Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 27, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 55Ek/1138/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123305335
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Svetlana Novysedláková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6123305335.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného PATRIOT GROUP, s. r. o., so sídlom
Kpt. Jaroša 1316/29, 911 01 Trenčín, IČO 45 407 657, právne zastúpený Advokátska kancelária
KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1316/29, 911 01 Trenčín, IČO 47 256 907 proti
povinnému MALCOM, spol. s r.o., so sídlom A. A. XX/XX, XXX XX B., IČO 36 360 244, právne zastúpený
DEDÁK & Partners, s. r. o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Suché mýto 1, 811 03 Bratislava

- mestská časť Staré Mesto, IČO 50 735 764, o vymoženie 50.000,- eur s prísl. vedenom súdnym
exekútorom Mgr. Jánom Kostkom, Exekútorský úrad Bratislava, Šustekova 51, 851 04 Bratislava pod sp.
zn. 268EX 230/23, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa
27.05.2025 z a m i e t a.

II. Návrh povinného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a.

II. Oprávnený m á n á r o k voči povinnému na náhradu trov exekučného konania v súvislosti so
sťažnosťou povinného vo výške 341,82 eur.

o d ô v o d n e n i e :

1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025, ktoré
vydal vyšší súdny úradník, I. výrokom návrh povinného na zastavenie exekúcie vedenej súdnym
exekútorom Mgr. Jánom Kostkom, so sídlom Šustekova 51, 851 04 Bratislava, IČO 30 847 303 pod sp.
zn. 268EX 230/23 zamietol, II. výrokom návrh povinného na prerušenie exekúcie zamietol a III. výrokom
oprávnenému priznal voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s podaným
návrhom na zastavenie exekúcie vo výške 330,70 eur.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinný v odôvodnení návrhu na zastavenie exekúcie uviedol,
že podáva návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 61k písm. d) Exekučného poriadku, že
sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Povinný popieral oprávnenosť a
zákonnosť začatia exekučného konania voči nemu, nakoľko mal zato, že nie sú splnené podmienky
pre vedenie exekučného konania. Rozhodovacia prax súdov je jednotná v názore, že v každom štádiu

konania je exekučný súd povinný zaoberať sa aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pritom nie je
viazaný účinkami rozhodnutia v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko zo spomínaného
ustanovenia je zrejmé, že účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov konania, a

teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodnutia, nakoľko akýkoľvek rozhodcovský rozsudok,
resp. uznesenie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci. Zákon o rozhodcovskom konaníako základný predpoklad vzniku právomoci a príslušnosti rozhodcovského súdu prejednávať spor medzi
stranami sporu vyžaduje splnenie podmienky platného uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Táto však
medzi povinným a oprávneným nebola nikdy platne dojednaná, respektíve rozhodcovská zmluva, ktorá

by zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným, nebola
medzi nimi nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje. Absencia písomnej formy rozhodcovskej
zmluvy stanovenej zákonom má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex
offo. Povinný v podanej žalobe uviedol, že právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať predmetný spor
v rozhodcovskom konaní bola založená rozhodcovskou doložkou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, uvedenou v článku III. Dohody o zaplatení dlhu v splátkach
č. 01722017 zo dňa 18.07.2017. Oprávnený považoval tento postup za zjavné ohýbanie práva a účelovú
snahu povinného založiť právomoc rozhodcovského súdu v rozpore so zákonom. Z podanej žaloby
oprávneného vyplývalo, že oprávnený svoj nárok na zaplatenie sumy vo výške 50.000,- eur odvodzoval
od údajného porušenia povinností povinného vyplývajúcich z Kúpnej zmluvy zo dňa 26.08.2021 v
spojení s Dohodou o urovnaní zo dňa 26.08.2021. Ani jeden dokument predložený oprávneným spolu so

žalobou, t. j. ani Dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021, ani Kúpna zmluva zo dňa 26.08.2021, z ktorých
oprávnený odvodzoval svoj nárok, neobsahoval žiadnu rozhodcovskú doložku. Oprávnený nepredložil
ani osobitnú rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi povinným a oprávneným. Práve dohoda o urovnaní
zo dňa 26.08.2021 nahradila sporné nároky vyplývajúce z Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č.
01722017 zo dňa 18.07.2017 a nahradila ich novými záväzkami zmluvných strán dohodnutých v Dohode

o urovnaní zo dňa 26.08.2021. Samotný oprávnený v Dohode o urovnaní zo dňa 26.08.2021 prehlásil,
že podpisom tejto Dohody zanikajú v celom rozsahu všetky jeho pohľadávky vrátane pohľadávok
vyplývajúcich z Dohody o splnení dlhu v splátkach, pohľadávky 1 a pohľadávky 2 voči MALCOMU a
A. A., a preto PATRIOT GROUP považoval všetky jeho pohľadávky za uspokojené a vysporiadané a
nebude si v budúcnosti voči MALCOMU a/alebo A. A. uplatňovať žiadne nároky na zaplatenie akejkoľvek

pohľadávky spočívajúce v porušení akejkoľvek zmluvnej alebo zákonnej povinnosti, nároku, zmluvnej
pokuty, úroku z omeškania, penále, nároku na náhradu škody alebo akékoľvek iné plnenie z Dohody o
zaplatení dlhu v splátkach, rozhodcovského konania 1 (vrátane nárokov z rozhodcovského rozsudku 1 a
opravného rozhodcovského rozsudku), rozhodcovského konania 2 (vrátane nárokov z rozhodcovského
rozsudku 2), exekučného konania 1 a exekučného konania 2, súdnych konaní vedených na Okresnom

súde Banská Bystrica alebo zo zákona. Dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021 v plnom rozsahu
nahradila pôvodnú Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017. Ak teda
oprávnený odvodzoval svoj nárok od tejto novej Dohody o urovnaní zo dňa 26.08.2021, nemôže použiť
ustanovenia Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017 o rozhodcovskom
konaní a založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak by bolo úmyslom zmluvných strán zotrvať na

rozhodcovskej doložke, upravili by si ju aj v novej Dohode. To sa však nestalo. Oprávnený v priebehu
rozhodcovského konania poukazoval na princíp separatibility rozhodcovskej zmluvy/doložky od zmluvy/
dohody, v ktorej je obsiahnutá a tvrdil, že rozhodcovská doložka je teda naďalej platná a účinná, a v
súčasnosti existuje ako samostatný právny úkon, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva/dohoda, v
ktorej bola obsiahnutá, bola nahradená zmluvou/dohodou novou. Uvedené tvrdenie považoval povinný

za absurdné. Oprávnený neuviedol, akým logickým výkladom dospel k tomu, že Dohoda o splátkach
bola síce nahradená novou Dohodou o urovnaní a Kúpnou zmluvou, avšak rozhodcovská doložka
ostala platná ako samostatný právny úkon. Ak by chceli zmluvné strany predmetnú doložku zachovať,
premietli by ju do Dohody o urovnaní a Kúpnej zmluvy. O tom, že oprávnený si musí byť vedomý tejto
skutočnosti, svedčí prvé znenie kúpnej zmluvy, ktoré oprávnený zaslal povinnému, a ktoré v článku

IX. Záverečné ustanovenia obsahovalo rozhodcovskú doložku podľa ktorej „Zmluvné strany ako aj
všetci účastníci tejto zmluvy, vrátane konateľa predávajúceho sa dohodli, že okrem tých sporov, pri
ktorých to zákon č. 244/2002 Z. z. Zákon o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) výslovne vylučuje,
budú riešiť vzájomné spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v súvislosti s touto zmluvou v
rozhodcovskomkonanípodľaustanoveníZoRKahmotnéhoprávaSlovenskejrepublikypredrozhodcom

JUDr. Milanom Vojtekom, so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, Slovenská republika ... „ Je zrejmé,
že v podpísanej konečnej verzii kúpnej zmluvy, ktorá prešla procesom pripomienkovania na oboch
stranách, toto ustanovenie navrhované oprávneným chýba, nakoľko povinný nesúhlasil s tým, aby boli
ďalšie spory medzi zmluvnými stranami riešené pred rozhodcom. Uvedené potvrdzuje fakt, že povinný
nemal záujem uzavrieť rozhodcovskú doložku/zmluvu s oprávneným, a preto táto absentuje v nových

dokumentoch (Dohoda o urovnaní a Kúpna zmluva), čoho si musel byť oprávnený vedomý, keďže ju
sám navrhol, avšak tento návrh u povinného neprešiel. Rovnako oddeliteľnosť rozhodcovskej doložky
nemožno vykladať tak, ako k tomu pristupuje oprávnený. Neexistuje totiž možnosť založiť generálnu
rozhodcovskú doložku, ktorá by sa vzťahovala na akékoľvek a všetky spory medzi zmluvnými stranamia ktorá by sa dala použiť univerzálne. Ust. § 3 ZoRK jasne uvádza, že „rozhodcovská zmluva je
dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.“

Rozhodcovská doložka je vždy viazaná na konkrétny, vopred určený právny vzťah, v tomto prípade by
to bola Dohoda o zaplatení dlhu v splátkach. To znamená, že ak z dohody strán nevyplýva niečo iné, je
potrebné vychádzať z toho, že rozhodcovská zmluva ostáva v platnosti aj po ukončení hlavnej zmluvy,
avšak len pre prípadné spory z hlavnej zmluvy alebo jej ukončenia. Dohoda o urovnaní úplne nahradila
Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach, pričom obsahuje úplne nové práva a povinnosti, teda došlo k

novácii, na ktorú sa žiadnym výkladom nedá aplikovať rozhodcovská doložka obsiahnutá v Dohode o
zaplatení dlhu v splátkach. Kúpna zmluva je potom dokument nadväzujúci na Dohodu o urovnaní a nie
na Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach. A ako už bolo uvedené vyššie, oprávnený sa snažil dostať
rozhodcovskú doložku do kúpnej zmluvy, avšak tento návrh nebol zo strany povinného prijatý, a preto
nemožno hovoriť o uzavretí rozhodcovskej zmluvy/doložky. Povinný považoval výklad oprávneného za
ohýbanie práva s cieľom majetkovo sa obohatiť na úkor povinného.

