Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoCsp/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117209514
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117209514.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia

senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Branislav Král v spore žalobcov: X. Z. G., X.. XX.XX.XXXX, L.
H. XXXX/XX, XXX XX J., X. X. G., X.. XX.XX.XXXX, L. H. XXXX/XX, XXX XX J., právne zast.: URBAN &
PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava, IČO: 47 244 895,
proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO:
36 854 140, právne zast.: HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom Nám. Martina Benku 2, 811 07 Bratislava,
IČO: 36 364 606, o určenie, že úver je bez poplatkov a úrokov, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV č.k. B1-14Csp/33/2017-209 zo dňa 29. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B1-14Csp/33/2017-209 zo dňa
29. mája 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. B1-14Csp/33/2017-209
zo dňa 29. mája 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcov a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o ČSOB
spotrebiteľskom úvere reg. č. 008812696R (ďalej aj ako „zmluva o spotrebiteľskom úvere“); ďalej
určenia, že žalobcovia sú povinní žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 74 zaplatiť iba čiastku
sumy 57,39 Eur; že nie sú povinní žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 74 zaplatiť čiastku sumy
78,81 Eur; že nie sú povinní žalovanému zaplatiť jednotlivé anuitné mesačné splátky od splátky č.

75 (vrátane) až po čiastku č. 96 (vrátane) a uloženia povinnosti žalovanému žalobcom spoločne a
nerozdielnezaplatiťsumu100%náhradytrovkonania.Svojužalobuodôvodnilitým,žedňa28.júna2016
uzavreli s Československou obchodnou bankou, a.s., zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej
žalovaný žalobcom poskytol spotrebiteľský úver vo výške 10.000,00 Eur, ktorí sa zaviazali splatiť v 96.
splátkach po 136,20 Eur a poistné mesačne vo výške 12,41 Eur. Podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere
mali uhradiť žalovanému celkovú sumu 14.266,80 Eur, s RPMN vo výške 9,71%, úrokovou sadzbou
6,90%, priemernou hodnotou RPMN 9,59% a výškou odplaty 8,39%. Zmluva o spotrebiteľskom úvere

bolazostranyžalovanéhovopredpripravenáanebolomožnéjuakýmkoľvekspôsobompripomienkovať.
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pretože: i) RPMN
je určená nesprávne, a to v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, nakoľko je vypočítaná zo sumy,
ktorá je o 0,24 Eur vyššia ako je reálna suma celkových nákladov spojených so spotrebným úverom;matematicky správne 96 mesačných splátok, každá splátka po 136,20 Eur, dáva čiastku 13.075,20 Eur
a matematicky správne 96 splátok poistného, každá splátka 12,41 Eur, dáva čiastku 1.191,36 Eur, čo
spolu dáva matematicky správne čiastku 14.266,56 Eur, nie v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedenú

čiastku 14.266,80 Eur; ii) nie je stanovená konkrétna výška istiny a ani konkrétna výška úroku platených
žalobcami, nakoľko v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená mesačná anuitná splátka vo výške
136,20 Eur, no žalobcovia nevedia určiť, koľko z mesačnej anuitnej splátky pripadá na istinu a koľko
na úroky; iii) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne stanovená celková čiastka, ktorú musia
žalobcovia zaplatiť; iv) v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú vôbec uvedené všetky predpoklady

použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.
zn. 6Co/523/2014, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18Co/178/2014). Nakoľko teda považujú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) a § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods.
2 písm. k) a § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročnú a bez
poplatkov, majú za to, že sú povinní žalovanému uhradiť iba dlžnú istinu v sume poskytnutých finančných
prostriedkov, teda iba sumu vo výške 10.000,00 Eur. Žalovanému bola doručená Predžalobná výzva,

ktorou sa domáhali zabezpečenia zaslania písomného potvrdenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
je bez poplatkov a bezúročná, avšak tejto výzve zo strany žalovaného vyhovené nebolo. Svoju žalobu
odôvodňujúajtým,žebysatoutourčovacoužalobouvytvorilpevnývzťahmedzižalobcamiažalovaným,
čím by sa predišlo aj prípadnému podaniu žaloby na plnenie - vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 3.075,21 Eur (22 x 136,20 Eur, splátky od č. 75 až po č. 96 + 78,81 Eur ako časť splátky č. 74)

tvoriaceho nezákonné úroky obsiahnuté v mesačných anuitných splátkach, a preto žalobcovia majú za
to, že ako spotrebitelia preukázali a osvedčili súdu aj naliehavý právny záujem na podaní tejto určovacej
žaloby.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žiada žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Uplatnený

nárok považuje za neopodstatnený, účelový, nepreukázaný a v celom rozsahu ho neuznáva. RPMN
je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená správne, pričom bola vypočítaná podľa § 19 Zákona
o spotrebiteľských úveroch a podľa konkrétneho vzorca uvedeného v prílohe č. 2 tohto zákona,
pričom žalovaný tento výpočet uvádza aj vo svojom vyjadrení s výslednou hodnotou RPMN 9,71%.
Za situáciu v neprospech spotrebiteľa sa považuje taká situácia, ak dodávateľ v zmluve uvedie nižšiu

RPMN (nie vyššiu), čím by spotrebiteľ bol uvedený do omylu ako keby mal platiť menej. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky predpísané údaje podľa ust. § 9 ods. 2 písm. l) Zákona o
spotrebiteľských úveroch, čiže žalobcovia vedeli kedy a koľko majú splácať, pričom pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podpísali aj predzmluvný formulár Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere a prevzali formulár Ročná percentuálna miera nákladov a priemerná ročná

percentuálna miera nákladov (por. rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit,
a.s. proti F. L., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017). Celkové náklady sú v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uvedené správne vo výške 14.266,80 Eur, pričom rozdiel medzi touto hodnotou
a žalobcami vypočítanou hodnotou je vo výške 0,24 Eur, čo je vzhľadom na výšku úveru a dobu
trvania zmluvy nepatrný rozdiel. V danom prípade bude posledná splátka vo výške 131,83 Eur, pričom

celkové reálne náklady úveru budú 14.262,19 Eur, pretože výška poslednej splátky závisí od reálneho
počtu dní medzi dňom skutočného čerpania a prvou anuitnou splátkou, pričom tento údaj banka nie je
objektívne schopná poskytnúť klientom pri uzatváraní zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje
všetky predpoklady výpočtu RPMN, nakoľko bola vypočítaná v súlade s výpočtom uvedeným v prílohe
č. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a vychádza z údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere za predpokladu, že sa bude čerpať celý úverový limit a dlžník nebude v omeškaní
s plnením svojich záväzkov. Zmluva bola uzatvorená podľa slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán,
pričom žalobcovia mali možnosť si slobodne vybrať subjekt, s ktorým budú rokovať, avšak na základe
starostlivej úvahy si žalobcovia vybrali žalovaného, ktorého zmluvy dosahujú vysoký štandard ochrany
spotrebiteľa.

