Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8CdoR/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123205675
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:3123205675.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. Ď., narodeného XX. U.H. XXXX, X.,
t. č. Centrum sociálnych služieb - SLOVEN, pozbaveného spôsobilosti na právne úkony, zastúpeného
Mgr. Petrou Hrubovou, advokátkou, Ilava, Mierové námestie 93, o navrátenie spôsobilosti na právne
úkony, za účasti opatrovníka navrhovateľa: Q.H. Ď., narodeného XX. U. XXXX, W. - F. W., P. XXXXX/
XX, za účasti Generálnej prokuratúry, Bratislava, Štúrova 2, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod

sp. zn. 15Ps/8/2023, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 25. júna 2025
sp. zn. 13CoPs/10/2025 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 15Ps/8/2023-95 z 24. februára
2023-95 výrokom I. konanie o návrhu navrhovateľa na vrátenie spôsobilosti na právne úkony zastavil s
tým, že navrhovateľ môže takýto návrh podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Vo výroku II. rozhodol, že štátu sa náhrada trov konania nepriznáva a vo výroku III.,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

1.1. Po právnej stránke aplikoval § 39, § 247 ods. 1, 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok (ďalej len „CMP“), § 10 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a po vecnej stránke v odôvodnení
uviedol, že poukázal na návrh navrhovateľa podaný 18.07.2023, ktorým sa domáhal navrátenia
spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, na jeho odôvodnenie, v zmysle ktorého trval na tom,
že je schopný sám sa o seba postarať, vie variť, piecť, upratať si, vie si zarobiť prácou peniaze, je
v produktívnom veku a nevidí racionálny dôvod, aby bol naďalej umiestnený v zariadení v Centre

sociálnych služieb SLOVEN v obci Slavnica. Ďalej poukázal súd prvej inštancie na viaceré rozhodnutia
súdov v súvislosti s rozhodovaním o spôsobilosti na právne úkony na vrátenie spôsobilosti na právne
úkony, Správu Centra sociálnych služieb - SLOVEN, Slavnica zo 16.01.2024, Správu od P.. Y. O.,
Znalecký posudok P.. P. P., znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria č. 73/2024.

1.2. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

sp. zn. 4NcP/123/02 zo dňa 12.02.2003 bol navrhovateľ pozbavený spôsobilosti na právne úkony
celkom,rozsudoknadobudolprávoplatnosť12.03.2003.Následnebolivydanéviacerérozsudkytýkajúce
sa prinavrátenia spôsobilosti na právne úkony vo vzťahu k návrhu navrhovateľa, kde k navráteniu
spôsobilosti na právne úkony vo vzťahu k navrhovateľovi nedošlo.

1.3. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť, preto

konanie zastavil s tým, že u navrhovateľa nie sú dané dôvody na čiastočné alebo úplné vrátenie
spôsobilosti na právne úkony. Navrhovateľ zdôvodnil návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkonydobou, ktorá uplynula od posledného posudzovania zdravotného stavu navrhovateľa. Poukázal na jeho
schopnosť sa o seba postarať pri zabezpečovaní jeho každodenných potrieb, je v produktívnom veku a
nevidí racionálny dôvod ďalšieho umiestnenia v zariadení. K návrhu však navrhovateľ nepripojil žiadne

lekárske vyjadrenie alebo správu, z ktorej by vyplývalo odôvodnenie posúdenia spôsobilosti na právne
úkony. Z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým zo záverov Znaleckého posudku znalkyne P..
P.H. P. č. 73/2024, vypracovaného v konaní znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria vyplynulo, že u navrhovateľa je naďalej prítomná duševná porucha - Paranoidná schizofrénia
s reziduálnymi zmenami osobnosti, t. č. v ambulantnej liečbe nedosahujúca stav úplnej sociálnej remisie

po predchádzajúcom relapse - vzplanutí ochorenia v máji 2024. Pre túto duševnú poruchu z hľadiska
zdravotnéhostavunavrhovateľaznalkyňaskonštatovala,ženiejemožnéuvažovaťovráteníspôsobilosti
na právne úkony vzhľadom na charakter ochorenia. Navrhovateľ podľa záveru posudku nie je schopný
zodpovedne vybavovať akékoľvek svoje náležitosti a nie je schopný dostatočne ovládať svoje konanie
s tým, že závery posudku obhájila znalkyňa aj v rámci svojej výpovede na súdnom pojednávaní, pričom
závery posudku neboli kvalifikovane spochybnené.

