Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 6, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 49Ek/1817/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125354731
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Rošková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125354731.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ondrej Lučivjanský, s. r. o., so
sídlom Štúrova 1392/19, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 56 272 464, proti povinnému:
F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o vymoženie nepeňažného

plnenia, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Mária Bíla, so sídlom exekútorského úradu Hlavná 115, 040
01 Košice, pod sp. zn. 315EX 659/25, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 49Ek/1817/2025 zo dňa 03. 02. 2026 , takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/1817/2025
zo dňa 03. 02. 2026 z a m i e t a.

II. Oprávnenému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinného proti uznesenia Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/1817/2025 zo dňa 03. 02. 2026 n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 23. 07. 2025, domáhal od
povinného vymoženia nepeňažného plnenia uloženého exekučným titulom- rozsudkom Mestského súdu
Košice sp. zn. 68C/26/2024-56 zo dňa 09. 04. 2025, právoplatným dňa 28. 05. 2025, vykonateľným dňa

03. 06. 2025.

2. Súd vydal dňa 18. 08. 2025 poverenie, ktorým poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora: JUDr.
Mária Bíla, so sídlom exekútorského úradu: Hlavná 115, 04001 Košice, IČO: 42 099 170, ktorý ju vedie
pod sp. zn. 315EX 659/25.

3. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 49Ek/1817/2025 zo dňa 03. 02. 2026 návrh povinného na
zastavenie exekúcie zamietol (výrok I.) a priznal oprávnenému voči povinnému nárok na náhradu trov
exekúcie vo výške 71,91 Eur (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v podanom návrhu na
zastavenie exekúcie povinný neuviedol také okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré
spôsobili zánik vymáhaného nároku, ani také, ktoré by mohli spôsobiť nevykonateľnosť exekučného
titulu,ktorébybránilijehovymáhateľnosti,prípadne,prektorébybolaexekúcianeprípustná. Knámietke

povinného o nedoručovaní exekučného titulu, sa vyšší súdny úradník s poukazom na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 203/2009 zo dňa 09. 12. 2009 a na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 3/2011 zo dňa 28. 03. 2012 zaoberal
otázkou doručenia exekučného titulu zo strany súdu a jeho vykonateľnosti. Vyšší súdny úradník uviedol,
že doručovanie je upravené v ustanoveniach § 105 až 116 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok ( ďalej aj „CSP“). Súd prioritne doručuje písomnosti na pojednávaní alebo do elektronickej

schránky podľa osobitného predpisu. Ak nemožno doručiť písomnosť takto, doručuje súd písomnosti
prostredníctvom doručujúceho orgánu. V prípade fyzickej osoby je adresou na doručovanie, ak adresátneuviedol súdu inú adresu na doručovanie, adresa evidovaná v registri obyvateľov Slovenskej republiky.
Ak nemožno doručiť písomnosť na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky,
považuje sa písomnosť za doručenú v deň, kedy sa ako nedoručená vráti súdu, a to aj vtedy, ak sa

adresát o tom nedozvie. Ide o tzv. fikciu doručenia upravenú v § 111 ods. 3 CSP. Vyšší súdny úradník
si vyžiadal doručenku exekučného titulu, z ktorej mal preukázané, že exekučný titul bol povinnému
doručovaný dňa 02. 05. 2025. Vyšší súdny úradník poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Mestského
súdu Košice sp. zn. 68C/26/2024 - 105 zo dňa 20. 10. 2025 (bod 12 odôvodnenia rozhodnutia), z
ktorého vyplýva, že súd doručoval exekučný titul na adresu Miestneho úradu Mestskej časti E. - G., ktorá

