Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/102/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123428293
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123428293.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu Slovenský ochranný zväz
autorský pre práva k hudobným dielam, Bratislava, Rastislavova 914/3, IČO: 00 178 454, zastúpeného
AK Herceg, s.r.o., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 890 240, proti žalovanému A. B. C. - DIXON RESORT,
Banská Bystrica, Švermova 32, IČO: 17 840 775, zastúpenému Advokátska kancelária Kašuba spol. s r.
o., Banská Bystrica, Horná 41, IČO: 36 859 095, o zaplatenie 1.672,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo 16. júna 2025 č. k. 7Ca/26/2023-218,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo 16. júna 2025 č. k. 7Ca/26/2023-218 vo výroku I.
a v závislom výroku o trovách konania (IV. výrok), p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým rozsudkom) zo 16. júna 2025 č. k. 7Ca/26/2023-218 (ďalej
len ,,rozsudok súdu prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.672,80,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 984,- Eur od 10. novembra 2021

do zaplatenia, vo výške 8,00 % ročne zo sumy 688,80 Eur od 12. mája 2022 do zaplatenia, a to všetko
v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok) a vo zvyšnej časti žalobu (II. výrok) s tým,
že zamietol návrh žalovaného na spojenie veci na spoločné konanie s konaním vedeným pod sp. zn.
14Ca/8/2024 (III. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný
jepovinnýzaplatiťžalobcovináhradutrovkonaniavrozsahu92,16%,vlehotetrochdníodprávoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (IV. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa návrhom na vydanie

platobného rozkazu domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.672,80 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00% ročne zo sumy 984,- Eur od 1. februára 2021 do zaplatenia
a zo sumy 688,80 Eur od 19. novembra 2021 do zaplatenia.
1.1.1. Žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol, že na základe oprávnenia č.
1/2004 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 10. apríla 2007 pod č. k.
MK-2039/2007-70/5361 je organizáciou kolektívnej správy práv na území Slovenskej republiky.
Oprávnenie bolo vydané na neurčitý čas. Žalovaný je používateľom hudobných diel. Medzi žalobcom

a žalovaným bola dňa 8. februára 2007 uzatvorená hromadná licenčná zmluva č. VP/07/7613/001,
predmetom ktorej bolo udelenie licencie - súhlasu žalovanému na použitie hudobných diel v prevádzke
žalovaného (ďalej aj ,,hromadná licenčná zmluva“). Žalovaný sa v hromadnej licenčnej zmluve
zaviazal zaplatiť žalobcovi autorskú odmenu za používanie hudobných diel prostredníctvom technickýchzariadení, t. j. za ich verejný prenos, a to na základe vystavených faktúr, podľa účinného sadzobníka
autorských odmien.
1.1.2. Žalobca vyúčtoval žalovanému autorskú odmenu faktúrou č. 2201125251 z 31. decembra 2020

vo výške 984,- Eur, ktorá bola splatná dňa ,,21.“ januára 2021 (správne má byť 31. januára 2021 –
poznámka odvolacieho súdu) a faktúrou č. XXXXXXXXXX z 3. novembra 2021 vo výške 688,80 Eur,
ktorá bola splatná dňa 18. novembra 2021.
1.1.3. Vo vzťahu k majetkovým právam autorov žalobca citoval § 18 ods. 2 písm. g) a h), § 40 ods. 1,
§ 48 ods. 1, ods. 3, § 78 ods. 2 písm. a), b), § 81 ods. 1, 4 , § 65 ods. 1, § 78 ods. 1, 4, § 143 ods.

1, § 166 ods. 1, ods. 4, § 169 ods. 4 autorského zákona.
1.1.4.Žalovanýsvojupovinnosťvyplývajúcumuzhromadnejlicenčnejzmluvynesplnilauvedenéfaktúry
žalobcovi neuhradil ani sčasti. Žalobca sa preto domáhal aj zaplatenia úroku z omeškania z dlžných
súm, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr až do ich zaplatenia podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Občiansky zákonník“ alebo ,,OZ“).
1.1.5. K návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca pripojil listinné dôkazy, a to plnomocenstvo

pre právneho zástupcu z 1. augusta 2017 a osvedčenie o registrácii DPH, Oprávnenie organizácie
kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy podľa autorského zákona na území Slovenskej republiky
č. 1/2004 vydané Ministerstvom kultúry SR dňa 10. apríla 2007, Sadzobník autorských odmien za
používanie hudobných diel účinný od 1. januára 2015, Sadzobník autorských odmien za používanie
hudobnýchdielprostredníctvomtechnickýchzariadeníúčinnýod1.januára2015,Sadzobníkautorských

