Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115218678
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6115218678.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Branislava Krála, v spore
žalobcu Poľnohospodárske družstvo Badín, Badín, Družstevná 73, IČO: 31 622 500, zastúpenému
Advokátska kancelária Krnáč, s. r. o., Banská Bystrica, Horná 65A, IČO: 47 232 293, proti žalovaným
1/ D. Y., narodenej XX. B. XXXX, Y., H. XXX, zastúpenej JUDr. Petrom Dlhopolčekom ml., advokátom,
Banská Bystrica, Horná 51, 2/ G. Y., narodeného XX. G. XXXX, Y., H. XXX, zastúpeného JUDr. Petrom
Dlhopolčekom st., advokátom Banská Bystrica, Horná 51, o zriadenie vecného bremena, vedenom na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/350/2015, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. februára 2022 sp. zn. 14Co/52/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobca má proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k.
8C/350/2015 - 565 zo 16. 09. 2020 výrokom I. zriadil vecné bremeno v prospech vlastníka stavby -
vodojemu, ktorý vodojem sa nachádza na parcele registra „C“ parcelné číslo 263/2 a parcelné číslo XXX/
X, katastrálne územie Y., spočívajúce v práve cesty cez priľahlé pozemky:

- parcely registra „C“ parcelné číslo XXX/XX, záhrady o výmere 2185 m2, zapísanej na liste vlastníctva
č. XXXX, katastrálne územie Y., obec Y., okres Banská Bystrica,

- parcely registra „C“ parcelné číslo XXX/X, záhrady, o výmere 4604 m2, zapísanej na liste vlastníctva
č. XXX, katastrálne územie Y., A. Y., okres Banská Bystrica,

- parcely registra „C“ parcelné číslo XXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 797 m2, zapísanej
na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Y., A. Y., okres Banská Bystrica, a to v rozsahu
vymedzenom v dieloch 1, 2 a 3 Geometrického plánu č. 32027788-04/20 na vyznačenie vecného
bremena na priznanie práva prechodu a prejazdu cez pozemky p. č. XXX/X, XXX/XX N. XXX zo
dňa 31. 01. 2020, ktorý vyhotovil G. H. - Geoplán a úradne overila M.. O. W. dňa 18. 02. 2020,
pod číslom 101/2020 tvoriaci prílohu tohto rozsudku, a to pešo, motorovými vozidlami, alebo inými
dopravnými prostriedkami nevyhnutnými pre údržbu a obhospodarovanie stavby - vodojemu v čase

od 8.00 h do 18.00 h podľa vlastného uváženia vlastníka stavby - vodojemu, za účelom údržby alebo
obhospodarovania stavby - vodojemu. Výrokom II. súd vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom III. uložil
žalobcovi povinnosť platiť žalovanej 1/ ako náhradu za zriadenie vecného bremena sumu 250,- Eur
ročne, a to vždy do 31. 01. kalendárneho roka. Výrokom IV. súd žalobcovi povinnosť platiť žalovanému2/ ako náhradu za zriadenie vecného bremena sumu 250,- Eur ročne, a to vždy do 31. 01. kalendárneho
roka. Výrokom V. uložil žalovaným povinnosť nahradiť žalobcom náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia v rozsahu 33,4 %. Výrokom VI. súd priznal znalcovi E.. M.. G. N., I.., s miestom

výkonu činnosti H. XXX/X, P., nárok na znalečné voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100
%. Výrokom VII. súd priznal znalcovi E. D., s miestom výkonu činnosti Z. XXXX/XXX, E. Y., nárok na
znalečné voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100 %.
1.1. Po právnej stránke aplikoval § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 151n ods. 1 Občianskeho
zákonníka , § 151o ods. 1 a 3, § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného

dokazovania súd prvej inštancie s prihliadnutím na právny názor vyslovený Krajským súdom v Banskej
Bystrici, ktorým je konajúci súd prvej inštancie viazaný, dospel k záveru, že žalobe je potrebné sčasti
vyhovieť.Súdmalzadostatočnepreukázané,ževpredmetnomsporejepotrebnézriadiťvecnébremeno
vprospechžalobcunaúkoržalovaných1/,2/,nakoľkoaniodvolacísúdvosvojomodôvodneníuznesenia
č. k. 14Co/16/2018 - 427 zo dňa 24. 04. 2019 nespochybnil rozhodnutie prvoinštančného súdu v tom
zmysle, že v danom spore nie je potrebné zriadiť vecné bremeno. Odvolací súd bol toho názoru, že v

ďalšom priebehu konania bude potrebné doplniť geometrický plán a trasovanie pozemkov. Na základe
pripustenia zmeny petitu žaloby na ostatnom pojednávaní konanom dňa 17. 08. 2020 týmto došlo k
doplneniu I. výroku o geometrický plán, na základe čoho došlo k odstráneniu tohto nedostatku, ktorý bol
pôvodnému rozsudku tamojšieho súdu vyčítaný. Súd nevyhovel žalobcovi v časti týkajúcej sa zriadenia
vecného bremena v povinnosti vlastníka pozemku parcela registra ,,C“ č. XXX/XX, záhrady o výmere

2185 m2, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie Y., A. Y., strpieť údržbu, prevádzkovanie,
opravy, úpravy a užívanie stavby vodojemu, ktorý vodojem sa nachádza na parcele registra ,,C“ č.
XXX/X N. Č.. XXX/X, katastrálne územie Y., nakoľko stavba, ktorá je vo vlastníctve žalobcu (vodojem)
je stavbou oprávnenou, čo konštatoval aj odvolací súd a vecné bremeno na základe dikcie § 135c
ods. 3 OZ je možné zriadiť len pri vyporiadaní neoprávnenej stavby. V týchto súvislostiach zaujal

právny názor i odvolací súd v uznesení zo dňa 24. 04. 2019, konkrétne v bodoch 18., 20. a 22.,
pričom podľa názoru súdu prvej inštancie bolo nadbytočné tieto znova opakovať, a preto na ne v
konkrétnostiach odkázal. K námietkam žalovaných, ktorí tvrdili, že vodojem nie je stavbou a že šachty,
ktoré sú umiestnené na pozemku susediacom s pozemkami žalovaných, sú súčasťou hlavnej veci
(vodojemu), a preto len k šachtám nemôže byť zriadené vecné bremeno, súd uviedol, že v danom

prípade sa pridŕžal svojho predchádzajúceho odôvodnenia, vyplývajúceho z rozsudku, kde detailne
popísal,prečovodojemjestavbouaprečonemožnovyhovieťnámietkežalovaných,ktorítútoskutočnosť
spochybňovali počas celého konania. V čase budovania a kolaudácie vodojemu (05. 12. 1955) nebol
účinný zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a v tom čase
ani neexistoval jednotný právny predpis na úseku stavebníctva s ohľadom na skutočnosť, že predmetom

konania je osobitný druh stavby - vodohospodárske dielo (vodojem, ktorého účelom je zhromaždiť
vodu v akumulačnej nádrži za účelom ďalšieho využitia nahromadenej vody). Pojem stavba v tom
čase nedefinoval ani Občiansky zákonník. Z dokazovania súdu vyplynulo, že vodojem je teda stavbou,
pozostávajúcou z troch častí: akumulačná nádrž, potrubie a šachta, ktorá vedie k Badínskemu potoku.
Neobstojí ani tvrdenie žalovaných, že žalobca sa domáha zriadenia vecného bremena len k súčasti

veci, t. j. len k šachte. Vodojem je jedna stavba, pozostávajúca z viacerých častí, ktoré však nemôžu byť
oddelené bez toho, aby sa tým vec neznehodnotila. Žalobca sa nepochybne domáha zriadenia vecného
bremena k veci - vodojemu. Na základe vykonaného dokazovania bol prvoinštančný súd, ako aj odvolací
súd, toho názoru, že vodojem v súdenej veci je potrebné považovať za stavbu, pričom vykonaným
dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že sa jedná o stavbu riadne skolaudovanú, o čom svedčí

aj kolaudačné rozhodnutie, nachádzajúce sa v obsahu spisového materiálu. Záver okresného súdu o
charaktere vodojemu ako stavby sa aj odvolaciemu súdu javil ako vecne správny a rovnako vecne
správny je aj záver z vykonaného dokazovania, že žalobca dostatočným spôsobom listinnými dôkazmi
preukázal svoje vlastníctvo k predmetnej stavbe. Pokiaľ žalovaní spochybňovali vlastníctvo vodojemu
žalobcom, pretože ako vlastník nie je zapísaný na liste vlastníctva, súd mal z vykonaného dokazovania

za preukázané, že len žalobca (resp. jeho právny predchodca) investoval do stavby vodojemu a tento
majetok vedie aj v inventarizačnej knihe. Z listinného dôkazu „inžiniersko - projektová organizácia
č. 15/011/05/91“ nepochybne vyplýva, že právny predchodca žalobcu bol investorom rekonštrukcie
vodojemu a aj z rozhodnutia Okresného národného výboru v Banskej Bystrici č. výst. - 7360/58 je
nepochybné, že právny predchodca žalobcu požiadal o zvláštne užívanie vody k stavbe močovkovej

