Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201293
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201293.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: D. EXPRES, k. s., so sídlom Vrútocká 48, Bratislava, IČO: 35
709 651, právne zastúpený: Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom Karadžičova 2, Bratislava,
IČO: 35 906 464, a Advokátska kancelária Mgr. Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43,
Bratislava, IČO: 36 855 995, proti žalovanému (sťažovateľ): Rada pre mediálne služby (predtým: Rady
pre vysielanie a retransmisiu), so sídlom Palisády 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. RZŽ/5/2020 zo dňa 17. júna 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti

rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/207/2020 - 108 zo dňa 11. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/207/2020 - 108 zo dňa 11. septembra 2025 sa
zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-6S/207/2020 - 108 zo dňa 11.
septembra 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e)zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol žiadosť

žalobcu zo dňa 07.12.2016 podľa § 5 ods. 1 písm. o) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 308/2000 Z. z.“) posudzovanú v rámci správneho konania č. 866/SKI/2016, ktorou žiadal o udelenie
výnimky z povinnosti podľa § 28b ods. 1 a podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. vyhradiť najmenej
20% vysielania nových slovenských hudobných diel a tiež z povinnosti vyhradiť najmenej 25% času
vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac slovenským hudobným dielam. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na

úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že o žiadosti žalobcu zo dňa 07.12.2016
už rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „krajský súd“), ktorý skoršie rozhodnutie žalovaného
o zamietnutí žiadosti žalobcu č. RZŽ/21/2016 zo dňa 20.12.2016, rozsudkom č. k. 2S/81/2017-51 zo
dňa 11.03.2020 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd sa tak po oboznámení so
zrušujúcim rozsudkom krajského súdu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného stotožnil
s námietkami žalobcu týkajúcich sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok

dôvodov, nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatočného vysporiadania sa so závermi
uvedenými v predmetnom zrušujúcom rozsudku krajského súdu.
3. Správny súd poukázal na rozsudok krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020 a
uviedol, že po podaní žiadosti o udelenie výnimky vysielateľom je povinnosťou správneho orgánuposúdiť zameranie programovej služby vysielateľa a dospieť k zisteniu, či táto nevylučuje zaradenie
do rozhlasovej programovej štruktúry slovenské hudobné diela, pričom zdôraznil, že dôkazné bremeno
v tomto konaní zaťažuje žiadateľa o výnimku, ktorý musí preukázať, že zameranie jeho programovej

služby je takého charakteru, ktorý úplne vylučuje splnenie zákonnej povinnosti. K tomuto správny súd
dodal, že skutočnosť, že dôkazným bremenom pri predmetnej žiadosti je zaťažený žiadateľ o výnimku
(vysielateľ rozhlasovej programovej služby), nezbavuje žalovaného povinnosti spoľahlivo zistiť skutkový
stav.
4. Z napadnutého rozhodnutia podľa správneho súdu vyplýva, že podkladmi pre predmetné rozhodnutie

bola žiadosť žalobcu zo dňa 08.12.2016, zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 20.12.2016 a
rozsudok krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný
nijako nezisťoval skutkový stav veci ani po zrušujúcom rozsudku krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51
zo dňa 11.03.2020, v ktorom mu krajský súd nariadil v záujme zistenia skutkového stavu vykonať
dokazovaniedotejmiery,abyosvedčilotvrdeniaúčastníkakonaniazameranénazhodnotenie,čiurčenie
podielu slovenských hudobných diel je zameraním jeho programovej služby úplne vylúčené.