3. Podľa povinného bolo zarážajúce ako postupoval oprávnený, ale aj to, že rozhodca tento postup
„schválil“, keď na základe rozhodcovského uznesenia zo dňa 27.01.2023, sp. zn. R 204/2022, námietku
povinného o nedostatku právomoci zamietol. Rozhodca je podľa titulu právne vzdelaný človek, preto mu
musí byť jasné, čo znamená nahradenie záväzku na základe dohody o urovnaní. Rozhodca v uznesení

o zamietnutí námietky nedostatku právomoci uviedol, že vo vzťahu ku vznesenej námietke absencie
právomoci rozhodcu stoja proti sebe dve právne doktríny zakladajúce argumentačné východiská
protistrán, v prípade žalobcu je to uplatnenie doktríny separability (oddeliteľnosti) rozhodcovskej zmluvy,
resp. rozhodcovskej doložky od hlavnej zmluvy, v ktorej je včlenená, vyplývajúca z ustanovenia §
5 ods. 2 a 3 ZoRK a na strane žalovaného je to novatívna doktrína, teda uplatnenie podmienky

privatívnej novácie vymedzenej v § 585 ods. 3 OZ v prípade uzatvorenia Dohody o urovnaní. Zo
strany rozhodcu však došlo k nesprávnemu výkladu pojmu separabilita rozhodcovskej zmluvy od
hlavnej zmluvy. Povinný nepopieral, že rozhodcovská doložka je oddeliteľná od hlavnej zmluvy. Hlavnou
zmluvou však v tomto prípade bola Dohoda o splátkach. Ak by teda z akéhokoľvek dôvodu bola táto
Dohoda o splátkach neplatná, mohla by riadne dohodnutá rozhodcovská doložka ostať zachovaná aj

naďalej a akékoľvek budúce spory z hlavnej zmluvy (Dohody o splátkach) alebo jej ukončenia (napr.
neplatnosť odstúpenia od Dohody o splátkach ak by existovalo) by bolo možné riešiť v rozhodcovskom
konaní. V tomto prípade však Dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021 v plnom rozsahu nahradila pôvodnú
Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017, čo v spore nie je spochybnené,
ani sporné. V danom prípade rozhodcovská doložka vôbec neexistuje, nemožno preto hovoriť o jej

neplatnosti. Nemôže byť preto aplikovaný ani inštitút „preferencie platnosti“ ako tvrdí rozhodca, nakoľko
v danom prípade nie je podstatou, či rozhodcovská doložka je platná alebo nie a je preto potrebné
aplikovať výklad, ktorý by nezakladal jej neplatnosť. V danom prípade je podstatou, že rozhodcovská
doložka, ktorá by sa vzťahovala na žalovaný právny vzťah, t. j. na porušenie povinnosti z Dohody o
urovnaní, neexistuje, nakoľko nebola dohodnutá. Podľa ust. § 3 ods. 1 ZoRK: „Rozhodcovská zmluva

je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní.“ a ust. § 4 ods. 1 ZoRK: „Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve.“ V tejto súvislosti povinný odkázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30.06.2004, sp. zn. Obdo V 73/2003, v zmysle ktorého: „V rozhodcovskej

zmluve alebo rozhodcovskej doložke musí byť výslovne uvedený záväzok jej účastníkov, že sa podrobia
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská doložka zakladá aj záväzok, že
sa účastníci podrobia rozhodnutiu, ktoré z rozhodcovského konania vzíde.“ Povinnému preto nebolo
zrejmé, na základe čoho vlastne začal rozhodca konať, z čoho odvodil svoju právomoc a na základe
čoho vydal rozhodcovské uznesenie. Uvedený postup je v hrubom rozpore so ZoRK, a to hneď s

niekoľkými jeho ustanoveniami, ktoré výslovne hovoria o práve oboch zmluvných strán vzájomne si
dohodnúť osobu rozhodcu, ktorá bude prípadne prejednávať ich vec, a to napr. s ust. § 6 ods. 1
ZoRK, v zmysle ktorého: „Rozhodcom sa môže stať každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany
dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonná a ak osobitný
predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.“ či s ust. § 8 ods. 1 ZoRK: „Zmluvné strany sa môžu

dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia.“ V danej
veci takáto dohoda ohľadne rozhodcu úplne absentuje. Povinný si týmto ďalej dovolil odkázať aj na
ust. § 4 ods. 2 ZoRK, v zmysle ktorého: „Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je
neplatná.“ Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy teda zákon sankcionuje jej neplatnosťou.Oprávnený k návrhu na začatie rozhodcovského konania nepriložil žiadne listiny, z ktorých by čo i
len náznakom vyplývalo, že povinný súhlasil s prejednávaním sporu pred rozhodcom a vyjadril svoju
vôľu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tým svojho práva, aby o jeho veci rozhodoval

nestranný a nezávislý súd. V konaní tak absentuje existencia rozhodcovskej zmluvy, pričom oprávnený
nepreukázal uzatvorenie takejto zmluvy s povinným alebo akýkoľvek iný úkon povinného, z ktorého
by aspoň vzdialene mohla byť vyložená vôľa povinného podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. V
konaní tak nebola preukázaná existencia rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je nepochybne
právnym úkonom, pre platnosť ktorého sa vyžaduje splnenie povinných náležitostí určených zákonom.

Z dôvodu absencie platne dojednanej rozhodcovskej zmluvy neboli splnené podmienky v zmysle ZoRK
na začatie predmetného rozhodcovského konania. Z toho dôvodu o predmete sporu nebol oprávnený
rozhodovať rozhodcovský súd, resp. rozhodca v rozhodcovskom konaní. Aj najvyšší súd k otázke
preskúmania rozhodcovského konania exekučným súdom, či rozhodcovské rozhodnutie vydal orgán na
to oprávnený, teda na podklade platnej rozhodcovskej zmluvy, zaujal nasledovné právne stanovisko:
“Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou

viazaná.” S ohľadom na uvedené skutočnosti mal povinný zato, že v danom prípade existujú iné
skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.

4. V prípade, ak exekučný súd vyhodnotí, že nie je oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu
rozhodcovskej doložky či rozhodcovskej zmluvy, povinný poukázal na skutočnosť, že v konaní

vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023 sa domáha zrušenia
rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022 na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 68Cr/1/2023. V predmetnom spore sa rieši zásadná otázka, týkajúca sa jedného zo
základných predpokladov pre vedenie exekučného konania a samotného výkonu exekúcie, a to či
mal rozhodcovský súd dostatok právomoci prejednávať vec v rámci rozhodcovského konania bez

existencierozhodcovskejzmluvymedzipovinnýmaoprávneným.Akbysúdnyexekútornaďalejvymáhal
pohľadávkuoprávnenéhoaOkresnýsúdBanskáBystricabynáslednedospelkzáveru,žerozhodcovský
súd nemal právomoc prejednávať vec v rámci rozhodcovského konania, takto vymoženú pohľadávku
by si musel povinný od oprávneného vymáhať v súdnom konaní, čo by spôsobilo nepomerné sťaženie
situácie. Súčasná právna úprava nevylučuje v exekučnom konaní využiť inštitút prerušenia konania.

Takáto možnosť bola neprípustná v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení platnom do
31.03.2017, v dôsledku čoho sú závery súdov o nemožnosti takéhoto postupu spred 01.04.2017
nepoužiteľné (napr. rozh. ÚS SR I. ÚS 218/2013 zo dňa 10.07.2013). Z tohto dôvodu podľa názoru
povinného aj v exekučnom konaní možno s poukazom na § 200 Exekučného poriadku popri odklade
exekúcie, o ktorom rozhoduje súdny exekútor (§ 61h Exekučného poriadku), rozhodnúť o prerušení

konania subsidiárne v zmysle Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že
predložená exekučná vec úzko súvisí s konaním vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorého
rozhodnutie môže výrazne ovplyvniť priebeh aj konečný výsledok samotného exekučného konania. S
ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal povinný za to, že nie je možné pokračovať v začatej
exekúcii voči povinnému na vymoženie pohľadávky, nakoľko ďalšie pokračovanie by bolo v rozpore

so zásadou právnej istoty v exekučnom konaní. Povinný preto žiadal Okresný súd Banská Bystrica,
aby vydal nasledovné uznesenie s tým, že súd exekučné konanie zastavuje alternatívne ak by súd
aj po zvážení všetkých rozhodných skutočností týkajúcich sa vedenia súdneho konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022 dospel k záveru, že nie je dôvod
na zastavenie exekúcie, tak vydal nasledovné uznesenie, a to že súd exekučné konanie prerušuje do

právoplatnéhoskončeniakonaniavedenéhoOkresnýmsúdomBanskáBystricapodsp.zn.68Cr/1/2023.