závlahy jeho lúk a investoval do tejto výstavby. Je pravdou, že žalobca nie je zapísaný ako vlastník v
katastri nehnuteľností, čo však vychádza zo skutočnosti, že list vlastníctva pre túto nehnuteľnosť nie
je ani založený, čo je však spôsobené aj konaním žalovaných, ktorí znemožňujú žalobcovi prístup k
šachtám a ktorý tak nemôže vykonať ani nevyhnutné geodetické a kartografické činnosti, na základektorých by následne mohol byť založený list vlastníctva. Žiadna iná osoba nebola zistená ako vlastník
vodojemu. Samotné vlastníctvo žalobcu k vodojemu považoval navyše za preukázané i Krajský súd
v Banskej Bystrici ešte v konaní pred prvým rozsudkom prvoinštančného súdu, na čom nič nemenila

nová argumentácia nových právnych zástupcov žalovaných, ktorú predniesli na posledných dvoch
pojednávaniach konaných dňa 08. 07. 2020 a 17. 08. 2020, kde uvádzali, že vodojem bol skolaudovaný
JRD Badín v roku 1955, resp. zhotoviteľom stavby bolo toto družstvo, pričom zaniklo zlúčením s JRD,
SNP Banská Bystrica dňa 13. 02. 1974, na základe čoho mal právny zástupca žalovaného 2/ za to, že
žalobca nie je právnym nástupcom a ani univerzálnym sukcesorom JRD Badín. Na základe vykonaného

dokazovania tak súd konštatoval, že dospel k záveru, že žalobca je vlastníkom stavby - vodojemu a nie
je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku, resp. pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných, preto
žalobca je takým vlastníkom stavby, v prospech ktorého (za splnenia ďalších zákonných podmienok)
možnozriadiťvecnébremenovzmysle§151oods.3Občianskehozákonníka.Pokiaľsatýkadôvodnosti
samotného návrhu žalobcu na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty, ktorú namietali
žalovaní i v podanom odvolaní, aj samotnému odvolaciemu súdu sa takýto návrh javil ako plne

opodstatnený a dôvodný predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že výkon práva, ktorého zriadenia
sa v súčasnosti predmetným žalobným návrhom žalobca domáha, žalobca a jeho právny predchodca
realizovali minimálne od roku 1955, keď bol vodojem vystavaný a skolaudovaný a právo užívania
stavby (vodojemu), ako i právo prechodu k stavbe umiestnenej na pozemku žalovaného 2/, sa tak na
pozemkoch žalovaných 1/, 2/ vykonáva žalobcom a jeho právnym predchodcom už vyše 60 rokov. Súd

prvej inštancie tak dospel k záveru, že je možné zriadiť vecné bremeno, spočívajúce v práve nevyhnutnej
cesty v prospech žalobcu. Na druhej strane však súd zistil, že vzťahy medzi žalobcom a žalovanými
sú vážne narušené a konfliktné, preto súd nezriadil vecné bremeno, spočívajúce v práve prechodu
(cesty) pešo, motorovými vozidlami alebo inými dopravnými prostriedkami v ktorúkoľvek dennú hodinu
podľa uváženia žalobcu, t. j. neobmedzene, ale tak, ako vo svojom predchádzajúcom rozsudku, toto

vecné bremeno obmedzil jednak časom, druhmi vozidiel a účelom tohto vecného bremena, a to tak, že
zriadil vecné bremeno, spočívajúce v práve cesty pešo, motorovými vozidlami, ktorých vlastník stavby
- vodojemu je držiteľom alebo vlastníkom, alebo inými dopravnými prostriedkami nevyhnutnými pre
údržbu a obhospodarovanie stavby - vodojemu v čase od 8.00 h do 18.00 h podľa vlastného uváženia
vlastníka stavby - vodojemu, za účelom údržby alebo obhospodarovania stavby. Súd považoval takto

zriadené vecné bremeno za primerané. Poukázal tiež na dôvody svojho predchádzajúceho rozsudku,
pre ktoré považoval zriadenie vecného bremena za nevyhnutné a zároveň za primerané s ohľadom na
všetky okolnosti (body 32., 34., 36. - 38. rozsudku zo dňa 04. 10. 2017). K výške primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena súd konštatoval, že právo z vedeného bremena, spočívajúce v práve
nevyhnutnej cesty za účelom obhospodarovania stavby - vodojemu nemožno považovať za tak málo

významné a málo zasahujúce do práv žalovaných, aby nebol žalobca povinný zaplatiť žalovaným
náhradu. Súd zvýraznil, že pri úvahe o primeranej náhrade nie je viazaný návrhom, pričom nie je
vylúčená jednorazová peňažná náhrada, ani poskytovanie opakujúceho sa peňažného plnenia. Súd tak
uložil žalobcovi povinnosť pravidelne (ročne) opakujúcu náhradu za zriadené vecné bremeno vo výške
250,- Eur jednak v prospech žalovanej 1/. ako aj v prospech žalovaného v 2/, ktorá náhrada je splatná

vždy do 31. 01. daného kalendárneho roka. V tejto otázke súd vzal do úvahy i intencie dané Krajským
súdom v Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení. Záverom súd prvej inštancie uviedol, reagujúc na
tvrdenia žalovaných vo vzťahu k pochybnostiam o vlastníckom práve žalobcu k stavbe - vodojemu,
ktorá je predmetom tohto konania, že takýto spor v podstate neexistoval, keď okrem predchádzajúceho
rozsudku prvoinštančného súdu i odvolací súd jednoznačne konštatoval, že vlastníctvo žalobcu je

nesporné, je preukázané.

1.2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, pričom
priznal strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci. Súd mal preukázané, že žalobca bol
úspešný v pomere 2/3 z celkového úspechu, pričom žalovaní boli úspešní v pomere 1/3. Na základe

uvedeného súd bral navrhované tri žalobné výroky, resp. návrhy, ako 100 %, žalobca bol úspešný v
66,7 %, žalovaní boli úspešní v 33,3 %, keďže boli úspešní v jednom výroku z troch výrokov v plnom
rozsahu a následne súd odpočítal nárok na náhradu trov konania, v ktorej boli žalovaní úspešní (33,3
%) od nároku na náhradu trov konania, v ktorej bol úspešný žalobca (66,7 %), a preto žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,4 %.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. februára 2022 sp. zn.
14Co/52/2021prvým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v výrokoch I., II. IV. potvrdil; druhým
výrokom zmenil výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trovkonania pred súdom prvej inštancie nepriznal; tretím výrokom zmenil výrok IV. rozsudku súdu prvej
inštancie tak, že znalcovi E.. M.. G. N., I.., s miestom výkonu činnosti H. XXX/X, P. priznal nárok na
znalečné voči žalobcovi v rozsahu 50% , voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v

rozsahu 25%; štvrtým výrokom zmenil výrok VII. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že znalcovi E. D., s
miestomvýkonučinnostiRozkvet2061/128,PovažskáBystrica,priznalnároknaznalečnévočižalobcovi
v rozsahu 50% , voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25% a posledným
výrokom určil, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým okresný súd rozhodne o výške

trov odvolacieho konania.

2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania ustálil, že v prejednávanom
spore sa jedná o osobitný druh jednoduchej stavby- vodohospodárske dielo, (vodojem, ktorého účelom
je zhromaždiť vodu v akumulačnej nádrži za účelom ďalšieho využitia nahromadenej vody). Súčasťou
tejto stavby - vodojemu - sú šachty nachádzajúce na pozemku žalovaného 2/. Tieto šachty sú

neoddeliteľnou súčasťou vodojemu, bez ktorých by vodojem nemohol fungovať a nemohol by spĺňať
svoju funkciu - a to predovšetkým protipožiarnu a rezervnú ( pričom ďalšou osobitnou je funkcia
akumulačná, kedy vodojem ako zásobník vody zabezpečuje plynulú dodávku vody v prípade jej
nerovnomerného odberu). Preto možno uzavrieť, že vodojem, ktorého hlavná časť - akumulačná nádrž,
z ktorej sa realizuje samotný odber vody, sa nachádza v areáli žalobcu - a jeho súčasti tvoria jednu

stavbu, ktorej súčasťou sú šachty a potrubie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaných, že
žalobca sa domáha zriadenia vecného bremena (spočívajúce v práve cesty) len k šachte, ako k
predmetu, ku ktorému právo zriadiť vecné bremeno zákon neumožňuje, pretože táto súčasť stavby
(šachta, resp. šachty) - hoc nachádzajúca na inom pozemku ako vec hlavná - je súčasťou stavby
neoddeliteľnou, zabezpečujúcou jej celkovú funkčnosť. Uviedol, že podstatné je v predmetnej veci nielen

kritérium možného (ne)znehodnotenia, ale zásadné je zachovanie funkčnosti vodojemu. Bez pripojenia
akumulačnej nádrže potrubím na zdroj vody z Badínskeho potoka, ktorý tvorí alternatívny zdroj vody,
ktorého prítok je zabezpečený i dvoma šachtami (na pozemku žalovaného), akumulačná nádrž nemôže
spĺňať svoju funkciu, pokiaľ nie je zabezpečený prítok vody tak, ako bolo v projektovej dokumentácii
mienené. Z uvedeného možno uzavrieť, že žalobcovia žiadajú zriadiť vecné bremeno spočívajúce v

práve cesty k stavbe. Pokiaľ sa týka oprávnenosti stavby, je predovšetkým nutné zdôrazniť, že odvolací
súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa už nezaoberá otázkou zriadenia vecného bremena k
stavbe umiestnenej na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže
v tejto časti bola žaloba právoplatne zamietnutá, ale predmetom odvolacieho prieskumu je dôvodnosť
zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok podľa ust. § 151o ods.

