Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 60Cpr/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124207460
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kubej

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2026:7124207460.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudcom JUDr. Petrom Kubejom v spore žalobkyne: A. B., narodená XX.X.XXXX

bytom A. XX, XXX XX C., právne zastúpená JUDr. Júlia Čechová advokátka, Letná 45, 052 01 Spišská
Nová Ves, proti žalovanému: GALAXY HOME SK s.r.o., so sídlom Námestie SNP 11, 015 01 Rajec,
IČO: 54609267, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrade mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Skončenie pracovného pomeru žalobkyne zo strany žalovaného je n e p l a t n é .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z jej priemerného zárobku za obdobie 2
mesiacov vo výške 2.409,18 € a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 17.04.2024 žiadala, aby súd po vykonanom dokazovaní
rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne zo strany žalovaného je neplatné. (I.); pracovný
pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá (II.); žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o
skončení pracovného pomeru, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (III.); žalobkyňa má nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V dôvodoch podanej žaloby okrem iného uviedla, že žalobkyňa ako zamestnanec uzavrela so
žalovaným pracovnú zmluvu na dobu určitú do 30.06.2022, so začiatkom zamestnania od 01.11.2022,
ktorá následne bola zmenená na dobu neurčitú. Podľa predmetnej zmluvy žalobkyňa vykonávala pre
žalovaného prácu na pozícii: vedúca predajne (pôvodne zástupkyňa predajne) s čistou mzdou vo
výške 1000 eur mesačne. Žalobkyňa vo februári 2024 zistila, že ju žalovaný ako zamestnávateľ k

21.02.2024 odhlásil ako zamestnanca zo sociálnej aj zdravotnej poisťovne a následne jej poštou bola
doručená zo strany žalovaného Dohoda o skončení pracovného pomeru. V tejto dohode bol ako dôvod
ukončeniapracovnéhopomeruuvedenéhrubéporušeniepracovnejdisciplíny,drzéarogantnésprávanie
voči nadriadenému. Túto dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyňa nepodpísala. Zároveň
nebol žalobkyni už viac umožnený vstup do zamestnania. Žalobkyňa má za to, že v danom prípade
nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru a to v súlade s ust. § 59 Zákonníka práce. Z tohto
dôvodu oznámila v súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce svojmu zamestnávateľovi, že trvá na

ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce a to listom zo dňa 11.04.2023, pričom uviedla, že ukončenie
pracovného pomeru považuje za neplatné. Toto oznámenie vykonala žalobkyňa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu a do zaslaním doporučenou zásielkou dňa 11.04.2024 a rovnako tak elektronicky
emailom v ten istý deň. Poukázala na ustanovenie § 59 ods. 1 a § 38 ods. 4 Zákonníka práce pričomuviedla, že na základe vyššie uvedených skutočností považuje skončenie pracovného pomeru za
neplatné.

3. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia k podanej žalobe okrem iného uviedol, že nárok uplatnený
v žalobe vedený pod výrokom I. a II. uznáva v plnom rozsahu, pričom uviedol, že si je vedomý,
že žalobkyňa nepodpísala Dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú ako jej zamestnávateľ.
Pokiaľ ide o výrok III. (náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru), k tomu žalovaný
uviedol, že vzhľadom k tomu, že dňa 29.04.2024 zaslali žalobkyni písomnú výzvu na nastúpenie do

zamestnania prostredníctvom doporučenej poštovej zásielky do vlastných rúk s odbernou lehotou 11
dní v súlade s ust. § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Predmetnú výzvu žalobkyňa prevzala 02.05.
2024, pričom v tejto výzve mala uvedený deň nástupu do zamestnania 20.05.2024 o 9:00 hod. Túto
výzvu prevzala aj právna zástupkyňa žalobkyne a to dňa 03.05.2024. Súčasne žalovaný uvádza,
že pokiaľ má správnu vedomosť žalobkyňa je o zrejme odo dňa neplatného skončenia pracovného
pomeru(02/2024)aždoposiaľdočasnepráceneschopná,poberánemocenskédávkyvzmysledostupnej

evidencie Sociálnej poisťovne. Oznámenie o trvaní na pracovnom pomere bolo žalovanému doručené
18.04.2024. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný dôvodne domnieva, že žalobkyňa nemá nárok na
náhradu mzdy za obdobie odo dňa oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní do 20.05.2024 nakoľko
je/bola v relevantnom období práceneschopná. V prípade, že by dočasná práceneschopnosť žalobkyne
trvala aj po dni kedy ju zamestnávateľ vyzval na nástup do zamestnania, náhrada mzdy jej nepatrí.

