Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122498517
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:6122498517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. D. XX, XXXXXX E., F. F., Ruská federácia, zastúpený JUDr. Petrom Bojdom,
advokátom, so sídlom Nitra, Fraňa Mojtu 43, IČO: 50 400 916 proti žalovanému: Max Green, s. r. o., so
sídlom Nitra, Sládkovičova 303/11, IČO: 51 667 428, zastúpený: KUČERA & PARTNERS advokátska
kancelária, s. r. o., so sídlom Hlohovec, SNP 6, IČO: 52 425 592, o zaplatenie náhrady mzdy v sume
3 900 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. mája 2025 č. k.
TO-5Cpr/3/2023-359 v spojení s opravným uznesením zo dňa 9. júla 2025 č. k. TO-5Cpr/3/2023-392

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi mzdu a náhradu
mzdy v sume 3 900 eur brutto do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným
uznesením (II.).

1.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 118 ods. 1, § 69 ods. 1
písm. b/ a ods. 3, 4, § 77 Zákonníka práce, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.2. Na základe prevedeného dokazovania, zisteného skutkového stavu, ako i jeho právnej kvalifikácie
dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia mzdy za
mesiace jún až september 2022 a náhrady mzdy za 2 mesiace, spolu v sume 3 900 eur v hrubom, je

dôvodná.

1.3. V konaní nebolo sporné, že žalobca so žalovaným dňa 13. 02. 2022 uzatvorili pracovnú
zmluvu, podľa ktorej bol žalobca prijatý do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu 711 5001 Tesár.
Predmetom činnosti žalobcu bolo okrem iného opracovanie drevnej hmoty a výroba komponentov z
dreva a uskutočňovanie stavieb a ich zmien. Pracovný pomer vznikol dňa 14. 02. 2022. Žalovaný sa
zaviazal poskytovať žalobcovi za vykonanú prácu mesačnú mzdu vo výške 650 eur v hrubom, mzda bola

splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do posledného kalendárneho dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca, ktorý je výplatným termínom zamestnávateľa.1.4. Oznámením o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 01. 10. 2022, ktoré bolo
žalovanému doručené dňa 07. 10. 2022, žalobca podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite
skončil pracovný pomer z dôvodu, že žalovaný žalobcovi nevyplatil mzdu za mesiace jún, júl, august a

september 2022, a to k 01. 10. 2022. Dňa 27. 10. 2022 žalobca žalovanému odoslal Návrh mimosúdnej
dohody zo dňa 25. 10. 2022, v ktorej ho vyzval na úhradu finančnej čiastky vo výške 3 900 eur - mzdy
za mesiace jún až september 2022 a náhrady mzdy za 2 mesiace podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce.

1.5. Žalobca v konaní namietal, že výplatné pásky, ktoré predložil v konaní žalovaný, vidí po prvý krát,

podpis na nich nie je jeho, on nepodpisoval prijatie vyplatenej mzdy, preto navrhol, aby súd ustanovil
súdneho znalca z odboru písmoznalectva, aby sa znalec vyjadril k tomu, či podpis na predmetných
výplatných páskach patrí žalobcovi. Zo záverov znaleckého posudku č. 15/2024, vypracovaného
súdnym znalcom Mgr. Miroslavom Koutným, vyplynulo, že sporné podpisy na listinách označených ako
výplata za mesiace február až september 2022 nie sú pravým podpisom žalobcu.

1.6. Žalovaný v konaní namietal, že žalobca svoj nárok odvíja aj od okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ku ktorému malo dôjsť listom žalobcu zo dňa 01. 10. 2022, preto sa súd prvej inštancie musel
ako prejudiciálnou otázkou v tomto konaní zaoberať platnosťou tohto okamžitého skončenia pracovného
pomeru. K tomuto tvrdeniu žalovaného súd uviedol, že v zmysle § 77 Zákonníka práce neplatnosť
skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ

uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Keďže žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobcom neuplatnil na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť,
t.j. odo dňa 01. 10. 2022, nepodal žalobu proti zamestnancovi - žalobcovi v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcom

ako zamestnancom podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre nevyplatenie mzdy, súd sa preto
už nemohol ako prejudiciálnou otázkou zaoberať platnosťou tohto okamžitého skočenia pracovného
pomeru, keď uvedená dvojmesačná lehota je prekluzívnou lehotou a preklúzia znamená zánik práva
neuplatnením v zákonom stanovenom v čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch.

1.7. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 77 Zákonníka práce a vyššie uvedené, nemôže
byť platné a účinné okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa
listom zo dňa 09. 10. 2022, nakoľko pracovný pomer sa skončil už oznámením žalobcu o okamžitom
skončení pracovného pomeru dňa 01. 10. 2022.

1.8. Žalovaný tiež namietal, že prevzatie, či neprevzatie výplatnej pásky žalobcom nie je dôkazom o
nevyplatení mzdy. V tomto smere bolo preto vykonané znalecké dokazovanie absolútne nadbytočným
dôkazom bez výpovednej hodnoty vo vzťahu k preukázaniu nároku žalobcu. K tomuto tvrdeniu
žalovaného súd uviedol, že výplatné pásky predkladal žalovaný na podporu preukázania toho, že mzdu
žalobcovi za sporné mesiace vyplácal. Na návrh žalobcu súdny znalec v znaleckom posudku č. 15/2024

jednoznačne potvrdil, že sporné podpisy na listinách označených ako výplata za mesiace február až
september 2022 nie sú pravým podpisom žalobcu, a tak znalecké dokazovanie len potvrdilo tvrdenie
žalobcu o tom, že výplatné pásky žalobca nepodpisoval a listiny predložené žalovanému, ktoré mali
podporiť jeho tvrdenie o vyplácaní mzdy žalobcovi, boli znaleckým dokazovaním spochybnené.

1.9. Žalovaný tiež poukazoval na to, že žalobca žiadnym spôsobom od júna až do oznámenia nežiadal
a nevyzýval ho na zaplatenie mzdy a nenamietal ani nevyplatenie mzdy. V konaní vypovedal, že odišiel
v apríli z ubytovania, ktoré mu platil žalovaný. Za apríl mu zaplatil v júni 1 400 eur a za máj mu zaplatil
700 eur dňa 13. 7. 2022, to boli posledné peniaze.

1.10. Z výpovede svedkyne G. H., priateľky žalobcu, vyplynulo, že žalobca začal u nej bývať od apríla
2022, kedy sa jej žalobca zveril, že nedostal mzdu 3 mesiace a sťažoval sa, že nemá dostatok peňazí.
Zo strany žalovaného bolo žalobcovi sľúbené, ako chodil do práce, že dostane výplatu, ale nedostal
výplatu 3 mesiace, a tak sa obrátil na Inšpektorát práce.

