Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 12CoP/99/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123201923
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Tisová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5123201923.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Silvie Tisovej a
členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci navrhovateľky - oprávnenej
z výživného: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpená splnomocnenou
zástupkyňou: D. B. B., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. G. XXXX/XX, XXX XX H. - C., proti otcovi
navrhovateľky - povinnému z výživného: I. J. – G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/X, XXX

XX H., právne zastúpený: JUDr. Martina Sečanská, advokátka so sídlom Staré Grunty 162, 841 04
Bratislava, IČO: 30 855 268,
o zvýšenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 1Pc/2/2023 - 217 zo dňa 13.
novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í nasledovne:

Povinný z výživného - otec navrhovateľky j e p o v i n n ý platiť navrhovateľke - oprávnenej z
výživného od 02. 03. 2023 do 31. 08. 2023 výživné vo výške 415 eur mesačne a od 01. 09.
2023 výživné vo výške 450 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky
- oprávnenej z výživného.

Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky - oprávnenej z výživného z a m i e t a .

Povinný z výživného je povinný zaplatiť navrhovateľke - oprávnenej z výživného nedoplatok na
zvýšenom výživnom za obdobie od 02. 03. 2023 do 30. 11. 2024 v celkovej výške 6 081,45 eur,
pričom je mu povolené uvedený nedoplatok splácať v mesačných splátkach po 250 eur spolu s bežným
výživným tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého nedoplatku.

Týmto sa m e n í rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 21P/195/2011 zo dňa 27.10.2011 v časti
výživného na navrhovateľku - oprávnenú z výživného.

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči plnoletému dieťaťu
zo sumy 150 eur na sumu 450 eur mesačne, a to s účinnosťou od 02.03.2023. Zároveň uložil otcovi
povinnosť zaplatiť zameškané výživné za obdobie od 02.03.2023 do 13.11.2024 v celkovej výške
6 285,48 eur, pričom tento mu povolil splácať v mesačných splátkach po 250 eur pod stratou výhody

splátok pri omeškaní čo i len s jednou splátkou. Poznamenal tiež, že dochádza k zmene pôvodného
rozsudku o výživnom z 27.10.2011.Zistil, že od poslednej úpravy výživného uplynulo vyše jedenásť rokov a podstatne sa zmenili pomery
na strane plnoletého dieťaťa. Oprávnená už nenavštevovala základnú školu, ale ukončovala štúdium
na gymnáziu a následne začala vysokoškolské štúdium mimo miesta bydliska. Tým sa jej potreby a

mesačné výdavky výrazne zvýšili. Jej odôvodnené mesačné výdavky vyhodnotil vo výške cca 832 eur
v období gymnaziálneho štúdia a 896 eur po nástupe na vysokú školu; tieto zahŕňali stravu, ošatenie,
hygienu, študijné materiály, dopravu a ubytovanie v mieste štúdia. Podľa súdu prvej inštancie otec tieto
položky kvalifikovane nespochybnil. Ďalej zistil, že oprávnená nemá stabilný vlastný príjem, pričom
jej matka mala pravidelný príjem zo zamestnania, z ktorého zabezpečovala väčšinu životných potrieb

dieťaťa a domácnosti.
Na strane otca zistil, že je jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, ktorá dosahovala
vysoké tržby, ale stratové hospodárenie. Prvostupňový súd vychádzal z preukázaných údajov o jeho
príjmoch, podľa ktorých jeho priemerný čistý mesačný príjem predstavoval približne 1 615 eur. Otec
mal aj ďalšie vyživovacie povinnosti voči dvom deťom. Hoci tvrdil, že od 04.2024 nemá žiadny príjem
a nevie si nájsť vhodné zamestnanie, súd prvej inštancie tieto tvrdenia neuznal, majúc za to, že

otec nepreukázal dostatočnú aktivitu pri hľadaní primeranej práce a predložené potvrdenia o hľadaní
zamestnania sú nedostatočné a formálne. Podľa prvostupňového súdu otec má výrazný nevyužitý
príjmový potenciál, vyplývajúci z jeho veku, zdravia, dlhoročnej praxe v obchode a zručností, pričom
podnikateľské neúspechy ani zotrvávanie na nefunkčnom podnikaní nemôžu viesť k zníženiu jeho
zákonnej povinnosti zabezpečiť primerané výživné. Zdôraznil, že výživné má prednosť pred inými