4. Právna zástupkyňa žalobkyne v reakcii na písomné vyjadrenie žalovaného uviedla, že listom zo
dňa 24.09.2024 oznámila žalobkyňa oznámila žalovanému, že netrvá počnúc dňom 10.09.2024 na
tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával. Tento list nebol zo strany žalovaného prevzatý a bol
vrátený ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Následne emailom zo dňa 03.12.2023 (v rámci

rokovania o mimosúdnej dohode) žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne oznámila túto skutočnosť
žalovanému. V tomto kontexte poukázala na ustanovenie § 79 ods. 4, 5 Zákonníka práce a uviedla,
že v súlade s citovaným ustanovením upravuje petit žaloby zo dňa 17.04.2024 a to tak, že výrok
I. ponecháva, výrok II. upúšťa od jeho znenia, a výrok III. má znieť, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku za obdobie 2 mesiacov vo výške

2409,18 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrok IV. bez zmien. Súčasne uviedla, že
žalobkyňa sa po výzve žalovaného na nástup na pracovisko dňa 20.05.2024 dostavila, avšak žalovaný
jej žiadnu prácu nepridelil, pričom o tomto predložila list, ktorý následne zaslala žalovanému. Toto
podanie doručila súdu krátko pred pojednávaním a to z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych rokovaní,
ktoré však napokon neboli úspešné.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie.

6. Na nariadenom pojednávaní právni zástupcovia strán sporu zotrvali na svojich doterajších
stanoviskách prezentovaných v rámci prípravy veci na pojednávanie.

7. Následne súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 60Cpr/9/2024-126 zo dňa 22. januára 2025 rozhodol
tak, že I. Skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe Dohody o skončení
pracovného pomeru zo dňa 21.2.2024 je neplatné. II. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného sa k
o n č í dňom 10.09.2024. III. Nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru zamieta. IV. Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

8. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa a to proti
výrokom proti výrokom I., III. a IV. rozsudku uplatniac odvolacieho dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III. a žalobe vyhovel. Zároveň

jej priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktorým jej nebol priznaný nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru, nesúhlasila. Poukázala na skutočnosť, že v konaní sa domáhala náhrady mzdy za obdobie
2 mesiacov, vo výške svojho priemerného zárobku, a to s poukazom na § 79 ods. 4 a 5 Zákonníka
práce z dôvodu, že po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného mu oznámila, že

netrvá na ďalšom zamestnávaní. Uviedla, že súd nesprávne vyhodnotil spôsob ukončenia pracovného
pomeru ako dohodu o skončení pracovného pomeru. V tomto prípade žalovaný ako zamestnávateľ
jednostranne ukončil pracovný pomer tým, že ju najskôr odhlásil z poisťovní a až následne sa pokúsil
doručiť dohodu o ukončení pracovného pomeru, ktorú ale nikdy nepodpísala. V tomto prípade nemožnov žiadnom smere hovoriť o obojstrannom ukončení pracovného pomeru na základe dohody o jeho
skončení. Neobstojí tvrdenie súdu, že napriek tomu, že vo finále bol akt ukončenia pracovného pomeru
zo strany žalovaného ako zamestnávateľa posúdený ako neplatný, bolo to v prvom rade dvojstranný

právny úkon. V konaní žalovaného, bez akéhokoľvek právneho podkladu, vykazuje jednoznačne
znaky jednostranného právneho úkonu, a teda najbližšie svojim charakterom napĺňa znaky okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktoré ale keďže nemalo znaky zákonnosti bolo určené za neplatné.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne
vyhodnotil spôsob ukončenia pracovného pomeru ako dvojstranný úkon - dohodu, napriek tomu, že

išlo jednoznačne o jednostranný úkon žalovaného, ktorý odporoval zákonu, a tak bol správne určený
za neplatný. Zároveň v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia právneho úkonu žalovaného súd
nesprávne právne posúdil i nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 4, 5 Zákonníka práce a takto
považuje výrok I. rozsudku za nesprávny, nakoľko síce súd správne určil ukončenie pracovného pomeru
zo strany žalovaného ako neplatné, avšak spôsob tohto neplatného skončenia pracovného pomeru
nesprávne označil za dvojstranný právny úkon - dohodu. Zároveň považovala aj výrok IV. o nepriznaní

