Uznesenie – Majetok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814010494
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3814010494.5

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Tomáša Brinčíka a JUDr. Juraja Valáška v trestnej veci proti obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., bytom D., A. E. XXXX/XX/XX, trestne stíhanej pre činy, obžalobou právne posúdené ako zločin
úverového podvodu podľa § 222 ods. 2, 4 Tr. zák. a iné, na neverejnom zasadnutí dňa 14. januára 2025
prejednal odvolanie obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 1T/145/2014 zo dňa

04. júna 2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 1T/145/2014 zo dňa 04. júna 2024 bolo rozhodnuté
tak, že obžalovaná A. B., ktorá bola v tejto veci už sčasti uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu
Prievidza, sp. zn. 1T/145/2014 zo dňa 30.8.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 3To/5/2022, bola uznaná za vinnú zo spáchania ďalšieho pokračovacieho zločinu úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1, 4 Tr. zák. v znení účinnom v čase činu, sčasti spáchaného v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

v období od 28.07.2011 do 22.02.2012 v D. na F. A. G. XX, v kancelárii spoločnosti D. E. E., H., po
predchádzajúcom všeobecnom súhlase A. B., obchodného zástupcu D. E. E., H.. C. (ďalej D., H.), v
jeho mene konala s klientmi, vypisovala a kompletizovala žiadosti o poskytnutie stavebných úverov za
D., H., pričom žiadateľom o úver, o ktorých vedela, že nespĺňajú podmienky na poskytnutie úveru v

D., H. bez ich vedomia na preukázanie splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru
zabezpečila falošné a nepravdivé doklady potrebné k poskytnutiu úveru, ktoré predložila na ústredie
D., H., na základe ktorých boli niektoré žiadosti spoločnosťou D., H.. C., schválené a s klientmi boli
uzatvorené Zmluvy o úvere a niektoré boli zamietnuté a to nasledovne:

a) dňa 18.08.2011 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného

sporiteľa - dlžníka I. J., bez vedomia ktorého k žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila
falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania za rok 2010 zo
dňa 15.08.2011 ručiteľa H. J., pričom žiadosť o úver I. J. nepodpísal, žiadosť a doklad predložila na
ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom I. J. uzatvorená Zmluva o
medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 25.08.2011, v zmysle
ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 7.870 eur,b) dňa 28.07.2011 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť
alebo hnuteľným zabezpečením na stavebného sporiteľa - dlžníka A. K., bez vedomia ktorého k úverovej
žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to kúpnu zmluvu,

ktorá mala byť uzatvorená medzi predávajúcim L. C. a kupujúcim A. K., návrh na povolenie vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a falošný doklad o príjme, ktoré predložila na ústredie D.,
H., na základe ktorých bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom A. K. uzatvorená Zmluva
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 11.10.2011, v
zmysle ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 33.600 eur,

c) dňa 25.08.2011 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť
alebo hnuteľným zabezpečením na stavebného sporiteľa - dlžníka M. N., bez vedomia ktorej k úverovej
žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to potvrdenie
žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2010 zo dňa 22.08.2011, pričom žiadosť o úver
nepodpísalaM.N.,žiadosťadokladypredložilanaústredieD.,H.,nazákladektorýchbolažiadosťoúver

schválená a s dlžníkom M. N. uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
číslo XXXXXXXXXX zo dňa 25.10.2011, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 34.970 eur,

d) dňa 20.10.2011 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného
sporiteľa - dlžníka C. A., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa

zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie o príjme ručiteľa O. A. na základe daňového
priznania za rok 2010 zo dňa 17.10.2011, ktoré predložila na ústredie D., H., následne
bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom C. A. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom -
spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 26.10.2011, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver
vo výške 24.870 eur, pričom z dôvodu nesplácania úveru spoločnosť D., H. dňa 16.10.2014 odstúpila

od úverovej zmluvy, čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C. spôsobená škoda 26.238,91 eur,

e) dňa 02.12.2011 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného
sporiteľa - dlžníka P. E., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa
zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania za rok

