Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120010157
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2120010157.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaŽovincaasudcovMgr.Kristíny

Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovanej A. B., nar. XX. XX. XXXX,
pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného od 06. 08.
2024 s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 29.05.2025, č.k. 3T/5/2020-1017, na verejnom zasadnutí konanom dňa
26.02.2026, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaná A. B., nar. XX. XX. XXXX v C., trvale bytom A.
XXX, odsudzuje:

Podľa § 221 ods. 3, §§ 36 písm. j), 38 ods. 2 a 39 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06. 08.
2024 na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom od 06. 08. 2024 sa obžalovanej výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od
06. 08. 2024 súd určuje obžalovanej skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Obžalovaná bola rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) zo dňa 29.05.2025, č.k. 3T/5/2020-1017 uznaná za vinnú, že
ako príslušníčka Policajného zboru Slovenskej republiky služobne zaradená ako referent Obvodného
oddelenia Policajného zboru C., v služobnom pomere príslušníka PZ od 01. 10. 1994 do 30. 09. 2015,
dňa 07. 12. 2012 v presne nezistenom čase na Mestskom úrade v Trnave na Trhovej ulici číslo 3 po tom,

ako bola ústne poverená D. E. na realizáciu predaja nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom
území C., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok – parcela registra „C“, parcela č. 3306/46,
druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 611 m2, pozemok – parcela registra „C“, parcela
č. 3306/26, druh pozemku: záhrady o výmere 161 m2, stavba – rodinný dom so súpisným číslom XXX,
na parcele č. 3306/46, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 611 m2, uviedla do omylu
vlastníčku týchto nehnuteľností D. E. tým, že jej pri predaji predstierala kúpnu cenu týchto nehnuteľností
len vo výške 30.000 Eur, ale v skutočnosti bola vyplatená za ich predaj kúpna cena vo výške 60.000 Eur,

pričom bez vedomia vlastníčky nehnuteľností prevzala pred podpísaním kúpnej zmluvy na Mestskom
úrade v Trnave v hotovosti finančnú čiastku vo výške 30.000 Eur od F. G., ktorý uvedenú finančnú čiastku
požičal H. I. za účelom kúpy uvedenej nehnuteľnosti, pričom peniaze boli vyplatené s poukazom na
článok č. IV, bod 2 písm. a) a c) kúpnej zmluvy zo dňa 07. 12. 2012 a túto sumu si obžalovaná A. B.ponechala pre vlastnú potrebu. Ďalšia časť kúpnej ceny vo výške 30.000 Eur bola vložená na bankový
účet A. B., číslo: XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v G. G., J., F. C., so súhlasom predávajúcej D. E., čím
obžalovaná svojím konaním spôsobila poškodenej D. E., nar. XX. XX. XXXX, škodu vo výške najmenej

30.000 Eur, pričom obžalovaná bola uzrozumená a mala vedomosť o tom, že poškodená D. E. je osobou
vyššieho veku, pretože bola krstnou matkou vnučky poškodenej, veľmi dobre poznala rodinnú situáciu
poškodenej, chodila s ňou ako doprovod všade, na poštu pre dôchodok, k lekárovi, pričom zneužila jej
zdravotný stav, keďže trpela poruchou sluchu, ako aj dôverčivosť a neskúsenosť, keď poškodená sa na
obžalovanú spoliehala v tom, že bude konať len v jej prospech,

teda na škodu cudzieho majetku sa obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila ním väčšiu
škodu a čin spáchala na chránenej osobe – osobe vyššieho veku, čím spáchala zločin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024 s poukazom na § 139
ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Za to jej prvostupňový súd uložil podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024 s
použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere

2 (dva) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanej výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd určil obžalovanej skúšobnú dobu v trvaní
3 (tri) roky. Taktiež podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanej uložil povinnosť nahradiť
škodu poškodenej D. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G., K. L. XXXX/XX vo výške 30.000 Eur a
podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodenú D. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G., K. L.

XXXX/XX, so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie iba obžalovaná, a to proti všetkým jeho výrokom,
pričom odvolanie bolo následne predložené Krajskému súdu v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“
v príslušnom gramatickom tvare). Podané odvolanie obžalovaná písomne odôvodnila prostredníctvom
svojej obhajkyne (dňa 10.06.2025), ktorá uviedla nasledovné (skrátene):

2.1. Obžalovaná trvá na podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku, čo do výroku o vine a treste,
ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo,
- pre podstatné chyby konania, ktoré výrokom napadnutého rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
- pre chyby vo výrokoch napadnutého rozsudku, najmä pre neúplnosť jeho skutkových zistení a preto,

že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
- zároveň sú dôvodné pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov a sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
-priukladanítrestubolinapadnutýmrozsudkomporušenéustanoveniaTrestnéhozákona,najmäzásady
ukladania trestov,

- trest je neprimerane prísny a
- rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody je v rozpore so zákonom.
2.2. Obžalovaná má za to, že prvostupňový súd neobjasnil skutkový stav dostatočne, v snahe uznať ju
vinnou za každú cenu. Z uvedeného dôvodu súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vytrháva časti
výpovedí svedkov z kontextu, neodstraňoval rozpory v ich výpovediach a ani neobjasňoval vzniknuté

pochybnosti. Skutkové zistenia súdu sú neúplné, súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie. Závery vyslovené súdom sú v prevažujúcej miere domnienky a hypotézy
v príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi. Súd sa len okrajovo vysporiadal s obhajobou a zľahčoval
uvádzané námietky. S argumentáciou obžalovanej sa nevysporiadal dostatočne a presvedčivým
spôsobom. A akúkoľvek pochybnosť nevykladal v jej prospech, v súlade so zásadou in dubio pro reo,

ale naopak v jej neprospech, čím došlo k porušeniu základnej zásady trestného konania. V nadväznosti
na vyššie uvedené poukazuje na skutkové chyby, svojvoľné hodnotenie dôkazov a nedostatočné a
presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré vyvolalo viac otázok ako dalo odpovedí.
2.3. V konaní poukazuje na viaceré procesné pochybenia, ktorými došlo k zásahu do práva na
obhajobu, tým, že sa súd nevysporiadal s obžalovanou vyslovenou argumentáciou, neprihliadal na ňou

uvedené závery bez toho, aby to hodnoverne a presvedčivo odôvodnil, ako aj k zásahu do práva na
objasnenie veci, najmä svojvoľným a účelovým hodnotením hodnovernosti a pravdovravnosti svedkov
a ich výpovedí, protichodným vo vzťahu k jednotlivým častiam ich výpovedí, tak aby ich súd mohol
interpretovať v neprospech obžalovanej. Obžalovaná má za to, že prvostupňový súd nerešpektoval
záväzné pokyny odvolacieho súdu. V tejto veci bolo rozhodnuté rozsudkom prvostupňového súdu, č. k.

3T/5/2020-80 zo dňa 13.03.2023, ktorý bol uznesením sťažnostného súdu, sp. zn. 5To/67/2023 – 864 zo
dňa 11.01.2024 zrušený v celom rozsahu. V tomto uznesení, v bode 30., bol uložený pokyn „...opätovne
vykonať hodnotenie dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. aké skutočnosti, ktoré
z neho vyplynuli a svoju pozornosť sústrediť na trestnoprávne relevantné skutkové okolnosti (kde, kedya akým konaním mala obžalované poškodenú uviesť do omylu, či využiť jej omyl, akým spôsobom
sa mala obžalovaná na úkor poškodenej obohatiť a aká škoda mala byť obžalovaná u už poškodenej
spôsobená) ....“. Následne konajúci prvostupňový súd rozhodol rozsudkom, č. k. 3T/5/2020- 909 zo dňa

27.06.2024, ktorý bol opätovne uznesením sťažnostného súdu, sp. zn. 5To/67/2023 – 986 (správne
zrejme 5To/106/2024–986 – pozn. súdu) zo dňa 20.03.2025 zrušený v celom rozsahu. V tomto uznesení
odvolací súd poukázal na R 6/1970: „Ak má súd to vyhodnotiť vierohodnosť a dvoch v podstatných
bodoch odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť jedného z tých dôkazov odôvodniť len okolnosťami,
ktoré svedčia o vierohodnosti druhého dôkazu.“. Zároveň v bode 9 uviedol, že „Súd je tak povinný

abstrahovať tie skutkové okolnosti, ktoré majú trestnoprávnu relevanciu a zrozumiteľne odôvodniť, či
tieto skutočnosti boli v trestnom konaní preukázané, teda či prokurátor uniesol dôkazné bremeno. Je
však potrebné vyvarovať sa domnienkam a predpokladom, a v prípade ak zostane nejaká skutková
okolnosť sporná, je potrebné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“.“
2.4. Odvolací súd uviedol v bode 23: „Prvostupňový súd však skutočnosť, že poškodená nemala
predstavu o obsahu kúpnej zmluvy vyvodil z výpovede poškodenej, ktorá uviedla, že kúpnu zmluvu

nečítala, pričom opomenul, že o tejto skutočnosti vypovedali aj svedkovia G. a I., ktorí uviedli že sa
domnievajú, že poškodená kúpnu zmluvu čítala. Prvostupňový súd tak opomenul zohľadniť všetky
dôkazy, ktoré sa týkajú tejto skutkovej okolnosti, a preto možno mať o správnosti jeho záveru vyjadrenom
v napadnutom rozsudku dôvodné pochybnosti. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že ak by poškodená
mala vedomosť o výške kúpnej ceny, nemohla byť uvedená do omylu o výške kúpnej ceny, prípadne

nemohol byť využitý jej omyl o výške kúpnej ceny.“ Taktiež v bode 24. uviedol, že „Prvostupňový súd
však neuviedol, ako mal s finančnou hotovosťou, ktorá sa mala nachádzať pri zmluvách, naložené, teda
kedy akým konaním sa obžalovaná na úkor poškodenej obohatila.“ Odvolací súd uložil prvostupňovému
súdu opäť pokyn opätovne vykonať hodnotenie dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané,
resp. skutočnosti, ktoré z neho vyplynuli a svoju pozornosť sústrediť na trestnoprávne relevantné

skutkové okolnosti (kde, kedy a akým konaním mala obžalovaná poškodenú uviesť do omylu, či využiť
jej omyl, akým konaním sa mala obžalovaná na úkor poškodenej obohatiť a aká škoda mala byť
obžalovanou poškodenej spôsobená). Obžalovaná má za to, že prvostupňový súd dôsledne nezohľadnil
pokyny odvolacieho súdu uložené uznesením sťažnostného súdu, sp. zn. 5To/106/2024–986 zo dňa
20.03.2025, a rozhodol v rozpore s týmito pokynmi a závermi odvolacieho súdu. Zároveň považuje za

