Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8023200242
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:8023200242.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Lesoochranárske zoskupenie VLK, so sídlom Tulčík
310, IČO: 31 303 862, právne zastúpený advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, so sídlom Štúrova 20,
Košice, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so
sídlom Dobrovičova 12, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. spisu:
5228/2023-770, č. záznamu: 4184/2023 zo dňa 01.03.2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
právoplatnémurozsudkuSprávnehosúduvKošiciachč.k.PO-1S/23/2023-98zodňa30.júla2025,takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

III. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „okresný úrad") rozhodnutím č. OU-
PO-OOP4-2023/001442-035 zo dňa 25.01.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") vylúčil žalobcu

ako účastníka konania zo správneho konania vo veci schválenia programu starostlivosti o lesy v lesnom
celku Lesy na LHC Nižná Jablonka pre roky 2022 - 2031, vedenom okresným úradom pod č. OU-PO-
OOP4-2023/001442.
2. Žalovaný rozhodnutím č. spisu: 5228/2023-770, č. záznamu: 4184/2023 zo dňa 01.03.2023 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie") odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uviedol,
že zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch") s
účinnosťou od 01.01.2020 jednoznačne definuje okruh účastníkov konania podľa zákona o lesoch, teda

aj v predmetnom konaní vo veci schválenia návrhu programu starostlivosti o lesy pre lesný celok Lesy
na LHC Nižná Jablonka. Účastníkom konania je teda vlastník, správca a obhospodarovateľ lesa v tomto
lesnom celku, pre ktorý sa vyhotovuje program starostlivosti o les s tým, že žalobca môže mať v tomto
konaní status zúčastnenej osoby po splnení podmienok v § 67 ods. 4 až 6 zákona o lesoch.
II. Rozsudok správneho súdu

3. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd") rozsudkom č. k. PO- 1S/23/2023- 98 zo

dňa 30. júla 2025, (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok") podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015
Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP") zamietol žalobu žalobcu voči napadnutému
rozhodnutiu.4. Správny súd poukázal na účel dojednaní plynúcich pre Slovenskú republiku z Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006

Z. z. (tzv. Aarhuský dohovor). V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (veľkej komory)
C-240/09 z 08.03.2011: „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného
práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku
alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu

životného prostredia, akou je zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho
konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle
rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. I-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).
Za týchto okolností je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie."
5. Správny súd uviedol, že Aarhuský dohovor garantuje, že verejnosť sa vo verejnom záujme môže a

má zapojiť do rozhodovacích procesov vo veciach životného prostredia, avšak už autoritatívne neurčuje
spôsoby a rozsah, akým sa verejnosť môže do týchto rozhodovacích procesov zapojiť. Články 9 ods. 2
a 3 Aarhuského dohovoru ukladajú zmluvnému štátu iba povinnosť prijať taký regulatív, aby zástupcovia
verejnosti toto právo mohli aj prakticky realizovať, a to v podobe prístupu k procesu preskúmania
zákonnosti rozhodnutia majúceho dotyk s otázkou životného prostredia, a to či už v konaní pred súdom

cit. „a/alebo" aj pred iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona tak, aby
zainteresovaná verejnosť, pri voľbe či už jedného [„alebo" - iba súdny prieskum alebo iba prieskum
správnym orgánom] alebo druhého [„a" - súdny prieskum a kumulatívne aj prieskum správnym orgánom]
Aarhuským dohovorom akceptovaného modelu ingerencie verejnosti do týchto rozhodovacích procesov,
mala možnosť v súlade s čl. 6 ods. 3, 4 a 7 Aarhuského dohovoru, do týchto konaní vstúpiť včas - a

teda efektívne - a to podľa cit. čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru s náležitým zohľadnením výsledkov
tejto účasti verejnosti.

6. Podľa správneho súdu, zákonodarca využil všetky jemu Aarhuským dohovorom dané možnosti, aby
verejnosti umožnil aktívne sa angažovať nielen v procese tvorby administratívneho rozhodnutia vo

veciach životného prostredia (v danom prípade pri schvaľovaní programu starostlivosti o lesy v lesnom
celku), ale aj v procese súdneho prieskumu (§ 42 SSP) jeho zákonnosti, a to naviac bez ohľadu na to,
či verejnosť bola alebo nebola aktívne účastnou aj v administratívnom konaní.
7. Pokiaľ ide o štádium procesnej ingerencie verejnosti do rozhodovacieho procesu o programe
starostlivosti o lesy, uviedol, že tento proces je v zmysle zákona o lesoch členený do štyroch štádií,

resp. etáp a to do
- (i) etapy predloženia a pripomienkovania správy o doterajšom hospodárení v tom ktorom dotknutom
lesnom celku (§ 41 ods. 6 a 8 zákona o lesoch), na ktorú etapu konania sa nevzťahuje zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej aj ako „správny poriadok" - (§ 41 ods. 19 zákona o
lesoch). V tomto prvom štádiu má verejnosť absolútne neoklieštené právo plne sa zapojiť do procesu

oboznamovania sa so správou o doterajšom hospodárení v lesnom celku ako s podkladom pre budúce
vyhotovenie programu starostlivosti o tento lesný celok, t. j. verejnosť má zákonom zaručené právo
predkladať svoje pripomienky a požiadavky na spracovanie programu starostlivosti o lesný celok riadne
a včas, kedy tieto pripomienky a požiadavky majú reálne možnosť ovplyvniť a zasiahnuť do tvorby tohto
programu starostlivosti o lesný celok;

- (ii) etapy prerokovania správy o doterajšom hospodárení v lesnom celku a pripomienok k nej a v tej
súvislosti aj o určení zásad na vyhotovenie programu starostlivosti pre príslušný lesný celok na ďalšie
obdobie, ktorá etapa je zavŕšená spísaním protokolu a nevzťahuje sa na ňu správny poriadok (§ 41 ods.
9 a 19 zákona o lesoch);
- (iii) etapy vypracovania návrhu programu starostlivosti o lesy v lesnom celku, ktoré štádium sa začína

dňom spísania protokolu z prerokovania správy o doterajšom hospodárení v lesnom celku a pripomienok
k nej, pričom na pripomienky a požiadavky uplatnené po vyhotovení protokolu sa pri jeho vypracovaní v
ďalšom konaní neprihliada (§ 41 ods. 10 zákona o lesoch); táto etapa konania je plne v gescii odborne
spôsobilého vyhotoviteľa programu starostlivosti o lesný celok;
- (iv) etapy schvaľovania vyhotoviteľom spracovaného a predloženého návrhu programu starostlivosti o

lesy v lesnom celku, na etapu ktorú sa už vzťahujú ustanovenia správneho poriadku. Takže až v tomto
štádiukonaniaoschvaľovanínávrhuprogramustarostlivostiolesy,vštádiuktoromsprávnyorgánzisťuje
či vyhotoviteľom spracovaný a jemu predložený tento návrh bol vyhotovený v súlade s pripomienkami
a požiadavkami uvedenými v protokole a kedy správny orgán môže aj vrátiť vyhotoviteľovi tento návrhna jeho dopracovanie alebo odstránenie nedostatkov (§ 41 ods. 13 zákona o lesoch), nadobúda podľa
správneho súdu na význame zamýšľať sa nad statusom zainteresovanej verejnosti.
8. Správny súd tiež podotkol, že v tomto konkrétnom prípade sa žalobca (t. j. VLK so sídlom Tulčík)