2010 zo dňa 22.08.2011 ručiteľa M. N., žiadosť a doklad predložila na ústredie D., H., na základe čoho
bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom P. E. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom
- spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2011, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver
vo výške 11.200 eur,

f) dňa 01.12.2011 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného
sporiteľa - dlžníka A. Q., teraz C., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa
zabezpečila a priložila falošné a nepravdivé doklady a to Zmluvu o splátkovom úvere dlžníka A. Q. so
E. E., H., číslo XXXXXXXXXX, potvrdenie o splácaní úveru A. Q. v E. E., H., prehľad úhrad splátok
úveru, doklady vystavené na ručiteľa L. C. a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania

za rok 2010 zo dňa 06.12.2011, potvrdenie o príjme v nemeckom jazyku, výplatné pásky a pracovnú
zmluvuvystavenúspoločnosťouR.B.vnemeckomjazyku,ktorépredložilanaústredieD.,H.,nazáklade
ktorých bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom A. Q. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom
- spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2011, v zmysle ktorej jej bola
vyplatená časť úveru vo výške 20.000 eur, z dôvodu doplatenia úveru dňa 17.01.2012 predložila

spoločnosti D., H. falošný a nepravdivý doklad účelového použitia stavebného úveru a to kúpnu
zmluvu uzatvorenú medzi predávajúcim L. C. a kupujúcim A. Q. zo dňa 09.01.2012 a návrh na povolenie
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, po predložení ktorých bola A. Q. doplatená suma
4.870 eur, pričom z dôvodu nesplácania úveru spoločnosť D., H. dňa 18.03.2013 odstúpila od úverovej
zmluvy, čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C. spôsobená škoda 26.320,44 eur,

g) dňa 19.01.2012 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť
alebo hnuteľným zabezpečením na stavebného sporiteľa - dlžníka A. Q., teraz C. bez vedomia ktorej k
úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie
žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa 18.01.2012, ktoré predložila na

ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom A. Q. uzatvorená Zmluva
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 26.01.2012, v zmysle
ktorej jej mal byť vyplatený úver vo výške 17.100 eur, k poskytnutiu a vyplateniu úveru v zmysle zmluvy
zo strany spoločnosti D., H. však nedošlo,h) dňa 16.01.2012 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť
alebo hnuteľným zabezpečím na stavebného sporiteľa - dlžníka J. J., bez vedomia ktorej k úverovej

žiadostipreskúmaniebonityžiadateľazabezpečilafalošnýanepravdivýdokladatopotvrdeniežiadateľa
opríjmenazákladedaňovéhopriznaniazarok2011zodňa17.01.2012,žiadosťoúverJ.J.nepodpísala,
žiadosť a doklady predložila na ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s
dlžníkom J. J. uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX
zo dňa 01.02.2012, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 68.400 eur, pričom z dôvodu

nesplácania úveru spoločnosť D., H.. dňa 29.04.2013 odstúpila od úverovej zmluvy, čím bola
spoločnosti D. E. E., H.. C. spôsobená škoda 69.672,88 eur,

ch) dňa 20.02.2012 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva číslo
XXXXXXXXXX, s výškou úveru 25.000 eur na stavebného sporiteľa - dlžníka D. S., bez vedomia ktorého
k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to daňové

priznanie za rok 2011 a potvrdenie žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa
23.02.2012, pričom v týchto dokladoch bol uvedený nepravdivý čiastkový základ dane a daň, žiadosť
a doklady predložila na ústredie D., H., pričom žiadosť o úver spoločnosťou D., H. schválená nebola a
úver žiadateľovi D. S. poskytnutý nebol,

i) dňa 22.02.2012 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť
alebo hnuteľným zabezpečím číslo XXXXXXXXXX, s výškou úveru 170.000 eur na stavebného sporiteľa
- dlžníka D. S., bez vedomia ktorého k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila
falošné a nepravdivé doklady a to daňové priznanie za rok 2011 a potvrdenie žiadateľa o príjme na
základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa 23.02.2012, pričom v týchto dokladoch bol uvedený

nepravdivý čiastkový základ dane a daň, žiadosť a doklady predložila na ústredie D., H., pričom žiadosť
o úver spoločnosťou D., H. schválená nebola a úver žiadateľovi D. S. poskytnutý nebol,

čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C., C. G. XX, IČO: XX XXX XXX, čiastkovými útokmi spôsobená
celková škoda vo výške 122.232,23 eur.

