Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200896
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Vališ

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200896.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.?Juraja Vališa,

LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD.
v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): SUPER CITY 25, s.r.o., so sídlom Uralská 171/4, Michalovce,
IČO: 36 526 053, zastúpeného advokátskym spoločenstvom ŽOLDOŠ & PARTNERS s.r.o., so
sídlom Žriedlová 3, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42?499?500, o?preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101505482/2020 zo dňa 30. septembra 2020, v?konaní o?kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu Košiciach č. k. KE-6S/34/2020-113 zo dňa 27. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z?a?m i?e t a .

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i?z?n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Predmetom prieskumu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je rozsudok Správneho
súdu v Košiciach (ďalej aj „správny súd") č. k. KE-6S/34/2020-113 zo dňa 27. augusta 2024 (ďalej
len „napadnutý rozsudok"), ktorým správny súd zamietol správnu žalobu žalobcu o preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej
aj „žalovaný") č. 101505482/2020 zo dňa 30. septembra 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie"),
ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane")
č. 101060998/2020 zo dňa 18. júna 2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie").

2. Správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
3. štvrťrok 2016, 3. štvrťrok 2017 a november 2017. Správca dane identifikoval, že žalobca si v

zdaňovacom období 3. štvrťrok 2017 uplatnil odpočítanie dane z dodania služieb od dodávateľa ELEMY,
s.r.o., so sídlom Lastovičia 2, Prešov, IČO: 47 421 673 (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ" alebo „ELEMY
s.r.o.") na základe viacerých faktúr, ktorých predmetom bola kontrola stroja, oprava a výmena súčiastok.
Podľa vyjadrenia žalobcu mala byť predmetom faktúr oprava „elektronických karuselových skladov".
Faktúry od deklarovaného dodávateľa konkrétnu špecifikáciu služieb neobsahovali.

3. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly č. 102715198/2019 zo

dňa 25. novembra 2019 (ďalej aj „protokol"), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený žalobcovi
dňa 29. novembra 2019.4. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok
2017 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 14 304 eur. Dôvodom bolo nesplnenie hmotnoprávnych
podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 a 2 v spojení

s § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
o DPH").

5. Po odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol,
že žalobca nepredložil doklady, ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Žalobca iba

uviedol, že sa jednalo o opravu elektronických karuselových skladov, no nevedel ich bližšie špecifikovať
a objednávky k faktúram, v ktorých malo byť uvedené, o ktorý konkrétny stroj ide v konaní, nepredložil.
Žalobca nepredložil ani skladové karty týchto strojov. Žalovaný sa stotožnil s postupom správcu
dane, ktorý nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz - miestne zisťovanie, nakoľko žalobca nedisponuje
potrebnými dokladmi o pôvode strojov, ich uskladnení a o manipulácii s nimi.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu, ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia správcu
dane, ich zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov

konania.

7. V správnej žalobe žalobca namietal nezákonnosť protokolu z dôvodu neuvedenia sídla správcu
dane a nulitnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodu jeho doručenia neoprávnenej
osobe, zástupcovi žalobcu Mgr. Jaroslavovi Plžikovi. Žalobca namietal porušenie § 68 ods. 3 zákona

č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „Daňový poriadok"), keď správca dane nevykonal miestne zisťovanie. Žalobca tvrdil, že
týmto postupom mu bolo znemožnené uniesť, resp. vyčerpať dôkazné bremeno, a súčasne nebol
dostatočne zistený skutkový stav veci. Zároveň žalobca namietal nesprávne právne posúdenie otázky
rozloženia dôkazného bremena. Keďže sa žalovaný podľa žalobcu s jeho námietkami náležite

nevysporiadal, namietal i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že nesplnenie
povinností dodávateľa ELEMY s.r.o. nemôže byť pripisované na ťarchu žalobcu.

8.Správnysúdnapadnutýmrozsudkomzamietolžalobuakonedôvodnúpodľa§190zákonač.162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP"). Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd neakceptoval žalobné námietky žalobcu vo vzťahu
k uvedeniu nesprávnej identifikácie správcu dane a námietku nesprávneho doručovania prvostupňového
rozhodnutia a s tým súvisiacu námietku ohľadom tvrdenej nulity prvostupňového rozhodnutia.