5. Správny súd sa stotožnil aj s námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
žalovaného v časti týkajúcej sa programového zamerania žalobcu. Dôvodom na zrušenie
predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného bolo aj nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa zamerania
programovej služby (CHR formát) a podľa názoru krajského súdu bolo nevyhnutné zaoberať sa otázkou
pravdivosti tvrdení žalobcu (o jeho CHR formáte) v kontexte so zisteniami žalovaného. Žalovaný však

nedoplnil dokazovanie ani v tejto časti rozhodnutia a na str. 8 napadnutého rozhodnutia uviedol, že nie
je dôvodné, aby žalovaný vykonal akýkoľvek prieskum, pretože ako už uviedol aj krajský súd, dôkazné
bremeno je na strane žiadateľa o udelenie výnimky (žalobcu). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
v tejto časti len kopíruje predchádzajúce odôvodnenie a v ničom ho nedopĺňa. Vysporiadanie sa
žalovaného s námietkami žalobcu uvedenými v žiadosti napadnuté rozhodnutie neobsahuje. Žalovaný

v tejto časti neuviedol svoju správnu úvahu a neoprel svoje závery o žiadne podklady, resp. dôkazy. Z
odôvodnenia nevyplýva, či žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci a ten následne aj posúdil.

6. Podľa správneho súdu v napadnutom rozhodnutí žalovaného absentovalo aj odôvodnenie ohľadom
námietky prepálenosti skladieb, kedy sa skladby stanú odpudzujúcimi z dôvodu opočúvanosti. Žalovaný

nijako uvedenú námietku nezvážil a ani neposúdil. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatoval, že
žalovaný odôvodnil zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie výnimky stroho, bezobsažne, bez vykonania
akéhokoľvek dokazovania a len v rovine konštatovaní bez ďalšieho vysvetlenia. Z odôvodnenia
rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, či sa žalovaný zaoberal špecifickou situáciou žalobcu,
zameraním jeho rozhlasovej programovej služby a tým, či bol zo strany žalobcu preukázaný (alebo

naopak nebol preukázaný) dôvod na udelenie výnimky§ 28d ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.
7. Záverom k námietke nekonzistentnosti v rozhodovacej praxi žalovaného správny súd uviedol,
že jednotlivé rozhlasové programové služby vysielateľov, ktorí podali žiadosť o udelenie výnimky z
povinnosti podľa § 28b ods. 1 aj podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a ktorých v žalobe
spomína žalobca sa líšia a ich zameranie nie je rovnaké. Taktiež uviedol, že je možné predpokladať,

že žiadosti týchto vysielateľov boli rôzne odôvodnené a v konaní pred žalovaným boli predložené rôzne
dôkazy o skutočnostiach tvrdených v žiadostiach. Pokiaľ preto žalobca namietal, že pri všetkých (avšak
rozdielnych) žiadostiach o udelenie výnimky rozhodol žalovaný rozdielne, nemožno toto považovať za
pochybenie z strany žalovaného, keď nešlo o rovnaké prípady, len rovnakú právnu úpravu sa na tieto
prípady vzťahujúcu.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

8. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa
(ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol,

aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo
alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a neprizná žalobcovi náhradu trov
konania.
9. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že podľa správneho súdu nedošlo zo strany sťažovateľa
k doplneniu dokazovania voči jeho predchádzajúcemu konaniu a rozhodnutiu. Ako však sťažovateľ už

aj v napadnutom rozhodnutí uviedol, zákon stanovil v predmetnom konaní povinnosti jednoznačne.
Pre udelenie výnimky musí vysielateľ preukázať, že zameranie jeho programovej služby je takého
charakteru, že úplne vylučuje napĺňanie predmetných povinností. Práve vysielateľ ako žiadateľ o
výnimku má preukázať, že zameranie jeho programovej služby úplne vylučuje naplnenie stanovenýchkvót na hranie slovenských hudobných diel. Sťažovateľ tak vychádza v prvom rade z doručenej žiadosti
žalobcu, avšak za účelom zistenia ďalších skutočností nariadil v danej veci aj ústne pojednávanie, ktoré
bolo tiež podkladom pre rozhodnutie. Vychádzal pritom aj zo skutočností známych jej z úradnej činnosti

