný a negatívne vplýva
na jej už aj tak zlý zdravotný stav. Okrem toho uviedla, že konanie je pre ňu zároveň finančne zaťažujúce
a nedokáže naďalej pokrývať jeho náklady.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 29 ods. 1 a ods. 3 zákona

č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) a uviedol, že vzhľadom na písomné
vyjadrenie navrhovateľky, nevyjadrený nesúhlas so zastavením konania zo strany povinných na výživné
a citované ustanovenia CMP rozhodol tak, že konanie zastavil.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov
nárok na ich náhradu nepriznal.

5. Uznesenie súdu prvej inštancie napadli riadnym a včasným odvolaním obaja povinní z výživného z
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a ust. § 62 ods. 1 CMP, považujúc ho za nespĺňajúce základné atribúty zásad
spravodlivého konania. Poukázali na ust. § 220 CSP, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.
ÚS 383/06, II. ÚS 85/06, IV. ÚS 115/03 a obsah článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedli,

že v prejednávanej veci súd prvej inštancie dvakrát rozhodol, pričom obe rozhodnutia boli na základe
ich odvolania vrátené na doplnenie dokazovania aj s výhradou odvolacieho súdu proti postupu súduprvej inštancie, ktorý nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, keď súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie v intenciách zrušujúcich uznesení. Namietali, že navrhovateľka doručila súdu späťvzatie
návrhu so žiadosťou o zastavenie konania po tom, ako odvolací súd druhýkrát zrušil rozhodnutie súdu

prvej inštancie a uložil mu pokyn na zabezpečenie dôkazov potrebných pre rozhodnutie. Dodali, že
im späťvzatie návrhu navrhovateľky súd prvej inštancie doručil na prípadné vyjadrenie, čo aj učinili,
s tým, že vo vyjadrení zo dňa 19.12.2024 vyslovili nesúhlas so zastavením konania a uviedli citáciu
zmieneného vyjadrenia. Poukázali na skutočnosť, že predmetné vyjadrenie doručili súdu prvej inštancie
elektronicky dňa 19.12.2024 o 9:47 hod.. Následne, po doručení predmetného vyjadrenia, súd prvej

inštancie vo veci v ten istý deň rozhodol napadnutým uznesením, ktorým zastavil konanie a nepriznal
žiadnej strane náhradu trov konania. Zdôraznili, že napadnuté uznesenie bolo vydané neskôr, čoho
dôkazom je podpis uznesenia konajúcou sudkyňou v čase o 10:33 hod.. Dodali, že pokiaľ súd v bode
5 napadnutého uznesenia uviedol, že sa ku späťvzatiu návrhu nevyjadrili, uvedené nie je pravdou.
Namietali šikanózny prístup súdu prvej inštancie, keď v celom konaní odmietol vykonať dokazovanie v
zmysle ich návrhu, hoci na nutnosť vykonania dokazovania upozorňoval aj odvolací súd a sú názoru,

že pokiaľ by súd riadne v konaní pokračoval, vyšli by najavo nimi uvádzané skutočnosti, a to, že
navrhovateľka klame. Podotkli, že už len samotné jej tvrdenie, že prenechala bez odplaty nehnuteľnosť
ostatným dedičom preukazuje, že nemohla byť odkázaná na ich výživu. Uvedené dedičské rozhodnutie
však nemohli vidieť, keďže ho súd prvej inštancie opakovane odmietol pripojiť a oboznámiť. Namietali
strohé odôvodenie a poučenie napadnutého uznesenia. Vyjadrili domnienku, že súd po doručení ich

vyjadrenia a nesúhlasu so zastavením konania, rozhodol rýchlo, a snažil sa navodiť dojem, že nemal
vedomosť o danom vyjadrení. Odôvodnenie považujú za nedostatočné, keď súd prvej inštancie ako
dôvod zastavenia konania vzhliadol len údajné nevyjadrenie, čo je v rozpore s vyjadrením zo dňa
19.12.2024. Vzhľadom na uvedené majú za to, že sú naplnené zákonné znaky na zmenu rozhodnutia
súdu prvej inštancie.