nevyhnutnéhneďvúvodezdôrazniť,žekuskutkumalodôjsťdňa07.12.2012,tedapredtakmer13rokmi.
Samotné trestné stíhanie bolo začaté 31.07.2018, pričom obžalovaná je v postavení trestne stíhanej
osoby odo dňa 27.11.2018, kedy jej bolo vznesené obvinenie, teda takmer 7 rokov. Dôrazne poukazuje
na to, že od údajného spáchania skutku, takmer 13 rokov, sa nedopustila nielen žiadneho trestného činu,
ale ani len žiadneho priestupku. Má rešpekt a úctu voči zákonom, vedie riadny život, plním si povinnosti

voči štátu i spoločnosti, o čom svedčí aj to, že nemá jediný záznam v registri trestov, ani v evidencii
priestupkov. Už 7 rokov čelí trestnému stíhaniu, bez toho, aby vlastným konaním akokoľvek zapríčinila
neprimeranosť dĺžky tohto konania, práve naopak, je bezúhonnou osobou, správa sa riadne a dodržiava
zákon bez jedinej výnimky.
2.5. Vzhľadom na to, že odseky v napadnutom rozsudku nie sú číslované nižšie v texte bude poukazovať

na jednotlivé závery súdu ich citáciou. Súd v napadnutom rozsudku na strane 14. konštatoval, že
mal preukázané, že „V konaní bolo bezpochyby preukázané, že poškodená nemala vedomosť o výške
kúpnej ceny nehnuteľnosti v C.. Tento záver vyplynul predovšetkým z výpovede poškodenej, ktorá
uvádzala,žepredajdomuzvažovalapotom,akojejobžalovanátotonavrhlasodôvodnením,žeodomsa
treba starať, treba do investovať, načo poškodená už nestačí.“ Súd na strane 15 napadnutého rozsudku

skonštatoval, že „ Ďalej svedkyňa uviedla, že nevie, či poškodená kúpnu zmluvu čítala, len si to myslí.
Svedkynenemalavedomosťaniotom,čipoškodenáokúpnejcenevedela,avšakjednalisobžalovanou,
na ktorú ich poškodená odkázala.“ V nasledujúcom odseku na tej istej strane napadnutého rozsudku
je uvedené, že „Svedok ani nepotvrdil, že by poškodená pred podpisom zmluvy túto zmluvu čítala.“
Na strane 18 napadnutého rozsudku súd uvádza, že „Svedkovia F. G. a H. I. sa nevedeli jednoznačne

vyjadriť, či poškodená kúpnu zmluvu čítala. Pokiaľ uvádzali, že sa domnievajú, že poškodená kúpnu
zmluvu čítala, toto odvodzovali len od skutočnosti, že poškodená kúpnu zmluvu na mestskom úrade po
jej predložení podpísala.“
2.6. Obžalovaná poukazuje na to, že svedkyňa H. I. (ďalej označovaná aj ako „svedkyňa“), vo svojej
výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2024, uviedla na otázku, či si poškodená pred podpisom

čítala kúpnu zmluvu, že si myslí, že áno. Z uvedeného je zrejmé, že poškodená sa oboznamovala so
znením kúpnej zmluvy pred jej podpisom, teda mala vedomosť o kúpnej cene, jej výške a mechanizme
zaplatenia. Tento záver bol umocnený aj výpoveďou svedka F. G. (ďalej označovaného aj ako „svedok“),
ktorý vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2012, v spontánnej časti svojej výpovede,uviedol, že si zmluvy pred podpisom pozrela najprv svedkyňa a „potom si ich pozreli aj pani B. a
pani E., či sú v poriadku“. Je tak vyslovene nepravdou, ak súd uviedol na strane 15 napadnutého
rozsudku, že svedok nepotvrdil, že by poškodená zmluvu čítala. Výslovne uviedol, že si ju poškodená

pozrela. Dôrazne poukazuje na to, že obaja svedkovia na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2024 zhodne
vypovedali o tom, že sa poškodená oboznámila s kúpnou zmluvou a jej podmienkami, súčasťou ktorej
bola aj dohoda o kúpnej cene a mechanizme jej zaplatenia. Nemohla tak poškodenú uviesť do omylu
ohľadne výšky tejto kúpnej ceny, nakoľko sa poškodená, podľa oboch svedkov, s kúpnou zmluvou
oboznamovala. Nie je teda zrejmé, ako mohol súd dospieť z týchto pomerne jednoznačných jazykových

prejavovavyjadrenísvedkovkopačnémuvýznamu,tedažesvedkoviasanevedelijednoznačnevyjadriť,
či poškodená kúpnu zmluvu čítala. Obžalovaná má za to, že jednoznačnejšie sa už ani vyjadriť nemohli.
Nie je pravda, ako uvádza súd na strane 18 napadnutého rozsudku, že svedkovia mali uvádzať, že
sa len domnievajú, že poškodená zmluvu čítala. Svedkovia jednoznačne uviedli, na konkrétnu otázku,
kladnú odpoveď, bez toho aby verbalizovali akékoľvek pochybnosti o tejto vedomosti, ako to uvádza
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obaja svedkovia zhodne vypovedali že poškodenej bola

pred podpisom predložená zmluva, a že si ju pozrela, čítala. Súd účelovo tvrdí, že sa svedkovia
nevedeli jednoznačne vyjadriť, či poškodená kúpnu zmluvu čítala, a hodnotí skutkový stav v neprospech
obžalovanej. Obaja svedkovia sa vyjadrili zreteľne a jasne, a jediný skutkový záver, ktorý vyplýva z ich
výpovedí je ten, že poškodená bola oboznámená so zmluvou, a teda nemohla byť v omyle ohľadom
kúpnej ceny a jej výšky. Ich vyjadrenie nemožno interpretovať inak, ako to naznačil aj odvolací súd v

uznesení, sp. zn. 5To/67/2023 – 986 zo dňa 20.03.2025. Akýkoľvek iný záver je v rozpore s vykonanými
dôkazmi. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku hodnotí rovnaké výrazové prostriedky použité
svedkami rozdielnym spôsobom, bez toho, aby to odôvodnil. Na strane 18 v napadnutom rozsudku
súd vyslovil záver, že tvrdenia obžalovanej, že by to bol práve G., ktorý kúpnu zmluvu pripravoval
boli v celom rozsahu vyvrátené, a to ako svedeckými výpoveďami tak aj vykonanými dôkazmi. Pokiaľ

ide o svedecké výpovede, na ktoré sa odvoláva súd, tak svedkyňa na otázku, kto vyhotovil zmluvu
odpovedala: „Myslím si, že pani B., ale nie som si už istá.“ Takúto odpoveď považuje súd za spôsobilú
preukázať skutkovú okolnosť. Svedok na rovnakú otázku odpovedal, že „myslím, že pani B..“ Dôrazne
poukazuje na to, že svedkyňa uviedla, k tejto skutočnosti, ktorá bola predmetom dokazovania, síce, že
si už nie je istá a svedok použil presne rovnaké výrazové prostriedky, aké použila svedkyňa vo vzťahu k

otázkečipoškodenázmluvučítala.Tietoodpovedesvedkov(podčiarkujepráveslovásvedkyne„užsinie
som istá“) súd vyhodnotil ako pozitívny dôkaz preukazujúci skúmané skutkové okolnosti vypracovania
kúpnej zmluvy. Na druhej strane však súd tie isté výrazové prostriedky svedka „myslím, že pani B.“,
predtým použité svedkyňou, keď pri otázke, či sa poškodená oboznámila s kúpnou zmluvou, uviedla
„myslím, že áno“, označuje ako nejednoznačné a jeho odpoveď spochybňuje. Svedok sa na otázku,

či poškodená zmluvu čítala vyjadril úplne jednoznačne a v kontexte. V napadnutom rozsudku nijako
nie je odôvodnené, prečo k určitej skutočnosti, ktorá bola predmetom dokazovania súd interpretuje
významovo rovnaké vyjadrenia svedkov a použité výrazové prostriedky jednoznačne pozitívne, a k inej
preukazovanej skutočnosti tie isté výrazové prostriedky interpretuje negatívne. Súd dôkazy hodnotí len v
neprospech obžalovanej, a keď sú významy presne opačné, vždy je to jej neprospech. Raz súd hodnotí

vetnúkonštrukciu„myslím,že“akonepreukázanúokolnosť,arazakojednoznačnepreukázanúokolnosť
(za použitia tých istých výrazových prostriedkov) skutkové okolnosti vyhodnocovanie presne opačne.
Nevie si to vysvetliť inak, len ako účelovú a zrejmú snahu za každú cenu ma odsúdiť.
2.7. V prejednávanej veci prvostupňový súd nevyhodnotil zákonu zodpovedajúcim spôsobom všetky
potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci, dôkazy dostatočne

nevyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnom súhrne, tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods.
10 a ods. 12 Trestného poriadku, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam i
právnym záverom. Prvostupňový súd v podstate úplne izolovane vyňal časti výpovedí svedkov a dôkazy
svedčiace v neprospech obžalovanej, na ktorých následne založil svoje rozhodnutie o vine, pričom na
dôkazy a časti výpovedí, ktoré svedčali práve v prospech obžalovanej buď neprihliadol vôbec, alebo

ich význam a relevanciu poprel jednoduchým konštatovaním, že skutkový záver z nich plynúci nebol
preukázaný, čo považuje za neakceptovateľné. Možno konštatovať, že prvostupňový súd sa celkom
uspokojil s dôkazmi alebo ich časťami svedčiacich v neprospech obžalovanej, ktoré navyše vykazovali
vnútorné rozpornosti bez akejkoľvek konfrontácie a posúdenia dôkazov vo vzájomnom súhrne práve s
tými, na ktoré opakovane poukazovala obhajoba počas konania.