10.Vovzťahukžalobnýmnámietkam,ktorýmižalobcaspochybňovalzáveryžalovanéhoasprávcudane,
ktorým vytýkal nesprávne právne posúdenie otázky rozloženia dôkazného bremena, ako aj nevykonanie
ním navrhnutých dôkazov, správny súd uviedol, že správca dane výzvou na doplnenie dokladov a
podania vyjadrenia zo dňa 22. júla 2019 vyzval žalobcu, aby uviedol o opravu akých strojov a výmenu
akých súčiastok sa išlo v prípade sporných dodaní služieb deklarovaným dodávateľom. Na výzvu

žalobca reagoval podľa zápisnice z ústneho pojednávania č. 102002226/2019 zo dňa 21. augusta 2019
tak, že uviedol: „Jednalo sa o opravu karuselových skladov, objednávky doplníme. V objednávke by
malo byť uvedené o ktorý konkrétny stroj ide (...)" a tým podľa správneho súdu sám žalobca považoval
za potrebné predloženie príslušných objednávok (teda dodatočných listín), ktoré by riadne identifikovali
dodané služby. Podľa správneho súdu však žalobca objednávky resp. iné listiny bližšie približujúce

povahu predmetných služieb správcovi dane nepredložil a teda ani nesplnil príslušnú výzvu správcu
dane riadne a včas.

11. K dokazovaniu realizovanému k nadobudnutiu karuselových strojov žalobcom správca dane uviedol,
že prípadné nadobudnutie týchto strojov samo o sebe nepreukazuje, že bola žalobcovi taktiež dodaná

sporná služba opravy niektorého z týchto strojov a vyjadrenia žalobcu ani bližšie nešpecifikujú povahu
sporných služieb, ktoré mali byť dodané deklarovaným dodávateľom. Správny súd poukázal, že
žalobca ani následne nepredložil objednávky na dodanie týchto služieb, ktorých predloženie avizoval
počas ústneho pojednávania dňa 21. augusta 2019. Žalobca teda podľa správneho súdu povahudotknutýchslužiebnešpecifikovalanivosvojichneskoršíchpodaniachsozáverom,žežalobcasinesplnil
povinnosť tvrdenia, a teda ani nadväzujúcu dôkaznú povinnosť týkajúcu sa preukázania, že k dodaniu
služieb, fakturovaných spornými faktúrami, skutočne došlo. Správny súd tak prisvedčil tvrdeniu správcu

dane a žalovaného, že žalobca v rámci celého konania na základe predložených listinných dokladov
nepreukázal ním deklarované dodanie služieb.

12. K žalobcom požadovanému avšak nevykonanému miestnemu zisťovaniu správny súd uviedol,
že správca dane ním mohol získať nanajvýš informáciu o tom, či sa určité stroje nachádzajú alebo

nenachádzajú v skladových priestoroch žalobcu. Podľa správneho súdu však žalobca neuviedol, ktorých
konkrétnych strojov sa mali týkať vykonané služby a preto ani prípadná informácia o uskladnení určitého
množstva strojov na sklade u žalobcu neumožňovala overiť, či niektorý z týchto strojov je alebo nie je
práve tým strojom, na ktorom mala byť vykonaná predmetná oprava, a to najmä pokiaľ časť strojov
mala byť v demontovanom stave. Preto podľa názoru správneho súdu nemohlo vykonanie miestneho
zisťovania napomôcť k overeniu toho, či sa uskutočnilo dodanie sporných služieb a takéto miestne

zisťovanie by nezvrátilo výsledný výrok rozhodnutia správcu dane. Správny súd tak neidentifikoval
porušenie procesných práv žalobcu.