1.4. V spojitosti so spochybňovaním posudku právnym zástupcom navrhovateľa ohľadom experimentu
jeho samostatného fungovania súd prvej inštancie uviedol, že tieto zistenia vyplývajú z obsahu súdneho
spisuatietoznalkyňavyvodilaajzvyšetreniasamotnéhonavrhovateľa.Aknavrhovateľsámajpopodaní
posudku je naďalej presvedčený o schopnosti samostatného fungovania, a to bez potreby neustáleho

dohľadu a poskytnutia sociálnej a zdravotnej pomoci, súd prvej inštancie uviedol, že je to dôsledok
jeho nedostatočného náhľadu na svoje psychické ochorenie, ktoré narušilo podstatne jeho schopnosť
primeraného uplatnenia tak v osobnom živote ako aj v možnosti zamestnať sa. V priebehu konania
opatrovník navrhovateľa vytvoril pre neho situáciu, v rámci ktorej mal možnosť skúsiť samostatnú
existenciu, zabezpečil mu byt v Bánovciach nad Bebravou, zafixoval jeho finančné fungovanie, ponechal

navrhovateľovi určitú voľnosť a možnosť sebakontroly a prevzatia zodpovednosti za svoj život. Bolo v
konaní preukázané, že navrhovateľ samostatné fungovanie nezvládol s tým, že dokonca došlo z jeho
strany k ohrozeniu na zdraví, keďže vynechal liečbu a došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, ktoré
vyvolalo nútenú hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení.

1.5. Ďalej poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť, že z výsluchu znalkyne, zo záverov posudku
a z výsluchu opatrovníka vyplýva, že navrhovateľ nie je schopný ani samostatného hospodárenia s
finančnýmiprostriedkami,atoaničiastočne,pretožeprezachovaniejehopriaznivéhozdravotnéhostavu
je nevyhnutné, aby bol umiestnený v sociálnom zariadení, kde relevantná časť jeho príjmu - dôchodku
pokrýva poskytovanú sociálnu službu a zvyšok prostriedkov opatrovník uvoľňuje z finančných úspor.

Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že by bolo v rozpore so záujmom navrhovateľa, ak by mu
súd uvoľnil finančné prostriedky do dispozície, pričom jeho pravidelný príjem nepostačuje na pokrytie
nevyhnutnej sociálnej služby. Navrhovateľovi je pritom poskytované vreckové, o všetky jeho potreby je
postarané (chodí do dediny na prechádzku, vie si zadovážiť kávu, cigarety a podobne). Navrhovateľ
nedisponuje ani pracovnoprávnou spôsobilosťou, čo vyplynulo zo znaleckého dokazovania, k tomuto

záveru nedal podklad ani samotný opatrovník a taktiež P.. Y. O., ambulantný psychiater navrhovateľa.
Preto podľa súdu prvej inštancie neboli splnené podmienky ani na čiastočné vrátenie spôsobilosti na
právne úkony v oblasti konania pred orgánmi verejnej správy, finančnými orgánmi, resp. rozhodovania
o sociálnej a zdravotnej starostlivosti.

1.6. Súd prvej inštancie konanie o návrhu navrhovateľa na vrátenie spôsobilosti na právne úkony
zastavil a zároveň rozhodol, že navrhovateľ nemôže takýto návrh podať do šiestich mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, a to s poukazom na presvedčivé závery znaleckého posudku, k charakteru
a prognóze duševnej poruchy navrhovateľa, pričom zlepšenie zdravotného stavu nemožno očakávať.
Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, vypočutie svedkov, ktorých navrhol

navrhovateľ, nakoľko by ďalšie dokazovanie nemohlo byť relevantným pre zistenie skutočného stavu a
následného rozhodnutia súdu. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej „odvolací súd“) uznesením z 25. júna 2025 sp. zn. 13CoPs/10/2025
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania.2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ktorý
odvolací súd prebral a tiež poukázal aj na správne právne posúdenie veci. Podľa názoru odvolacieho
súdu je rozhodnutie súdu prvej inštancie riadne a presvedčivo odôvodnené.