je evidovaná v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Dňa 05. 06. 2025 sa súd opakovane pokúsil
doručiť exekučný titul na adresu Slobody č. 9, Košice. Písomnosť sa v oboch prípadoch vrátila súdu
ako nedoručená z dôvodu, že si ich povinný neprevzal v odbernej lehote, v dôsledku čoho nastala fikcia
doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP. Vzhľadom na uvedené, vyšší súdny úradník dospel k záveru, že
exekučný titul bol povinnému náležite doručený v súlade s právnym predpisom upravujúcim postup súdu
pri doručovaní písomností v civilnom konaní. K námietke povinného, že nie sú splnené podmienky pre

vydanie exekučného titulu (rozsudku pre zmeškanie), a že exekučný titul bol vydaný v rozpore s dobrými
mravmi a so záujmami maloletého, vyšší súdny úradník uviedol, že je exekučným titulom viazaný,
nemôže ho meniť ani rušiť, neposudzuje jeho hmotnoprávnu, resp. vecnú správnosť. Na podporu svojho
tvrdenia vyšší súdny úradník poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo
dňa 05. 11. 2019. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že návrh na zastavenie exekúcie nie je opravným

prostriedkom a povinný nemôže v exekučnom konaní uplatňovať ani hmotnoprávne, ani formálnoprávne
námietky,ktorémaluplatniťvpôvodnomkonaní,atozdôvodu,ževovykonávacomkonaníjepredmetom
rozhodovania nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia. Jeho obsahom je
viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali)
sa do exekučného konania neprenášajú. K námietke povinného, že podal návrh na zrušenie rozsudku

prezmeškanieakoexekučnéhotitulu,vyššísúdnyúradníkuviedol,žeonávrhunazrušenierozsudkupre
zmeškanie bolo rozhodnuté uznesením Mestského súdu Košice sp. zn. 68C/26/2024 - 105 zo dňa 20.
10. 2025, ktorým súd návrh zamietol. Z vyjadrenia Mestského súdu Košice bolo zistené, že predmetné
uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu podania odvolania. Vyšší súdny úradník ďalej
konštatoval, že podanie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie ani podanie odvolania však nemení

nič na tom, že oprávnený disponuje vykonateľným rozhodnutím súdu, ktoré doposiaľ nie je zrušené
a je spôsobilým exekučným titulom pre vedenie exekúcie. Vzhľadom na vyššie uvedené, vyšší súdny
úradník návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj
ako „Exekučný poriadok“) zamietol a priznal oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie s poukazom

na § 199a ods. 1, § 199d ods. 1, § 199e Exekučného poriadku vo výške 71,91 Eura.

4. Povinný podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
sp. zn. 49Ek/1817/2025 zo dňa 03. 02. 2026. V podanej sťažnosti poukázal na to, že exekučný súd
svoje rozhodnutie v prevažnej miere odôvodnil s poukazom na vyjadrenia oprávneného a prílohy, ktoré

k tomuto vyjadreniu priložil. Povinný poukázal na § 200 Exekučného poriadku, ako aj na článok 6
ods. 1 a článok 9 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. Povinný ďalej uviedol, že
v úvode zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku sa nachádza právna úprava základných
princípov, o ktoré sa opiera civilný proces. Jedná sa o princípy, ktoré smerujú k zachovaniu práva strán
sporu na spravodlivý súdny proces. Povinný ďalej uviedol, že tieto princípy sa vzhľadom na dikciu

ustanovenia § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti aplikujú aj
v exekučnom konaní. Poukázal na to, že vyjadrenie oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie
povinného nebolo povinnému vôbec doručené, pričom po prvýkrát sa dozvedel o podaní tohto vyjadrenia
zo strany oprávneného zo samotného napádaného uznesenia. Povinný konštatoval, že týmto konaním
exekučného súdu nepochybne došlo k porušeniu princípu rovnosti strán sporu, keďže nemal rovnakú

