Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/170/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123237628
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5123237628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. E. XXXX/XX, F., právne zastúpený JUDr. Kristína Mitrová Polková, Na priekope 174/13,
Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71,
Bratislava mestská časť Nové Mesto, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/97/2023-244 zo dňa 30. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol,
žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôvodoch
rozhodnutia uviedol, že zo skutkových zistení získaných z vykonaného dokazovania považoval za
nesporné, že žalobca v čase od 14.09.2020 do 03.03.2021 bol vo väzbe, ktorú od 17.09.2020 vykonával
v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica. Zo skutkových zistení ďalej vyplynulo, že v čase kedy

žalobca sa nachádzal v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, sudca pre prípravné konanie vo veci 1Tp5/2020
žiadal o predvedenie obvineného dňa 14.12.2020 na výsluch, vo veci 13T/2/2021 na deň 3.03.2021
na verejné zasadnutie konané na Špecializovanom trestnom súde pracovisko Banská Bystrica a
prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vo veci trestného konania žiadal o predvedenie mimo
ústav vo veci VII/1Gv12/21-1000-10 dňa 17.02.2021 na Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR Pezinok
za účelom konania o dohode o vine a treste a na uvedené konania bol žalobca príslušníkmi ZVJS
eskortovaný. Dodatkom k dennému rozkazu riaditeľa ÚVV a ÚVTOS zo dňa 14.12.2020, 17.02.2021 a

03.03.2021 bolo rozhodnuté o použití (putá so spútavacím opaskom, zvýšená pozornosť) donucovacích
prostriedkov. Teda postup príslušníkov ZVJS pri predvádzaní obvineného (eskorta) boli podľa názoru
súdu legitímnymi úkonmi príslušníkov zboru. Žalobca v konaní namietal tiež úradný postup príslušníkov
ZVJS pri vykonávaní osobnej prehliadky, ako i vykonávaní kontrol v nočných hodinách s prerušením
spánku s popisom podmienok výkonu jeho väzby, kedy bol dlhodobo vystavený spánkovej deprivácie, čo
hodnotí ako psychické a fyzické utrpenie subsumovateľné pod pojem mučenia v zmysle čl. 3 dohovoru.
Popisoval priebeh osobných prehliadok a uvádzal, že ako väzeň nemá byť vystavený ponižujúcim

úkonom, ktoré nie sú odôvodnené a nemajú oporu ani v ústave ani v zákone č. 221/2006 Z. z. V konaní
žalovaný preukázal a vyplýva to aj zo stanoviska predloženého ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, že
dňa 11.01.2021 bol žalobca na návrh ústavného psychológa zaradený do zoznamu rizikových osôb,
riziková skupina č. 1 s opatreniami - zvýšená pozornosť, sledovať adaptáciu na podmienky výkonuslužby a kontrola minimálne jedenkrát za 60 minút. Podľa § 30 ods. 1 písm. c) zákona č. 211/2006 Z.
z. o výkone väzby obvinený je povinný podrobiť sa osobnej prehliadke a umožniť príslušníkom zboru
kontrolu svojich osobných vecí. Spôsob výkonu osobnej prehliadky formou dôkladnej osobnej prehliadky

obvineného ako i dohľad nad obvineným je stanovený zákonom č. 4/2001 Z. z. a rozkazom ministra
spravodlivosti č. 2/2014 o zabezpečovaní ochrany Zborom väzenskej a justičnej stráže v znení účinnom
v čase výkonu väzby žalobcom a o ktorých bol žalobca oboznámený v odpovedi žalovaného na jeho
žiadosti pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Žalobca namietal spôsob vykonávania
jeho transportu na výsluch na Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici v jednotlivých dňoch,

keď mal byť počas prevozu spútaný v nevyhovujúcej polohe bez možnosti posunúť si rúško ako i
tvrdenia o nevyhovujúcich podmienkach počas väzby (kontrola, škrípanie, osvetľovanie). Súd zdôraznil,
že orgánmi verejnej moci, ktoré sú v zmysle relevantnej právnej úpravy primárne kompetentné zaoberať
sa tvrdeniami obvineného o nevyhovujúcich podmienkach a nevhodnom zaobchádzaní v súvislosti s
obmedzením osobnej slobody pri zadržaní obvineného a jeho väzbe a preveriť ich opodstatnenosť, sú
príslušné zložky väzenskej a justičnej stráže a ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle zákona č. 4/2001

Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, tiež príslušný prokurátor v zmysle zákona č. 221/2006 Z. z.
o výkone väzby v znení neskorších predpisov, ako aj v zmysle zákona o prokuratúre, pričom nie je
tým dotknutá možnosť obvineného uplatniť nárok na náhradu potencionálnej majetkovej a nemajetkovej
ujmy prostredníctvom civilnoprávnej ochrany. Pokiaľ ide o namietané nedodržiavanie nočného pokoja
príslušníkmi zboru, je možné konštatovať, že žalobca mal právo na podanie sťažnosti podľa zákona o

zbore v prípade, ak sa domnieval, že boli jeho práva činnosťou príslušníkov zboru porušené. Žalobca
ako obvinený túto možnosť nevyužil a až po prepustení z väzby svojimi podaniami v decembri 2023
žiadal cez sprístupnenie zákona o slobodnom prístupe k informáciám tak, ako nepochybne vyplýva
z č.l. 56 až 61 spisu, ktoré listinné dôkazy produkoval žalobca. V bodoch 29. až 33. poukázal na
právnu úpravu, ktorú na vec aplikoval a s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k