3 Občianskeho zákonníka. Preto na zodpovedanie otázky, či sú šachty nachádzajúce sa na pozemku
žalovaného súčasťou stavby vodojemu, ako stavby oprávnenej, je nutné uviesť, že z predložených
listinných dôkazov vyplýva dátum kolaudácie 05. 12. 1955 konštatovaný v inventárnej karte JRD Badín
predloženej žalobcom a následné zaradenie stavby do majetku právneho predchodcu žalobcu - JRD
Badín. Už súd prvej inštancie konštatoval, že v roku 1955 nejestvoval jednotný stavebný zákon. Zákon č.

50/1976 Zb. o stavebnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) bol prijatý až v roku 1976.
Oprávnenosť realizovania stavby družstvom v roku 1955 nemožno teda posudzovať podľa ustanovení
zákona č. 50/1976 - stavebného zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenom období päťdesiatych
rokov minulého storočia bolo stavebníkom jednotné roľnícke družstvo, pre zriaďovanie jednoduchých
zariadenínajednotlivýchnehnuteľnostiachnazachytenievodyprevlastnépotreby saosobitnéstavebné

podklady nevyžadovali. Takúto povinnosť neukladal ani zákon č. 280/1949 Sb. o územnom plánovaní
a výstavbe obcí, na ktorý predpis poukazujú žalovaní v podaných odvolaniach. Nariadenie č. 128/1945
Zb. SNS o výstavbe miest a obcí na Slovensku, na ktoré rovnako odvolatelia poukazujú, bolo platné a
účinné od 22. 10. 1945 do 01. 01. 1951, teda v čase realizácie tejto stavby a zaradenia vodojemu do
užívania právneho predchodcu žalobcu už uvedený právny predpis účinný nebol.

2.2. Odvolací súd zdôraznil, že v súdenej veci je stavbou vodojem - teda jednoduchá vodohospodárska
stavba na zachytávanie povrchových vôd slúžiaca pre potreby - v čase jej realizácie - jednotného
roľníckeho družstva. Na základe Rozhodnutia Odboru výstavby a vodného hospodárstva Rady ONV v
Banskej Bystrici č. výst. - 7360/58 dospel k záveru, že stavbu vodojemu nemožno považovať za stavbu

neoprávnenú a preto k nej zriadil vecné bremeno spočívajúce v práve cesty. Následne konštatoval, že
medzi stranami zároveň ani nebolo sporné, že práve žalobca v súčasnosti a predtým jeho právny
predchodca vykonáva triádu vlastníckych oprávnení k stavbe vodojemu od roku 1955 a od uvedeného
času stavbu vodojemu užíval, nakladal s ňou, bral z nej požitky a o túto sa staral sám - vynakladanýmiinvestíciami a zabezpečením priebežnej údržby, či už pracovníkmi právneho predchodcu žalobcu alebo
za odplatu i prostredníctvom osoby otca žalovaných 1/,2/. Uvedené okolnosti by svedčili i o nadobudnutí
vlastníckehoprávavydržaním. Odvolacísúdtakiopätovnevodvolacomkonaní, nazákladeskutočností

preukázaných v konaní, dospel k záveru o dostatočne preukázanom vlastníckom práve žalobcu k
stavbe vodojemu, pričom v zmysle zásady akcesority svedčí žalobcovi vlastnícke právo k celej stavbe,
t. j. i k jej súčasti, ktorou sú dve šachty nachádzajúce sa na pozemku žalovaného 2/. Ďalej dodal, že
napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zriadil „len“ vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez
priľahlé pozemky (podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka), pričom žalobu žalobcov v časti o

zriadenievecnéhobremenakstavbe(vodojemu,resp.jehočasti)nachádzajúcejsanacudzompozemku
zamietol. Uvedený žalobu zamietajúci výrok žalobca odvolaním nenapadol, preto odvolací súd, viazaný
rozsahom odvolania, otázku vecného bremena k stavbe už nebol oprávnený preskúmavať a o veci bolo
tak v tejto časti právoplatne rozhodnuté.

2.3. Vzhľadom však ku skutočnosti, že na pozemku žalovaného 2/ sa nachádzajú súčasti stavby vo

vlastníctve žalobcu, ktoré je potrebné udržiavať, vykonávať priebežné kontroly, opravy a údržby, súd
prvej inštancie k predmetným pozemkom zriadil právo cesty podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka, cez pozemky žalovaných. Z vykonaného dokazovania vyplynulo pre zriadenie tohto
vecného práva niekoľko zásadných skutočností: šachty, ktoré sú súčasťou vodojemu vo vlastníctve
žalobcu sa na pozemku žalovaného 2/ nachádzajú viac než 60 rokov, žalobca k nim iný prístup

nemá, pričom od uvedeného obdobia tieto zároveň vyžadujú údržbu a priebežnú starostlivosť o ne:
v prípade potreby vyžadujú uvedenie (šachty) do stavu, aby bola schopná funkcie prepúšťať vodu,
ktorej dodávka je nevyhnutná jednak pre hospodárske fungovanie žalobcu, ale predovšetkým pre
zabezpečenie akcieschopnosti protipožiarnych hydrantov. Uvedenú údržbu o šachty vykonával najprv
otec žalovaných, neskôr samotný žalovaný 2/ - za odplatu - a konal tak až do zhoršenia vzájomných

vzťahov so žalobcom, resp. jeho zástupcom. Okolnosť zhoršenia osobných vzťahov však nemôže mať
vplyvnanutnosťpriebežnejúdržby,prípadnevykonanieoprávšachiet,pokiaľmávodojemiprotipožiarnu
funkciu. Pokiaľ túto údržbu od času bezprostredne predchádzajúceho vzniku súdneho konania už
nevykonáva za odplatu žalovaný 2/ na svojom pozemku, je dôvodné, aby tak bolo umožnené konať
vlastníkovi stavby, aby tento mal možnosť udržiavať vodojem v prevádzkyschopnom stave. Otázke

vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby
podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka sa odvolací súd venoval v odseku 18 odôvodnenia
svojho predchádzajúceho rozhodnutia.

2.4.Nazákladekonkrétnezistenéhoskutkovéhostavuvpredloženejveci,odvolacísúdkonštatujevecnú

správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o dôvodnosti zriadenia vecného bremena spočívajúceho
v práve cesty cez pozemky žalovaných. Aby žalobca mohol realizovať triádu oprávnení vyplývajúcu
z vlastníckeho práva, k súčasti svojej nehnuteľnosti nemá iný prístup, ako cez pozemky žalovaných,
ktorí existenciu/umiestnenie šácht na svojom pozemku (žalovaného 2/) tolerovali po dobu viac než 60
rokov. Zároveň, na strane druhej, keďže platí, že vlastníctvo i zaväzuje, uvedená zásada znamená

pre vlastníka i povinnosť o predmet vlastníctva sa starať. V danom prípade to znamená, tak ako to
bolo uvedené vyššie, udržiavať vodojem vo funkčnom stave, odstraňovať prípadný havarijný stav,
zabezpečovať prietok vody a to i pre účely zabezpečenia protipožiarnej ochrany. Jednou z funkcií
vodojemu je práve akumulačná a protipožiarna funkcia, keď, tak ako už i sám odvolací súd uviedol,
protipožiarny systém žalobcu, ako subjektu vykonávajúceho poľnohospodárske činnosti je priamo

zabezpečený a napojený na prísun vody z Badínskeho potoka, keď hydranty žalobcu sú napĺňané a
napojené práve na tento zdroj vody. Iný spôsob dodávania vody (cisternami a podobne) postupného
privážania vody - ktorý systém je značne časovo náročný - v prípade možného požiaru v priestoroch
poľnohospodárskeho družstva, v ktorom sa nachádzajú i chovné zvieratá, je nedostatočný a zakladajúci
reálne nebezpečenstvo vzniku škôd veľkého rozsahu jednak na majetku žalobcu, ale i na majetku

tretích osôb. V prípade neriešenia havarijného stavu vodojemu, ktorý môže nastať napr. po prívalových
dažďoch, pri akomkoľvek znepriechodnení systému vodojemu v časti šachiet (alebo ktorý havarijný stav
navodil v súdenej veci priamo žalovaný 2/ úmyselným zabetónovaním šachty), sú tak priamo ohrozené
životy, zdravie i majetok tretích osôb.