2.8. Zrejmá snaha hodnotiť dôkazy len neprospech obžalovanej je zjavná aj na strane 18 napadnutého
rozsudku, kde súd konštatuje, že „Obžalovaná v nadväznosti na uvedené hodnoverne nevysvetlila,
odkiaľ mal mať F. G., pokiaľ kúpnu zmluvu mal vypracovávať, vedomosť o čísle účtu obžalovanej,
uvedenom v kúpnej zmluve ako platobné miesto účtu predávajúcej.“ Na druhej strane však zostalobez povšimnutia odpoveď svedkyne na otázku, odkiaľ mohla mať obžalovaná jej osobné údaje, najmä
rodné číslo: „neviem, s odstupom času si nepamätám.“ Súd na jednej strane interpretuje skutkové
zistenia tak, že nevysvetlila, odkiaľ mal F. G. číslo účtu obžalovanej, teda v jej neprospech, na druhej

strane, súd nijako nevenuje pozornosť tomu, že svedkyňa rovnako nevedela vysvetliť, odkiaľ mohla
mať pri príprave zmluvy jej rodné číslo., Navyše samotný svedok, vypovedal, „potom si ich pozreli aj
pani B. a pani E., či sú v poriadku“. Ak by teda zmluvy pripravovala obžalovaná, nebol dôvod aby ich
kontrolovala, či sú v poriadku. Napriek uvedeným svedectvám, súd urobil záver, vyslovený na strane
19 napadnutého rozsudku, „pretože jednak bolo preukázané, že kúpna zmluva bola vypracovaná práve

obžalovanou“. Uvedený skutkový záver nevyplýva z jediného vykonaného dôkazu, ide len o domnienku
a nepodložený záver súdu. Súd na strane 18 napadnutého rozsudku vyslovuje závery a konštatuje
skutkové okolnosti, odôvodňujúc ich tak, že to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Dokonca obhajobu
obžalovanej označuje ako vyfabulovaný konštrukt, hodnotí jej obranu ako nepreukázanú a účelovú. V
prvom rade poukazuje na to, že obžalovaná je v postavení, keď nie obžalovaná má preukazovať svoju
nevinu. Súd svoje závery zakladá na tom, že jej tvrdenia boli vyvrátené vykonaným dokazovaním, čo

sa však nezakladá na pravde. Samotné skonštatovanie, že nebolo preukázané, „že by H. I. kupovala
nehnuteľnosť vo vlastníctve poškodenej za účelom jej ďalšieho predaja, alebo, že by svedok F. G. mal
skúsenosti s obchodovaním s nehnuteľnosťami, a práve preto pomáhal H. I. s kúpou nehnuteľností“,
neznamená že uvedená skutočnosť sa nestala. Aj v tomto smere poukazuje na výpoveď svedka F. G.
ktorý na otázku, či už predtým mal nejakú skúsenosť nehnuteľnosťami, predaj, kúpa odpovedal: „nemal

som žiadnu veľkú skúsenosť“. Uvedené však znamená, že nejakú skúsenosť mal, ktorú však on sám
nepovažoval za veľkú. Z uvedeného však súd vyvodil negatívny záver. Aj pri tomto závere súd hodnotí
výpoveď svedka v rozpore s jeho jazykovým významom, účelovo tak, aby to vyznievala v neprospech
obžalovanej. Práve súd má zisťovať skutkový stav tak, aby nebolo pochýb o vyslovených záveroch.
Obžalovaná je v procesnom postavení obžalovanej, teda nie ona má preukazovať svoju nevinu. Celý

tento procesný postup súdu sa javí ako účelovo zaujatý v jej neprospech. Súd na viacerých miestach v
napadnutomrozsudkuvyslovujedomnienkyotom,čobymalobyť„bezakejkoľveklogiky“,respektíve„čo
by bolo nelogické“. Na druhej strane vzhliada zrejme logiku v tom, aby svedkyňa finančné prostriedky,
ktoré mala získať formou pôžičky, teda ani neboli jej, odovzdala na ulici tretej osobe, bez akéhokoľvek
potvrdenia o prijatí, a to len pár minút pred tým, ako išla do banky vkladať druhú časť kúpnej ceny na

jej účet. Jediným vysvetlením je, že žiadna hotovosť obžalovanej odovzdaná nebola. Tento záver, je
umocnený aj tým, že, nie je ani preukázateľné, či svedok vôbec túto čiastku mohol mať k dispozícii. Sám
vypovedal na hlavnom pojednávaní dňa 13.05.2024, že to mali byť peniaze, ktoré mal mať doma, mali to
byť úspory a niečo mal dostať v minulosti od otca. Uvedené vzbudzuje dôvodnú pochybnosť, či svedok
vôbec disponoval takouto čiastkou a mohol disponovať takouto čiastkou, keďže pôvod a existenciu

peňazí ani nie je možné hodnoverným spôsobom preukázať. Pokiaľ súd uvádza, že táto skutočnosť nie
je relevantná, tak sa s tým nestotožňuje, pretože práve nepreukázanie existencie takýchto finančných
prostriedkov, či ich pôvodu, zakladá dôvodnú pochybnosť o ich odovzdaní obžalovanej. Svedok nemohol
tieto peniaze svedkyni poskytnúť a obžalovanej odovzdať, pretože neexistovali, ich existenciu súd
nemal preukázanú, a preto nemožno považovať túto skutkovú okolnosť za preukázanú. Zároveň okrem

oboch svedkov nikto nevidel ich odovzdanie. Kategoricky popiera, že jej boli tieto finančné prostriedky
odovzdané.
2.9. Ďalším nelogickým konaním, ktoré vyplynulo z výpovedí svedkov je to, že nikto zo zúčastnených
neprepočítal sumu, ktorá mala byť obžalovanej odovzdávaná zo strany svedka, a to ani svedkyňa,
pre ktorú to mala byť pôžička, a ani obžalovaná, keď údajne takto mala prevziať časť kúpnej ceny. Je

absolútne v rozpore s logikou, aby svedkyni ako dlžníčke zo zmluvy o pôžičke nezáležalo na tom, či
odovzdaná čiastka je skutočne v tvrdenej výške, a túto si neprepočítala. A znova poukazuje na rozpor
v znení ustanovenia kúpnej zmluvy v spôsobe úhrady kúpnej ceny a medzi tvrdeniami svedkov, z čoho
vyplýva aj rozpor v napadnutom rozsudku. Ad absurdum by týmto spôsobom svedkovia mohli tvrdiť, že
obžalovanej dali akúkoľvek čiastku, ktorú nikto neprepočítal, nie je možné preukázať jej pôvod, a teda

ani samotnú existenciu. Obžalovaná je stíhaná za prevzatie sumy, ktorej výška nebola nijako potvrdená,
a dokonca ani nevyplýva z kúpnej zmluvy. Ide teda len o tvrdenie svedka a svedkyne, nikým a ničím
nepreukázané a nepotvrdené. Teda aj keby došlo k nepochybnému preukázaniu odovzdania peňazí,
čo rozporuje, nemožno tak však ustáliť, aká bola ich skutočná výška, keďže tieto finančné prostriedky
nikto neprepočítal.

2.10. Poškodená, ktorá toho celého bola účastná, nevidela odovzdanie tejto sumy peňazí, ktoré
obžalovaná údajne mala následne založiť do euroobalu k zmluve. K tejto námietke sa súd v napadnutom
rozsudku nijako nevyjadril. Ani jeden zo svedkov nevypovedal, že by mala poškodená problémy so
zrakom, a mala tak problém si všimnúť odovzdanie finančnej čiastky, alebo problém následne si všimnúťpomerne veľkú hotovosť založenú v euroobale pri zmluve, ktoré išla poškodená podpisovať, a teda
bolo pred ňou manipulované s obsahom tohto euroobalu. Zdôrazňuje, že malo ísť o 60 bankoviek.
Uvedené prevzatie svedkami tvrdenej hotovosti nebolo potvrdené ani výpoveďou samotnej poškodenej

dňa 17.09.2018, ktorá uviedla, že nič nevidela, že by som mala prijať nejaký preddavok a nevidela
ďalšie peniaze v obálke. Na otázku vyšetrovateľa vyslovene uviedla: „ja som nevidela, že by G. dával
nejakú obálku B.. Celý čas som tam stála medzi nimi, teda medzi B. a kupujúcimi, boli tam aj iní ľudia,
čiže ja vôbec neviem presne kde som stála a nevidela som, že by B. tam prevzala nejakú obálku s
peniazmi.“ A záver o tom, že mohlo dôjsť k odovzdaniu obálky kupujúcimi za jej chrbtom, čo nemusela

vidieť, uviedla až v závere, ako svoju vlastnú dedukciu, ktorá sa nezakladala na žiadnej objektívne
vnímanej skutočnosti. Napriek tomu, že sú pochybnosti o tom, či poškodená videla alebo nevidela,
mohla alebo nemohla vidieť odovzdávanie či prijímanie hotovosti, súd si bez vykonania ďalších dôkazov
vyabstrahoval z jej výpovede verziu, ktorá mu vyhovuje do záverov o vine obžalovanej. Poukazuje na to,
že súd má rozhodovať o vine a nevine na podklade absolútnej istoty a nespochybniteľne preukázaných
skutočností, a nie na základe svojich hypotéz, dedukcií a záverov vytrhnutých z kontextu výpovedí

svedkov. Pokiaľ ide o motív svedkov vypovedať nepravdivo o úhrade časti kúpnej ceny vo výške 30000
Eur v hotovosti obžalovanej ako príjemcovi, tak tento je daný tým, že, ak by to netvrdili, tak by to
znamenalo, že nedošlo k úhrade celej kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy, a teda svedkyňa má záväzok
voči poškodenej. Takýmto spôsobom, teda svojimi tvrdeniami, sa však túto záväzkovú povinnosť pokúsili
preniesť na obžalovanú. Bolo by iracionálne, ak by priznali, že si svedkyňa ako kupujúca riadne nesplnila

svoje zmluvné povinnosti voči predávajúcej. V celej veci tak niet zaujatejších osôb ako svedkyňa a
svedok, keďže tento poskytol údajne pôžičku svedkyni práve za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti. Ak
by netvrdil to čo svedkyňa, že vystavil by sa riziku nevrátenia pôžičky. K tomuto záveru sa súd taktiež
napadnutom rozsudku nevyjadril. Naopak zľahčuje obranu obžalovanej a označuje ju ako vyfabulovaný
konštrukt, keď uviedla, že dôvodom nadhodnotenia nehnuteľnosti bola snaha vyhnúť sa daňovým

povinnostiam. K motívu svedkov tvrdiť, že jej odovzdali finančnú hotovosť, ktorú uviedla, súd žiadne
stanovisko nezaujal. Nevyjadril sa k tomu, prečo považuje oboch svedkov za nezaujatých, keď mali
zmluvný vzťah s poškodenou, a akékoľvek iné tvrdenie by ich poškodilo a založilo by poškodenej
oprávnenie domáhať sa úhrady druhej časti kúpnej ceny uvedenej v zmluve, prípadne dožadovať sa
rozviazania kúpnej zmluvy na predmetnú nehnuteľnosť. Opakuje v celej veci tak niet zaujatejších osôb

ako svedkyňa a svedok kvôli ich finančnému motívu.
2.11.Súdvyslovujezáverofinančnommotívezostranyobžalovanej,zdôvodumajetkovýchafinančných
pomerov obžalovanej. Všetky záväzky si v danom čase riadne plnila, nebolo vedené žiadne exekučné,
či súdne konanie voči jej osobe. Poukazuje na to, že z odpovede na lustráciu v databáze súdov zo dňa
27.12.2022, v roku 2012 voči mne nebolo vedené žiadne súdne konanie, a týmto som začala čeliť až