záveru, že základná podmienka pre posúdenie nesprávneho úradného postupu príslušníkmi ZVJS v
konaní žalobcom tvrdená nebola preukázaná. Bez splnenia tejto podmienky nemožno konštatovať,
že konaním príslušníkov ZVJS došlo k porušeniu postupov daných pri výkone ich činnosti. Neľudské,
nehumánne a ponižujúce zaobchádzanie príslušníkmi ZVJS, kedy bol prehľadávaný, predvádzaný v
putách, čo mu spôsobilo dosiaľ pretrvávajúcu traumu, v konaní preukázané nebolo. Keďže tento postup

súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup, žalobcovi s týmto postupom uplatnená nemajetková
ujma nemohla vzniknúť a nemohla byť teda v konaní preukázaná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom
namietaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou. Žalobcom označený
postup by mohol byť považovaný za objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. iba za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú 1/ nezákonné rozhodnutie,

resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť
splnené všetky tri podmienky súčasne. Žalobca, ktorý sa na základe žaloby domáhal odškodnenia podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., bol povinný nielen tvrdiť ale preukázať nesprávny úradný postup, vznik jeho
nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi. Súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mal byť

žalobca dôkazného bremena zbavený a žalovaného by mala zaťažovať povinnosť preukazovať, že
žalobcovi nespôsobil nejakým nesprávnym úradným postupom nemajetkovú ujmu. Ústavný súd SR v
náleze sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR
pod č. 20/2020, zaujal jednoznačný právny názor, keď uviedol, že „civilné sporové konanie je ovládané
prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia

a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena
tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné
pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej
normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha“. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol
povinný preukazovať skutočnosti podporujúce ním uplatnený nárok a žalovaný zase skutočnosti, ktoré

žalobcom uplatnený nárok vylučujú, t.j. že nárok žalobcu neobstojí. Žalobca nesplnil už prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní o náhradu škody
nepreukázal nesprávny úradný postup príslušníkov ZVJS, od ktorého odvodzoval nim uplatnený nárok
a preto súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Pre nastúpenie zodpovednosti štátu za škodu,
prípadne nemajetkovú ujmu sa vyžaduje súčasné naplnenie všetkých vymenovaných podmienok (1/

nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou), teda zodpovednosť štátu nenastáva, ak nedošlo k naplneniu niektorej z nich. Keďže
všetkypodmienkyvznikuzodpovednostištátumusiabyťsplnenékumulatívneavzhľadomnanesplnenie
prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne vyjadrovať sa podrobnejšie ksplneniu ďalších podmienok vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. V prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostačujúce. V danej veci žalobca neprodukoval rozhodujúce skutkové tvrdenia

vzťahujúce sa k nemajetkovej ujme, ktorá mu mala nesprávnym úradným postupom vzniknúť t.j. ujma
v osobnostnej sfére žalobcu v konaní nebola preukázaná, tak o samotnej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a ujmou, ktoré preukázané neboli, nemožno ani uvažovať. Vo vzťahu k
ostatným námietkam žalobcu súd uviedol, že už podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať tak odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila, je však nevyhnutné, aby bolo reagované na
podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09). O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) v spojení § 255 ods. 1

CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko žalobu v celom
rozsahu zamietol, žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Žalobca
odôvodňuje odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP. Žalobca namietal to, že súd prvej inštancie
postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 1, 2, 3 a § 193 CSP. Samotné porušenie označených zákonných
ustanovení samo o sebe postačuje ako dôvod na konštatovanie nezákonnosti napadnutého rozsudku,
pretože rozsudok trpí rozporom s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj judikatúrou

Ústavného súdu SR, prípadne Ústavného súdu ČR. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom v súlade s § 193 veta
druhá CSP je konajúci súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Žalobca vo svojich podaniach písomných i
verbálnych deklaroval celý rad rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k porušovaniu
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K tejto podstatnej argumentácií žalobcu
súd prvej inštancie v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal žiadne stanovisko a
doslova judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ignoroval. Žalobcova argumentácia vo vzťahu k

porušovaniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a čl. 16
ods. 2 Ústavy SR (ďalej len „Ústavy“) vychádzala z nesporne preukázaného skutkového stavu , ktorý
nespochybnila ani žalovaná strana v troch základných rovinách: - vykonávanie podrobných osobných
prehliadok bez uvedenia dôvodu takým spôsobom, že žalobca sa musel vyzliecť donaha a urobiť
drep, - predvádzanie k procesným úkonom mimo väznice s použitím donucovacích prostriedkov bez

rozhodnutia riaditeľa väznice resp. ním poverenej osoby - odopieranie nerušeného spánku v trvaní
takmer 3 mesiace budením v noci každú hodinu v rozpore s § 15 zákona č. 221/2006 Z.z. v znení
neskorších predpisov bez relevantného dôvodu. V súvislosti s vykonávaním podrobných osobných
prehliadok, v rámci ktorých sa musel žalobca vyzliekať donaha a vykonať drep, žalobca poukázal a
v priebehu konania argumentoval rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci G. proti