Odvolaciemu súdu navrhli, aby po oboznámení sa so skutkovým stavom a s obsahom odvolania,
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na nové dokazovanie a
rozhodnutie vo veci samej. Uplatnili si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V prípade, ak odvolací súd vzhliadne dôvody na zastavenie konania a rozhodnutie v časti výroku I.
potvrdí, uplatňujú si trovy konania v sume 3.722,85,- Eur, ktoré im vznikli v konaní, a to najmä s

poukazom na skutočnosť, že návrh navrhovateľky od začiatku považovali za nedôvodný. Mali za to,
že trovy konania, ktoré im vznikli zavinila navrhovateľka. Žiadali, aby odvolací súd v časti výroku II.
napadnutéuzneseniezmeniltak,ženavrhovateľkajeimpovinnáuhradiťtrovykonaniavsume3.722,85,-
Eur k rukám ich právnej zástupkyne, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

6. K odvolaniu povinných z výživného (ďalej len „odvolatelia“) sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla,
že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a zákonné. Odvolanie
odvolateľov považovala za nedôvodné a účelové. Mala za to, že tvrdenia odvolateľov v ich odvolaní
zavádzajúcim spôsobom interpretujú procesný vývoj konania, pričom selektívne vyzdvihujú skutočnosti,
ktoré sú v ich prospech a ignorujú tie, ktoré svedčia proti nim. Tvrdenia odvolateľov prezentované

v odvolaní považuje za tendenčné, nepravdivé alebo zavádzajúce. Uviedla, že tvrdenia odvolateľov
o účelovom späťvzatí návrhu, ktoré malo zabrániť vykonaniu ďalšieho dokazovania sú absolútne
nepodložené a zavádzajúce, a to aj s ohľadom na fakt, že navrhovateľka v predmetnom konaní od roku
2021 opakovane aktívne predkladala dôkazy o svojej finančnej situácii a zdravotnom stave. Poukázala
na to, že späťvzatie návrhu obsahuje konkrétne, relevantné a objektívne dôvody, pre ktoré sa rozhodla

pristúpiť k takémuto kroku. Opätovne na tieto dôvody poukázala, a to na jej zdravotné dôvody ako aj
skutočnosť, že je zdravotne ťažko postihnutá s doprovodom, dlhodobo riešená na psychiatrii. Znamená
to, že pokračovanie v konaní by ju nadmerne psychicky zaťažovalo. Okrem toho k takémuto konaniu
ju viedli aj finančné dôvody (nemá dostatočné finančné prostriedky na ďalšie vedenie konania, keďže
jej jediným príjmom je invalidný dôchodok) a na procesné vyčerpanie (konanie prebieha od roku 2021

a ocitla sa v situácii, kedy jeho ďalšie pokračovanie je pre ňu psychicky neúnosné). Ďalej uviedla, že
samotná skutočnosť, že odvolací súd dvakrát zrušil rozhodnutie prvoinštančného súdu a vrátil mu vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie neznamená, že návrh bol od začiatku neopodstatnený, ale že
bolo potrebné doplniť dokazovanie. Rozhodnutia súdu prvej inštancie dvakrát konštatovali existenciu
vyživovacej povinnosti odvolateľov voči navrhovateľke, pričom i keď neboli právoplatné, bolo z nich

zrejmé, že súd mal za preukázané, že navrhovateľka je na plnenie od odvolateľov odkázaná a že jej
zdravotný a finančný stav jej neumožňuje zabezpečiť si výživu vlastnými silami. Dodala, že napriek tomu,
že odvolatelia v priebehu konania opakovane tvrdili, že si svoj návrh vymyslela so zámerom obohatiť sa
na ich úkor ani v jednom štádiu konania nepreukázali, že by ona ako navrhovateľka nebola v objektívnenepriaznivej finančne situácii. V odvolaní však opätovne používajú túto argumentáciu, čím preukazujú
snahu ovplyvniť rozhodnutie súdu nepravdivými a zavádzajúcimi tvrdeniami.
K oneskorenému vyjadreniu odvolateľov k späťvzatiu jej návrhu uviedla, že im zo strany súdu prvej