od 06.12.2018, teda až o 6 rokov neskôr. Existencia finančného motívu u obžalovanej nevyplýva zo
žiadneho listinného dôkazu. Poukazuje na to, že súd vytrhol z kontextu časť výpovede obžalovanej, a
túto účelovo vykladá v jej neprospech, a teda ju v tejto časti považuje za hodnovernú, avšak v ostatných
častiach považuje výpoveď za účelovú. Opäť nijako neodôvodnil prečo rozdielnymi spôsobmi hodnotí
jednotlivé časti jej výpovede, ani svoje závery neoprel o žiadne iné dôkazy. Celkové hodnotenie dôkazov

je výslovne účelové, v neprospech obžalovanej, v zrejmej snahe ju odsúdiť. Zároveň súd opakovane
konštatuje, že obžalovaná si sumu vo výške 30000 € nechala pre vlastnú potrebu, pričom v tomto smere
toto svoje tvrdenie neopiera o žiadny dôkaz, ani inak nevysvetľuje, na základe čoho, dospel k takémuto
skutkovému záveru. Aj tento záver je len domnienkou súdu.
2.12. Záverom,ešteupriamujepozornosťnakonštatovanienastrane16napadnutéhorozsudku,„Pokiaľ

sa medzi svedeckými výpoveďami vyskytli aj rozdiely, súd tieto nepovažoval za zásadný nedostatok aj
s poukazom na odstup času od spáchania skutku.“ Obžalovaná žiadnym svojim konaním nezapríčinila,
že od údajného spáchania skutku prešlo takmer 13 rokov, preto vyslovene namieta, aby akékoľvek
pochybnosti boli vysvetľované odstupom času, bez toho aby súd aplikoval zásadu in dubio pro reo.
Ak niekto spôsobil časový odstup, bola tu samotná poškodená, ktorá podala trestné oznámenie,

respektíve jej syn, s odstupom 5 rokov od údajného spáchania skutku, a taktiež súd, ktorého meritórne
rozhodnutie bolo už dvakrát zrušené. Vyslovene namieta postup, aby súd akékoľvek pochybnosti
vykladal v neprospech obžalovanej s odvolaním sa na plynutie času, ignorujúc zásadu in dubio pro
reo. Na základe uvedeného má za to, že nedošlo k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty
trestného činu, ktorý sa obžalovanej kladie za vinu. Nebolo preukázané, že uviedla poškodenú do omylu,

a ani že sa obohatila o sumu vo výške 30.000,-€. Poukazuje na závery odbornej literatúry, Burda, E.,
Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2011: „Uvedenie do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie
sú v súlade so skutočným stavom veci. Uvedenie do omylu môže byť spôsobené nielen konaním, ale ajopomenutímkonaniaaleboajkonkludentnýmčinom.Priskutkovejpodstatepodvodusanevyžaduje,aby
osoba, ktorá bola uvedená do omylu, bola totožná s poškodenou osobou (k tomu porovnaj R 352/1921,
ZSP 26/2007-II.).“ Taktiež nebolo nijako preukázané, ani z vykonaných dôkazov nijako nevyplýva, že

na strane obžalovanej došlo k obohateniu sa, k rozšírenie jej majetku, či ušetrenie nákladov, ktoré
by som inak musela vynaložiť. V nadväznosti na uvedené, má za to, že skutkový stav, tak ako je
uvedený v napadnutom rozsudku, nemožno jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybnosti, považovať za
preukázaný. Má za to, že aplikáciou zásady in dubio pro reo, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jej
prospech. Niet žiadnych dôkazov, ktoré by jednoznačne preukazovali jej vinu. V ďalšom rade poukazuje

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.06.2021 sp. zn. 5To/8/2020: ,,II. Odvolací súd dáva
do pozornosti, že zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností vyžaduje, aby súd
oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba
o tie pravdepodobné. Je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňovali okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a to takým spôsobom, aby umožnili súdu spravodlivo rozhodnúť. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých

dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je potrebné
s použitím zásady in dubio pro reo rozhodnúť v prospech obžalovaného a neuznať ho vinným. Je
preto potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec a to v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa skutok
stal, tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu a existuje spoľahlivý
záver, že skutok vymedzený v obžalobe spáchal práve obžalovaný. Ak by nebola splnená čo i len

jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.“ Zároveň poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu z 2. apríla 2014, sp. zn. 2 Tost 4/2014: „Spravodlivé meritórne rozhodnutie
súdu, ktoré má komplexné (obojsmerné) dokazovanie orgánov činných v trestnom konaní v zmysle § 2
ods. 10 Tr. por. umožniť, je v prípade dôkaznej núdze rozhodnutie podľa zásady dôkazného bremena,
teda pri pochybnostiach v prospech obžalovaného, čo znamená v neprospech obžaloby. Spravodlivé

je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho spáchanie odsúdený a primerane potrestaný, ale
len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina dokázaná v konaní pred súdom. V tomto konaní
rozhoduje súd ako nestranný orgán a zodpovednosť za dokázanie skutku, ktorý sa obžalovanému kladie
zavinu,nesieprokurátor(akožalujúcastrana).“PoukazujeajnaUznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa
25.11.2010, sp. zn. 5 To 20/2010: „Nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, pretože

zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno.
Netreba zabúdať, že obžalovanému v prípade uznania viny hrozí pomerne vysoký trest odňatia slobody.
Preto je nevyhnutné, aby jeho vina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Vykonané dôkazy
musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že
predstavuje skutočne závažnú hrozbu pre spoločnosť a že práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá

sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností o tom, či sa
obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech a nie
naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.“
2.13.Základnoulimitáciouvoľnéhohodnoteniadôkazovjezásadaprezumpcienevinyaznejvyplývajúce
pravidlo in dubio pro reo. Podľa § 2 odsek 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní

postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy
majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace
protiobvinenému,akoajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazy
tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Obžalovaná poukazuje na to, že aj orgány činné v

trestnom konaní majú s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanej ako
aj okolnosti svedčiace v jej prospech, aby tak umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Ako je zrejmé,
už aj z podanej obžaloby, činnosť orgánov činných v trestnom konaní v tomto trestnom stíhaní od
počiatku sa od počiatku javí ako zameraná len na preukázanie viny obžalovanej. Objasňovali, v mnohom
dotvárali, okolnosti svedčiace proti obžalovanej. Už vo vyšetrovacom spise sa nachádzali mnohé dôkazy

svedčiace aj v prospech obžalovanej, avšak tie zo strany prokuratúry neboli navrhnuté na vykonanie.
Zároveň sa vykonávali mnohé dôkazy nad rámec aj obžalobného skutku a skutkovej veci, s jasným
zámerom vytvárať motív, a tým obžalovanú usvedčovať zo spáchania skutku. Z podanej obžaloby
a následne aj z napadnutého rozsudku je zrejmá len snaha usvedčiť ju za každú cenu. Napadnutý
rozsudok považuje za nespravodlivý a nepresvedčivý, s množstvom neodstrániteľných pochybností.

Má za to, že súd hodnotil dôkazy svojvoľne, účelovo, izolovane v môj neprospech a bez racionálneho
základu.
2.14. Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu,aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol.
Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011: „Pri ukladaní

primeraných obmedzení a povinností sa má súd usilovať o dosiahnutie základného cieľa, a to, aby
páchateľ v skúšobnej dobe viedol riadny život. Uložené obmedzenia a povinnosti nesmú sledovať
iný účel, napr. výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti alebo zastrašenie. ... Základnou
požiadavkou pri ukladaní primeraných obmedzení alebo povinností je ich primeranosť a určitosť.
Primeranosť sa musí vzťahovať na zákonný účel takýchto obmedzení a povinností, t. j. musí smerovať

k tomu, aby podmienečne odsúdený viedol riadny život. Primeranosť sa musí vzťahovať aj na povahu
podmienečného odsúdenia, pretože primerané obmedzenia a povinnosti sú jeho integrálnou súčasťou,
akoajnaspáchanýtrestnýčin,zaktorýbolpáchateľuznanývinným.“Obžalovanápovažujeuloženýtrest
za neprimerane prísny a uložený v rozpore s ustanoveniami Trestného zákona. Po novelizácii Trestného
zákona pribudla nová poľahčujúca okolnosť. Poľahčujúcou okolnosťou je aj to, že páchateľ spáchal
trestný čin, trestné stíhanie pre ktorý bolo vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno

spravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi. V tomto smere poukazuje na jednoduchosť veci,
zároveň na to, že v danej veci nebolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, boli vypočutí len
dvaja svedkovia, výpoveď poškodenej bola len oboznamovaná, rovnako ako ďalšie listinné dôkazy.
Obžalovaná bol sama - bez ďalších spoluobžalovaných. Má za to, že sú naplnené všetky atribúty pre
konštatovanie záveru, že trestná vec trvá neprimerane dlho. Zároveň od údajného vskutku malo prejsť

takmer 13 rokov. Súd na uvedenú poľahčujúcu okolnosť, a to ani na môj návrh obžalovanej, neprihliadol,
ani nijako neodôvodnil, prečo sa argumentáciou v záverečnej reči v tomto smere nezaoberal. Zároveň v
záverečnej reči obhajkyňa poukázala na to, že pokiaľ by došlo k jednoznačnému ustáleniu skutkového
stavu, ktorý by odôvodňoval záver o vine obžalovanej, tak súčasná trestno-právna politika štátu
preferuje, a dáva do popredia, ukladanie alternatívnych trestov, namiesto trestov odňatia slobody, najmä

u prvotrestancov. Obžalovaná je presvedčená, že s prihliadnutím k jej osobe nebolo potrebné ukladať
trest odňatia slobody. V súlade s týmto, preto obhajkyňa súdu navrhla zváženie uloženia alternatívneho
trestu - peňažného trestu. Súd sa týmto návrhom zaoberal len okrajovo a uzavrel, že uloženie tohto
alternatívneho trestu by ohrozilo nahradenie škody poškodenej, ani len neskúmal, či by to tak bolo,
či by nebolo v možnostiach obžalovanej peňažný trest zaplatiť, čo i len v splátkach. Bez ďalšieho

túto možnosť odmietol. V tomto smere upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že doposiaľ viedla a
vedie riadny život, plní si povinnosti a nedopúšťa sa prekročení zákona. Má za to, že k poľahčujúcej
okolnosti, spočívajúcej vo vedení riadneho života, pristupuje aj okolnosť spočívajúca v neprimerane
dlhom trestnom stíhaní, ktoré je vedené od roku 2018, pretože už takmer 7 rokov žije v neistote, ako
budezavŕšenétrestnékonanievedenévočiobžalovanej.PozmeneTrestnéhozákona,sícenedochádza

k mechanickej úprave trestných sadzieb, ich dolnej či hornej hranice, avšak súd by mal pri ukladaní
trestuzohľadňovaťpriťažujúcečipoľahčujúceokolnostiaichvzájomnýpomer.Vdanomprípadevýrazne
prevažujú poľahčujúce okolnosti, za súčasnej neprítomnosti okolností priťažujúcich, čo by malo byť pri
určovaní trestu zohľadnené. Má za to, že sú naplnené aj predpoklady pre mimoriadne zníženie trestu v
zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa, ktoré odôvodňujú