a všeobecne známych skutočností.
10. Sťažovateľ namietal tvrdenie správneho súdu, že nereflektoval na námietky uvedené v rozsudku
krajského súdu vo veci sp. zn. 2S/81/2017-51. Práve naopak, v napadnutom rozhodnutí presne uviedol,
čo bolo podkladom pre rozhodnutie, pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil po získaní všetkých
relevantných podkladov. Okrem toho, ako uviedol aj krajský súd v predmetnom rozsudku, dôkazné

bremeno bolo v tomto prípade na strane žiadateľa o udelenie výnimky. Uviedol, že v napadnutom
rozhodnutí došlo k výraznému rozšíreniu argumentácie, pričom zobral do úvahy všetky inštrukcie z
rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 2S/81/2017-51.
11. Sťažovateľ v ďalšom namietal, že sa správny súd v napadnutom rozsudku odvolával iba na rozsudok
krajského súdu vo veci sp. zn. 2S/81/2017-51, pričom úplne opomenul rozsudok krajského súdu vo
veci sp. zn. 1S/121/2019 - 68, na ktorý poukazoval sťažovateľ v rámci svojho vyjadrenia k replike

žalobcu, ako aj v rámci ústneho pojednávania. Oba rozsudky sa týkali obdobnej žiadosti žalobcu, pričom
argumentácia sťažovateľa, ktorá bola predmetom veci sp. zn. 1S/121/2019 - 68 bola prakticky totožná
s argumentáciou v prejednávanej veci, pretože sa týkali skutkovo obdobných vecí. Správny súd pri
svojom rozhodovaní tak mal podľa sťažovateľa uvedené zobrať do úvahy a rozhodnúť v obdobnej veci
rovnako, prípadne, pokiaľ so závermi uvedenými v danom rozsudku krajského súdu nesúhlasil, tiež to

mal v napadnutom rozsudku uviesť.
12. Záverom poukázal na skutočnosť, že podľa novej právnej úpravy podľa zákona č. 264/2022 Z. z. o
mediálnych službách už nie je možné z povinností týkajúcich sa vysielania slovenských hudobných diel
udeliť výnimku. Zákon v § 217 uvádza výnimky z týchto kvót, pričom ako je zrejmé, na žalobcu nie je
možné aplikovať žiadnu z uvedených výnimiek. Správny súd sa však touto skutočnosťou v napadnutom

rozsudku vôbec nezaoberal, pričom ide o podstatnú skutočnosť, keďže reálne nemá ako žiadosť žalobcu
opätovne posúdiť, hoci je sťažovateľovi zrejmé, že súd musí vychádzať zo skutočností existujúcich v
čase vydania rozhodnutia sťažovateľa.
13. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 3.12.2025 uviedol, že v kasačnej sťažnosti
neboli uvedené akékoľvek argumenty, ktoré by čo i len teoreticky mohli byť považované za materiálne

odôvodnenie údajného nesprávneho posúdenia veci správnym súdom. Podľa žalobcu sa sťažovateľ
vôbec nevysporiadal s inštrukciami, ktorými Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom rozsudku zaviazal
sťažovateľa ohľadom ďalšieho postupu v správnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
výnimky. V tejto súvislosti mal sťažovateľ vykonať dokazovanie do tej miery, aby na základe vykonaného
dokazovania bolo možné relevantne posúdiť skutočnosť, či zameranie programovej služby žalobcu

úplne vylučuje alebo naopak nevylučuje možnosť plnenia tzv. povinných kvót na vysielanie slovenských
hudobných diel. Rovnako mal vykonať dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné relevantným
spôsobomzanalyzovaťprogramovézameranievysielaniažalobcu(CHRformátu)vovzťahukumožnosti
plnenia tzv. povinných kvót na vysielanie slovenských hudobných diel a zaoberať sa argumentáciou a
dôkazmi predloženými žalobcom.