náhrady trov konania za nesprávny.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých
výrokoch I., III., IV. potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. V
plnom rozsahu sa stotožnil s vecným a právnym odôvodnením napadnutého rozsudku a s jeho právnou

argumentáciou.Žalobkyňavodvolanízmenilasvojeskutkovétvrdeniatýkajúcesaspôsobuakýmskončil
so žalobkyňou pracovný pomer, až v odvolaní začala skutkovo tvrdiť, že neplatné skončenie pracovného
pomeru nenastalo z dôvodu dohody o skončení pracovného pomeru, ale z dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Do času rozhodnutia súdu konzistentne tvrdila, resp. ako prostriedky
procesného útoku používala skutkové tvrdenia o tom, že pracovný pomer bol neplatne skončený z

titulu Dohody o skončení pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu, že nerozporoval neplatné skončenie
pracovného pomeru súd prvej inštancie správne procesne posudzoval uvedenú skutočnosť podľa §
151 ods. 1 CSP a nevykonával dokazovanie smerujúce k posúdeniu otázky neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Keďže neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola medzi stranami sporná a
žalobkyňa v konaní neuviedla iné tvrdenia o skutkových okolnostiach týkajúcich sa spôsobu skončenia

pracovného pomeru, tieto sa považujú za nesporné. Žalobkyňa v odvolaní uviedla nové skutkové
tvrdenia o okamžitom skončení pracovného pomeru, pretože touto zmenou, resp. doplnením mieni
navodiť stav, ktorý by jej mohol založiť nárok na náhradu mzdy z titulu podľa § 79 ods. 4 a 5 Zákonníka
práce. Zmenu rozhodujúcich skutkových tvrdení možno považovať za zmenu žaloby, ktorá v odvolacom
konaní nie je prípustná. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že jej doručil dohodu o skončení pracovného

pomeru, ktorú nepodpísala na základe čoho sa domáhala neplatnosti takéhoto skončenia pracovného
pomeru a žalovaný toto skutkové tvrdenie nerozporoval. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemal mať
dôvodné pochybnosti na základe akého právneho úkonu malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru,
teda nemohol mať pochybnosti o tom, že týmto úkonom mala byť už spomínaná dohoda o skončení
pracovného pomeru. Nakoľko žalobkyňa v konaní uplatnila nárok na náhradu mzdy, pôvodne podľa

§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, neskôr po zmene žaloby vo výroku III., vo výške priemerného zárobku
žalobkyne za obdobie 2 mesiacov podľa § 79 ods. 4 a 5 Zákonníka práce, súd prvej inštancie správne
vec právne posúdil, keď nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol.
Nárok žalobkyne nie je daný, nakoľko listom zo dňa 24.9.2024 mu oznámila, že počnúc dňom 10.9.2024
netrvá na ďalšom zamestnávaní. Naviac bola dočasne práceneschopná v období od 23.2.2024 do

9.9.2024 tzn. v období, keď oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ako aj v období, keď ju vyzval na
nástup do práce listom zo dňa 29.4.2024 ako jeho reakciu na oznámenie žalobkyne, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Takto jej nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy, nakoľko odo dňa oznámenia, že
trvá na ďalšom zamestnávaní nebola ochotná a ani schopná prácu vykonávať, keď jej v tom bránila
dôležitá osobná prekážka v práci - dočasná práceneschopnosť a táto prekážka trvala aj v čase, keď ju

písomne vyzval na nástup do zamestnania. Navyše, skutočnosť, že žalobkyňa listom zo dňa 24.9.2024
mu oznámila, že viac netrvá na ďalšom zamestnávaní znamená, že žalobkyňa vlastným prejavom vôle
upustila od nároku na náhradu mzdy z titulu podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o jej uplatnený
nárok na náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku za obdobie 2 mesiacov, dôvodiac § 79 ods. 4 a
5 Zákonníka práce, aj v tomto rozsahu súd rozhodol správne. Takáto náhrada mzdy patrí zamestnancovi

len v prípadoch fikcie skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, t.j.
ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, a zamestnanec netrval
na ďalšom zamestnávaní. To však nie je prípad žalobkyne. Ustanovenie § 79 ods. 5 ZP je kogentným
ustanovením, ktoré nie je možné rozširovať na iné, než v ňom uvedené prípady, pre ktoré zákon priznávanárok na náhradu mzdy, ak nastane fikcia skončenia pracovného pomeru. Ak žalobkyňa zmenila žalobný
návrh v časti nároku na náhradu mzdy, pričom tento nárok dôvodila z ustanovení § 79 ods. 4 a ods. 5
ZP súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že toto právne posúdenie žalobkyne v prejednávanom spore