Slovensku (č. 2) – sťažnosti č. 55792/20, č. 35253/21 a č. 41955/22 z 12.12.2024. Analýzou označeného
rozhodnutia mal nesporne preukázané, že žalobca bol podrobený rovnakému konaniu, ktoré Európsky
súd pre ľudské práva označil za ponižujúce, ktorým bol porušený čl. 3 Dohovoru (bod 102 rozsudku
ESĽP). Napriek tomu, že poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka
základných ľudských práv a slobôd, ktorým je všeobecný súd v zmysle § 193 CSP viazaný, napadnutý

rozsudok neobsahuje ani zmienku o dôvodoch, pre ktoré sa od označeného rozhodnutia súd prvej
inštancie odchýlil a ani zmienku o dôvodoch, pre ktoré nepostupoval podľa § 193 CSP a odmietol
fakticky viazanosť rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkalo základných ľudských
práv a slobôd. S poukazom na okolnosti konania príslušníkov ZVJS v štátnej službe mal žalobca pocit,
že sa stal obeťou svojvoľných opatrení, ktoré nemali oporu v žiadnom právnom predpise sily zákona,

ale ani oporu v podzákonných právnych normách. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí doslova ignoroval. Vo vzťahu k predvádzaniu žalobcu k procesným úkonom s použitím
masívnych donucovacích prostriedkov poukázal na to, že neexistuje žiadne rozhodnutie v zmysle §
31 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, v ktorom by boli zistiteľné dôvody prepostup príslušníkov zboru pri eskortovaní alebo predvádzaní obvineného pre použitie donucovacích
prostriedkov bez splnenia podmienok uvedených v § 34 – 37a. Za rozhodnutie nemožno považovať
dodatok k dennému rozkazu, ktorý vo vzťahu k žalobcovi obsahuje nezrozumiteľné skratky , pričom

žalobcovi nebolo doručené žiadne písomné rozhodnutie o použití donucovacích prostriedkov, pričom ich
použitie nebolo žalobcovi odôvodnené ani vo verbálnej rovine. Až v súdnom konaní sa žalobca dozvedel
o existencii dodatku denného rozkazu, ktorý však v žiadnom prípade nemôže nahradiť rozhodnutie
v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov z hľadiska individuálneho
posúdenia podmienok pre použitie donucovacích prostriedkov. Žalobcovi neboli objektívne preukázané

žiadne dôvody pre jeho predvádzanie s použitím pút a iných donucovacích prostriedkov, čím došlo k
porušeniu princípu prezumpcie neviny tak, ako je to deklarované v Smernici Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ2016/343). Súd prvej inštancie sa úplne vyhol odôvodneniu namietaného porušovania čl. 3
Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy príslušníkmi UZVJS pri porušovaní práva obvineného priznaného § 15
zák. č. 4/2001 Zz. v znení neskorších predpisov, keď žalobcovi bol odmietaný nepretržitý 8-hodinový
spánok na lôžku. V podstate žalovaná strana ani nenamieta žalobcom produkované skutkové okolnosti,

pričom sa odvoláva na návrh ústavného psychológa z 11.01.2021. Zdôraznil, že návrh ústavného
psychológa a následný postup príslušníkov ZVJS podľa tohto návrhu nemôže byť v rozpore s § 15
zákona č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, pričom ani zo samotného tvrdenia žalovanej strany
nevyplýva existencia akéhokoľvek pokynu o budení žalobcu každú hodinu počas nočného pokoja.
So žiadnym návrhom ústavného psychológa žalobca zoznámený nebol, z tvrdení žalovanej strany

nevyplýva pokyn resp. odporúčanie ústavného psychológa realizovať zvýšenú pozornosť a kontrolu
minimálne 1- krát za 60 minút tým, že žalobca bude v čase nočného pokoja každú hodinu v cele
zobudený. Odopieranie nepretržitého a nerušeného spánku je klasickým spôsobom mučenia, pričom
takýto spôsob kontroly väzňa nemá oporu (a ani nemôže mať) v žiadnom právnom predpise. Žalobca
nastupoval výkon väzby bez zdravotných problémov psychického charakteru, pričom preukázal v rámci

konania zdravotné problémy s poškodením psychického zdravia po prepustení z väzby. Podľa záznamu
ústavného psychológa z 11.01.2021 mali byť konštatované u žalobcu poruchy spánku. Pôsobí až
absurdným ďalší postup príslušníkov ZVJS , prípadne iných osôb, keď namiesto relevantnej liečby v
súvislosti s poruchami spánku žalobcu bolo pokračované v porušovaní práva na nepretržitý spánok
tým, že bol pravidelne budený každú hodinu v čase nočného pokoja. Z napadnutého rozsudku je

nezistiteľné,akýmspôsobomsastakýmitoskutočnosťamianásledkaminesprávnehoúradnéhopostupu
súd prvej inštancie vysporiadal. Žalobca poukazuje na to, že popísaný skutkový stav je výsledkom
konania príslušníkov v služobnom pomere (zák. č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov) a
toto špecifické postavenie príslušníkov v služobnom pomere je spojené so zvláštnymi povinnosťami
zoznámiť sa so všetkými relevantnými právnymi predpismi a potom ich pochopiteľne dodržiavať.