2.2. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že najmä zo záverov Znaleckého
posudku č. 73/2024 znalkyne P.. P. P., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria
vyplynulo, že navrhovateľ dlhodobo, teda viac ako 20 rokov trpí závažným duševným ochorením, a to
paranoidnou schizofréniou s reziduálnymi postpsychotickými zmenami osobnosti, t. č. v ambulantnej

liečbe nedosahujúcu stav úplnej sociálnej remisie po predchádzajúcom relapse (vzplanutí ochorenia
v máji 2024) s tým, že ide o psychické ochorenie trvalého charakteru, nevyliečiteľné, liečbou iba
ovplyvniteľné v zmysle udržania, resp. dosiahnutia stavu sociálnej remisie, t.j. bez tzv. pozitívnej
symptomatiky-porúchmysleniavzmyslebludovahalucinácii.Zdravotnýstavnavrhovateľasanezmenil,
v dôsledku duševnej poruchy nie je schopný zodpovedne vybavovať svoje záležitosti, nie je schopný
dostatočne ovládať svoje konanie, nie je schopný pochopiť súdne rozhodnutie v predmetnej veci vo

význame ochrany svojej osoby. Duševná porucha svojim priebehom viedla u posudzovaného k trvalému
poškodeniu jeho psychiky, čo podstatne narušilo jeho schopnosti primeraného uplatnenia sa v živote.
Navrhovateľ ani nie je schopný samostatne spravovať svoje záležitosti, nie je spôsobilý disponovať s
finančnými prostriedkami. U navrhovateľa existuje riziko ohrozenia straty peňazí a zneužitia inými ľuďmi.

2.3. Následne uviedol, že pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z
dôvodu výhrad voči znaleckému posudku, resp. podkladov, ktoré majú slúžiť znalcovi na vypracovanie
znaleckéhoposudku,tietovýhradyvodvolanínijakýmspôsobomnešpecifikoval.Vodvolanílenpoukázal
na to, že namieta podklady a dôkazy, na základe ktorých znalkyňa dospela k svojim záverom, nakoľko
mali byť založené len na skutkových tvrdeniach opatrovníka. Napriek tomu odvolací súd konštatuje,

že v rámci hodnotenia dôkazov súd nie je oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska jeho
odborných záverov, pretože k tomu nemá požadované odborné znalosti, ale nemusí ho akceptovať v
prípade, ak by závery znalca nezodpovedali skutkovým zisteniam, resp. by boli v rozpore so zásadami
logiky, prípadne prekračovali rámec odborného posúdenia. V preskúmavanej veci je Znalecký posudok
č. 73/2024 zrozumiteľný. Jeho závery korešpondujú aj s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci, posudok

neobsahuje žiadne rozpory, podáva zreteľné odpovede na položené otázky, o ktorých ani odvolací
súd nemá pochybnosti. Rovnako odvolací súd nemá dôvod pochybovať o objektívnosti a odbornosti
ustanoveného znalca, ktorý pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal aj z vyšetrenia samotného
navrhovateľa a jeho relevantnej zdravotnej dokumentácie. V konaní pred súdom navrhovateľ navyše
žiadne výhrady voči osobe znalca neprezentoval. Jeho závery teda korešpondujú tak, ako už bolo vyššie

uvedené, s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci, a to aj v súvislosti s výsluchom hmotnoprávneho
opatrovníka navrhovateľa Q. Ď., ktorý potvrdil, že vytvoril vhodné podmienky na samostatnú existenciu
navrhovateľa, avšak ten pri realizácii samostatnej existencie zlyhal a jeho zlyhanie spočítalo v tom, že
prestal užívať lieky, dostal sa do depresie a následne musel byť akútne hospitalizovaný na psychiatrickej
klinike. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody na doplnenie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom

v zmysle návrhu navrhovateľa vzhľadom ku komplexnosti vykonaného dokazovania pred súdom prvej
inštancie.

2.4. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne vyhodnotil všetky podmienky, ktoré sú potrebné na
navrátenie spôsobilosti na právne úkony a správne dospel k záveru, že tieto neboli v danom prípade

splnené, pričom vychádzal zo záverov znaleckého posudku a vyjadrenia znalca, ako aj z výpovedí
opatrovníka, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že zdravotný stav navrhovateľa neumožňuje navrátenie
jeho spôsobilosti na právne úkony. Keďže súd prvej inštancie starostlivo prihliadol na všetky skutočnosti
v konaní uvedené, vyporiadal sa aj s tvrdeniami účastníkov, správne vyhodnotil závery znaleckého
dokazovania, ku ktorému vypočul i znalca, ktorý vo veci vypracoval znalecký posudok, odvolací súd