14. Podľa žalobcu, sťažovateľ opätovne a celkom svojvoľne odmietol v správnom konaní vykonať
dôkazy predložené žalobcom, pričom ale ani samotný sťažovateľ si žiadne relevantné podklady pre
rozhodnutie vo veci nezabezpečil. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nevysvetlil, v čom konkrétne by
závery správneho súdu mali byť nesprávne a rovnako neozrejmil, ako v rámci napadnutého rozhodnutia
doplnil dokazovanie, resp. ako presne zistil úplne a presne skutočný stav veci.

15. K námietke sťažovateľa ohľadne odlišnej rozhodovacej praxe správneho súdu uviedol, že uvádzaný
rozsudok správneho súdu sp. zn. 1S/121/2019 sa týkal rozhodnutia sťažovateľa vydaného v roku 2019 -
teda obdobia, kedy sťažovateľ neudelil iným vysielateľom toľko výnimiek, ako tomu bolo práve v prípade
posudzovaného obdobia roka 2017. Sťažovateľ v rámci rozhodovania o udelení výnimiek aplikoval
pre rok 2019 výrazne reštriktívnejší výklad pojmu „úplne vylučuje“, čo v konečnom dôsledku priznal v

priebehu tohto správneho súdneho konania. Už len z tohto dôvodu nebol právny a skutkový stav medzi
stranami v prípade rozsudku, na ktorý sťažovateľ poukazuje totožný s právnym a skutkovým stavom v
tomto aktuálnom správnom súdnom konaní. Navyše sa nejedná o rozhodnutie inštančne nadriadeného
súdu, pričom žalobca považuje práve rozsudok správneho súdu sp. zn. 1S/121/2019 za odklon od
rozhodovacej praxe súdov a uviedol dôvody, pre ktoré so závery uvedeného rozsudku nesúhlasí.

16. Záverom k námietke sťažovateľa, že zákon č. 308/2000 Z. z je v súčasnosti už nahradený zákonom
č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách žalobca uviedol, že z jeho argumentácie nie je zrejmé, ako
sa majú legislatívne zmeny z roku 2022 premietnuť do rozhodovania sťažovateľa o žiadosti žalobcu
z roku 2016. Sťažovateľ je naďalej povinný posúdiť žiadosť žalobcu a o tejto následne zákonnýmspôsobom rozhodnúť podľa hmotnoprávnych predpisov platných a účinných v čase podania žiadosti.
Zmena legislatívy v roku 2022 neznamená, že v súčasnosti má sťažovateľ posudzovať žiadosť žalobcu
podľa iných kritérií, než tomu bolo v prípade obdobných žiadostí iných vysielateľov v rokoch 2016-2017.

Takýto postup by predstavoval úplné popretie práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

III. Konanie na kasačnom súde

17. Prejednávaná vec bola dňa 13.01.2026 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a
rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: 4Svk/2/2026.
18. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§
438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná

oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455
SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
dôvodná.
19. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca ako vysielateľ rozhlasovej

programovej služby Rádio Expres doručil sťažovateľovi dňa 07.12.2016 návrh na začatie konania o
udelenie výnimky podľa zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou žiadal, aby sťažovateľ rozhodol, že povinnosť
vyhradiť minimálny podiel slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby
Rádio Expres podľa § 28b ods. 1 a povinnosť vyhradiť minimálny podiel nových slovenských hudobných
diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby Rádio Expres podľa § 28b ods. 4 sa vo vzťahu k

danej programovej službe na vysielateľa nevzťahuje, keďže určenie príslušného podielu slovenských
hudobných diel, je zameraním programovej služby Rádio Expres úplne vylúčené.
20. Rozhodnutím č. RZŽ/21/2016 zo dňa 20. decembra 2016, sťažovateľ žiadosť žalobcu o udelenie
výnimky zo dňa 07.12.2016 podľa § 5 ods. 1 písm. o) zákona č. 308/2000 Z. z. zamietol. Voči uvedenému
rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.

k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020 tak, že rozhodnutie sťažovateľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.
21. Následne sťažovateľ opakovane vo veci rozhodol napadnutým rozhodnutím č. RZŽ/5/2020 zo dňa
17. júna 2020, ktorým žiadosť žalobcu opakovane zamietol.