1.11. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne G. G., ktorej výsluch navrhol žalovaný, a to až po uplynutí dvoch
rokov od začatia súdneho konania, pričom táto svedkyňa pracuje u žalovaného ako manažérka, súd
vyhodnotil výpoveď tejto svedkyne ako nedôveryhodnú, nesprávnu aj vzhľadom na rozpory výpovede s
výpoveďou svedkyne G. H.. Svedkyňa G. G. uvádzala, že na ubytovňu chodil p. I. a dostávali tam onaaj žalobca od žalovaného peniaze, bola tam kniha (svedkyňa neuviedla, o akú knihu sa malo jednať),
obaja sa však podľa svedkyne podpisovali do tejto knihy, aj žalobca. Svedkyňa ďalej uviedla, že aj na
„lesopílke“ okrem nej a žalobcu boli vyplácaní aj iní zamestnanci a že deň, kedy sa vyplácala výplata

u žalovaného, bol od 20. do 25. dňa v každom mesiaci. Žalobca uvádzal, že J. mu volal a povedal, že
dnes večer príde, prvý mesiac mu dal 500 eur zálohu, potom dostal 1 000 eur. Raz dostával výplatu
aj v aute bez podpisu. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k tomu, keď by dostával žalobca výplatu len na
ubytovanie, za aké obdobie to bolo, rovnako toto obdobie nedefinovala svedkyňa ani pri vyplácaní mzdy,
ktorá mala byť vyplácaná na „lesopílke“. Taktiež svedkyňa nevedela uviesť, akú sumu žalobca dostával

od žalovaného na výplatu. Súd po zhodnotení výsledkov dokazovania vyhodnotil výpoveď uvedenej
svedkyne G. G. ako nedôveryhodnú, a preto na ňu ani neprihliadol.

1.12. Žalovaný taktiež uvádzal, že ak by aj nárok žalobcu bol preukázaný, je potrebné sa vyporiadať
s tým, že sám žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 14. 06. 2023 uviedol, že mu žalovaný
v auguste vyplatil 500 eur a v septembri 100 eur, a teda v prípade priznania jeho nároku je potrebné

tieto platby z nároku odpočítať. Na pojednávaní dňa 14. 06. 2023 predložil súdu ako dôkaz strany diár
žalovaného, v ktorom sú uvedené sumy a podpis žalobcu, ktorý sa k nim vyjadril, že nejde o pôžičku,
ale o vyplatené mzdy alebo zálohu na mzdu, pričom vo vzťahu k obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje
nárok na zaplatenie mzdy sú tam relevantné sumy 951 eur a 500 eur s podpismi žalobcu ako potvrdenie
prevzatia danej sumy. Žalobca nenamietal pravosť svojich podpisov, dokonca potvrdil, že ide o jeho

podpisy, preto v tomto prípade je potrebné tieto platby z nároku žalobcu odpočítať.

1.13. Súd k týmto tvrdeniam žalovaného uviedol, že žalobca vypovedal tak, že v mesiaci apríl mu
žalovaný zaplatil ako mzdu 1 400 eur a za máj 700 eur dňa 13. 07. 2022, to boli posledné peniaze. Pokiaľ
ide o zaplatené sumy žalobcovi žalovaným v sume 500 eur v auguste a 100 eur v septembri, súd dospel

k záveru, že žalovaný nad všetky pochybnosti nepreukázal, že tieto sumy boli žalobcovi vyplatené ako
mzda (časť mzdy) za žalované obdobie - mesiace august 2022 a september 2022, keď toto neuvádzal
žalobca a ani žalovaný, ktorý v konaní tvrdil, že poskytoval žalobcovi pôžičky, čo však žalobca poprel
a žalovaný toto tvrdenie ničím nepreukázal. Taktiež žalovaný v konaní nepreukázal, pokiaľ malo ísť o
vyplatenie mzdy, resp. časti mzdy žalobcovi za žalované obdobie, že žalovaný zaplatil žalobcovi mzdu

netto a z hrubej mzdy urobil odvody do poisťovní a zrazil daň z príjmu. Pokiaľ ide o stránku v diári
žalovaného, ktorú ukázal žalovaný na pojednávaní dňa 14. 06. 2023, tento doklad žalovaný nepredložil
súdu, nie je obsahom spisu, súd ho nemal k dispozícii ako dôkaz pri rozhodovaní vo veci, preto nemohol
v konaní na tento listinný dôkaz prihliadať. Žalobca k tomuto dokladu - stránke z diára žalovaného tvrdil,
že doklad je upravený, lebo niektoré sumy už hovoril, že 200 eur a 200 eur už dostal. Je tam dopísaná

jednotka na 1 200 eur namiesto 200 eur. Tiež dostal 1 400 eur, to je za apríl mzda. Je tam 100 eur na
obedy, oni boli štyria. Jeho podpis je za sumou 200 eur, aj za druhou sumou 200 eur, ale je tam dopísaná
tá jednotka na 1 200 eur. Aj za sumou 1 400 eur je jeho podpis, to už hovoril, ale to nebola záloha. Súd
po zhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru, že ak aj nejaké finančné prostriedky žalovaný
žalobcovi vyplatil, v konaní nebolo preukázané, že išlo o mzdu, resp. časť mzdy za žalované obdobie

- mesiace jún až september 2022, preto tieto finančné prostriedky nemohli byť započítané žalovanému
s nevyplatenou mzdou žalobcovi za žalované obdobie.

1.14. Pokiaľ ide o spôsob výplaty súdom priznanej sumy, súd priznal náhradu mzdy brutto (v hrubom),
pretože zamestnávateľ je povinný z priznanej sumy zraziť preddavok na daň z príjmu a zaplatiť za

zamestnanca odvody do sociálne a zdravotné poistenie. Súd nemal preukázané, že žalovaný už z hrubej
mzdy žalobcu, preddavky a daň z príjmu a odvody na zdravotné a sociálne poisťovne za žalované
obdobie v mesiaci jún až september 2022 zaplatil.

1.15. Vzhľadom na vyššie uvedené, prvoinštančný súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná,

keď oznámením o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 01. 10. 2022, ktoré bolo žalovanému
doručené dňa 07. 10. 2022, žalobca podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite ukončil
pracovný pomer z dôvodu, že mu žalovaný nevyplatil mzdu za mesiace jún, júl, august a september
2022, pričom žalovaný mzdu žalobcovi nevyplatil ani nasledujúce mesiace a ani po podaní žaloby, preto
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie mzdy a náhrady mzdy žalobcovi spolu v sume 3 900 eur brutto,

a to mzdy za mesiace jún, júl, august a september 2022 vo výške 650 eur brutto mesačne tak, ako bola
dohodnutámzdažalobcuvpracovnejzmluveuzavretejsožalovaným dňa13.02.2022,t.j.za4mesiace
x 650 eur brutto = 2 600 eur brutto a na náhradu mzdy za dva mesiace, t. j. 2 mesiace x 650 eur brutto =
1 300 eur brutto v zmysle ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnanec, ktorýokamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca so žalovaným okamžite
ukončil pracovný pomer, preto má nárok nielen na nevyplatenú mzdu za žalované obdobie, ale aj na

náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

1.16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne jeho
zmeny a zamietnutia žaloby v celom rozsahu a priznania mu nároku na náhradu trov konania. Odvolanie
podal proti všetkým výrokom predmetného rozsudku, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.
b/, c/, f/, g/ a h/ CSP.