4. Žalobcovia v duplike zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Poukázali najmä na to,
že v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere neexistovalo harmonizované ustanovenie,
vnútroštátna právna norma bola odlišná od ustanovenia smernice, k harmonizácii došlo až novelou
účinnou od 01.05.2018, kedy sa časť znenia zákonného ustanovenia zmenila z „výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ na „výšku, počet, frekvenciu splátok“. Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalovaný poukazuje, do dnešného dňa nebolo zverejnené v Zbierke
stanovísk a tým pádom nepredstavuje formálne záväzné rozhodnutie - ustálenú judikatúru. Ďalej
žalobcovia poukázali na teleologický a logický výklad zákona č. 279/2017 Z. z., ktorým došlo k novelizáciiustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., pričom v zmysle teleologického výkladu je
možné prijať záver, že ak zákonodarca mení vnútroštátny právny predpis z dôvodu zabezpečenia jeho
súladu so znením smernice, tak znenie zákona do 30.04.2018 nebolo súladné so smernicou; v zmysle

logického výkladu ak od 01.05.2018 slovenský zákonodarca zmenil ustanovenie právneho predpisu tak,
že nevyžaduje členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, tak potom
nepochybnedo30.04.2018takétočleneniepožadoval.Natvrdeniežalovaného,podľaktorého„posledná
splátka býva spravidla o niečo nižšia ako sú predchádzajúce anuitné splátky“ uviedli žalobcovia, že ide o
absolútne právne irelevantnú skutočnosť, pričom dodávateľ mal túto splátku jasne, určito a zrozumiteľne

uviesť v obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

5. Žalovaný reagoval na vyjadrenie žalobcov, pričom zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenia
a vo vzťahu k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES doplnil, že do slovenského
právneho poriadku bola transponovaná zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko
smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom

vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení smernice. Z gramatického výkladu
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že úver je bez úrokov
a bez poplatkov len vtedy, ak neobsahuje súčasne náležitosti podľa všetkých tam uvedených písmen.
Vzhľadom na uvedené navrhoval žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť v celom rozsahu.

6. V ďalších písomných vyjadreniach strany sporu zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu a
zotrvali na svojich tvrdeniach.

7. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným písomnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere pod č. 008812696R dňa 28.07.2016. Žalovaný poskytol žalobcom

finančné prostriedky formou spotrebiteľského úveru vo výške 10.000,00 Eur, ktoré boli poskytnuté dňa
02.08.2016. S úrokovou sadzbou 6,9% p.a., RPMN vo výške 9,71% ročne, priemerná hodnota RPMN
9,59%, celková suma, ktorú musia zaplatiť je 14 266,80 Eur, výška odplaty 8,39% ročne, najvyššia
prípustná výška odplaty je 21,06% ročne, a úrok z omeškania ku dňu podpisu zmluvy je vo výške 5%
ročne. Podľa zmluvy bol určený počet splátok v mesiacoch 96, termín splátok 15. deň v mesiaci, dátum

prvej splátky 15.09.2016 a dátum poslednej splátky 15.08.2024, výška pravidelnej mesačnej anuitnej
splátky úveru 136,20 Eur, typ poistenia úveru A, poistenie celkom v Eur / mesiac / osoba 12,41 Eur, z
toho smrť, alebo plná invalidita 8,33 Eur, pracovná neschopnosť 4,08 Eur. Je takisto nesporné, že úver
bol poskytnutý bez uvedenia účelu. V konaní bolo ďalej nesporné, že žalobcovia dňa 30.03.2017 vyzvali
žalovaného o vydanie potvrdenia, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a že má na základe zmluvy

uhradiť výlučne istinu po odpočítaní a po zohľadnení žalobcami platených mesačných splátok podľa
zmluvy. Ďalej je nesporné, že žalobcovia úver riadne splácali a predčasne ho splatili dňa 20.08.2017.
Zároveň súd prvej inštancie mal za to, že je daný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom
určení. Súd prvej inštancie podľa § 11 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch a § 137 písm. c) a d)
CSP žalobu vyhodnotil ako procesne prípustnú.

8. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa právnych predpisov účinných v čase uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy, t.j. ku dňu 28.07.2016. Súd prvej inštancie aplikoval na daný spor ust. § 52 ods.
1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka a § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, § 19 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je z vecných dôvodov v celom rozsahu nedôvodná.
Žalobcovianeuviedlitakéskutočnosti,aanižiadnetakéskutočnostinevyplynulizpredloženýchdôkazov,
v dôsledku ktorých je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov. To, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere nebola dojednaná individuálne pre rozhodnutie nebolo dôležité, nakoľko sa

žalobcovia nedovolávali bezúročnosti úveru pre neprijateľné podmienky, ale z iných dôvodov. Pre
posúdenie, či je zmluva o spotrebiteľskom úvere bez poplatkov a bez úrokov, je dôležité, či zmluva
obsahuje zákonom predpísané náležitosti. Ohľadom námietky žalobcov k nesprávne uvedenej RPMN
súd prvej inštancie uvádza, že výpočet RPMN je uvedený v ust. § 19 Zákona o spotrebiteľských úveroch
a konkrétny vzorec a vysvetlivky sa nachádzajú v prílohe č. 2 tohto zákona, pričom tento vzorec, ako

na to poukázal aj žalovaný, je komplexnejší, obsahuje viaceré východiskové údaje, presnosť výpočtu
na desatinné čísla a zaokrúhľovanie. Rozdiel pri RPMN vo výške 0,24 Eur je podľa názoru súdu prvej
inštancie nepatrný a nie je v neprospech spotrebiteľa; v tomto smere súd prvej inštancie poukazuje
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Csp/45/2021, rozsudok Krajského súduv Žiline sp. zn. 9CoCsp/24/2022. Súd prvej inštancie neprihliadol na žalobcami predložený dôkaz vo
forme výpočtu RPMN cez interaktívnu kalkulačku na stránke MF SR, pretože tento nemá absolútne
žiadnu výpovednú hodnotu a záväznosť. K problematike eurokonformného výkladu ustanovenia § 9

ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch súd prvej inštancie poukázal na nutnosť vychádzať
z účelu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, právnych záverov vyjadrených v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 a účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. Najvyšší súd SR konštatoval, že predmetné ustanovenie zákona je potrebné interpretovať tak,
že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je

konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona hovorí o
výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať
tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Toto
aktuálne rozhodnutie najvyššieho súdu dáva jasnú a presvedčivú odpoveď na spor strán, pokiaľ išlo o
dodržanie náležitostí zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie

sú uvedené všetky predpoklady na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a že v zmluve nie je
možné jasne a konkrétne určiť, aké údaje použil žalovaný pre výpočet RPMN, nakoľko podľa žalobcov
majú zaplatiť celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 314.266,80 Eur, súd prvej inštancie uviedol,
že predmetom spotrebiteľského úveru podľa písomnej zmluvy bol úver 10.000,00 Eur a žalobcovia iné
dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení nepreukázali a v tomto smere neprodukovali ďalšie

dôkazy. Žalobcovia teda nepreukázali, že by v zmluve neboli uvedené všetky predpoklady potrebné na
výpočet RPMN, pričom spotrebný úver vo výške 314.266,80 Eur nebol predmetom konania. Žalovaný
zároveň poukázal na to, že predpoklady na výpočet RPMN boli uvedené správne, vzorec na jej výpočet
je komplexnejší, obsahuje viaceré východiskové údaje, atď. Súd prvej inštancie teda na základe vyššie
uvedeného a na základe vykonaného dokazovania má za to, že nie sú splnené podmienky pre priznanie

práva žalobcom, že úver je bez úrokov a bez poplatkov, práve z tohto dôvodu žalobu zamietol ako
nedôvodnú.

10. Žalobcovia podali proti obom výrokom rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) , e), f) a h) CSP. Žalobcovia sa pridržiavajú a súčasne odkazujú na svoju

doterajšiu argumentáciu. S odôvodnením zamietnutia ich nárokov sa nemôžu z objektívnych dôvodov
stotožniť;naprvýpohľadjeevidentné,žesúdprvejinštancieneskúmalvšetkydôvody,prektorépovažujú
spotrebný úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k tvrdeniu
žalobcov o nesprávne určenej celkovej čiastke, ktorú musia spotrebitelia zaplatiť. V odvolaní ďalej
namietajú zaver súdu prvej inštancie, že skutočnosť, či zmluva o úvere bola dojednaná individuálne,

nebola pre rozhodnutie dôležitá, nakoľko žalobcovia sa nedovolávali bezúročnosti úveru pre neprijateľné
podmienky, ale z iných dôvodov. V žalobe však súd prvej inštancie vopred upozornili, že zmluva bola
vopred naformulovaná a nebolo im umožnené zmluvu akýmkoľvek spôsobom pripomienkovať. V tejto
súvislosti poukázali na ustálenú judikatúru SDEÚ (C-407/18, Addiko Bank, bod 44), z ktorej vyplýva,
že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti

smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Na základe uvedeného teda uzavreli, že obligatórnou povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vykonanie
prieskumu, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, vzhľadom na súdom poznaný fakt, že táto zmluva
nebola individuálne dojednaná, obsahuje také podmienky, ktoré napĺňajú charakter neprijateľných a
preto absolútne neplatných zmluvných podmienok, a to aj bez návrhu. K (ne)správne určenej RPMN

v neprospech spotrebiteľa reagovali na fakt, že súd prvej inštancie poukázal na to, že vzorec na
výpočet RPMN je uvedený v prílohe č. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom tento vzorec je
podľa názoru súdu prvej inštancie komplexnejší a obsahuje viaceré východiskové údaje. Tvrdenie o
nesprávnosti určenia RPMN v zmluve nemôže podľa súdu prvej inštancie obstáť, pretože žalobcovia
údajne vychádzajú z nesprávnej výšky celkovej čiastky nákladov spojených s úverom; takýto argument

súdu prvej inštancie žalobcovia považujú za nelogický, nesprávny a arbitrárny. Majú za to, že RPMN
je stanovená nesprávne, lebo nezohľadňuje sumu 14.266,56 Eur ako celkové náklady, ktoré majú
žalobcovia zaplatiť za daný spotrebiteľský úver. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe (rozhodnutie KS
Prešov sp. zn. 19Co/23/2018 zo dňa 29.11.2018) aj nesprávne uvedenie RPMN zo strany dodávateľa
je klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby RPMN nebola vôbec uvedené. V zmluve sú teda

uvedené celkové náklady vo výške 14.266,80 Eur, pričom správne malo ísť o sumu 14.266, 56 Eur -
teda rozdiel činí 0,24 Eur, čo potvrdil aj súd prvej inštancie, ktorý však tento rozdiel svojvoľne vyhodnotil
ako nepatrný a ako údaj nemajúci vplyv na výpočet RPMN. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v
ktorej súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje, že celkové náklady spojené s úverom sú uvedenénesprávne(pričomkonštatujeajrozdielvovýške0,24Eur)azároveňnadruhejstraneprijímanedôvodný
záver, že RPMN je v zmluve určená správne, je vnútorne protirečivý.
Napadnutý rozsudok nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené judikatúrou súdnych autorít na

odôvodnenia súdnych rozhodnutí, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s niektorými, pre daný spor
relevantnými a podstatnými argumentami žalobcov. Jedná sa napríklad o argument ohľadom nesprávne
určenej RPMN v neprospech spotrebiteľov, kedy žalovaný uviedol v zmluve nižšiu RPMN, než akú mal
v skutočnosti uviesť, čím žalobcov uviedol do omylu v otázke výhodnosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Opätovne poukazujú na konštantné závery zo súdnej praxe (rozhodnutie KS Prešov sp. zn.