neobstojí. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení totiž jednoznačne vyplýva, že nárok na náhradu
mzdy v sume priemerného mesačného zárobku žalobkyne za výpovednú dobu dvoch mesiacov by jej
patril len v prípade, ak by sa jej pracovný pomer skončil neplatne okamžitým skončením pracovného
pomeru, resp. v skúšobnej dobe, čo však v prípade žalobkyne splnené nebolo. V konaní na súde prvej
inštancie nebolo medzi stranami sporné, že k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo na

základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.2.2024.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd Uznesením sp. zn.: 8CoPr/6/2025 zo dňa 28. októbra 2025
zrušil rozsudok v napadnutých výrokoch I., III. a IV. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. V právne záväznom stanovisku okrem iného uviedol, že v napadnutom výroku I., že skončenie
pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe Dohody o skončení pracovného
pomeru zo dňa 21.2.2024 je neplatné, musel odvolací súd konštatovať, že uniklo jeho pozornosti, že
rozhodol ultra petitum, teda v napadnutom I. rozsudku rozhodol o inom rozsahu než bolo žalobou
uplatnené a bezdôvodne prekročil žalobný návrh. Odvolací súd teda zistil takú vadu, ktorá sa týka

procesných podmienok, pričom bol nútený rozsudok v uvedenom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Ďalej odvolací súd v tomto smere poukazuje na obsah žaloby
podanej žalobkyňou, z ktorej vyplynulo, že nedošlo k platnému ukončeniu jej pracovného pomeru u
žalovaného s poukazom na § 59 Zákonníka práce, podľa ktorého je možné pracovný pomer ukončiť
dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe, v súlade s § 79

ods. 1 Zákonníka práce oznámila prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že trvá na tom, aby ju
žalovaný naďalej zamestnával. Skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného preto považovala
za neplatné, pričom uvádzala, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Taktiež z jej
úpravy žalobného návrhu zo dňa 10.1.2025 vyplynulo, že opäť poukazovala na skončenie pracovného
pomeru so žalovaným, ktoré považovala za neplatné. Napokon i v zápisnici o súdnom pojednávaní

zo dňa 22.1.2025 je zaznamenané, že považuje za sporné akým spôsobom chcel žalovaný ukončiť
s ňou pracovný pomer a teda, či išlo o výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. V
tomto smere si preto po zmene žalobného návrhu uplatňovala i primeranú náhradu mzdy za obdobie
dvoch mesiacov s poukazom na § 79 ods. 4, 5 Zákonníka práce. Odvolací súd preto poznamenáva,
že napriek súhlasu žalovaného o neplatnom skončení pracovného pomeru je povinnosťou súdu prvej

inštancie zistiť skutkové okolnosti vo vzťahu k neplatnému skončeniu pracovného pomeru a nielen
Dohody. Odvolací súd v tomto kontexte zdôrazňuje že zamestnanec v zmysle § 316 - § 323 CSP,
považuje za „slabšieho účastníka pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa jedná o spor s ochranou slabšej
strany“. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi, ktorý uzavrel
pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom tým, že súd nevykoná súdny prieskum skutkového stavu a

náležité právne posúdenie, a to práve s poukazom na to, že žalobkyňa už v žalobe tvrdila, že došlo k
neplatnému skončeniu pracovného pomeru. V kontexte uvedeného je preto nepreskúmateľný i výrok III.
napadnutého rozsudku, ktorý poukazuje na neplatné skončenie pracovného pomeru Dohodou, keďže sa
dôsledne nevysporiadal s obsahom samotnej písomnosti žalovaného, ktorá má vplyv na ďalší uplatnený
nárok žalobkyne na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu

dvoch mesiacov podľa § 79 ods. 4, 5 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené odvolací súd s poukazom
na § 389 ods. 1 písm. a/, b/ CSP zrušil rozsudok v napadnutých výrokoch I., III. a v závislom výroku IV.
o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.

12. Právna zástupkyňa žalobkyne na nariadenom termíne pojednávania zotrvala na svojom stanovisku,

ktoré prezentovala v rámci prípravy veci na pojednávanie.

13. Žalovaný sa k záverom odvolacieho súdu žiadnym právne relevantným spôsobom nevyjadril.