Žalobcom popísaného konania, ktoré nespochybňuje ani žalovaná strana sa príslušníci v služobnom
pomere dopustili ako vykonávatelia štátnej moci voči osobe zbavenej osobnej slobody v maximálne
možnej miere. Všetky právne predpisy upravujúce spôsoby obmedzenia osobnej slobody počínajúc
ústavnými a medzinárodnými záväzkami štátu až po konkrétne pokyny vedúcich predstaviteľov štátnych
inštitúcií slúžia primárne ako ochrana proti neobmedzenému uplatňovaniu fyzickej moci svojvoľne

opretej o subjektívny výklad aplikácie právnej normy a výkonu štátnej služby. Jedným zo základných
rysov právneho štátu je , že sú to predovšetkým predstavitelia štátu, ktorí dodržujú právne predpisy a
hlavne tí, ktorých činnosť významným spôsobom zasahuje do ľudských práv ostatných občanov. Postup
v súlade s princípom legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy) a rešpektovanie právnych predpisov (vrátane čl. 3
Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy) oddeľuje činnosť príslušníkov v štátnej službe od svojvôle. K bodu 28

odôvodneniarozsudkužalobcauviedol,žeprostriedoknápravymusíbyťteoretickyajpraktickyefektívny.
Ako vyplýva z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci M.S.S. verzus Belgicko a Grécko, sťažnosť č.
30696/09, § 288 – 292), podmienka efektivity podľa čl. 13 Dohovoru znamená, že tento prostriedok
nápravy je jednotlivcovi prístupný v teórií ako aj v praxi (sám jednotlivec s ním môže disponovať bez
sprostredkovania treťou osobou); je spôsobilý privodiť nápravu (odstrániť škodlivé následky zrušením

alebo zmenou právneho stavu, resp. priznaním finančného zadosťučinenia). Je nesporné, že je to
práve aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorá premietnutá do súdneho
rozhodnutia je spôsobilá zabezpečiť tak nápravu ako i satisfakciu za porušenie práv priznaných čl. 3
Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy počas výkonu väzby postupom príslušníkov v štátnej službe. Okolnosti
uplatneného nároku nevyžadujú akýkoľvek iný postup, ktorý by mal predchádzať podaniu žaloby podľa

označenej právnej normy, ktorou sa realizuje ústavou priznané právo v čl. 46 ods. 3. K bodu 38 poukázal,
že je nezistiteľné, ktoré „ostatné námietky“ žalobcu považuje súd za také, aby na ne nemusel dať vo
svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď. Odkaz na tam uvádzané uznesenia ústavného súdu je nenáležitý,
pretože napr. z uznesenia ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 200/09 z 19.05.2009 vyplýva, že je nevyhnutné,aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania
a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. Z napadnutého
rozsudku je nezistiteľné, z akého dôvodu súd prvej inštancie konal v rozpore s § 193 CSP a porušil

tak princíp právnej istoty garantovaný čl. 2 CSP. Z napadnutého rozsudku je nezistiteľné aj to, akým
spôsobom sa vysporiadal súd prvej inštancie s postupmi príslušníkov v štátnej službe, ktoré samé o
sebe sú v rozpore s relevantnými právnymi predpismi a rovnako je nezistiteľný dôvod, pre ktorý súd
ignoroval žalobcom preukázané poškodenie psychického zdravotného stavu pri prepustení z väzby,
ktoré poškodenie je dôsledkom aj spánkovej deprivácie spôsobenej porušovaním § 15 zák. č. 4/2001

Z.z. v znení neskorších predpisov, ktoré poškodenie si vyžadovalo liečbu, ktorá trvá aj v súčasnosti.
Navrhoval, aby odvolací súd procesným postupom podľa § 389 ods. 1 CSP zrušil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. V doplnení odvolania žalobca poukázal, že súd prvej inštancie v konaní nerešpektoval princíp
koncentrácie v súvislosti s procesnou obranou žalovanej strany. Žalovaná strana sa k žalobe vyjadrila
podaním z 24.01.2024 (č. S-MSSR-007536/2023), pričom k obsahu vyjadrenia nepriložila a teda

nepredložilasúduažalobcovidôkazy,naktorévovyjadreníkžalobeodkazuje.Podľanázoružalobcusúd
prvej inštancie nepovažoval predmetnú vec za dôležitú z hľadiska skutkových okolností a ich právneho
hodnoteniaatoinapriektomu,ževäzobnestíhanéosobymajúzosamotnejpovahyobmedzeniaosobnej
slobody sťaženú pozíciu pri obrane proti tomu, aby ich výkon väzby nebol spojený so záťažami , ktoré
nemajú právny podklad alebo súd neproporcionálne ( porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Laduna proti

Slovenskuz13.12.2011,sťažnosťč.31827/02).Vširšomzmyslemožnouviesť,žesilaprávnehoštátusa
prejavuje práve vo vzťahu k osobám obmedzeným na osobnej slobode (II.ÚS 549/2021). Žalobca tento
svoj názor opiera o spôsob posudzovania skutkových okolností veci , keď súd prvej inštancie doslova
ignoruje v rozpore s § 123 CSP rozhodnutie ESĽP vo veci G. proti Slovensku , obsahom ktorého je
právny názor ESĽP na úplne rovnaké skutkové okolností vo vzťahu k dôkladným osobným prehliadkam