IV. Právne posúdenie kasačného súdu

22. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené

záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
23. Podľa § 5 ods. 1 písm. o) zákona č. 308/2000 Z. z., do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej
správy patrí rozhodovať o tom, že povinnosť vyhradiť minimálny podiel slovenských hudobných diel vo

vysielaní rozhlasovej programovej služby podľa § 28b ods. 1 alebo povinnosť vyhradiť minimálny podiel
nových slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby podľa § 28b ods. 4 sa
vo vzťahu k danej programovej službe na vysielateľa nevzťahuje, ak je to vzhľadom na jej zameranie
úplne vylúčené.
24. Podľa § 28b ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., slovenským hudobným dielam je vysielateľ s licenciou

povinný vyhradiť najmenej 25 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac a vysielateľ na
základe zákona najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac, a to vo vysielaní
každej rozhlasovej programovej služby takého vysielateľa osobitne.
25. Podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., z času vysielania vyhradeného slovenským hudobným
dielam podľa odseku 1 je vysielateľ povinný vyhradiť najmenej 20 % vysielaniu nových slovenských

hudobných diel; za nové slovenské hudobné dielo sa považuje hudobné dielo vysielané do piatich rokov
od jeho prvého uvedenia na verejnosti.26. Podľa § 28d ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ustanovenia § 28b a 28c sa nevzťahujú na vysielanie
rozhlasovej programovej služby, ak rada rozhodla, že určenie podielu slovenských hudobných diel je
zameraním programovej služby úplne vylúčené.

27. Podľa § 28d ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. ustanovenie § 28b ods. 4 a povinnosť uvádzať dátum
prvého uvedenia slovenských hudobných diel na verejnosti podľa § 28c ods. 1 písm. c) sa nevzťahujú
na vysielanie rozhlasovej programovej služby, ak rada rozhodla, že určenie podielu nových slovenských
hudobných diel je zameraním programovej služby úplne vylúčené.
28. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný

predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,
53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
29. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
30. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
31. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
32. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
34. Úlohou kasačného súdu bolo v prvom rade posúdiť závery správneho súdu o nepreskúmateľnosti
a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia sťažovateľa. Správny súd mal za to, že sa

sťažovateľ nezaoberal všetkými námietkami žalobcu a zároveň nijako nezisťoval skutkový stav veci ani
po zrušujúcom rozsudku krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. S uvedeným záverom
správneho súdu sa kasačný súd nestotožňuje.
35. Podľa kasačného súdu napadnuté rozhodnutie sťažovateľa je jasné, zrozumiteľné a riadne
odôvodnené, pričom je z neho zrejmé z akých úvah vychádzal pri rozhodovaní vo veci samej.

Rovnako možno konštatovať, že si riadne zistil skutkový stav veci a zaoberal sa všetkými relevantnými
skutočnosťami uvádzanými žalobcom.
36. Správny orgán jasne vysvetlil, že zákon č. 308/2000 Z. z. pripúšťa udelenie výnimky z povinnosti
podľa § 28b ods. 1 a podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. iba v prípade, ak je jej splnenie
vzhľadom na zameranie programovej služby vysielateľa úplne vylúčené. Už samotný pojem „úplne

vylúčené“ evokuje, že sa jedná o situácie, kedy charakter programovej služby objektívne neumožňuje
splniť zákonom stanovené povinnosti. Takéto prípady sa typicky týkajú najmä (nie však výhradne)
programových služieb so špecifickým tematickým alebo jazykovým zameraní, ako napríklad vysielanie
určené pre národnostné menšiny alebo vysielanie zamerané na naozaj špecifický hudobný žáner, resp.
produkciu.