2.5.V danom prípade je preto zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý
pozemok vnevyhnutnomrozsahudôvodné,keďrozsahvýkonuprávavyplývazvýrokovejčastirozsudku
súdu prvej inštancie a trasovanie cesty vyplýva z vypracovaného geometrického plánu, ktorý je súčasťou
rozsudku, z ktorého je zrejmé, že právo cesty je vymedzené rozsahom 3 metrov „na šírku“, teda vrozsahu nevyhnutnom na prechod pešo a prejazd motorovým vozidlom v prípade potreby, tak aby šachty
vodojemu boli dosiahnuteľné čo najkratšom cestou. Odvolací súd tak konštatuje, že v danom prípade
vzhliadol ako danú nielen dôvodnosť zriadenia vecného bremena, ale i podmienku proporcionality

zriadeného vecného práva, keď v súdenej veci bolo zistené, že cesta v zmysle vypracovaného
geometrického plánu povedie ťažiskovo cez zatrávnenú záhradu resp. záhrady žalovaných, pričom
nebolo zistené (ani tvrdené), že by v týchto žalovaní realizovali pestovanú činnosť, či v dotknutej časti
mali nasadené ovocné stromy a podobne. Záverom je nevyhnutné doplniť, že už v predchádzajúcom
priebehu konania bolo ustálené, že prístup vlastníka k predmetnej stavbe (jej súčasti) nemožno

zabezpečiť inak ako cez priľahlé pozemky žalovaných, ktorá skutočnosť bola preukázaná i ohliadkou na
mieste samom vykonanou súdom prvej inštancie.

2.6. Pokiaľ sa týka primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena, s touto čiastkovou otázkou
sa súd prvej inštancie zaoberal v oboch svojich predchádzajúcich meritórnych rozhodnutiach a to
jednak poskytnutím všeobecného výkladu a ozrejmením všeobecných zásad pre určenie primeranej

náhrady, keď konajúci súd v oboch svojich rozhodnutiach konkrétne uviedol, ktoré okolnosti bral na
zreteľ v súdenej veci. Vo svojom prvom meritórnom rozhodnutí súd prvej inštancie uložil žalobcovi
povinnosť plniť obom žalovaným pravidelne (ročne) opakujúcu sa náhradu za zriadené vecné bremeno
spočívajúce v práve cesty, ale tiež za vecné bremeno viažuce sa k stavbe (vodojemu) v celkovej výške
500,- Eur, ktorá bude splatná vždy do 31. 01. kalendárneho roka (teda vopred). Súd vzal do úvahy

skutočnosť, že v minulosti žalovaný 2/ vykonával údržbu šácht za odmenu v obdobnej výške (do času,
kým nepožadoval odmenu vo výške 730,- Eur ročne). Súd ďalej uviedol, že hoci žalobca údržbu šácht
nevykonáva len z dôvodu napájania zvierat, ale aj z dôvodu udržiavania vodojemu za účelom schopnosti
tejto stavby na účely využitia protipožiarnej ochrany, súd nemohol opomenúť, že zriadením vecného
bremenaspočívajúcomvprávecestybudežalobcavovýhodeoprotižalovaným,ktorízosvojich(vecným

bremenom dotknutých) pozemkov nemajú prospech žiadny.

2.7. Odvolací súd následne uviedol, že po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie
postupoval v zmysle intencií daných odvolacím súdom v tom smere, aby výrok o povinnosti žalobcu
plniť primeranú náhradu bol materiálne vykonateľný voči každému zo žalovaných, ktorí sú samostatnými

výlučnými vlastníkmi jednotlivých dotknutých pozemkov. Preto súd prvej inštancie osobitným výrokom
uložil žalobcovi povinnosť plniť žalovanej 1/ ako náhradu za zriadenie vecného bremena sumu 250,-
Eur ročne, vždy do 31. 01. kalendárneho roka a rovnako povinnosť plniť žalovanému 2/ náhradu
za zriadenie vecného bremena v sume 250,- Eur ročne, vždy do 31. 01. kalendárneho roka. Pri
určení výšky primeranej náhrady prvoinštančný súd zotrval na svojom predchádzajúcom odôvodnení

a vysvetlil v akom zmysle a v akej miere zasiahne výkon práva vecného bremena spočívajúceho v
práve cesty do vlastníckeho práva žalovaných a aká je resp. bude výhoda zo zriadeného vecného
bremena pre žalobcu - ako osobu z vecného bremena oprávnenú. Uvedeným úvahám súd prvej
inštancie venoval odsek 51. odôvodnenia rozsudku, pričom zároveň v podrobnostiach odkázal i na
svoje predchádzajúce odôvodnenie rozhodnutia zo dňa 04. 10. 2017. Odvolací súd dospel k záveru,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie je i v tejto časti vecne správne, dostatočne právne i skutkovo
argumentované a teda náležite odôvodnené. Súd prvej inštancie konštatoval, že zriadenie vecného
bremena nie je tak „málo zasahujúce“ do vlastníckeho práva žalovaných, že by mohlo byť spravodlivo
zriadené bez nároku na náhradu. Pri určení výšky súd prvej inštancie vychádzal z okolností zistených
v súdenej veci, keď do času vzniku súdneho sporu žalovaný 2/ vykonával údržbu šácht, čo znamenalo

i ich čistenie, spriechodnenie, odstránenie nečistôt, nánosov prípadne iného materiálu (žalovaným 2/
udávaný odvoz štrku), pričom uvedené žalovaný 2/ vykonával za odmenu v obdobnej výške, ako
určil súd náhradu za samotné zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty, keď súdom
určená suma má výlučne charakter náhrady za súdom uloženú povinnosť strpieť výkon práva vecného
bremena, pričom žalovaný už nie je povinný vykonávať akékoľvek práce, akúkoľvek údržbu. Uvedené

predstavuje finančnú kompenzáciu za umožnenie prechodu či prejazdu osoby z vecného bremena
oprávnenej, pričom možno dôvodne očakávať, že uvedené právo sa nebude vykonávať na dennej báze,
naopak,budesa vykonávaťnepravidelne,príležitostne,niekoľkokrátročne,prikontrolefunkčnostišácht,
prípadne pri odstraňovaní porúch funkčnosti šácht. Uvedenú okolnosť „nevyhnutného rozsahu“ i z
časovéhohľadiska musímaťnazreteliižalobca. Súdprvejinštancietakužvosvojompredchádzajúcom

rozhodnutí uviedol, že žalovaným priznal kompenzáciu za zriadené vecné bremeno v takej výške, akú
predstavovala odplata žalovaného za prácu údržby šácht, pričom výška odplaty bola medzi stranami
pôvodne vzájomne dojednaná ( čo času, pokiaľ žalovaný 2/ nepredniesol požiadavku na odmenu
vo výške 730,- Eur a pokiaľ žalovaná nepožadovala „nájomné“ vo výške 365,- Eur ročne). Súd prvejinštancie teda prihliadol na skutočnosti zistené v konaní, pričom žalobca, ako osoba, ktorej povinnosť
platiť náhradu za zriadenie vecného bremena je ukladaná, pôvodne v konaní navrhoval náhradu za
zriadenie vecného bremena, resp. vecných bremien, celkovo vo výške 400,- Eur. Po zrušení a vrátení

veci odvolacím súdom žalobca nenavrhoval ukladať povinnosť náhrady v inej, nižšej výške, než
akú určil vo svojom prvotnom rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ však žalovaní považovali súdom
určenú, či žalobcom navrhovanú, výšku náhrady za neprimerane nízku, bolo ich povinnosťou v
kontradiktórnom civilnom procese uniesť nielen bremeno tvrdenia o neprimerane nízkej odmene, ale
v tejto časti súdu i predložiť alebo označiť dôkaz na preukázanie takéhoto svojho tvrdenia. Žalovaní v

konaní prejavovali nesúhlasný postoj jednak k samotnému zriadeniu vecného bremena, ako k uloženiu
povinnosti náhrady v určitej výške, neuviedli však prečo, na základe akých objektívnych okolností
považujú žalobcom navrhovanú, či súdom určenú výšku za neprimerane nízku, a aká výška náhrady
by podľa ich názoru primerane kompenzovala v zásahu do ich vlastníckych práv. V koncentrovanom
kontradiktórnom procese však nepostačuje nesúhlasiť, ale v dôsledku prenesenia procesnej aktivity
a zodpovednosti za výsledok konania na sporové strany, musí každá sporová strana uniesť bremeno

dôkazu v ňou tvrdených okolnostiach.