2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že sa v konaní nemohol
ako prejudiciálnou otázkou zaoberať platnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalobcu ako zamestnanca, pretože v zmysle § 77 Zákonníka práce je možné neplatnosť skončenia
pracovného pomeru okamžitým skončením uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo

dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, čo však žalovaný ako zamestnávateľ neurobil. S uvedeným
právnym posúdením súdom prvej inštancie sa nestotožňuje, je toho názoru, že súd je povinný aj bez
námietky alebo návrhu zaoberať sa platnosťou právneho úkonu. Pokiaľ právny úkon, ktorým došlo
alebo malo dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, je absolútne neplatný, nemohlo na
jeho základe dôjsť ani k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce

sa týka následku samotného právneho úkonu, t. j. posúdenia existencie alebo neexistencie naplnenia
zákonného dôvodu pre daný spôsob skončenia pracovného pomeru, a nie platnosti právneho úkonu,
ktorým bol pracovný pomer skončený okamžite. V prípade, ak takýto úkon vykazuje nedostatky majúce
za následok jeho absolútnu neplatnosť, je súd povinný na ňu prihliadať ex offo. Namietal formálne
a viaceré nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k listu žalobcu zo dňa 01. 10.

2022, pričom súd prvej inštancie sa týmito námietkami nevysporiadal a neposúdil, či v danom prípade
nie sú dané dôvody absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu.

2.2. Ďalej namietal nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie, keď na jeho námietku,
že prevzatie alebo neprevzatie výplatnej pásky nie je dôkazom o nevyplatení mzdy, súd uviedol, že

vzhľadom na to, že výplatné pásky na podporu preukázania vyplácania mzdy žalobcovi predkladal súdu
žalovaný, pričom znaleckým dokazovaním bolo zistené, že podpisy žalobcu na týchto listinách nie sú
pravými podpismi žalobcu, tieto listiny nemohli podporiť jeho tvrdenia o vyplácaní mzdy. S uvedeným
posúdením nesúhlasí, pretože súd v odôvodnení rozsudku sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so
samotným tvrdením, že prevzatie alebo neprevzatie výplatnej pásky nie je dôkazom o nevyplatení mzdy.

Nepodpísanie výplatných pások žalobcom nemôže byť žiadnou možnou interpretáciou dôkazom o tom,
že mu nebola vyplatená mzda, keďže výplatná páska nie je dokladom, ani potvrdením o vyplatení mzdy.
Samotná výplatná páska takúto náležitosť, t. j. prehlásenie o vyplatení mzdy, resp. potvrdenie o jej
prijatí v hotovosti neobsahuje, a teda aj odovzdanie zamestnancovi sa neviaže na moment vyplatenia
mzdy, hoci by aj bola vyplácaná v hotovosti. Výplatná páska je len dokladom o výške mzdy a spôsobu

jej výpočtu, a teda v žiadnom smere nie je a nemôže byť dokladom preukazujúcim vyplatenie mzdy.
Samotné znalecké dokazovanie považuje za absolútne nehospodárny dôkaz, keďže z neho nevyplynuli
žiadnepodstatnéadôležitéskutočnostiprepredmettohtokonania,keďževýplatnépáskyniesúžiadnym
dôkazom o vyplatení mzdy.

2.3. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní namietal, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď sa nevysporiadal s ďalšou
namietanou skutočnosťou, že žalobca od júna až do momentu oznámenia o okamžitom skončení
pracovného pomeru ho nežiadal a nevyzýval na zaplatenie mzdy a nenamietal ani nevyplatenie mzdy,
čo spochybňuje tvrdenie žalobcu, že mu mzda nebola vyplatená. Poukázal na svedeckú výpoveď G.

H., ktorá tvrdila, že sa jej žalobca sťažoval, že nedostával mzdu 3 mesiace. Rovnako je nelogické
a neodôvodnené nepravdivé tvrdenie uvedenej svedkyne, že raz bola za žalovaným ohľadne vyplatenia
mzdy žalobcovi a na to hneď vypovedala, že o mzde sa nerozprávali.2.4. Súd nesprávne vyhodnotil aj výpoveď svedkyne G. G., ktorú práve s poukazom na nelogické
výpovede svedkyne G. H. považoval za nevierohodnú a nepravdivú.

2.5. Súd napokon na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne posúdil, keď neodpočítal od nároku žalobcu sumy 500 a 100 eur, o ktorých sa žalobca vo
svojej výpovedi vyjadril, že mu boli vyplatené v auguste, resp. v septembri 2022, ako aj sumy 951 eur
a 500 eur zapísané v diári žalovaného s podpisom žalobcu. Práve sumy 951 eur a 500 eur, ktoré sú
zapísané v diári a ktoré sa mali vzťahovať k obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie

mzdy, považuje za dostatočne preukázané a žalobcom prijaté. Skutočnosť, že príslušná strana z diáru
žalovaného nie je obsahom spisu, nevylučuje, ak by žalobca svojou výpoveďou na pojednávaní potvrdil
prevzatie týchto súm uvedených v diári.

2.6. Za nesprávne právne posúdenie považuje aj rozhodnutie súdu, ktorým ho zaviazal zaplatiť
žalobcovi hrubú mzdu, pričom za mesiac jún až september 2022 urobil žalobcovi odvody do poistení

a zrazil daň z príjmu. Má za to, že súdu jednoznačne preukázal, že z hrubej mzdy žalobcu po celé
obdobia trvania pracovného pomeru od júna do septembra vykonával odvody do poisťovní a zrazil mu
aj daň z príjmu, čo vyplýva aj z výplatných pások žalobcu za obdobie od februára 2022 do septembra
2022, ktoré súdu predložil. Okrem toho, žalobca v konaní ani netvrdil a nenamietal, že by mu takéto
odvody a zrážky nevykonal.

2.7. Záverom žalovaný v podanom odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je
odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP, čo má za následok, že súd nesprávnym procesným
postupom mu znemožnil jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykazuje znaky objektívnosti a presvedčivosti, čo ho

robí nepreskúmateľným.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. S vyjadreniami žalovaného uvedenými
v podanom odvolaní v celom rozsahu nesúhlasí. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný

a správny. K stanovisku žalovaného o absolútnej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 01. 10. 2022 uviedol, že k nemu došlo podľa § 69 odsek 1 písm. b/ Zákonníka práce, čo znamená,
že sa jedná o absolútne jasné a jednoznačné vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru.
Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované 01. 10. 2022 a žalovanému bolo doručené 07.
10. 2022, to znamená v lehote jedného mesiaca, odkedy sa žalobca dozvedel o vzniku dôvodu na

okamžité skončenie pracovného pomeru, a preto je okamžité skončenie pracovného pomeru platné aj
účinné. Zároveň uviedol, že pri právnych úkonoch ohľadom skončenia pracovného pomeru sa jedná
o tzv. relatívnu neplatnosť právneho úkonu, to znamená, že právny úkon sa považuje za platný dovtedy,
pokýmsadruhýúčastníknedovolájejneplatnosti.Uplatniťtakétonárokymožnovlehotedvochmesiacov
odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť, a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru bolo

žalovanému doručené dňa 07. 10. 2022, od tohto okamihu začala plynúť žalovanému lehota na podanie
žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom žalovaný takýto úkon neurobil. Považuje
za mylnú predstavu žalovaného, že pri nárokoch ohľadom ukončenia pracovného pomeru sa uplatňuje
absolútna neplatnosť právneho úkonu.