Za to bola odsúdená podľa § 222 ods. 4, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona č.
300/2005 v znení zákona č. 313/2011 Z. z. na súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
5 (päť) rokov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods.2 písm. a) Trestného zákona zaradená do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods.2 Trestného zákona okresný súd zároveň zrušil výroky o treste rozsudku Okresného
súdu v Prievidzi, sp. zn. 1T 4/2016 zo dňa 14.12.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.04.2017,
ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili svoj podklad.

Podľa § 61 ods.2 Trestného zákona, § 38 ods.2 Trestného zákona bol obžalovanej uložený aj súhrnný
trest zákazu činnosti vykonávať funkciu s poskytovaním úverov a pôžičiek vo všetkých bankových a
nebankových spoločnostiach vo výmere 10 (desať) rokov.

Citovanýrozsudoknenadobudolprávoplatnosť,pretožepojehovyhláseníobžalovanáprotinemupodala
odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Podané odvolanie obžalovaná dodatočne písomne
odôvodnila. V úvode písomných dôvodov poukázala na obsah výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Ďalej uviedla nasledovné:

„Bod I.

Obžalovaná mám za to, že vykonaným dokazovaním nebola jednoznačne a nepochybne preukázaná
moja vina vo všetkých čiastkových útokoch. Svedok A. B. na otázky obhajcu uviedol, že aj jeho náplňou
bolo skompletovanie dokladov a zanesenie na poštu, ale súd I. stupňa nemohol dostatočne zistiť

skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie o všetkých otázkach mojej viny alebo neviny, či som
skutočne ja obžalovaná naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Bod II.Dikcia ust. § 2 ods. 1 Zákona č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších zmien
Časová pôsobnosť

Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.
Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť
činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Obžalovaná domáham sa, aby odvolací súd v prípade, že dôjde k záveru o mojej vine mi uložil trest

podľa ust. § 222 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v znení Zák. 40/2024 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 15. marca 2024 po zverejnení Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 3/2024 v Zbierke zákonov,
Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
alebo 2 a spôsobí ním väčšiu škodu, a pri ukladaní trestu prihliadol aj na poľahčujúcu okolnosť podľa
ust. § 36 písm. p) Tr. zák. a to, že trestné stíhanie pre skutok bolo vedené neprimerane dlho a túto
skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi.

Obžalovaná poukazujem na to, že som podala pred vyhlásením rozhodnutia dňa 30.05.2024 Návrh na
prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ktorý som odôvodnila
nasledovne:
„Ako sme uviedli súčasná trestná sadzba za vyššie uvedený najprísnejší skutok je od päť do dvanásť

rokov. Novela Trestného zákona č. 40/2024 mení výšku škody, ktorá má vplyv na zmenu právnej
kvalifikácie, na čin miernejšie trestný.

Poukazujeme na to, že síce podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona v účinnom znení platí, že sa trestnosť
činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, ak ale medzi

spáchanímčinuavynesenímrozsudkunadobudnúúčinnosťviacerézákony,trestnosťčinusaposudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. V tomto prípade je novela Trestného
zákona č. 40/2024 Z.z. priaznivejšia pre obžalovanú. Novela Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. však
bola vyššie uvedeným uznesením Ústavného súdu pozastavená.“

Súd I. stupňa sa uvedeným návrhom nezaoberal, pričom som obžalovaná toho názoru, že mal prerušiť
trestné stíhanie, pretože novela Trestného zákona je pre mňa ako obžalovanú priaznivejšia.

Bod III.

Obhajoba si dovoľuje poukázať aj na dĺžku trestného stíhania, podľa obžaloby sa jedná skutky z rokov
2009, 2010, 2011 a 2012. Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé trestné konanie,
ktoré presahuje dobu šiestich rokov.
Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je aj Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950 (ďalej „Dohovor“), a ktorý sa

stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bob uverejnené v
Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. v znení oznámenia č. 102/1999 Z. z.
Článok6ods.1tohtoDohovorustanovuje,žekaždýmáprávonato,abyjehozáležitosťbolaspravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces),
verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej
lehote.
Dohovor exaktne nestanovuje koľko trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac

trvať. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však
v rámci viacerých rozhodnutí dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je. V
tomto prípade skutky sa mali stať pred 11,10,9,8 rokmi a takmer takúto istú dobu trvá i trestné stíhanie.
Obžalovaná som si vedomá toho, že z textu článku 6 Dohovoru nevyplýva priama povinnosť zastaviť
takto dlho trvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom v niektorých

prípadoch je možné dospieť k záveru, že takto dlho trvajúci proces je priam nevyhnutné zastaviť, nakoľko
v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Obhajoba má za to, že dĺžka trestného stíhania nebola zapríčinená z mojej strany neúmerne dlhým
konaním orgánov Slovenskej republiky, pritom netreba nijak zvlášť zdôrazňovať, že akokoľvek by vecbola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii také prostriedky, aby ju neprerokúval v čase,
ktorý výrazne presahuje dobu 6 rokov.
Podľa názoru obhajoby prieťahy v konaní aj pri najreštriktívnejšom výklade neboli spôsobené osobou

obžalovanej pokiaľ ide o dĺžku konania. Počas doby trestného stíhania bola k dispozícii orgánom činným
v trestnom konaní a tieto orgány mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym
vyšetrením a skončením trestnej veci, pričom zabezpečovanie dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť
obvinenej nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania. Napriek tejto, naozaj dlhej dobe,
vec doteraz nie je skončená, pričom doba trestného stíhania nemôže byť pričítaná na vrub obvinenej a

nemôže byť vyhodnotená v jej neprospech.
Konštatovaniuporušeniačlánku6ods.1Dohovorumusípredchádzaťtestproporcionality.Prevykonanie
tohto testu je najskôr potrebné skúmať:
a) Faktory, ktoré sú významné pre posúdenie dĺžky konania z hľadiska prieťahov spôsobených orgánmi
štátu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, závažnosti trestného obvinenia, rozsahu a obtiažnosti
predmetu trestného konania a v neposlednom rade aj rozsah osobitnej záťaže, ktorej je vystavený

obvinenývsúvislostisdĺžkoutrestnéhokonania.Kprieťahomvkonaní,ktorébolispôsobenéobvineným,
však nie je možné prihliadať.
b) Faktory dôležité pre posúdenie účelu trestu, ako napríklad nevyhnutnosť ochrany spoločnosti pred
konkrétnym páchateľom trestného činu, ktorá musí byť vždy posúdená vo svetle života, ktorý páchateľ
viedolodspáchaniastíhanéhoskutkudovyneseniarozhodnutia;zisteniečiobvinenýskutočnepotrebuje

výchovu k riadnemu životu prostredníctvom uloženia akéhokoľvek trestu; reálnu účinnosť prípadného
trestu s ohľadom na výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti v súvislosti s odstupom od
doby kedy prišlo k spáchaniu trestného činu.
Až po analýze vyššie uvedených faktorov je možné učiniť záver o tom, či prípadné obmedzenie osobnej
slobody obžalovanej, v dôsledku uloženého trestu, resp. obmedzenie jej základných práv vyplývajúce

zo samotného trestného konania, sú ešte v primeranom (proporcionálnom) pomere k ochrane verejného
záujmu a ochrane spoločnosti.
Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného konania sa vytráca základný vzťah medzi
trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného
rozhodnutia má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu

dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok
individuálnej i generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po
tak dlhej dobe výrazne znížená.
Otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu uplynutia neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už
okrem iných zaoberali aj krajské súdy v Slovenskej republike - napr. Krajský súd v Trnave v konaní 5

To 85/2009, Krajský súd v Bratislave v konaní 2 To 255/2002, aj Najvyšší súd SR. Ten v konaní 3 Tz
2/2003 (rozhodnutie uverejnené aj v zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04) uviedol niekoľko
dôležitých skutočností, ktoré sú inak v súlade aj s rozhodnutiami predtým uvedených krajských súdov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí uverejnenom aj v zbierke súdnych
rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04 predovšetkým uviedol, že zastavenie trestného stíhania pre neúmernú

dĺžku konania z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h) vtedy účinného Trestného poriadku (teraz
§ 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku) s poukazom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva k takému
postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri výmere
trestu, a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. Okrem tohto záveru však Najvyšší

súd Slovenskej republiky uviedol i to, že uplynutie doby viac ako ôsmych rokov od vznesenia obvinenia
je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za
extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe vtedajšieho § 11 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku per analogiam.