5. Z vyjadrenia právneho zástupcu oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyplynulo
nasledovné. Ako prvé podotkol, že pokiaľ dôvod, pre ktorý by mala byť exekúcia zastavená,
povinný považuje skutočnosť, že medzi ním a oprávneným nebola platne uzatvorená rozhodcovská

zmluva/doložka, resp. že táto vôbec neexistuje, tak tento považuje oprávnený v celom rozsahu za
neopodstatnený. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na priebeh rozhodcovského konania
(ktorý je medzi oprávneným a povinným nesporný), kedy v rámci rozhodcovského konania rozhodca
vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým námietku predpojatosti a námietku právomoci vznesenúzo strany povinného zamietol. V tejto súvislosti si oprávnený v prvom rade dovolil upriamiť pozornosť
súdu na dikciu ustanovenia § 21 ods. 4 ZoRK v zmysle ktorého: „Ak rozhodcovský súd rozhodne, že má
právomoc rozhodovať, rozhodne o námietke podľa odseku 2 rozhodcovským uznesením alebo, ak sa

účastníci nedohodli inak v rozhodcovskom rozsudku. Ak rozhodcovský súd rozhodne rozhodcovským
uznesením, že má právomoc rozhodovať, účastník rozhodcovského konania, ktorý námietku podal,
môže do 30 dní po doručení predbežného rozhodnutia podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol.
Proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí námietky nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodcovský súd
môže počas rozhodovania o námietke pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský

rozsudok.“Oprávnenýpoukázalnato(takakoajuvádzapovinný),žekonajúcirozhodcavydaluznesenie
zo dňa 27.01.2023, ktorým vyslovil svoju právomoc, pričom však zároveň povinný v zákonnej lehote
nevyužil svoje právo podať návrh na súd, aby o tejto námietke rozhodol a zrušenia rozhodcovského
rozsudku z dôvodu absencie právomoci rozhodcu sa domáhal až v samotnej žalobe o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, resp. z tohto dôvodu sa domáha aj zastavenia tohto exekučného konania. V
súvislosti s uvedeným postupom v rozhodcovskom konaní si dovolili poukázať na komentované znenie

vyššie citovaného ustanovenia (Gyárfáš/Števček a kolektív, Zákon o rozhodcovskom konaní, Komentár,
C.H.BECK, 1. vydanie 2016, ISBN 978-80 7400-636-4, str. 214 a nasl.), kde sa uvádza: „Doktrinálne aj
prakticky dôležitou otázkou je riešenie situácie, keď rozhodcovský súd pozitívnym uznesením potvrdil
svoju právomoc a namietajúci účastník (typicky žalovaný) v 30-dňovej lehote nevyužil možnosť podať
návrh na súd. Prikláňame sa k názoru, že právo namietajúceho účastníka domáhať sa neskôr zrušenia

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 z dôvodu nedostatku právomoci zaniká. Vychádzame pritom z
nasledovného. Po prvé, zákon o rozhodcovskom konaní systematicky vychádza z toho, že námietky je
potrebné vzniesť čo najskôr (§17a, § 40 ods. 4). Účelom týchto ustanovení je v záujme hospodárnosti
konania zabezpečiť čo najskoršie ustálenie sporných otázok a zároveň zamedziť oportunistickému
správaniu účastníkov, ktorí by si prípadné námietky „nechali v zálohe“ a využili ich v závislosti od

vývoja rozhodcovského konania, resp. od rozhodnutia vo veci samej. Tento dôraz na včasné vznesenie
námietok je osobitne zjavný vo vzťahu k jurisdikčným námietkam, keď nevznesenie námietky vedie
nielen k jej preklúzii, ale dokonca k (tacitnému) vzniku rozhodcovskej zmluvy (§ 4 ods. 7). Ak by teda
namietajúci účastník mohol nevyužiť možnosť podania návrhu podľa § 21 ods. 4 a zároveň si námietku
zachovať pre účely neskoršieho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, išlo by o procesne

nehospodárny postup, ktorý by podporoval oportunistické správanie účastníkov. Po druhé pozitívne
uznesenie o právomoci má podľa § 38 ods. 2 v spojení s § 35 účinky res iudicata. Otázka existencie
právomoci rozhodcovského súdu je teda rozsúdenou otázkou. Rozhodnutie rozhodcovského súdu o
tejto otázke je s výnimkou osobitného konania podľa § 21 ods. 4 záväzné aj pre všeobecné súdy.
V neposlednom rade možno uviesť, že k rovnakému názoru sa prikláňa aj zahraničná literatúra. Je

pravdou, že v zahraničných právnych poriadkoch je táto otázka konceptualizovaná odlišne, nakoľko
rozhodnutie o právomoci je zväčša vydávané vo forme rozhodcovského rozsudku. V slovenskom
kontextevšaktentorozdielpreklenujeprávecitovaný§38ods.2vspojenís§35,ktoréajrozhodcovským
uzneseniam priznávajú účinky res iduicata. Možno teda uzavrieť, že ak namietajúci účastník proti
rozhodcovskému uzneseniu potvrdzujúcemu právomoc nepodá návrh na súd, nemôže sa nedostatku

právomoci domáhať v neskoršej žalobe podľa § 40. Zmeškanie podania žaloby podľa § 21 ods. 4 má
teda podobné prekluzívne účinky ako nenamietanie právomoci v lehote podľa § 21 ods. 2.“ Vzhľadom
na vyššie uvedené mal oprávnený za to, že v prípade, ak povinný nevyužil možnosť podania návrhu
podľa § 21 ods. 4, mala táto skutočnosť za následok to, že jednak nemôže s úspechom namietať
právomoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku a vo

vzťahu k exekučnému konaniu túto skutočnosť nemôže opätovne preskúmavať exekučný súd, nakoľko
sa jedná o res iudicata, a zároveň to má za následok tacitné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy (ak by
nebola platne uzavretá, čo však oprávnený popiera). Nemôže potom obstáť argumentácia povinného
o tom, že právomoc rozhodcu nebola daná. Oprávnený mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že
povinný nemôže v exekučnom konaní s úspechom namietať neexistenciu právomoci rozhodcu, ktorý

vydal rozhodcovský rozsudok ako podklad pre toto exekučné konanie.

6. K tvrdeniu povinného o tom, že neexistuje žiadna rozhodcovská zmluva/doložka, na poklade ktorej by
bolrozhodcaoprávnenývydaťrozhodcovskýrozsudok,oprávnenýďalejpoukázal(takakoajpoukazoval
v priebehu rozhodcovského konania) na princíp separability rozhodcovskej zmluvy/doložky od zmluvy/

dohody, v ktorej je obsiahnutá. V tejto súvislosti mal oprávnený za to, že dohodou o urovnaní došlo
medzi jej účastníkmi k vyporiadaniu záväzkov vyplývajúcich z dohody o zaplatení dlhu v splátkach,
čo aj priamo vyplýva z článku II bod 2.2 dohody o urovnaní, v zmysle ktorého: „Účastníci dohody
vyhlasujú, že postupom podľa tejto dohody a najmä splnením všetkých povinností podľa tejto dohody súmedzi nimi všetky ich záväzky a povinnosti vyplývajúce z právnych vzťahov týkajúcich sa pohľadávky
1 a pohľadávky 2, dohody o zaplatení dlhu v splátkach urovnané a uspokojené, čo potvrdzujú svojím
podpisom na tejto dohode.“ Z obsahu citovaného ustanovenia, ako aj z obsahu celej dohody o urovnaní

jezrejmé,žejejúčelombolovysporiadaťzáväzkyúčastníkovtejtodohody(atokonkrétnepohľadávku1a
pohľadávku2)vyplývajúcezdohodyozaplatenídlhuvsplátkach.Oprávnenýmalzato,žerozhodcovská
doložka nepredstavuje a ani nemôže predstavovať záväzok, ktorý by uzatvorením dohody o urovnaní
mal zaniknúť. Samotná rozhodcovská doložka sa nevzťahuje len na záväzky vyporiadané dohodou
o urovnaní a vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach (toto je zrejmé zo samotného textu

rozhodcovskej doložky), ale aj na všetky prípadné spory, ktoré môžu medzi jej zmluvnými stranami
vzniknúť aj v budúcnosti. Taktiež bolo potrebné poukázať na to, že dohoda o urovnaní a s ňou
spojená kúpna zmluva predstavovali nadväzujúce právne úkony na dohodu o zaplatení dlhu v splátkach.
Tieto spolu úzko súvisia, keďže uzatvorenie dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy bolo podmienené
existenciou dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Podľa názoru oprávneného je štandardné, keď
rozhodcovská zmluva/doložka pokrýva nároky medzi jej zmluvnými stranami vyplývajúce zo súvisiacich

právnych vzťahov. Rozhodcovská doložka je teda naďalej platná a účinná a v súčasnosti existuje ako
samostatný právny úkon, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva/dohoda, v ktorej bola obsiahnutá,
bola nahradená zmluvou/dohodou novou. Pokiaľ povinný tvrdil, že nemal vôľu podriadiť sa prípadnému
rozhodcovskému konaniu, o čom má svedčiť tá skutočnosť, že v procese uzatvárania dohody o
urovnaní a kúpnej zmluvy nesúhlasil s ustanovením rozhodcovskej doložky v týchto dokumentoch, toto

tvrdenie oprávnený popieral. Oprávnený súhlasil s tým, že rozhodcovská doložka nemusí byť uvedená
v predmetných dokumentoch práve z dôvodu, že si bol vedomý platnosti a účinnosti rozhodcovskej
doložky inkorporovanej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, a preto nepotreboval mať existenciu
rozhodcovskej doložky potvrdenú duplicitne.