odmien za používanie hudobných diel rozhlasovým a televíznym vysielaním účinný od 1. januára
2007, Sadzobník autorských odmien za používanie hudobných diel prostredníctvom elektronických
komunikačných sietí účinný od 1. januára 2011, hromadnú licenčnú zmluvu, faktúru č. XXXXXXXXXX z
31. decembra 2020 a faktúru č. XXXXXXXXXX z 3. novembra 2021.
1.2. Proti platobnému rozkazu súdu prvej inštancie zo 4. decembra 2023 sp. zn. 7Ca/26/2023 podal

žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor, v ktorom uviedol, že žalobný nárok neuznáva z dôvodu,
že mu faktúry vystavené žalobcom neboli doručené, a teda tieto neeviduje ani v účtovníctve. Ani
ceny, ktoré boli faktúrami vyúčtované, neboli medzi nimi dohodnuté, pričom tvrdenia žalobcu nie sú
preukázané predloženými dôkazmi, preto považoval faktúry za neoprávnené. Vzhľadom na uvedené
navrhol zamietnuť žalobu žalobcu.

1.3. Žalobca v replike tvrdenia žalovaného rozporoval a uviedol, že okrem faktúr zasielal žalovanému ku
každej faktúre zvlášť aj upomienku (dňa 7. októbra 2021 a 18. januára 2021) a zasielal mu aj výzvu na
úhradu obidvoch faktúr dňa 5. decembra 2021. Tieto listiny mu zasielal obyčajnou poštovou zásielkou.
Ku každej faktúre zvlášť mu však zaslal aj pokus o zmier, a to dňa 3. novembra 2021 a dňa 2. februára
2022, ktoré mu zaslal doporučenou poštovou zásielkou, pričom pokus o zmier zo dňa 3. novembra

2021 bol žalovanému doručený dňa 5. novembra 2022 a pokus o zmier zo dňa 2. februára 2021 mu bol
doručený dňa 29. apríla 2022. Pokiaľ ide o výšku faktúr, žalobca poukázal na to, že so žalovaným majú
uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, z ktorej čl. V. bodu 1. vyplýva, že: ,,Používateľ berie na vedomie,
že autorská odmena za toto používanie je daná platným Sadzobníkom SOZA, ktorý je k dispozícii na
nahliadnutie v sídle SOZA a uverejnený na www.soza.sk. K autorskej odmene SOZA sa pripočítava 1%

príspevok umeleckým fondom v zmysle zákona č. 13/1993 Z. z..“ Z čl. V. bodu 2. hromadnej licenčnej
zmluvy vyplýva, že: ,,Používateľ sa zaväzuje uhradiť odmenu v lehote splatnosti vystavenej faktúry.“
Žalovaný tak bol o existencii neuhradených faktúr riadne informovaný a opakovane vyzývaný na ich
úhradu. Existenciu faktúr a ani ich výšku po doručení predmetných výziev nerozporoval a ani žalobcu v
tejto súvislosti nekontaktoval. Uplatnený nárok preto považoval žalobca za dôvodný a preukázaný.

1.3.1.Žalobcapredložilsúduprvejinštancie upomienkuzo7.októbra2021,pokusozmierz3.novembra
2021 spolu s doručenkou z 9. novembra 2021, výzvu na úhradu nesplateného záväzku z 5. novembra
2021, upomienku z 18. januára 2022 a pokus o zmier z 2. februára 2022 s dvoma doručenkami z 11.
mája 2022.
1.4. Žalovaný právo na dupliku nevyužil.

1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že po právnej stránke posúdil zmluvný vzťah v súlade s právnou
úpravou platnou v čase uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, t. j. dňa 8. februára 2007 a v deň
vystavenie jednotlivých faktúr, t. j. dňa 31. decembra 2020 a 3. novembra 2021.
1.5.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. autorský
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 185/2015 Z. z.“), § 1 ods. 1, 2, § 18 ods. 2

písm. h), § 48 ods. 1, 2, § 78 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. a), h), i), j), s) zákona č. 618/2003 Z. z. zákona č.
618/2003 Z. z. autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 618/2003 Z. z.“), § 45
ods. 1, § 517 ods. 2, § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republikyč. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,nariadenie č. 87/1995 Z. z.“).
1.5.2. Zároveň súd prvej inštancie citoval § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 166 ods. 1, § 255

ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“ alebo ,,Civilný
sporový poriadok“).
1.6. Súd prvej inštancie uviedol, že zamietol návrh žalovaného na spojenie veci zo 16. júna 2025, t.
j. podaný v deň pojednávania (28 minút pred pojednávaním) z dôvodu, že spojenie vecí by nebolo v
záujme hospodárnosti konania podľa § 166 ods. 1 CSP.