1CoCsp/4/2020 zo dňa 12.03.2020), v zmysle ktorých platí, že zákonné náležitosti zmluvy o úvere
majú byť uvedené v zmluve tak, aby nebolo možné spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku, z čoho teda vyplýva, že aj celková čiastka úveru, ako zákonom vyžadovaný údaj,
musí byť zo zmluvy jednoznačne identifikovaná zrozumiteľným, vnútorne nerozporným spôsobom. Aj z
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva požiadavka, aby boli údaje v spotrebiteľskej zmluve
nielen formálne, ale aby boli úplné, určité, zrozumiteľné a správne. To, že právo na riadne odôvodnenie

súdnehorozhodnutiapatrímedzizákladnézásadyspravodlivéhosúdnehokonaniajednoznačnevyplýva
aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva; judikatúra síce nevyžaduje, aby na
každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd prvej inštancie úplne svojvoľne odignoroval

podstatné tvrdenia žalobcov ako aj relevantnú judikatúru súdnych autorít, ku ktorým sa vôbec nevyjadril
a žalobcom nevysvetlil odklon od nich. Následne vo vzťahu k vnútornej skladbe tej-ktorej anuitnej splátky
žalobcovia v odvolaní poukázali na postup súdu prvej inštancie, v rámci ktorého neurčil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť zmluvy z dôvodu, že nie je uvedená konkrétna výška istiny ani úroku v mesačnej
splátke; súd prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

3Cdo/146/2017, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) použitím eurokonformného
výkladu len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, nevyžaduje však, aby zmluva o úvere obsahovala
presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok. Žalobcovia sa však s týmto názorom
nestotožňujú, zastávajú názor, že eurokonformný výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,
pretože by sa jednalo o výklad „contra legem“. Majú za to, že spôsob, akým žalovaný zakomponoval

predmetné ustanovenie do zmluvy sa na prvý pohľad priemernému spotrebiteľovi nemusí javiť ako
odporujúce priamo zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami spôsobuje, že predmetné ustanovenie nie
je dodržané. Uvedené teda môže spôsobiť takú situáciu, kedy dodávateľ síce uvedie výšku mesačnej
anuitnej splátky, avšak zámerne opomenie uviesť aj potrebné členenie aj na splátky úrokov a iných
poplatkov, čím zabraňuje spotrebiteľovi skontrolovať, či dodávateľ do výpočtu mesačnej anuitnej splátky

nezakomponoval poplatky, ktoré započítať nesmie. K (ne)uvedeniu všetkých predpokladov na výpočet
RPMN sa žalobcovia takisto nestotožňujú s názorom vysloveným súdom prvej inštancie, podľa ktorého
žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenia, že v zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady použité pre
výpočet RPMN, pričom spotrebný úver vo výške 314.266,80 Eur nebol predmetom konania. Tu je
evidentné, že súd prvej inštancie neporozumel, čo zákon myslí pod predpokladmi na výpočet RPMN,

pričom úplne svojvoľne sa vyjadril, že predmetom zmluvy bol úver 10.000,- Eur, nie 314.266,80 Eur -
tento údaj bol však vytrhnutý z kontextu, pričom ho súd prvej inštancie nesprávne interpretoval. V žalobe
totiž žalobcovia poukazovali na nesprávne uvedené celkové náklady vo výške 14.266,80 Eur, nikdy
netvrdili, že predmetom bol úver vo výške 314.266,80 Eur, ak len z nepatrnosti mohlo dôjsť k uvedeniu
číslice 3 pred sumou vo výške 14.266,80 Eur, to však nemení nič na tom, že išlo o celkové náklady,

nie o úver. Opäť raz ide teda o zjavne svojvoľný, zavádzajúci argument súdu prvej inštancie. Žalovaný
dodnes nepreukázal, že v zmluve sa nachádzajú všetky predpoklady, ktoré vstupovali do vzorca pre
výpočet RPMN, a súčasne dodnes nepreukázal, že v zmluve sú tieto predpoklady správne určené, a
teda dodnes nepreukázal správnu výšku RPMN; súd prvej inštancie však uzavrel, že nie sú splnené
podmienky pre priznanie práva žalobcom, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

V odvolaní ďalej žalobcovia namietajú, že súd prvej inštancie sa vo vzťahu k nesprávne uvedenej
celkovej čiastke spojenej s úverom v zmluve úplne opomenul vo svojom odôvodnení vyjadriť, pričom
nesprávnosť celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom neposudzoval v kontexte ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k), v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch platného
v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku konštatoval, že celkové

náklady spojené s úverom sú uvedené nesprávne, toto konštatoval však iba v rámci posudzovania
spôsobu výpočtu výšky RPMN, t.j. iba v rámci zákonného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu záveru v tom smere, že celkové
náklady spojené s úverom boli vyčíslené nesprávne, a preto súd prvej inštancie mal dospieť aj k záveru,že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a to z dôvodu podľa ustanovení § 9 ods. 2 písm.
k), v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalovaný za základ svojho výpočtu poňal sumu 136,202482609532 a sumu poslednej splátky

136,2024826095, t.j. sumu väčšiu ako je suma mesačnej splátky 136,20 Eur. Žalovaný teda
preukázateľne klame a zavádza, pričom zároveň závery žalobcov o nesprávnosti celkových nákladov
uvedených v zmluve potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaný vo svojich podaniach uviedol, že reálne
celkovénákladybudúdokoncapredstavovať„iba“sumuvovýške14.262,19Eur,čojetedaznovuodlišná
suma od doposiaľ uvedenej sumy vo výške 14.262,80 Eur. Výpočet celkových nákladov nepredstavuje

zložitú matematickú operáciu, pretože tento výpočet má byť taký, aby každý spotrebiteľ bol schopný
jednoznačne identifikovať sumu celkových nákladov. Keďže v zmluve nebola uvedená správna výška
14.266,56 Eur, ale bola uvedená suma 14.266,80 Eur, platí, že suma celkových nákladov bola uvedená
nesprávne.
Žalobcovia napádajú aj druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd rozhodol tak, že
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z dôvodu úspešnosti v konaní.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, konanie má inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie vo vzťahu k
náhrade trov prvoinštančného konania úplne opomenul aplikovať ustanovenie § 257 CSP, v zmysle

ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
pričom žalobcovia majú za to, že v tomto prípade existovali dôvody osobitného zreteľa. Treba tu
prihliadať najmä na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, preto
žalobcovia na tomto mieste uvádzajú, že potreba zaobstarania si finančných prostriedkov neplynula
z ich rozmaru, žalobcovia boli pod vplyvom ťažkej životnej situácie do tohto kroku tak povediac

dotlačení, pre žalobcov tento krok nie je výsledkom nerozvážnosti, čo by mal odvolací súd nepochybne
zohľadniťavzhliadnuťakodôvodosobitnéhozreteľa.Nakoľkosažalobcoviasnažiliavyvinulimaximálnu
snahu k mimosúdnemu urovnaniu, o čom svedčí aj predžalobná výzva adresovaná zo strany žalobcov
žalovanému, podanie žaloby a začatie súdneho konania bola prakticky posledná možnosť, ako brániť
svoje práva. Zdôraznili, že žalovaný je stabilný bankový subjekt s miliónovými obratmi a ziskami, pričom