14. Súd vykonal dokazovanie a to listinami predloženými stranami sporu a výsluchom žalobkyne, pričom

z nich zistil nasledovný skutkový stav:

Skutkový stav:15. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili pracovnú zmluvu dňa
01.11.2022 spolu s dohodami o zmene pracovnej zmluvy (č.l.6-7)

16. Na základe písomného vyjadrenia žalovaného (č.l. 38 - úvodná strana) súd konštatuje, že žalovaný
nerozporoval neplatnosť skončenia pracovného pomeru v dôsledku ako aj trvanie pracovného pomeru
(výroky I. a II.) a to z dôvodu, že si je vedomý, že žalobkyni zasielal prostredníctvom poštového podniku
Dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá nebola podpísaná žalobkyňou.

17. Súd prvej inštancie preto nevykonával dokazovanie smerujúce k posúdeniu otázky (ne)platnosti
skončenia pracovného pomeru. (§ 151 ods. 1 CSP)

18. Z Oznámenia zamestnávateľovi o trvaní pracovného pomeru (č.l. 8) zo dňa 11.04.2024 súd zisťuje,
že žalobkyňa oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na pracovnom pomere a prideľovaní
práce v zmysle pracovnej zmluvy, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a to s

poukazom na § 59 Zákonníka práce (nepodpísanie dohody o skončení pracovného pomeru). Súčasne
požiadala žalovaného, aby jej umožnil bezodkladný nástup do práce. (č.l. 9-11)

19. Z emailovej komunikácie (č.l. 12) súd zisťuje, že uvedené skutočnosti (trvanie na pracovnom
pomer, tvrdenú neplatnosť skončenia pracovného pomeru) oznámila žalobkyňa cestou svojej právnej

zástupkyne žalovanému aj elektronickou formou dňa 11. apríla 2024.

20. Z výzvy na nastúpenie do zamestnania zo dňa 29.04.2024 súd zisťuje, že žalovaný vyzval žalobkyňu
na nástup do zamestnania a to dňa 20.05.2024 o 09:00 hod. a aby vykonávala prácu v zmysle pracovnej
zmluvy zo dňa 01.11.2022 v znení jej dodatkov. Uvedený list si žalobkyňa prevzala dňa 02.05.2024

(č.l. 39 - 40).

21. Z výzvy na nastúpenie do zamestnania (odpoveď - pozn. súdu prvej inštancie) zo dňa 28.05.2024
súd okrem iného zisťuje, že žalobkyni bolo listom zo dňa 29.04.2024 oznámené, aby nastúpila
dňa 20.05.2024 o 9:00 hod. do zamestnania. Tento list bol reakciou na podanú žalobu, pričom

žalobkyňa sa dostavila v uvedený deň do zamestnania avšak zo strany zamestnávateľa nedošlo
k žiadnemu prideľovaniu práce, resp. zástupca žalovaného nijakým spôsobom nekomunikoval so
žalobkyňou vzhľadom na jej pretrvávajúcu práceneschopnosť. Žalovaný naďalej nijako nekomunikuje
so žalobkyňou, vyhýba sa telefonátom ako aj osobným stretnutiam. Na záver uviedla, že žalobkyňa
naďalej trvá na ďalšom zamestnávaní a súčasne považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné.

(č.l. 98-99)

22. Z informácie o poistencovi (sociálna poisťovňa) súd zisťuje, že žalobkyňa bola práceneschopná od
23.02.2024, pričom predpokladané trvanie bolo stanovené do 21.05.2024.

23. Z návrhu mimosúdnej dohody zo dňa 03.12.2024 (email) súd zisťuje, že žalobkyňa adresovala
žalovanému návrh na uzavretie mimosúdnej dohody, ktorá spočívala v jej príprave k spätvzatiu
žalobného návrhu za splnenia podmienok a to úhrady 4 mesačných priemerných miezd, ktoré
zdôvodnila zlou referenciou od zamestnávateľa, čo jej znemožnilo nájsť si adekvátnu prácu, pričom
súčasne opakovane žalovanému oznámila, že netrvá na ďalšom zamestnávaní. Uvedené sa snažila

oznámiť žalovanému ešte v septembri 2024 prostredníctvom poštovej zásielky, ktorá sa jej vrátila ako
nedoručená.

24. Z oznámenia zamestnávateľovi zo dňa 24.09.2024 súd zisťuje, že žalobkyňa oznámila žalovanému,
že už netrvá na tom, aby jej bola z jeho strany pridelená práca, a teda netrvá na tom, aby ju ako

zamestnávateľ zamestnával a to počnúc dňom 10.09.2024. Súčasne oznámila, že považuje aj naďalej
skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na podanej žalobe (č.l. 95- 97 obojstranne). Dátum
vrátenia tejto zásielky je 23.10. 2024.