začal zaujímať o dotknuté administratívne konanie vo veci programu starostlivosti o lesy v lesnom celku
Nižná Jablonka až na konci jeho poslednej štvrtej etapy (do tej doby sa v tomto konaní angažoval iný
samostatný subjekt s právnou subjektivitou a to VLK, so sídlom Východné Karpaty), a to žiadosťou o
priznanie mu statusu účastníka v tomto konaní z 24.01.2023, v reakcii na výzvu konajúceho správneho
orgánu zo 16.01.2023 adresovanú verejnosti ohľadne možnosti vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie

vo veci schválenia programu starostlivosti o lesy.
9. Podľa správneho súdu, verejnosť mala možnosť zapojiť sa do tohto rozhodovacieho procesu, a to už
v jeho prvej etape - konkrétne vznášaním pripomienok k správe o doterajšom hospodárení v dotknutom
lesnom celku Nižná Jablonka. Takto mohol žalobca v podstate ovplyvniť aj ďalšie dve etapy tohto
procesu, pretože práve vznesené námietky by boli prerokované a zachytené v príslušnom protokole.
Otáznym bolo len to, či sa verejnosť mala možnosť zapojiť aj do poslednej - štvrtej - etapy tohto konania,

t. j. do schvaľovania návrhu programu starostlivosti o lesy, resp. v akom procesnom postavení (účastník
konania alebo zúčastnená osoba) a s akými „právomocami" tak mohla verejnosť učiniť.
10. Správny súd aproboval postup správnych orgánov, ktoré v prvom rade aplikovali na posúdenie
statusu žalobcu § 41 ods. 18 zákona o lesoch. Okresný úrad aj žalovaný správne uzavreli, že žalobcovi,
ktorý nespĺňal atribúty ani jedného z označených subjektov, nemožno priznať status účastníka konania.

11. Správny súd aj pre prípad aplikácie všeobecnej definície účastníctva podľa § 14 ods. 1 za
bodkočiarkou správneho poriadku (t. j. že účastníkom konania je aj subjekt, ktorý tvrdí, že je nositeľom
práv a povinností, ktoré môžu byť rozhodnutím dotknuté) navyše uviedol, že v tomto prípade žalobca
svoju žiadosť z 24.01.2023 odôvodnil iba prehláseniami, že je subjektom angažujúcim sa na úseku
ochrany prírody, najmä lesného ekosystému, avšak už bez konkretizácie práva na zdravé životné

prostredie v interakcii s konkrétnym schvaľovaným návrhom programu starostlivosti o lesy v lesnom
celku Nižná Jablonka. Žalobca vo svojej žiadosti nekonkretizoval ani to, v ktorom konkrétnom atribúte
(napr. ochrana konkrétneho živočícha, či ochrana čistoty vody a pod.) by malo byť porušené jeho právo
na zdravé životné prostredie. Správny súd dodal, že hoci sa okresný úrad a ani žalovaný uvedeným
nezaoberali, z dôvodu absencie uvedenej konkrétnej argumentácie v žiadosti žalobcu, správne orgány

aninemaličovyvracať,t.j.nemalikakýmtvrdeniamžalobcupreukazovaťazdôvodňovaťprípadnýopak.
Z uvedeného dôvodu, správny súd absenciu odôvodnenia aj o druhej kategórii účastníctva v interakcii
na žiadosť žalobcu v žalobou napadnutých rozhodnutiach nevzhliadol ako pochybenie takej intenzity,
ktoré by zakladalo potrebu ich zrušenia pre nezákonnosť.
12. Správny súd tiež podotkol, že žalobca mal možnosť dozvedieť sa o správe o dovtedajšom

hospodárení v lesnom celku Nižná Jablonka; túto správu pripomienkovať a byť tak účastným aj na
etape konania o prerokovaní pripomienok, kde sa kreovali aj požiadavky na tvorbu nového projektu
starostlivosti o tento dotknutý lesný celok. Túto možnosť žalobca nevyužil (pripomienky podal iný subjekt
so samostatnou právnou subjektivitou - VLK Východné Karpaty, pozn.). Žalobca nevyužil ani možnosť
vecne ingerovať do správneho konania o schvaľovaní už pripraveného návrhu projektu starostlivosti

o les, keď okresný úrad k tomu verejnosť vyslovene vyzval listom zo dňa 16.01.2023 zverejneným
na úradnej tabuli okresného úradu od 17.01.2023 do 02.02.2023 a - napokon - ani podaním vecne
(nie iba formálne všeobecne) odôvodnenej žiadosti, ktorou by sa prihlásil do príslušného konania ako
účastník konania. Správny súd tiež skonštatoval, že žalobca napokon ani nepodal správnu žalobu
voči meritórnemu rozhodnutiu okresného úradu č. OU-PO-OOP4-2023/001442-044 zo dňa 13.03.2023,

ktorým tento vyhlásil lesy v lesnom celku Nižná Jablonka za ochranné lesy a schválil pre tento lesný
celok návrh programu starostlivosti o lesy na dobu 2022 - 2031.
13. V uvedených okolnostiach sa tak aktivita žalobcu, ktorý sa podanou všeobecnou správnou žalobou
dovolávalprieskumurozhodnutiaonepriznanímuvdanomkonkrétnomadministratívnomkonanístatusu
účastníka konania - podľa správneho súdu - môže objektívne javiť iba ako formálna, bez reálneho

faktickéhovplyvunaochranuživotnéhoprostredia.Vtomtosmereby-podľasprávnehosúdu-neobstála
ani argumentácia, že žalobca tak činí z dôvodu právnej istoty zabezpečiť sebe, ako aj prípadne iným
predstaviteľom verejnosti paušálne status účastníka konania v administratívnych správnych konaniach
vo veci životného prostredia do budúcna.
14. Správny súd uviedol, že v okolnostiach veci neobstojí ani argument žalobcu, podľa ktorého jeho

status zúčastnenej osoby v administratívnom konaní je neefektívny. Správny súd argumentoval tým,
že slovo „najmä" v úvodnej vete § 32 ods. 2 správneho poriadku evokuje, že v tomto ustanovení
uvedený výpočet podkladov pre rozhodnutie správneho orgánu je iba demonštratívny, a teda nie
konečný, takže neobstojí názor žalobcu, že by správny orgán nemal mať povinnosť v rozhodnutívysporiadať sa aj s návrhmi a vyjadreniami zúčastnenej verejnosti ako s podkladmi pre rozhodnutie tak,
ako to napokon predpokladá a vyžaduje aj čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého „Každá
Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite zohľadnené výsledky účasti verejnosti." Ak by tak

správny orgán neučinil, jeho rozhodnutie by vo vzťahu k argumentom zainteresovanej verejnosti bolo
nepreskúmateľným a teda žalovateľným všeobecnou správnou žalobou.
15. Ako nedôvodný vyhodnotil správny súd aj argument žalobcu o potrebe zohľadnenia projektu Natura
2000, čo je európska sústava chránených vtačích území a území európskeho významu, do zoznamu
ktorých lesný celok Nižná Jablonka nie je zaradený.

16. Správny súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „Najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd") sp. zn. 2Svk/2/2023 z 20.12.2024, v zmysle ktorého
„postup správneho orgánu, ktorý ekologickej organizácii nepriznal postavenie účastníka konania (§ 41
ods.18zákonaolesochvúčinnomznení),alezúčastnenejosoby(§67ods.4zákonaolesochvúčinnom
znení) v konaní o schválenie Programu starostlivosti o lesy, je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky aj Aarhuským dohovorom."