možnosť vyjadriť sa k podaným vyjadreniam oprávneného. Tiež podľa povinného nepochybne došlo
k porušeniu princípu kontradiktórnosti, keďže takýmto spôsobom bolo povinnému prakticky znemožnené
oboznámiť sa s tvrdeniami oprávneného a zaujať k nim stanovisko. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2012 zo dňa 30. 04. 2013,
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp z. 425/2015 zo dňa 19. 01. 2016, uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 228/05 zo dňa 19. 10. 2005, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/141/2010 zo dňa 21. 10. 2010. Povinný ďalej uviedol, že podal
voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Košiciach,
pričom táto posudzovaná otázka má zásadný dopad na toto konanie. Výkon tohto rozhodnutia je podľapovinného potrebné považovať za minimálne predčasný a to bez zodpovedania tejto otázky odvolacím
súdom v rámci konania vedeného pod sp. zn. 68C/26/2024. Povinný ďalej poukázal na to, že vo
veci sa vyšší súdny úradník nezaoberal podstatnou časťou namietaných skutočností. Podľa povinného

odôvodnenie napádaného uznesenia nedáva povinnému nijakú odpoveď na to, prečo uvedené námietky
nevzal do úvahy. Podľa povinného napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle,
pričom odôvodnenie rozhodnutia rozhodne nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 220
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, na základe čoho je predmetné rozhodnutie
potrebné považovať za nepreskúmateľné. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

akoaj rozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,zktorýchvyplýva,žetakzákladnéprávopodľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. V súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 338/2023-85. Povinný záverom zhrnul, že konajúci exekučný súd na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že napádané rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a že vo veci konajúci súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil povinnému uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý súdny proces. Okrem toho povinný namietal nesprávnosť a nezákonnosť výroku II.
o nároku oprávneného na náhradu trov exekučného konania, nakoľko sa jedná o závislý výrok od

rozhodnutia vo veci samej, a exekučný súd rozhodol o návrhu povinného na zastavenie exekúcie vecne
nesprávne. V ďalšej argumentácii v celom rozsahu zotrval na svojich doteraz predložených písomných
podaniach.

5. Predmetnú sťažnosť povinného súd oprávnenému z dôvodu hospodárnosti konania (nenavyšovania

trov exekúcie) na vyjadrenie nezasielal. Stanovisko oprávneného, ktoré je pojaté vo vyjadrení sa
oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, je súdu známe a pre rozhodnutie o podanej
sťažnosti postačujúce.

6. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa

použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia
o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa
nepoužijú.

7. Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadku,vexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,

ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta

sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

9. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

10. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

11. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

12. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

13. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami sudca
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Sudca
musí skonštatovať, že súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý riadne odôvodnil a
jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkovýcha právnych zisteniach nič nezmenilo, sudca musel sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a
sudca sa v zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom
rozhodnutí.

14.Napriekzneniucit.ust.§202ods.2Exekučnéhoporiadku,sudca nazdôrazneniesprávnostizáverov
vyššieho súdneho úradníka v napadnutom uznesení uvádza, že exekučným titulom – rozsudkom
Mestského súdu Košice sp. zn. 68C/26/2024-56 zo dňa 09. 04. 2025, bola povinnému uložená povinnosť
„ vypratať byt. č. 2 na 1. poschodí bytového domu vchod č. 9 H. I. D. XXX/X, súp. č. 235, postaveného

na pozemkoch registra „C“, parc. č. 356, 357, 358, katastrálne územie J., okres Košice II, obec E. -
G., zapísaný na LV č. XXXXX pre okres Košice II, obec E. - G., katastrálne územie J. a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.“ Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 68C/26/2024-56 zo dňa 09.
04. 2025 (ďalej len „exekučný titul“) nadobudol právoplatnosť dňa 28. 05. 2025, vykonateľnosť dňa 03.
06. 2025. Nakoľko si povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú exekučným titulom, oprávnený
si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo, t.j. realizuje svoje právo. Nekoná v rozpore s právom.