25. Z výplatných pások žalobkyne súd zisťuje výšku jej mzdy za mesiace rozhodného obdobia pre

prípadný nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, resp. nárok podľa §79 ods. 4, 5 Zákonníka
práce (č.l. 91 - 94).26. Z výsluchu žalobkyne súd zisťuje, že nevie prečo s ňou zamestnávateľ skončil pracovný pomer.
Má za to, že sa jednalo o pomstu zo strany zamestnávateľa, ktorá súvisela so skutočnosťou, že
švagor majiteľa (brat jeho manželky) bol prepustený rovnako zo zamestnania na základe toho, že chodil

do práce opitý o čom sa zamestnávateľ dozvedel na podklade oznámení iných zamestnancov (nie
žalobkyne) s jej prácou mohol byť žalovaný len spokojný, nakoľko ju vykonávala svedomite a plnila
si úlohy aj nad rámec. Pokiaľ ide o návrat na pracovisko, v daný deň sa dostavila na pracovisko ale
syn majiteľa ju zbadal a poslal ju preč a ešte jej aj nadával. Dohoda o skončení pracovného pomeru
jej bola doručená niekoľko dní po odhlásení zo sociálnej poisťovne. Dočasne práceneschopná bola od

23.02.2024 do 09.09.20204. Od 10.09.2024 po ukončení PN pracuje u nového zamestnávateľa J.D.
Trade s.r.o. Richnava, pričom najprv mala pracovať na pozícii predavačka, lebo mala zlé referencie
od žalovaného ako predchádzajúceho zamestnávateľa. Napokon, keď nový zamestnávateľ zistil všetky
skutočnosti je žalobkyňa vedúcou predajne.

27. Súd nevykonal dokazovanie smerujúce k skončeniu pracovného pomeru, nakoľko táto otázka v

konaní nebola sporná.

28. Na pojednávaní dňa 22.01.2025 súd uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu v zmysle podania
právnej zástupkyne žalobkyne, ktorý jej bol doručený pred pojednávaním. (str. 2 zápisnice)

29. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania strany sporu nenavrhli a v rámci záverečných rečí po
vykonanom dokazovaní rovnako zotrvali na svojich pôvodných stanoviskách.

Právne posúdenie:

30. Podľa ust. § 150 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové
tvrdenia.

31. Podľa ust. § 151 ods. 1,2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

32. Podľa ust. § 319 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento
účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

33. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „ZP“), tento
zákonupravujeindividuálnepracovnoprávnevzťahyvsúvislostisvýkonomzávislejprácefyzickýchosôb

pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy

34. Podľa ust. § 15 ZP, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa
urobil, zodpovedá dobrým mravom.

35. Podľa ust. § 18 ZP, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je
uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

36. Podľa ust. § 42 ods. 1 ZP, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie

pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

37. Podľa ust. § 59 ods. 1 ZP možno pracovný pomer skončiť:
a) dohodou,
b) výpoveďou,

c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe.30. Podľa ust. § 59 ods. 2 ZP, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej
doby.

31. Podľa ust. § 77 ZP, Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Na predĺženie trvania
pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak tento zákon neustanovuje
inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z dôvodu plynutia ochrannej doby podľa § 64

ods. 1 písm. a) zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na
súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa ochrannej doby, najneskôr však do
šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak by zamestnanec nebol v ochrannej
dobe.

32. Podľa ust. § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s

ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

33. Podľa ust. § 79 ods. 4 ZP, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne

písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím
výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom,
keď sa mal pracovný pomer skončiť.

34. Podľa ust. § 79 ods. 5 ZP, v prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na

náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

35. Podľa ust. § 134 ods. 1 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola

dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za
prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa
nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

Rozhodnutia súdnych autorít:

36. Podľa R 90/1970: „Ak pracovník nie je schopný (napr. pre práceneschopnosť, keď mu patrí
nemocenské)aleboochotnývykonávaťprácupridelenúpodľapracovnejzmluvy,nemánároknanáhradu

mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP (teraz § 79 ods. 1 ZP).“

37. Podľa Uznesenia NS SR sp. zn.: 4Cdo/159/2008 zo dňa 27.01.2010: „Predpokladom vzniku práva
na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 1 (v súčasnosti § 79) je neplatné
skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie

zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr ako zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe
po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi
skončiť (do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce a

tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho vzťahu). Uvedené
oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965
Zb., najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
V zmysle § 262 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965Zb. možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia.
Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto
okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.