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného k nej

17. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ") v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a vec vráti správnemu

súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s prejudiciálnou otázkou.
18. Sťažovateľ tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú závery, ktoré sú identické
so závermi Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 2Svk/2/2023. Deklaroval, že sa dlhodobo
zúčastňuje na konaniach o schválenie programu starostlivosti o lesy a nemá vedomosť o tom, že by v

uvedenejprávnejotázkeexistovalaustálenározhodovaciapraxNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd").
19. Sťažovateľ poukázal na to, že v správnej žalobe, okrem iného namietal, že odopretie mu postavenia
účastníka konania v konaniach o vyhotovenie programu starostlivosti o lesy je v rozpore s čl. 6 ods.
2,3,4 a 7 Aarhuského dohovoru. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 2Svk/2/2023,

na ktorý poukázal správny súd, sa však zaoberal v podstatnej časti právom na prístup k spravodlivosti
zainteresovanej verejnosti, keď otázke súladu postupu orgánov verejnej správy s čl. 6 Aarhuského
dohovoru sa venoval len okrajovo, a to v bodoch 25 až 27 uvedeného rozhodnutia.
20. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že súčasťou predmetného územia sú územia sústavy Natura 2000.
Podľa názoru sťažovateľa je teda nesporné, že sa na uvedenú vec vzťahuje tak čl. 6 ods. 3 Smernice o

biotopoch (pozn.: Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne
žijúcich živočíchov a rastlín), ako aj čl. 6 Aarhuského dohovoru.
21. Sťažovateľ taktiež poukázal na žalobný bod, v ktorom uviedol, že program starostlivosti o lesy
vyžaduje vydanie odborného stanoviska podľa ustanovenia § 28 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z. z. o
ochrane prírody a krajiny, ktorého predmetom je posúdenie možnosti významného vplyvu programu

starostlivosti o lesy na územie európskej sústavy chránených území.
22. Podľa názoru sťažovateľa správny súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ak postavenie zúčastnenej osoby v konaní o schválenie programu starostlivosti o les
považuje za zodpovedajúce požiadavkám na včasnú a efektívnu účasť zainteresovanej verejnosti na
rozhodovacom procese.

23. Tvrdil, že otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie o žalobe, je nepochybne otázkou, ktorá je otázkou
výkladu práva Európske únie. Výklad práva únie nie je podľa sťažovateľa jasný a táto otázka nebola
spôsobom, ktorý našiel svoje vyjadrenie v napadnutom rozsudku, riešená Súdnym dvorom Európskej
únie. V tejto súvislosti by sa podľa sťažovateľa - naopak - mohlo javiť, že ak by bolo možné uvažovať o
zodpovedaní tejto otázky Súdnym dvorom Európskej únie, tak v takom prípade by bolo možné uvažovať

len o tom, že tento vo svojom rozsudku C- 243/15 z 08.11.2016 vyriešil túto otázku v prospech záveru,
že postavenie účastníka konania by umožnilo sťažovateľovi aktívnejšie sa podieľať na rozhodovacom
procese.
24. Za podstatnú pre rozhodnutie vo veci označil sťažovateľ otázku, či postavenie zúčastnenej osoby
umožňuje sťažovateľovi - ako organizácii na ochranu životného prostredia - takú účasť na konaní o

vyhotovenie programu starostlivosti o lesy, ktorá je v súlade s cieľmi zabezpečenia vysokej úrovne
ochrany životného prostredia ako hlavného cieľa konania uvedeného v čl. 6 ods. 3 Smernice o biotopoch
a v súlade s čl. 6 ods. 1 písm. b), ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého procesy
účasti verejnosti majú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy zabezpečujúce možnosťverejnosti pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí, resp.
v súlade s ods. 4, podľa ktorého je každá strana povinná umožniť včasnú účasť verejnosti v čase,
keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne a v súlade s

ods. 8 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého každá strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite
zohľadnené výsledky účasti verejnosti.
25. Sťažovateľ ďalej citoval ustanovenia § 15a ods. 2, § 47 ods. 3, § 32 ods.1, 2, § 51 ods.1, § 53 a § 56
správneho poriadku a uviedol, že z týchto vyplýva, že správny poriadok medzi podkladmi, ktoré tvoria
podklady rozhodnutia, nevymenúva návrhy a vyjadrenia zúčastnených osôb. Ustanovenia správneho

poriadku podľa sťažovateľa diskvalifikujú zúčastnenú osobu z možnosti účinne ovplyvniť rozhodovací
proces. Ako to vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia je
správny orgán povinný uviesť ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Napriek tomu, že správny poriadok v ustanovení § 33 ods. 2
zúčastnenej osobe umožňuje vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť
jeho doplnenie, v samotnom rozhodnutí nie je správny orgán povinný sa s týmto vyjadrením zúčastnenej

a jej návrhmi nijakým spôsobom vysporiadať.
26. Sťažovateľ ďalej uviedol, že účastníkovi konania je správny orgán povinný doručiť rozhodnutie,
zatiaľ čo vo vzťahu k zúčastnenej osobe túto povinnosť nemá. Taktiež poukázal na to, že zúčastnená
osoba nemá právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu a nemá právo byť oboznámená s obsahom
odvolania účastníka. Uvedené nedostatky možnosti podieľať sa na rozhodovacom procese nemôže

zhojiť ani možnosť sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti podať správnu žalobu. Podanie žaloby
na jednej strane nemá vplyv na právoplatnosť rozhodnutia o schválení programu starostlivosti o lesy
a na druhej strane neumožňuje namietať skutkové okolnosti, keďže správny súd je viazaný skutkovým
stavom, ktorý bol zistený orgánom verejnej správy.
27. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, požiadal

Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie k otázke: „Zodpovedá základnému cieľu konania uvedenému
v čl. 6 ods. 3 Smernice Rady 92/43/EHS z 21.05.1995 o ochrane prirodzených biotopov a voľne
žijúcich živočíchov a rastlín, ktorým je zabezpečenie vysokej úrovne ochrany životného prostredia v
územiach NATURA 2000 a právu organizácie na ochranu životného prostredia akou je sťažovateľ na
účasť na rozhodovacích procesoch o navrhovaných činnostiach, ktoré môžu mať významný vplyv na