žalobcovia sú fyzické osoby - spotrebitelia a nemajú v súčasnej dobe finančné prostriedky a iný majetok,
z ktorého by boli spôsobilí uhradiť náhradu trov konania žalovanému. Súd by mal zohľadniť aj osobu
žalovaného ako obrovský bankový subjekt, ktorý si de facto neuhradenie trov zo strany žalobcov ani
len nevšimne.
V závere svojho odvolania opätovne poukázali na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku,

súd prvej inštancie si zvolil cestu svojvoľného výkladu a aplikácie práva, pričom takisto neuvádzal
vlastné argumenty na podporu svojich tvrdení, a preto takéto rozhodnutie založené na púhom odopretí
ochrany ohrozených práv nemôže z ústavnoprávneho hľadiska ďalej obstáť. Žalobcovia v tejto súvislosti
poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 311/07. Týmto postupom došlo k hrubému porušeniu
princípu rovnosti zbraní ako imanentnej súčasti práva na spravodlivý proces, čo má za následok, že

napadnutý rozsudok je zaťažený nezákonnosťou a ústavnou non-konformnosťou. Preto žalobcovia
navrhujú, aby odvolací súd rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku v I. a II. výroku a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby alternatívne rozhodol sám odvolací súd
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, ako to prvotne žalobcovia navrhovali v žalobnom návrhu.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu v prvom rade poukázal na skutočnosť, že určenie neprijateľnej
zmluvnejpodmienkynazákladeurčovacejžalobyvindividuálneriešenejvecijemožnéibazapodmienky
preukázania naliehavého právneho záujmu. Na podporu tohto tvrdenia poukázal aj na rozhodnutie
Okresného súdu Prešov sp. zn. 13Csp/221/2018 zo dňa 19.11.2021, v ktorom súd vyslovil, že
individuálna spotrebiteľská žaloba o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky je neprijateľná, nakoľko

súd môže za neprijateľnú určiť iba takú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom konkretizované
právo. Žalobcovia však v tomto prípade nepreukázali žiadny naliehavý právny záujem na určení pre nimi
uplatnené právo, nakoľko právom, ktoré malo byť v ich prípade údajne porušené, je právo na bezúročný
a bezpoplatkový úver. Žalobcovia ani v samotnom odvolaní nepoukazujú na žiadnu z konkrétnych
zmluvných podmienok, ktoré by za neprijateľné mali byť zo strany súdu označené, preto pokladá

žalovaný tento odvolací dôvod za špekulatívny. Žalobcovia sa zjavne nesprávne domáhajú použitia ust.
§ 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože podľa predmetného ustanovenia sa uplatní
fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverového vzťahu iba vtedy, ak zmluva o spotrebnom úvere nemá
predpísanú formu alebo neobsahuje náležitosti predpísané zákonom. Nikde v zákone však neexistujeopora na to, aby v dôsledku chyby v písaní v rámci uvedenia priemernej RPMN sa táto automaticky
vykladala ako absencia zákonnej náležitosti. V tejto súvislosti poukázal žalovaný aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/38/2021 zo dňa 31.05.2022. Vo vzťahu k požiadavke na

obligatórne označenie predpokladov pre výpočet RPMN v zmluve, žalovaný poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/183/2020, z ktorého vyplýva, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej
percentuálnejmierynákladov,pričomzákonnepožadujeanipredpokladypre výpočetRPMNašpeciálne
ich v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN, pričom toto rozhodnutie odkazuje aj na

smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ktorá vyžaduje len uvedenie RPMN, celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a predpokladov pre výpočet RPMN. Smernica bráni členským
štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere
iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 smernice. Na základe uvedeného žalovaný
konštatuje, že zákonodarca mal ust. § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch v úmysle postihnúť tie
pokútne spotrebiteľské úverové zmluvy, ktoré zámerne neuvádzajú zákonom vyžadované náležitosti,

a to iba v dôsledku klamať spotrebiteľa; v danom prípade však takáto skutočnosť dokázaná nebola,
žalovaný ako banka pôsobiaca dlhodobo pod prísnym dohľadom NBS má vo svojich zmluvách uvedené
všetky zákonom predpísané náležitosti.
Čo sa vnútornej skladby anuitnej splátky týka, žalovaný v tomto smere odkazuje na svoje vyjadrenie k
žalobezodňa13.03.2024,pričomdodáva,žezrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/146/2017

vyplýva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) použitím eurokonformného výkladu len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje, nevyžaduje však, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby
jednotlivých splátok; okrem toho žalovaný pripomína, že eurokonformný výklad zákonných ustanovení,
aj keď vnútroštátnych, je nie len prípustný, ale aj povinný. K celkovej čiastke a jej správnosti sa žalovaný
už taktiež vyjadril vo svojom vyjadrení zo dňa 13.03.2024, na ktoré rovnako odkazuje a pripomína, že

chybavrozsahu0,24Eur(spôsobenázaokrúhľovaním),ajkeďvneprospechžalobcov,nemôžezakladať
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, vôbec nie z dôvodu, ktorý sa snažia prezentovať žalobcovia, kde
vykresľujú žalovaného ako subjekt, ktorý sa nepoctivo a klamlivo snaží od žalobcov nezákonne získať 24
eurocentov, pričom ďalej v odvolaní uvádzajú, že žalovaný ako banka nie je odkázaný na trovy konania
a nemajú jej byť priznané. Vo vzťahu k RPMN a jej zle uvedenej hodnote žalovaný uvádza, že ide o

formálnu chybu, pričom však RPMN bola v zmluve obsiahnutá.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov k trovám konania uviedol, že mu nie je zrejmé, prečo
žalobcovia žiadajú aplikáciu ust. § 257 CSP, keď nijakým spôsobom nezdokladovali ani neupozornili na
to,žebymalibyťosobamisnedostatkomfinančnýchprostriedkovalebonainédôvodyhodnéosobitného
zreteľa, pričom len samotná skutočnosť, že žalovaný je banka a žalobcovia vystupujú ako spotrebitelia

automatickytietodôvodynezakladá.Žalobcoviatakistožiadali,abybolosúdomurčené,ženiesúpovinní
zaplatiť splátky č. 75 (vrátane) až č. 96 (vrátane), pričom táto požiadavka je podľa žalovaného úplne
bezdôvodná, nakoľko dňa 20.08.2017 bol úver zo strany žalobcov splatený v celosti, teda vrátane vyššie
špecifikovaných splátok. Vzhľadom na uvedené teda navrhujú rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť
v celom rozsahu ako vecne správny a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu.