mimoriadne zníženie trestu, je práve výraznejšia prevaha poľahčujúcich okolností za súčasnej absencie
okolností priťažujúcich, ale najmä tá skutočnosť že od údajného spáchania skutku prešlo takmer 13
rokov,čojeneprimeranedlhádoba.Mázato,žepoužitietrestnejsadzbyustanovenejtýmtozákonompre
trest odňatia slobody bolo pre obžalovanú neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, a možno uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto

zákonom. V zmysle zásad ukladania trestov, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V danom prípade však pôjde len o akademické rozhodnutie, a to
najmä s poukazom na dĺžku doby od údajného spáchania skutku. Trest má zabezpečovať ochranu

spoločnosti a brániť páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Preukázateľne sa od roku 2012
žiadnej ďalšej trestnej činnosti nedopúšťa, nie je tak potrebné pred obžalovanou chrániť spoločnosť, ani
jej brániť v ďalšej trestnej činnosti, nakoľko preukázala, že nemá sklony dopúšťať sa trestného konania.
Zdôrazňuje, že sa nielenže nedopustila žiadneho trestného činu v priebehu dlhého obdobia, alebo
nedopustila sa ani len priestupku za celé dlhé obdobie, čo svedčí o absolútnom rešpekte k dodržiavaniu

zákonov. Túto okolnosť by súd mal predovšetkým brať na zreteľ a zohľadňovať pri eventuálnom ukladaní
trestu. Má však za to, že súd k tejto skutočnosti neprihliadol dostatočne. Pokiaľ ide o prevýchovný
aspekt ukladania trestov, vzhľadom na to, že sa žiadnych iných trestných činov nedopúšťala ani sa
nedopúšťa, dokonca ani priestupkov, niet dôvodu ju prevychovávať, práve naopak, vedie riadny života súd by ju v tom mal podporiť. Ukladanie drakonických trestov môže viesť k rezignácii osoby na
dodržiavanie zákonov, keď uloženie neprimeraného trestu prinesie páchateľovi do života skúsenosť,
že akékoľvek prekročenie zákona, i keď je ojedinelým a výnimočným javom, je potrestané rovnako,

ako keby páchateľ nerešpektoval a nedodržiaval zákony systematicky. Pokiaľ ide o morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou, tak k tomu došlo a dochádza už dlhoročným vedením trestného stíhania, keď
žije posledných 7 rokov s ťarchou postavenia trestne stíhanej osoby. Z uvedených dôvodov považuje
uložený trest za neprimerane prísny.
2.15. Obžalovaná navrhuje, aby odvolací súd po zvážení vyššie uvádzaných dôvodov zrušil napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu, č. k. 3T/5/2020 - 1017 zo dňa 25.05.2025 a vec vrátil prvostupňovému
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
3. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo nariadené na rozhodnutie o odvolaní
obžalovanej, obhajca zotrval na právnej argumentácii predchádzajúcej obhajkyne a navrhol, aby súd
rozhodol podľa návrhu v uvedenom písomnom odôvodnení odvolania. Obžalovaný sa pridržala návrhu
svojho obhajcu. uviedol, že prvostupňový súd vôbec nezohľadnil predchádzajúce okolnosti, ktoré

predchádzali činom, ktoré sa mu kladú za vinu a teda navrhuje, aby ho súd oslobodil spod obžaloby,
nakoľko prvostupňový súd neprihliadol na množstvo okolností, ktoré túto kauzu sprevádzali a nebral ich
do úvahy. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovanej zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko rozhodnutie
prvostupňového súdu považoval za zákonné a správne.
4. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný.
5. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316
Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniu obžalovanej nie je dôvod na jeho zamietnutie
v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods.
3 Trestného poriadku. Odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti

výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
6. Po preskúmaní napadnutých výrokov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovanej je
čiastočne dôvodné.
7. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovanej, ktoré naplnilo všetky
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bola uznaná za vinnú, považuje odvolací súd za

správne, pričom uvedené vzhľadom k vhodnosti dopĺňa. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu
rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku,
najmä však zásady zákonného procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia
dôkazov (§ 2 ods. 12), ako i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje,že prvostupňový súd dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade
so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
8. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
9. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav
veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti
obžalovanej, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jej prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho

vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne.
V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako ja to, o
ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovanej, pričom pred ukončením dokazovania
strany doplnenie dokazovania navrhovali v rozsahu, v akom im prvostupňový súd následne nevyhovel,

nakoľko doplnenie dokazovania považoval za nadbytočné, pričom správnosť tohto postupu odvolateľ
argumentačne nenapádal (obsahom odvolacích námietok bolo skôr hodnotenie riadne vykonaných
dôkazov, ako odmietnutie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania) . Tým si splnil svoju zákonnú
povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Skutočnosť, že obžalovaná sa nestotožnila so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu,

uvedenými v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom.
10. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto
mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine
obžalovanej a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.

11. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať, že o vine obžalovaného svedčia priame i nepriame dôkazy,
vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotnej obžalovanej. Sú to predovšetkým
svedecké výpovede svedkyne – poškodenej D. E., svedkyne H. I., svedka F. G., ako aj v texte
citovaných listinných dôkazov – najmä potvrdení o realizovaných bankových transakciách. Vyššie
uvedené usvedčujúce priame aj nepriame dôkazy vytvárajú silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého

vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obžalovaná sa dopustil trestnej činnosti, pre ktorú bola
uznaná vinnou.
12. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového deja, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
rozviedol skutočností, ktoré mal z vykonaných dôkazov za preukázané a zároveň sa podrobne
vysporiadal s časťou obhajobnej argumentácie obžalovanej, ktorú vzniesla už pred vydaním

napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého rozsudku dal
odpovede na niektoré obhajobné námietky obžalovanej, ktoré sa z prevažnej časti obsahovo kryjú
s jej odvolacími námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového súdu v plnom
rozsahu stotožňuje a preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné opakovať
odpovede, ktoré dal obžalovanej už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, avšak túto

v nasledujúcich pasážach dopĺňa.
13. V predmetnej trestnej veci po vykonanom dokazovaní bol sporný skutkový stav veci, obžalovaná
namietala samotný fakt, že medzi poškodenou (ako predávajúcou) zastúpenou jej osobou a svedkami G.
a I. malo prísť k ujednoteniu na kúpnej cene vo výške 60.000,- €, pri ktorej malo prísť k úhrade 30.000,-
€ po podpise zmluvy cestou bankového prevodu na účet obžalovanej (k tomuto aj reálne prišlo a nikto

uvedené nerozporoval); pričom časť vo výške 27.500,- € mala byť uhradená do rúk predávajúcej pred
podpisom (z dokumentácie nie je zrejmé v akom predstihu) tejto zmluvy a časť vo výške 2.250, - € pri
podpise kúpnej zmluvy. Samotný fakt, že poškodená si nebola vedomá kúpnej ceny vo výške 60.000,-
€, ako aj fakt, že k vyplateniu sumu 30.000,- € malo prísť v hotovosti, pričom túto sumu si následne
ponechala obžalovaná uzavrel prvostupňový súd z vykonaných dôkazov, ktoré analyzoval spôsobom,

v ktorého logickom zdôvodnení nevidí odvolací súd žiadnu právnu vadu.
14. Pokiaľ ide o obsah odvolacích námietok obžalovanej, v tejto súvislosti odvolací súd udáva
nasledovné.15. Ak obžalovaná namieta, že prvostupňový súd ignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu,
tento záver je výslovne nesprávny. Odvolací súd uznesením, sp. zn. 5To/67/2023 zo dňa 11. 01.
2024, ktorým zrušil v poradí prvý napadnutý rozsudok prvostupňového súdu uložil tomuto, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol s tým, že úlohou prvostupňového súdu bude
opätovne vypočuť svedkov H. I. a F. G., opätovne oboznámiť odborné vyjadrenie postupom podľa §
268 Trestného poriadku, opätovne vykonať hodnotenie dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní
vykonané, resp. skutočností, ktoré z neho vyplynuli a svoju pozornosť sústrediť na trestnoprávne
relevantné skutkové okolnosti (kde, kedy a akým konaním mala obžalovaná poškodenú uviesť do omylu,

či využiť jej omyl, akým spôsobom sa mala obžalovaná na úkor poškodenej obohatiť a aká škoda
mala byť obžalovanou poškodenej spôsobená) a rozhodnúť o vine obžalovanej, v prípade uznania
viny aj o treste a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť, aby zodpovedalo ustanoveniu § 168
Trestného poriadku, a to pri rešpektovaní zásady zákazu reformatio in peius vyjadrenej v ustanovení
§ 327 ods. 2 Trestného poriadku. V zásade rovnaký právny názor je možné odvodiť aj z uznesenia
odvolacieho súdu, sp. zn.: 5To/106/2024–986 zo dňa 20.03.2025. Uvedené nie je možné vyhodnotiť

ako uloženie pokynu vyhodnotiť dôkazy určitým spôsobom. Skoršie rozhodnutia odvolacieho súdu nie
je možné interpretovať ako návod na konkrétne vyhodnotenie dôkaznej situácie v otázke dôkaznej
situácie, vrátane vierohodnosti svedkov. Pokiaľ sa jedná o povinnosť uloženú prvostupňovým súdom,
túto si prvostupňový súd splnil, keďže opätovne vypočul svedkov I. a G. a vykonané dôkazy opätovne
vyhodnotil.Navyšeniekaždávetaaleboúvahavrozhodnutíodvolaciehosúdupredstavujeprávnynázor,

ktorým je súd nižšieho stupňa viazaný. V zmysle ustálenej judikatúry totiž platí, že ,,viazanosť súdu
prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu (...) znamená povinnosť rešpektovať závery, ktoré
učinil odvolací súd v otázkach hmotného a procesného práva. V prípade hmotného práva viazanosť
súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu by spočívala v tom, že správne zistený
skutočný stav veci vykazuje znak konkrétneho trestného činu, resp. že zistený skutok trestným činom

nie je. Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je tomu tak preto,
že (prvostupňový – pozn.) súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané (...) môže odvolací súd
len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené, alebo čím je treba sa znovu zaoberať,
nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia dôkazov udeľovať závažné pokyny. (...) v tomto
prípade v žiadnom smere nejde o vyslovenie právneho názoru, ale naopak o spôsob hodnotenia

dôkazov, a na to na ktoré dôkazy má prvostupňový súd zamerať svoju pozornosť pri ich hodnotení“ (vid
uznesenie NS SR, sp. zn.: 2 To/8/2010 zo dňa 31.05.2011). Takouto formou je potrebné interpretovať
aj skoršie uznesenia odvolacieho súdu, pričom prvostupňový súd v tomto smere učinil svojej povinnosti
zaoberať sa argumentami odvolacieho súdu za dosť, pričom uvedené preto neodôvodňuje zrušenie
napadnutého rozsudku. Žiadna iná povinnosť nebola záväzným pokynom odvolacieho súdu vo vzťahu