inštancie bola dňa 10.12.2024 doručená žiadosť o vyjadrenie sa k späťvzatiu návrhu, v ktorej ich súd
explicitne vyzval, aby sa k nemu vyjadrili obratom, čo z hľadiska gramatického výkladu znamená bez
zbytočného odkladu. Napriek tomu ich právna zástupkyňa vyjadrenie doručila súdu až dňa 19.12.2024,
teda až po 9 dňoch odo dňa obdržania výzvy súdu, čo nepochybne nespĺňa súdom stanovenú povinnosť
vyjadrenia sa obratom. Podotkla, že požiadavka na vyjadrenie sa „obratom“ je v civilnom procese

interpretovaná ako okamžitá reakcia bez zbytočného odkladu, pričom za reakciu obratom nemožno
považovať ich odpoveď až po takmer 2 týždňoch. Mala za to, že súd nemal povinnosť čakať na ich
oneskorenú reakciu, pričom postupoval správne, keď konanie zastavil s tým, že zároveň poukázal na
tú skutočnosť, že odvolatelia svoj nesúhlas so späťvzatím nevyjadrili. Keďže nereagovali včas, ich
argumentáciu spočívajúcu v tom, že súd mal povinnosť prihliadnuť na ich nesúhlasné stanovisko, je
potrebné opätovne vyhodnotiť ako tendenčnú a neopodstatnenú. Uviedla, že za to, že oneskorené

podanie vyjadrenia k späťvzatiu návrhu je výlučne na ich ťarchu, a preto nemôžu tvrdiť, že súd
ich stanovisko ignoroval, nakoľko oni sami spôsobili situáciu, že súd na ich podanie neprihliadol.
Dodala, že takéto konanie účastníkov konania je možné vyhodnotiť ako učebnicový príklad procesného
obštrukcionizmu, keď účastníci najprv neuplatňujú svoje procesné práva riadne a včas a potom sa
sťažujú, že im súd údajne odňal právo na vyjadrenie. Zdôraznila, že prvoinštančný súd vydal uznesenie

dňa 19.12.2024, tzn. v ten istý deň, kedy účastníci doručili svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu súdu,
dokonca, v zmysle odvolania, časový odstup medzi podaním ich vyjadrenia a podpisom napadnutého
uznesenia bol len 46 minút. Z uvedeného je možné celkom zjavne vyvodiť, že uznesenie bolo zo strany
súdu už pripravené a čakalo len na podpis a expedíciu, preto súd prvého stupňa správne neprihliadol na
oneskorene doručené vyjadrenie účastníkov konania, o ktorom možno navyše dôvodne predpokladať,

že do spisu sa dostalo až neskôr, tzn. až po vyhotovení a expedovaní uznesenia.
Ďalej uviedla, že jej nárok na výživné bol nepochybne oprávnený, nakoľko sa nachádzala (a nachádza)
v nepriaznivej životnej situácii, čo v rámci tohto konania aj v dostatočnej miere preukázala. Dodala, že
bola a aj naďalej je odkázaná na finančnú pomoc zo strany svojich detí, avšak vzhľadom na extrémnu
psychickú ako aj zdravotnú záťaž spôsobenú prebiehajúcim súdnym konaním, od svojho riadne

uplatneného nároku po rokoch trvajúceho súdneho sporu upustila. Mala za to, že odvolatelia podaným
odvolaním sledujú iba ten cieľ, aby ju úplne „zničili“ po tom, čo si voči nim dovolila iniciovať konanie o
určenie vyživovacej povinnosti. Podané odvolanie považuje za prejav opovrhovania odvolateľov ňou,
keď je ich matkou, pričom ich postoj je nie len v rozpore s dobrými mravmi ale hraničí s nenávisťou, ktorá
je navyše absolútne nepodložená. Uviedla, že sa o svojich synov celý život príkladne starala, vychovala