(§ 13b zák. č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ale i k bezprecedentnému nerešpektovaniu
zákonnej úpravy o práve na nepretržitý 8 hodinový spánok na lôžku (§ 15 zák. č. 221/2006 Z.z. v
znení neskorších predpisov) s odkazom na interné postupy ZVJS. V právnom štáte je vylúčené čo i
len obmedziť právo priznané právnou normou so silou zákona podzákonnými právnymi normami. 3.
V súvislosti s výkonom osobných prehliadok poukazoval, že zákonodarca v ust. § 13b ods. 2 písm.

a/ - c/ zák. č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov stanovil dôvody výkonu osobnej prehliadky,
pričom v súvislosti s výkonom dôkladnej osobnej prehliadky (§ 13b ods. 6 citovanej právnej normy)
platia rovnaké zásady ako pre osobnú prehliadku a naviac v označenom zákonnom ustanovení a ani
v žiadnom inom nie je ani zmienka o povinnosti obvineného spraviť pri tejto prehliadke drep. Tento
výklad relevantnej právnej normy konštatuje ESĽP vo veci G. proti Slovensku v bode 85 a 96, pričom

opakovane žalobca pripomína, že súd prvej inštancie v rozpore s § 193 CSP tento rozsudok ESĽP
nerešpektoval. Z rovnakého rozsudku vyplýva, že nedostatok pravidiel a teda aj záznamov (rozumej
vo vzťahu k osobnej prehliadke) vo svojej podstate poskytuje priestor pre nezrovnalosti a svojvôľu
(bod 96). Žalobca konštatuje, že výkon jeho osobných prehliadok (v jednom prípade priamo na cele)
nemá žiadnu súvislosť so zachovaním väzenskej bezpečnosti a prevenciou kriminality alebo nepokojov.

Jeho prehľadávanie bolo systematické a vzhľadom na čas strávený vo väznici frekventovanejšie ako
v prípade odsúdeného G. bez presvedčivých bezpečnostných potrieb. Žalobca nepredstavoval žiadnu
bezpečnostnú hrozbu, nebol vo väzbe v súvislosti s násilnou prípadne drogovou trestnou činnosťou,
nebol vo väzbe ako člen organizovanej skupiny a nebol účastníkom žiadneho incidentu v rozpore
s väzenským poriadkom. V súvislosti s právom na nepretržitý 8 hodinový spánok na lôžku žalobca

pripomenul, že žiadnou internou, podzákonnou právnou normou nemožno ani len obmedziť právo
priznané zákonom, pričom treba zdôrazniť, že zo žiadnych úkonov a postupov Ústavu na výkon väzby
a aplikovaných interných predpisov nevyplýva právo budiť obvineného každú hodinu takmer 3 mesiace
v čase, keď mu zákon priznáva právo na 8 hodinový nepretržitý spánok na lôžku. 6. Žalobca v ďalšej
časti poukázal na príklady rozhodnutí ESĽP, z ktorých vyplýva, aké okolnosti výkonu väzby považuje

táto inštitúcia ochrany základných slobôd a ľudských práv vo vzťahu k čl. 3 Dohovoru.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa plne stotožnila s dôvodmi zamietnutia žaloby súdom
prvej inštancie. Zastala názor, že súd prvej inštancie vykonal vo veci riadne dokazovanie, výsledkom
ktorého bol dostatočne a správne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby, a súd v
odôvodnení rozsudku vysvetlil dôvody, ktoré ho k takémuto posúdeniu veci viedli, a to tak vo vzťahu

k súdom zistenému skutkovému stavu, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu tohto stavu súdom.
Žalobcom uvádzané dôvody, pre ktoré podal proti rozsudku odvolanie, nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie obsiahnutých v napadnutom rozsudku. Zdôraznila, že rozsudok
súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo odôvodnený. Zároveň poukázala na ustálenú rozhodovaciuprax súdov vyšších inštancií, podľa ktorej súd nie je povinný reagovať na každý jednotlivý argument
strany sporu, ale len na tie, ktoré sú relevantné a podstatné pre riadne vyriešenie veci. Žalobca v
konaní predkladá celý rad rozhodnutí ESĽP, pričom najčastejšie sa odvoláva na prípad G. v. Slovenská

republika. Podľa názoru žalovanej však povinnosť súdu vysporiadať sa s citovanými rozhodnutiami
vzniká len vtedy, ak sú tieto rozhodnutia vecne priliehavé a analogicky použiteľné na prejednávaný
prípad. Žalovaná je presvedčená, že rozsudok vo veci G. v. Slovensko nemožno aplikovať na
posudzovaný prípad. V danom prípade totiž nešlo o opakované, systematické a dlhodobé vykonávanie
dôkladných osobných prehliadok v stovkách prípadov, ktoré boli predmetom posudzovania v uvedenom

rozhodnutí. Naopak, u žalobcu išlo iba o ojedinelé vykonanie takýchto úkonov. Sám ESĽP pritom v bode
99 rozsudku výslovne zdôraznil, že k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach
(ďalej ako „Dohovor“) môže dôjsť len vtedy, ak sú prehliadky vykonávané dlhodobo, systematicky, vo
veľkom počte a s určitou intenzitou. Takáto intenzita zásahov v prejednávanej veci zjavne absentuje. Z
uvedeného dôvodu žalovaná zastáva názor, že zásahy, ktorým bol žalobca vystavený, nedosiahli takú
mieru závažnosti, aby bolo možné hovoriť o porušení článku 3 Dohovoru. Rozsudok ESĽP vo veci G. v.