k prvostupňovému súdu uložená.
16. Taktiež je potrebné uviesť, nasledovné: skutočnosť, že svedkovia G. a I. vypovedali o fakte, že
si myslia, že poškodená mala vedomosť o kúpnej cene vo výške 60.000, - €, nakoľko si myslia, že
kúpnu zmluvu čítala (I. aj výslovne opakovane povedala, že si len myslí, že poškodená zmluvu čítala
a nevie, či mala vedomosť o kúpnej cene) bola ustálená prvostupňovým súdom na základe vykonaného

dokazovania. G. vypovedal, že si zmluvy pozreli aj poškodená a obžalovaná, on sám si nebol istý, či
zmluvy pozeral, ak áno, len zbežne. Ak prvostupňový súd takýto stav vyhodnotil v kontexte ucelenej
výpovede poškodenej o tom, že nemala vedomosť o kúpnej cene uvedenej v zmluve, ako len domnienky
svedkov, tomuto záveru nie je možné vytknúť žiadnu logickú vadu. Logickou vadu nie je ani to, že sa
obhajobastýmtohodnotenímdokazovanianestotožňuje.Pokiaľobhajobanamieta,žeprvostupňovýsúd

priložil výpovediam svedkov iný význam, aké tieto mali, žiada sa dodať, že úvaha prvostupňového súdu
nebola pre obhajobu v žiadnom smere prekvapivá, prvostupňový súd tento názor vyslovil už v skorších
(zrušených) rozhodnutiach. Pokiaľ obhajoba namieta, že prvostupňový súd spoľahlivo neustálil skutkový
stav, tak v tomto smere sa žiada dodať, že obhajobe boli poskytnuté všetky procesné práva, pričom
tieto nie je možné následne zamieňať s vlastnou interpretáciou skutkového stavu a uvedeným sanovať

procesnú pasivitu. Je pravdou, že obžalovaná nemá povinnosť preukazovať svoju nevinu, na druhej
stane realizácia uvedeného práva so sebou nesie procesné dôsledky spočívajúce v hodnotení len tých
dôkazov, ktoré boli vykonané a len spôsobom akým boli vykonané (t.j. nie aj spôsobom, akým podľa
obhajoby vykonané byť mali).
17. Ak obhajoba namieta, že prvostupňový súd vyjadreniu svedkov o neistote ohľadom toho, kto

koncipovalsamotnúkúpnuzmluvu,pojednávajúcuopredajipredmetnejnehnuteľnosti,prikladalinúváhu
ako vyjadreniu o tom, že svedkovia si nie sú istí, či poškodená zmluvu čítala za ich prítomnosti, aj
tento záver je v danom štádiu logický. Z výpovedí I. aj G. nepochybne vyplýva, že obaja svedkovia sa
dištancovali od toho, že by oni mali koncipovať text zmlúv, pričom ak sa vyjadrili, že si myslia, že tietozmluvy koncipovala obžalovaná, ide o ich logický predpoklad (obaja svedkovia uviedli, že predaj riešili
primárne s obžalovanou a poškodená sa pred nimi vyjadrila, že predaj majú riešiť s obžalovanou a že jej
verí). Inými slovami je diametrálny rozdiel, ak sa svedok vyjadrí, že si nie je istý skutočnosťou, ktorej mal

byť osobne účastný (čítanie zmluvy poškodenou) a udalosti na ktorej nemal mať účasť (koncipovanie
zmluvy). G. dokonca výslovne uviedol, že to mala byť obžalovaná, ktorá zmluvy priniesla, pričom tieto
zmluvy obsahovali aj osobné údaje kupujúcej (ich pôvod nebol v konaní spoľahlivo zistený a ich pôvod
ustálený).
18. V neposlednom rade ak ide o argument, že prvostupňový súd nedal spoľahlivú odpoveď na

otázku, akým spôsobom sa mala obžalovaná na úkor poškodenej obohatiť, tu je nutné sčasti prisvedčiť
obhajobe, pričom prvostupňový súd na uvedenú otázku odpovedá, ale skôr difúzne ako koncentrovane
a na viacerých miestach. Už prvostupňový súd ustálil, že ,, Obžalovaná konala vedome, od začiatku
v úmysle podvodným spôsobom na škodu poškodenej uvedením ju do omylu získať majetkový
prospech a takto seba obohatiť, pričom obžalovaná vedela, že poškodená sa nebude vedieť pre svoj
vek, zdravotný stav a odkázanosť (aj s ohľadom na svoju vnučku) účinne brániť, čo obžalovaná využila,

poškodenú uviedla do omylu a spôsobila jej tým značnú škodu.“ (strana 22 napadnutého rozsudku)
a na inom mieste : ,, Pokiaľ obžalovaná aj popierala prevzatie finančnej hotovosti vo výške 30.000 Eur
pred podpisom zmluvy, resp. overením podpisov na kúpnej zmluve, súd mal svedeckými výpoveďami
G. a I. preukázané, že uvedený obnos peňazí bol G. odovzdaný tým spôsobom, že peniaze vytiahol,
odovzdal ich obžalovanej a tá ich priložila k zmluvám. Bolo by nelogické, aby to bol práve G., ktorý

uvedenú finančnú čiastku poskytol, zakladal tieto sám k zmluvám, pretože jednak bolo preukázané, že
kúpna zmluva bola vypracovaná práve obžalovanou, a na druhej strane F. G. nebol ani účastníkom
zmluvného vzťahu. Bol iba osobou, ktorá doprevádzala H. I. pri uzatváraní kúpnej zmluvy, a ktorá na
tento účel poskytla časť svojich úspor vo výške 30.000 Eur. Obžalovaná si teda finančnú hotovosť
vo výške 30.000 Eur, ktorá sa nachádzala pri zmluvách, a ktorá jej bola odovzdaná pred overením

podpisov zo strany F. G. za H. I., ponechala pre vlastnú potrebu, a to bez vedomia poškodenej,
pričom ďalšia časť kúpnej ceny vo výške 30.000 Eur bola vložená H. I. so súhlasom poškodenej na
bankový účet obžalovanej. Obžalovaná tak svojím konaním uviedla do omylu poškodenú ako vlastníčku
nehnuteľnosti tým, že jej pri predaji predstierala kúpnu cenu nehnuteľnosti len vo výške 30.000 Eur,
ale v skutočnosti bola obžalovanej vyplatená suma vo výške 60.000 Eur.“ (strana 18). Odvolací súd

k uvedenému dopĺňa, že prvostupňový súd mal zjavne za preukázané (ale opomenul to explicitne
pomenovať), že obžalovaná si mala vziať sumu 30.000,- € v hotovosti ( viď výpoveď G. HP dňa
13.05.2024, kde uviedol: ,, pani B. sa ma opýtala, či mám peniaze, vytiahol som ich z vačku a povedal,
že ich mám a založil som ich k tým zmluvám, bol to fascikel, modrý obal, ja som to podal na stolík,
pani B. si to zobrala a odišli aj s pani E. k okienku overiť podpisy“. Rovnako svedkyňa I. na tom istom

HP uviedla, že ,,pán G. tam podal peniaze (sumu 30.000,- € - pozn. súdu) pani B. v nejakej obálke,
alebo euroobale, to už si nepamätám, ona peniaze založila k zmluve a išli sa overovať podpisy).“ Okrem
uvedeného žiadna zo zainteresovaných osôb nevypovedá o ďalšom osude týchto peňazí. Z uvedeného
preto možno vyvodiť spoľahlivý záver, že obžalovaná si po prevzatí sumu 30.000,- € túto aspoň krátky
čas ponechala vo svojej dispozícií bez toho, aby o tejto informovala poškodenú (táto sama uviedla,

že o danej časti kúpnej zmluvy nevedela a o tejto sa dozvedela až dodatočne). Je teda zrejmé, že
obžalovaná na škodu poškodenej bez jej súhlasu disponovala sumou 30.000,- € na ťarchu poškodenej,
pričom samotná dĺžka tejto dispozície nepredstavuje obligatórny kvalifikačný znak predmetnej skutkovej
podstaty. Navyše predmetné obohatenie predstavuje dokonanie trestného činu a následný právny osud
finančných prostriedkov nepredstavuje právne relevantnú skutočnosť (t.j. či mali byť tieto použité na

úhradu osobných potrieb, dlhov, ale napríklad aj na voľnú dispozíciu obžalovanou). Ani v prípade, ak by
tieto boli dodatočne stratené, nie je možné vyvodiť iný záver ako ten, o naplnenie všetkých obligatórnych
znakoch skutkovej podstaty trestaného činu.
19. Ďalej treba uviesť, že pokiaľ obhajoba namieta účelovosť v konaní prvostupňového súdu, ktorá mala
podľa názoru obhajoby za cieľ odsúdiť obžalovanú za každých okolností, nie je zrejmé, z čoho (okrem

vlastnej interpretácie skutkového stavu) uvedené odvodzuje. Prvostupňový súd umožnil obhajobe
realizovať vlastné procesné práva, vrátane práva navrhnúť doplnenie dokazovania a o týchto riadne
rozhodol. Okrem faktu, že išlo z väčšej časti o opakované návrhy na doplnenie dokazovania, o ktorých
nepôvodnosti sa už skôr odvolací súd vyjadroval, tento postup ani nebol obhajobou výslovne vytýkaný.
Tvrdenú jednostrannosť v neprospech obžalovanej preto nie je možné vyhodnotiť iba zo spôsobu,

akým prvostupňový súd hodnotil dôkazy, tým skôr, že tomuto spôsobu nie je možné vytknúť jeho
nelogickosť. Ak obhajoba chápe princíp prezumpcie neviny ako limitáciu zásady voľného hodnotenia
dôkazov, ide podľa názoru odvolacieho súdu o zmiešavanie dvoch nie úplne prepojených pojmov. Pokiaľ
ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov, táto súdom hovorí, ako majú pristupovať k hodnoteniudôkazov, pričom princíp prezumpcie neviny skôr hovorí o tom, či daná masa dôkazov postačuje na
konštatovanie viny. Prvostupňový súd prihliadol na fakt, že obžalovanú zo spáchania skutku osvedčujú
3 osoby (poškodená, ktorá vypovedala, že ona odsúhlasila sumu 33.000,-€, z tejto nevidela ani cent,

všetko vybavovala obžalovaná, ktorej dôverovala, kúpnu zmluvu nečítala, prevzatie ďalších peňazí
obžalovanou nevidela; svedkovia G. a I., ktorí vypovedali o prevzatí sumu 30.000,- € v hotovosti
a o fakte, že obžalovaná riešila zmluvnú dokumentáciu, priniesla na stretnutia zmluvy, pričom kúpnu
cenu riešila aj na stretnutí bez prítomnosti poškodenej). Pokiaľ prvostupňový súd veril poškodenej
v tom, že zmluvu nečítala, v tomto smere nie je predmetnému záveru možné vytknúť žiadny logický