13. Vyššie uvedené dôvody považoval správny súd za dostatočné pre nepriznanie práva na odpočítanie
dane žalobcovi. Uviedol, že tieto dôvody neboli založené výhradne na okolnostiach na strane

deklarovanéhožalobcu,alevychádzalizprocesnejpasivitynastranesamotnéhožalobcu.Žalobcapodľa
správneho súdu neuniesol vlastné dôkazné bremeno o tom, či skutočne došlo k dodaniu (konkrétnych)
služieb a preto odmietnutie práva na odpočítanie dane nie je ani porušením daňovej neutrality na strane
žalobcu. Iné dôvody nepovažoval správny súd za podstatné pre rozhodnutie vo veci.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

14. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť
z dôvodov podľa § 440 odsek 1 písm. f/, písm. g/ a písm. h/ SSP. Žiadal, aby kasačný súd zrušil
napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že v nadväznosti na výzvu správcu dane zo dňa
22. júla 2019, v ktorej správca dane obsiahol svoje zistenia závery vo vzťahu k deklarovanému
dodávateľovi a ktorou bolo podľa sťažovateľa na neho prenesené dôkazné bremeno, na túto odpovedal
na ústnom pojednávaní dňa 21. augusta 2019, pričom konkrétne opísal spoluprácu s dodávateľom ako

aj opísal vykonávanú činnosť a dôvody dodania objednaných služieb. Správca dane po tomto ústnom
pojednávaní podľa sťažovateľa nemal žiadne otázky, ani požiadavky, ktorými by presunul dôkazné
bremeno späť na žalobcu. Podľa sťažovateľa, ak by aj správca dane mal akékoľvek ďalšie pochybnosti,
jeho povinnosťou v rámci zásady úzkej spolupráce a zároveň v rámci zásady čo najúplnejšieho zistenia
skutočností v rámci správy daní, bolo relevantnými otázkami, prípadne výzvou, preniesť dôkazné

bremeno späť na žalobcu, čo sa však na danom ústnom pojednávaní pred správcom dane a ani
neskôr podľa sťažovateľa nestalo. Podľa sťažovateľa preto správny súd nesprávne posúdil prenesenia
dôkazného bremena späť na správcu dane.

16. Sťažovateľ namietal, že po doručení protokolu navrhol vykonať relevantné dôkazy a správny súd

podľa sťažovateľa nesprávne posúdil povinnosť správcu dane vykonať navrhované dôkazy podľa § 68
ods. 3 Daňového poriadku, ktoré podľa sťažovateľa určuje povinnosť ich vykonania. K tomu namieta i
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

17. Sťažovateľ ďalej správnemu súdu vyčíta nesprávne posúdenie povinnosti žalovaného a správcu

dane umožniť žalobcovi unesenie dôkazného bremena. Podľa sťažovateľa správca dane nespochybnil
dodané služby relevantne a preukázateľne, ale svoje pochybnosti odôvodnil len vlastnými tvrdeniami,
ktoré nie sú podporené v administratívnom spise žiadnym dôkazom.

18. Sťažovateľ namieta právne posúdenie správneho súdu týkajúce sa nevykonania žalobcom

navrhnutých dôkazov. Nevykonanie navrhnutých dôkazov, najmä za situácie, kedy dôkazné bremeno
vo veci preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane
ťaží sťažovateľa, je podľa sťažovateľa potrebné považovať za podstatné procesné pochybenie.
Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne vopred prezumoval tendenčnosť navrhnutých dôkazov aneodôvodnene akceptoval ich nevykonanie zo strany správcu dane. Poukázal pritom i na § 68 ods.
3 Daňového poriadku a odklon od judikatúry kasačného súdu. Správny súd otázku navrhovaného
dokazovania podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdil i preto, že rovnako ako žalovaný hodnotil

návrhy na vykonanie dôkazov, bez toho, aby došlo k ich vykonaniu.

19. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ vzhliadol v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku najmä vo vzťahu k namietanému porušeniu zásady neutrality DPH a k tomu, že
došlo voči sťažovateľovi k zdaneniu tej istej transakcie po druhý krát.

20. Žalovaný vo vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Napadnutý rozsudok
považuje žalovaný za vecne správny a zákonný.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
aj „Najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd"), náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bola pridelená na
rozhodnutie senátu 5S Najvyššieho správneho súdu a bola jej pridelená spisová značka 5Sfk/11/2025.