3.1. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že výplatná páska je len dokladom o výške mzdy a spôsobu jej výpočtu,
nie je dokladom o vyplatení mzdy a samotné znalecké dokazovanie bolo nehospodárnym úkonom,
uviedol, že bol to práve žalovaný, ktorý v odpovedi proti platobnému rozkazu uviedol, že: “tvrdenia
žalobcu, že žalovaný neodvádzal odvody za žalobcu a nevyplácal mu mzdu sa nezakladajú na pravde.
Žalovaný predkladá ako dôkaz výplatné pásky predpísané žalobcom.“ Čiže to bol samotný žalovaný,

ktorýpredložilvýplatnépáskyakodôkaz,žedošlokvyplateniumzdy.Navrhovanéznaleckédokazovanie
však preukázalo, že žalovaný predložil sfalšované výplatné pásky, čo svedčí o nepoctivosti jeho konania.
Až následne začal žalovaný tvrdiť, že výplatná páska nie je dôkazom preukazujúcim vyplatenie mzdy.
Naskytá sa preto otázka, z akého dôvodu predkladal žalovaný sfalšované výplatné pásky do konania.
Taktiež je potrebné uviesť, že žalovaný nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že k vyplateniu mzdy

skutočne došlo.3.2. Pokiaľ žalovaný uviedol, že nežiadal a nevyzýval ho na vyplatenie mzdy, poukazuje na komunikáciu
medzi ním a žalovaným, z ktorej vyplýva, že niekoľkokrát žiadal o vyplatenie mzdy. Príkladom sú aj
priložené SMS správy.

3.3. K tvrdeniam žalovaného ohľadne diáru uviedol, že samotný diár, o ktorom žalovaný hovorí,
nebol predložený ako dôkaz do konania a žalovaný ani nežiadal, aby bol takýto dôkaz vykonaný. Je
nevyhnutné uviesť, že zápisy v diári nie sú hodnoverným dôkazom, pretože sú napísané iba samotným
žalovaným a aj tak sú značne upravené, čo nezodpovedá skutočnosti, pretože pred sumu 200 eur

žalovaný dopísal jednotku, aby sa jednalo o 1 200 eur. Obdobne to bolo i v prípade súm 951 eur a 500
eur. Za obdobie máj 2022 bolo odpracovaných 172 hodín, 8 eur poberal na hodinu, čo je spolu 1 376
eur mínus uvedených 425 eur = 951. Jedná sa o mzdu za mesiac máj 2022. Nejedná sa o mzdu za
obdobie mesiacov jún 2022 až september 2022.

3.4. Pokiaľ ide o vykonanie odvodov do poisťovní a zrazenia dane z príjmu, uvádza, že žalovaný tieto

povinnosti nevykonal. Má za to, že pokiaľ nie je vypočítaná mzda, nie je možné vykonať odvod do
poisťovní, pretože nie je zrejmá výška, z akej je možné tieto odvody vykonať. Žalovaný do konca konania
nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že odvody by boli zaplatené poisťovni. Nie je pravdivé ani
jeho tvrdenie, že nepoprel skutočnosti ohľadne vyplatenia odvodov. Na pojednávaní uviedol, že žalovaný
nevykonal žiadne úhrady odvodov, a taktiež spomenul, že žalovaný nepredložil ani žiaden dôkaz.

3.5. Pokiaľ žalovaný namieta, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, má za to, že bol
oboznámený so všetkými jeho vyjadreniami, mal možnosť predložiť svoje stanoviská a dôkazy. Bol
to práve žalovaný, ktorý predkladal sfalšované listiny. Súd mu umožnil a dal priestor na predloženie
súkromného znaleckého posudku, ku ktorému napokon nedošlo a dal mu vypočuť svedkyňu p. G., ktorú

v rámci koncentrácie konania ani nemusel súd vypočuť, takže rozhodnutím súdu nedošlo k odňatiu
možnosti žalovaného uskutočňovať jeho procesné práva.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na podanom
odvolaní a na všetkých uvádzaných a bližšie konkretizovaných dôvodoch nesprávnosti napadnutého

rozhodnutia. Trvá na tom, že právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru je zo strany
žalobcu ako zamestnanca vykazuje viaceré formálne a materiálne nedostatky, ktoré je možné podriadiť
poddôvodyabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonu.Opätovneuvádza,žesúdjepovinnýajbeznámietky
ex offo skúmať absolútnu neplatnosť právneho úkonu, a pokiaľ je právny úkon, ktorým došlo alebo malo
dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru absolútne neplatný, nemohlo na jeho základe dôjsť

k platnému skončeniu pracovného pomeru. Súd sa s touto argumentáciou však nevysporiadal, preto
považuje rozsudok v tejto časti za nesprávny a nepreskúmateľný.

4.1. K výplatným páskam uviedol toľko, že samotná výplatná páska, resp. vyúčtovanie mzdy nie je
v žiadnom prípade dôkazom o tom, či bola alebo nebola žalobcovi mzda vyplatená, a teda aj zistenie,

že výplatné pásky neboli podpísané žalobcom, nie je a nemôže byť dôkazom, že žalobcovi nebola
vyplatená mzda, pretože výplatná páska je iba vyúčtovaním mzdy podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce.
Ak žalobca v podanej žalobe tvrdí, že mu nebola vyplatená mzda za obdobie od septembra do júna
2022, bolo jeho povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo však neurobil. Pokiaľ
žalobca poukazuje na SMS-ky, ktorými ho mal vyzývať na vyplatenie mzdy, o takéto SMS-ke hovorí

prvýkrát až vo svojom vyjadrení, pričom takúto správu v konaní nikdy nepredložil. Žalobca od júna
2022 až do oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru nežiadal a nevyzýval žalovaného na
zaplatenie mzdy a nenamietal nevyplatenie mzdy, čo značne spochybňuje jeho tvrdenie, že mu mzda
nebola vyplatená.

4.2.Ktvrdeniužalobcu,žezápisyvjehodiárisúupravené,pričomtvrdil,žeprisume951eurišloovýplatu
za mesiac máj 2022, a nie až za jún až september 2022, uvádza, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že
išlo o výplatu za máj 2022, pretože pri týchto sumách nie je uvedený dátum ich vyplatenia, ale má za
to, že išlo len o mzdu, resp. časť mzdy za sporné obdobie.

4.3. K tvrdeniu žalobcu, že mu nevykonal zo mzdy odvody do poisťovní a nezrazil mu daň z príjmu,
uvádza toľko, že tieto tvrdenia popiera, pretože súdu jednoznačne preukázal, že z hrubej mzdy žalobcu
počas celého obdobia trvania pracovného pomeru, vrátane obdobia od júna do septembra, vykonalodvody do poisťovní a zrazil mu aj daň z príjmu. Táto skutočnosť jednoznačne a nespochybniteľne
vyplynula aj z výplatných pások za sporné obdobie.