výdavkami rodiča a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Na základe týchto zistení prvostupňový súd určil zvýšené výživné na 450 eur mesačne.
Zameškané výživného za obdobie od podania návrhu, t. j. od 02.03.2023 do dňa vyhlásenia rozsudku
13.11.2024 vo výške 6.285,48 Eur určil nasledovným spôsobom: za mesiac marec 2023 od 2.3.2023 do
31.3.2023 v sume 285,48 Eur (435,48 Eur - 150), následne ako rozdiel medzi zvýšeným a pôvodným

výživným vo výške 300 eur mesačne, od apríla do decembra 2023 v sume 2.700 Eur a v roku 2024 za
11 mesiacov vo výške 3.300 Eur za predpokladu, že otec uhradil bežné výživné vo výške 150 Eur.
O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) tak, že
žiadny z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Otec podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie v celom
rozsahu. Tvrdil, že prvostupňový súd rozhodol na základe neaktuálneho skutkového stavu, nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy, nevzal do úvahy jeho zhoršené pomery, a tým porušil jeho právo na
spravodlivý proces. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a § 62 ods. 1 CMP.

Podľa neho prvostupňový súd nesprávne vychádzal z jeho príjmov zistených v konaní vedenom pod
sp. zn. 2Pc/2/2023, hoci tieto príjmy boli aktuálne len do marca 2024, kedy podľa jeho tvrdenia dostal
poslednú mzdu. Zdôraznil, že od apríla 2024 nemal žiadny príjem a jeho spoločnosť L. M. A. sa ocitla
v mimoriadne nepriaznivej ekonomickej situácii. Tvrdil, že si prestal vyplácať odmenu konateľa, aby
spoločnosť zachránil, pričom musel riešiť záväzky, mzdy zamestnancov a postupný úpadok prevádzok.

Poukázal na to, že jeho firma mala stratu, mala dlhy voči štátu a prenajímateľom a pripravoval sa návrh
na vyhlásenie konkurzu. Tvrdil, že jeho pomery sa po marci 2024 výrazne zhoršili a súd prvej inštancie
tieto skutočnosti ignoroval.
Otec namietal aj to, že prvostupňový súd nesprávne posúdil jeho snahu nájsť si zamestnanie. Tvrdil,
že sa aktívne uchádzal o prácu v rôznych spoločnostiach, čo podľa neho preukazovali potvrdenia o

hľadaní zamestnania. Uviedol, že sa mu nepodarilo získať stabilný pracovný pomer, a preto uzatvoril
od 17.09.2024 dohodu o pracovnej činnosti v rozsahu 10 hodín týždenne za 7 eur na hodinu. Tvrdil, že
jeho vek, situácia na trhu práce a úpadok firmy mu objektívne bránili dosahovať vyšší príjem a súd prvej
inštancie jeho skutočné možnosti nezohľadnil.
Otec ďalej argumentoval, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval právne predpisy, najmä tým, že

automaticky vychádzal z jeho minulých príjmov, hoci podľa § 217 CSP mal zohľadniť stav v čase
vyhlásenia rozsudku. Tvrdil, že nebolo možné vychádzať z údajov z marca 2024, keďže k podstatnej
zmene jeho pomerov malo dôjsť už v apríli 2024. Podľa neho prvostupňový súd nesprávne posúdil jeho
schopnosti a možnosti podľa § 75 Zákona o rodine, keď dospel k záveru, podľa ktorého má potenciál
zarábať viac, hoci podľa jeho vlastných tvrdení tento potenciál v dôsledku úpadku spoločnosti a veku

reálne nemal.
Namietal aj výšku zameškaného výživného, ktoré považoval za likvidačné, keďže podľa jeho tvrdení už
bežné výživné na všetky deti sotva dokázal platiť a splátky dlžného výživného by nebol schopný splácaťvôbec. Tvrdil, že zvýšenie výživného na 450 eur mesačne bolo neprimerané vzhľadom na jeho pomery
a súd prvej inštancie mal návrh na zvýšenie výživného zamietnuť.
V závere odvolania otec navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh plnoletého

dieťaťa na zvýšenie výživného zamietne v celom rozsahu.

3. Oprávnená vo svojom vyjadrení považovala odvolanie za neopodstatnené, účelové a nedôveryhodné.
Zdôraznila, že tvrdenia otca o jeho nepriaznivej finančnej situácii nezodpovedali realite, neboli
preukázané a boli založené najmä na jeho vlastných, neoveriteľných vyhláseniach. Podľa oprávnenej

otec už v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali objektívnu
nemožnosť zabezpečiť príjem. Tvrdila, že jeho podnikateľské problémy boli dôsledkom jeho vlastných
rozhodnutí a neprimeraných rizík, ktoré na seba dobrovoľne prevzal.