Slovenská republika preto nie je vecne relevantný a nemôže mať vplyv na posúdenie tejto veci. Pokiaľ
ide o samotné osobné prehliadky, žalovaná zotrváva na tvrdeniach, ktoré uviedla už pred súdom prvej
inštancie, a stotožňuje sa s ich právnym posúdením okresným súdom. Prehliadky boli vykonané v súlade
sustanoveniamizákonač.4/2001Z.z.oZboreväzenskejajustičnejstrážeaRMSč.2/2014,vykonaliich
osoby rovnakého pohlavia, mimo dohľadu iných osôb a v prostredí spĺňajúcom zákonom predpokladané

mikroklimatické štandardy (§ 13b ods. 5 citovaného zákona). Žalobca nepreukázal, že by tomu bolo inak.
Nemožno preto považovať postup príslušníkov ZVJS ani ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica za nesprávny
úradný postup. Opätovne pripomína (ako uvádzala aj vo vyjadrení zo dňa 24.01.2024), že žalobca
bol dňa 11.01.2021 na návrh ústavného psychológa zaradený do zoznamu rizikových osôb – riziková
skupinač.1snasledovnýmiopatreniami:zvýšenápozornosť–sledovaťadaptáciunapodmienkyvýkonu

väzby, kontrola min. 1 x za 60 minút. V uvedenom zozname bol žalobca zaradený až do prepustenia z
výkonu väzby. Žalovaná v tejto súvislosti uvádza, že kontroly neboli vykonávané za účelom poškodenia
zdravia žalobcu, ale naopak za účelom jeho ochrany a zároveň, že žalobca počas celého konania
pred súdom prvej inštancie nevyprodukoval dôkazy, ktoré by dokazovali opak, pričom je to práve on
kto nesie dôkazné bremeno v tejto súvislosti. Žalovaná je presvedčená, že argumentácia žalobcu o

neefektívnosti prostriedkov nápravy je účelová. Žalobca sa totiž ani nepokúsil takýto prostriedok uplatniť,
hociprávejehovyužitímmoholprípadnepredísťvznikunímtvrdenýchpsychickýchťažkostí.Skutočnosť,
že žalobca spätne tvrdí neúčinnosť opravného mechanizmu, nemôže obstáť, ak ho vôbec nevyskúšal.
Rovnako tak žalobca v konaní nepredložil žiadne relevantné súdne rozhodnutie ani dôkazy, ktoré by
preukazovali, že sťažnosť v jeho prípade by bola neúčinná v teórii aj v praxi. Jediný citovaný judikát

sa navyše netýka ani právneho poriadku Slovenskej republiky, a preto nie je ani vecne použiteľný.
Listinné dôkazy obsiahnuté v podaní označenom ako „predloženie podkladov na výzvu súdu“ zo dňa
06.05.2025 boli predkladané už od začiatku konania, a preto považovala za nadbytočné ich opätovne
predkladať. nakoľko ich obsah nebol zo strany žalobcu spochybňovaný. Navrhovala odvolaciemu súdu,
aby rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že konaním o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom je realizované právo na účinný prostriedok nápravy
v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto je potrebné postupovať

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ( nález Ústavného súdu ČR sp.zn. PL. ÚS
26/25 z 29.09.2025, stanovisko NS ČR Cpjn 206/2010). Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov podrobne upravuje realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. S poukazom na
bod 37 uznesenia ÚS SR č. IV ÚS 462/2022 z 27.09.2022 žalobca tvrdí, že jednotlivec nemôže
byť v súvislosti s jeho slobodami objektom štátnej moci. Ústavný súd rovnako ako ESĽP citlivo

vníma ak autority vo všeobecnosti vôbec nereagujú na podnet jednotlivca. Za absenciu reakcie na
žalobcom popísané zásahy do čl. 3 Dohovoru počas jeho väzby považuje žalobca výrok rozsudku
súdu prvej inštancie v prejednávanej veci. Ústavný súd SR už od 90-tých rokov konštantne uvádza ,
že zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť, teda reagovať na návrh, rozhodnúť

a komunikovať rozhodnutie. Tieto požiadavky sú aj komponentom procesnej zložky práv priznaných čl.
3 Dohovoru. Žalovaná strana vo svojich podaniach , ale ani konajúci súd prvej inštancie nešpecifikujú
žiadnu právnu normu minimálne na úrovni zákona , z ktorej by vyplývala povinnosť pre žalobcu počas
väzby a pri podrobných osobných prehliadkach , aby nahý opakovane robil drepy. Z podaní žalovanejvyplýva, že príslušná väznica neviedla žiadnu evidenciu týchto podrobných osobných prehliadok a k
skutkovým okolnostiam tejto časti žaloby sa vyjadruje len značne formalisticky bez špecifikácie dôvodov
vykonávania podrobných osobných prehliadok a už vôbec bez špecifikácie príkazov na robenie drepov

po vyzlečení donaha. Vôbec sa žalovaná strana nevie vyjadriť k vykonávaniu podrobných osobných
prehliadok na cele s vyzlečením donaha a robením drepu. Absencia akejkoľvek právnej normy na úrovni
zákona je evidentná aj pri používaní donucovacích prostriedkov s povinnosťou uloženou zákonom, aby
ich väzeň strpel bez relevantného rozhodnutia riaditeľa väznice alebo ním poverenej osoby a rovnako
neexistuje žiaden právny predpis na úrovni zákona, ktorý by prikazoval väzňovi strpieť v čase nočného