12. K tomuto vyjadreniu podali žalobcovia vyjadrenie dňa 12.09.2024, v ktorom sa vyjadrili ohľadom
názoru žalovaného, podľa ktorého žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení pre
nimi uplatnené právo, nakoľko právo, ktoré malo byť v ich prípade porušené, je právo na bezúročný a

bezpoplatkový úver. S týmto prezentovaným názorom žalovaného sa nestotožňujú, pričom s odkazom
na súdnu prax slovenských súdov a judikatúru súdov EÚ majú za to, že súd je ex offo povinný
každý zmluvný vzťah posudzovať z hľadiska noriem na ochranu spotrebiteľa. Vo vzťahu k dôvodom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere žalovaný v celom vyjadrení vychádza z nesprávneho
právneho predpisu, ergo právneho predpisu s nesprávnou účinnosťou, a teda celú jeho argumentáciu

spojenú s odkazom na právny predpis s nesprávnou účinnosťou považujú za bezpredmetnú. Za
podstatné však považujú, že žalovaný uznáva svoju chybu uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere,
ktoráspočívavtom,žežalovanýuviedolvzmluvenesprávnuvýškucelkovejčiastky-14.266,80Eur.Toto
pochybenie nie je možné ospravedlniť tým, že ide o chybu v písaní, pretože Zákon o spotrebiteľských
úveroch takúto chybu nezohľadňuje ako poľahčujúci faktor. To znamená, že dôvod, pre ktorý došlo

ku klamaniu a zavádzaniu spotrebiteľa uvádzaním nesprávnych údajov v spotrebiteľskej zmluve, je
bezpredmetný a rozhodujúce je len to, že k takémuto klamaniu spotrebiteľa skutočne došlo. Žalovaný
takisto uviedol vo svojom vyjadrení predpoklady na výpočet RPMN, ktoré majú podľa neho vyplývať z
úverovej zmluvy, pričom sa jedná o nasl. údaje: výška úveru 10.000,00 Eur, výška splátky 58,05 Eur,resp. posledná splátka vo výške 136,20 Eur, interval a počet splátok - poradie 1-96 a termín 15. deň
v mesiaci (prvá splátka 15.09.2016 a posledná 15.08.2024), výška úrokov 6,9% p. a. a pri poistení
odkazujú na čl. VI zmluvy. Podľa žalobcov však žalovaný pri výpočte nezohľadňuje sumu skutočne

odvádzaných mesačných splátok úveru vo výške 136,20 Eur, ale používal akúsi hodnotu 136,2025,
pričom žalobcovia majú za to, že aj nesprávne uvedenie obligatórnych náležitostí v spotrebiteľskej
zmluve má za následok, ako keby takýto údaj nebol vôbec uvedený. Okrem toho dávajú do pozornosti aj
skutočnosť, že výška splátky úveru nikdy nebola v sume 58,05 Eur, takýto údaj nevyplýva ani zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a preto sa jedná o prosté zavádzanie súdu a žalobcov. Keďže túto sumu uviedol

žalovaný až vo svojom vyjadrení k odvolaniu, žiadajú žalobcovia, aby odvolací súd aplikoval ustanovenia
o sudcovskej koncentrácii konania. Navyše považujú takéto doplnenie za bezpredmetné, keďže dôležité
je, aby tieto predpoklady na výpočet RPMN boli obsiahnuté v zmluve, v tomto prípade však absentujú.
Následne žalobcovia zopakovali už skôr uvádzané argumenty a doplnili, že žalovaný zároveň
preukázateľne klame, nakoľko okrem zle uvedenej sumy celkových nákladov vo výške 14.266,80
Eur neskôr zároveň tvrdil, že celkové náklady budú v konečnom dôsledku predstavovať len sumu

14.262,19 Eur. Suma celkových nákladov spojených s úverom je len jedna skutočná suma, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť za poskytnutý úver a ktorú sumu celkových nákladov má právo poznať tak, aby
mohol posúdiť rozsah svojho záväzku. Poukázali na ustanovenia § 2 písm. g) a h) a § 19 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy, pričom tieto ustanovenia
dávajú do pozornosti práve z dôvodu, že v nich zákonodarca uviedol, čo všetko sa rozumie pod

„celkovými nákladmi“ a čo sa rozumie pod „celkovou čiastkou“. S poukazom na tieto ustanovenia
následne žalobcovia zistili, že žalovaný v celkových nákladoch, v ktorých sa mala zachytávať výška
poplatkov,úrokovčiprovízií,nezohľadnilsumuodplatyvovýške8,39%.Nakoľkoodplatavovýške8,39%
nebola zohľadnená pri výpočte celkových nákladov, logicky je RPMN taktiež uvedená nesprávne, keďže
sa pri jej výpočte vychádzalo z chybne vypočítaných celkových nákladov.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa pridržiavajú svojho návrhu uvedeného v odvolaní, teda navrhujú, aby
odvolacísúdrozhodolozrušenínapadnutéhorozsudkuvI.aII.výrokuavecvrátilsúduprvejinštanciena
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby alternatívne rozhodol sám odvolací súd tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie mení tak, ako to prvotne žalobcovia navrhovali v žalobnom návrhu.

13. Žalovaný v následnom písomnom vyjadrení zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia a doplnil, že
žalobcovia síce uvádzajú, že Zákon o spotrebiteľských úveroch nepozná chybu v písaní ako výnimku zo
sankcionovania úveru bezúročnosťou a bez poplatkovosťou zmluvy, avšak nehovorí ani o chybe v písaní
ako o absencii zákonnej náležitosti podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Zo znenia zmluvy o úvere vyplývajú všetky predpoklady na výpočet RPMN, takže tvrdenie žalobcov o

ich absencii je zavádzajúce. Tvrdenie žalobcov, že namiesto mesačnej anuitnej splátky vo výške 136,20
Eur žalovaný používal akúsi hodnotu 136,2025 je neopodstatnené, keďže pravidelná mesačná splátka
je vo výške anuitnej splátky 136,2025, zaokrúhlene 136,20 Eur. Žalovaný však v tomto smere uznáva,
že v prechádzajúcom vyjadrení uvedená výška mesačnej splátky 58,05 Eur bolo chybou, splátka bola
samozrejme braná tá, ktorá je uvedená aj v zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda 136,20 Eur. Vo vzťahu

k celkovej čiastke žalovaný odkazuje na vyjadrenie k žalobe zo dňa 13.03.2024, v ktorom je výpočet
celkovej čiastky preukázateľne odôvodnený. Z pohľadu určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
je podstatná iba suma uvedená v zmluve, teda suma 14.266,80 Eur, pričom v tejto sume je rozdiel
spôsobený zaokrúhľovaním. Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobcov, že v celkových nákladoch
nie je započítaná odplata vo výške 8,39%, nakoľko toto tvrdenie nie je pravdivé. V čl. I zmluvy o

spotrebiteľskom úvere je tento náklad uvedený a jasne definovaný, preto žalovaný ani nerozumie, z
akého dôvodu majú žalobcovia za to, že daný údaj absentuje.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti teda žalovaný naďalej navrhuje, aby odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny a priznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel

k záveru, že odvolanie žalobcov je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a
ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolatelia v podanom odvolaní neuvádzalipodstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

16. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobcovia preukazovali
dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobcami
uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných

skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania
najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s
§ 191 CSP) správne vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj
správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.,

ktoré aj správne vyložil a aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2
CSP, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania,
ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných
tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcov

nie je z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia, spôsobilé
spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Ako už uviedol odvolací súd, žalobcovia vo svojom
odvolaníneuviedližiadnepodstatnénámietkyazásadnéargumenty,sktorýmibysasúdprvejinštanciev
odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré

viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach
na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací
súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

17. Argumentácia žalobcov, ktorí v odvolaní opakovane (totožne s ich argumentáciou uvádzanou už v

konaní na súde prvej inštancie) zdôrazňujú, že predmetný úver treba vzhľadom na chýbajúce náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere považovať za poskytnutý bez poplatkov a bezúročne, je nedôvodná.
Súd prvej inštancie sa v tomto smere dostatočne a správne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
argumentmi žalobcov, pričom správne vychádzal z právnych záverov vyslovených Najvyšším súdom SR
v uznesení vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017, s ktorými sa stotožnil.

V rámci svojej argumentácii v podanom odvolaní sa žalobcovia venujú najmä spochybneniu správnosti
záverov vyslovených Najvyšším súdom SR v citovanom rozhodnutí. Odvolací súd sa však s
argumentáciou žalobcov nestotožňuje, naopak, citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považuje
za správne, nakoľko za správny považuje výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) (pozn. v súčasnosti
písm. i)) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ku ktorému Najvyšší súd SR dospel. Preto sa nestotožnil

s názorom žalobcov, že z citovaného ustanovenia celkom jasne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere nevyhnutne musí obsahovať aj výslovne uvedené vnútorné členenie jednotlivých splátok, a ak ich
neobsahuje, má to za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
Závery prezentované žalobcami sú iba otázkou ich subjektívneho výkladu, čo má za následok, že
znenie citovaného ustanovenia nie je celkom jednoznačné; preto bolo nevyhnutné analyzovať a zistiť

jeho obsah, a to prostredníctvom všetkých výkladových metód, ktoré sú k dispozícii; v prvom rade s
požiadavkou eurokonformného výkladu, keď ide o výklad ustanovenia, ktoré slúži na zabezpečenie
naplnenia cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.
V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení sp.

zn. 3Cdo/146/2017, že v zmluvách uzatváraných podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky), nakoľko pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, treba za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto

ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V tomto smere je odvolací súd toho názoru, že
iba takýto výklad predmetného ustanovenia plne rešpektuje jeho účel a zmysel vyjadrený (v súlade s
citovanou Smernicou) celkom jasne v Dôvodovej správe k Zákonu o spotrebiteľských úveroch tak, že
(ako konštatuje aj Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí) účelom predmetného ustanovenia nebolo,aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť
anuitnej splátky (výška ktorej je konštantná) má pripadať na istinu, úverový úrok a iné jej súčasti (platby).
Odvolací súd rovnako poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home

Credit Slovakia, a.s. proti F. L. z 9. novembra 2016, z ktorého vyplýva, že pokiaľ predmetné zákonné
ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto
ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve o
spotrebiteľskomúverezákonomvyžadovanéúdajevovzťahuukaždejjednotlivejzložkeanuitnejsplátky,
ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pokiaľ žalobcovia podstatnú časť svojej
(nielen) odvolacej argumentácie v danej otázke venovali prezentovaniu iného názoru na výklad tohto
ustanovenia, ako aj svojich tvrdení o nemožnosti eurokonformného výkladu tohto ustanovenia, odvolací
súd dáva do pozornosti, že takúto argumentáciu nemožno považovať za relevantnú z dôvodu existencie
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke, ktorá je súladná so záverom súdu prvej

inštancie. Otázka správnej interpretácie označeného ustanovenia bola už v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie Najvyšším súdom SR jednotne vyriešená. Na už spomínané uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 následne nadviazalo množstvo ďalších rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017). Vo všetkých týchto
rozhodnutiach najvyšší súd posudzoval správnosť interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z.z., pričom gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že nemožno od
dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,
úroky a poplatky).

19. V súlade s uvedeným názorom sa vyjadril k aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o
spotrebiteľských úveroch aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 44/2020 z 28. apríla 2020, podľa
ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 obsahovať
len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom na to, že touto
Smernicousazabezpečujeúplnáharmonizáciavoblastispotrebiteľskýchúverovačlenskéštátynemôžu

zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnomprávetakéustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovení
tejto Smernice. V danej veci dospel súd k záveru, že pokiaľ všeobecný súd skúmal vôľu zákonodarcu
vyjadrenú v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskomúveresporovýmistranami,ajtobezohľadunaPrílohu3,ktorájesúčasťoutohtozákona,
anievôľuúnijnéhotvorcuzodpovedajúcejprávnejregulácieobsiahnutejvčl.10ods.2písm.h)Smernice

vrátanePrílohyII,jehovýkladvdostatočnejmierenezohľadňujecharakteraúčelspotrebiteľskéhosporu,
čo v konečnom dôsledku spôsobuje jeho ústavnú neudržateľnosť.

20. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel po preskúmaní zmluvy o spotrebiteľskom
úvere k záveru, že neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Námietka žalobcov ohľadom

nepreskúmania zmluvy o spotrebiteľskom úvere s cieľom identifikovať ďalšie možné neprijateľné
zmluvné podmienky súdom prvej inštancie nie je relevantná, nakoľko sa súd prvej inštancie v tomto
smere musel s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere oboznámiť pri vyhodnocovaní žalobných
návrhov, čo nasvedčuje skutočnosti, že v prípade zistenia neprijateľnej zmluvnej podmienky by súd
prvej inštancie z úradnej povinnosti neprijateľnú zmluvnú podmienku vo svojom rozhodnutí identifikoval.