životné prostredie podľa čl. 6 ods. 1 písm. b) Dohovoru o prístupe k informáciám účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísaného v
Aahure 25.06.1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva a rozhodnutím Rady 2005/370/ES
zo 17.02.2005, v rozsahu v akom podľa jeho čl. 6 ods. 3 zabezpečuje primeraný časový rámec účasti
verejnosti pre jednotlivé fázy rozhodovacieho procesu, ktorý umožňuje verejnosti účinne sa zúčastňovať

na rozhodovacom procese o životnom prostredí a v rozsahu, ktorý podľa jeho čl. 6 ods. 4 zabezpečuje
právu verejnosti na včasnú účasť v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa
môže uskutočniť efektívne a v rozsahu v akom majú byť podľa jeho čl. 6 ods. 7 a 8 náležite zohľadnené
výsledky účasti verejnosti taký výklad vnútroštátneho práva, podľa ktorého tieto ciele zabezpečí v konaní
o vyhotovenie programu starostlivosti o lesy pre územie, na ktorom a nachádza lokalita NATURA 2000,

ak organizácia na ochranu životného prostredia má v takomto konaní postavenie zúčastnenej osoby a
to napriek tomu, že postavenie zúčastnenej osoby nezabezpečuje podľa vnútroštátnych predpisov, že
v rozhodovacom procese je konajúci orgán povinný zobrať do úvahy návrhy a pripomienky zúčastnenej
osoby, nie je povinný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadať s návrhmi a pripomienkami zúčastnenej
osoby, zúčastnená osoba nemá právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu vydanému v takomto

konaní, nemá právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu vydanému v konaní a nemá právo ani na
vyjadrenie k odvolaniam účastníkov takéhoto konania proti rozhodnutiu vydanému orgánom v I. stupni
a to napriek tomu, že takého konania prvostupňové aj odvolacie, tvorí jeden celok?"
28. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú.
29. Pokiaľ sa jedná o sťažovateľom predloženú prejudiciálnu otázku, žalovaný je toho názoru, že je

orientovaná na postavenie zúčastnenej osoby v konaní, ktorej ale prípadné vyriešenie by si vyžadovalo
ďalšie legislatívne zmeny a zmeny vo vnútroštátnej právnej úprave. Naviac vyvstáva otázka, prečo
sťažovateľ položenie prejudiciálnej otázky neuplatnil už v „základnom konaní", teda ju nenaformuloval
ešte v správnej žalobe.
IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu preskúmal rozsudok
správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie arozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých
zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
31. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a

rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
32. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového

materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybraná súvisiaca právna úprava, právne posúdenie veci kasačným súdom

34. Podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3, 4, 7 a 8 Aarhuského dohovoru, každá Strana (a) uplatní
ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe
I; (b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia

o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné
prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam.
(3.) Procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne
dostatočný čas na informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa
a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí.

(4.) Každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť
verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.
(7.)Spôsobyúčastiverejnostiumožniaverejnostipredložiťpísomnéalebovprípadepotrebynaverejnom
prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory,
ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.

(8.) Každá Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite zohľadnené výsledky účasti verejnosti.
35. Podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva
zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne

konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/
alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť
vecnúaprocesnúzákonnosťakéhokoľvekrozhodnutia,úkonualeboopomenutiapodliehajúcemučlánku
6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a

porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom
daťzainteresovanejverejnostiširokýprístupkspravodlivostivrámcirozsahupôsobnostitohtodohovoru.
Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku
2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také,
ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b). Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť

predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho
preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
(3.) Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana
zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia
verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a

opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
36. Podľa § 41 ods. 18 zákona o lesoch, účastníkom konania o schválení programu starostlivosti je
vlastník,správcaaobhospodarovateľlesavlesnomcelku,prektorýsaprogramstarostlivostivyhotovuje.
37. Podľa § 67 ods. 1, 4 a 6 zákona o lesoch, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný

predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
(4) Ak združenie s právnou subjektivitou nie je účastníkom správneho konania, je zúčastnenou osobou,
ak predmet jeho činnosti súvisí s využívaním a ochranou lesného majetku a ak písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do 7 dní od upovedomenia o začatom konaní podľa odseku 5.
(6) Orgán štátnej správy lesného hospodárstva, ktorému žiadosť podľa odseku 5 bola doručená, je

povinný upovedomiť združenie podľa odseku 4 o začatých správnych konaniach, v ktorých môžu byť
dotknuté jeho záujmy, a to najneskôr do siedmich dní odo dňa začatia konania alebo odo dňa doručenia
žiadosti, ak sa konanie už začalo.38. Podľa § 1 ods. 1 správneho poriadku, Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti
verejnejsprávysprávneorgányrozhodujúoprávach,právomchránenýchzáujmochalebopovinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

39. Kasačný súd na úvod poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti, resp. detailnosť námietok v
nej uvedených, do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Strohá a všeobecná
kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej
- nízkej - miere detailov (k tomu porovnaj napr. aj nasledovné rozhodnutia kasačného súdu - sp. zn.
1Svk/18/2022 zo dňa 28. marca 2024, sp. zn. 4Sfk/44/2022 zo dňa 27. júla 2023 a i., príp. analogicky

rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1 AS 132/2021- 30 zo dňa 15.07.2021, č.
k 1 Afs 163/2021-52 zo dňa 12.10.2021 a č. k. 3 Afs 284/2022-99 zo dňa 14.04.2023), k čomu musel
kasačný súd pristúpiť vo vzťahu k niektorým sťažnostným námietkam aj v tejto veci. Súčasne Najvyšší
správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou
tedaniejeprimárnepreskúmaťskutkovézisteniasprávnychorgánov,alepodrobiťhodnoteniuichprávne
posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu.

40. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť neformuloval adresne voči právnemu posúdeniu napadnutého
rozsudku, ale primárne rozporoval závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn.
2Svk/2/2023, na ktorú správny súd len podporne poukázal v jednom odseku v závere napadnutého
rozsudku. Takáto neadresná argumentácia zo strany žalobcu mala za následok to, že tento
nespochybňoval viaceré závery, z ktorých správny súd vyvodil svoje právne posúdenie. Nie je pritom

úlohou kasačného súdu, aby argumentáciu za sťažovateľa dohľadával alebo dotváral, keď tu zároveň
Najvyšší správny súd poukazuje na § 440 ods. 2 SSP („2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1
písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (...)".
41. Sťažovateľ napr. v kasačnej sťažnosti nijako neargumentoval voči tvrdeniu správneho súdu v bode

50. napadnutého rozhodnutia, že do zoznamu európska sústava chránených vtačích území a území
európskeho významu (projekt Natura 2000) lesný celok Nižná Jablonka nie je zaradený. V kasačnej
sťažnosti len uviedol, že sa o územie projektu Natura 2000 jedná. Tiež nijako nerozporoval právne
posúdenie správneho súdu, ktoré sa venovalo možnosti zapojenia sa verejnosti do rozhodovacieho
procesu o programe starostlivosti o lesy (k tomu pozri body 7. - 9. tohto rozsudku).

42. Podstatnou otázkou v predmetnej veci bolo teda to, či postavenie zúčastnenej osoby v konaní
schválenia návrhu programu starostlivosti o lesy je dostatočné s ohľadom na práva podľa čl. 6
Aarhuského dohovoru.
43. Kasačný súd poukazuje na to, že záver o tom, že zainteresovanej verejnosti v správnom konaní vo
veci vyhotovenia programu starostlivosti o lesy prislúcha procesné postavenie zúčastnenej osoby (t.j.

nie účastníka konania) a že toto je v súlade s právom EÚ, je ustálená a vyplýva z rozsudkov Najvyššieho
správneho súdu - sp. zn. 8Svk/17/2024 zo dňa 27. novembra 2024, sp. zn. 2Svk/2/2023 zo dňa 20.
decembra 2024, ako aj sp. zn. 1Svk/21/2025 zo dňa 29. januára 2026.
44. Práve v nadväznosti na vyššie uvedené poukazuje kasačný súd na to, že predmetom konania pred
Najvyšším správnym súdom bola už obdobná vec tých istých účastníkov konania a stotožniac sa so

závermi uvedenými v rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 2Svk/2/2023 zo dňa 20. decembra 2024 na tieto
v plnom rozsahu odkazuje:
„19. Kasačný súd v prejednávanom prípade identifikoval ako najvýznamnejšiu právnu otázku, či
žalobcovi malo byť prvostupňovým orgánom priznané postavenie účastníka konania. Vzhľadom na
skutočnosť, že vnútroštátne predpisy žalobcovi takéto postavenie nepriznávajú, čo nebolo medzi

účastníkmi konania ani sporné, relevantnú právnu otázku musel kasačný súd, reflektujúc čl. 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava SR"), posúdiť s ohľadom na jednotlivé
články Aarhuského dohovoru.
IV.I K článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
20. Správny súd dospel k záveru, že Slovenská republika na seba prevzala medzinárodný záväzok

zabezpečiť v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym
konaniam a pokiaľ zákonná alebo výkonná moc nevykoná príslušné kroky k vytvoreniu vhodných
podmienok k implementácii tohto subjektívneho práva jednotlivca vo vnútroštátnom právnom poriadku,
potom toto právo musí priznať súdna moc. S uvedeným záverom správneho súdu sa nemožno stotožniť,
a to hneď z viacerých dôvodov.