na uplatnenie tohto nároku.“

Záver súdu prvej inštancie

38. Súd predmetný vzťah posúdil ako pracovnoprávny vzťah, ktorý vznikol na základe platne uzatvorenej

Pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.2022 v znení jej Dohôd o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 0111.2022.
Tieto skutočnosti nerozporovali ani samotné sporové strany a preto s prihliadnutím na ustanovenie § 151
Civilného sporového poriadku súd sa týmito skutočnosťami v rámci dokazovania nezaoberal. Rovnako
tak za nesporné považoval súd prvej inštancie aj skutočnosť, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere
so žalovaným aj v čase udalosti, v ktorých žalobca videl dôvody na skončenie pracovného pomeru a
rovnako tak aj v čase doručovania listiny označenej ako „Dohoda o skončení pracovného pomeru“.

39. Súčasne súd prvej inštancie teda považoval za nespornú aj skutočnosť, že na listine označenej ako
„Dohoda o skončení pracovného pomeru“ absentoval vlastnoručný podpis žalobkyne, pričom z obsahu
tejto listiny (právneho úkonu) vyplýva, že pracovný pomer sa mal skončiť ku dňu 21.02.2024, teda
ku dňu, ktorý sa zhoduje s dňom spísania uvedeného právneho úkonu. Súčasne z obsahu tohto

právneho úkonu vyplýva, že žalovaný jednoznačne prejavil vôľu ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer
ku 21.02.2024 a to z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny - drzé až arogantné správanie
voči nadriadenému, neúctivé správanie ku kolegyniam, ktoré vnáša do kolektívu strach a napätie, čo
ovplyvňuje atmosféru na pracovisku a prenáša sa to aj na zákazníkov a tým sa poškodzuje dobré
meno spoločnosti. Takto zadefinovaný dôvod skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie vníma

ako závažné porušenie pracovného pomeru. Keďže z obsahu tohto právneho úkonu vyplýva, že
žalobkyňa tento právny úkon nepodpísala jedná sa o jednostranný právny úkon, ktorým žalovaný ako
zamestnávateľ jednoznačne prejavil vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou (najneskôr ku dňu
21.02.2024) a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať vo vyššie
opísanom správaní sa žalobkyne ako zamestnanca. Z vykonaného dokazovania rovnako tak vyplynulo,

že žalovaný nerozporoval neplatnosť skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Súd prvej inštancie
v rámci rozhodovania o tomto nároku vychádzal aj z právne záväzného stanoviska odvolacieho súdu,
ktorý súdu prvej inštancie vytkol, že nevykonal právne posúdenie zisteného skutkového stavu, pričom
žalobkyňa už v podanej žalobe tvrdila, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Súd prvej inštancie
sa tak žiadnym spôsobom s tvrdením žalobkyne, ako aj s pripojenými listinnými dôkazmi nevysporiadal

práve z dôvodu, že žiadnym spôsobom nevykonal právne posúdenie v zmysle § 59 Zákonníka práce,
hocisatátopísomnosťtýkalazánikuskončeniapracovnéhopomeruoznačenéhožalovanýmakodohoda
a žalobkyňa žiadala o jeho právne posúdenie. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
preskúmal po obsahovej stránke listinu žalovaného označenú ako Dohodu o skončení pracovného
pomeru, pričom dospel k záveru, že sa jedná o jednostranný právny úkon zo strany žalovaného

ako zamestnávateľa, ktorého účelom bolo skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou ako svojím
zamestnancom a to pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný
prejavil snahu okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou (uvedenému nasvedčuje aj zhodný
dátum spísania tejto listiny a dátumu, ku ktorému mal pracovný pomer skončiť). Keďže žalovaný v rámci
prípravy veci na pojednávanie nerozporoval skutočnosť týkajúcu sa neplatnosti skončenia pracovného

pomeru so žalobkyňou súd po takto zistenom skutkovom stave v spojení s vyjadrením žalovaného
v prejednávanom spore konštatoval, že skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou bolo
neplatné (výrok I.)