7. Oprávnený ďalej uviedol, že pokiaľ povinný tvrdí, že uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy
malo dôjsť k ukončeniu platnosti a účinnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v dohode o zaplatení
dlhu v splátkach, pretože „dohoda o urovnaní a kúpna zmluva nahradila sporné nároky vyplývajúce z
dohody o zaplatení dlhu v splátkach“, s takýmto výkladom sa nemožno stotožniť. Oprávnený mal za
to, že predmetné dokumenty riešia medzi sporovými stranami len nároky špecifikované v dohode o

zaplatení dlhu v splátkach, nie prípadnú právomoc subjektu oprávneného o týchto nárokoch rozhodovať
v prípade sporu. V tejto súvislosti mal oprávnený za to, že treba aplikovať na daný právny vzťah a s tým
súvisiacu právomoc rozhodcu opačný výklad ako uvádza povinný, a to taký, že v prípade, ak by chceli
zmluvné strany dohody o zaplatení dlhu v splátkach uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy
determinovať účinky rozhodcovskej doložky, túto skutočnosť by v dohode o urovnaní a kúpnej zmluve

výslovne uviedli, čo však nespravili. Oprávnený mal ďalej za to, že v prípade ak by aj súd považoval
otázku existencie, resp. platnosti rozhodcovskej doložky a s tým previazanej právomoci rozhodcovu vo
veci konať a rozhodovať za spornú, bolo potrebné aplikovať taký výklad, ktorý preferuje zachovanie
platnosti, ktorá je vyjadrená aj v náleze Ústavného súdu I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 podľa
ktorého ... „Interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s

výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov
hlavne skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu
právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné
priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu,
zmyslu a účelu“.... „ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá

neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou
a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim
z čl. 1 Ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu

výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim...“. S citovaným
odôvodnením sa stotožňuje aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 9/2019 z 27.05.2020. V zmysle
uvedeného teda v rámci otázky platnosti/ neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodca konštatoval, že
túto považuje za platnú a riadne uzavretú. Oprávnený ďalej k (alternatívnemu) návrhu povinného na
prerušenie exekučného konania až do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského

rozsudku uviedol, že takýto postup považuje za nehospodárny. V prvom rade je potrebné poukázať na
skutočnosť,žepovinnýmápretietoúčelyiný-vhodnejšíprostriedokochranysvojichpráv,atojepodanie
návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Prerušenie exekučného konania (i keď takýto postup nie je vylúčený) považoval oprávnený zaneštandardný, nevhodný a nehospodárny, nakoľko, tak ako bolo uvedené vyššie, sú tu iné vhodnejšie
prostriedky ochrany práv povinného, ktoré by mal využiť prioritne. Vzhľadom na uvedené oprávnený
navrhol, aby súd vydal uznesenie v nasledovnom znení: Návrh povinného na zastavenie exekúcie sa

zamieta. Návrh povinného na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Banská Bystrica pod spis. zn. 68Cr/1/2023 sa zamieta. Oprávnený má nárok na
náhradu trov konania za tento úkon právnej služby (vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie) vo
výške 330,70 eur (á= 263,06 eur + 12,52 eur režijný paušál + 55,12 eur DPH).

8. Následne vyšší súdny úradník konštatoval, že účelom exekučného konania je nútená realizácia
exekučného titulu vykonaná zásahom do práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov
vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť nárok oprávneného, ktorý mu bol priznaný
vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a
dobrovoľne sa nesplnil. Základnou vlastnosťou, ktorú musí mať každý exekučný titul bez ohľadu na jeho
druh, je vykonateľnosť. Vykonateľnosťou sa vo všeobecnosti rozumejú účinky (vlastnosti) rozhodnutia

umožňujúce núteným spôsobom aj proti vôli povinného realizovať povinnosť obsiahnutú vo výroku
rozhodnutia, ktorá nebola dobrovoľne splnená. Vykonateľnosť exekučného titulu sa skúma ex offo, a to
tak z formálnej stránky ako aj zo stránky materiálnej. Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného
titulu sú rovnocenné zložky vykonateľnosti rozhodnutia. Chybnosť alebo nedostatok niektorej zložky
vykonateľnosti spôsobuje neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania. Súd je v exekučnom konaní v ktoromkoľvek štádiu povinný skúmať materiálnu a formálnu
vykonateľnosť exekučného titulu, ako aj zhodu návrhu na vykonanie exekúcie s exekučným titulom, a to
nielen v štádiu preskúmavania návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku
za účelom vydania poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj za účelom zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť z dôvodu podľa § 53 ods. 3 Exekučného

poriadku, alebo taktiež aj v prípade, keď by došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pre
zistenie dôvodu na zastavenie exekučného konania podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, a to aj bez
návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie predstavuje inštitút procesnej
obrany povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorej účelom je zastavenie v prípadoch vymedzených
Exekučným poriadkom. Procesne legitimovaným na podanie návrhu na zastavenie exekúcie súdom je

povinný. Exekučný súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť
začatia exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie
zaťažuje výlučne povinného, ktorý návrh na zastavenie exekúcie podal. V zmysle § 61k ods. 2
Exekučného poriadku musí byť návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený a musia v ňom byť uvedené
všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Inštitút návrhu na zastavenie

exekúcie nie je opravným prostriedkom proti exekučnému titulu. Návrh na zastavenie exekúcie je
podaním vo veci samej a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj vymedzenie dôvodov,
pre ktoré má byť podľa povinného exekúcia zastavená. Je vhodné, aby návrh na zastavenie exekúcie
obsahoval aj návrhy na vykonanie dôkazov na preukázanie tvrdených skutočností. Súd v exekučnom
konaní je viazaný exekučným titulom, na podklade ktorého je vedené exekučné konanie a exekúcia v

ňom prebiehajúca. Ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre
ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez ohľadu na to, či to účastník konania navrhol. Súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že
návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti,
ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho

po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné
skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Prostredníctvom tohto procesného inštitútu má povinný
možnosť namietať všetky skutočnosti dôvodiace zastavenie exekúcie, pritom ide najmä o tie skutočnosti,
ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré sú povinnému známe ku dňu podania návrhu na
zastavenie exekúcie.

9. Povinný navrhol súdu, aby zastavil exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, a to
z dôvodu, že rozhodcovská doložka nebola nikdy platne dojednaná, respektíve rozhodcovská zmluva,
ktorá by zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným,
nebola medzi nimi nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje, v dôsledku čoho aj rozhodcovský

rozsudok vydal rozhodcovský súd, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o veci a ďalej z dôvodu, že podal
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní,
pričom konanie vedené pred Okresnom súde Banská Bystrica pod spisovou značkou 68Cr/1/2023
nebolo ku dňu podania návrhu na zastavenie exekúcie právoplatne skončené.10. V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci
rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či sa

rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
V tomto exekučnom konaní je exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu C. D. E., LL.M. vydaného pod sp. zn. R 204/2022 dňa 11.04.2023, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 13.04.2023 a vykonateľnosť dňa 17.04.2023 (vydaný v nespotrebiteľskom spore),
priebeh konania ktorého upravuje zákon. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len

zákon č. „244/2002 Z. z.“), a teda exekučným titulom nie je rozhodcovský rozsudok vydaný v
spotrebiteľskej spore, na ktorý by sa podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku vzťahovala
osobitná ochrana. Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.04.2017 pri posudzovaní návrhu na vykonanie
exekúcie ustanovuje postup súdu v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný
v spotrebiteľskom spore (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku), kde okrem iného stanovuje
povinnosť súdu preskúmať spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu z hľadiska splnenia podmienok podľa

osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Exekučný poriadok takúto zákonnú povinnosť výslovne nestanovuje v prípade, ak sa má exekúcia
vykonať na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v nespotrebiteľskom spore. V danom prípade
sa jednalo o rozhodcovský rozsudok, ktorého podkladom je obchodno-záväzkový vzťah. V prípade
takéhoto rozhodcovského rozsudku exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať založenie právomoci

rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore prostredníctvom rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej
podľa príslušných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z., ani iné nedostatky takejto rozhodcovskej zmluvy.
Súd dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012,
podľa ktorého exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu, a teda platnosť,
resp. existenciu rozhodcovskej zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru. Zároveň zákon č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní poskytuje účastníkovi podať na príslušný súd žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. V zmysle uvedeného, ak sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného
než spotrebiteľského právneho vzťahu (ako tomu bolo v tomto prípade), tak ustanovenia zákona o
rozhodcovskom konaní a súčasne ustanovenia Exekučného poriadku vylučujú v exekučnom konaní
skúmanie založenia právomoci rozhodcovského súdu, ktorý exekučný titul v nespotrebiteľskom spore

vydal. V takýchto prípadoch (v sporoch z iného než zo spotrebiteľského vzťahu) sa premieta klasická
rímskaprávnazásada(princíp)„vigilantibusiurascriptasunt“(„právapatriabdelým“alebo„nechsikaždý
stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).