je toho názoru, že jeho rozhodnutie je vecne správne, preto jeho rozhodnutie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správne potvrdil, keď dôvody uvádzané osobou o ktorej obmedzení spôsobilosti na
právne úkony v tomto konaní sa rozhodovalo, nemali žiaden vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Súčasne sa odvolací súd stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie v tom, že obmedzuje
procesnú aktivitu navrhovateľa, o ktorého spôsobilosti sa konalo smerujúcu vyvolaniu ďalšieho konania,

kdeobmedzeniebolovyslovenévsúladesust.§247ods.2CSPnajviacna6mesiacovodprávoplatnosti
uznesenia, podľa ktorého v takýchto prípadoch sú zákonné možnosti súdu obmedziť procesnú aktivitu
osoby, ktorú súd obmedzil v spôsobilosti na právne úkony smerujúcu k vyvolaniu konania, a to najviac
na 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia.2.5. Záverom odvolací súd dodal, že v záhlavovej časti svojho rozsudku uviedol Krajskú prokuratúru v
Trenčíne, ktorá podaním zo dňa 30.05.2025 oznámila prebratie vstupu do konania, ktorá skutočnosť si

nevyžadovala vydanie samostatného rozhodnutia za aplikácie § 13 CMP. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.

3. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ (ďalej aj „dovolateľ“),
prípustnosť ktorého vyvodil z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP. V rámci dovolacieho dôvodu §

420 písm. f) CSP namietal nedostatočné znalecké dokazovanie, keďže súd nepoložil dostatok otázok
ustanovenej znalkyni, resp. otázky v dostatočnej kvalite a namietal tiež zistený skutkový stav. Podľa
názoru dovolateľa nie je duševne zaostalý, jeho osobnosť nie je rozpadnutá. Na výsledky experimentu
má iný názor. Chcel kontrolné znalecké dokazovanie a posúdenie od psychológa, keďže ten posudzuje
človeka z hľadiska spoločenského, majetkového a inými záujmami. Poukázal na čl. 154c Ústavy SR, v
rámci interpretácie § 10 Občianskeho zákonníka odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.

ÚS 313/12, rozhodnutie Ústavného súd ČR sp. zn. I. ÚS 453/03; v spojitosti s dokazovaním poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Mobdo V 11/2008 a rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 30Cdo/1483/2013 a 30Cdo/677/2010. Porušenie svojich procesných práv videl dovolateľ aj v
tom, že má dlhodobo trvalý pobyt v Slavnici a príslušný súd na prejednanie jeho návrhu na navrátenie
spôsobilosti na právne úkony je Okresný súd Trenčín a nie Okresný súd Prievidza. Navrhol uznesenie

odvolacieho súdu v spojení s uznesením súdu prvej inštancie zrušiť. Súčasne žiadal nahradiť trovy
dovolacieho konania v rozsahu 100%.

4. K dovolaniu navrhovateľa sa vyjadrila Generálna prokuratúra SR, ktorá považovala znalecké
dokazovanie a zistený skutkový stav za dostatočný. Poukázala na nevymedzenie dovolacieho dôvodu

právneho posúdenia. Navrhla dovolanie navrhovateľa odmietnuť.

5. Ostatní účastníci konania sa k dovolaniu nevyjadrili.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Na
stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci, ktorá je upravená v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP
a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, v zmysle ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú
ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §

432 ods. 1 CSP.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdnyproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).

14. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je

významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2017, sp. zn.
3Cdo/214/2017, sp. zn. 8Cdo/5/2017, sp. zn. 8Cdo/73/2017, sp. zn. 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo ňou tvrdenej vade zmätočnosti,

pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

15. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal dokazovanie,
resp. skutkový stav zistený odvolacím súdom. Podľa obsahu dovolania navrhovateľ namietal aj miestnu
nepríslušnosť súdu prvej inštancie.

16. K namietanému hodnoteniu dôkazu (nepoloženie dostatočného množstva a kvality otázok znalkyni)
odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľa s procesným postupom odvolacieho
súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jeho procesných práv. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva

z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o
vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však
neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom

konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne,
jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza
zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením.

17. K uvedenému dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť

a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá
možnosť vykonávať dokazovanie, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§
442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdminižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia
niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie

zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,
avšak v preskúmavanej veci dovolací súd takúto vadu nezistil.

18. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

19. Vyhodnotenie hmotnoprávnych predpokladov pre zásah do spôsobilosti na právne úkony resp.
jeho modifikáciu, si vyžaduje ,,kvalifikovanosť“ subjektov posudzujúcich zdravotný stav, resp. rozsah a
intenzitu obmedzení, ktoré sú potrebné. Z ustanovenia § 244 CMP vyplýva nielen povinnosť ustanoviť
znalca na posúdenie otázok, ktoré bezprostredne súvisia so zdravotným stavom osoby, o ktorej

spôsobilosti sa koná, ale aj znalca vypočuť (uvedené v danom konaní splnené bolo). Len úplné a
spoľahlivé zistenie osobných pomerov osoby, ktorej konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne
úkony sa týka, konfrontované s výsledkami znaleckého posudku umožnia súdu zistiť skutočný stav
veci. Vyšetrovací princíp v mimosporovom konaní spolu s princípom oficiality a materiálnej pravdy
zdôrazňuje, ako má súd postupovať pri zisťovaní skutočného stavu a teda vykonať aj dôkazy, ktoré

účastníci nenavrhli (čl. 6 Základných princípov CMP). Súd je preto ex officio povinný vykonať nielen
znalecké dokazovanie na posúdenie zdravotného stavu dotknutej osoby, ale aj iné dôkazy smerujúce
k posúdeniu všetkých sociálnych a právnych interakcií (vzťah s inými osobami v spoločnosti, v rodine),
ako aj posúdiť vzťahy majetkové. Iba súhrnným hodnotením všetkých individuálnych pomerov dotknutej
osoby, jej sociálneho prostredia v ktorom existuje možno dospieť k záveru, či sú (naďalej) splnené

podmienky na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14. októbra 2014 sp. zn. 8 Cdo 276/2014).

20. V danej veci súdy pri posudzovaní zdravotného stavu navrhovateľa nielenže vychádzali zo záverov
znaleckého posudku č. 73/2024 znalkyne P.. P. P., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria, ale znalkyňu v konaní aj riadne vypočuli, vykonali pritom aj ďalšie dokazovanie, ktoré v
súhrne odôvodňovalo prijatie záveru o potrebe zachovania pozbavenia navrhovateľa v spôsobilosti na
právne úkony. Vzhľadom na závažnosť jeho zdravotného stavu (akou je v danom prípade už viac ako
20 rokov pretrvávajúce, nezmenené závažné duševné ochorenie v podobe paranoidnej schizofrénie
s reziduálnymi postpsychotickými zmenami osobnosti, t. č. v ambulantnej liečbe nedosahujúcu stav

úplnej sociálnej remisie po predchádzajúcom relapse (vzplanutí ochorenia v máji 2024), pričom ide o
psychické ochorenie trvalého charakteru, nevyliečiteľné, liečbou iba ovplyvniteľné v zmysle udržania,
resp. dosiahnutia stavu sociálnej remisie, t. j. bez tzv. pozitívnej symptomatiky - porúch myslenia v
zmysle bludov a halucinácii), tento „nie je naďalej schopný zodpovedne vybavovať svoje záležitosti,
nie je schopný dostatočne ovládať svoje konanie, nie je schopný pochopiť súdne rozhodnutie v

predmetnej veci vo význame ochrany svojej osoby. Zistená duševná porucha svojim priebehom viedla u
navrhovateľa k trvalému poškodeniu jeho psychiky, čo podstatne narušilo jeho schopnosti primeraného
uplatnenia sa v živote. Navrhovateľ nie je schopný samostatne spravovať svoje záležitosti, nie je
spôsobilý disponovať s finančnými prostriedkami, pričom u neho existuje aj riziko ohrozenia straty
peňazí a zneužitia inými ľuďmi“. Uvedené u súdov potom viedlo k záveru, že u menovaného je v

súčasnej dobe vylúčené použitie iných (miernejších) prostriedkov obmedzenia, nakoľko ich prípadná
účinnosť by nemala žiaden dopad na postihnutú osobu. V tomto smere súdy správne zohľadnili aj to,
že tento stav je u posudzovaného trvalý, liečbou v zásade neovplyvniteľný (s výnimkou udržiavania
tohto stavu), pričom možnosť zlepšenia je vylúčená. Súdy pritom pri svojom rozhodovaní nevychádzalilen zo záverov označeného znaleckého posudku, ale vykonali aj ďalšie dokazovanie, ktoré v súhrne
odôvodňovalo prijatie záveru o potrebe ponechania pozbavenia spôsobilosti navrhovateľa na právne
úkony. Hmotnoprávny opatrovník navrhovateľa p. Q. Ď. napr. potvrdil, že navrhovateľovi skúsil vytvoriť