Zdôraznila, že otec zatajuje svoje skutočné príjmy a majetkové pomery, pričom z predložených dokladov
nevyplývalo, že by jeho spoločnosť bola v reálnom úpadku. Poukázala na to, že účtovná závierka

spoločnosti L. M. A. za rok 2023 nebola zverejnená a otec nepredložil účtovné knihy, rozpisy nákladov
ani vysvetlenie, ktoré by umožnili posúdiť, či jeho podnikateľská činnosť bola naozaj v stave, ktorý by mu
bránil plniť si vyživovaciu povinnosť. Podľa nej samotné nevykazovanie zisku alebo strata spoločnosti
neznamenali, že otec nemohol dosahovať príjem, najmä keď išlo o podnik, ktorý predtým dlhé roky
dosahoval vysoké tržby.

K tvrdeniam otca o hľadaní práce oprávnená uviedla, že otec predložil len formálne potvrdenia, ktoré
nemali žiadnu výpovednú hodnotu. Podľa jej vyjadrenia otec nepreukázal, že by sa o získanie práce
uchádzal bežným spôsobom (zasielaním životopisov, reagovaním na inzerciu, aktivitami cez pracovné
portály), a už vôbec nepreukázal, že by sa o získanie zamestnania usiloval po júli 2024. Naopak,
oprávnenáuviedla,ženatrhuprácebolodostatokpracovnýchpríležitostívoblasti,vktorejotecdlhodobo

pôsobil, najmä v oblasti predaja, obchodu a zákazníckeho servisu, pričom sama predložila niekoľko
aktuálnych príkladov pracovných ponúk.
Oprávnená ďalej uviedla, že otec dobrovoľne zotrvával na podnikaní, ktoré už dlhšie nevykazovalo zisk
a ktorého udržanie si vyžadovalo neprimerané finančné a osobné zdroje. Podľa nej bolo zrejmé, že
otec dlhodobo bral na seba neprimerané podnikateľské riziká, čo bolo v rozpore s jeho vyživovacou

povinnosťou. Oprávnená citovala viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých vyplývalo, že ak rodič
sám spôsobí pokles svojich príjmov alebo nevyužije svoje schopnosti a možnosti, súd musí vychádzať
z princípu potenciality príjmu. Poukázala aj na to, že otec od roku 2024 ani len nepožiadal o zaradenie
do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nepreukázal žiadny seriózny pokus o získanie príjmu v inom
zamestnaní, a nepreložil žiadny dôkaz o tom, že by mu zdravotný stav bránil pracovať. Podľa oprávnenej

tak otec svojím konaním iba účelovo vytváral obraz o neschopnosti platiť zvýšené výživné.
Oprávnenáďalejuviedla,ževýškazvýšenéhovýživnéhobolavzhľadomnajejpotrebyprimeraná,pričom
súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča.
Zdôraznila, že súd správne posúdil aj výšku dlžného výživného, ktoré vzniklo od začiatku konania, a
správne povolil splátky v primeranej výške s ochranou oprávnenej pred rizikom ďalšieho omeškania zo

strany otca.
V závere navrhla, aby odvolací súd odvolanie otca v celom rozsahu zamietol a rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, pretože tento rozsudok je podľa nej zákonný, logický a spravodlivý.

4. Otec vo svojej replike tvrdenia oprávnenej o nepreukázaní jeho nepriaznivej finančnej situácie

považoval za nepodložené. Tvrdil, že účtovná závierka jeho spoločnosti L. M. A. za rok 2023 bola
podľa jeho slov riadne podaná, a aj priebežná účtovná závierka za rok 2024, zostavená k 31.10.2024,
bola súdu predložená už s odvolaním. Zdôraznil, že ak účtovná závierka nebola zverejnená v registri,
nebolo to jeho vinou. Podľa otca ním predložené účtovné závierky poskytovali „pravdivý a verný obraz“
o stave spoločnosti, jednoznačne preukazovali stratu, zadlženosť a nepriaznivú ekonomickú situáciu

spoločnosti, ktorá neumožňovala vyplácať mu príjem. K tvrdeniu oprávnenej o neexistencii dôkazov o
príprave návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, že príprava takéhoto návrhu je finančne aj časovo
náročná, pričom riešenie prebieha najmä ústne v komunikácii s advokátom. Tvrdil, že príprava návrhu
stále prebieha a predloží ho súdu, akonáhle bude dokončený a podaný. Podľa jeho názoru bolo
nespravodlivé od neho požadovať preukázanie skutočnosti, ktorá sa ešte len pripravuje.