11. Súd v ďalších bodoch poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo

7/2013 zo dňa 26.06.2013, podľa ktorého: „Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka 12 55Ek/1138/2023
sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou
na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej

zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus
iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony
sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských
veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc

rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel -
boli by nadbytočné.“ a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo
dňa 26.09.2011, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že
exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V

opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný
súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore,

že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol
pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a

povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky

exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či
exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.“

12. Súd zároveň zdôraznil, že otázka problematiky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konať a
rozhodnúť nespotrebiteľský spor na základe rozhodcovskej zmluvy predstavuje okolnosť, ktorá nastala
pred vznikom exekučného titulu, a teda predstavuje okolnosť, ktorú buď skúmal alebo mal skúmať

po podnete povinného orgán, ktorý exekučný titul vydal, v spojení so skutočnosťou, že povinný má
zákonnú možnosť podľa zákona č. 244/2002 Z. z. podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
ktorým sa iniciuje osobitné konanie pred na to príslušným všeobecným súdom oprávneným prejednať
otázku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy v nespotrebiteľskom spore, v čoho dôsledku problematika námietky nedostatku právomoci

rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore nespadá do preskúmavacej právomoci exekučného
súdu. V exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe výsledku základného konania, v ktorom
bol exekučný titul vydaný, exekučný súd v spojení s návrhom povinného na zastavenie skúma
len to, či po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by mali za následok zastavenie
exekúcie podľa taxatívnych ustanovení Exekučného poriadku, teda či po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné
skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Exekučný súd je v danom štádiu viazaný právoplatným
a vykonateľným exekučným titulom, jeho výrokom, preto súd nemôže predmetné rozhodnutie, na
podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, spochybniť bez priameho dôkazu, ktorý by preukázal
nevykonateľnosť exekučného titulu, resp. neprípustnosť vykonania exekúcie. Nakoľko sa jedná o

exekučný titul vydaný v nespotrebiteľskom spore, exekučný súd v rámci časti exekučného konania o
rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie preskúmal exekučný titul z hľadiska formálnej
a materiálnej vykonateľnosti a dospel k záveru, že exekučný titul spĺňa náležitosti formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov v súlade so
zásadou rovnocennosti platí, že rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného

súdu. Na základe uvedeného exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) nielen rozsudku všeobecného súdu, ale ani rozsudku rozhodcovského súdu, a preto
nemôže tak prihliadať ani na okolnosti, ktoré mali byť povinným namietané v základnom konaní.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, teda
exekučný súd nemôže naprávať ani prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

13. K samotnému podaniu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým sa iniciovalo konanie
pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023, súd dodal, že samotné podanie
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nezakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k
ods. 1 Exekučného poriadku. Samotné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nezakladá

dôvod straty právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu. Takéto účinky môže mať iba právoplatné
rozhodnutie súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku, prípadne právoplatné rozhodnutie súdu o
odklade vykonateľnosti exekučného titulu do času rozhodnutia vo veci samej. To znamená, že v čase od
vydania exekučného titulu cez vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a začatie exekúcie nenastali
žiadne nové skutočnosti, ktoré by zmenili, resp. zrušili exekučný titul. Súd je viazaný len právoplatným

rozhodnutím príslušného súdu, ktorým by bol zrušený exekučný titul, čo v danom prípade nebolo
predložené. Uvedené teda znamená, že aj napriek tomu, že povinný podal na príslušnom súde žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, tak napadnutý rozsudok zostáva aj naďalej právoplatný, a to až
do času, kým súd právoplatne nerozhodne o jeho zrušení. Súd z vlastnej činnosti zabezpečil rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023 zo dňa 18.12.2023, ktorým bola žaloba o

zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietnutá. Na základe vyššie uvedeného súd považoval námietku
povinného o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore za nedôvodnú a
nezakladajúcudôvodnazastavenieexekúciepodľa§61kods.1Exekučnéhoporiadku.Zároveňsúdako
nedôvodný vyhodnotil aj návrh na prerušenie exekučného konania do právoplatného skončenia konaniavedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023, nakoľko v čase rozhodovania o
návrhu na zastavenie exekúcie už bolo v predmetnom konaní rozhodnuté, a preto súd aj tento návrh na
prerušenie exekučného konania II. výrokom zamietol.

14. Súd skúmal návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a mal nesporne preukázané,
že ku dňu začatia exekúcie si povinný povinnosť uvedenú vo výroku exekučného titulu nesplnil. Z
uvedeného vyplýva, že exekúcia a aj exekučné konanie sa teda začali dôvodne. Povinný vo svojom
návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku

vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti
exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, a preto
súd podaný návrh na zastavenie exekúcie považoval za nedôvodný. Súd vychádzal pri rozhodovaní
z dokumentov, ktoré sú uvedené v odôvodnení, a dospel k právnemu názoru, že návrh povinného na
zastavenie exekúcie na základe vyššie uvedených dôvodov nie je dôvodný, súd nemal preukázané zo
strany povinného, že bola naplnená podmienka na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písmeno

d) Exekučného poriadku a súd nenašiel ani iný dôvod na zastavenie exekúcie, preto návrh povinného
na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku I. výrokom zamietol a oprávnenému
III. výrokom priznal voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie vo výške 330,70 eur.

15. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 45 ods. 2 písm. d), § 46 ods. 1 písm. d), § 61k ods.
1 písm. d), § 61k ods. 2, § 61k ods. 5, § 61l ods. 3, § 61l ods. 4, § 199a ods. 1, § 199a ods. 2, § 199b,
§ 199d ods. 1 a § 199e Exekučného poriadku a § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

16. Proti tomuto uzneseniu podal povinný prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že ak sa
rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu (ako tomu bolo v
tomto prípade), tak ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní a súčasne ustanovenia Exekučného
poriadku vylučujú v exekučnom konaní skúmanie založenia právomoci rozhodcovského súdu, ktorý

exekučný titul v nespotrebiteľskom spore vydal. Povinný má zato, že tento záver nemá oporu v
Exekučnom poriadku, ani relevantnej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Exekučný titul, ktorý nemá
základ v hmotnom práve, nemôže byť vykonateľný. Takému prístupu štát a jeho orgány chrániace
základné práva a slobody nemôžu poskytnúť právnu ani súdnu ochranu. V našom práve sa uplatňuje
stará zásada „Ius ex iniuria non orfitur" (právo nevzniká z bezprávia), teda na právnom úkone, ktorý

nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva. (rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 346/08-37). Povinný poukazoval na to, že v každom štádiu konania je exekučný súd povinný
zaoberať sa aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pritom nie je viazaný účinkami rozhodnutia v zmysle
§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko zo spomínaného ustanovenia je zrejmé, že účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov konania, a teda štátne orgány nie sú viazané
účinkamirozhodnutia,nakoľkoakýkoľvekrozhodcovskýrozsudok,resp.uznesenie,nemožnopovažovať
za akt orgánov verejnej moci. Poukazoval tiež na to, že súd je nielen v štádiu exekučného konania,

v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna
prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie,

ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o
rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne
v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne
uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012). Či ide

o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a
presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať, sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmaťexekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení

okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 EP.

17. Ďalej povinný uviedol, že otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc

skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal už aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23.11.2011, z ktorého povinný citoval
a v ktorom ústavný súd poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to
rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.01.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997, z ktorého povinný citoval. Povinný nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale zdôrazňuje, že súd je oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Po poukaze na odôvodnenie vyššieho
súdneho úradníka o nemožnosti exekučného súdu preskúmavania právomoci rozhodcovského súdu

v nespotrebiteľskom spore v bode 19 odôvodnenia, povinný uvádza, že následne ale súd poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z roku 2011, 2012 a 2013, nie na rozhodnutia vydané po
roku 2017, teda po spomínanej novele. V rokoch 2011 až 2013 nebola judikatúra v tejto veci zjavne
jednotná, avšak povinný poukazoval na právny názor, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997, ďalšie názory Najvyššieho súdu SR a tiež na názor Ústavného súdu

SR. S týmito rozhodnutiami sa súd v uznesení vôbec nezaoberal. To, že po novele Exekučného
poriadku bolo zavedené, že už pri skúmaní návrhu na vykonanie exekúcie je exekučný súd povinný
skúmať v spotrebiteľských sporoch splnenie podmienok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon
č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, nevylučuje aby následne v exekučnom
konaní (po vydaní poverenie na vykonanie exekúcie) nemohol povinný vzniesť námietku nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu v rámci návrhu na zastavenie exekúcie a exekučný súd sa ňou
nemohol zaoberať. Súd v napadnutom uznesení tvrdí, že Exekučný poriadok takúto zákonnú povinnosť
výslovne nestanovuje v prípade, ak sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozsudku
vydaného v nespotrebiteľskom spore. Takáto podmienka nebola v zákone vyslovene stanovená ani pred
rokom 2017, a napriek tomu sa súdy (vrátane Ústavného súdu SR) prikláňali k názoru, že exekučný

súd sa okrem iného musí zaoberať tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej,
ako aj materiálnej. Zákon o rozhodcovskom konaní ako základný predpoklad vzniku právomoci a
príslušnosti rozhodcovského súdu prejednávať spor medzi stranami sporu vyžaduje splnenie podmienky

platného uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy.