vhodné podmienky na samostatnú existenciu, avšak tento pri jej realizácii zlyhal, keď prestal užívať
lieky, dostal sa do depresie a následne musel byť akútne hospitalizovaný na psychiatrickej klinike. Aj
z uvedeného jednoznačne vyplynulo, že zdravotný stav navrhovateľa (zatiaľ) neumožňuje navrátenie
jeho spôsobilosti na právne úkony.

21. Dovolací súd opätovne dodáva, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu (v mimosporových konaniach skutočného stavu) v konaniach sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu,
ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto
kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi

závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v
prejednávanej veci nezistil.

22. Dovolací súd tiež uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/212/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011
a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za
procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R
125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v
konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale
v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993

a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010,
6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

23. Dovolací súd dáva tiež do pozornosti, že v zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,
nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi: 1/ ak tvrdená

skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania, 2/ ak dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, t. j. nedisponuje vypovedacou potenciou,
alebo 3/ ak tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším
konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené (nadbytočnosť dôkazu) (porov.
4Cdo/100/2018, 7Cdo/205/2019, 5Cdo/151/2019). V danej veci dovolateľom navrhované dokazovanie

(znalecké posúdenie jeho stavu psychológom) bolo potom nadbytočné, keďže závery ku ktorým dospeli
súdy (vplyv duševnej poruchy na správanie a spôsobilosť navrhovateľa) boli bez dôvodných pochybností
potvrdené práve znaleckým posudkom znalca z odvetvia psychiatra. V danom prípade je potrebné si
uvedomiť, že navrhovateľ trpí závažným duševným ochorením v podobe paranoidnej schizofrénie s
reziduálnymi postpsychotickými zmenami osobnosti a preto jedinou relevantnou osobou na posúdenie

následkov tejto choroby na životné úkony navrhovateľa je psychiater (ide totiž o medicínsku diagnózu,
ku ktorej je príslušný sa vyjadrovať len psychiater a nie psychológ, ktorý nemá medicínske vzdelanie). Ak
potom súdy tento návrh na vykonanie dokazovania zamietli a pri svojom rozhodovaní naopak vychádzali
zo záverov psychiatrického posudku (ako jedinej relevantnej osoby posudzovať vplyv duševnej choroby
na životné úkony navrhovateľa), postupovali v konaní správne.

24. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonaní
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávnom vyhodnotení niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republikyposudzovalústavnýsúdnapríkladvuznesenísp.zn.II.ÚS465/2017,nedospelvšakkzáveruo
jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor,

že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a
slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery

boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. Z práva na spravodlivý súdny proces
vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Konajúce súdy dostatočným spôsobom zdôvodnili
nevykonanie navrhovateľom navrhnutých dôkazov ohľadom skúmania stavu navrhovateľa zo strany
psychológa. Súdy zamietnutie návrhu na vykonanie tohto dôkazu odôvodnili jeho nadbytočnosťou

(irelevantnosťou), považujúc doteraz vykonané dôkazy za postačujúce pre rozhodnutie. Zdôraznili, že
povinnosťou súdu nie je vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale povinnosťou je zistiť skutočný stav veci
postačujúci pre rozhodnutie, čo v danom prípade bolo splnené. Uvedené zdôvodnenie o zamietnutí
návrhu na vykonanie dokazovania považoval dovolací súd vzhľadom na okolnosti prípadu za riadne
odôvodnené a zrozumiteľné. Správnosťou právnych záverov odvolacieho súdu sa dovolací súd pri

uplatnenom dovolacom dôvode (§ 420 písm. f) CSP) nemal možnosť zaoberať. Dovolací súd je toho
názoru, že k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP nedošlo.

24.1. Naviac ani prípadné nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila

na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď
R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012,
5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

24.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového
konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 2Cdo/319/2021).

25. V rámci namietanej miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie na prejednanie a rozhodovanie
veci dovolací súd akcentuje, že uvedená skutočnosť nie je dovolacím dôvodom, v rámci ktorého by bolo
dovolanie prípustné (viď § 420 CSP).

26. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ neopodstatnene
namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces § 420 písm. f) CSP.
Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z § 420 písm.
f/ CSP nevyplýva.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 CSP

27. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

28.Podľa§432ods.1a2CSPdovolaneprípustnépodľa§421možnoodôvodniťibatým,žerozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.29. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu

predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci
nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika

s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Okrem toho, nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd
mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie
skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní,

a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide
skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a
či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie
dovolanie pripúšťa.

30. V danom prípade dovolateľ namietal nesprávny spôsob, resp. výsledok dokazovania a nesprávnosť
zistenéhoskutkovéhostavu.Nestotožnilsasozávermisúdovnižšíchinštanciiapoukázalnarozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/12, rozhodnutie Ústavného súd ČR sp. zn. I. ÚS 453/03; v spojitosti
s dokazovaním poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Mobdo V 11/2008 a rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1483/2013 a 30Cdo/677/2010.

31. Navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie bez bližšej špecifikácie a bez vymedzenia
akejkoľvek právnej otázky.

32. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 CSP

v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu
dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019), konštatuje, že dovolateľ uplatnený dovolací
dôvod nevymedzil v súlade s náležitosťami vplývajúcimi z § 432 CSP. Povinnosť dovolateľa vymedziť a
konkretizovaťprípustnosťdovolaniapodľa§421CSP,jepotrebnévnímaťakojehopovinnosťpredostrieť
vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, ako aj uviesť v čom namietaná nesprávnosť

právneho posúdenia spočíva. V zmysle judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019, II.
ÚS 580/2021, III. ÚS 61/2022), dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania aplikujúc materiálny
prístup, musí vyabstrahovať posúdením dovolania podľa obsahu právnu otázku a následne posúdiť,
či na riešení uvedenej otázky spočívalo napadnuté rozhodnutie, alebo či ide o otázku, ktorú možno
podradiť pod ustanovenie § 421 písm. a) až písm. c) CSP. Ide predovšetkým o nachádzanie prieniku

medzi požiadavkou na autentické porozumenie dovolania, jeho obsahu ako celku a požiadavkou na
nedotváranie veci na úkor procesnej strany. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením dovolacieho
dôvodu a právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ
za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto
otázka spadá. Na druhej strane však nie prípustný spôsob vyabstrahovania právnej otázky z dovolania,

ktorá z neho ani nevyplýva, ani ju z dovolania ako celku nemožno vyvodiť, čo podľa názoru ústavného
súdu predstavuje svojvôľu pri nachádzaní právnej otázky a extrémne vybočenie z pravidiel dovolacieho
konania (II. ÚS 291/2021).

33. Dovolací súd tiež uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne posúdenie veci,

ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia), ale tiež
konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu, lebo tomu patrí
úloha zjednocovať rozhodovaciu činnosť súdov v civilnom konaní. Zákonodarca v § 421 ods. 1 CSP
nedal dovolaciemu súdu možnosť preskúmavať právne posúdenie veci odvolacím súdom en bloc, ale
naviazal možnosť preskúmania právneho posúdenia veci na určitý vzťah tohto právneho posúdenia k

judikatúre (ustálenej rozhodovacej praxi) samotného dovolacieho súdu. Podľa toho je dovolateľ povinný
vymedziť,včomvidísplneniepredpokladovprípustnostidovolania.Maltedauviesť,ktorýzpredpokladov
vymedzených v § 421 ods. 1 CSP je naplnený, a prečo.34. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom)
nevymedzil predmetný dovolací dôvod namietaného nesprávneho právneho posúdenie veci odvolacím
súdom, spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 CSP. Namietaný nesúhlas,

resp. nespokojnosť voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu o skutkovom stave a
dokazovaní, ktoré vyústili do právneho záveru o nemennosti obmedzenia spôsobilosti na právne úkony
navrhovateľa významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1CSP.

35. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania

a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup
dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí
na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

36. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd odmietol dovolanie navrhovateľa uplatnené podľa § 421 ods.
1 CSP v súlade s § 447 písm. f) CSP z dôvodu jeho nevymedzenia spôsobom uvedeným v § 432 CSP.

37. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd odmietol dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP; vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

uplatnenému podľa § 421 ods. 1CSP odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. f) CSP z dôvodu
nevymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v súlade s § 453 ods. 1 CSP
v spojení s § 52 CMP.

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.