21. Prvým dôvodom je jazykový výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý neustanovuje povinnosť
zmluvným stranám dohovoru zabezpečiť verejnosti prístup k správnemu a súdnemu konaniu, ako tvrdí
správny súd, ale normuje: Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom
práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniuumožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Aarhuský dohovor v čl. 9 ods. 3
zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť verejnosti prístup k spravodlivosti, ale ponecháva na ich diskrécii,

či tento prístup zabezpečia prostredníctvom administratívneho alebo súdneho konania.
22. Rovnakú textáciu Aarhuského dohovoru nachádzame aj v iných jazykových verziách, príkladmo v
anglickomjazykua„alebo"namiesto„a"používataktiežfrancúzskajazykováverzia.Zjazykovéhoznenia
článku 9 ods. 3 Aahurského dohovoru je teda zrejmé, že správny súd pristúpil k jeho extenzívnemu a
nesprávnemu výkladu, keď mal za to, že uvedeným článkom je Slovenská republika zaviazaná vytvoriť

podmienky pre prístup verejnosti tak do administratívnych ako aj súdnych konaní týkajúcich sa životného
prostredia. Na uvedené nesprávne právne posúdenie naopak celkom správne poukázal v kasačnej
sťažnosti žalovaný a kasačný súd sa s ním stotožňuje.
[...]
27. Kasačný súd dospel k právnemu záveru, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru zaväzuje zmluvné
strany dohovoru prijať takú legislatívu, v zmysle ktorej bude mať verejnosť prístup k spravodlivosti

prostredníctvom účasti v administratívnom alebo súdnom konaní, pričom postačuje jedna z uvedených
alternatív. Zároveň kasačný súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je záväzok Slovenskej
republiky splnený, nakoľko ustanovenie § 42 SSP priznáva žalobcovi ako zainteresovanej verejnosti
právo účinne brániť práva spojené s ochranou životného prostredia na súde, a to priznaním aktívnej
vecnej legitimácie.

28. Dôvodová správa k SSP k § 42 taktiež uvádza: Zainteresovaná verejnosť má v určených prípadoch
žalobnú legitimáciu a právo účasti na konaní za predpokladu, že sa jedná o veci životného prostredia
podľa osobitného predpisu. Týmto ustanovením sa zohľadňuje znenie čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského
dohovoru ohľadom prístupu k spravodlivosti. Kasačný súd sa preto stotožnil so žalovaným, ktorý
poukazoval na to, že prijatím SSP bolo znenie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru zohľadnené vo

vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky.
29. Rovnako sa kasačný súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že judikatúra citovaná správnym súdom
ako aj žalobcom je na prejednávaný prípad neaplikovateľná, nakoľko ide o rozhodnutia týkajúce sa
staršej právnej úpravy zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v účinnom znení (ďalej len
„OSP"), ktorý zainteresovanej verejnosti nepriznával aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej

žaloby, nakoľko nebola účastníkom správneho konania. Príkladmo žalobcom uvádzaný rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/1/2017 z 28. marca 2018, odôvodňuje povinnosť
priznať žalobcovi postavenie účastníka konania v konaní o schválení PSL tým, že je to potrebné,
aby mohol následne podať správnu žalobu, aby boli zaručené jeho práva vyplývajúce z čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru.

30. SSP však, ako je uvedené vyššie, reflektoval na záväzky Slovenskej republiky ako zmluvnej strany
Aarhuského dohovoru a konkrétne záväzok vyplývajúci z jeho čl. 9 ods. 3: aby členovia verejnosti
mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti
životného prostredia, zabezpečila prijatím § 42 SSP, vďaka ktorému majú členovia verejnosti prístup k

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej
moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
31. Neaplikovateľný je taktiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/19/2016 z
26. februára 2018, ktorého predmet prieskumu tvorila námietka žalobcu, že zistenie skutkového stavu
bolo nedostačujúce na posúdenie veci a nie otázka účastníctva. O skutkovo odlišný prípad ide tiež v

rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie C-243/15 z 8. novembra 2016 a rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie C-240/09 z 8. marca 2011 potvrdzuje záver poskytnutý kasačným súdom, keď favorizuje
taký výklad procesného práva: týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku
9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie,

aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK,
napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom
Únie v oblasti životného prostredia.
IV.II K článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru
32. Pre jednoznačné rozhodnutie kasačného súdu je však nevyhnutné vysporiadať sa aj s tvrdením

žalobcu, že na účastníctvo v konaní má právo nie len v nadväznosti na čl. 9 ods. 3 ale aj s ohľadom na
čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, nakoľko schvaľovanie PSL je činnosťou subsumovateľnou pod čl. 6
ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru.33. Kasačný súd sa stotožnil so žalobcom, že s ohľadom na nezanedbateľný význam rozhodnutia o
schválení PSL, je uvedené rozhodnutie možné považovať za „rozhodnutie o navrhovaných činnostiach
neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie" podľa čl. 6 ods. 1

písm. b) Aarhuského dohovoru. „Významný vplyv na životné prostredie" kasačný súd vzhliadol najmä
v tom, že PSL je dôležitý nástroj na plánovanie a riadenie hospodárenia v lesoch, ktorého cieľom je
zabezpečiť ich trvalo udržateľný rozvoj, trvalo udržateľné využívanie v nadväznosti na ťažbu, ochranu
biodiverzity, ochranu a podporu druhovej rozmanitosti fauny a flóry, ochranu biotopov, a to všetko s
následkami na ochranu vodných zdrojov, čistotu ovzdušia, prevenciu erózie či iné spoločenské záujmy

a životné prostredie v celosti.
34. Zákon o lesoch výslovne uvádza, že PSL je nástrojom štátu na zabezpečenie trvalo udržateľného
hospodárenia v lesoch, pričom trvalo udržateľným hospodárením v lesoch je hospodárenie takým
spôsobom a v takom rozsahu, aby sa pri zohľadnení existujúcich prírodných rizík zachovala alebo
zlepšovala ich biologická diverzita, odolnosť, produkčná a obnovná schopnosť, životnosť a schopnosť
plniť funkcie lesov (§ 40ods. 1 v nadväznosti na § 2 písm. i)).