1.7. Vo veci samej nebolo sporné, že žalobca je na základe oprávnenia č. 1/2004 vydaného
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky z 10. apríla 2007 pod č. k. MK-2039/2007 70/5361
organizáciou kolektívnej správy práv na území Slovenskej republiky oprávnenou na výkon kolektívnej
správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv podľa § 78 ods. 1, ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.
z. k hudobným dielam v odboroch povinnej ako aj dobrovoľnej kolektívnej správy práv, a to na neurčitý
čas.

1.7.1. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalovaný je používateľom verejnej produkcie s hudbou v
prevádzke ,,Hotel DIXON“, Švermova 32, Banská Bystrica.
1.7.2. Sporným nebolo ani to, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 8. februára 2007 uzatvorená
hromadnálicenčnázmluva,predmetomktorejboloudelenielicencie,t.j.súhlasužalovanémunapoužitie
hudobných diel v jeho prevádzke. V hromadnej licenčnej zmluve sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi

autorskú odmenu za používanie hudobných diel prostredníctvom technických zariadení, teda za ich
verejný prenos v prevádzke s názvom ,,Hotel DIXON“, nachádzajúcej sa na Švermovej 32, v Banskej
Bystrici. V zmysle článku VI. bodu 1. písm. a) hromadnej licenčnej zmluvy bola zmluva uzatvorená na
dobu neurčitú, s účinnosťou od 1. januára 2007.
1.7.3. Taktiež medzi stranami nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaný ani sčasti neuhradil žalobcovi

autorskú odmenu vyúčtovanú faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31. decembra 2020 vo výške 984,- Eur,
ktorá bola splatná dňa 31. januára 2021 a faktúrou č. XXXXXXXXXX z 3. novembra 2021 vo výške
688,80 Eur, ktorá bola splatná dňa 18. novembra 2021.
1.8. Sporné medzi sporovými stranami bolo doručenie faktúr žalovanému, a teda aj otázka, kedy sa
žalovaný dostal do omeškania s uhradením dlhu.

1.9. Súd prvej inštancie konštatoval, že autor diela má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela,
najmä na verejný prenos diela. Organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou
súhlas na použitie všetkých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom, v dohodnutom
rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, uhradiť odmenu za použitie v tomto prípade
hudobných diel, vo svojej prevádzke. Žalovaný sa v hromadnej licenčnej zmluve zaviazal uhradiť

autorskú odmenu za súhlas s použitím hudobných diel, a to v súlade s faktúrami vystavenými žalobcom,
na základe účinných sadzobníkov žalobcu. Svoju povinnosť však nesplnil napriek tomu, že diela
autorov, ktorých práva uplatňuje žalobca, verejne šíril prostredníctvom technického zariadenia vo svojej
prevádzke.
1.10. Z predloženej faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 31. decembra 2020 vo výške 984,- Eur, splatnej

dňa 31. januára 2021 a z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 3. novembra 2021 vo výške 688,80,- Eur,
splatnej dňa 18. novembra 2021, súd prvej inštancie zistil, že žalobca vyúčtoval žalovanému autorskú
odmenu za licenciu na verejné použitie hudobných diel podľa účinného sadzobníka v súlade s autorským
zákonom a s Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k hudobným dielam na území SR vydaným
Ministerstvom kultúry SR, a to konkrétne za hudbu reprodukovanú zariadeniami na reprodukciu zvuku

a zariadeniami na reprodukciu zvuku aj obrazu v dennom bare, reštaurácii a v izbách Hotela DIXON,
teda v prevádzke žalovaného, nachádzajúcej sa na Ulici Švermova 32 v Banskej Bystrici, v celkovej
výške 1.672,80 Eur.
1.10.1. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie považoval žalobu žalobcu za dôvodnú a priznal
žalobcovi uplatnený nárok vo výške 1.672,80 Eur, keďže nemal v konaní preukázané, že by žalovaný

svoj záväzok voči žalobcovi splnil, resp. že by jeho záväzok zanikol iným spôsobom.
1.11. K zhrnutiu podstatných okolností sporu žalovaným v jeho záverečnej reči, napriek tomu, že
obsahovalo aj tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný v rámci skutkových tvrdení v konaní neuvádzal a
na ktoré žalobca preto reagovať nemohol, súd prvej inštancie dodal, že podaná žaloba obsahovala
skutkovétvrdeniažalobcuvstručnostiuvedenévodseku 2. odôvodneniarozsudkusúduprvejinštancie.

Skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie považoval za dostatočné na to, aby súd prvej inštancie
vo veci mohol rozhodnúť a tieto boli v konaní preukázané aj predloženými listinnými dôkazmi.
1.12. Sporné v konaní bolo doručenie faktúr žalovanému, a teda okamih, kedy sa žalovaný mohol dostať
do omeškania s úhradou dlhu.1.12.1. Z pokusu o zmier zo dňa 3. novembra 2021, doručeného žalovanému (podľa predloženej
doručenky) dňa 9. novembra 2021, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bol vyzvaný uhradiť dlh vo
výške 984,- Eur vyplývajúci zo zaslanej faktúry č. XXXXXXXXXX, a to v lehote do dňa 8. novembra 2021.

1.12.2. Z pokusu o zmier zo dňa 2. februára 2022, doručeného žalovanému (podľa predloženej
doručenky) dňa 11. mája 2022, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bol vyzvaný uhradiť dlh vo výške
688,80 Eur vyplývajúci zo zaslanej faktúry č. XXXXXXXXXX, a to v lehote do dňa 7. februára 2022.
1.12.3. Žalovaný dlh voči žalobcovi neuhradil, a preto sa dostal s plnením svojho peňažného záväzku
voči žalobcovi do omeškania. Žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej

sumy. Aj keď podľa čl. V. bodu 2. hromadnej licenčnej zmluvy sa žalovaný zaviazal uhradiť autorskú
odmenu v lehote splatnosti vystavenej faktúry, s poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa o faktúre a aj o lehote jej splatnosti mohol žalovaný dozvedieť až vtedy, kedy mu bola tá-
ktorá faktúra doručená.
1.12.4. Súd prvej inštancie považoval za preukázané listinnými dôkazmi, a to pokusom o zmier zo dňa
3. novembra 2021, ktorý bol žalovanému doručený dňa 9. novembra 2021 a z pokusu o zmier zo dňa 2.

februára 2022, ktorý bol žalovanému doručený dňa 11. mája 2022, že žalovaný sa o vystavení faktúry
č. XXXXXXXXXX vo výške 984,- Eur dozvedel preukázateľne najneskôr dňa 9. novembra 2021 a do
omeškania s jej úhradou sa preukázateľne dostal dňa 10. novembra 2021.
1.12.5. O vystavení faktúry č. XXXXXXXXXX vo výške 688,80 Eur sa žalovaný dozvedel preukázateľne
najneskôr dňa 11. mája 2022 a do omeškania s jej úhradou sa preukázateľne dostal dňa 12. mája 2022.

1.12.6. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. je výška úrokov z omeškania o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania žalovaného s plnením peňažného
dlhu, t. j. k 10. novembru 2021 a k 12. máju 2022 predstavovala 0,00 %. Súd prvej inštancie preto žalobe

vyhovel aj v časti nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, avšak priznal žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 8,00 % ročne zo sumy 984,- Eur od 10. novembra 2021 do zaplatenia, vo výške 8,00 % ročne
zo sumy 688,80 Eur od 12. mája 2022 do zaplatenia a vo zvyšnej časti (t. j. v časti uplatneného obdobia
úrokov z omeškania) súd prvej inštancie úrok z omeškania zamietol ako nedôvodný.
1.13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, t. j.

pomerne podľa pomeru úspechu strán sporu.
1.13.1. Žalobca bol v spore so žalovaným úspešnejší. Úspešnosť žalobcu predstavuje 96,08 %,
úspech žalovaného predstavuje 3,92 %; čistý úspech žalobcu predstavuje 92,16 % (96,08 % - 3,92 %).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku I. a do závislého výroku o trovách konania