K námietkam oprávnenej o nedostatočnej snahe nájsť si zamestnanie otec uviedol, že oprávnená jeho
doklady nesprávne interpretovala. Potvrdenia o hľadaní práce získal od zamestnávateľov, ktorí mu sami
oznámili, že majú plný stav alebo o neho nemajú záujem; nemohol vopred vedieť, či má zamestnávateľvoľné pracovné miesto. Uviedol, že výber zamestnávateľov bol logický, keďže išlo o prevádzky alebo
firmy, v ktorých poznal pomery a kde mohol reálne predpokladať, že by jeho skúsenosti boli využiteľné.
Otec nesúhlasil ani s tvrdením oprávnenej, že jeho postup pri hľadaní práce nebol dôveryhodný. Podľa

neho nie je podstatné, akým spôsobom sa o prácu uchádza; oprávnená nepreukázala, že by potvrdenia
boli vymyslené alebo účelové. Zároveň uviedol, že nemohol byť evidovaný ako uchádzač o zamestnanie
na úrade práce, keďže ako konateľ spoločnosti bol považovaný za osobu vykonávajúcu samostatnú
zárobkovú činnosť.
K výhrade oprávnenej, že finančnú pomoc od dospelej dcéry označoval ako pôžičku, otec uviedol, že

išlo o dobrovoľnú pomoc v ťažkej situácii, ktorá je legitímnou formou rodinnej podpory, ale nemožno ju
vykladať ako jeho príjem alebo dôkaz o dostatku finančných prostriedkov.
V závere opätovne zdôraznil, že jeho podnikateľská situácia je objektívne nepriaznivá, príjem si
zabezpečiť nevie, pričom prvostupňový súd jeho pomery nesprávne posúdil. Uviedol, že oprávnená
nevyvrátila jeho argumenty a jej tvrdenia označil za účelové. Trval na tom, aby odvolací súd jeho
odvolaniu vyhovel a pôvodný návrh na zvýšenie výživného zamietol.

5. Oprávnená vo svojej duplike pred súdom prvej inštancie zotrvala na argumentácii, ktorú uviedla vo
svojom predchádzajúcom vyjadrení, najmä pokiaľ išlo o to, že otec nepreukázal hospodárenie svojej
spoločnosti L. M. A. za roky 2023 a 2024 tak, aby bolo možné posúdiť, či výdavky spoločnosti boli
nevyhnutné a či si nimi umelo neznižoval príjem. Zdôraznila, že samotné predloženie účtovných závierok

nebolo postačujúce, pretože neobsahovali žiadne údaje o štruktúre výdavkov. Otec podľa nej nepredložil
žiadnedoklady,umožňujúcezhodnotiť,čivýdavkyfirmybolipotrebnénadosiahnutiepríjmov;zotrvalana
tom, že takáto dôkazná povinnosť ležala výlučne na ňom. K návrhu na vyhlásenie konkurzu oprávnená
zopakovala, že otec ani v duplike nepreukázal, že by taký návrh skutočne pripravoval. Poukázala na to,
že otec tvrdil prípravu konkurzného návrhu už od 16.12.2024, avšak ani k 12.03.2025 nebol schopný

predložiťjedinýrelevantnýdokument.Zdôraznila,žepodľa§11ods.2zákonaokonkurzebymalštatutár
podať návrh na konkurz do 30 dní od zistenia úpadku, takže dlhodobé „pripravovanie“ bez akejkoľvek
listiny svedčilo buď o tom, že firma v úpadku nebola, alebo o tom, že otec neplnil zákonné povinnosti,
čo zvyšovalo jeho majetkové riziká, ktoré nemohli byť zohľadnené v jeho prospech.
K otázke hľadania zamestnania oprávnená uviedla, že otec svoje tvrdenia opäť nepreukázal. Zotrvala

na tom, že otec sa o zamestnanie neuchádzal štandardným spôsobom, ale len získaval podpisy na
potvrdenia v prevádzkach, ktoré si sám vybral. Zdôraznila, že otec nepreukázal žiadnu aktivitu po
08.07.2024, hoci toto obdobie bolo rozhodujúce. Podľa nej trh práce v H. má dostatok pracovných ponúk
v odvetviach, v ktorých mal otec dlhoročnú prax, preto argument otca o nepriaznivých možnostiach
považovala za účelový. Ďalej uviedla, že ak otec nevyužíval svoje schopnosti a možnosti, ktoré má