35. Ako ďalej tvrdí žalobca, že pokiaľ je schvaľovanie PSL subsumovateľné pod čl. 6 ods. 1 písm.
b) Aarhuského dohovoru, aplikuje sa súčasne čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, aj s takýmto
výkladom sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožnil. Tento záver vyplýva zo samotného znenia čl.
9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, ktorý zabezpečuje možnosť: napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť
akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6....

36. Uvedený záver podporuje aj tá skutočnosť, že rozdiel medzi čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského
dohovoru tkvie aj v subjekte, ktorému jednotlivé odseky priznávajú práva. Odsek 2 je pritom výslovne
zameraný na zainteresovanú verejnosť, keď normuje: Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva
zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti .... Zainteresovaná verejnosť je pojem legálne
definovaný v čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru ako: „zainteresovaná verejnosť" znamená verejnosť,

ktorájealebobymohlabyťovplyvnenározhodovacímprocesomtýkajúcimsaživotnéhoprostrediaalebo
sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu
životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa
o rozhodovací proces.
37. Vzhľadom na skutočnosť, že schvaľovanie PSL je subsumovateľné pod čl. 6 ods. 1 písm. b)

Aarhuského dohovoru a že čl. 9 ods. 2 priznáva práva a zaväzuje zmluvnú stranu zabezpečiť prístup
k spravodlivosti práve „zainteresovanej verejnosti", kasačný súd sa stotožnil so žalobcom, že čl. 9 ods.
2 Aarhuského dohovoru má byť aplikovaný.
38. Pokiaľ však žalobca ďalej tvrdí, že aplikáciou čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru malo byť žalobcovi
priznané účastníctvo v konaní pred prvostupňovým orgánom, s takýmto výkladom sa nie je možné

stotožniť.
39. Rovnako ako pri čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je nutné sa zaoberať doslovným znením čl. 9
ods. 2 Aarhuského dohovoru ktorý znie: Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí,
aby členovia zainteresovanej verejnosti ... mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo
iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a

procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6. Aby
nedošlo k chybe vo výklade v dôsledku textácie slovenskej verzie Aarhuského dohovoru, kasačný súd
dodáva, že rovnako formulujú predmetný článok anglická aj francúzska verzia dohovoru.
40. Doslovné znenie článku 9 ods. 2, kde Aarhuský dohovor taktiež nepoužíva spojku „a" ale ustanovuje
„a / alebo", z čoho opäť možno vyvodiť, že zabezpečenie prístupu k súdnemu konaniu prostredníctvom

§ 42 SSP je dostatočné. Okrem uvedeného je nutné si všimnúť, že čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru
zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť zainteresovanej verejnosti prístup k procesu preskúmania pred
súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona. Z uvedeného
vyplýva, že čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru nezaväzuje stranu zabezpečiť účastníctvo žalobcu v
správnom konaní, tak ako tvrdí žalobca.

41. Za súd a/alebo iný nezávislý a nestranný orgán ustanovený na základe zákona nemožno považovať
správne orgány, ani orgán štátnej správy lesného hospodárstva v zmysle § 56 zákona o lesoch, ktorý
podľa § 41 ods. 13 zákona o lesoch rozhodnutím schvaľuje návrh PSL. Orgán štátnej správy lesného
hospodárstva (§ 56 ods. 1 zákona o lesoch: ministerstvo / okresný úrad v sídle kraja / okresný úrad /
Slovenská lesnícko-drevárska inšpekcia), ktorým bol v prejednávanom prípade Okresný úrad Prešov,

nie je „iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona", nakoľko je súčasťou
výkonnej moci štátu.
[...]46. Aj z uvedeného dôvodu je žalobcov výklad, že z čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru mu vyplýva
právobyťúčastníkomkonaniapredprvostupňovýmorgánomnesprávny.Článok9Aarhuskéhodohovoru
predstavuje takzvaný tretí pilier, ktorý upravuje prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia a vytvára garancie pre každého, koho environmentálne práva boli porušené, aby mal možnosť
spravodlivého posúdenia nezávislými orgánmi, napríklad súdmi. Ani z článku 9 ods. 2 ani z článku 9 ods.
3 Aarhuského dohovoru, však nevyplýva záväzok zmluvnej strany zabezpečiť zainteresovanej verejnosti
možnosť byť účastníkom správneho konania s možnosťou podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu v správnom konaní tak, ako uvedený článok vykladá žalobca. Článok 9 Aarhuského

dohovoru zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť prístup zainteresovanej verejnosti k spravodlivosti
prostredníctvom napríklad prístupu k súdu, čo je tak podľa ods. 2 ako aj ods. 3 dostačujúce. Uvedený
záväzok je naplnený ustanovením § 42 SSP, ktorý žalobcovi ako zainteresovanej verejnosti priznáva
aktívnu vecnú legitimáciu v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia. Aj v nadväznosti
na uvedené vyššie kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť žalovaného ako dôvodnú.
IV.III K článku 6 Aarhuského dohovoru

47. V nadväznosti na čl. 6 Aarhuského dohovoru, z ktorého sa žalobca taktiež pokúšal vyvodiť svoje
právo byť účastníkom konania pred prvostupňovým orgánom za účelom podania opravného prostriedku
proti rozhodnutiu o schválení PSL, kasačný súd uvádza, že uvedený článok predstavuje takzvaný
druhý pilier Aarhuského dohovoru, ktorého úlohou je zabezpečiť účasť verejnosti (aj zainteresovanej
verejnosti) na rozhodovacích procesoch, nie právo iniciovať prieskum rozhodnutí (inak povedané právo

na prístup k spravodlivosti upravené tretím pilierom Aarhuského dohovoru). Podľa čl. 6 Aarhuského
dohovoru má mať žalobca zabezpečenú účasť na rozhodovacom procese, nie zabezpečenú takú účasť
na rozhodovacom procese, ktorá ho oprávni na podanie opravného prostriedku, tak ako to žalobca
vykladá.
48. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené opäť poukazuje na rozhodovaciu činnosť výboru, ktorý v

rozhodnutí Litva ACCC/2006/16; ECE/MP.PP/2008/5/Add.6, 4. apríl 2008, bod 71. požiadavku včasnej
účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch definuje nasledovne:
· Požiadavka na „včasnú účasť verejnosti, keď sú všetky možnosti otvorené" by sa mala v prvom rade
vnímať v rámci koncepcie stupňovitého rozhodovacieho procesu, pri ktorom sa v jednotlivých fázach
rozhodovania určité možnosti diskutujú a vyberajú za účasti verejnosti.

49. Poukazujúc tiež na príručku, ktorá podporuje vyššie uvedený výklad, keď na strane 124 uvádza
požiadavky vyplývajúce zmluvnej strane dohovoru z čl. 6:
· Zapojiť verejnosť do rozhodovania o činnostiach s možným významným vplyvom na životné
prostredie v počiatočných fázach; Oznámiť to dotknutej verejnosti; Stanoviť primerané časové rámce pre
jednotlivé fázy účasti verejnosti; Poskytnúť dotknutej verejnosti všetky relevantné informácie; Umožniť

verejnosti vyjadriť pripomienky; Náležite zohľadniť výsledok verejného zapojenia, Informovať verejnosť
o konečnom rozhodnutí spolu s jeho odôvodnením.
50. Účasť zainteresovanej verejnosti pod ktorou sa rozumejú vyššie uvedené čiastkové záväzky
zmluvnej strany a pod ktorú nespadá právo podávať opravné prostriedky, pretože to je subsumovateľné
pod tretí pilier Aarhuského dohovoru - prístup k spravodlivosti, garantovaný článkom 9, má byť súčasne

umožnená včas tak, aby bola efektívna (čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru). Záväzok zabezpečiť účasť
zainteresovanejverejnostinarozhodovacomprocesetýkajúcomsaschváleniaPSLjesplnenýpriznaním
postavenia zúčastnenej osoby podľa § 67 ods. 4 zákona o lesoch, pričom najmä § 67 ods. 6 zákona o
lesoch zabezpečuje oznámenie a zapojenie zainteresovanej verejnosti do rozhodovania v počiatočných
fázach (7 dní od začatia konania / od doručenia žiadosti).