Exekučný súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného
práva. Výkon práv z exekučného titulu nie je nezlučiteľný s dobrými mravmi, resp. nie je nemorálny,
keďže každý, kto spĺňa zákonom stanovené podmienky pre ochranu svojho práva pred súdom, má i
právo sa na tento súd obrátiť za účelom ochrany svojho nároku. Zákon síce chráni záujmy povinného
(napr. možnosťou podať návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, návrh na odklad exekúcie

a pod.), nemožno však zároveň zanedbávať záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech už bola
exekúcia nariadená a má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa uspokojenie jeho nároku
neodďaľovalo.

15. Povinný v podanej sťažnosti poukázal na to, že zotrváva na svojich doterajších písomných

podaniach, teda návrhu na zastavenie exekúcie. Povinný v podanom návrhu na zastavenie exekúcie
poukázal na článok 19 a 20 Ústavy Slovenskej republiky, článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, článok 3, článok 27 ods. 1, 2, 3 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa,
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci D. vs. Slovenská republika zo dňa 09.
10. 2007 sťažnosť č. 7205/02, na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 216/2018 zo dňa 19. 09.

2018, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2020 zo dňa 10. 05. 2022, tiež namietal porušenie
základných práv maloletého dieťaťa. Sudca k vyššie uvedenému uvádza, že je rovnako ako vyšší súdny
úradník toho názoru, že návrh na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom, má smerovať
proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu, čo znamená, že dôvodom podania návrhu na zastavenie
exekúcie môže byť len existencia tých skutočností, ktoré nastali až po jeho vzniku. Ak by existovali pred

vznikom exekučného titulu, nie je možné ich uplatniť v exekučnom konaní, pretože ich relevancia sa
skončila vydaním vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Inými slovami povedané, v
rámci exekučného konania možno preskúmavať len okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu
a nie okolnosti, ktoré existovali pred jeho vznikom. Exekučný súd totiž nepreskúmava, či exekučný titul,
ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu či iného orgánu verejnej moci, je vecne správne a či konanie,

ktoré mu predchádzalo, bolo bez vád. Exekučný súd je súdnym rozhodnutím viazaný, nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného
titulu, keďže nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, čo vyplýva
z cieľa exekučného konania, ktorým nie je opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných
rozhodnutí, ale nútený výkon práva (plnenia) priznaného exekučným titulom. Exekučný súd teda nie

je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva, ani preskúmavať právne
posúdenie veci všeobecným súdom Slovenskej republiky a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať
do práva priznaného v exekučnom titule, či ex ante poskytnúť ochranu povinnému v rozpore s výrokom
právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Inými slovami povedané, exekučný súd sa pri
posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie musí zaoberať iba tými skutočnosťami, ktoré sú relevantné

k dôvodnosti a prípustnosti prejednávanej exekúcie.

16. Sudca ďalej konštatuje, že exekúcia predstavuje významný zásah do práv povinného, treba však
zároveň aj zdôrazniť, že tento zásah je právnym poriadkom predvídaný a ospravedlnený, pretože nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 164/04),
pričomajpodľanázoruEurópskehosúdupreľudsképrávabyprávonasúdnuochranuzostaloiluzórnym,
keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“
na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnusúčasť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (obdobne III.
ÚS 15/03 a III. ÚS 125/07). Zmyslom súdnej exekúcie je nútený výkon súdnych rozhodnutí, a to v
prípadoch, keď povinná osoba dobrovoľne uloženú povinnosť neplní. Cieľom exekučného konania je

teda, pokiaľ možno, úplné uspokojenie právoplatne priznanej pohľadávky oprávneného voči povinnému,
resp. právoplatne uloženej povinnosti povinnému v prospech oprávneného, a to aj proti vôli povinného
právom regulovaným zásahom do jeho absolútnych majetkových práv.