22. Senát Najvyššieho správneho súdu ako súdu kasačného preskúmal napadnutý rozsudok správneho
súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po
zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443
ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná
(§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu

dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho
súdu www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. Po preskúmaní napadnutého
rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k
záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

23. Predtým než kasačný súd pristúpil ku kasačným bodom týkajúcim sa merita veci, považoval za
potrebné v prvom rade posúdiť námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho procesných práv
nesprávnym procesným postupom správneho súdu, ktoré malo vyústiť v porušenie práva na spravodlivý

proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré sťažovateľ
namieta, spočíva v tom, napadnutý rozsudok sa sťažovateľovi javí ako nedostatočne odôvodnený a
podľa sťažovateľa nedostatočne reaguje najmä na jeho námietky k povinnosti správcu dane vykonať
dokazovanie a k porušeniu neutrality dane z pridanej hodnoty.

24. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie každý nesprávny postup správneho súdu musí
nevyhnutne znamenať aj zásah do práva na spravodlivý proces. Pre vyvodenie záveru, či je dôvodné
uplatnenie sťažnostného bodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP kasačný súd pristúpil k vyhodnoteniu,
či postup správneho súdu bol tak intenzívnym zásahom do práv, že je ho možné vyhodnotiť ako
porušenie práva na spravodlivý proces účastníka konania. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo

na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo
na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného
patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a
musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

25. Nie je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal s každým jedným argumentom účastníkov
konania, avšak z vlastného odôvodnenia rozsudku správneho súdu musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti
súd považoval za podstatné a akým spôsobom ich právne posúdil. Správny súd pri odôvodňovaní
napadnutéhorozsudkupostupovalvzmyslevyššieuvedenýchzákonnýchpravidiel.Správnysúdposúdil
(bod 42. napadnutého rozsudku), že sťažovateľ rezignoval na splnenie si povinnosti tvrdenia a na

nadväzujúcu dôkaznú povinnosť k preukázaniu dodania služieb, ktoré mali byť sťažovateľovi dodané
deklarovaným dodávateľom. Nevykonaniu miestneho zisťovania sa správny súd obšírne venoval v
bode 46. napadnutého rozsudku. Správny súd následne posúdil, že dôvody pre nepriznanie práva
na odpočítanie dane sťažovateľovi uplatnené žalovaným voči sťažovateľovi boli dostatočné a uviedol,že odmietnutie práva na odpočítanie dane (z dôvodu nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane, pozn. kasačného súdu) nie je porušením neutrality dane. Napadnutý rozsudok teda
reaguje - v primeranej kvalitatívnej rovine - na podstatné žalobné námietky. V súhrne preto napadnutý

rozsudok podľa kasačného súdu spĺňa zákonný štandard podľa § 139 ods. 2 SSP, čoho dôsledkom je
nedôvodnosť príslušnej sťažnostnej námietky sťažovateľa.

Nepriznanie práva na odpočítanie dane

26. Kasačný súd poukazuje na to, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi
požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH") (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok
priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane
z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane
z dôvodu zneužitia práva.

27. Právo na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347,
2006, s. 1) [ďalej len „Smernica"]. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že

poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status
osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
(t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci
jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú
splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8Sžfk/16/2020 z 25. augusta

2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Senatex z 15. septembra 2016, C-518/14, bod
28; vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie
z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 24).

28. Formálnou podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane je, že daňový subjekt má faktúru od

dodávateľa s predpísanými náležitosťami (čl. 178 písm. a) Smernice - napr. rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r.
o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Zároveň pritom platí, že zatiaľ čo nepreukázanie
hmotnoprávnej (materiálnej) podmienky pre priznanie práva na odpočet dane je dôvodom pre odopretie

tohto práva, v prípade formálnych podmienok tomu tak bez ďalšieho nie je.

29. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že
prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na
odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku;

rozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Sžf/10/2015zodňa3.februára2016,sp.zn.
6Sžfk/7/2016zodňa27.septembra2018,sp.zn.5Sžfk/15/2018zodňa30.apríla2019ainé).Obchodné
transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou),
predloženédokladymusiabyťodrazomreálnehoplnenia,ktorévprípadevznikupochybnostípreukazuje
daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo

nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa
11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

30. V daňovom konaní má preto dôkaznú povinnosť primárne daňový subjekt a dôkazné bremeno na
preukázanie zákonných podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb.
Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za

splnenia zákonom stanovených podmienok, po ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať
svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou
správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane
pri preverovaní predložených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosťaleboúplnosťdôkazovdaňovéhosubjektu,potommožnokonštatovať,žesplnilsvojudôkaznúpovinnosť
a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej. Prenos dôkazného bremena však nespôsobuje akákoľvek pochybnosť správcu dane,
ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane
zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne

vyvolať pochybnosti o splnení hmotnoprávnych/materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet
dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo
dňa 3. septembra 2019, ale aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022
zo dňa 12. októbra 2022 či sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022).

K nepriznaniu práva na odpočítanie dane sťažovateľovi, k prenosu dôkazného bremena a k námietke

porušenia neutrality dane

31. Kasačný súd v zhode so správnym súdom uvádza, že sťažovateľ si splnil svoju prvotnú povinnosť
tvrdenia podaním daňového priznania. Z administratívneho spisu správcu dane však následne vyplýva,
že správca dane po začatí daňovej kontroly sťažovateľa výzvou v zmysle § 46 ods. 5 Daňového

poriadku vyzval na doplnenie dokladov a podanie vyjadrenia č. 101778339/2019 zo dňa 22. júla 2019
(č.l. 34 administratívneho spisu správcu dane). Konkrétne správca dane sťažovateľa z dôvodu absencie
bližšej špecifikácie služieb, ktoré mali byť sťažovateľovi dodané deklarovaným dodávateľom, vyzval
sťažovateľa na splnenie si dôkaznej povinnosti a objasnenie, o opravu akých strojov a o výmenu
akých súčastí išlo. Sťažovateľa správca dane na splnenie si dôkaznej povinnosti vyzval práve z dôvodu

absencie informácií o obsahu a rozsahu služieb, ktoré mali byť sťažovateľovi dodané deklarovaným
dodávateľom, keďže sťažovateľ okrem faktúr od deklarovaného dodávateľa iné doklady a dôkazy
správcovi dane nepredložil.

32. Vzhľadom na absenciu bližšej špecifikácie služieb, ktoré mali byť sťažovateľovi dodané

deklarovaným dodávateľom, a nepredloženie iných dokladov a dôkazov správcovi dane, považuje
kasačný súd postup správcu dane, ktorý sťažovateľa vyzval na doplnenie dokladov, za súladný s § 46
ods. 5 Daňového poriadku. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku správca dane postupuje i v prípade, ak
má pochybnosti o úplnosti dokladov predložených daňovým subjektom. Z uvedeného dôvodu kasačný
súd nevzhliadol odklon od sťažovateľom namietaného rozhodnutia kasačného súdu 6Sžfk/26/2020 zo

dňa 31. januára 2024, keďže záver o chýbajúcich podkladoch k sporným faktúram od deklarovaného
dodávateľa má oporu v administratívnom spise správcu dane.

33. Na výzvu správcu dane č. 101778339/2019 zo dňa 22. júla 2019 reagoval sťažovateľ podľa zápisnice
z ústneho pojednávania č. 102002226/2019 zo dňa 21. augusta 2019 (čl. 36 administratívneho spisu

správcu dane) tak, že uviedol: „Jednalo sa o opravu karuselových skladov, objednávky doplníme. V
objednávke by malo byť uvedené o ktorý konkrétny stroj ide (...)". Uvedené, najmä s ohľadom na
následné nepredloženie objednávok v rámci daňovej kontroly, nie je podľa kasačného súdu považovať
za riadne splnenie si dôkaznej povinnosti a vyvrátenie pochybností správcu dane o obsahu a rozsahu
služieb, ktoré mali byť sťažovateľovi dodané deklarovaným dodávateľom. Kasačný súd nesúhlasí so

sťažovateľom pokiaľ tento tvrdí, že konkrétne opísal spoluprácu s deklarovaným dodávateľom ako aj
opísal vykonávanú činnosť a dôvody dodania objednaných služieb.

34. Ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku v rámci výkonu daňovej kontroly upravuje prenos
dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt v prípade, ak má správca dane

pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým
subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca
dane vyzýva daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam správcovi dane vyjadril, a teda, aby
pravdivosť údajov, ktoré uviedol v daňovom priznaní, preukázal (rozhodnutie kasačného súdu sp. zn.
1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022). Ako už bolo uvedené, sťažovateľ na realizáciu svojich práv v rámci

daňovej kontroly rezignoval a správcom dane požadované doklady ani na výzvu nepredložil.

35.Zozáverovzápisnicezústnehopojednávaniač.102002226/2019zodňa21.augusta2019,anipodľa
kasačného súdu nemožno objektívne vyvodiť, že by správca dane považoval pochybnosti o úplnostia pravdivosti dokladov za odstránené a že by žalobca svoje dôkazné bremeno v tomto smere splnil.
Nepredložením požadovaných dokladov a dôkazov preto sťažovateľ porušil svoje povinnosti podľa § 45
ods. 2 písm. d/ a e/ Daňového poriadku a nesplnil svoju dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 1 Daňového

poriadku. Ako už bolo uvedené, obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej
stránke (faktúrou). Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt.

36. V súdenej veci sa preto kasačný súd stotožňuje so záverom správneho súdu, že sťažovateľ

nesplnil svoju dôkaznú povinnosť týkajúcu sa preukázania, že k dodaniu služieb fakturovaných
spornými faktúrami skutočne došlo. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane,
ktorých preukázanie je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane,
nesplnenie dôkaznej povinnosti sťažovateľa viedlo následne k záveru o nepriznaní práva na odpočítanie
dane.

37. Kasačný súd sa nestotožnil ani s (všeobecnou) námietkou sťažovateľa k porušeniu neutrality dane.
Ako bolo uvedené vyššie (viď body 26. - 30.), jedným z dôvodov nepriznania práva na odpočítanie
danejenesplneniehmotnoprávnychpodmienok.Knepriznaniuprávanaodpočítaniedanesťažovateľovi
došlo práve z dôvodu nepreukázania hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Nepriznanie
práva na odpočítanie dane z tohto dôvodu je súladné i s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a kasačný súd

v tom neidentifikoval namietané porušenie neutrality dane.

38. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje kasačný súd sťažnostné námietky sťažovateľa vo vzťahu
k prenosu dôkazného bremena a k nepriznaniu práva na odpočítanie dane sťažovateľovi za nedôvodné.
Kasačný súd dopĺňa, že k obdobným záverom vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu november 2017

dospel kasačný súd i v rozhodnutí sp. zn. 2Sfk/40/2024 zo dňa 25. júna 2025 (bod 29).

K nevykonaniu navrhovaných dôkazov

39. Sťažnostnou námietkou sťažovateľ namieta, že po doručení protokolu navrhol v súlade s §

68 ods. 3 Daňového poriadku správcovi dane vykonať relevantné dôkazy, ktoré správca dane
nevykonal. Sťažovateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu, ktorý k sťažovateľom
vytýkanému nevykonanému miestnemu zisťovaniu uviedol, že správca dane ním mohol získať nanajvýš
informáciu o tom, či sa určité stroje nachádzajú alebo nenachádzajú v skladových priestoroch žalobcu.

40. Kasačný súd identifikoval, že sťažovateľ v reakcii na závery správcu dane uvedené v protokole vo
vyjadreníkprotokoludoručenomsprávcovidanedňa18.decembra2019(č.l.58administratívnehospisu
správcu dane) navrhol vykonanie ďalšieho dôkazu (miestneho zisťovania v jednej z jeho prevádzok),
ktorému návrhu správca dane nevyhovel.