(IV. výrok), žalovaný podal včas odvolanie.
2.1. Odvolacie dôvody odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.2. Trval na všetkých jeho námietkach proti žalobe uvedených v konaní s osobitným dôrazom jeho
argumentáciu uvedenú v záverečnej reči na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 16. júna
2025.
2.2.1. Mal za to, že žaloba a ani vyjadrenie žalobcu neobsahuje podstatnú náležitosť, a to je opísanie

rozhodujúcich skutočností, ktoré v zmysle § 132 ods. 2 CSP nemožno nahradiť s odkazom na označené
dôkazy. Podľa jeho názoru zo samotnej žaloby nevyplýva vôbec nič iné len to, že je ,,nejaká“ faktúra
a ,,nejaký“ sadzobník, pričom nie je bližšie konkretizovaný ani sadzobník, pričom sa jednalo len o dve
faktúry s tým, že žalobca v konaní neuviedol, za aké obdobie bola faktúra vystavená a ani sadzobník
nie je špecifikovaný. Mal za to, že žaloba bola podaná v rozpore s Civilným sporovým poriadkom. V tejto

súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 56Cb/111/2023-224 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Cob/158/2024-272.
2.2.2. Uviedol, že jeho záverečná reč bola prednesená po skončení dokazovania uznesením súdu
prvej inštancie, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, a ak by aj žalobca doplnil rozhodujúce skutkové
okolnosti, už na to nemal právo, pretože bolo ukončené dokazovanie a tvrdenie rozhodujúcich

skutkových okolností je prostriedok procesného útoku, na čo by nebolo možné prihliadať.
2.3. Mal za to, že na jeho námietky v záverečnej reči súd prvej inštancie nedostatočne reagoval (viď
odsek 47. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), keď súd prvej inštancie uviedol: „Skutkovétvrdenia žalobcu súd považoval za dostatočné na to, aby súd vo veci mohol rozhodnúť, a tieto boli v
konaní preukázané aj predloženými listinnými dôkazmi.“
2.3.1. Dodal, že v prípade obidvoch žalovaných faktúr ide o autorské odmeny za obdobie kalendárneho

roka (ktoré žalobca nekonkretizoval), napriek tomu sú autorské odmeny v rôznej výške, pričom nie je
zrejmé, z akého dôvodu. Žalobcom predložené faktúry slúžia len na preukázanie tvrdených skutočností,
nie však na to, aby v nich súd prípadne iný subjekt vyhľadával tie skutočnosti, z ktorých by mal uplatnený
nárok vyplývať.
2.3.2. Podotkol, že jeho procesná obrana bola uplatnená až v záverečnej reči, pretože ide o obranu

právnu a nie skutkovú, nakoľko žaloba neobsahovala také konkrétne, resp. dostatočné tvrdenia, ktoré
by bolo možné, resp. potrebné poprieť ešte pred skončením dokazovania, takže bola uplatnená včas a
súd prvej inštancie ju mal zobrať do úvahy a správne vyhodnotiť, čo ale súd prvej inštancie neurobil, a
teda postupoval nesprávne a nezákonne, a tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
2.4. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“
alebo ,,krajský súd“) odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie (I. a IV. výrok) zmenil

tak, že zamietne žalobu aj v rozsahu žalobcom uplatnenej sumy 1.672,80 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 984,- Eur od 10. novembra 2021 do zaplatenia a vo výške
8,00 % ročne zo sumy 688,80 Eur od 12. mája 2022 do zaplatenia a súčasne uloží žalobcovi povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, vec preskúmal v medziach
daných § 379 CSP a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách

konania (IV. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Odvolací súd konštatuje, že prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak
aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k
hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní

odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

6. Porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie taký nesprávny procesný postup súdu priečiaci sa

zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa strane znemožní realizácia
tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem spravodlivý proces bližšie
nešpecifikuje, pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje strane realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených

záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov, ktoré by inak strana mohla pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho
postupu súdu vylúčený. Vždy musí o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad
môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu
i k právnej stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Porušenie práva na spravodlivý proces
nezakladá samo tvrdenie strany o existencii tejto procesnej vady. Určujúcim je zistenie, že k vade
tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, táto skutočnosť je
okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne [viď napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) z 26. marca 2012 sp.
zn. 1MCdo/6/2010, zo 14. novembra 2012 sp. zn. 3Cdo/158/2012, z 26. februára 2013 sp. zn.
4Cdo/108/2012].
6.1.Podstatouprávanaspravodlivýprocesjemožnosťfyzickýchaprávnickýchosôbdomáhaťsasvojich

práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
súdne konanie. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladanýmvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný

súd“) sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03].
6.2. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.