40. K výroku II. súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uvádza, s poukazom na právne záväzné

stanovisko odvolacieho súdu vyjadrené v bode 24. jeho odôvodnenia: „v kontexte uvedeného je preto
nepreskúmateľný i výrok III. napadnutého rozsudku (aktuálne výrok II – pozn. súdu), ktorý poukazuje
na neplatné skončenie pracovného pomeru Dohodou, keďže sa dôsledne nevysporiadal s obsahom
samotnej písomnosti žalovaného, ktorá má vplyv na ďalší uplatnený nárok žalobkyne na náhradu
mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa

§ 79 ods. 4, 5 Zákonníka práce. Keďže súd prvej inštancie sa s takto zisteným skutkovým stavom
a právnym posúdením vôbec nezaoberal, s odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie to vôbec
nie je zrejmé, svojim postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nemožno napraviť vkonaní pred odvolacím súdom, a to aj s prihliadnutím na odvolaciu námietku žalobkyne v podanom
odvolaní.“, súd prvej inštancie opätovne posúdil nárok žalobkyne na náhradu mzdy v súvislosti s
neplatným skončením pracovného pomeru, pričom vzhľadom na výsledky dokazovania ho považuje

v celom rozsahu za dôvodný. Súd prvej inštancie argumentuje tým, že zamestnávateľ je povinný
zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 5 ZP, ak zamestnanec netrvá
na ďalšom zamestnávaní (čo žalobkyňa učinila oznámením žalovanému, že ku dňu 10.09.2024 netrvá
na ďalšom zamestnávaní), nastáva, hoci bola rozhodnutím súdu vyslovená neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou (§ 79 ods. 4 ZP). V tomto

kontexte súd uvádza, že zmyslom ustanovení § 77 až 80 ZP je upraviť vzťahy účastníkov pracovného
pomeru práve v období neistoty o ďalšom trvaní pracovného pomeru. Len v prípade, že zamestnanec
v tomto čase (v čase rozhodovania súdu) netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
nastáva právna fikcia skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 79 ods. 4 ZP. V tomto prípade
sa pracovný pomer neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom
stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky sa končí dohodou, a to alebo uplynutím výpovednej doby pri

neplatnej výpovedi alebo dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť neplatným okamžitým skončením
alebo neplatným skončením v skúšobnej dobe. V prejednávanom prípade bolo skončenie pracovného
pomeru právoplatne ukončené ku dňu 10.09.2024. V prípade teda, ak zamestnávateľ skončil pracovný
pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a pracovný
pomer bol neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, zamestnanec má nárok na náhradu

mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov. V danom
prípade vychádzajúc z obsahu právneho úkonu žalovaného, ktorým prejavil vôľu skončiť pracovný
pomer so žalobkyňou ku dňu vyhotovenia tejto listiny, ktorá jeho prejav vôle zachytila, súd dospel k
záveru, že u žalobkyne sú splnené podmienky upravené v § 79 ods. 5 ZP, nakoľko z obsahu právneho
úkonu žalovaného vyplýva, že tento mal v úmysle skončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžite.

Keďže v rámci vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že toto skončenie pracovného pomeru
je neplatné a súčasne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa po tom, čo sprvoti trvala na
ďalšom zamestnávaní, následne žalovanému oznámila, že ku dňu 10.09.2024 viac netrvá na ďalšom
zamestnávaní, súd prvej inštancie mohol konštatovať naplnenie zákonom prezumovaných skutočností
pre uplatnenie nároku na zaplatenie sumy priemerného mesačného zárobku (§ 134 ZP) za obdobie

dvoch mesiacov (§ 79 ods. 5 ZP). Vzhľadom k tomu, že žalovaný v rámci dokazovania kvalifikovane
nerozporoval výšku žalobkyňou uplatneného nároku, súd priznal žalobkyni sumu 2409,8 eur, nakoľko
ho čo do výšky považoval za nesporný (§ 151 ods. 1CSP). O lehote na splnenie súd rozhodol v zmysle
ustanovenia § 232 ods. 3 CSP. (výrok II.)

41. Na záver súd prvej inštancie pripomína, že nie je jeho povinnosťou z hľadiska zákonnej požiadavky
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou
súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu
postačujúce. Ostatné skutočnosti tak súd vyhodnotil ako tie, ktoré nie sú takého charakteru, ktoré by mali

vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo 8/2008).

42. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

43. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

44. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

45. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

46. Súd poukazujúc na vyššie citované zákonné ustanovenia vo výroku tohto rozsudku rozhodol aj o
nároku na náhradu trov konania. (výrok III.) Žalobkyňa bola úspešná v plnom rozsahu a preto jej súdprvej inštancie nezistiac dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, ktoré je súd povinný skúmať ex offo, priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

47. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd
Košicepísomnevdvochvyhotoveniach.Vodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v

akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§
363, § 364 CSP) Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.(§ 358 CSP) Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.(§ 359 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.