41. Kasačný súd má za to, že dôkazný návrh uvedený vo vyjadrení k protokolu v rozsahu „Žiadali
sme správcu dane o miestne zistenie v našich prenajatých priestoroch, kde sú zariadenia uskladnené
a poniektoré reálne vyskladnené." je nekonkrétny a nevyplýva z neho, akým spôsobom by prispel
k objasneniu spornej otázky - k splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vo
vzťahu k službám oprava „elektronických karuselových skladov", ktoré mali byť sťažovateľovi dodané

deklarovaným dodávateľom a ktorých dodanie bolo sporným.

42. Kasačný súd sa stotožňuje s posúdením správneho súdu, v zmysle ktorého sťažovateľ neuviedol,
ktorých konkrétnych strojov sa mali týkať vykonané služby a preto ani prípadná informácia o uskladnení
určitého množstva strojov na sklade u sťažovateľa by neumožňovala overiť, či niektorý z týchto strojov

je alebo nie je práve tým strojom, na ktorom mala byť vykonaná predmetná oprava, a to najmä
pokiaľ časť strojov mala byť v demontovanom stave. Preto ani podľa názoru kasačného súdu nemohlo
vykonanie miestneho zisťovania napomôcť k overeniu toho, či sa uskutočnilo dodanie sporných služieb
od deklarovaného dodávateľa a takéto miestne zisťovanie (aj ak by sa u sťažovateľa stroje nachádzali,
čo by sa prípadne miestnym zisťovaním objasnilo), by nezvrátilo výsledný výrok rozhodnutia správcu

dane a žalovaného. Kasačný súd sa preto stotožňuje i s argumentáciou správneho súdu v tom, že
vykonanie tohto dôkazu by predstavovalo iba formálny úkon.43. Sťažovateľovi, na ktorom viazlo dôkazné bremeno preukázania hmotnoprávnych podmienok
pre odpočítanie dane, bol v rámci daňovej kontroly vytvorený dostatočný priestor pre predloženie
relevantných dôkazov o splnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, na čo sťažovateľ

rezignoval.Neskôrnavrhnutémiestnezisťovanievprevádzkesťažovateľanemožnopretovokolnostiach
prípadu považovať za dôkaz, ktorý by smeroval k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodania služieb
v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021, pretože o existencii
stojov na prevádzke sťažovateľa mohol žalobca predložiť na to určené doklady v rámci daňovej kontroly
- a na v nadväznosti na výzvu správcu dane č. 101778339/2019 zo dňa 22. júla 2019. Nevykonaním

miestneho zisťovania správca dane nezanedbal svoje povinnosti pri zisťovaní skutkového stavu a ani
procesné práva sťažovateľa. K obdobným záverom vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu november 2017
dospel kasačný súd i v rozhodnutí sp. zn. 2Sfk/40/2024 zo dňa 25. júna 2025 (bod 30).

44. Kasačný súd vzhľadom na skutočnosť, že k dôkaznému návrhu došlo až v rámci vyjadrenia k
protokolu, nevzhliadol ani odklon od sťažovateľom uvádzaných rozhodnutí kasačného súdu sp. zn.

5Sfk/80/2022 z 30. novembra 2023 a 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021, ktorého aplikáciu objasnil vyššie.

45. Taktiež kasačný súd taktiež dopĺňa, že dokazovanie vo vyrubovacom konaní je limitované a nemá
slúžiť ako náhrada daňovej kontroly, a to ani zo strany daňového subjektu a ani zo strany správcu dane.
Uvedenévyplývaz§46ods.8Daňovéhoporiadku,ktorýnovénávrhynavykonaniedôkazovpodmieňuje

tým, že ich nebolo možné navrhnúť v rámci daňovej kontroly. Sťažovateľ preto svojou sťažnostnou
námietkou nepresvedčil kasačný súd o nesprávnosti záverov správneho súdu vo vzťahu k nevykonaniu
navrhovaného dokazovania a k porušeniu § 68 ods. 3 Daňového poriadku

V. Záver

46. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a
pretopodľa§461SSProzhodolspôsobom,ktorýjeuvedenývovýrokovejčastitohtorozsudku.Námietky
sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku správneho súdu.

47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods.
1 SSP a § 168 SSP. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, ktorý bol
síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne

výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané.

48. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.