7. Žalovaný v odvolaní namietal, že žaloba nemá náležitosti podľa § 132 ods. 1 CSP, na čo poukázal až
v záverečnej reči po vyhlásení uznesenia súdu prvej inštancie o skončení dokazovania.

8. Odvolací súd konštatuje, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany majú strany povinnosť
uplatniť včas (§ 153 ods. 1 CSP).

9. Odvolací súd uvádza, že povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany včas, je výrazom tzv. koncentrácie konania vyplývajúcej z § 153 CSP.
9.1. V zmysle § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

9.2. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo zo zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Strana
sporu však nemôže „vyčkávať“ s predložením skutkových tvrdení, resp. s popretím skutkových tvrdení,
pretože sa vystavuje riziku procesnej sankcie spočívajúcej v tom, že predloženie skutkových tvrdení,
resp. popretie skutkových tvrdení a ďalších prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany bude

právne neúčinné.
9.3. Sudcovská koncentrácia konania vyžaduje rozhodnutie súdu o tom, že na prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany súd nebude prihliadať. Je vo výlučnej kompetencii súdu rozhodnúť, či existuje
ospravedlniteľný dôvod na predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany neskôr ako
predpokladá§153ods.1vetaprvá CSP.Zákonrozhodovaniesúduovčasnostipredloženiaprostriedkov

procesnej obrany a procesného útoku limituje tým, že na tieto prostriedky súd spravidla neprihliadne
vtedy, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

10. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

11. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov
procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením
sudcovskej koncentrácie. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

11.1. Zákonná koncentrácia znamená, že procesné úkony strán sporu, ktoré koncentrácii konania
podliehajú (teda prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany), nespôsobujú ex lege
procesnoprávne účinky (súd na ne neprihliada), ak sú uplatnené po vyhlásení uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí.

12. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie pochybil, keď
na pojednávaní dňa 16. júna 2025 v rozpore s § 182 CSP pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí, neumožnil stranám zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k právnej stránke veci (viď
Zápisnica o pojednávaní zo 16. júna 2025; č. l. 213 a nasl. spisu).
12.1. Keďže až po vyhlásení uznesenia, ktorým súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené,

súd prvej inštancie umožnil stranám predniesť záverečné reči, odvolací súd prihliadol na prostriedok
procesnej obrany žalovaného uplatnený žalovaným až v záverečnej reči, ktorým namietal vadu žaloby,
t. j. neúplnosť žaloby a na odvolací argument žalovaného ohľadne neúplnosti žaloby.

13. Podľa § 132 ods. 1, 2 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie

strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.14. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu)
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.672,80 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,00% ročne zo sumy 984,- Eur od 1. februára 2021 do zaplatenia a zo sumy 688,80

Eur od 19. novembra 2021 do zaplatenia.
14.1. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe oprávnenia č. 1/2004 vydaného Ministerstvom kultúry
Slovenskej republiky zo dňa 10. apríla 2007 pod č. k. MK-2039/2007-70/5361 je organizáciou kolektívnej
správy práv na území Slovenskej republiky. Oprávnenie bolo vydané na neurčitý čas. Žalovaný je
používateľomhudobnýchdiel.Medzižalobcomažalovanýmbolauzatvorenáhromadnálicenčnázmluva

(č. D./XXX), predmetom ktorej bolo udelenie licencie - súhlasu žalovanému na použitie hudobných diel.
Žalovaný sa v hromadnej licenčnej zmluve zaviazal zaplatiť žalobcovi autorskú odmenu podľa platného
sadzobníka autorských odmien.
14.1.1. Poukázal na to, že na základe hromadnej licenčnej zmluvy a sadzobníka vyúčtoval žalovanému
autorskú odmenu faktúrou č. 2201125251 z 31. decembra 2020 vo výške 984,- Eur, ktorá bola splatná
dňa 31. januára 2021 a faktúrou č. 2211117878 z 3. novembra 2021 vo výške 688,80 Eur, ktorá bola

splatná dňa 18. novembra 2021.
14.1.2. Žalobca v žalobe citoval § 18 ods. 2 písm. g) a h), § 40 ods. 1, § 48 ods. 1, 3, § 78 ods. 2 písm.
a), b), § 81 ods. 1 písm. a), i), j), § 81 ods. 4 zákona č. 618/2003 Z. z., § 19 ods. 2, § 19 ods. 3, 4
písm. d), e), f), § 65 ods. 1, § 78 ods. 1, 4, § 143 ods. 1, § 169 ods. 4 písm. a), b), § 166 ods. 1, 4
zákona č. 185/2015 Z. z..