vzhľadom na svoj produktívny vek, zdravotný stav a pracovné skúsenosti, je potrebné vychádzať z
príjmu, ktorý mohol dosahovať, a nie z príjmu, ktorý si sám znížil. Zotrvala preto na princípe potenciality
príjmu, ktorý považovala za plne aplikovateľný.
V závere zotrvala na návrhu, aby odvolací súd rozsudok potvrdil, keďže otec nepreukázal žiadnu
objektívnu zmenu pomerov a jeho tvrdenia boli podľa nej len účelové a nepresvedčivé.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 3 ods. 5 písm. a/ CMP), preskúmal vec v
intenciách § 66 CMP. Následne bez vykonania odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 388 CSP zmenil.

7. Predmetom konania je zvýšenie výživného otca voči oprávnenému plnoletému dieťaťu -
navrhovateľke. Z vykonaného dokazovania boli preukázané pomery účastníkov tak, ako sú opísané v
odseku 1. odôvodnenia tohto rozsudku. Z takto ustáleného skutkového stavu vychádzal aj odvolací súd,
konštatujúc, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu postačujúcom na rozhodnutie, preto
nebolo potrebné vo veci nariaďovať odvolacie pojednávanie. Pomery účastníkov, pokiaľ ide o ich príjmy,

výdavky a sociálnu situáciu, boli zistené dostatočne; správne bola konštatovaná aj podstatná zmena
pomerov na ich strane.
8. Odvolací súd len odlišne posúdil možnosti a schopnosti povinného plniť vyživovaciu povinnosť a
primeranosť výšky výživného. Ide teda o iné právne posúdenie veci, nie o zmenu skutkových zistení,
čo je v súlade s princípom neúplnej apelácie a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. sp.

zn. 3CdoR/1/2024). Odvolací súd zároveň uvádza, že samotné iné právne posúdenie veci zo strany
súdu prvej inštancie, ako ani prípadné ďalšie zistené nedostatky, nedosahovali takú intenzitu odvolacích
dôvodov uvedených v § 389 CSP, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. To
platí najmä za situácie, ak rozhodnutie nevyžaduje doplnenie dokazovania. Navyše vzhľadom na zásaduhospodárnosti konania by opätovné zrušenie rozhodnutia a nové dokazovanie v pomeroch plnoletého
študenta, ktorý potrebuje mať zabezpečené výživné počas štúdia, bolo neúčelné.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, podľa ktorého súd prvej
inštanciesprávneustálil,žedošlokpodstatnejzmenepomerovnastranenavrhovateľky,ktorávpriebehu
konania bola študentkou strednej školy a následne sa stala študentkou vysokej školy v zahraničí, s
čím má zvýšené výdavky spojené so štúdiom mimo miesta bydliska. Rovnako správne konštatoval, že
pomery otca umožňujú platenie vyššieho výživného. V tomto smere odvolací súd považuje postup súdu

prvej inštancie za vecne správny.

10. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že možnosti
a schopnosti povinného umožňujú platiť výživné v určenom rozsahu pre obdobie po nástupe oprávnenej
na vysokú školu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že oprávnená mala v tomto
rozhodnom období mesačné odôvodnené náklady v rozsahu cca 896 eur, pričom výživné určené

sumou 450 eur predstavuje približne polovicu týchto výdavkov. Odvolací súd považuje za spravodlivé
a primerané, aby sa rodičia podieľali na úhrade nákladov oprávnenej rovnakým dielom, a to najmä
za situácie, keď matka aj počas vysokoškolského štúdia zabezpečovala časť naturálneho plnenia,
preukázateľne sa podieľala na chode domácnosti a počas celého obdobia poskytovala oprávnenej
zázemie a materiálnu podporu. Výživné v určenej výške od 01.09.2023 preto považuje odvolací súd za

vecne správne a primerané potrebám oprávnenej aj možnostiam povinného.