51. Ešte pred samotným konaním o schválení PSL, ktorého sa žalobca môže zúčastniť ako zúčastnená
osoba, však žalobca môže nahliadnuť do správy o doterajšom hospodárení a o určení zásad na
jeho vyhotovenie, môže k správe predložiť pripomienky a požiadavky na vypracovanie pokynov na
vyhotovenie PSL. Uvedené vyplýva z § 41 ods. 1 zákona o lesoch a deje sa tak na základe
bezodkladného oznámenia, ktoré je spolu s výzvou na predloženie pripomienok a požiadaviek orgán

štátnej správy lesného hospodárstva povinný bezodkladne oznámiť: právnickej osobe podľa § 38
ods. 2, dotknutým orgánom štátnej správy, právnickým osobám a fyzickým osobám, ktorých práva
môžu byť vyhotovením programu starostlivosti dotknuté. Takouto právnickou osobou je aj žalobca. V
praxi sa uvedené oznámenie zabezpečuje napríklad vyvesením na úradnej tabuli či webovom sídle
orgánu štátnej správy lesného hospodárstva (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Sžo/165/2015 z 26. apríla 2017). Zainteresovaná verejnosť tak môže nahliadnuť, vzniesť pripomienky
k správe o hospodárení, ktoré sú následne prerokované (§ 41 ods. 8 zákona o lesoch), a ktorých
prerokovanie je zachytené v protokole (§ 41 ods. 8 zákona o lesoch), ktorý je záväzným podkladom pre
vyhotovenie a následné schválenie návrhu PSL (§ 41 ods. 9 zákona o lesoch).52. Žalobca tak ako subjekt hájaci práva týkajúce sa ochrany životného prostredia môže v zmysle vyššie
uvedených ustanovení (§ 41 zákona o lesoch) svojimi pripomienkami ovplyvniť obsah návrhu PSL a
následne byť účastný na konaní o jeho schválení v postavení zúčastnenej osoby podľa § 67 ods. 4

zákona o lesoch. Požiadavky vyplývajúce z čl. 6 Aarhuského dohovoru aj s dôrazom na včasnosť účasti
žalobcu podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru považuje kasačný súd vyššie uvedeným za naplnené.
IV.IV Záver
54. Zhrňujúc uvedené vyššie možno konštatovať, že postup správneho orgánu, ktorý ekologickej
organizácii nepriznal postavenie účastníka konania (§ 41 ods. 18 zákona o lesoch v účinnom znení),

ale zúčastnenej osoby (§ 67 ods. 4 zákona o lesoch v účinnom znení) v konaní o schválenie
Programu starostlivosti o lesy, je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky aj Aarhuským
dohovorom. Článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru síce zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť verejnosti
prístup k spravodlivosti, avšak ponecháva na ich diskrécii, či tento prístup zabezpečia prostredníctvom
administratívneho alebo súdneho konania. Podobne, článok 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru umožňuje
zmluvným stranám voľbu, či umožnia prístup k prieskumu pred súdom a/alebo iným nezávislým a

nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona. Slovenská republika splnila svoje záväzky
vyplývajúce z čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru prijatím § 42 Správneho súdneho poriadku, ktorý
ekologickým organizáciám okrem iného umožňuje podať všeobecnú správnu žalobu vo veci schválenia
Programu starostlivosti o lesy, aj v prípade, že mali v správnom konaní postavenie zúčastnenej osoby.
55. Žalobcovi je jednotlivými ustanoveniami vnútroštátneho právneho poriadku zabezpečená možnosť

včasnej účasti na rozhodovacom procese (§ 41 ods. 8, § 67 ods. 4 až ods. 6 zákona o lesoch) podľa čl.
6 Aarhuského dohovoru, ako aj prístup k spravodlivosti (§ 42 SSP) podľa čl. 9 ods. 2, ods. 3 Aarhuského
dohovoru. Pokiaľ ekologická organizácia má v procese schvaľovania Programu starostlivosti o lesy
postavenie zúčastnenej osoby, neprichádza k porušeniu práv vyplývajúcich z čl. 9 ods. 2, 3 Aarhuského
dohovoru, pretože táto organizácia má právo súdneho prieskumu ako zainteresovaná verejnosť podľa

§ 42 SSP. Vzhľadom na dôvody vymedzené vyššie kasačný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku."
45. V tomto kontexte kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že čl. 6 Aarhuského dohovoru, z ktorého sa
žalobca pokúšal vyvodiť svoje právo byť účastníkom konania pred prvostupňovým orgánom za účelom
podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu, predstavuje tzv. druhý pilier Aarhuského dohovoru,

ktorého účelom je poskytnúť právny priestor pre účasť verejnosti (aj zainteresovanej verejnosti) na
rozhodovacích procesoch, nie právo iniciovať prieskum rozhodnutí (čo je subsumovateľné pod právo
na prístup k spravodlivosti upravené tzv. tretím pilierom - v čl. 9 Aarhuského dohovoru). Zároveň, ako
to skonštatoval aj správny súd, sťažovateľ ako verejnosť mal možnosť ingerencie do rozhodovacieho
procesu o programe starostlivosti o lesy už v počiatočných etapách, ktoré nepodliehajú správnemu

konaniu, (k tomu pozri body 7. - 9. tohto rozsudku).
46. Kasačný súd však musí - v kontexte tohto konania - zároveň korigovať závery správneho súdu k
otázkam spojeným s aplikovateľnosťou ustanovenia § 14 ods. 1 správneho poriadku - za bodkočiarkou
(t. j. že účastníkom konania je aj subjekt, ktorý tvrdí, že je nositeľom práv a povinností, ktoré môžu
byť rozhodnutím dotknuté). Z napadnutého rozsudku správneho súdu totiž vyplýva, že tento akoby

pripustil relevanciu predmetného ustanovenia správneho poriadku aj v administratívnom procese, ktorý
je predmetom tohto prieskumu. Podľa § 1 ods. 1 správneho poriadku sa predmetný zákon „vzťahuje na
konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje
inak". Ustanovenie § 41 ods. 18 zákona o lesoch explicitne určuje, že „Účastníkom konania o schválení

programu starostlivosti je vlastník, správca a obhospodarovateľ lesa v lesnom celku, pre ktorý sa
program starostlivosti vyhotovuje.". Princíp subsidiarity tak, ako je tento vymedzený v § 1 ods. 1
správneho poriadku potom znamená, že taxatívny výpočet účastníkov konania uvedený v ustanovení §
41 ods. 18 zákona o lesoch „prebíja" vymedzenie účastníctva konania podľa § 14 správneho poriadku, t.
j.ustanovenie§14správnehoporiadkusazdôvoduprednostiosobitnejprávnejúpravyvovecineuplatní.