ich a dala im všetko, za čo si vyslúžila len to, že jej synovia sa s ňou už 7 rokov vôbec nekontaktujú,
správajú sa akoby neexistovala, dokonca ju ani neupovedomili o narodení vnúčat. Tento postoj
odvolateľov je neprijateľný o to viac, že nemá opodstatnenie – jedinou motiváciou účastníkov konania k
takémuto správaniu je fakt, že podala návrh na rozvod s ich otcom, čo je pre nich ako príslušníkov cirkvi
Jehovovi svedkovia zakázané. Poukázala na paradox, že obaja odvolatelia vykonávajú v rámci cirkvi

zvestovateľskúslužbu,kdeľuďomprednášajúotom,akosamajúksebesprávaťrodičiaadetinavzájom,
sami však tieto svoje posolstvá nedodržiavajú. Uviedla, že ako zúfalá chorá osoba sa obrátila na svoje
deti s dôverou, že jej v rokoch staroby a zdravotných ťažkostí pomôžu, namiesto toho sa dočkala len
odvrhnutia a správania, ktoré subjektívne pociťuje ako hraničiace s týraním.
Namietala tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého im prináleží náhrada trov, keďže konanie bolo zastavené

na základe späťvzatia jej návrhu, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou,
a preto je potrebné ho v celosti odmietnuť. Poukázala na ust. § 52 CMP a mala tiež za to, že súd
prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom, keď konštatoval, že v danom prípade nie je dôvod
na priznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov konania. Osobitné dôvody, ktoré by mohli
odôvodniť priznanie náhrady trov konania, musí preukázať ten účastník konania, ktorý sa priznania

tohto nároku domáha. V tomto prípade však odvolatelia nepreukázali žiadne relevantné dôvody, ktoré
by zakladali ich nárok na náhradu trov, práve naopak, procesné okolnosti svedčia o tom, že to bola práve
ona ako navrhovateľka, ktorá bola následkom dlhodobého a psychicky náročného súdneho konania
vystavená neprimeranému tlaku, ktorý ju viedol až k jej rozhodnutiu vziať návrh späť. Uviedla, že ak by
v prejednávanej veci existoval nárok na náhradu trov konania, v súlade s ust. § 52 CMP by bolo trovy

nutné priznať práve jej, v nijakom prípade však nie odvolateľom. Zdôraznila, že je invalidná dôchodkyňa
bez akýchkoľvek iných príjmov okrem invalidného dôchodku, pričom už samotné vedenie konania pre ňu
predstavovalo značnú psychickú a finančnú záťaž. Zastavenie konania nebolo výsledkom jej účelového
správania, ale nevyhnutným krokom vyplývajúcim z jej nepriaznivého zdravotného a finančného stavu.Dodala, že ust. § 52 CMP chráni slabšiu stranu sporu, pričom jeho účelom je predchádzať tomu, aby
boli osoby v zraniteľnom postavení, akým je v tomto prípade ona, vystavené ďalšiemu finančnému
zaťaženiu na základe procesných úkonov, ktoré vykonali zo závažných dôvodov. Priznanie náhrady

trov konania odvolateľom by znamenalo jej neprimerané ekonomické ohrozenie, ktoré si už v dôsledku
svojho zdravotného stavu nemôže dovoliť akékoľvek ďalšie výdavky spojené so súdnym sporom, čo
bolo v konečnom dôsledku jedným z dôvodom späťvzatia samotného návrhu. Zdôraznila, že právne
služby pôvodným právnym zástupcom odvolateľov, G. D., im boli poskytované pro bono, nakoľko
sa jednalo o ich rodinného príslušníka, ktorú skutočnosť právny zástupca aj deklaroval na jednom

zpojednávaní,avšakajnapriektomusiodvolateliauplatňujúnáhradutrovajzaprávneslužbyposkytnuté
menovaným. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/14/2017 a
sp. zn. 5Cdo/143/2018. Záverom dodala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov
konania je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zároveň reflektuje na zásady
spravodlivosti a ochrany slabšej strany v súdnych sporoch.
Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil

a jej ako navrhovateľke priznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 55 CMP.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkmi konania (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357

písm. d) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na
prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§
67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie odvolateľov
je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je určenie vyživovacej povinnosti deťom ako

povinným z výživného v rade k rodičovi (navrhovateľke) na základe jej návrhu, ktorý podaním doručeným
súdu prvej inštancie dňa 02.12.2024 v celom rozsahu zobrala späť.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
odvolateľov ako aj s poukazom na obsah napadnutého uznesenia bolo posúdiť, či súd prvej inštancie

rozhodol správne, keď konanie o určenie vyživovacej povinnosti detí k rodičovi zastavil a či súd prvej
inštancie správne rozhodol o trovách konania.

10. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 29 ods. 1 CMP, navrhovateľ môže počas konania zobrať návrh na začatie konania späť, a to
celkom alebo sčasti. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti,
súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa § 29 ods. 3 CMP, súd konanie nezastaví, ak niektorý z účastníkov so späťvzatím návrhu z vážnych
dôvodov nesúhlasí.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

11. V prejednávanej veci sa vedie konanie o určenie vyživovacej povinnosti detí k rodičovi (matke), ktoré
konanie je v zmysle ust. § 155 CMP možné začať len na návrh, a teda je striktne ovládané dispozičným
princípom. Skutočnosť, že konanie možno začať len na návrh, sa prejavuje i v ďalších dispozičnýchúkonoch, ktoré sú charakteristické pre civilný proces. Navrhovateľ môže na základe svojho dispozičného
práva, a to aj bez uvedenia dôvodu, vziať svoj návrh na začatie konania späť, pričom späťvzatie návrhu
ako procesný úkon navrhovateľa je prejavom jeho autonómnej vôle, s ktorým procesné normy spájajú

následok, ktorým je ukončenie súdneho konania. Späťvzatie návrhu je teda dispozitívny procesný úkon
navrhovateľa, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho nároku celkom alebo v
určenej časti netrvá a nemá o uvedené záujem, a je zároveň uzrozumený s tým, že o jeho návrhu alebo
časti jeho návrhu nebude súdom meritórne rozhodnuté.

12. Späťvzatie návrhu na začatie konania ako prejav dispozičnej zásady teda platí v istej, hoc i
modifikovanej podobe, aj v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku. Najmä v prípadoch,
v ktorých možno konanie začať len na základe návrhu, nemôže byť navrhovateľ nútený v tomto konaní
proti jeho vôli naďalej pokračovať, a teda na základe jeho vlastného procesného úkonu, po splnení
zákonných podmienok, dôjde k zastaveniu konania, bez meritórneho rozhodnutia v prejednávanej
veci. Pretože späťvzatie návrhu môže byť v rozpore s oprávnenými záujmami ostatných účastníkov

konania na dokončenie konania meritórnym rozhodnutím, majú zásadne právo vyjadriť nesúhlas s
týmto navrhovateľovým procesným úkonom. Ostatní účastníci konania teda môžu zastaveniu konania v
dôsledku procesného úkonu navrhovateľa (späťvzatia návrhu) zabrániť tým, že sa vyjadria, že s daným
úkonom navrhovateľa z vážnych dôvodov nesúhlasia.

13. Pred rozhodnutím súdu o späťvzatí návrhu podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení CMP
musí súd rešpektovať procesné oprávnenie ostatných účastníkov. So zreteľom na ne musí vytvoriť
procesnú možnosť, aby sa ostatní účastníci vyjadrili k predmetnému procesnému úkonu navrhovateľa a
vo vyjadrení prípadne vyslovili svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu. Len za predpokladu, že súd takúto
možnosť vytvoril (teda po získaní stanoviska ostatných účastníkov konania), môže pristúpiť k posúdeniu,