18. Povinný má zato, že súd nesprávne interpretuje ust. § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku.
Uvedený výklad popiera princíp spravodlivosti, kedy by aj na základe nezákonne vydaného exekučného
titulu malo nezvratne dôjsť k zásahu do majetkových práv povinného. Medzi povinným a oprávneným

nebola nikdy platne dojednaná rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská zmluva, ktorá by zakladala
právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným, nebola medzi nimi
nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje. Podriadenie sa právomoci súkromnej osoby, naviac
určenej druhou stranou, je takým zásadným právnym úkonom, pri ktorom by nemali byť žiadne
pochybnosti o tom, že bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Rozhodcovská doložka

je najčastejším spôsobom uzavierania rozhodcovskej zmluvy. Štandardne by sa mala doložka použiť
priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok alebo ustanovenie. Iba takým spôsobom sa totiž odstránia
akékoľvek pochybnosti o slobodnom, vážnom, určitom a zrozumiteľnom právnom úkone zmluvných
strán. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou, musí sa v „základnej“ zmluve
uviesť odkaz na túto konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V danej veci nebola dodržaná písomná

forma rozhodcovskej zmluvy. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej zákonom
má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo. Povinný v ďalšej
časti sťažnosti uviedol rovnaké skutočnosti, ako v návrhu na zastavenie exekúcie a s ohľadom na
uvedené má povinný za to, že v danom prípade existujú iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnostiexekučného titulu. Exekučný súd v napadnutom uznesení tvrdí, že v rámci časti exekučného konania o
rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie preskúmal exekučný titul z hľadiska formálnej
a materiálnej vykonateľnosti a dospel k záveru, že exekučný titul spĺňa náležitosti formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. S ohľadom na uvedené skutočnosti podľa povinného exekučný súd
nemohol dospieť k záveru o materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

19. V prípade, ak exekučný súd vyhodnotí, že nie je oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu
rozhodcovskej doložky či rozhodcovskej zmluvy, povinný poukazuje na skutočnosť, že v konaní

vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023 sa domáha zrušenia
rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022. Súd v napadnutom uznesení ako
nedôvodný vyhodnotil aj návrh na prerušenie exekučného konania do skončenia konania vedeného
Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023, nakoľko v čase rozhodovania o návrhu
na zastavenie exekúcie už bolo v predmetnom konaní rozhodnuté, a preto súd aj tento návrh na
prerušenie exekučného konania zamietol. Konanie nebolo skončené, nakoľko povinný podal vo veci

dovolanie a spis bol predložený Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie. V predmetnom spore sa rieši
zásadná otázka, týkajúca sa jedného zo základných predpokladov pre vedenie exekučného konania a
samotného výkonu exekúcie, a to či mal rozhodcovský súd dostatok právomoci prejednávať vec v rámci
rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy medzi povinným a oprávneným. Ak by
súdny exekútor naďalej vymáhal pohľadávku oprávneného a Okresný súd Banská Bystrica by následne

dospel k záveru, že rozhodcovský súd nemal právomoc prejednávať vec v rámci rozhodcovského
konania, takto vymoženú pohľadávku by si musel povinný od oprávneného vymáhať v súdnom konaní,
čo by spôsobilo nepomerné sťaženie situácie. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že predložená exekučná
vec úzko súvisí s konaním vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorého rozhodnutie môže
výrazne ovplyvniť priebeh aj konečný výsledok samotného exekučného konania. Povinný má zato, že

súd nesprávne vyhodnotil návrh povinného na prerušenie exekučného konania do skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023. V prerušenom konaní naďalej
zostávajú zachované účinky odkladu exekúcie s blokovaním (§ 61i ods. 3 Exekučného poriadku).
Oprávnený teda nestráca istotu, že ak konanie skončí neúspešne, nevymôže svoju pohľadávku. Povinný
má zato, že s ohľadom na stále prebiehajúce konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa

11.04.2023, sp. zn. R 204/2022 je účelné a spravodlivé v exekučnom konaní nepokračovať.

20. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má povinný za to, že nie je možné pokračovať
v začatej exekúcii, nakoľko ďalšie pokračovanie by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty v
exekučnom konaní. Povinný má za to, že nie je možné pokračovať v začatej exekúcii z dôvodu, že

rozhodcovská doložka nebola nikdy platne dojednaná, resp. rozhodcovská zmluva, ktorá by zakladala
právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným nebola medzi nimi nikdy
uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje, v dôsledku čoho aj rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský
súd, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o veci. Povinný preto žiada Okresný súd Banská Bystrica, aby
v súlade s ust. § 250 ods. 2 CSP napadnuté uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

27.05.2025, sp. zn. 55Ek/1138/2023 zrušil a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie alebo ho
zmeniltak,exekučnékonaniezastavíaleboalternatívneexekučnékonanieprerušídoskončeniakonania
vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023.

21.Oprávnenývovyjadreníksťažnostipovinnéhoprostredníctvomprávnehozástupcuuviedol,žepokiaľ

za dôvod, pre ktorý by mala byť exekúcia zastavená, povinný považuje skutočnosť, že medzi ním a
oprávnenýmnebolaplatneuzatvorenározhodcovskázmluva/doložka,resp.žetátovôbecneexistuje,tak
tento považuje oprávnený v celom rozsahu za neopodstatnený. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
na priebeh rozhodcovského konania (ktorý je medzi oprávneným a povinným nesporný), kedy v rámci
rozhodcovského konania rozhodca vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým námietku predpojatosti

a námietku právomoci vznesenú zo strany povinného zamietol. V tejto súvislosti oprávnený v prvom
rade upriamuje pozornosť súdu na dikciu ust. § 21 ods. 4 ZoRK. Oprávnený poukazuje na to (tak ako
aj uvádza povinný), že konajúci rozhodca vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým vyslovil svoju
právomoc, pričom však zároveň povinný v zákonnej lehote nevyužil svoje právo podať návrh na súd, aby
o tejto námietke rozhodol a zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu absencie právomoci rozhodcu

sa domáhal až v samotnej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp. z tohto dôvodu sa
domáha aj zastavenia tohto exekučného konania. V súvislosti s uvedeným postupom v rozhodcovskom
konaní poukazujú na komentované znenie vyššie citovaného ustanovenia Gyárfáš/Števček a kolektív,
Zákon o rozhodcovskom konaní, Komentár, C.H.BECK, 1. vydanie 2016, ISBN 978-80-7400-636-4, str.214 a nasl. Vzhľadom na uvedené má oprávnený za to, že v prípade, ak povinný nevyužil možnosť
podania návrhu podľa § 21 ods. 4 ZoRK, má táto skutočnosť za následok to, že jednak nemôže s
úspechom namietať právomoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku a vo vzťahu k exekučnému konaniu túto skutočnosť nemôže opätovne preskúmavať exekučný
súd, nakoľko sa jedná o res iudicata, a zároveň to má za následok tacitné uzatvorenie rozhodcovskej
zmluvy (ak by nebola platne uzavretá, čo však oprávnený popiera). Nemôže potom obstáť argumentácia
povinného o tom, že právomoc rozhodcu nebola daná. Oprávnený má vzhľadom na vyššie uvedené za
to, že povinný nemôže v exekučnom konaní s úspechom namietať neexistenciu právomoci rozhodcu,

ktorý vydal rozhodcovský rozsudok ako podklad pre toto exekučné konanie.

22. K tvrdeniu povinného o tom, že neexistuje žiadna rozhodcovská zmluva/doložka, na poklade
ktorej by bol rozhodca oprávnený vydať rozhodcovský rozsudok, oprávnený ďalej poukazuje (tak ako
aj poukazoval v priebehu rozhodcovského konania) na princíp separability rozhodcovskej zmluvy/
doložky od zmluvy/dohody, v ktorej je obsiahnutá. V tejto súvislosti má oprávnený za to, že dohodou o

urovnaní došlo medzi jej účastníkmi k vyporiadaniu záväzkov vyplývajúcich z dohody o zaplatení dlhu
v splátkach, čo aj priamo vyplýva z článku II bod 2.2 dohody o urovnaní, v zmysle ktorého „Účastníci
dohody vyhlasujú, že postupom podľa tejto dohody a najmä splnením všetkých povinností podľa tejto
dohody sú medzi nimi všetky ich záväzky a povinnosti vyplývajúce z právnych vzťahov týkajúcich
sa pohľadávky 1 a pohľadávky 2, dohody o zaplatení dlhu v splátkach urovnané a uspokojené, čo

potvrdzujú svojím podpisom na tejto dohode.“ Z obsahu citovaného ustanovenia, ako aj z obsahu
celej dohody o urovnaní je zrejmé, že jej účelom bolo vysporiadať záväzky účastníkov tejto dohody
(a to konkrétne pohľadávku 1 a pohľadávku 2) vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach.
Oprávnený má za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje a ani nemôže predstavovať záväzok,
ktorý by uzatvorením dohody o urovnaní mal zaniknúť. Samotná rozhodcovská doložka sa nevzťahuje

len na záväzky vyporiadané dohodou o urovnaní a vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach
(toto je zrejmé zo samotného textu rozhodcovskej doložky), ale aj na všetky prípadné spory, ktoré
môžu medzi jej zmluvnými stranami vzniknúť aj v budúcnosti. Taktiež je potrebné poukázať na to, že
dohoda o urovnaní a s ňou spojená kúpna zmluva predstavujú nadväzujúce právne úkony na dohodu
o zaplatení dlhu v splátkach. Tieto spolu úzko súvisia, keďže uzatvorenie dohody o urovnaní a kúpnej

zmluvy bolo podmienené existenciou dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Podľa názoru oprávneného
je štandardné, keď rozhodcovská zmluva/doložka pokrýva nároky medzi jej zmluvnými stranami
vyplývajúce zo súvisiacich právnych vzťahov. Rozhodcovská doložka je teda naďalej platná a účinná a
v súčasnosti existuje ako samostatný právny úkon, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva/dohoda, v
ktorej bola obsiahnutá, bola nahradená zmluvou/dohodou novou. Pokiaľ povinný tvrdí, že nemal vôľu

podriadiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu, o čom má svedčiť tá skutočnosť, že v procese
uzatvárania dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy nesúhlasil s ustanovením rozhodcovskej doložky v
týchto dokumentoch, toto tvrdenie oprávnený popiera. Oprávnený súhlasil s tým, že rozhodcovská
doložka nemusí byť uvedená v predmetných dokumentoch práve z dôvodu, že si bol vedomý platnosti
a účinnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, a preto

nepotreboval mať existenciu rozhodcovskej doložky potvrdenú duplicitne. Oprávnený ďalej uvádza, že
pokiaľpovinnýtvrdí,žeuzatvorenímdohodyourovnaníakúpnejzmluvymalodôjsťkukončeniuplatnosti
a účinnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, pretože „dohoda
o urovnaní a kúpna zmluva nahradila sporné nároky vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach“,
s takýmto výkladom sa nemožno stotožniť. Oprávnený má za to, že predmetné dokumenty riešia medzi

sporovými stranami len nároky špecifikované v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, nie prípadnú
právomoc subjektu oprávneného o týchto nárokoch rozhodovať v prípade sporu. V tejto súvislosti má
oprávnený za to, že treba aplikovať na daný právny vzťah a s tým súvisiacu právomoc rozhodcu opačný
výklad ako uvádza povinný, a to taký, že v prípade, ak by chceli zmluvné strany dohody o zaplatení
dlhu v splátkach uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy determinovať účinky rozhodcovskej

doložky, túto skutočnosť by v dohode o urovnaní a kúpnej zmluve výslovne uviedli, čo však nespravili.

23. Oprávnený má ďalej za to, že v prípade ak by aj súd považoval otázku existencie, resp. platnosti
rozhodcovskejdoložkyastýmpreviazanejprávomocirozhodcovuvovecikonaťarozhodovaťzaspornú,
je potrebné aplikovať taký výklad, ktorý preferuje zachovanie platnosti, ktorá je vyjadrená aj v náleze

Ústavného súdu I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje aj Najvyšší
súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 9/2019 zo dňa 27.05.2020. V zmysle uvedeného teda v rámci otázky
platnosti/neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodca konštatuje, že túto považuje za platnú a riadne
uzavretú.24. Oprávnený záverom poukázal na skutočnosť, ktorú v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti
povinného považuje za najvýznamnejšiu, a to, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp.

zn. 11CoR/1/2024 zo dňa 30.04.2024 potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
68Cr/1/2023 zo dňa 18.12.2023, ktorým súd zamietol žalobu povinného o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ktorý je podkladom pre toto exekučné konanie. Oprávnený má v tejto súvislosti za to, že
otázka platnosti rozhodcovskej doložky bola právoplatne vyriešená v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, a teda exekučný súd sa v tomto konaní ani nemôže opätovne touto otázkou zaoberať,

keďže by tým porušil zásadu „res iudicata“. Vo vzťahu k návrhu povinného na alternatívne prerušenie
exekučného konania oprávnený uvádza, že na takýto postup neexistuje žiadny dôvod, a to aj s ohľadom
na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoR/1/2024. V tejto súvislosti je
potrebné podotknúť aj to, že povinný sa prerušenia konania domáha „do skončenia konania vedeného
Okresným súdom Banská Bystrica pod spis. zn. 68Cr/1/2023“. Povinný teda viaže návrh na prerušenie
konania k okamihu, ktorý už nastal, a preto podľa názoru oprávneného nemožno takémuto návrhu

vyhovieť, keďže by fakticky nespôsobil žiadne účinky. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhuje, aby
súd sťažnosť povinného voči uzneseniu sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025 zamietol, aby návrh
povinného na prerušenie konania zamietol a oprávnenému priznal nárok na náhradu trov konania za
tento úkon právnej služby (vyjadrenie k sťažnosti) vo výške 341,82 eur.

25. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,
koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

26.Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadkuvexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

27. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

28. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

29. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

30. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

31. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

32. Podľa § 164 Civilného sporového poriadku ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie
prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

33. Podľa § 194 ods. 1 a 2 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako

orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Ak bolo o otázke podľa odseku
1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

34. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

35. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je
dôvodná. Napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka je vo výroku vecne správne a skutkovýstav veci bol rovnako správne zistený. Sudca rozhodujúci o sťažnosti sa stotožnil s rozhodnutím
vyššieho súdneho úradníka vo výrokovej časti a v časti skutkových zistení a v podrobnostiach naň
odkazuje. Aj keď sa sudca v zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku stotožňuje s dôvodmi uvedenými

v sťažnosťou napadnutom uznesení, na zdôraznenie správnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia
vzhľadom na námietky povinného prezentované v sťažnosti uvádza dôvody, pre ktoré nebolo možné
návrhu povinného na zastavenie vyhovieť.

36. Povinný odôvodňuje svoj návrh na zastavenie exekúcie, resp. sťažnosť nedostatkom právomoci

rozhodcu rozhodnúť spor s oprávneným z dôvodu absencie platnej rozhodcovskej zmluvy, z dôvodov
ktorých podali aj žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Aj keď vyšší súdny úradník svoje
rozhodnutie nepodporil odkazom na aktuálnu judikatúru, jeho závery o nemožnosti exekučného súdu
preskúmavania právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore a s tým súvisiacej nutnosti
namietať povinným uvedené skutočnosti iným procesným prostriedkom nápravy nespotrebiteľského
rozhodcovského rozsudku sú správne. Vzhľadom na nespotrebiteľský charakter rozhodcovského

rozsudku rozhodcu JUDr. Milana Vojteka, LL.M. vydaného pod sp. zn. R 204/2022 zo dňa 11.04.2023,
ktorý je exekučným titulom, je vylúčené, aby súd vo vykonávacom konaní pristupoval k jeho prieskumu.
Rozsiahle námietky povinného týkajúce sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť
právomoc rozhodcu (rozhodcovského súdu), ktorý je pôvodcom exekučného titulu, nie je možné
uplatňovať ako prostriedok obrany v podanom návrhu na zastavenie exekúcie, resp. i v sťažnosti proti

uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o jeho zamietnutí. Uvedené je dané nielen úpravou exekučného konania
v znení účinnom od 01.04.2017, ale je plne podporené aj dlhodobou ustálenou judikatúrou Ústavného
súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 05.09.2018, sp. zn. II. ÚS 398/2019 zo dňa
17.12.2019, sp. zn. IV. ÚS XX/XXXX zo dňa 13.05.2020, sp. zn. II. ÚS 298/2020 zo dňa 05.11.2020,
sp. zn. IV. ÚS 282/2020 zo dňa 10.11.2020, sp. zn. I. ÚS 265/2020 zo dňa 15.12.2020, sp. zn. IV. ÚS

139/2021 zo dňa 13.07.2021, sp. zn. II. ÚS XX/XXXX zo dňa 24.05.2022, sp. zn. IV. ÚS 195/2023 zo dňa
30.03.2023, sp. zn. III. ÚS 514/2024 zo dňa 02.10.2024, sp. zn. IV. ÚS 624/2025 zo dňa 13.11.2025 či sp.
zn.IV.ÚS630/2025zodňa20.11.2025),ktorouurčil hraniceoprávňujúceexekučnýsúdrealizovaťvecný
prieskum rozhodcovského konania majúceho nespotrebiteľský charakter. Koncepcia prijatá Ústavným
súdom SR sa v zásade opiera o princíp, v rámci ktorého je skúmanie právomoci rozhodcovského súdu

zverené do rúk civilných súdov, ktoré k uvedenému pristupujú na základe podanej žaloby o zrušenie
rozhodcovskéhosúdu.Jetakmožnékonštatovať,ževinomakospotrebiteľskomrozhodcovskomkonaní
exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti, resp.
neexistencie rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy, keďže na uplatnenie takejto námietky existujú v
zmysle zákona o rozhodcovskom konaní iné inštitúty (námietka nedostatku právomoci rozhodcovského

súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy podľa § 21 zákona o rozhodcovskom
konaní, resp. podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní). Možnosť uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať
žalobuozrušenierozhodcovskéhorozsudkuvnespotrebiteľskýchveciachvylučujeskúmanieprávomoci
rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných

než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Túto možnosť povinný aj využil a v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 68Cr/1/2023 sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku,
ktorý je exekučným titulom v tomto konaní. Jeho žaloba však bola právoplatne zamietnutá, čo ako je
nižšie uvedené, je ďalším dôvodom na zamietnutie jeho obrany v exekučnom konaní.