17. K námietke povinného týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti

zbraní, sudca poukazuje na ustanovenie § 200 Exekučného poriadku, ktoré stanovuje, že na
exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje
inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a
intervencii sa nepoužijú. Výkladom uvedeného zákonného ustanovenia možno dôjsť k jednoznačnému
záveru, že tieto typické prostriedky sporového kontradiktórneho procesu sa v exekučnom konaní
neuplatňujú, nakoľko ich aplikácia by nebola vhodná pre špecifiká exekučného konania. Z tohto dôvodu

súd nemá v exekučnom konaní povinnosť doručovať vyjadrenia protistrany na opätovné vyjadrenie
(tzv. replika a duplika v sporovom konaní), preto možno konštatovať, že exekučný súd neporušil pred
vydaním rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka žiadnu svoju povinnosť a jeho rozhodnutie nemožno
v žiadnom prípade označiť za prekvapivé či predčasné. Vyšší súdny úradník pri vydaní rozhodnutia o
návrhu povinného na zastavenie exekúcie postupoval v súlade s § 61k ods. 5 Exekučného poriadku,

keď po predložení návrhu na zastavenie exekúcie na rozhodnutie spolu s vyjadrením oprávneného k
tomutonávrhu,opodanomnávrhupovinnéhonazastavenieexekúcierozhodolbeztoho,abypovinnému
zaslal vyjadrenie oprávneného. Uvedené ustanovenie zobrazuje presný postup od podania návrhu na
vykonanie exekúcie u súdneho exekútora, pričom tento záver súdu umocňuje aj koncentračná zásada
upravená v § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorej v návrhu na zastavenie exekúcie

musí povinný uplatniť všetky rozhodné právne skutočnosti ku dňu podania tohto návrhu a preto ani
na prípadné ďalšie skutočnosti, ktoré by povinný uviedol v ďalšom vyjadrení (napríklad v prípadnom
vyjadrení povinného k vyjadreniu oprávneného), by už súd prihliadnuť nemohol. Súčasne súd dodáva,
že povinný má možnosť prostredníctvom prístupového kódu kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu,
ktorý je vedený v elektronickej podobe a kedykoľvek sa oboznámiť s jeho obsahom.

18. Pokiaľ povinný považoval rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka za predčasné s poukazom na
skutočnosť, že podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorý zamietol návrh na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie (exekučného titulu v tomto konaní), sudca uvádza, že samotné podanie
odvolanianemážiadenvplyvnaprávoplatnosťavykonateľnosťpredloženéhoexekučnéhotitulu.Tomuto

odvolaniu zákon nepriznáva žiadne účinky vo vzťahu k rozsudku pre zmeškanie a to až do času, kým
o ňom súd nerozhodne. Samotné podanie odvolania napriek presvedčeniu povinného nepreukazuje
ani zánik resp. neexistenciu hmotného práva, ktoré bolo oprávnenému priznané exekučným titulom a
ani exekučný súd sám nemôže prezumovať výsledok tohto konania založeného návrhom povinného na
zrušenie rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 68C/26/2024-56 zo dňa 09. 04. 2025 (vydaného pre

zmeškanie žalovaného) v podobe zastavenia exekúcie.

19. Sudca dopytom na Mestský súd Košice zistil, že Krajský súd v Košiciach prípisom vrátil spis pod
sp. zn. 68C/26/2024 Mestskému súdu Košice, nakoľko Mestský súd Košice sa nezaoberal návrhom
žalovaného (v tomto konaní povinného) na zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku

pre zmeškanie č. k. 68C/26/2024-56 zo dňa 09. 04. 2025. Sudca pri posúdení daného prípadu
vychádzal z postulátu, že skutočnosť zakladajúca neprípustnosť exekúcie je taká okolnosť, ktorá
definitívne a trvale bráni výkonu exekúcie na podklade konkrétneho exekučného titulu. Na základe
zisteného skutkového stavu, sudca uvádza, že podanie návrhu na zrušenie doložky právoplatnosti
a vykonateľnosti rozsudku pre zmeškanie, ktorý bol exekučnému súdu predložený ako exekučný titul