37. V preskúmavanej veci správny orgán správne uviedol, že dôkazné bremeno o splnení podmienok na
udelenie uvedenej výnimky bolo na žalobcovi. Bolo tak úlohou žalobcu predložiť jednoznačné dôkazy
a preukázať existenciu takých okolností, ktoré mu objektívne bránia splneniu zákonom stanovené
povinnosti.
38. Z administratívneho spisu však podľa kasačného súdu nevyplýva, že by žalobca predložil konkrétne

skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by zaradenie slovenskej tvorby v zákonom požadovanom rozsahu
dovysielanianeboloobjektívnemožnéatedaúplnevylúčenéresp.,žebynedokázalnaplniťpožadované
kvóty na hranie slovenských hudobných diel. Nejde pritom o všeobecné alebo hodnotiace tvrdenia, ale
konkrétne verifikovateľné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o nemožnosti plnenia tejto
povinnosti.

39. Argumentácia žalobcu, podľa ktorej vysiela najmä „hity“, resp. populárnu hudbu neobstojí. Uvedené
tvrdenie nemôže zakladať dôvod na udelenie výnimky. Ak by bolo možné prijať uvedený záver,
znamenalo by to, že samotná dramaturgická preferencia vysielateľa by mohla automaticky viesť k
udeleniu výnimky zo zákonnej povinnosti podľa § 28b ods. 1 a podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.
z., čo by bolo v rozpore so samotným účelom právnej úpravy sledujúcej podporu slovenskej hudobnej

tvorby ako súčasť kultúrneho dedičstva v súlade s čl. 44 ods. 2 Ústavy SR, ako vyplýva z dôvodovej
správy k novele zákona č. 308/2000 Z. z. Treba zároveň zdôrazniť, že táto povinnosť bola žalobcovi
stanovená zákonom č. 308/2000 Z. z. a nie správnym orgánom a preto je v prvom rade povinnosťoužalobcu dodržiavať dané ustanovenie zákona. Sťažovateľ v prejednávanej veci len rozhodoval o udelení
výnimky zo všeobecnej zákonnej povinnosti na základe návrhu žalobcu.
40. Pritom je podľa kasačného súdu potrebné zdôrazniť, že v rámci administratívneho konania bolo

vykonané aj ústne pojednávanie, na ktorom mohol žalobca predložiť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Sťažovateľ sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne venoval zameraniu programovej služby
žalobcu, venoval sa otázke prieskumov ako štatistického zisťovania, záverov z vykonaného ústneho
pojednávania a rovnako vyhodnotil aj unesenie dôkazného bremena žalobcom. Uvedené však podľa
kasačného súdu správny súd nezohľadnil.

41. Správny súd zároveň podľa kasačného súdu nedôvodne vyčítal sťažovateľovi nedoplnenie
dokazovania a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani po zrušujúcom rozsudku krajského súdu č.
k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. Po oboznámení sa s predchádzajúcim rozhodnutím sťažovateľa,
rozsudkom krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020, ako aj s obsahom napadnutého
rozhodnutia, možno konštatovať, že sťažovateľ náležite zistil skutkový stav veci, odôvodnenie
rozhodnutia doplnil a presne uviedol, čo bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, pričom reflektoval na

výhrady uvedené v rozsudku krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. Kasačný súd sa
preto nemohol stotožniť s názorom správneho súdu ohľadom nedostatočného odôvodnenia správneho
orgánu.
42. Navyše je potrebné uviesť, že Správny poriadok v ust. § 47 stanovuje všeobecné náležitosti
rozhodnutia. Medzi obsahové náležitosti rozhodnutia okrem iného patrí aj jeho odôvodnenie.

Odôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé a musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe
ktorých bolo vydané. Úzko súvisí so zásadou materiálnej pravdy, ktorou je správne konanie ovládané
a na základe ktorej je správny orgán povinný úplne a presne zistiť skutkový stav a zaobstarať si
potrebné podklady pre rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán reaguje na skutkové
okolnosti a právne posúdenie veci, medzi ktorými musí byť logický vzťah. Za skutkové okolnosti treba

považovať najmä tie skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. Ďalej treba
uviesť, aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotil správny orgán, prečo neboli vykonané niektoré
navrhnutédôkazyanapokon,akosasprávnyorgánvyrovnalsnávrhmianámietkamiúčastníkov.Právne
posúdenie znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie
hmotnoprávneho predpisu. Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníkov konania o správnosti

postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho
orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.
43. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd zistil, že napadnuté rozhodnutie vyššie uvedené atribúty,
kladené na jeho riadne odôvodnenie, jednoznačne spĺňa. Naopak, podľa kasačného súdu sa možno

stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že správny súd sa vo svojom odôvodnení v zásade odvolával
iba na už uvedený rozsudok krajského súdu sp. zn. 2S/81/2017-51 a zopakoval jeho dôvody a to bez
toho, aby reflektoval na argumentáciu sťažovateľa. Z tohto dôvodu nemožno považovať odôvodnenie
napadnutého rozsudku za presvedčivé a zákonné.
44. Kasačný súd v súvislosti s problematikou odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukazuje na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30, v ktorom sa ústavný súd vyjadril k
povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a uviedol, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky taktiež vyplýva, že „Súd by mal vo svojej
argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť,
teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má

byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008).
45. Uvedené platí aj z dôvodu, že správny súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že v obdobnej

veci totožných účastníkov konania už rozhodoval Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 1S/121/2019
- 68 odlišne, keď žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či sa
jedná o skutkovo obdobnú vec totožných účastníkov konania a v prípade, že sa nestotožnil s právnym
názorom vysloveným v skoršom rozsudku Krajského súdu Bratislave, bol povinný túto odchýlku riadne,zrozumiteľne a najmä presvedčivo odôvodniť. Uvedená požiadavka vyplýva z princípu právnej istoty a
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako aj zo zásady legitímnych očakávaní.
46. Vo všeobecnosti je potrebné ustáliť, že precedenčná zásada, resp. zásada materiálnej rovnosti

účastníkov konania je normatívnym premietnutím inej zásady - legitímnych očakávaní (ktorá je však
vnímaná širšie). Aplikáciou precedenčnej zásady v právnom poriadku (akéhokoľvek štátu) sa sleduje
najmä to, aby v rámci rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci (správnych súdov, ale aj správnych
orgánov) nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadov, pričom ide
nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter.

Precedenčná zásada je tiež prostriedkom ochrany pred svojvôľou, ale napr. aj pred neprimeraným a
nezákonným uplatňovaním správnej úvahy (diskrečnej právomoci správneho orgánu).
47. Princípom právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach je daná rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS
80/99). Ústavný súd vo svojej rozsiahlej judikatúre konštatoval, že rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánu verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v

oblasti aplikácie práva. Uvedené je podľa kasačného súdu možné aplikovať aj v konaní pred súdom.
48. V predmetnej veci je preto možné podľa kasačného súdu konštatovať, že správny súd pri
rozhodovanívoveci,vyššieuvedenéprincípydostatočnenezohľadnil.Pokiaľsprávnysúd(resp.predtým
Krajský súd v Bratislave) preukázateľne v skutkovo aj právne obdobnej situácií totožných účastníkov
konania rozhodoval v minulosti inak ako v posudzovanom prípade, bolo povinnosťou správneho súdu,

aby jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustálil, z akého dôvodu sa odkláňa od uvedeného
právneho posúdenia, prípadne ak mal za to, že sa nejedná o skutkovo obdobnú vec, svoje odôvodnenie
rovnako riadne a zrozumiteľne odôvodniť.
49. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
správneho súdu a v dôsledku vyššie uvedeného napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods.

1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
50. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení
tohto rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd viazaný (§ 469 SSP).
51. O trovách konania rozhodne podľa § 467 ods. 3 SSP správny súd v samostatnom uznesení.
52. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP

v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.