2.8. V súvislosti s odvolacou námietkou, že z geometrického plánu vyplýva, že žalovaný 2/ má záber v
dieloch 2/, 3/ v celkovej výmere 128 m2, čo je o 18 m2 viac ako žalovaná 1/ a „teda kritérium voľnej úvahy
v tomto smere nie je namieste a bolo potrebné sa touto problematikou dôsledne zaoberať“, odvolací

súd uvádza, že je potrebné prisvedčiť konštatovanému rozdielu v záberoch pri jednotlivých žalovaných,
avšak uvedený rozdiel nebol pri celkovej výmere záberu žalovaných tak výrazný ( 110m2 a 128m2), aby
sa musel nevyhnutne prejaviť vo výške náhrady za zriadené vecné bremeno. Súd prvej inštancie navyše
nepoužil postup zistenej náhrady za 1m2 a neurčil primeranú náhradu následne násobením dotknutou
výmerou (pri ktorom postupe by sa rozdielny záber výmery prejavil), ale vychádzal z okolností zistenej

dohodnutej odmeny medzi žalobcom a žalovaným 2/ za vykonávanie údržby šácht v predchádzajúcom
období, z ktorej žalovaná 1/ navyše nemala žiadny prospech, úžitok. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
nevyhodnotil odvolaciu námietku žalovaných v tomto smere za spôsobilú privodiť iné rozhodnutie o veci.

2.9. V spojitosti s trovami prvoinštančného konania z dôvodu celkového procesného úspechu sporových

strán v rovnakom pomere, odvolací súd pristúpil i k zmene rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch
VI. a VII., ktorými súd prvej inštancie priznal nárok na znalečné znalcovi E.. M.. G. N. voči žalovanej
1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100% (výrok VI.) a ktorým výrokom VII. súd priznal znalcovi E. D.
nárok na znalečné voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie uviedol,
že nakoľko boli v konaní vypracované dva znalecké posudky, súd rozhodoval na základe § 258 ods.

2 CSP a priznal nárok na znalečné v prospech znalcov voči neúspešným v konaní - žalovanej 1/
a žalovanému 2/. Keďže odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o celkovom
procesnom úspechu žalobcu a tomu zodpovedajúcemu procesnému neúspechu žalovaných, tak ako
zdôvodnil vyššie, nebol dôvod ukladať povinnosť náhrady trov vzniknutým do konania pribratým znalcom
výlučne žalovaným, ako procesnú sankciu za neúspech v spore. Keďže úspech žalobcu je rovnaký ako

úspech žalovaných, je spravodlivé, aby v konaní vzniknuté trovy v súvislosti so znaleckým dokazovaním
nahradili obe sporové strany rovným dielom, teda v pomere 50: 50. Vzhľadom však na skutočnosť, že
na strane žalovanej boli dvaja žalovaní, ktorí boli každý samostatným, výlučným vlastníkom jednotlivých
dotknutýchnehnuteľností,netvorilisolidárnespoločenstvo,pretoodvolacísúdrozhodoloznalečnomtak,
že znalcovi E.. M.. G. N., I., priznal nárok na znalečné voči žalobcovi v rozsahu 50%, voči žalovanej 1/ v

rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25 %. Sčítaním povinností nahradiť znalečné uložených
strane žalovanej, má znalec nárok na znalečné v rozsahu 50% voči žalovaným a 50% voči žalobcovi,
čo zodpovedá celkovému procesnému úspechu sporových strán v konaní. Rovnakým spôsobom a z
rovnakých dôvodov odvolací súd rozhodol i o nároku do konania pribratého znalca E. D., keď odvolací
súd osobitným výrokom vyslovil, že znalcovi Petrovi Mišíkovi priznáva nárok na znalečné voči žalobcovi

vo rozsahu 50% a voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25%. O trovách
odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, § 369 ods. 1 CSP a § 255 ods.
1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/ (ďalej „dovolatelia“), ktorého

prípustnosťdôvodilispoukazomna§420písm.f)CSPa§421ods.1písm.b)CSP.Procesnýnedostatok
v zmysle § 420 písm. f) CSP odôvodnili dovolatelia tým, že podľa ich názoru je rozhodnutie odvolacieho
súdunedostatočneodôvodnené,arbitrárneaprekvapivé,keďžesasúdprvejinštancieaaniodvolacísúd
nezaoberal a nedal v odôvodnení rozhodnutia relevantnú odpoveď „na tú skutočnosť, že na ich pozemkusú položené inžinierske siete, najmä Pohronský skupinový vodovod a že preto mal žalobca vyžiadať
v tomto smere vyjadrenia od organizácii sieťových odvetví a zistiť, či by zriadenie takéhoto vecného
bremena nebolo v rozpore s príslušnými zákonmi.“ Za arbitrárnu a nedostatočne odôvodnenú považujú

následne časť rozhodnutia odvolacieho súdu, kde sa „zaoberá možnosťou vydržania vodovodnej šachty
zostranyžalobcu.“Vspojitostisdovolacímdôvodom§421ods.1písm.b)CSPdovolateliapovažovaliza
právnuotázku,odktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúduaktorávrozhodovacejpraxiodvolacieho
súdu nebola vyriešená: „či vodovodná šachta a vodovodné potrubie na ňu napojené sú súčasťou
akumulačnej nádrže do ktorej toto vodovodné potrubie ústi a či teda vodovodná šachta, potrubie a

akumulačná nádrž tvoria jednu vec a to aj za stavu, keď vodovodné potrubie neslúži výlučne k plneniu
akumulačnej nádrže, ale aj pre potreby iných subjektov, ktoré sú naň napojené a ak tieto tri súčasti
vodovodná šachta, potrubie a akumulačná nádrž tvoria jednu vec, tak ktorú z týchto troch súčastí treba
považovať za hlavnú vec a ktoré len za jej súčasti.“ Navrhli rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a podanú
žalobu zamietnuť.

4. K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý dovolanie žalovaných 1/ a 2/ navrhol
odmietnuť a žiadal priznať trovy dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Na
stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §

432 ods. 1 CSP.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

10. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých

prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).11. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava

priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).

12. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2017, sp. zn.
3Cdo/214/2017, sp.zn. 8Cdo/5/2017, sp.zn. 8Cdo/73/2017, sp. zn. 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti,

pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali
argumentačne riadne neodôvodnenie, arbitrárnosť a prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu s
odkazom na tú skutočnosť, že na ich pozemku sú položené inžinierske siete, najmä Pohronský

skupinový vodovod a že preto mal žalobca vyžiadať v tomto smere vyjadrenia od organizácii sieťových
odvetví a zistiť, či by zriadenie takéhoto vecného bremena nebolo v rozpore s príslušnými zákonmi; resp.
tou časťou rozsudku odvolacieho súdu, ktorá sa zaoberá možnosťou vydržania vodovodnej šachty zo
strany žalobcu.“

14. Z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej
kompletizujúcej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd
prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu.
Odôvodnenie uvedené odvolacím súdom napádaného rozhodnutia preto spĺňa náležitosti odôvodnenia

vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej formálnej
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové
(materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z
odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna

relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu
je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,
ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s
uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj
v zmysle § 387 ods. 3 CSP.

15. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd v odvolacom konaní nemusí dať odpoveď
na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)
podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS

78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

16. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho

odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).
Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia dovolateľom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné

poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní,
ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na
ktorépovažujeodvolacísúdzanevyhnutnédaťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúduprvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné
právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