či sa prípadný nesúhlas so späťvzatím návrhu zakladá na takých dôvodoch, ktoré možno v zmysle
ustanovenia § 29 ods. 3 CMP považovať za vážne, a v dôsledku ktorých nepristúpi k zastaveniu konania.
V danom prípade súd musí túto procesnú možnosť vytvoriť ostatným účastníkom vždy, teda aj vtedy, ak
by so zreteľom na dovtedajší priebeh a výsledky konania bolo možné predpokladať, že ostatní účastníci
sakspäťvzatiunávrhubuďvôbecnevyjadria,alebosasícevyjadria,aleniminamietanýdôvodnesúhlasu

so späťvzatím návrhu pravdepodobne nebude možné považovať za vážny.
Ak súd takto nepostupuje, odníma ostatným účastníkom právo im priznané procesným predpisom a
tým aj možnosť konať pred súdom. Súd totiž až po získaní stanoviska ostatných účastníkov konania
k späťvzatiu návrhu môže posúdiť, či sa ich prípadný nesúhlas so späťvzatím návrhu zakladá na
takýchdôvodoch,ktorémožnopovažovaťzavážneaodôvodňujúcenezastaveniekonania.Nedodržanie

uvedeného postupu má za následok procesnú vadu konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

14. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „vážne dôvody“, zákon túto otázku nerieši, preto je potrebné
vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho
úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na

zreteľ jednotlivé dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi
účastníkmi konania a dopad na postavenie účastníkov konania s prihliadnutím na mieru ohrozenia
ich práv a právom chránených záujmov. Či v danom prípade dôvody uvádzané účastníkmi konania
podporujúce ich nesúhlas so späťvzatím návrhu dosahujú intenzitu zákonom predpokladaných vážnych
dôvodov posúdi až súd pri rozhodovaní o späťvzatí návrhu podľa individuálnych okolností konkrétneho

prípadu. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že niektorý z účastníkov so späťvzatím nesúhlasil z vážnych
dôvodov, rozhodne tak, že späťvzatie návrhu na zastavenie konania nepripustí. V opačnom prípade
uznesením rozhodne o zastavení konania, pričom nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania sa konanie končí. Toto rozhodnutie však nezakladá prekážku res iudicata.

15. Odvolací súd mal z obsahu spisu za preukázané, že navrhovateľka podaním doručeným súdu prvej
inštancie dňa 02.12.2024 svoj návrh na určenie vyživovacej povinnosti voči svojim dvom synom ako
povinným z vyživovacej povinnosti zobrala v celom rozsahu späť. Navrhovateľka späťvzatie návrhu
odôvodnila tým, že prebiehajúci spor je pre ňu extrémne psychicky náročný a negatívne vplýva na jej
už aj tak zlý zdravotný stav, pričom konanie je pre ňu zároveň finančne zaťažujúce a nedokáže naďalej

pokrývať jeho náklady.
Súd prvej inštancie dňa 10.12.2024 doručil späťvzatie návrhu navrhovateľky právnej zástupkyni oboch
povinných z vyživovacej povinnosti spolu so žiadosťou, aby obratom písomne oznámili súdu, či so
späťvzatím návrhu súhlasia.Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že vyjadrenie oboch povinných z vyživovacej povinnosti bolo doručené
súdu prvej inštancie prostredníctvom ich právnej zástupkyne elektronicky dňa 19.12.2025 o 9:48 hod..
Vo vyjadrení uviedli, že so zastavením konania nesúhlasia, podrobne uviedli dôvody svojho nesúhlasu

a navrhli, aby súd vo veci konal a meritórne rozhodol tak, že návrh navrhovateľky zamietne. Súčasne si
uplatnili nárok na náhradu trov konania. V prípade, ak by súd napriek ich nesúhlasu späťvzatiu návrhu
navrhovateľky vyhovel, uplatnili si nárok na náhradu trov konania v sume 3.391,80,- Eur.