14.1.3. Žalovaný svoju povinnosť vyplývajúcu mu z hromadnej licenčnej zmluvy nesplnil a uvedené
faktúry žalobcovi neuhradil ani sčasti. Žalobca sa preto domáhal aj zaplatenia úroku z omeškania z
dlžných súm, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr až do ich zaplatenia podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
14.1.4. K žalobe žalobca pripojil listinné dôkazy, a to Oprávnenie organizácie kolektívnej správy na

výkon kolektívnej správy podľa autorského zákona na území Slovenskej republiky č. 1/2004 vydané
Ministerstvom kultúry SR dňa 10. apríla 2007 (č. l. 11 spisu), Sadzobník autorských odmien za
používanie hudobných diel platný od 1. januára 2015, Sadzobník autorských odmien za používanie
hudobných diel prostredníctvom technických zariadení platný od 1. januára 2015, Sadzobník autorských
odmien za používanie hudobných diel rozhlasovým a televíznym vysielaním platný od 1. januára

2007, Sadzobník autorských odmien za používanie hudobných diel prostredníctvom elektronických
komunikačných sietí platný od 1. januára 2011 (č. l. 12 a nasl. spisu), hromadnú licenčnú zmluvu (č. l.
37 spisu), faktúru č. XXXXXXXXXX z 31. decembra 2020 (č. l. 38 spisu) a faktúru č. XXXXXXXXXX z
3. novembra 2021 (č. l. 39 spisu).

15. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania (§ 127
ods. 1 CSP) uviedol v súlade s § 132 ods. 1 CSP aj osobitné náležitosti, t. j. označenie strán, pravdivé
a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (causa petendi), označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh (petitum).
15.1. Ako už bolo uvedené, v posudzovanej veci v žalobe žalobca konkretizoval, že medzi stranami bola

uzavretá hromadná licenčná zmluva, pričom žalovaný sa v hromadnej licenčnej zmluve zaviazal zaplatiť
žalobcovi autorskú odmenu za používanie hudobných diel, a to na základe vystavených faktúr podľa
sadzobníka autorských odmien s tým, že žalobca vyúčtoval žalovanému autorskú odmenu faktúrou č.
XXXXXXXXXX z 31. decembra 2020 vo výške 984,- Eur (č. l. 38 spisu), ktorá bola splatná dňa 21.
januára 2021 a faktúrou č. XXXXXXXXXX z 3. novembra 2021 vo výške 688,80 Eur, ktorá bola splatná

dňa 18. novembra 2021 (č. l. 39 spisu). Žalovaný svoju povinnosť vyplývajúcu mu z hromadnej licenčnej
zmluvy nesplnil a uvedené faktúry žalobcovi neuhradil ani sčasti. Žalobca sa preto domáhal aj zaplatenia
úroku z omeškania z dlžných súm, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr až do
ich zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
15.1.1. Zároveň žalobca k žalobe pripojil i listinné dôkazy [okrem iných i hromadnú licenčnú zmluvu (č. l.

37spisu), faktúruč.XXXXXXXXXXz31.decembra2020,faktúruč.XXXXXXXXXXz3.novembra2021,
Sadzobník autorských odmien za používanie hudobných diel prostredníctvom technických zariadení
(verejný prenos); č.l. 30 a nasl. spisu].
15.2. Žalobca teda zrozumiteľne a určito opísal okolnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby (teda skutkový
dej), pričom tvrdenia, z ktorých mala vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, boli jednoznačné

a konkrétne tak, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. V posudzovanej veci teda nedošlo
k opísaniu rozhodujúcich skutočností jeho nahradením s odkazom na označené dôkazy podľa § 132
ods. 2 CSP.15.2.1. Odvolací súd konštatuje, že ak žalobca v žalobe neuvedie všetky potrebné tvrdenia, nejde o vadu
žaloby, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po
skutkovej stránke, čo v posudzovanej veci bolo splnené.