pokoja budenie každú hodinu v dĺžke takmer 3 mesiace. K namietanej dĺžke zásahov do čl. 3 Dohovoru v
prípade žalobcu oproti skutkovému stavu vo veci ESĽP G. proti Slovensku poukázal na to, že frekvencia
dôkladných osobných prehliadok v prípade žalobcu v čase od decembra 2020 do 03.03.2021 bola
väčšia ako v prípade odsúdeného G. ( inak právoplatne odsúdený za najzávažnejšie trestné činy), ktorý
v konaní pred ESĽP namietal ponižujúce úkony v čase od roku 2008 do roku 2022. Pripomenul, že
čas, po ktorý trvalo ponižujúce konanie je len jednou z okolností, ktorá zohráva význam pri posúdení

tak materiálneho následku konania orgánov verejnej moci ako i pri posúdení nároku na kompenzáciu
porušenia čl. 3 Dohovoru. V súvislosti s námietkou tak žalovanej strany ako i konštatovaním súdu
prvej inštancie v rozsudku o nečinnosti žalobcu v priebehu väzby vo vzťahu k prejavu nespokojnosti
s postupom orgánov verejnej moci, primárne poukázal, že zákon č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov v skutkových okolnostiach veci nevyžaduje pred podaním žaloby využitie iných prostriedkov

nápravy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na bod 114 rozhodnutia ESĽP vo veci D.. Pred uplatnením
opravného prostriedku, ktorý by (teoreticky) bol schopný ukončiť prebiehajúce porušovanie bol žalobca
prepustený z väzby a preto si dôvodne uplatňuje kompenzáciu podľa právnej normy, ktorou sa realizuje
v praxi čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. V každom prípade žalobcom popisované podmienky vo väzbe mali
vplyv na jeho rozhodovacie schopnosti v rámci vnímania priebehu trestného konania, jeho obhajoby

a prijímania zásadných rozhodnutí. Má za je nesporné dôkazmi preukázané poškodenie psychického
zdravia počas výkonu väzby , ktoré je primárne následkom odopierania nerušeného spánku, na ktorú
skutočnosť súd prvej inštancie vôbec nereagoval. V súvislosti s prostriedkami nápravy poukázal na
uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 82/2020 z 13.03.2020, v bodoch 18 – 19. V súvislosti
s úvahami žalovanej strany vo vzťahu k absencii postupu súdu prvej inštancie v zmysle § 193 CSP

podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou práve konajúceho súdu odôvodniť a vysvetliť v rozumnej
miere dôvody, pre ktoré súd nepostupoval podľa § 193 CSP a neaplikoval judikatúru ESĽP na
prejednávanú vec. Súd prvej inštancie rezignoval na túto povinnosť, čím zaťažil svoje rozhodnutie
nepreskúmateľnosťou. Absenciu argumentácie súdu vo vzťahu k nerešpektovaniu judikatúry ESĽP
podľa § 193 CSP nemôže nahrádzať strana konania svojimi vlastnými úvahami. V súvislosti s obsahom

podania žalobcu zo 16.09.2025 a špecifikáciou rozhodnutí ESĽP žalobca dokumentoval skutkové
okolnosti, ktoré ESĽP posúdil za rozporné s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Poznamenal, že absencia denného svetla na cele, nedostatok pohybu na čerstvom vzduchu,
nemožnosť ovplyvniť teplotu a osvetlenie na cele je v ústave na výkon väzby, kde väzbu žalobca
vykonával stabilnou veličinou bez možnosti jej ovplyvnenia dotknutou osobou, ktorá má obmedzenú

osobnú slobodu. Zjednodušene povedané, podmienky, v ktorých uväznené osoby musia zotrvávať
vopred nešpecifikovaný čas sú odrazom vyspelosti spoločnosti a úrovne právneho a demokratického
štátu. Žalobca nemá v úmysle viesť polemiku súvisiacu so zákonnou alebo sudcovskou koncentráciou
konania, keď sudcovská koncentrácia je výlučne v diskrécií konajúceho sudcu. Vo svojom podaní len
upozornil na postup konajúceho súdu. Nešpecifikovaná námietka žalovanej o oneskorenom namietaní

porušenia sudcovskej koncentrácie konania nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení a žalobca
samotnej diskusii o koncentrácii konania pri úkonoch procesnej obrany neprikladá rozhodujúci význam.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie
prvoinštančného súdu ako správne postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil
správny právny záver a svoje rozhodnutie vyčerpávajúco, postupom podľa § 220 ods. 2 CSP odôvodnil.

8. Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje, že v civilnom sporovom konaní sa uplatňuje
princíp kontradiktórnosti konania, ktorý je založený na zodpovednosti strany sporu za neunesenie
dôkazného bremena. Na rozdiel od trestného konania, v ktorom platí princíp vyšetrovací a vyhľadávací,v civilnom procese majú strany nielen povinnosť tvrdenia ale i povinnosť dôkaznú, čo znamená, že
strana, pokiaľ tvrdí určité skutočnosti, musí o nich predložiť i relevantné dôkazy.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. z 21. mája 2015 Civilný sporový poriadok
(ďalej len CSP), ktorý zrušil k tomuto dňu Občiansky súdny poriadok, ktorý predtým upravoval postup
v občianskom súdnom konaní. Práve v procese dokazovania sa nová právna úprava postupu súdu
výrazne odlišuje od právnej úpravy v občianskom súdnom poriadku, keď podľa novej právnej úpravy súd
môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovanie je teda v novej

právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj
koncentračnej zásade, čo znamená, že súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej
úprave presúva na procesné strany.
10. To znamená, že v danom prípade, pokiaľ žalobca tvrdil určité skutočnosti, od existencie ktorých
vyvodzoval pre seba priaznivé rozhodnutie vo veci, a teda priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, bolo
jeho povinnosťou preukázať, že ním tvrdené skutočnosti tak, ako ich v žalobe a v priebehu konania

popisoval, sa i reálne udiali a iba v takom prípade by súd mohol skúmať a ustáliť, či išlo o konanie
dovolené, súladné so zákonom alebo sa vymykalo z rámca zákonného postupu, a teda bolo by možné
takéto konanie hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Rovnako ako konštatoval súd prvého stupňa, aj
odvolací súd dospel po preskúmaní obsahu spisu k záveru, že žalobca síce popisoval určité správanie
sa príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže k nemu ako v tom čase osobe vo výkone väzby,

avšak nepreukázal, že by sa proti takémuto, podľa neho nezákonného správania zákonom predpísaným
spôsobom aktuálne bránil, podával sťažnosti, v ktorých by zároveň zaznamenával, v ktorých dňoch,
ktorými príslušníkmi zboru došlo vo vzťahu k nemu ku konkrétnemu zákonu odporujúcemu správaniu.
Práve tým by následne mohol preukazovať, že rozhodnutie riaditeľa ÚVV o použití donucovacích
prostriedkov počas eskorty nebolo legitímne, že vykonávané osobné prehliadky odporovali zákonu, a to

tak zákonu č. 211/2006 Z.z. o výkone väzby, zákona č. 4/2001 Z.z. a rozkazu ministra spravodlivosti
č. 2/2014 o zabezpečovaní ochrany Zboru väzenskej a justičnej stráže v znení účinnom v čase výkonu
väzby žalobcom.
11. Na jednej strane žalobca v priebehu konania a v podanej žalobe tvrdil, že bol vystavený ponižujúcim
úkonom, najmä pri osobných prehliadkach, avšak súdu dostatočným spôsobom nepreukázal, v ktorých

dňoch a za akých okolností bol ich vykonaniu vystavený a ani to, či prebiehali ním popisovaným
spôsobom.

12. I keď odvolací súd na jednej strane uznáva, že vzhľadom na to, že sa tieto skutočnosti odohrávali
v uzatvorenom priestore, žalobca vykonával výkon väzby, bolo jeho postavenie limitované hranicami

a správaním sa k nemu príslušníkmi zboru, neznamená to však, že bol povinný submisívne znášať,
trpieť ich správanie, pokiaľ bolo nezákonné. V tejto súvislosti sa však odvolací súd stotožnil so
záverom prvoinštančného súdu o tom, že sú zákonom určené orgány verejnej moci, na ktoré mal
možnosť žalobca sa počas výkonu väzby, pokiaľ mal za to, že je s ním zaobchádzané nevhodne,
spôsobom, ktorý možno nazvať nesprávnym úradným postupom obrátiť a tak v podstate dokumentovať

jednotlivé a konkrétne prípady, v ktorých sa príslušníci zboru vo vzťahu k nemu správali nad rámec
zákonom daných kompetencií. Bez toho, aby žalobca namietal konkrétne postupy príslušníkov zboru
pri konkrétnych osobných prehliadkach odohrávajúcich sa v konkrétne dni, ním uvádzaná argumentácia
zostáva v rovine tvrdenia bez dôkazného podkladu. Napokon, ani zo záznamov ústavného psychológa
nevyplýva, že by sa žalobca sťažoval na konkrétne protizákonné správanie príslušníkov zboru, že by

toto popísal a aspoň týmto spôsobom zadokumentoval.
13. Na podklade uvedeného sa odvolací súd plne stotožnil s konštatáciou prvoinštančného súdu
o neunesení dôkazného bremena. Pokiaľ i žalobca poukazoval na judikatúru ESĽP, a to i vo veci G.
v. Slovensko, nemožno len na základe uvedeného rozsudku vyvodiť záver, že intenzita a frekvencia
osobných prehliadok u žalobcu sa odohrala v takej miere, ako v poukazovanom rozsudku.

14. Sám ESĽP v bode 99. rozsudku zdôraznil, že k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských
právach môže dôjsť len vtedy, ak sú prehliadky vykonávané dlhodobo, systematicky, vo veľkom počte
a s určitou intenzitou. To, či sa tak dialo i v prípade žalobcu, v konaní doložené nebolo. Ďalej, pokiaľ
žalobca poukazoval na spánkovú depriváciu, taktiež sa v spise nenachádza dôkaz o tom, že by skutočne
bol žalobca budený v nočných hodinách a bol mu odopieraný zákonom predpísaný osemhodinový

spánok, pričom uvedené sa nenachádza ani v záznamoch ústavného psychológa.

15. Vo väzbe na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.16. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, na podklade čoho v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP odvolací súd žalovanému vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)