16. Z obsahu spisu je evidentné, že súd prvej inštancie síce umožnil účastníkom konania – obom

povinným vyjadriť sa k procesnému úkonu navrhovateľky (späťvzatiu návrhu) a vo vyjadrení prípadne
vysloviť ich nesúhlas so späťvzatím návrhu navrhovateľky, keď právnej zástupkyni menovaných dňa
10.12.2024 doručil späťvzatie návrhu navrhovateľky spolu so žiadosťou o doručenie písomného
oznámenia, či so späťvzatím návrhu súhlasia, avšak následne na vyjadrenie menovaných účastníkov
konania doručeného prostredníctvom ich právnej zástupkyne dňa 19.12.2025 o 9:48 hod., v ktorom
explicitne vyjadrili svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu, už neprihliadal. Súd prvej inštancie teda

rezignoval na svoju povinnosť zaoberať sa obsahom zmieneného vyjadrenia, i napriek tomu, že bolo
doručené elektronickou formou dňa 19.12.2025 o 9:48 hod., čo síce zodpovedá relatívne krátkemu
časovému horizontu pred autorizovaním a expedovaním napadnutého uznesenia zo strany zákonnej
sudkyne súdu prvej inštancie, ktoré bolo realizované v totožný deň 19.12.2025 o 10:33 hod., avšak
uvedená skutočnosť nie je spôsobilá zbaviť konajúci súd povinnosti sa skôr doručeným podaním

účastníkov konania zaoberať a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s ním i náležite vysporiadať. Súd
prvej inštancie však uvedené opomenul, s predmetným vyjadrením a dôvodmi nesúhlasu účastníkov
konania so späťvzatím návrhu navrhovateľky v ňom obsiahnutých sa nijakým spôsobom nezaoberal
a nevysporiadal, a napadnutým uznesením rozhodol o zastavení konania, pričom v odôvodnení
svojho rozhodnutia konštatoval, že povinní z výživného nesúhlas so zastavením konania nevyjadrili.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie predmetné vyjadrenie účastníkov konania v súdnom
spise žurnalizoval až na č. l. 713 (napadnuté uznesenie sa nachádza na č. l. 709 súdneho spisu),
odvolaciemu súdu sa javí, že sa týmto administratívnym postupom pokúšal navodiť dojem, že pri vydaní
napadnutého uznesenia o doručení daného podania účastníkov konania nemal vedomosť. Uvedené sa
však odvolaciemu súdu vzhľadom na elektronizáciu súdnej agendy a s tým súvisiace evidovanie podaní

prostredníctvom na to určeného softvéru -súdneho manažmentu, javí ako veľmi málo pravdepodobné.
Uvedeným postupom súd prvej inštancie znemožnil povinným z výživného realizáciu ich práva
priznaného procesným predpisom a tým aj možnosť konať pred súdom. Napadnuté uznesenie, ktorým
súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania bolo zaťažené procesnou vadou, v dôsledku čoho je
potrebné považovať odvolanie odvolateľov je dôvodné.

17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods.
1 písm. b) v spojení s ust. § 391 ods. 1 CSP zrušil v napadnutom výroku I. o zastavení konania, vrátane
závislého výroku II. o náhrade trov konania, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

18. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu po vrátení veci túto opätovne
prejedná za súčasného dodržania vyššie opísaného postupu, čím odstráni procesné pochybenie,
ktorého nedostatok spôsobil nutnosť zrušenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, teda
opätovne rozhodne o späťvzatí návrhu navrhovateľky a vezme v úvahu i vyjadrenie oboch povinných

z vyživovacej povinnosti doručené súdu dňa 19.12.2024, v ktorom deklarovali nesúhlas so späťvzatím
návrhu. S obsahom tohto ich vyjadrenia sa súd prvej inštancie vo svojom novom rozhodnutí náležite
vysporiada, najmä dôkladne posúdi, či dôvody uvádzané účastníkmi konania, na základe ktorých
nesúhlasia so späťvzatím návrhu, možno považovať za vážne. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie
náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodní a v zmysle ust. § 369 ods. 3 CSP rozhodne aj o

nároku na náhradu trov tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).