5. K podanému vyjadreniu žalovaného sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich doterajších
vyjadreniach a opätovne zdôraznil s poukazom na § 77 Zákonníka práce, že pri právnych úkonoch
ohľadne skončenia pracovného pomeru sa jedná o tzv. relatívnu neplatnosť právneho úkonu, to
znamená, že právny úkon sa považuje za platný dovtedy, pokým sa druhý účastník ich neplatnosti
nedovolá. Ak teda neplatnosť právneho úkonu je upravená v Zákonníku práce, a jednak v Občianskom

zákonníku, v takom prípade sa uplatňuje zásada lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že
osobitný zákon ruší zákon všeobecný. Namiesto predloženia dôkazu zo strany o tom, že malo dôjsť
k zaplateniu mzdy, žalovaný uviedol, že ak tvrdil, že jeho mzda nebola zaplatená, na preukázanie svojich
tvrdení neoznačil žiaden dôkaz, uvádza, že od nikoho nemožno spravodlivo považovať, aby preukázal
reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Znamená to, že on ako žalobca môže dokázať iba to, čo sa stalo,
a nie to, čo sa nestalo. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 81/2010.

5.1. Voči tvrdeniam z diára žalovaného chce uviesť, že predmetný diár nebol nikdy predložený do
konania ako dôkaz zo strany žalovaného, a keď nebol nikdy predložený, tak je bezpredmetné sa bližšie
vyjadrovať k jeho obsahu, iba uviedol, že zotrváva na svojich stanoviskách, ktoré ohľadom diára doteraz
uviedol.

5.2.Pokiaľžalovanýtvrdí,žejednoznačnepreukázal,žezjehohrubejmzdyvykonalodvodydopoisťovní
a zrazil mu daň z príjmu, a táto skutočnosť vyplýva z výplatných pások, ktoré žalovaný predložil súdu,
poukazuje na samotné vyjadrenie žalovaného, ktorý uvádza, že výplatná páska je iba vyúčtovaním mzdy
a v žiadnom prípade nie je dôkazom o tom, že mzda bola vyplatená. Ak teda výplatná páska nie je

dôkazom o tom, že mzda bola vyplatená, tak zároveň nie je dôkazom o tom, že boli zaplatené odvody do
poisťovní a daň z príjmu. Za absurdnosť považuje aj tvrdenie žalovaného, že on ako žalobca v konaní
netvrdil a nenamietal, že žalovaný nevykonal odvody a zrážky dane a ani, že by ich nezaplatil, a preto
nebol žiaden dôvod, okrem predložených výplatných pások, preukazovať aj skutočné zaplatenie týchto
zrážok a odvodov. Žalovaný sa tak vo svojich vyjadreniach zamotáva, je však isté, že žalovaný mu

neodvádzal odvody a je zrejmé, že túto skutočnosť uvádzal a zo samotných vyjadrení žalovaného ani
iné logické vyjadrenie nie je možné vyvodiť. Záverom uviedol, že je možné poukázať na tú skutočnosť,
že voči predloženým výplatným páskam sa začal brániť, pretože uvádzal, že na týchto páskach nie je
jeho podpis, že je sfalšovaný, a teda, nedošlo k vyplateniu mzdy. Obdobne to platí i v prípade vykonania
povinných platieb do poisťovní, pretože žalovaný nielenže nevyplatil mzdu, ale nevykonal ani odvody do

poisťovní. Zotrváva na svojom stanovisku, že jediným dôkazom o zrealizovaní odvodov do poisťovní je
výpis z účtu žalovaného, z ktorého by vyplývalo, kedy a za aké obdobie boli tieto odvody zrealizované.
Žalovaný takýto dôkaz opätovne nepredložil, čo znamená, že svoje tvrdenia nepreukázal, a preto ani
v tomto bode neuniesol dôkazné bremeno.

6. V priebehu odvolacieho konania zaslal žalovaný ďalšie vyjadrenie, resp. doplňujúce vyjadreniu
k vyjadreniu žalobcu zo dňa 13. 02. 2026, v ktorom opätovne tvrdil, že jednoznačne preukázal, že
z hrubej mzdy žalobcu počas celého obdobia trvania pracovného pomeru, vrátane obdobia od júna do
septembra, vykonal odvody do poisťovní a zrazil daň z príjmu, o čom predložil výplatné pásky. Ďalej
poukázal na to, že žalobca neodpracoval u neho celé obdobie mesiacov jún až september 2022, a preto

savkonanídomáhaneoprávnenevyplateniamzdyzaobdobie,kedyprežalovanéhonepracovalačerpal
neplatené voľno a kedy mal aj prerušený poistný vzťah. Išlo o obdobie od 15. 07. 2022 do 24. 07. 2022
a za obdobie od 18. 09. 2022 do 09. 10. 2022. Znamená to, že za žalované obdobie 4 mesiacov tak
v súčte období neplateného voľna minimálne jeden mesiac nepracoval, a teda mu nevznikol nárok na
mzduzadanéobdobie,keďčerpalneplatenévoľno.Súdvšaktútoskutočnosťnezohľadnilanapadnutým

rozsudkom priznal žalobcovi nárok na zaplatenie mzdy aj za obdobie neplateného voľna. K svojmu
vyjadreniu pripojil potvrdenie Daňového úradu Nitra zo dňa 24. 11. 2025, potvrdenie Sociálnej poisťovne,
pobočka Nitra zo dňa 09. 01. 2026, potvrdenie o príjmoch žalobcu vystavené žalovaným, registračné
listy žalobcu ako zamestnanca, potvrdenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne po obdobiach poistného
vzťahu žalobcu.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 CSP), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385ods. 1, § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny a je potrebné ho v zmysle § 387 odsek 1 CSP potvrdiť.

8. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie nevyplatenej mzdy a náhrady mzdy v celkovej
sume 3 900 eur brutto z titulu, že dňa 13. 02. 2022 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú
pozíciu 7115001 Tesár. Predmetom činnosti bolo opracovanie drevenej hmoty a výroba komponentov
z dreva a uskutočňovanie stavieb a ich zmien. Pracovnou náplňou bolo vyhotovenie zrubu v obci I., čo
zodpovedalo aj charakteristike práce uvedenej v pracovnej zmluve v čl. 1 bod 2. Podľa pracovnej zmluvy

sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi za vykonanú prácu mesačnú mzdu 650 eur splatnú pozadu
za mesačné obdobia, a to najneskôr do posledného kalendárneho dňa nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný mu mzdu za mesiace jún, júl, august, september 2022
nevyplatil, preto oznámením zo dňa 01. 10. 2022 ukončil so žalovaným okamžite pracovný pomer,
ktoré oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 07. 10. 2022. Žalobca tak podľa § 69 odsek 1 písm.
b/ Zákonníka práce okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že mu žalovaný nevyplatil mzdu za

mesiace jún, júl, august a september 2022. Žalobca si tak uplatnil nevyplatenú mzdu za mesiace jún, júl,
august a september 2022, ako aj nárok na náhradu mzdy za ďalšie dva mesiace, ktoré tvorili výpovednú
dobu, a tak nárok na náhradu mzdy a náhradu mzdy si uplatnil v sume 3 900 eur.