nedostatok, pričom takýmto nie je ani zohľadnenie výpovedí svedkov I. a G. o tom, že si myslia, že
poškodená si zmluvu pred podpisom pozrela (teda ide jednak o ich subjektívny názor, ktorý vyplynul aj
z obsahu ich výpovedí na HP, ale samotný fakt, že sa poškodená mala ,,pozrieť“ na zmluvu nehovorí
nič o tom, či túto reálne čítala (najmä v časti ustanovení o určení kúpnej ceny). Ak obhajoba mala
záujem svedkov na uvedené ešte podrobnejšie dotazovať (či títo videli, ako poškodená číta zmluvnú
dokumentáciu, v akých častiach a ako dlho), mala tak možnosť urobiť, avšak uvedené v rámci výsluchov

svedkov nebolo navrhnuté, resp. otázky tohto typu neboli položené. Faktom teda zostáva, že výpoveď
obžalovanej je v tomto smere osamotená a nie je podporená ostatnými vykonanými dôkazmi, ktoré
vo svojom súhrne tvoria ucelenú reťaz priamych a nepriamych dôkazov. Ak obhajoba poukazuje na
ostatné dôkazy svedčiace v jej prospech, ide o všeobecné a nekonkrétne konštatovanie, uvedené platí
aj o tvrdení o nevysporiadaní sa s argumentami obhajoby, pričom tieto rámcovito, avšak nekonkrétne

spomína. Pokiaľ obhajoba namieta, že G. dohadoval kúpu priamo s poškodenou, táto skutočnosť je
vhodne vytratená výpoveďami poškodenej aj G. a I., ktorí zhodne vypovedali, že predaj sa riešil priamo
cez obžalovanú za len veľmi pasívnej účasti poškodenej. Poškodená uviedla, že zmluvu zrejme priniesla
na stretnutie obžalovaná, uvedené uviedli aj svedkovia G. a I., pričom tu je nutné uviesť, že svedok vie
spoľahlivosvedčiťibaoskutočnosti,oktorejmápresnúvedomosť,vtomtoprípade,čizmluvupripravoval

resp. priniesol on/ona. Je teda zrejmé, že autorstvo zmlúv fakticky popreli poškodená aj svedkovia, ktorí
o autorovi nemali presnú vedomosť, každí ale mal za to, že tieto priniesla obžalovaná, pričom zmluvy
obsahovali osobné údaje poškodenej aj svedkyne I.. Sama obžalovaná mala vystupovať de facto ako
splnomocnenec poškodenej, pričom po podpise zmlúv bol podaná návrh na vklad (tento mali podať
obžalovaná a poškodená – aj v zmysle výpovede G.). Pokiaľ ide o tú časť obhajoby, kde obžalovaná

uvádza, že mala vedomosť o platbách G. priamo poškodenej pred podpisom zmluvy, prvostupňový súd
správne vyhodnotil, že táto časť je vylúčená v zmysle vykonaného dokazovania (popreli ju svedkovia aj
poškodená). Logickým sa javí aj argument, že po procese podpisu zmlúv, v ktorých bola uvedené, že
časť kúpnej ceny vo výške spolu 30.000,- € bola uhradená pri resp. pred podpisom, obžalovaná (ktorá
mala pri prevode vystupovať v mene a na účet poškodenej) by absenciu takýchto úhrad ignorovala

a naďalej vykonávala úkony smerujúce k prevodu nehnuteľnosti (najmä podanie návrhu na vklade do
katastra nehnuteľností).
20. V kontexte obhajobou namietanej vierohodnosti výpovedí svedkov, k uvedenému súd uvádza
nasledovné. Rozhodovania v predmetnej veci nie je založené len na jednom dôkaze a úplne ani
čiastočne. Nie je však dôvod posudzovať vierohodnosť jednotlivých osôb na základe iných kritérií, ako

vnačrtnutomprípade.Vovšeobecnostiplatí,žepokiaľmábyťrozhodnutieovineobžalovanéhozaložené
výlučne alebo v prevažnej miere na jednom dôkaze, je potrebné tento dôkaz podrobiť dôkladnému
zhodnoteniu jeho pravdivosti alebo vierohodnosti, najmä v prípade, ak ide o subjektívny dôkaz, medzi
ktoré patrí aj výpoveď svedka. Na posúdenie hodnovernosti výpovede svedka možno použiť viaceré
kritéria, akými sú reputácia svedka, jeho schopnosť vnímať svojimi zmyslami veci, o ktorých vypovedá,

ďalej je to osobný záujem svedka, znalosť a odbornú svedka a v neposlednom rade aj kritérium
celkovej nezaujatosti svedka. V uvedenej podobe sa aplikuje takzvaná doktrína RAVEN. Tento akronym
písaný v angličtine je skratkou piatich slov: Reputation; Ability to see; Vested interest; Expertise;
Neutrality. Prvé kritérium (reputation/reputácia): hodnotí sa celkové spoločenské postavenie a status
svedka v kontexte jeho sociálnych väzieb (napr. patologické prostredie drogovo závislých osôb, ak

sa v tomto prostredí svedok preukázateľne pohybuje, môže mať na toto kritérium podstatný vplyv
a pod.). Druhé kritérium (ability to see/schopnosť vidieť): hodnotí sa kontext zmyslového vnímania
a schopnosti svedka vypovedať o tom, čo vnímal svojimi zmyslami, napríklad časový odstup jeho
výpovede od relevantnej skutočnosti, vek, zdravotný stav a podobne (napríklad sluchový či zrakový
hendikep môže výrazne narušiť celkovú dôveryhodnosť svedeckej výpovede v konkrétnom prípade

- tým sa, samozrejme, nemá na mysli diskriminácia akokoľvek postihnutých osôb, len obmedzenie
schopnosti vnímať zmyslami skutočnosť). Tretie kritérium (vested interest/osobný záujem): hodnotí sa
prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedka, napríklad vplyv na jeho hmotnoprávne postavenie,
atď. Ak by napríklad svedok v prípade úspechu jednej strany získal nejakú hmotnoprávnu výhoduči lepšie hmotnoprávne postavenie, môže to mať vplyv na celkovú vierohodnosť takéhoto svedka
(pochopiteľne, aj tu platí, že sa hodnotí celkový komplex vykonaných dôkazov, aj jednotlivý dôkaz v istej
komplexnosti, teda ani takáto prípadná výhoda nediskvalifikuje svedka absolútne, ale len v prípadnom

kontexte s ostatnými hodnotiacimi kritériami doktríny RAVEN, ako aj v kontexte ostatných vykonaných
a hodnotených dôkazov). Štvrté kritérium (expertise/znalosť): hodnotí sa prípadná odbornosť svedka.
Ak svedok disponuje preukázanými odbornými znalosťami v oblasti, ku ktorej a o ktorej vypovedá
alebo ktorých sa jeho výpoveď týka, má to dopad na jeho vierohodnosť v danom univerze úvahy. Ak
napríklad očitý svedok dopravnej nehody je zhodou okolností znalec z odboru dopravy, jeho výpoveď

bude mať v rámci pomerovania rádovo inú „váhu“, dôležitosť a hodnovernosť ako výpoveď osoby
v tejto oblasti odborne nespôsobilej. Piate kritérium je (neutrality/(ne)zaujatosť): hodnotí sa celková
(ne)zaujatosť svedka. Súd musí starostlivo vyhodnotiť prípadnú zaujatosť svedka v kontexte jeho vzťahu
k určitej osobe, v kontexte ďalších kritérií doktríny RAVEN, ako aj v kontexte celkového vyznenia
výsluchu svedka - ako napríklad svedok reagoval na otázky protistrany, prípadne na dopĺňajúce otázky
sudcu v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu a pod. Súd teda musí zvážiť výsledky hodnotení podľa

jednotlivých kritérií doktríny RAVEN samostatne a vo vzájomných súvislostiach. Vo všeobecnosti platí,
že čím viac hodnotení podľa jednotlivých kritérií vychádza v neprospech dôveryhodnosti svedka, tým
viac by výpoveď svedka mala takpovediac strácať váhu. Z uvedeného je teda zrejmé, že u svedkovi
G. a I., ani u poškodenej súd nezistil vadu 1. kritéria (reputácia). Pokiaľ ide o svedkov G. a I., súd
nezistil vadu kritéria schopnosť vidieť, pri poškodenej je táto limitovaná jej vyšším vekom, navyše u nej

bolo zistené sluchovo znevýhodnenie, ktoré je taktiež potrebné mierne zohľadniť (ide o sluchový nie
zrakový handicap). Pokiaľ ide o kritérium 3 (osobný záujem), toto rozsiahlo namieta obžalovaná vo
vzťahu k svedkom (subsidiárne zrejme aj vo vzťahu k poškodenej). Je nutné uviesť, že svedkovia môžu
mať majetkový záujem na výsledku konania, ktorý je však limitovaný výškou spornej čiastky (30.000,- €),
a táto nie je bez ďalšieho pre ich osoby zjavne likvidačná, navyše v prípade takýchto nárokov je sporná

aj ich uplatniteľnosť, pričom svedkovia v trestnej veci vypovedajú zhodne až doposiaľ, t.j. aj v roku 2025
s dlhším odstupom od skutku. Toto kritérium je u poškodenej viac sporné, nakoľko z konania vyplynulo,
že táto mohla byť tvrdenou majetkovou ujmou dotknutá vzhľadom na jej vek a sociálny status (osoba
vyššieho veku, dôchodkyňa). V prípade štvrtého kritéria (odborná znalosť), pri svedkoch nie je možné
pozorovať nedostatok kritéria, v prípade poškodenej je práve tento nedostatok dôvodom, pre ktorý mala

osloviť poškodenú, je teda potrebné ho zohľadniť. Posledné kritérium (celková nestrannosť) je dané
postojom poškodenej a svedkov, pričom sporné momenty neboli v konaní identifikované, nebola zistená
averzia svedkov voči obžalovanej (nad rámec protichodných majetkových záujmov, ktoré súd už skôr
analyzoval vyššie). Celkovo preto odvolací súd zhodnotil svedkov ako vierohodných a poškodenú ako
v prevažnej miere vierohodnú, pričom tieto výpovede sa dopĺňajú, navyše sa vyžadujú menej prísne

kritéria pre posúdenie skutkového stavu v prípade, ak je skutkový stav ustálený na základe výpovedí
viacerých osôb (ako v tomto prípade).
21. Pokiaľ ide o argument, že sa prvostupňový súd nevypriadal s pôvodom peňazí (hotovosti), v tomto
smere odvolací súd poukazuje na fakt, že G. sám uviedol, že išlo o peniaze, ktoré získal od otca,
pričom držbu peňazí okrem I. sčasti potvrdila aj obžalovaná, ktorá uviedla, že G. mal pri sebe hotovosť,

ktorú obžalovaná údajne navrhla spočítať. V tomto smere je návrh na ustálenie pôvodu peňazí návrhom
presahujúcim rámec dokazovania v predmetnej trestnej veci.
22. Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom nezistil,
že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods.
12 Trestného poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovanej.