16. 1. Nad rámec uvedeného dovolací súd preto dodáva, že otázka nastolená žalovanými, že cez
pozemok (alebo v jeho blízkosti), resp. pod ním, ku ktorému súd zriadil vecné bremeno môžu prechádzať
inžinierske siete (napr. Pohronský skupinový vodovod) bola irelevantná a nevyžadovala zo strany
súdu špecifickú odpoveď. Súdy totiž zriadili vecné bremeno v podobe práva cesty pešo, motorovými

vozidlami, alebo inými dopravnými prostriedkami nevyhnutnými pre údržbu a obhospodarovanie stavby
- vodojemu v čase od 8.00 h do 18.00 h za účelom údržby alebo obhospodarovania tejto stavby -
vodojemu. Výkonom tohto práva potom nielenže nemôže byť zasiahnuté do prípadných inžinierských
sietí nachádzajúcich sa pod povrchom pozemku, ale žalovaní pri tejto argumentácii vyslovili iba úvahu
(podľa ich vedomostí), že v miestach zriadeného vecného bremena alebo v ich blízkosti prechádza
plynové potrubie, vysokotlakové vodovodné potrubie (Pohronský skupinový vodovod), ktorú skutočnosť

však už nepreukázali. Naviac sami odkazovali na právnu úpravu pásma ochrany podľa § 19 zákona č.
442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, podľa ktorého v pásme ochrany je
zakázané vykonávať zemné práce, umiestňovať stavby, vykonávať činnosti, ktoré obmedzujú prístup
k verejnému vodovodu, vysádzať trvalé porasty, umiestňovať skládky a vykonávať terénne úpravy,
pričom ani jedna z týchto zakázaných činností potom nezodpovedá zriadenému vecnému bremenu,

ktoré je len v podobe práva cesty pešo, motorovými vozidlami, alebo inými dopravnými prostriedkami po
povrchu pozemku. Pokiaľ ide o povinnosť vlastníka verejného vodovodu na základe žiadosti poskytnúť
žiadateľovi údaje o možnom strete jeho zámeru s pásmom ochrany (§19 ods. 7 zák. č. 442/2002 Z.
z.), táto skutočnosť bola rovnako pre zriadenie vecného bremena súdom podľa § 151o Občianskeho
zákonníka irelevantná. Táto by bola relevantná len ak by bolo preukázané, že skutočne pod povrchom

v miestach zriadeného vecného bremena prechádza vodovodné potrubie (a to nielen na základe
vedomostí žalovaných), a že žalobcovia v rámci oprávnení im vyplývajúcich z vecného bremena mienia
vykonať také činnosti (práce), pri ktorých by mohlo dôjsť k stretu týchto činností (prác) s ochranným
pásmom. Ako už bolo uvedené vyššie, zriadené vecné bremeno neumožňuje žalobcovi vykonávať
akékoľvek práce na pozemkoch vo vlastníctve žalovaných, ale mu umožňuje cez tieto pozemky výlučne

len prechádzať (k vodojemu v jeho vlastníctve za účelom jeho údržby). Vzhľadom na irelevantnosť
tejto argumentácie žalovaných vo vzťahu k dôvodom zriadenia vecného bremena súdom podľa § 151o
Občianskeho zákonníka, neboli súdy povinné dať na ne vo svojich rozhodnutiach špecifickú odpoveď.

16.2. Rovnako bolo irelevantnou bližšie sa v odôvodnení rozsudku venovať podmienkam vydržania

vlastníckeho práva žalobcu k vodovodnej šachte, keďže súdy mali vlastnícke právo žalobcu v
tomto smere preukázané predovšetkým listinnými dôkazmi k predmetnej stavbe (najmä kolaudačným
rozhodnutím). Aj z listinného dôkazu „inžiniersko - projektová organizácia č. 15/011/05/91“ vyplývalo,
že právny predchodca žalobcu bol investorom rekonštrukcie vodojemu a aj z rozhodnutia Okresného
národného výboru v Banskej Bystrici č. výst. - 7360/58 bolo nepochybné, že právny predchodca žalobcu

požiadal o zvláštne užívanie vody k stavbe močovkovej závlahy jeho lúk a investoval do tejto výstavby.
Súdy tak vlastnícke právo žalobcu k vodojemu (vrátane šácht) mali preukázané listinnými dôkazmi, t.
j. skutočnosťou, že v osobe žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu išlo o jeho stavebníka. Otázka
možného vydržania tu bola až druhotnou, kedy aj súdy (najmä s ohľadom na dlhodobé využívanie tohto
vodojemu) iba pripúšťali (ako prípadnú) možnosť vydržania vodojemu do vlastníctva (súdy sami použili

pojem „ ....Uvedené okolnosti by svedčili i o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním....“). Keďže súdy
prioritne žalobcu považovali za vlastníka stavby - vodojemu (vrátane šácht) titulom jej výstavby (ako
stavebníka), neboli povinné sa v ďalšom vo svojich rozhodnutiach bližšie venovať všetkým podmienkam
prípadného vydržania tejto stavby do vlastníctva žalobcu.

17. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca

2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018). Dovolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel vzhľadom k vyššie
uvedenému k záveru, že v danom prípade zo strany odvolacieho súdu nešlo - v rozsahu dovolacích
výhrad - o prekvapivé rozhodnutie.18. Zhrnúc vyššie uvedené najvyšší súd dovolanie žalovaných 1/ a 2/ v zmysle namietanej
procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

19. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

21. Žalovaní 1/ a 2/ v spojitosti s dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. b) CSP považovali za právnu
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu
nebola vyriešená: „či vodovodná šachta a vodovodné potrubie na ňu napojené sú súčasťou akumulačnej

nádrže do ktorej toto vodovodné potrubie ústi a či teda vodovodná šachta, potrubie a akumulačná nádrž
tvoria jednu vec a to aj za stavu, keď vodovodné potrubie neslúži výlučne k plneniu akumulačnej nádrže,
ale aj pre potreby iných subjektov, ktoré sú naň napojené a ak tieto tri súčasti vodovodná šachta, potrubie
a akumulačná nádrž tvoria jednu vec, tak ktorú z týchto troch súčastí treba považovať za hlavnú vec
a ktoré len za jej súčasti.“

22. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu, spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio iuris).
Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu.

Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť
právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového
stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej

interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

23. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenieprípustnostidovolaniapodľa§421ods.1CSP.Lenkonkrétneoznačenieprávnejotázky,ktorú

podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená.

24. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by

sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia Civilného sporového poriadku vyžadujú istú mieru formálneho
a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.
Ak však dovolanie aj po zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej
nejednoznačné alebo nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť,

ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna
úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach Civilného sporového poriadku
nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho dohadov
o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal dovolateľ
(jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.

25. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421
ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne.26. V dovolaní naformulovaná otázka „či vodovodná šachta a vodovodné potrubie na ňu napojené
sú súčasťou akumulačnej nádrže do ktorej toto vodovodné potrubie ústi a či teda vodovodná šachta,
potrubie a akumulačná nádrž tvoria jednu vec a to aj za stavu, keď vodovodné potrubie neslúži výlučne

k plneniu akumulačnej nádrže, ale aj pre potreby iných subjektov, ktoré sú naň napojené a ak tieto
tri súčasti vodovodná šachta, potrubie a akumulačná nádrž tvoria jednu vec, ktorú z týchto troch
súčastí treba považovať za hlavnú vec a ktoré len za jej súčasti“ je síce otázkou právnou (t. j. či
vodovodná šachta a vodovodné potrubie predstavujú súčasť hlavnej veci - vodojemu, alebo len jej
príslušenstvo - čo je otázka právna), avšak jej posúdenie záviselo od zisteného skutkového stavu.

Argumentácia dovolateľov vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP však
predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, resp. ide o námietky,
ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení. Nesprávnym zistením skutkového stavu,
prípadne len samou polemikou s rozhodnutím súdu nie je možné podľa Civilného sporového poriadku
vymedziť dovolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnenie tohto dovolacieho
dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom (nie otázok

skutkových). Podľa dovolacieho súdu takáto argumentácia v dovolaní absentuje. Takéto tvrdenie
nemožno považovať za právne otázky vymedzené zákonom predpokladaným spôsobom.

27. Dovolací súd v tomto ohľade uvádza, že dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné

postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými
stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

28. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej

inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a
nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového
stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).

29. Nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP
je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu z hľadiska § 432 ods. 2 CSP s akcentom na
konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, čo umožňuje
dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421

ods. 1 písm. a/ CSP), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods.
1 písm. b/ CSP), alebo ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená rozdielne (§ 421 ods.
1 písm. c/ CSP).

30. Dovolatelia, zastúpení advokátom, v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. l písm. b/

CSP uviedli nasledujúcu právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom: „či vodovodná šachta a
vodovodné potrubie na ňu napojené sú súčasťou akumulačnej nádrže do ktorej toto vodovodné potrubie
ústi a či teda vodovodná šachta, potrubie a akumulačná nádrž tvoria jednu vec a to aj za stavu, keď
vodovodné potrubie neslúži výlučne k plneniu akumulačnej nádrže, ale aj pre potreby iných subjektov,
ktoré sú naň napojené a ak tieto tri súčasti vodovodná šachta, potrubie a akumulačná nádrž tvoria jednu

vec, ktorú z týchto troch súčastí treba považovať za hlavnú vec a ktoré len za jej súčasti“ , pričom uviedli,
že predmetnú otázku odvolací súd posúdil nesprávne.