47. Uvedené pravidlo, resp. jeho aplikácia vo vzťahu k účastníctvu v analogických právnych situáciách
vyplýva aj z dlhodobej (a fakticky ustálenej) rozhodovacej praxe správnych súdov, ako aj samotného
kasačného súdu (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžp/7/2011, 16. november 2011 -
„Vzhľadom na to, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v
danej veci vylúčená aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený

okruh účastníkov správneho konania. [...] Správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní
má subsidiárne použitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe je upravené samostatným právnym
aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie
je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. [...] Vzhľadom na špecifikájednotlivých konaní upravuje stavebný zákon niektoré inštitúty odlišne od správneho poriadku, ktorý
ako všeobecný právny predpis nemôže obsiahnuť problematiku každého osobitného konania v štátnej
správe.", príp. Správny súd v Bratislave, sp. zn. NR- 11S/149/2021, 20. júl 2022 - „Pojem účastníka

konania teda definuje správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní ako
i stavebný zákon, a preto je potrebné postupovať podľa interpretačného pravidla, ktoré určí, ktorá
právna norma sa má na konkrétny prípad použiť. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a
osobitných právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon
ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno dospieť k

záveru, že na posúdenie účastníctva žalobcu v kolaudačnom konaní bolo potrebné postupovať podľa
ust. § 78 ods. 1 stavebného zákona (nie podľa zákona č. 71/1967 Zb. ako všeobecného predpisu),
ktorý je v kolaudačnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom
konaní - správnemu poriadku.". Vzhľadom na uvedené sa potom právny záver správneho súdu o tom,
že sťažovateľ sa mohol účastníctva v administratívnom konaní domáhať podľa ustanovenia § 14 ods.
1 správneho poriadku (ak by bol býval podal konkrétnejšiu notifikáciu o tom, že má mať postavenie

účastníka konania, resp. z akých dôvodov) javí - v zmysle konštatovaného - ako neodôvodnený a v
tomto zmysle aj ako predčasný a nesprávny.
48. K požiadavke sťažovateľa na formulovanie prejudiciálnej otázky kasačný súd uvádza, že Súdny
dvor Európskej únie už opakovane vyslovil, že čl. 267 ods. 1 ZFEÚ mu neumožňuje uplatniť predpisy
Európskej únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmlúv a aktov prijatých

inštitúciami Európskej únie (napr. rozsudok z 21.júna 2017, C-621/15, W. a iní, ods. 39 a 40) (k tomu
pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 7Svk/19/2021 z 29. marca 2023). Kasačný
súd potom uvádza, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či bolo
správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci.
49. Podľa názoru kasačného súdu, nebol dôvod obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s položením

prejudiciálnej otázky (ako to navrhoval sťažovateľ) prihliadajúc aj na to, že táto už bola v konaní pred
Súdnym dvorom Európskej únie riešená - a to napr. v konaní vedenom pod sp. zn. C-664/15, Protect
Natur, C-243/15, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-826/18, Stichting Varkensin Nood a i.
50. Bez ohľadu na uvedené kasačný súd v tomto kontexte napokon uvádza, že výklad práva Európskej
únie je v súvislosti s relevantnou právnou úpravou v podmienkach súdenej veci tak jasný, že nie je v

danom prípade priestor na pochybnosti ohľadne účastníctva sťažovateľa v predmetnom konaní, resp. o
tom, že procesné postavenie účastníka administratívneho konania mu nepatrí.
51. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd opakovane uvádza, že ako podstatnú musel posúdiť otázku,
či malo byť v prvostupňovom konaní pred správnym orgánom priznané sťažovateľovi postavenie
účastníka konania alebo nie, príp. či mu toto postavenie ex lege patrí, a to aj s ohľadom na jednotlivé

články Aarhuského dohovoru, resp. v kontexte vnútroštátnej úpravy, pričom odpoveď na túto otázku
je negatívna. Sťažovateľ ako zúčastnená osoba (zainteresovaná verejnosť) mal v zmysle národnej
právnej úpravy, ako aj práva EÚ, resp. medzinárodného práva - poskytnutý procesný priestor na
participáciu na príslušnom rozhodovacom procese, pričom toto jeho právo nie je - ani v zmysle vyššie
uvedených prameňov práva - absolútnym právom. Nie je preto možné uzavrieť, že zúčastnená osoba

(a teda aj sťažovateľ ako organizácia činná na úseku ochrany životného prostredia) má mať v priebehu
administratívneho procesu k dispozícii identické právne nástroje a v identickom rozsahu ako účastník
konania.Nastranedruhej,prístupksúdu-atedakzložkemoci,ktorákontrolujesamotnúverejnúsprávu,
resp. rozhodnutia jej vykonávateľov (vrátane žalovaného) - má sťažovateľ nepochybne garantovaný,
čím mu je poskytnutý relevantný priestor na ochranu (verejných) záujmov na úseku životného prostredia

prostredníctvom na to určených právnych nástrojov.
52. Bez ohľadu na uvedené je však potrebné zopakovať, že v podmienkach súdenej veci mal sťažovateľ
možnosť aktívne participovať na rozhodovacom procese už aj pred orgánmi verejnej správy (k tomu
pozri tento rozsudku vyššie), mal možnosť pripomienkovať a namietať akty a pod. Ak v tejto súvislosti
tvrdil,žesprávneorgánynemajúpovinnosťprihliadaťnajehonámietky,resp.tietohodnotiťvodôvodnení

rozhodnutia (resp. že túto povinnosť im správny poriadok výslovne určuje len vo vzťahu k účastníkom
konania), k tomu je potrebné doplniť, že povinnosť vysporiadať sa s námietkami všetkých relevantných
subjektov (vrátane zúčastnenej osoby) je možné dovodiť (aj) z iných zákonných ustanovení, resp.
z rozhodovacej praxe správnych súdov odkazujúcej najmä na tzv. princípy dobrej verejnej správy
ako integrálnej zložky výkonu verejnej správy v podmienkach Slovenskej republiky (napr. rozsudok

Najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 2Svk/25/2023 zo dňa 26. júna 2024 - „V tejto súvislosti nemožno
opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v §
3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava (najmä
čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev resp. upravenejmedzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom
na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu
európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne

označovaných ako princípy „dobrej správy" (Good Governance, Good Administration), majúceho základ
v judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a
rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie ako je Odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru
ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe."). Aj túto argumentáciu
sťažovateľa - ktorá sa naviac v podmienkach tohto konania javí aj ako materiálne irelevantná, keďže

sťažovateľ v správnej žalobe, ako ani v kasačnej sťažnosti nenamietal, že by sa správne orgány jeho
námietkami vznesenými v správnom konaní nezaoberali z dôvodu, že bol len „zúčastnenou osobou" (nie
účastníkom konania) - potom kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa
(žalobcu) ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol (výrok II tohto rozsudku) a zároveň v nadväznosti
na jeho návrh na iniciovanie prejudiciálneho konania (ako jedného z právnych základov pre prerušenie

konania - § 100 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 452 SSP) výrokom I tohto rozsudku predmetný návrh
zamietol.
54. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467
ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok

na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keď na takýto postup v podmienkach súdenej veci nezistil
existenciu osobitných dôvodov, resp. okolností (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP - „Žalovanému prizná
správnysúdpodľapomerujehoúspechuvovecivočižalobcoviprávonanáhradudôvodnevynaložených
trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho
zastúpenia možno priznať len výnimočne.").

55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.