11. Inak však odvolací súd posúdil výšku výživného za obdobie, keď oprávnená ešte nenavštevovala
vysokú školu. Pre toto obdobie bolo preukázané, že jej mesačné odôvodnené náklady dosahovali
približne 832 eur, t. j. boli nižšie, a zároveň povinný mal v tomto období ešte zvýšenú vyživovaciu

povinnosť voči synovi, ktorý bol v tom čase odkázaný na výživné rodičov. Z rozsudku prvostupňového
súdu sp. zn. 2Pc/2/2023 vyplýva, že v období do 31.07.2023 bolo výživné na plnoletého syna určené
vo výške 350 eur mesačne, čo predstavovalo objektívne vyššie zaťaženie povinného v období pred
nástupom oprávnenej na vysokú školu. Prvostupňový súd na tieto okolnosti náležite neprihliadol,
hoci mali významný vplyv na reálnu disponibilitu príjmu povinného, keď určil výživné jednotne pre

celé obdobie od 02.03.2023. Odvolací súd preto považoval za spravodlivé a súladné s § 75 ods. 1
Zákona o rodine určiť výživné za obdobie do 31.08.2023 vo výške 415 eur mesačne, čo zodpovedá
približne polovici v tom čase preukázaných nákladov oprávnenej počas gymnaziálneho štúdia a zároveň
rešpektuje väčší rozsah vyživovacej povinnosti povinného voči druhému dieťaťu. Odvolací súd preto
posúdil odvolaciu námietku navrhovateľa v tejto časti za čiastočne dôvodnú, a preto rozhodnutie súdu

prvej inštancie zmenil vo výroku o výške výživného od podania návrhu od 31.08.2023.

12. Pokiaľ ide o odvolacie námietky povinného, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ani v
odvolacom konaní nebol preukázaný úpadok spoločnosti povinného ani skutočnosť, že by bol reálne
pripravovaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Povinný nedoložil v tomto smere žiadny relevantný podklad.

13. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že aj keby povinný preukázal ekonomické ťažkosti svojej
obchodnej spoločnosti alebo preukázal jej úpadok, nemalo by to vplyv na posúdenie jeho schopností a
možností podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Podnikanie je činnosťou vykonávanou na zodpovednosť
povinného rodiča a podnikateľské riziko, rovnako ako jeho prejavy v podobe straty, zadlženia či potreby
riešiť úpadok, nemožno prenášať na dieťa. Ak podnikanie povinnému neprináša príjem alebo sa stane

ekonomicky neudržateľným, je jeho povinnosťou prijať také opatrenia, ktoré mu umožnia primerane
plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť - najmä vyhľadať si zárobkovú činnosť mimo podnikania, resp.
včas reštrukturalizovať svoje pracovné pomery. Povinný rodič sa nemôže dovolávať nemožnosti plniť si
vyživovaciu povinnosť z dôvodu, že dlhodobo zotrváva v podnikateľskej činnosti, ktorá je stratová alebo
ekonomicky nestabilná. Na tomto závere nič nezmenili ani účtovné závierky k 31.12.2023 a 31.10.2024,

hoc je z nich zrejmý pokles tržieb a majetku spoločnosti L. M. A..

14. Z týchto dôvodov odvolací súd akceptuje záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého povinný má
výrazný a nevyužitý príjmový potenciál vyplývajúci z jeho veku, zdravotného stavu, praxe v obchode a
riadení prevádzok a dlhodobého pôsobenia v maloobchodnom sektore. Rozhodujúce je, aký príjem by

mohol dosahovať pri primeranom využití svojich schopností a možností, nie aký príjem si sám vytvára
zotrvávanímnaneúspešnompodnikaní.Odvolacísúdpretopovažujezanedôvodnúajnámietku,žejeho
skutočné pomery po apríli 2024 neumožňovali platiť zvýšené výživné - tieto tvrdenia nie sú preukázanéa zároveň nemenia záver o tom, že povinný je spôsobilý dosahovať príjem na úrovni ustálenej jeho
vlastnou predchádzajúcou praxou a kvalifikáciou.

15. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že suma 1 615 eur, ktorú súd prvej inštancie ustálil ako
príjmový potenciál povinného, je v pomeroch hlavného mesta SR a v kontexte jeho dlhoročnej praxe
v oblasti predaja a riadenia prevádzok plne reálna a primeraná. Podľa verejne dostupných údajov o
mzdách v H. sa priemerná mesačná mzda na pozícii store manager pohybovala v roku 2025 približne na
úrovni 1 848 eur mesačne (Jooble, 12.2.2025). Údaje o odmeňovaní retail/sales manažérov uvádzajú