Obhajoba taktiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost
12/2012 z ktorého vyplýva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného prameňa práva,
ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne
prenáša do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej

praxi Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky v článku 48 odsek 2 zaručuje, že každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo,verejneavprimeranejlehoteprejednanánezávislýmanestrannýmsúdom.Priposudzovanílehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a
tiež k spôsobu akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd
uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v

kontexte 10 rokov (v tam prejednávanom prípade) od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť
charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
V tomto smere obhajoba poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.02.2014
sp. zn. 2Tdo V 21/2013, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom

konaní alebo súdu, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou
okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (teraz § 39 ods. 1 Trestného
zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom,
resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolností i meritórne ukončenie veci zastavením trestného
stíhania, alebo oslobodením spod obžaloby. V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské

práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Z judikatúry
zmluvných strán Dohovoru môžeme zistiť, že dotknuté osoby napr. v prípadoch Beck (Nórsko), Helmut
Jansen (Spolková republika Nemecko) sa pred vnútroštátnymi súdmi domáhali zastavenia trestného
stíhania práve s poukazom na to, že v ich prípadoch bol porušený článok 6 Dohovoru. Tieto požiadavky
dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi súdmi akceptované, a preto sa obe tieto osoby obrátili na

Európsky súd pre ľudské práva.
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Beck versus Nórsko z 26. septembra 2001 a B. P.
versus Spolková republika Nemecko z 12. októbra 2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli
náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia
neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom minimálne tresty, aké povoľujú príslušné

ustanovenia trestného vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria.
So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho čl. 6, čl. 13 a čl. 41 možno vo všeobecnosti uviesť,
že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak
ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa
toto v primeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti

by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade
kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov i závažnej trestnej činnosti pred
ich obeťami. Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu však vyplýva, že zastavenie
trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom vylúčené, avšak
musí ísť o extrémny prípad.

Dikcia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento
Dohovor nadväzujúcich uverejnený v Oznámení č. 209/1992 Zb. v znení oznámenia č. 102/1999 Z. z.
(ďalej len Dohovor)
Právo na spravodlivé súdne konanie

1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v
záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť
konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
Dikcia Článku 13 Dohovoru
Právo na účinný prostriedok nápravy

Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných
povinností.
Dikcia Článku 41 Dohovoru
Spravodlivé zadosťučinenie

Ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo
dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby
poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie.Obhajoba si dovoľuje poukázať aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. februára 2007 sp.
zn. 1 T 20/98 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. októbra 2008 sp. zn. 3 T 13/2008,
ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obžalovaných podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku, s použitím

11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku).
Z týchto záverov možno vyvodiť, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení
trestného stíhania, je posúdiť, či o takýto extrémny prípad ide. Je potrebné si uvedomiť, že nie je
možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je
prípustné. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy

závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní
podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať, v tomto
prípade medzi takéto okolnosti prípadu patrí aj to, že príčiny a dôvody vzniknutého stavu je treba vidieť aj
v samotnej konštrukcii zmluvných podmienok poškodeného, v nedostatočnom kontrolnom mechanizme
poškodeného a v nedôvodnej rezignácii poškodeného na plnenie všeobecnej a osobitnej prevencie ako
aj na vedomosť poškodeného o určitých skutočnostiach, ktoré sa diali v priebehu skutkového deja s

vedomým zanedbaním obvyklej miery opatrnosti.

Až po posúdení všetkých týchto faktov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach bude môcť dať
súd v tomto prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne či existencia takýchto
prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v zložke porušenia

práva na prejednanie veci v primeranej lehote, že je potrebné pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v
demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným - k zastaveniu trestného stíhania.