30.1. Pokiaľ sa dovolatelia nestotožnili s posúdením odvolacieho súdu (aj okresného súdu)
„ že vodovodná šachta a vodovodné potrubie na ňu napojené sú súčasťou akumulačnej nádrže (ako

hlavnej veci) do ktorej toto vodovodné potrubie ústi a teda, že tvoria jednu vec“, vyjadrili tým svoj
zásadný nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) ohľadom záveru,
že vodovodná šachta a vodovodné potrubie sú súčasťou hlavnej veci - akumulačnej nádrže. Nestačí
však, že ide o právnu otázku. Musí ísť o takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie

odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná (ale rozhodnutie
odvolacieho súdu spočívalo na odlišných dôvodoch), nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. V takom prípade dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 nielen, že nie je dôvodné, ale nie
je ani prípustné.30.2. V tomto smere je v prvom rade potrebné uviesť, že záver o tom, že „ vodovodná šachta a
vodovodné potrubie na ňu napojené sú súčasťou akumulačnej nádrže (ako hlavnej veci) do ktorej toto

vodovodné potrubie ústi a teda, že tvoria jednu vec“ bol výsledkom skutkových zistení (predovšetkým
ich funkčného prepojenia) vyplývajúcich z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, pričom v
dovolaní nie je možné zistený skutkový stav prehodnocovať (dovolatelia takto zistený skutkový stav
ani nespochybnili a nevzniesli v tomto smere dovolacie námietky podľa § 420 písm. f) CSP k priebehu
alebo vyhodnoteniu dokazovania - napr. že by konanie pred súdmi nižších inštancií malo byť postihnuté

rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní - v podobe tzv. opomenutého dôkazu, deformovaného
dôkazu, porušenia zásady voľného hodnotenia dôkazov príp. že by konajúcimi súdmi prijaté skutkové
závery boli svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorým by sa poprel zmysel a
podstata práva na spravodlivý proces; v preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady
zmätočnosti ani nezistil.). Odvolací súd mal v danej veci za to, že „ vodojem predstavuje tzv. jednoduchú
stavbu - vodohospodárske dielo, (ktorého účelom je zhromaždiť vodu v akumulačnej nádrži s cieľom

jej ďalšieho využitia) a že súčasťou tejto stavby - vodojemu - sú aj šachty nachádzajúce na pozemku
žalovaného 2/. Tieto šachty sú podľa odvolacieho súdu „neoddeliteľnou súčasťou vodojemu, nakoľko
bez nich, by vodojem nemohol fungovať a nemohol by spĺňať svoju funkciu - a to predovšetkým
protipožiarnu a rezervnú ( pričom ďalšou osobitnou bola aj funkcia akumulačná, kedy vodojem ako
zásobník vody zabezpečoval plynulú dodávku vody v prípade jej nerovnomerného odberu)“. Odvolací

súd preto uzavrel, že „stavba vodojemu pozostáva z hlavnej časti, ktorou je akumulačná nádrž, z ktorej
sa realizuje samotný odber vody (nachádzajúcou sa v areáli žalobcu) a z jej súčasti (šachty a potrubie),
ktoré spolu tvoria jednu stavbu“. Mal za to, že „ šachta tvorí súčasť stavby - vodojemu - hoc sa nachádza
na inom pozemku ako vec hlavná, a je jej neoddeliteľnou súčasťou, nakoľko zabezpečuje jej celkovú
funkčnosť“. Uviedol, že „podstatné bolo v predmetnej veci nielen kritérium možného (ne)znehodnotenia,

ale zásadné bolo zachovanie funkčnosti vodojemu. Bez pripojenia akumulačnej nádrže potrubím na
zdroj vody z Badínskeho potoka, ktorý tvorí alternatívny zdroj vody, ktorého prítok je zabezpečený i
dvoma šachtami (na pozemku žalovaného), akumulačná nádrž nemôže spĺňať svoju funkciu, pokiaľ
nie je zabezpečený prítok vody tak, ako bolo v projektovej dokumentácii mienené“. Inak povedané,
právny záver odvolacieho súdu, že šachty a vodovodné potrubie sú súčasťou stavby vodojemu (a

že spolu s jeho akumulačnou nádržou tvoria jednu vec) vychádzal zo skutkových zistení súdu nižšej
inštancie (zo zistenia ich vzájomného funkčného prepojenia), a to, že jeho neoddeliteľnú súčasť tvoria
práve preto, že „bez nich, by vodojem nemohol fungovať a nemohol by spĺňať svoju funkciu -
predovšetkým protipožiarnu a rezervnú (ale ani funkciu akumulačnú, kedy vodojem ako zásobník vody
zabezpečoval plynulú dodávku vody v prípade jej nerovnomerného odberu), a teda že tieto súčasti

vodojemu zabezpečujú jeho celkovú funkčnosť“.

30.3. Uvedený záver súdov nižších inštancií bol teda výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia
skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov súdy viedli k právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia o zriadení vecného

bremena (t. j. práva cesty cez pozemok žalovaných - ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka
umožňuje zriadiť vecné bremeno rozhodnutím súdu v tých prípadoch, ak vlastník stavby nie je zároveň
vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Návrh na
zriadenie vecného bremena môže podať vlastník stavby, v prospech ktorého súd zriadi vecné bremeno
spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok).

31. Ustanovenie § 120 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem súčasť veci tak, že súčasťou veci je
všetko, čo k nej podľa jej povahy prináleží a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa vec znehodnotila;
znehodnotenie nemožno chápať len v užšom zmysle slova, teda iba ako úplné zničenie či aspoň ako
podstatné poškodenie hlavnej veci. Znehodnotenie naopak možno chápať aj v zmysle zníženia hodnoty,

a tým spravidla aj ceny veci; môže to tiež znamenať, že vec bude v budúcnosti plniť svoj účel na nižšej
úrovni (tzv. funkčné znehodnotenie), prípadne možno uvažovať aj o znehodnotení estetickom, ktorým
sa spravidla rozumie znehodnotenie z hľadiska vzhľadu veci. Súčasť veci nie je spravidla spôsobilým
predmetom samostatných občianskoprávnych vzťahov; ako vyplýva z vymedzenia obsiahnutého v
ustanovení § 120 ods. 1 OZ, má právne osudy hlavnej veci, ktorá patrí vlastníkovi. Keďže v dôsledku

fyzického spojenia, hoci aj skôr samostatnej veci sa jedna vec stane súčasťou inej hlavnej veci (a tak
stratí znaky, ktoré ju ako vec v právnom zmysle individualizujú), vlastníctvo súčasti nadobudne vlastník
veci aj vtedy, ak náklady na zabudovanie, prípadne aj na zabezpečenie súčasti vynaložila osoba odlišná
od vlastníka hlavnej veci.31.1. Právny inštitút súčasti veci je zákonným vyjadrením skutočnosti, že existujú veci ako hmotné
predmety, ktoré možno z hľadiska právnej teórie charakterizovať ako veci zložené, teda veci, ktoré
sú vnútorne štruktúrované a tvorené relatívne samostatnými časťami viac alebo menej vzájomne

spojenými. Zákon stavia samostatnosť veci vo vzťahu k veci inej na dvoch kritériách: na vzájomnej
sunáležitosti vecí a na miere ich oddeliteľnosti. Prvé kritérium predstavuje skôr subjektívnu rovinu,
pretože „to, čo k veci podľa jej povahy patrí“, sa určuje do značnej miery podľa ľudských zvyklostí,
skúseností a noriem vzťahujúcich sa ku konkrétnej veci. Miera sunáležitosti sa potom posudzuje
prostredníctvom povahy tej veci, ktorá je považovaná za vec podstatnejšiu, určujúcu, a teda vyložene

vo vzťahu viacerých vecí za vec tzv. hlavnú. Zákonný text touto všeobecnou úpravou dáva priestor k
individuálnemu posúdeniu, aké vlastnosti vec hlavná vykazuje, aby odtiaľ bolo možné odvíjať úvahy, či
iná relatívne samostatná vec k nej „ patrí“ natoľko neodmysliteľne, že nemôže už byť považovaná za
vec odlišnú. Druhé kritérium je viac objektívne a sleduje spojenie vecí predovšetkým v zmysle fyzickom.
Formulácia „nemôže byť oddelená bez toho, aby sa tým vec znehodnotila“ však nevylučuje možnosť
faktickej separácie vecí, naopak vlastne v dôsledkoch ich oddelenia vidí mieru samostatnosti vecí.