priemerný ročný hrubý plat 24 101 eur, čo predstavuje približne 2 008 eur brutto mesačne, teda približne
1 500–1 600 eur netto (SalaryExpert, 22.3.2026). Iný zdroj uvádza priemernú mesačnú mzdu store
managera v H. až 2 915 eur brutto (WorldSalaries, 2024) Priemerná mzda v Bratislavskom kraji ako
takom pritom dosahovala v roku 2024 1 858 eur brutto mesačne (TASR, 4.3.2025). Vzhľadom na tieto
dáta je výška 1 615 eur čistého príjmu nielen v súlade s reálnymi mzdovými podmienkami v regióne,
ale predstavuje skôr konzervatívne stanovenie príjmového potenciálu povinného. Aj keby povinnému

podnikateľská činnosť neprinášala stabilný príjem, bolo jeho povinnosťou prispôsobiť svoje pracovné
pomery tak, aby mohol primerane plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť, keďže podnikanie je činnosť
vykonávaná na jeho vlastnú zodpovednosť a jeho riziká nemožno prenášať na dieťa.

16. Namietané nesprávne právne posúdenie podľa § 217 CSP odvolací súd preto neakceptoval, keďže

ani prípadná zmena príjmu po apríli 2024 nebola povinným objektivizovaná spôsobom umožňujúcim
záver o strate príjmového potenciálu. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine je rozhodujúci príjem, ktorý
by povinný mohol dosahovať pri primeranom využití svojich schopností a možností, a nie príjem,
ktorý deklaruje pri zotrvávaní na neúspešnom podnikaní. Rovnako nie je dôvodná jeho námietka o
„likvidačnom“ charaktere výživného, keďže aj po úprave výživného ostal podiel výživného na jeho

preukázanom príjme v primeranom pomere a výživné pokrýva len časť reálnych výdavkov oprávnenej.
Zvyšná časť nákladov je ponechaná na matku oprávnenej, ktorá sa podieľa na výžive navrhovateľky aj
naturálnym spôsobom a zabezpečuje jej bytové potreby (minimálne počas prázdnin a víkendov, resp.
počas skúškového obdobia). Odvolací súd považuje takto určený podiel rodičov na výžive oprávnenej
za primeraný a v súlade so zásadou podielu rodičov na zabezpečovaní potrieb dieťaťa v zmysle § 62

ods. 2 Zákona o rodine.
17. Povinný v odvolaní nevzniesol žiadnu konkrétnu námietku smerujúcu k zvýšeniu podielu matky
na úhrade potrieb oprávnenej. Nespochybnil ani skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že
matka zabezpečovala prevažnú časť naturálnych potrieb dieťaťa a stabilne sa podieľala na jeho výžive
zo svojho príjmu. Odvolací súd preto považuje skutkové zistenia o pomeroch matky za nesporné.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že matka má pravidelný príjem a dlhodobo nesie značnú časť
nákladov na zabezpečenie oprávnenej, a preto nie je dôvod meniť rozsah jej podielu na výžive dieťaťa.

18. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že ani skutočnosť, že oprávnená mala v minulosti príležitostné
brigády, nemôže byť dôvodom na zníženie výživného ani na prenesenie väčšej časti finančnej záťaže

na matku. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by oprávnená mala stabilný alebo sústavný
príjem; išlo len o krátkodobé brigádnické činnosti, ktoré nemali povahu zdroja schopného pokryť jej
odôvodnenévýdavkynaštúdiumčiživotnépotreby.Navyšebybolonespravodlivé,abysnahaplnoletého
dieťaťa pracovať a vlastnou aktivitou zmierňovať svoje náklady viedla k znižovaniu zákonnej vyživovacej
povinnosti rodiča. Takéto aktivity môžu slúžiť len ako doplnkový zdroj krytia potrieb, ktoré výživné

nepokrýva, nie ako dôvod na zníženie výživného, ktoré má byť dieťaťu poskytnutý podľa § 62 ods. 2
a § 75 ods. 1 Zákona o rodine.

19. Odvolací súd v súhrne zdôrazňuje, že hoci povinný predložil účtovné závierky svojej obchodnej
spoločnosti, z ktorých vyplývalo, že podnikanie bolo nevýnosné a spoločnosť už nedosahovala tržby ani

nevlastnila významný majetok, tieto skutočnosti samy osebe nemôžu viesť k zníženiu jeho vyživovacej
povinnosti. Podnikanie je činnosťou vykonávanou na vlastnú zodpovednosť povinného rodiča a jeho
riziká nemožno prenášať na dieťa, ktorého potreby sú reálne, neodkladné a preukázateľné. Otcova
argumentácia, že výživné má byť naďalej len vo výške 150 eur mesačne, neobstojí už z toho dôvodu,
že táto suma bola určená ešte v čase, keď bola oprávnená žiačkou základnej školy, a nezodpovedá