Hodnotenie dôkazov zároveň neodporuje základným princípom logického myslenia.
23. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
24. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste, obžalovaná uviedla, že tento je neprimerane prísny aj vzhľadom
na odstup času. V tomto smere je námietka obžalovanej čiastočne dôvodná. Prvostupňový súd túto

nevyhodnotil ako tak závažnú, aby zakladala dôvod pre mimoriadne zníženie trestu (§ 39 ods. 1
Trestnéhozákona).Vtomtokontextejenutnéuviesť,žeprieťahymožnovtrestnomkonaníkompenzovať
viacerými spôsobmi, pričom mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona (vo
väzbe čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je len jedným z týchtospôsobov. Žiada sa dodať, že prvostupňový súd uložil trest obžalovanej trest už za právneho stavu
účinného od 06.08.2024, teda za rovnakého právneho stavu, ktoré je pre osobu obžalovanej priaznivejší,
čo ani jedna zo strán nenamieta. V tomto smere zastáva odvolací súd názor, že vzniknuté prieťahy

(obdobie od vznesenia obvinenia dňa 27.11.2018, s prihliadnutím najmä na čas od podania obžaloby
dňa 20. 01. 2020 po súčasnosť) je v predmetnej veci vhodné a žiadúce kompenzovať ich zohľadnením
v rámci uloženia trestu a to aj ako dôvod pre ukladanie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovej
výmery – so súčasným prihliadnutím na novelizáciu Trestného zákona účinnú od 06.08.2024. Je teda
pravdou, že trestné konanie trvalo neprimerane dlho, vo veci uznesením odvolacieho súdu zrušený

meritórny rozsudok prvostupňového súdu (a to dokonca dvakrát), následkom čoho musel prvostupňový
súd vykonávať opakované dokazovanie na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ ide o poukaz obžalovanej na
fakt, že z jej strany nedošlo k predlžovaniu trestného konania, k uvedenému je nutné uviesť, že tento
záver je v zmysle spisového materiálu možné považovať za správny.
25. Zohľadňujúc všetky spomenuté aspekty, najmä fakt, že k mimoriadnemu zníženiu trestu môže
konajúci súd pristúpiť len vtedy, ak nie je možné prieťahy v trestnej veci kompenzovať inak (v rámci

trestnej sadzby, či uložením iného primeraného druhu trestu), odvolací súd konštatuje, že s účinnosťou
od 06.08.2024 je možné obžalovanej uložiť trest v nižšej výmere, avšak k tomu, aby bol zákonný,
spravodlivý a primeraný (aj v rámci novelizovanej trestnej sadzby), je nutné prikročiť aj k mimoriadnemu
zníženiu trestu.
26. K zisteniu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol, že u obžalovanej vzhliadol poľahčujúcu okolnosť vedenie predošlého
riadneho života (§ 36 písm. j) Trestného zákona), pričom priťažujúcu okolnosť pri jej osobe nevzhliadol.
Táto úvaha nebola napadnutá odvolacími námietkami a je možné považovať ju za vecne správnu.
27. Vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody a spôsobu jeho výkonu, prvostupňový súd komplexne
uviedol dôvody, ktoré ho k uloženiu uvedenej sankcie viedli, pričom sú prevažne správne, ale vzhľadom

na ďalšie plynutie času a rastúci odstup od spáchania stíhaného skutku a aj na fakt, že pri osobe
obžalovanej neboli ani dodatočne zistené skutočnosti umožňujúce vytvoriť iný záver, ako ten, že
obžalovaná od spáchania stíhaného skutku vedie riadny život.
28. Podľa ustanovenia Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, aplikujúc ustanovenia § 36
až 38 Trestného zákona, sa obžalovanej síce rovnako zohľadňuje poľahčujúca okolnosť (§ 36 písm.

j) Trestného zákona) - tieto ustanovenia neboli novelizáciou Trestného zákona dotknuté. V zmysle
Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 je stíhaný skutok právne kvalifikovaný ako zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného od 06. 08. 2024 s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Právna úprava účinná do 05.08.2024 potom
kvalifikovala stíhaný skutok ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného

zákonaspoukazomna§139ods.1písm.e)Trestnéhozákona.Pokiaľideoprísnosťprávnejkvalifikácie,
právna úprava účinná do 05.08.2024 ustanovovala základnú sadzbu 3 až 10 rokov (po jej úprave 3 roky
až 7 rokov a 8 mesiacov); v zmysle právnej úpravy účinnej od 06.08.2024 je trestná sadzba za stíhaný
skutok 2 až 8 rokov. V tomto smere je právna úprava priaznivejšia vzhľadom na výšku dolnej sadzby,
ktorá navyše je aj vzhľadom k okolnostiam prípadu a osobe obžalovanej patrične relevantná.

29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ by odvolací (aj prvostupňový) súd postupoval podľa znenia
Trestného zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, postupoval by podľa prísnejších ustanovení.
Pri konkurencii dvoch znení ustanovení Trestného zákona, ktoré obsahujú rôznu trestnú sadzbu, mal
odvolací súd povinnosť ukladať trest v rámci trestnej sadzby pre obžalovaného priaznivejšej. Čo je
v prípade obžalovanej nepochybne sadzba v zmysle Trestného zákona účinného od 06.08.2024.

30. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol, nakoľko boli na takýto postup splnené
zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 322 ods. 3 Trestného poriadku a zohľadnil v prospech
obžalovanej primárne odstup od spáchania trestného činu aj vedenie riadneho života jej osobou.
31. O treste pre obžalovaného rozhodol s použitím ustanovení § 36 až 38 Trestného zákona v znení
účinnom od 06.08.2024. Pokiaľ ide o druh trestu a spôsob jeho výkonu, bolo nutné zohľadniť zásady

ukladania trestu, najmä princíp individuálnej a generálnej prevencie, avšak vo svetle faktu, že odvolací
súd ukladá trest za skutok spáchaný v priebehu roka 2015. Obžalovaná v priebehu trestného konania
popierala skutok, pričom ale išlo o osobu s dostatočnými skúsenosťami, resp. znalosťou právnych
predpisov týkajúcich sa nehnuteľností, v čase skutku príslušníčku PZ SR, ktorej aj tento status v očiach
poškodenej a svedkov pridal na vážnosti, hoci bezprostredne nemal na spáchanie skutku priamy

vplyv. Je tiež ale nutné zohľadniť, že stíhaný skutok má aj svoje situačné pozadie, keď išlo zo strany
obžalovanej o využitie zamýšľaného predaja bytu poškodenou, ktorej dôveru vzhľadom na okolnosti
v danom čase požívala. Je preto ťažko predstaviteľné, že by mohli opätovne nastať faktory potencujúce
páchanie trestnej činnosti tohto druhu u obžalovanej.32. Reflektujúc primárne okolnosti stíhanej veci a okolnosti na strane osoby obžalovanej, rozhodol
odvolací súd o uložení trestu odňatia slobody v nižšej výmere ako bol uložený napadnutým rozsudkom.
Nadosiahnutieúčelutrestu,ktorýsledujeustanovenie§34ods.1Trestnéhozákona,považovalodvolací

súd za potrebné uložiť obžalovanej trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov s podmienečným
odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 18 mesiacov, teda trest mimoriadne znížený pod spodnú
hranicu trestnej sadzby, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu je spôsobilý naplniť účel ochrany
spoločnosti pred obžalovanou, ako páchateľkou trestnej činnosti tým, že jej vyšle dostatočný signál
o nielen nevhodnosti jej správania, ale aj o jeho trestnoprávnom charaktere a riziku nesenia trestu

ako legálneho dôsledku porušenia zákona. Sekundárne má uložený trest aj účel takzvanej generálnej
prevencie, teda ambíciu odradiť iných od páchania trestných činov. V prípade obžalovanej je nutné
konanie obžalovanej negatívne ohodnotiť, avšak je nutné prisvedčiť aj správnosti tvrdenia obžalovanej,
že účelnosť uloženia trestu sa postupom času znížila, pričom obžalovaná aktuálne nie je príslušníčkou
PZ a od spáchania skutku nemá vykázaný závažný konflikt so zákonom. Pri osobe obžalovanej bolo
v prípade jej skoršieho odsúdenia nutné uvažovať o uložení trestu nie mimoriadne zníženého pod

spodnú hranicu trestnej sadzby, avšak vzhľadom na odstup času bolo nutné práve takýto trest uložiť
a týmto kompenzovať vo veci vzniknuté prieťahy. Je preto nutné ukladať trest pod spodnou hranicou
trestnej sadzby s podmienečným odkladom, a to presne takým spôsobom, ako to vykonal odvolací súd.
33. Pokiaľ ide o žiadosť obžalovanej o uloženie alternatívneho trestu, v tomto smere odvolací súd
zohľadnil, že obžalovanej je nutné uložiť tzv. podmienečný trest práve vo väzbe na závažnosť skutku

(zločin), ale aj fakt, že alternatívny trest by v danom prípade mohol sťažiť uplatnenie judikovaného
nároku poškodenej na úhradu škody, pričom trest domáceho väzenia by sťažil uplatnenie obžalovanej
v procese získania financií (v akejkoľvek legálnej forme); ale napr. aj peňažný trest by predstavoval
priamu finančnú záťaž, ktorú nie je vhodné obžalovanej ukladať a to bez ohľadu na fakt, že by táto
mohla mať aktuálne k dispozícií prostriedky na úhradu trestu. Pri obžalovanej ide o osobu, ktorá aj podľa

vlastného vyjadrenia mala mať isté finančné ťažkosti (uvedené vyplynulo aj z výpovede poškodenej),
bez ohľadu na fakt, či ide o poznatky aktuálne alebo zastarané; nie je vhodné z tohto titulu zvyšovať
riziko sťaženia úhrady judikovanej náhrady škody.
34. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento bol napadnutý, avšak bližšie argumenty (nad rámec už
skôr uvedených) neboli vznesené. Poškodená si uplatnila nárok na náhradu škody , tento bol v časti

(vo výške 30.000,- €) zistený a vyplýva súčasne aj so skutkovej vety. V rozsahu v akom prvostupňový
súd o nároku rozhodol jeho priznaním nevidí odvolací súd žiadnu právnu vadu, vo zvyšku predmetné
rozhodnutie nemohlo byť predmetom prieskumu (tzv. odkázanie prevažujúcej časti nároku na civilný
proces).
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.