Charakter „oddelenia“ zákon neustanovuje, a teda nutne tento pojem musí zahŕňať celú škálu spôsobov
od priamych zásahov do hmotnej podstaty veci, cez manipuláciu neničiacu podstatu veci, po jednoduché
voľne uskutočniteľné odňatie veci. Definícii súčasti veci potom z tohto pohľadu vyhovujú tie prípady,
kedy oddelenie ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov znamená pre vec hlavnú ujmu na jej hodnote.
Znehodnotením nemusí byť však len strata hodnoty peňažnej, ale môže ísť aj o znehodnotenie funkčné,

estetické či iné. Inými slovami povedané, znehodnotením sa rozumie stav, kedy hlavná vec v porovnaní
so stavom pred oddelením jej súčasti slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne alebo mu nemôže
slúžiť vôbec. Až faktické oddelenie súčasti sprevádzané znehodnotením veci hlavnej prináša právny
dôsledok, že pôvodná súčasť sa stáva vecou samostatnou a od doterajšej hlavnej veci nezávislou.
Súčasťou veci sa môže stať aj pôvodne samostatná vec, ak je spojená s inou vecou. Spravidla pôjde o

fyzické spojenie, nemožno však celkom vylúčiť, že jedinou vecou v právnom zmysle môžu byť veci, ktoré
takto spojené nebudú. Nutnou podmienkou pre to, aby pôvodná samostatná vec mohla byť v prípade
voľnejšieho spojenia s inou vecou považovaná za súčasť veci je, aby naďalej bola v samostatných
funkčných väzbách iba s touto jedinou vecou. Ak vstupuje objekt do samostatných funkčných väzieb s
inými objektmi bez toho, aby pre tieto väzby bola nutná existencia celku vyššieho rádu, ide o samostatný

objekt. Ak má teda určitá vec, ktorá je spojená s inou vecou, väzby k ďalším veciam bez toho, aby k
týmto väzbám bola potrebná existencia tejto inej veci, nemôže byť súčasťou veci.

31.2. Súčasťou veci podľa § 120 Občianskeho zákonníka je teda všetko, čo k nej podľa povahy náleží
a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok znehodnotila (znehodnotením veci treba

rozumieť stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži síce pôvodnému
účelu, ale menej kvalitne alebo mu už nemôže slúžiť vôbec). Súčasť veci nie je samostatnou vecou v
právnom zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. To okrem iného znamená, že súčasť veci
prechádza na nového nadobúdateľa aj vtedy, ak v zmluve o prevode takéto veci nie sú vôbec uvedené.

31.3. Rozhodujúcimi kritériami na posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o súčasť veci, sú:

a/ podmienka vzájomnej spolupatričnosti,
b/ podmienka miery možnej separácie.

Prvé kritérium vychádza zo všeobecných zvyklostí z hľadiska možnosti individuálneho posúdenia. Druhé
kritérium je skôr objektívne, keď možnosť reálneho oddelenia nie je vylúčená, ale má dopad na funkčné,
estetické, prípadne iné využitie veci. Prípadné oddelenie by malo vplyv na plnenie účelu, ktorý sa touto
vecou sleduje, respektíve na prípadný možný vznik vád veci, v dôsledku čoho nemôže vec slúžiť svojmu
účelu vôbec alebo len s výraznými ťažkosťami. Súčasťou veci sa môže stať aj pôvodne samostatná vec,

ak je spojená s inou vecou. Spravidla pôjde o fyzické spojenie, nemožno však úplne vylúčiť, že jedinou
vecou v právnom zmysle môžu byť veci, ktoré takto spojené nebudú. Nevyhnutnou podmienkou preto,
aby pôvodne samostatná vec mohla byť v prípade voľnejšieho spojenia s inou vecou považovaná za
súčasť veci je, aby naďalej bola v samostatných funkčných väzbách iba s touto jedinou vecou.

32. V danej veci potom odvolací súd prijal správny právny záver, že tak šachty, ako aj vodovodné
potrubie (s ohľadom na individuálne okolnosti danej veci), sú súčasťou stavby vodojemu (a teda
spolu s jeho akumulačnou nádržou tvoria jednu vec), so zohľadnením toho, že „bez nich, by totiž
vodojem nemohol vôbec fungovať a nemohol by plniť svoje hlavné funkcie, pre ktoré bol vybudovaný- protipožiarnu, rezervnú a akumulačnú, a teda, že všetky tieto súčasti vodojemu zabezpečujú jeho
celkovú funkčnosť (cez tieto súčasti dochádza k napĺňaniu akumulačnej nádrže vodou tak, aby mohla
byť využívaná na stanovený účel). Ako už bolo uvedené vyššie, „ definícii súčasti veci vyhovujú tie

prípady, kedy ich oddelenie ktorýmkoľvek zo spôsobov (od manipulácie neničiacej podstatu veci, po
jednoduché voľne uskutočniteľné odňatie veci) znamená pre vec hlavnú ujmu na jej hodnote. Pritom pri
znehodnotení, môže ísť aj o znehodnotenie funkčné. Môže tiež znamenať, že vec bude v budúcnosti
plniť svoj účel na nižšej úrovni (tzv. funkčné znehodnotenie). Túto vzájomnú funkčnú prepojenosť
šachty, vodovodného potrubia a akumulačnej nádrže (z pohľadu funkcií a účelu, na ktorý vodojem slúži)

dovolatelia nenamietali a v tomto skutkové závery súdov nižších inštancií nijako nespochybňovali (v
tomto smere zostala dovolacia argumentácia len vo všeobecnej rovine). Nebolo potom rozhodujúce
tvrdenie dovolateľov, že vodovodná šachta a vodovodné potrubie neslúžia výlučne len pre potreby
žalobcu, ale že ich užívajú aj iné subjekty - napr. obchodná spoločnosť POLYSTON, s. r. o., Športový
klub JUPIE Podlavice a tiež záhradkári, nakoľko tu nejde o ich „vzťah k iným veciam“, ale len o ich
užívanie „aj“ tretími subjektmi (nejde tu o väzby k ďalším veciam). Takúto spojitosť týchto súčastí k iným

veciam dovolatelia ani neuviedli (neoznačili, nepreukázali), pričom iba samotné užívanie týchto súčasti
vecí aj inými subjektmi, takúto spojitosť (k iným veciam) nepreukazujú. V danom prípade teda nie je
podstatné, či vodovodné potrubie využívajú aj iné subjekty, ale podstatné je, že vodojem bez potrubia (a
šácht) by sa nedal využívať na svoj účel (a teda ich oddelením by vodojem - akumulačná nádrž stratila
svoju funkčnosť - došlo by tu k ujme na hodnote hlavnej veci v podobe, že by táto v budúcnosti plnila

svoj účel na nižšej úrovni).

33. Naviac toto právne posúdenie (samotný záver, že šachta a vodovodné potrubie sú súčasťou stavby
vodojemu (akumulačnej nádrže)) bolo výsledkom skutkového stavu zisteného súdmi nižších inštancií,
ktoré skutkové závery, žalovaní nijako nespochybnili, a ani v procese jeho zisťovania nenamietali žiadne

vady podľa § 420 písm. f) CSP. Keďže dovolací súd nie je skutkovým súdom, musí vychádzať zo
skutkových záverov nižších súdov a keďže súdy v tomto smere ustálili (z hľadiska zistenia funkčnej
prepojenosti), že všetky tri časti (šachta, potrubie, akumulačná nádrž) slúžia funkčne stavbe vodojemu,
tak potom záver týchto súdov o ich povahe ako súčasti veci, bol správny. Dovolací súd opätovne
zdôrazňuje, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi

nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a
zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací
súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v
kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018) - a v tomto smere dovolatelia
žiadne vady nevytýkali.

34. Navyše v danej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tieto šachty ako aj vodovodné
potrubie vybudoval (na svoje náklady) predchodca žalobcu („inžiniersko - projektová organizácia č.
15/011/05/91“, rozhodnutie Okresného národného výboru v Banskej Bystrici č. výst. - 7360/58), a teda
je ich vlastníkom a to bez ohľadu na to, či by boli súčasťou alebo neboli súčasťou stavby vodojemu.

35. Záverom dovolací súd iba dodáva, že žalovaní (vzhľadom na ich dovolaciu argumentáciu) mali
potom svoju dovolaciu otázku formulovať skôr k otázke platného nadobudnutia vlastníckeho práva k
šachte a vodovodnému potrubiu žalobcom, ktoré súdy len vyvodzovali z ich charakteru, ako súčasti
hlavnej veci (kedy súčasť veci zdieľa právny osud veci hlavnej). Dovolatelia však vo svojej dovolacej

otázke vlastnícke právo žalobcu k týmto veciam nenamietali. Formulácia dovolacej otázky smerujúca
„len“ k posúdeniu povahy vodovodnej šachty ako súčasti veci (alebo samostatnej veci) bez súčasného
spochybnenia vlastníckeho práva žalobcu k nej (v samotnej dovolacej otázke), nerieši otázku vlastníctva
tak, aby dovolací súd mohol prípadne rozsudok zrušiť v otázke nesprávne ustáleného vlastníctva. Inak
povedané, žalovanými nastolená dovolacia otázka je len čiastková, nakoľko ňou títo súčasne nenapadli

záver o vlastníckom práve žalobcu, resp. v tomto smere neformulovali žiadnu dovolaciu otázku podľa
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

36. Z týchto dôvodov dovolací súd ani v tejto časti nepovažoval dovolanie za dôvodné (dovolateľmi
nastolenú/položenú otázku považoval odvolacím súdom za správne vyriešenú), a preto ho aj v tejto časti

zamietol (§ 448 CSP).

37. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §
453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní, ktorémupatrí v zmysle uvedenej zásady nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255
ods. 1 CSP).

38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.