Vzhľadom na vyššie uvedené obhajoba je názoru a ponecháva na úvahu súdu, že okolnosti eventuálne
vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu, resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia už

spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú podľa názoru obhajoby totiž v tomto prípade
naozaj reálne existujúce.
Rovnako obhajoba ponecháva na úvahu súdu či aplikácia zákonom predvídaných obmedzení
základných práv po vykonaní hlavného pojednávania spojeného s meritórnym rozhodnutím o obžalobe
by v tomto konkrétnom prípade obstála v hore uvedenom teste proporcionality, a to z dôvodov ktoré

sú uvedené vyššie najmä s poukazom na dĺžku trestného stíhania, s poukazom na osobné, rodinné
a majetkové pomery obžalovanej, s poukazom na správanie sa poškodeného počas skutkového deja,
ktorý svojim správaním priorizoval poskytovanie pôžičiek so zanedbaním obvyklej miery opatrnosti,
ktorých hlavným kritériom nebolo splnenie podmienok pre ich poskytnutie a prehliadanie určitých
varovných skutočností o ktorých poškodený v priebehu skutkového deja mal vedomosť.

Dikcia článku 48 ods. 2 Ústavy SR
Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.

Obhajoba je názoru, že trestná vec obžalovanej nebola prejednaná v primeranej lehote čím došlo k
porušeniu jej ústavného, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Zadosťučinením pre obžalovanú podľa čl. 41 Dohovoru za porušenie jej ústavného, základného práva

na spravodlivé súdne konanie môže byť mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestnej sadzby, alebo zastavenie trestného stíhania.

Z vyššie uvedených dôvodov obhajoba ponecháva na úvahu súdu prípadné ňou navrhované Uznesenie,
aby súd svojim Uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v §

215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné
stíhanie obžalovanej na tom skutkovom základe uvedenom v obžalobe sp.zn. 2Pv/307/12/3307 čím
mala spáchať
v bode 1 obžaloby
zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1,3 písm. a) Trestného zákona číslo 300/2005 Z.z. v znení

Zákona číslo 1/2014 Z.z.,
v bode 2 obžaloby
prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery úradného znaku a
úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení z. č. 257/2009 Z. z.v bode 3 obžaloby
prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a
úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení z. č. 224/2010 Z. z.

zastavil, nakoľko tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Bod IV.

Obžalovaná vzhľadom na skutočnosť, že čiastkové pokračovacie útoky za ktoré som bola súdom I.

stupňa uznaná vinnou v odvolaním napadnutom rozsudku a čiastkové pokračovacie útoky, ktoré sú
predmetom obžaloby sp.zn. 1Kv 81/16/3300 na nariadenom hlavnom pojednávaní dňa 13.09.2015 sú
jedným skutkom.

Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. US 9/2017 zo 6. februára 2019 pri
UPLATNENÍ ZÁSADY NE BIS IN IDEM PRI POKRAČOVACOM TRESTNOM ČINE vyplýva právna veta:

Pod pojmom „čin“ v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 40 ods. 5 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), resp. v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) je vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu
potrebné rozumieť jednotlivý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, pričom takémuto chápaniu
zodpovedá trestnoprocesná právna úprava v Slovenskej republike, konkrétne § 10 ods. 16 Trestného

poriadku, v zmysle ktorého sa skutkom rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.

Vyjadrenie zásady ne bis in idem vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu v § 9 ods. 2 Trestného
poriadku plne zodpovedá garanciám vyplývajúcim z čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. z Čl.
4 ods. 1 protokolu, keďže predstavuje reálnu prekážku toho, aby bolo možné páchateľa opätovne stíhať

pre ten istý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (t. j. pre rovnaké faktické konanie), pre ktorý
bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.

ObžalovanáprávneargumentujemNálezomÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.PL.US9/2017
zo 6. februára 2019 a poukazujem na skutočnosť, že v mojom prípade došlo k porušeniu zásady ne

bis in idem, pretože za ten istý skutok sú proti mojej osobe vedené dve trestné stíhania pred Okresným
súdom Prievidza a to v konaní sp.zn. 1T/145/2014 v ktorom bol dňa 30.08.2021 vyhlásený rozsudok a
v konaní sp.zn. 1T/85/2019, v ktorom sa dňa 13.09.2021 začalo hlavné pojednávanie.
Domáham sa preto, aby odvolací súd odstránil porušenie zásady ne bis in idem a zrušil odvolaním
napadnutý rozsudok súdu I. stupňa sp.zn. 1T/145/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vyslovením

právneho názoru a pokynom na spojenie trestných vecí sp.zn. 1T/145/2014 a sp.zn. 1T/85/2019 na
jedno konanie a jedno rozhodnutie o vine a treste. V opačnom prípade mi hrozí, že za ten istý skutok
budem uznaná vinnou dvakrát a budú mi uložené dva tresty.
Mám za to, že týmto procesným postupom a rozhodnutím v konaní sp.zn. 1T/145/2014 bolo porušené
ústavné, základné právo obžalovanej nebyť trestne stíhaná inak ako spôsobom uvedeným v zákone

garantovaným v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.
Dikcia čl. 17 ods. 2 Ústavy SR
Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Bod V.