37. Vychádzajúc z obsahu návrhu povinného na zastavenie exekúcie, resp. sťažnosti a z obsahu jeho
žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že povinný obidve obrany dôvodil rovnakými
skutočnosťami, tvrdeniami a argumentáciou. Keďže otázka právomoci rozhodcu na prejednanie sporu
vo väzbe na platnosť rozhodcovskej doložky ako predbežné otázky pre rozhodnutie exekučného

súdu o spôsobilosti exekučného titulu na vedenie exekúcie, boli právoplatne rozhodnuté v inom,
svojim predmetom súvisiacom konaní medzi tými istými stranami, exekučný súd vychádzajúc z ust.
§ 194 CSP nemôže túto posúdiť ináč. Pre súdy je totiž výrok právoplatného rozsudku záväzný, ak
posudzujú ako predbežnú otázku medzi stranami právne vzťahy, ktoré už boli právoplatne vyriešené
súdnym rozhodnutím. Súd teda nemôže ako predbežnú otázku v konaní znovu riešiť to, o čom už

bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán. Pokiaľ už bola v občianskom právnom konaní
právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v
ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie NS
SR 1Cdo 44/2010). S tým súvisí aj otázka ústavného princípu právnej istoty. V tejto súvislostisťažnostný súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 499/2011 zo
dňa 22.11.2011, podľa ktorého diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a

rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Obdobne podľa nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 564/2012 zo dňa 29.05.2013 k imanentným znakom právneho štátu
patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká
odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v
identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom

a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou
chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

38. Keďže v konaní, v ktorom sa povinný domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn.

R 204/2022 zo dňa 11.04.2023 vydaným rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, LL.M., so sídlom
Jilemnického 30, 036 01 Martin, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 68Cr/1/2023, bolo právoplatne
rozhodnuté o námietkach povinného týkajúcich sa nedostatku právomoci rozhodcu prejednať spor
a s tými súvisiacimi námietkami neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, exekučný súd nemohol zaujať
odlišné stanovisko pri vyriešení prejudiciálnych otázok, ktoré boli právoplatné rozhodnuté v inom

konaní, v súvislosti s riešením daného (exekučného) prípadu. Inak povedané, exekučný súd nemôže
ignorovať prejudiciálny účinok záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené
tak exekučný súd, keď otázky právomoci rozhodcu na prejednanie sporu a platnosti rozhodcovskej
zmluvy ako predbežné otázky boli právoplatne s konečnou platnosťou vyriešené v konaní Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023, nemá žiadne pochybnosti o spôsobilosti exekučného titulu

na vedenie exekúcie, a preto nie je možné návrhu povinného na zastavenie exekúcie z jeho tvrdených
dôvodov vyhovieť.

39. Na vyššie uvedenom závere nič nemení ani tá skutočnosť, že povinný podal proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoR/1/2024 zo dňa 30.04.2024, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023 zo dňa 18.12.2023, ktorým
prvostupňoví súd zamietol žalobu povinného o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. R 204/2022
zo dňa 11.04.2023 vydaným rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, LL.M., so sídlom Jilemnického 30,
036 01 Martin, dovolanie. Samotné podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nemá
vplyv na prebiehajúce exekučné konanie, ktoré je vedené na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu, ktorý nebol zrušený, ani zmenený. Nie samotné vedenie konania, v ktorom sa rieši
otázka ďalšej existencie exekučného titulu, ale až preukázateľná neexistentnosť (zrušenie) exekučného
titulu je dôvodom zastavenia exekúcie. Podanie dovolania, a to dokonca dovolania v súvisiacom spore,
v ktorom sa riešila otázka zrušenia exekučného titulu, nemá žiaden vplyv na spôsobilosť exekučného
titulu a taktiež nemá žiaden vplyv na nárok, ktorý je v ňom obsiahnutý. Takýto vplyv na exekúciu má len

jedine právoplatný výsledok konania, ktorým by bol exekučný titul zrušený. Podaním dovolania nemožno
očakávať, že mu bude vyhovené, byť akokoľvek subjektívne sa to môže zdať povinnému. Prijatie
názoru povinného, že podaním dovolania možno očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku následného
zrušenia alebo zmeny rozhodnutia, by nútilo exekučný súd zaoberať sa otázkou rozhodnutia vydaného
v inom konaní, resp. zaoberať sa otázkou, na ktorú nemá kompetenciu, keďže úlohou exekučného

konania nie je opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných rozhodnutí, ale nútený výkon
nárokov priznaných právoplatnými a vykonateľnými exekučnými titulmi, o to zvlášť v prípadoch, v ktorých
bolo právoplatne rozhodnuté, že neexistujú dôvody na ich zrušenie.

40. Napokon exekučný súd k ustanoveniu § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, z dôvodu ktorého

sa povinný domáha zastavenia exekúcie, uvádza, že pod pojem skutočnosti brániacej vymáhateľnosti
exekučného titulu nemožno zaradiť akúkoľvek skutočnosť nespadajúcu pod ustanovenia § 61k ods. 1
písm. a) až c) a písm. e) Exekučného poriadku. Hoci zákonodarca výslovne v texte zákona neuviedol,
ktoré konkrétne skutočnosti bránia vymáhateľnosti exekučného titulu podľa § 61k ods. 1 písm. d)Exekučného poriadku, z dôvodovej správy, literatúry (napr. C.H. Beck, Exekučný poriadok - Komentár,
3. vydanie) i konštantnej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6MCdo 3/2011 z 28.03.2012) vyplýva, že k takým patrí napríklad premlčanie, nedostatok hmotnoprávnej

legitimácie, dôvody vyplývajúce z insolvenčného práva, ale aj iné skutočnosti, pre ktoré sa nemala
exekúcia vôbec začať (neexistencia exekučného titulu, exekučný titul dosiaľ nenadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť, rozhodnutie nie je materiálne vykonateľné a pod.) a iné. Teda také skutočnosti,
o ktorých je ku dňu podania návrhu na zastavenie exekúcie zrejmé, že bránia vymáhateľnosti
exekučného titulu, pričom súčasne musia byť tieto skutočnosti dané a nie existovať iba v hypotetickej či

potenciálnej polohe. S určitosťou teda medzi ne nemožno zaradiť podanie dovolania voči právoplatnému
a vykonateľnému rozsudku v súvisiacom konaní, a to najmä s ohľadom na nemožnosť vopred určiť
výsledok konania pred dovolacím súdom. Vzhľadom na to nemôže obstáť ani argument povinného
o sťažení situácie, ak by si musel vymoženú pohľadávku vymáhať od oprávneného. Súd sa pri
posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie nemôže zaoberať obavami o prípadné vrátenie exekučne
vymoženého plnenia, nakoľko by sa jednak zoberal špekuláciami, resp. považoval by za isté, že

procesnýsúdexekučnýtitulzruší,resp.zmení,čoakobolovyššieuvedenénemôže.Exekučnýsúdsapri
posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie musí zaoberať iba tými skutočnosťami, ktoré sú relevantné
k dôvodnosti a prípustnosti prejednávanej exekúcie. Žiadne budúce otázky, ktorých existencia je neistá,
nemôže exekučný súd, ktorý vec prejednáva v danej chvíli, riešiť.

41. Všetky vyššie uvedené závery platia i pre posúdenie návrhu povinného na prerušenie exekúcie,
ktorého nutnosť prerušenia podľa povinného vychádza z možnosti, resp. potencionálnosti zrušenia
exekučného titulu ako následku sporového konania, v ktorom sa rieši otázka existencie exekučného
titulu, resp. ako následku vyhovenia dovolania. V prvom rade musí exekučný súd uviesť, že vo
svojej činnosti sa nemôže zaoberať potencionálnymi skutočnosťami, ale musí zákonnými prostriedkami

v primeranej lehote napĺňať cieľ, ktorý je daný pre ten ktorý druh civilného procesu. V tejto súvislosti
exekučný súd nepopiera, že prerušenie exekučného konania od 01.04.2017 nie je výslovne vylúčené
na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy. To však ale neznamená, že prerušenie exekučného
konania sa stalo bežným javom v exekúcii. Vychádzajúc z účelu vykonávacieho konania, ktorým je
zaistiť ochranu práva toho, koho právo už bolo judikované, t. j. priznané právoplatným a vykonateľným

exekučným titulom, ako aj zo zásady hospodárnosti konania pri prerušení exekučného konania stále
ide o výnimočnú situáciu a mimo stretu exekúcie s konkurzom sa prerušenie povoľuje len za veľmi
špecifických a závažných okolností, ktorými určite nie je v danom štádiu konania podanie dovolania,
a to najmä s ohľadom na nemožnosť vopred určiť výsledok pred dovolacím súdom. Keďže konanie
vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 68Cr/1/2023, do skončenia ktorého povinný navrhol exekučné

konanie, bolo právoplatne skončené a podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
nič nemení na tom, že vo veci existencie rozhodcovského rozsudku, na podklade ktorého je vedená
toto exekučné konania, je právoplatne rozhodnuté, vyšší súdny úradník správne návrh povinného na
prerušenie konania zamietol a z rovnakého dôvodu k prerušeniu konania nepristúpil ani sťažnostný súd.

42. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia
a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa
27.05.2025 zamietol a návrh povinného na prerušenie konania zamietol.

43. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v

exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s
podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

44. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne

vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na
vykonanieexekúciealebododatkukpovereniunavykonanieexekúcie,akideovýdavkynazastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

45. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je
ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,
ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považujeaj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.

46. Podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej
odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu,
prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie
na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.

47. Súd vzhľadom na výsledok sťažnostného konania, v ktorom bol povinný v celom rozsahu neúspešný,
keď súd jeho sťažnosť zamietol, v zmysle § 199a ods. 1 Exekučného poriadku priznal oprávnenému
voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s jeho vyjadrením k sťažnosti
povinného spočívajúci v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby písomné podanie na
súd - vyjadrenie k sťažnosti vo výške 263,06 eur a k tomu prináležiaci režijný paušál vo výške 14,84
eur, spolu suma 277,90 eur + 23 % DPH, t. j. 341,82 eur. Po právoplatnosti tohto uznesenia súd vydá

dodatok k poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.