súčasným nákladom spojeným so štúdiom na vysokej škole. Ak má byť dieťaťu umožnené riadne
dokončiť vzdelanie a osamostatniť sa, je potrebné, aby aj povinný rodič primerane niesol svoj diel
vyživovacej povinnosti. Povinný nepreukázal žiadnu objektívnu prekážku, ktorá by mu bránila získať
príjem z inej zárobkovej činnosti; naopak, vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav a dlhoročnú prax voblasti obchodu je spravodlivé požadovať, aby vyvinul potrebné úsilie a prispôsobil svoje pracovné
pomery tak, aby mohol svoje zákonné povinnosti plniť. Výživné v určenej výške preto nepredstavuje
neprimeranú záťaž, ale odráža jeho schopnosti a možnosti, ako aj skutočné potreby oprávnenej.

20. V kontexte vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
o určení výživného zmenil tak, že výživné určil v sume 415 eur mesačne za obdobie od 02.03.2023 do
31.08.2023avsume450eurmesačneod01.09.2023;vozvyšnejčastinávrhnavrhovateľky-oprávnenej
z výživného zamietol. Zvýšené výživné priznal rovnako ako súd prvej inštancie od podania návrhu,

stotožňujúc sa s právnym posúdením veci v tejto časti (§ 77 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine).

21. Zmena výšky výživného mení aj rozsah nedoplatku zvýšeného výživného. Odvolací súd pri určovaní
nedoplatku zvýšeného výživného vychádzal z povahy výživného ako opakujúcej sa mesačnej dávky
splatnej vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Z tohto dôvodu považoval za logické, prehľadné a
zodpovedajúce charakteru dávky, aby bol nedoplatok určený za celé splatné mesiace do 30.11.2024,

keďže výživné za mesiac november 2024 bolo splatné ešte pred vyhlásením rozsudku súdu prvej
inštancie a výživné za mesiac december 2024 sa stalo splatným až po dni jeho vyhlásenia. Preto
vypočítal nedoplatok ako rozdiel medzi novourčeným výživným a pôvodne určenou sumou 150 eur
mesačne, bez ohľadu na to, či povinný dosiaľ určené výživné skutočne zaplatil, keďže otázka splnenia
pôvodnej povinnosti má byť predmetom exekučného konania.

22. Za pomerný mesiac marec 2023 (od 02.03.2023 do 31.03.2023) bol nedoplatok určený podľa dennej
sadzby a predstavuje 256,45 eur (30 dní × denný rozdiel medzi výživným 415 eur a 150 eur vo výške
8,5484 eur). Za mesiace apríl až august 2023 predstavoval mesačný rozdiel medzi sumou 415 eur a
pôvodným výživným 150 eur spolu 1 325 eur (5 mesiacov × 265 eur). Za obdobie od septembra 2023 do
novembra 2024 predstavoval mesačný rozdiel medzi výživným 450 eur a pôvodným výživným 150 eur

spolu 4 500 eur (15 mesiacov × 300 eur). Celkový nedoplatok na zvýšenom výživnom tak predstavuje
sumu 6 081,45 eur.

23. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku povinného smerujúcu proti uloženiu splátok
dlžného výživného. Pri posudzovaní primeranosti splátok je potrebné prihliadnuť nielen na možnosti

povinného, ale aj na potreby oprávneného dieťaťa, ktoré vystupujú do popredia najmä počas
vysokoškolského štúdia. Práve v tomto období má oprávnená najvyššie preukázané mesačné náklady,
a preto je potrebné, aby výživné – vrátane dlžnej časti – plnilo svoju zabezpečovaciu funkciu včas, nie až
po ukončení štúdia, keď by jeho účel už nebol naplnený. Suma mesačnej splátky 250 eur tak predstavuje
primeraný kompromis medzi záujmom oprávnenej na včasnom doplnení chýbajúcich prostriedkov a

schopnosťami povinného, keďže splátka je určená len za podmienky jej riadneho a včasného plnenia,
pričom omeškanie s jedinou splátkou spôsobí zročnosť celého dlhu. Takto nastavený režim poskytuje
oprávnenej potrebnú ochranu pred ďalším neplnením povinného a súčasne rešpektuje reálne možnosti
povinného dlh postupne splácať.

24. Odvolací súd opätovne rozhodol o trovách prvostupňového konania ako aj o odvolacieho konania
(§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 52 CMP), nezistiac dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé niektorému
z účastníkov ich náhradu priznať.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).