V ďalšom obžalovaná domnievam sa, že trest odňatia slobody v trvaní 5 (piatich) rokov uložený mi po 10
až 11 rokoch od spáchania trestnej činnosti je neprimeraný. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
SR ale aj všeobecných súdov sa po takto dlhej dobe ukladajú tresty pod dolnú hranicu trestnej sadzby.

Z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2010 pod sp. zn. 5 To 14/2009
uverejnený v Zbierke č. 1/2011, judikát R 10/2011 vyplýva, že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom
konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou

okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie
trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.“http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a131-neprimerana-dlzka-trestneho-konania-a-jej-vplyv-na-
ulozenie-trestu
Neprimeraná dĺžka trestného konania a jej vplyv na uloženie trestu

Publikované: 24. 05. 2012, čítané: 6736 krát
JUDr. David Lindtner advokát
Právna veta: Je povinnosťou súdov, aby porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo
určitým primeraným spôsobom odškodnené. Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu za to, že
došlo k porušeniu práv páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke tento nemal

žiaden vplyv.“

Odvolací súd nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. z titulu odvolania obžalovanej
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku

okresného súdu o vine obžalovanej zo spáchania činu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je dôvodné, avšak z iných, ako obhajobou namietaných

dôvodov.

Podľa článku 17 odsek 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“, ak nie je uvedené
inak) nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.

Podľa článku 50 odsek 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase činu. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa § 1 Tr. por. Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak,

aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy
z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a
právnických osôb.

Podľa § 2 ods. 6 prvá veta Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní

a súdy konajú z úradnej povinnosti.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné
postupovať striktne podľa ustanovení Trestného poriadku, teda aj rozhodovať podľa imperatívov
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ak nastane skutková alebo právna situácia vymedzená

v týchto ustanoveniach.

Podľa § 283 ods. 1 Tr. por. súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá
z okolností uvedených v § 228 ods. 2, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť trestné
stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.

Podľa § 228 ods. 2 písm. e) Tr. por. policajt preruší trestné stíhanie, ak ústavný súd alebo Súdny dvor
Európskej únie pozastaví účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce
pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej.

V priebehu konania pred okresným súdom nastali nové podstatné skutočnosti, ktorými boli vyhlásenie
zákona č. 40/2024 Z. z. a vyhlásenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2024, č. k. PL. ÚS 3/2024-112, ktorým bola v bode 2 okrem iného pozastavená účinnosť čl. I zákona z
8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (zákona publikovaného pod č. 40/2024 Z.

z. po vyhlásení uvedeného uznesenia ústavného súdu). Uvedené uznesenie ústavného súdu bolo
publikované pod č. 41/2024 Z. z. Pozastavenie účinnosti čl. 1 zákona č. 40/2024 Z. z. trvalo do 6.8.2024.
Niet zrejme pochýb o tom, že použitie zákona aj č. 40/2024 Z. z. je pre obžalovanú priaznivejšie v zmysle
čl. 50 ods. 6 druhá veta ústavy.Ak teda okresný súd dňa 4. júna 2024, teda v čase pozastavenia účinnosti zákona č. 40/2024
Z. z., vykonal hlavné pojednávanie a rozhodol napadnutým rozsudkom, aplikujúc (nepriaznivejšie)

ustanoveniaTrestnéhozákona,účinnéhovčasespáchaniatrestnéhočinu,porušilimperatívustanovenia
§ 283 ods. 1 v spojení s § 228 ods. 2 písm. e) Tr. por. Konanie okresného súdu, predchádzajúce vydaniu
napadnutého rozsudku, tak trpí podstatnou chybou v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. Z uvedených
dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Po vrátení veci s poukazom na uvedené bude úlohou okresného súdu vec znovu prejednať a rozhodnúť.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.