16. Zároveň i z listinných dôkazov predložených žalobcom (z faktúry č. XXXXXXXXXX z 31. decembra
2020, z faktúry č. XXXXXXXXXX z 3. novembra 2021) vyplýva číslo hromadnej licenčnej zmluvy (D./
XXX) s tým, že žalobca žalovanému fakturoval odmenu za licenciu na verejné použitie hudobných diel
podľa účinného Sadzobníka SOZA v súlade s autorským zákonom a Oprávnením na výkon kolektívnej

správy práv k hudobným dielam na území SR vydaným Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky,
pričom faktúry obsahovali špecifikáciu jednotlivých technických zariadení, ktorými dochádzalo v období
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 a od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 u žalovaného
k verejnému použitiu hudobných diel v pohostinskom a občerstvovacom zariadení (t. j. v dennom
bare, v reštaurácii) a v izbách Hotela DIXON, teda v prevádzke žalovaného, na Ulici Švermova 32 v
Banskej Bystrici a zároveň vo faktúrach bola špecifikovaná cena odmeny i s DPH vrátane zľavy z ceny

(viď faktúra č. XXXXXXXXXX) u jednotlivých technických zariadení zvlášť i v súhrnnej sume 984,- Eur
a 688,80 Eur.

17. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (viď odsek 47.) správne uviedol,
že podaná žaloba obsahovala skutkové tvrdenia žalobcu v stručnosti uvedené v odseku 2. odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie. Skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie považoval za dostatočné
na to, aby súd prvej inštancie vo veci mohol rozhodnúť a tieto boli v konaní preukázané aj predloženými
listinnými dôkazmi.

18. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra z 10. mája 2024 č. k.

56Cb/111/2023-224 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2024 č. k.
5Cob/158/2024-272, ide o odlišnú skutkovú i právnu situáciu než v posudzovanej veci, keďže z rozsudku
Okresného súdu Nitra z 10. mája 2024 č. k. 56Cb/111/2023-224 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 27. augusta 2024 č.k. 5Cob/158/2024-272 vyplýva, že žaloba žalobcu (Verené prístavy,
a.s., Bratislava, Prístavná 10, IČO: 36 856 541), ktorou sa žalobca proti žalovanému (T A M group

Komárno, s.r.o., Šarovce, IČO: 44 755 325) domáhal zaplatenia sumy 18.940,-Eur s príslušenstvom
titulom nezaplatených faktúr vystavených žalobcom za používanie verejných prístavov, neobsahovala
žiadne skutkové tvrdenia s výnimkou, ktoré konkrétne faktúry žalovaný nezaplatil, pričom podaná žaloba
neobsahovala konkrétne tvrdenia o tom, aký konkrétny poplatok a z akého dôvodu žalovaný mal zaplatiť,
ani žiadne skutočnosti, na základe ktorých boli príslušné poplatky určené, pričom zo žaloby ani zo

žalobcom predložených listinných dôkazov (faktúr) nebolo možné zistiť, o aký druh poplatku sa malo
jednať.

19. Ak teda súd prvej inštancie na základe žaloby žalobcu a po vykonaní náležitého dokazovania uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.672,80 Eur s príslušenstvom, postupoval správne,

pretože žaloba obsahovala okrem všeobecných náležitostí podľa § 127 ods. 1 CSP i osobitné náležitosti
žaloby (§ 132 ods. 1 CSP), pričom žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadne nezaplatenia autorskej
odmeny vo výške 1.672,80 Eur žalovaným s odkazom na hromadnú licenčnú zmluvu uzatvorenú medzi
stranami s prihliadnutím na faktúru č. XXXXXXXXXX z 31. decembra 2020 a faktúru č. XXXXXXXXXX
z 3. novembra 2021 (ktoré taktiež boli doručené žalovanému spolu so žalobou) s tým, že žalovaný je

v omeškaní so zaplatením peňažného dlhu, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie príslušenstva
pohľadávky (zákonného úroku z omeškania).

20. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním výroku (I. výrok) potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP) vrátane závislého výroku o trovách konania

(IV. výrok), nakoľko súd prvej inštancie prihliadol na čiastočný úspech žalobcu v spore podľa § 255
ods. 2 CSP.

21. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
21.1.Odvolacísúdprisvojomrozhodovaníonárokunanáhradutrovtohtoodvolacieho konaniaaplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.
21.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.21.3. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov
tohto odvolacieho konania. Pretože však zo súdneho spisu odvolací súd nezistil, že by žalobcovi
v tomto odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov tohto

odvolacieho konania nepriznal.

22. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie (II. a III. výrok) zostali nedotknuté
(§ 367 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu satoto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo

podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.