8.1. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že pokiaľ žalobca svoj nárok odvíja od okamžitého skončenia

pracovného pomeru, ku ktorému malo dôjsť listom žalobcu zo dňa 01. 10. 2022, súd si musí ako
prejudiciálnu otázku vyriešiť platnosť tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžité
skončenie pracovného pomeru je podľa jeho názoru neplatné pre viaceré formálne a materiálne
nedostatky. Vzhľadom na uvedené, považuje za relevantné a platné skončenie pracovného pomeru
z jeho strany, a to listom zo dňa 09. 10. 2022 označeným ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“.

Žalovaný ďalej namietal odbornú nespôsobilosť žalobcu, ktorou mu spôsobil škodu na majetku vo výške
10 000 eur, ako aj porušovanie pracovnej disciplíny, keď si predlžoval obednú prestávku o niekoľko
hodín, do práce nechodil načas a od 17. 07. do 24. 07. 2022 a od 18. 09. do 09. 10. 2022 mal žalobca
neplatené voľno, nakoľko nechodil do práce a nenachádzal sa ani v mieste prenájmu, ktoré mu žalovaný
platil. Žalovaný predložil výplatné pásky, ktorými po podaní odporu preukazoval vyplatenie mzdy

žalobcovi za sporné mesiace. Žalobca spochybnil svoj podpis na výplatných páskach, preto na jeho
návrh súd nariadil znalecké dokazovanie a zo záverov znaleckého posudku č. 15/2024, vypracovaného
znalcom Mgr. Miroslavom Koutným, vyplynulo, že sporné podpisy na listinách označených ako výplata
za mesiace február až september 2022, ktoré doložil do spisu žalovaný (č. l. 38 až 44 spisu; originály
sú v prílohovej obálke), nie sú pravým podpisom žalobcu.

8.2. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie podaným rozsudkom žalobe
vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi mzdu a náhradu mzdy v sume 3 900 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, a preto predmetom
prieskumu odvolacieho súdu je rozsudok súdu prvej inštancie cez odvolacie dôvody, ako ich vymedzil

žalovaný v podanom odvolaní podľa ust. § 365 odsek 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 odsek 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi

súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne (a svoje),
a preto ich nebude duplicitne opakovať (napadnuté rozhodnutie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu
jeden celok). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne, skutkovo aj právne
odôvodnené s tým, že odvolací súd sa obmedzí len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu

žalovaného.

10. Žalovaný v podanom odvolaní použil odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f/ CSP – nesprávne
skutkové zistenia, ku ktorej námietke odvolací súd uvádza, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po

právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoréboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré

vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti,
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192 až § 194 CSP).

10.1. K ďalšiemu namietanému odvolaciemu dôvodu - § 365 odsek 1 písm. h/ CSP – nesprávne právne

posúdenie veci odvolací súd uvádza, že pod takýmto odvolacím dôvodom je potrebné vidieť činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sa vyvodzujú právne závery a aplikuje konkrétna právna norma na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal podstatnou námietkou žalovaného, ktorý nesúhlasil so
záverom súdu prvej inštancie, že sa v konaní nemohol ako s prejudiciálnou otázkou zaoberať platnosťou
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu, pretože v zmysle § 77 Zákonníka práce
je možné neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením uplatniť na súde najneskôr

v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, čo však žalovaný ako zamestnávateľ
neurobil. Žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že podľa jeho názoru je súd povinný aj bez námietky alebo
návrhu zaoberať sa platnosťou právneho úkonu, ktorý v danom prípade považuje za absolútne neplatný,
keď podľa jeho názoru úkon žalobcu, a to okamžité skončenie pracovného pomeru, vykazuje nedostatky
majúce za následok jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú je súd povinný prihliadnuť aj ex offo.

12. Podľa § 69 odsek 1 písmeno b/ Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
ukončiť, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť, do 15
dní po uplynutí ich splatnosti.

13. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Na
predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 odsek 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak

tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 odsek 2 z dôvodu plynutia
ochrannej doby podľa § 64 odsek 1 písm. a/, zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote 2 mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa ochrannej
doby, najneskôr však do 6 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak by zamestnanec
nebol v ochrannej dobe.

13.1. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru, či už dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením
pracovného pomeru alebo skončením v skúšobnej dobe môže na súde uplatniť tak zamestnanec,
ako aj zamestnávateľ. Zákon na uvedené uplatnenie vymedzuje 2-mesačnú prekluzívnu lehotu odo
dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Po márnom uplynutí tejto lehoty nie je možné domáhať

sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde. Predmetná lehota je lehotou určenou podľa
mesiacov, ktorej začiatok je zhodný s uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca
výpovednej doby. Posledný deň tejto lehoty nemusí byť vždy totožný s posledným dňom druhého
nasledujúceho kalendárneho mesiaca. 2-mesačná lehota je nielen prekluzívna, ale súčasne hovoríme
o lehote, ktorá má hmotno-právny charakter, čo znamená, že návrh na uplatnenie neplatnosti musí byť

doručený posledný deň lehoty na príslušnom súde.

13.2. Pri neplatnosti skončenia pracovného pomeru vždy hovoríme o relatívnej neplatnosti právneho
úkonu. Jedná sa o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti, na ktorej je Zákonník práce postavený.

13.3. Ako už bolo uvedené, pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa využíva zásada
tzv. relatívnej neplatnosti. Je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho úkonu (napr.
výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru). To znamená, že relatívne neplatný právny úkon
spôsobuje následky, ako by bol platný, ak nebol zbavený predmetných následkov. Právnych následkovmôže byť zbavený rozhodnutím súdu alebo tým, že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú za
neplatný. Preto pri domáhaní sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí, že pracovný
pomer skončil, pokiaľ súd nerozhodne o neplatnosti jeho skončenia. Najvyšší súd SR rozhodol, že ak

nedôjde k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, vychádza sa
z toho, že pracovný pomer bol skončený platne.

13.4. Z vyššie uvedeného je preto nesporné, že otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže
skúmať iný orgán ako súd a ani súd nie je oprávnený ju riešiť ako otázku predbežnú bez toho, aby bola

podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

13.5. Žalobou podľa ust. § 77 Zákonníka práce môže zamestnanec aj zamestnávateľ uplatniť na
súde neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. Je to výlučný spôsob, ktorým môžu
zamestnanec i zamestnávateľ dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Ak takáto žaloba
nie je podaná, končí sa pracovný pomer podľa právneho úkonu, ktorý nebol napadnutý, a to aj v prípade,

ak by bol takýto právny úkon inak neplatný. Teda, žaloba v zmysle § 77 Zákonníka práce sleduje
posúdenie existencie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru),
nie určenie, či právny vzťah alebo právo tu je alebo nie je; právny záujem na tomto určení vyplýva priamo
zo zákona.

14. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 370/2015 zo dňa 28. 09. 2016 nesporne vyplýva
právna veta, v zmysle ktorej podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
V tomto zákonnom ustanovení je výslovne upravený vzťah Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka.
Vyplýva z neho, že ak na právne vzťahy nie je možné aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce

a ak Zákonník práce neustanovuje inak, subsidiárne treba použiť všeobecné ustanovenie Občianskeho
zákonníka. Hoci Zákonník práce v prvej časti upravuje neplatnosť právneho úkonu (§ 17), z ktorého
by bolo možné usudzovať, že všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce neplatnosť
právneho úkonu sa nepoužijú, nie je tomu tak. V takomto prípade vzťah medzi Zákonníkom práce
a Občianskym zákonníkom treba vykladať tak, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nepoužijú

iba vtedy, ak Zákonník práce ten-ktorý prípad výslovne priamo rieši. Ak tomu tak nie je, použijú sa
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka vždy. Účelom je, aby sa zabránilo zbytočnej duplicitnej
právnej úprave. Preto, ak aj v prípade právnych úkonoch v pracovno-právnych vzťahoch je z hľadiska
ich neplatnosti nevyhnutné akceptovať aj ďalšie v Občianskom zákonníku uvádzané dôvody všeobecnej
neplatnosti právneho úkonu. To znamená, že za neplatný právny úkon pracovno-právnych vzťahov treba

považovať aj taký, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Uplatnenie nároku
neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi upravuje § 39 OZ. V danom prípade ide
o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Absolútne neplatný je právny úkon, ktorý nie je dovolený.

O nedovolenosť, a teda aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide aj v tom prípade, ak sa tento prieči
dobrým mravom. Ide o prípady, keď strana koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými,
v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Dobré mravy
možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť,
zneužívanie výkonu práce, nešikanózny spôsob výkonu práce, rešpektovanie rovnosti účastníkov

občiansko-právnych vzťahov).

14.1. Vzhľadom na vyššie uvedené teda platí, že pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa
§ 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom súdu, treba vychádzať z toho, že
pracovný pomer bol skončený platne, a to aj vo vzťahu k posudzovaniu nároku zamestnanca na náhradu

mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 odsek 4 Zákonníka práce. O tom, že
pracovný pomer sa skončil neplatne, musí vždy rozhodnúť súd, a to na základe žaloby podanej v 2-
mesačnej prekluzívnej lehote. Nie je relevantné to, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného
pomeru je neplatný. Až do právoplatného rozhodnutia súdu na základe žaloby podľa § 77 Zákonníka
práce sa pracovný pomer považuje za platne skončený. Preto o neplatné skončenie pracovného pomeru

ide len vtedy, keď jeho neplatnosť bola vyslovená v rozhodnutí súdu. Bez súdneho rozhodnutia vo veci
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa skončený pracovný pomer považuje za platne skončený.15. V danej veci súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne uzavrel, že žalobca
oznámením o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 01. 10. 2022, ktoré bolo žalovanému
doručené 07. 10. 2022, podľa § 69 odsek 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite skončil pracovný

pomer z dôvodu, že žalovaný žalobcovi nevyplatil mzdu za mesiace jún, júl, august a september, a to
k 01. 10. 2022. Žalobca aj zaslal žalovanému návrh na mimosúdnu dohodu, kde ho vyzval na úhradu
finančnej čiastky vo výške 3 900 eur – mzdy za mesiace jún až september 2022 a náhrady mzdy za
dva mesiace podľa § 69 odsek 4 Zákonníka práce. Žalovaný však nárok žalobu neuznával a mal za
to, že súd je povinný prejudiciálne sa zaoberať platnosťou tohto okamžitého skončenia pracovného

pomeru. V konaní bolo preukázané, že na strane žalobcu bol dôvod pre okamžité skončenie pracovného
pomeru ako zamestnanca, pretože mu zamestnávateľ nevyplatil v predmetnom období riadne a včas
mzdu v súlade s pracovnou zmluvou a mzdovým poriadkom. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní
tvrdil, že súd bol povinný sa aj bez námietky alebo návrhu zaoberať platnosťou právneho úkonu –
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu, odvolací súd sa, vzhľadom na vyššie
uvedené, s takýmto názorom žalovaného nestotožňuje. Je nesporné, že žalovaný sa nedomáhal určenia

neplatnosti zrušujúceho prejavu, a to okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom podľa §
77 Zákonníka práce na súde, a preto márnym uplynutím 2-mesačnej lehoty je potrebné považovať
skončenie pracovného pomeru za platné a účinné, a to aj v prípade, ak by okamžité skončenie
pracovného pomeru nastalo na základe neplatného právneho úkonu. Keďže žalovaný si neuplatnil svoj
nárok v zmysle § 77 Zákonníka práce, súd sa už nemôže zaoberať posudzovaním otázky platnosti

takéhoto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky. Rovnako je potrebné uviesť, že samotný
žalovaný netvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je v rozpore so zákonom alebo dobrými
mravmi, alebo zákon obchádza. Takéto skutkové tvrdenia žalovaný v konaní neuvádzal.

16. Žalovaný sa ďalej v podanom odvolaní bránil, že súd prvej inštancie nesprávnymi skutkovými

zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci sa nevyporiadal správne s jeho námietkou, že
prevzatie alebo neprevzatie výplatnej pásky nie je dôkazom o nevyplatení mzdy.

16.1. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú, keď súd prvej inštancie
v bode 33. sa k uvedenej námietke žalovaného vyjadril. Správne uviedol, že to bol práve žalovaný,

ktorý na podporu preukázania vyplatenia mzdy žalobcovi za žalované mesiace predložil výplatné pásky.
Tieto výplatné pásky na návrh žalobcu boli predmetom skúmania znalca, ktorý v znaleckom posudku
č. 15/2024 jednoznačne potvrdil, že sporné podpisy na listinách označených ako výplatná páska za
mesiace február až september 2022 nie sú pravým podpisom žalobcu, a teda znalecké dokazovanie
potvrdilo, že výplatné pásky žalobca nepodpisoval. Až na základe znaleckého posudku, ktorý bol

v neprospech žalovaného, začal tento tvrdiť, že výplatné pásky nie sú dôkazom o nevyplatení mzdy.
Bolo preto na žalovanom, aby preukázal bez akýkoľvek pochybností, že mzdu, ako aj jej výšku žalobcovi
vyplácal.

16.2. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie sa

riadi zásadou formálnej pravdy. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných
povinností strán, a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie právnej povinnosti relevantne tvrdiť, t. j.
uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality - pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce - má pre stranu sporu
procesno-právnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí vo veci samej. Posúdenie otázky,

ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký obsah je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda, kto a aké tvrdenie má
uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné
z hľadiska hmotného práva zaťažuje toho, kto má charakter procesného bremena tvrdiť, ale aj toho, kto
má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany (§ 151 CSP).

17. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti účastníkom,, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka a vzájomná väzba. Účastník, ktorý
nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy spravidla
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre

neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti,
teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.
j. okruh skutočností, ktoré musia byť rozhodné a preukázané, a jednak nositeľa dôkazného bremena.Spravidla je bremeno tvrdenia dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na
tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí,
že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti vylučujúce sú

záležitosťou žalovaného.

18. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že žalovaný mu nezaplatil mzdu vo výške 3 9000 eur brutto za
mesiace jún, júl, august, september 2022, čo predstavuje uplatnený nárok v tomto konaní spolu s dvomi
mesiacmi za výpovednú dobu. Žalovaný okrem predložených výplatných pások, ktoré znaleckým

dokazovaním boli spochybnené, keď znalec jednoznačne uviedol, že výplatné pásky nepodpisoval
žalobca, iným spôsobom vyplatenie mzdy žalobcovi za sporné mesiace nepreukázal. Žalovaný v konaní
nepredložil žiadny právne relevantný dôkaz o tom, že k vyplateniu mzdy žalobcovi za sporné mesiace
došlo. Pokiaľ ide o jednotlivé sumy 500 eur a 100 eur, ktoré mali byť žalobcovi vyplatené, a ďalej sumy
951 eur a 500 eur, ktoré mali byť zapísané v diári žalovaného a mali sa vzťahovať k obdobiu, za ktoré
si žalobca uplatňuje svoj nárok, je potrebné uviesť, že takýto dôkaz (diár) sa v konaní nenachádza

a z obsahu zápisníc, ani z podaní žalovaného nevyplýva, že žalovaný žiadal ním vykonať dokazovanie.
Samotný žalobca v konaní uvádzal, že tieto sumy do diára uvádzal samotný žalovaný a uvedené sumy
boli upravované, keď pred sumu 200 eur bola dopísaná jednotka a obdobne to boli i v prípade súm
951 eur a 500 eur. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením unesenia dôkazného bremena, tak
ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 37., keď dospel k záveru, že pokiaľ aj žalovaný zaplatil

žalobcovi nejaké finančné prostriedky, v konaní jednoznačne nepreukázal, či išlo o mzdu alebo časť
mzdy, resp. o pôžičku, čo tiež v priebehu konania tvrdil, a či tieto prostriedky mali pokrývať žalované
obdobie, a to mesiace jún až september 2022, a preto jeho záver, že finančné prostriedky uvádzané
žalovaným nezapočítal so žalovaným nárokom, je správny, majúci odraz vo vykonanom dokazovaní
a vo vyhodnotení unesenia dôkazného bremena. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu správne poukázal aj

na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 81/2010, ktoré hovorí o tzv. negatívnej dôkaznej teórii, t. j. pravidle,
že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno
spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

18.1. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že mu žalovaný nevyplatil mzdu za mesiace jún až september 2022, bolo

na žalovanom uniesť dôkazné bremeno a preukázať relevantnými dôkazmi ním tvrdené skutočnosti, že
žalobcovi za sporné mesiace mzdu vyplatil a v akej výške a z tejto mzdy v akej výške odviedol odvody
na sociálne a zdravotné poistenie, ako aj daň z príjmu.

19. Žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že si riadne splnil všetky odvodové a daňové povinnosti zo

mzdy žalobcu za dané obdobie a žalobca toto tvrdenie nepoprel, je nutné považovať túto skutočnosť
za nespornú.

Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom žalovaného nestotožňuje, pretože žalovaný v konaní
nepreukázal, v akej výške za jednotlivé mesiace vyčíslil žalobcovi ako zamestnancovi mzdu, z ktorej

potom mal odviesť odvody do poisťovní a daň z príjmu. Keďže žalovaný predložil výplatné pásky,
na ktorých podpis žalobcu bol spochybnený znaleckým dokazovaním, nie je možné považovať tieto
výplatné pásky za dôkaz o tom, že žalovaný vykonal odvody do poisťovní a zrazil daň z príjmu. Pokiaľ
aj žalobca nepoprel tvrdené skutočnosti žalovaným, že vykonal zákonné odvody do poisťovní a daň
z príjmu, žalobca o tejto skutočnosti ani nemohol mať vedomosť, pretože tieto dávky sa uhrádzajú

poisťovniam a štátu. Samotný žalovaný sa práve na námietku žalobcu bránil v začiatku konania tým,
že práve predložením výplatných pások preukazoval, že mu odvádzal odvody a po tom, ako tieto pásky
boli spochybnené znaleckým dokazovaním sa bránil tým, že tento dôkaz nepovažoval za dôkaz o tom,
že nedošlo k vyplateniu mzdy. Argumentácia a procesná obrana žalovaného je preto zmätočná a nie je
z nej možné prijať logický skutkový a právny záver.

20. Žalovaný k podaniu doručenému odvolaciemu súdu dňa 16. 02. 2026 pripojil listinné dôkazy,
a to potvrdenie Daňového úradu Nitra, potvrdenie Sociálnej poisťovni, potvrdenie o príjmoch žalobcu
vystavené žalovaným, registračné listy žalobcu ako zamestnanca a potvrdenie Všeobecnej zdravotnej
poisťovni o obdobiach poistného vzťahu k žalobcu. K týmto listinným dôkazom odvolací súd neprihliadol,

pretože tieto listinné dôkazy považuje v zmysle § 366 CSP za novoty, ktoré mohol žalovaný uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie a tieto však bez svojej viny neuplatnil a súdu nepredložil, preto
k nim ani odvolací súd neprihliadal.21. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy za mesiace jún, júl, august a september
2022 vo výške 650 eur brutto mesačne, ako aj za dva mesiace x 650 eur brutto v zmysle ust. § 169 ods.
4 Zákonníka práce, vzhľadom na to, že v konaní nebolo zo strany žalovaného preukázané, že zo mzdy

boli odvedené preddavky na daň z príjmu a odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, bol postup súdu
prvej inštancie správny, keď žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi spolu sumu 3 900 eur brutto, z ktorej
sumy bude žalovaný povinný vykonať odvody, tak ako mu to ukladá zákon.

22. Odvolací súd napokon nevzhliadol dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti a rozsudok nezodpovedá ust. § 220 ods. 2
CSP, a to z nasledovných dôvodov:
Je potrebné žalovanému dať do pozornosti, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP). Právo strany a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou

náležitosťou každého rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť presvedčivé a dostatočné dôvody, na
základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Aj v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR napr. rozhodnutia III. 209/04 z 23. júna 2004 vyplýva: „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie

sa môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie.
Z uvedených dôvodov odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, cez rozsah a dôvody podaného odvolania a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, správne vyhodnotil
vykonané dôkazy a unesenie dôkazného bremena stranami sporu a svojím rozhodnutím dal odpovede

na všetky otázky pre vec podstatné, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov, ktoré uvádzali účastníci konania.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 odsek 1 CSP potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav a vec
aj správne právne posúdil v súlade s platnými právnymi predpismi a zároveň odvolací súd vyhodnotil

odvolanie žalovaného ako nedôvodné a nespôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 odsek 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).