Rovnako tak aj odvolací súd preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere s prihliadnutím na v odvolaní
namietané skutočnosti, pričom ani odvolací súd po tomto prieskume neidentifikoval žiadnu neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

21. Žalobcovia ďalej namietali, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej

výške, ktorú musia v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť. V odvolaní nesúhlasili so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý sa stotožnil s obranou žalovaného, že tento rozdiel vo výške 0,24 Eur je spôsobený
výlučne nevyhnutnou matematickou úpravou čísel (zaokrúhľovaním). Odvolací súd považuje záver súdu
prvej inštancie za správny, keď tento správne bral ohľad na okolnosti vzniku tohto rozdielu ako aj na
jeho samotnú „bagateľnosť“.

Zo štandardných informácii o spotrebiteľskom úvere a informácie o RPMN, ktoré žalobcovia podpísali
súčasne so zmluvou vyplynulo, že výpočet RPMN bol vykonaný za tých predpokladov, že úver bol
poskytnutý okamžite a v plnej výške a že žalobcovia budú plniť svoje povinnosti v lehotách uvedených
v zmluve. V informácii o RPMN bol uvedený aj údaj o priemernej RPMN. Žalobcovia tak mali kdispozícii všetky údaje potrebné k tomu, aby si mohli porovnať cenu úveru (RPMN). Vzorec na
výpočet RPMN, uvedený v prílohe č. 2 zákona, je komplexnejší, obsahuje viaceré východiskové
údaje, presnosť výpočtu na desatinné čísla, zaokrúhľovanie. Z tohto hľadiska preto možno považovať

dôkaz predložený žalobcami (o výpočte RPMN z webovej kalkulačky zverejnenej na webovej stránke
Ministerstva financií SR) za výpočet nepreukazujúci zhodnotenie všetkých okolností daného prípadu,
ktorý by bez pochybností dokázal, že výpočet RPMN v predmetnej úverovej zmluve je nesprávny, preto
v tejto argumentácii žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Odhliadnuc od toho, že ide o nepodstatnú
sumu v porovnaní s výškou a trvaním úveru a o dôsledok matematického zaokrúhľovania, odvolací súd

akceptoval aj ten argument žalovaného, že posledná splátka úveru je vo výške zostatku pohľadávky
banky.
Podľa názoru odvolacieho súdu teda daný (nepatrný) rozdiel nebol objektívne spôsobilý ovplyvniť
rozhodovaniežalobcovvstúpiťdozmluvnéhovzťahusožalovaným,resp.nemalvplyvnajehoposúdenie
výhodnosti úveru (k obdobným záverom dospel napr. aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn.
3Co/232/2019, zo dňa 13.02.2020, v ktorom súd skonštatoval, že rozdiel medzi sumou uvedenou v

zmluve a sumou vypočítanou súdom prvej inštancie vo výške 0,68 Eur je zanedbateľný).
Žalobcovia v podanom odvolaní namietali aj absenciu predpokladov na výpočet ročnej percentuálnej
miery nákladov, pričom však opomenuli poukázať na konkrétne údaje, ktoré podľa ich názoru zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere absentovali. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa
24.02.2021 vyplýva, že dovolací súd v tomto prípade zastával názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j)

zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN
špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Ako už bolo viackrát poukázané,
RPMN bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere vypočítaná podľa vzorca, ktorý je uvedený v prílohe č.
2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania

vyplýva, že žalobcovia mali k dispozícii všetky informácie potrebné na posúdenie rozsahu svojho
záväzku v zrozumiteľnej a prehľadnej forme, pričom žalovaným poskytnuté informácie (slúžiace pre
spotrebiteľa na posúdenie výhodnosti úveru) možno považovať za transparentné, a to i vrátane údaja
o preskúmavanej celkovej čiastke na zaplatenie. Žalovaný vo vzťahu k v zmluve uvedenej celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ v súvislosti s úverom zaplatiť, dostatočným (podrobným a konkrétnym)

spôsobomvysvetlilvznikdanéhonepatrnéhorozdieluspôsobenéhozaokrúhľovanímavtomtosmerenič
nenasvedčuje jeho nekalému úmyslu. Opačný záver, vedúci k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru z toho žalobcami namietaného dôvodu, odvolací súd považuje za neúmerný formalizmus, ktorý
by bol v rozpore so zásadou proporcionality sankcií vyplývajúcou z judikatúry Súdneho dvora EÚ
(všeobecne napr. C-81/12; C-101/01; C-430/05). Opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou úpravou

nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných
danou právnou úpravou.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd za správne závery súdu prvej inštancie, že v
preskúmavanej veci neboli splnené podmienky na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ani

podľa § 9 ods. 2 ani § 11 zákona č. 129/2011 Z.z..

23. V podanom odvolaní žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie nevykonal náležité
dokazovanie na preukázanie ním tvrdených skutočností a svoje prijaté závery nedostatočne odôvodnil.
K tejto námietke odvolací súd poukazuje na to, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces

(čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý

argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí aniprávo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu

(II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/175/2013. Preto ani túto námietku nepovažoval odvolací súd v danom prípade za dôvodnú.

24. Záverom odvolací súd poznamenáva, že nesúhlasí ani s námietkou žalobcov o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho súdu, napadnutý rozsudok

obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. V rozsudku dal súd jasnú
a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s
ustanovením § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

25. Vo vzťahu k druhému výroku týkajúceho sa trov konania, voči ktorému žalobcovia v odvolaní
namietali, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého súd

výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací
súd uvádza, že zo strany žalobcov nebolo preukázané, že by v ich konkrétnom prípade existovali
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu predmetného ustanovenia. Súd prvej
inštancie postupoval správne, keď rozhodol o priznaní náhrady trov konania strane, ktorá bola v spore
úspešná tak, ako to ustanovuje § 255 ods. 1 CSP.

V tejto súvislosti odvolací súdu dopĺňa, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP) a zásadou zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP) Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§
257 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných

okolnostíkonkrétnehoprípaduanazákladeprísnereštriktívnehovýkladu§257CSPavňomobsiahnutej
formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§
255 CSP aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného

zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu.
V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné
považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),

ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať
tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania. Navyše nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod

hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania
nepriznal (porov. 4MCdo/2/2008).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd aj v tejto časti napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

26. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd
posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalobcov, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej
inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
Žalobcovia len zopakovali skutočnosti, na ktoré poukazovali pred súdom prvej inštancie, pričom na
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným

súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov,
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby

bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.27. Nakoľko ani v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a

podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

28. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod

sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

29. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalobcov ako
nedôvodné, tak potom žalovaný mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100%. V zmysle § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).