takouto skutočnosťou preukázateľne nie je. V súlade so skutkovým stavom zisteným ku dňu rozhodnutia
súdu sudca konštatuje, že oprávnený má aj naďalej k dispozícii vykonateľný exekučný titul, ktorý nebol v
predpísanom konaní zrušený a tvorí tak spôsobilý podklad na vedenie exekúcie na majetok povinného.
Prípadnáhypotetickámožnosťzrušeniavykonávanéhorozhodnutiavbudúcnostipretonemôžezakladať
dôvod na zastavenie exekúcie, takým dôvodom je až zrušenie exekučného titulu v súlade s § 61k ods.

1 písm. b) Exekučného poriadku. Je zrejmé, že rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie by
v danom štádiu konania bolo predčasné.20. K námietke povinného o nedoručení exekučného titulu, nakoľko Mestská časť Košice- Západ nemá
vedomosť o doručovaní exekučného titulu povinnému v rozhodnom období, sudca konštatuje, že
z predloženej doručenky Mestského súdu Košice má preukázané doručenie exekučného titulu v súlade

s § 106 ods. 1 písm. a) CSP na adresu evidovanú v Registri obyvateľov SR, t.j. na adresu Miestneho
úradu Mestskej časti E.. Sudca teda konštatuje doručenie exekučného titulu v súlade s § 111 ods. 3 CSP
– fikciou doručenia, teda písomnosť sa považuje za doručenú v deň, kedy sa ako nedoručená vráti súdu
a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Tvrdenie povinného o nevedomosti Mestskej časti Košice-
Západ o doručovaní akejkoľvek písomnosti povinnému v rozhodnom období je bezpredmetné, nakoľko

povinný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia.

21. Sudca dodáva, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného
súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Sudca preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami povinného, ktoré nie sú právne relevantné
a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti povinného (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).

22. Záverom sudca uvádza, že dôvody uvádzané povinným by mohli byť dôvodom pre odklad
exekúcie podľa § 61h ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, pritom o odklade exekúcie rozhoduje po
splnení podmienok súdny exekútor. Sudca zároveň uvádza, že povinnému nič nebráni v tom, aby sa s
oprávneným dohodol. Uvedené rozhodnutie, či už oprávnený podá návrh na zastavenie exekúcie (bez
toho, aby došlo k splneniu povinnosti uloženej povinnému exekučným titulom) je pritom výlučne na

slobodnom rozhodnutí oprávneného. Sudca pritom opakovane dodáva, že dôvody uvádzané povinným
tak v podanom návrhu na zastavenie exekúcie ako aj v podanej sťažnosti, nie sú zákonnými dôvodmi
pre zastavenie exekúcie.

23. Na základe vyššie uvedeného tak sudca nemohol inak ako sťažnosť povinného podanú proti

uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/1817/2025 zo dňa 03. 02. 2026 zamietnuť
v celom rozsahu, keď povinný neuviedol a nepreukázal v podanom návrhu na zastavenie exekúcie a
ani v podanej sťažnosti žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku
právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich
vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného

predpisu.

24. Vzhľadom na zamietnutie návrhu povinného na zastavenie exekúcie, bol správnym aj závislý výrok
o zaviazaní povinného na náhradu trov exekučného konania oprávnenému vo výške 71,91 Eur, ktoré
vynaložil v súvislosti s podaným návrhom povinného.

25. O trovách sťažnostného konania sudca rozhodoval s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože sudca sťažnosť povinného zamietol, nárok
na náhradu trov konania o sťažnosti by sťažnostný súd priznal oprávnenému ako úspešnej strane.
Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že oprávnenému žiadne trovy v súvislosti s konaním o

sťažnosti povinného nevznikli (tomuto sťažnosť na vyjadrenie zaslaná nebola), súd v súlade s princípom
uvedeným v článku 17 CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodol tak, že oprávnenému náhradu
trov konania o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).