Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 22Ek/1358/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124324384
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6124324384.6

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného 1: mal. A. B., nar. XX.X.XXXX, trvalé
bydlisko A. XXX/XX, XXX XX C. - D. a oprávneného 2: mal. A. B., nar. XX.X.XXXX, trvalé bydlisko A.
XXX/XX, XXX XX C. - D., v zák. zast.: matka E. B., nar. X.X.XXXX, trvalé bydlisko D. XXXX/XX, XXX XX
F., v práv. zast.: AK Petrovič s.r.o. v z. konateľka JUDr. Barbora Petrovič, so sídlom Kollárova 566/32,
917 01 Trnava, IČO: 54 980 682, proti povinnému: G. H. B., nar. XX.X.XXXX, trvalé bydlisko A. XXX/

XX, XXX XX C. - D., v práv. zast.: Mgr. Štefan Krnáč, advokát so sídlom Černyševského 10, 851 01
Bratislava, IČO: 50 776 959, o vymoženie výživného, vedenej pod sp. zn. 130EX 818/24 u súdneho
exekútora: JUDr. Ľubomír Pekár so sídlom Exekútorského úradu v Šali, P. Pázmáňa 49/3, rozhodujúc
o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo dňa
14.04.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo dňa

14.04.2026 vydanému vyšším súdnym úradníkom z a m i e t a .

II. Oprávneným nárok na náhradu trov sťažnostného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Maloletí oprávnení sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu prostredníctvom súdneho
exekútora dňa 14.06.2024 domáhali od povinného vymoženia zameškaného výživného vo výške

8.960 Eur na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 13P/103/2021 zo
dňa 08.07.2021, vykonateľného dňa 23.07.2021, ktorým bola otcovi uložená vyživovacia povinnosť
na maloletého 1/ vo výške 150 Eur, a na maloletého 2/ vo výške 130 Eur, s povinnosťou uhrádzať
sumu mesačne k rukám matky do 15. dňa v mesiaci vopred. Poverením zo dňa 18.06.2024 súd poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, ktorý ju vedie pod sp. zn. 130EX
818/24.

2. Uznesením sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo dňa 22.11.2024 súd návrh povinného na zastavenie exekúcie
zamietol. Uznesením sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo dňa 30.01.2025 súd na základe včas podanej sťažnosti
doručenej súdu dňa 06.12.2024 I. výrokom uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
22Ek/1358/2024 zo dňa 22.11.2024 vo výroku I zmenil tak, že exekúciu v časti istiny 1.080 eur podľa
§ 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil a vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie

exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol. II. výrokom uznesenie Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo dňa 22.11..2024 vo výroku II zmenil tak, že priznal
oprávneným z titulu návrh povinného na zastavenie exekúcie nárok na náhradu trov exekúcie vo výške
325,70 eur. III. výrokom oprávneným priznal nárok na náhradu trov sťažnostného konania vo výške
164,22 eur.

3. Uznesením sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo dňa 14.04.2026 súd opakovaný návrh povinného na
zastavenie exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodniltým, že povinný vo svojom v poradí druhom návrhu na zastavenie bez odkladného účinku na výkon
exekúcie spochybňoval vymáhaný nárok vzhľadom na tvrdené obnovenie spolužitia do februára 2023,
pričom argumentuje rodičovskou dohodou schválenou rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

26P/200/2023 zo dňa 27.2.2024. Zároveň povinný predložil potvrdenie o tom, že matka maloletých bola
v rozhodnom období disponentom k bankovému účtu povinného, ktorý bol formálne vedený na meno
jeho sestry. Povinný taktiež tvrdí, že v rámci súčasného režimu striedavej starostlivosti rodičov k rukám
matky pravidelne uhrádza sumu 200 Eur mesačne a nad rámec kupuje deťom väčšinu potrebných vecí.
Súd uviedol, že týmito skutočnosťami namietanými povinným sa podrobne zaoberal sudca v uznesení

exekučnéhosúduprávoplatnomdňa30.1.2025(potvrdenieodisponenciisbankovýmúčtomboloprílohu
k sťažnosti povinného) ako aj vyšší súdny úradník v uznesení zo dňa 22.11.2024. Čo sa týka súčasného
stavu striedavej starostlivosti rodičov, jeho posudzovanie nepatrí do kompetencie exekučného súdu.
Zároveň povinný podrobne rozoberal predložené Čestné prehlásenie matky maloletých, ktorým táto
mala vyhlásiť, že povinný ku dňu 25.4.2023 nie je dlžný na výživnom, z pohľadu, že sa jedná o
kvitanciu, t j. potvrdenie o zániku záväzku, ktoré podľa jeho názoru má exekučný súd zohľadniť ako

kľúčový dôkaz. Povinný tvrdí, že účinky rozsudku boli negované dohodou strán a týmto čestným
prehlásením, preto je exekúcia neprípustná, rozporná s dobrými mravmi a má ňou dochádzať k
bezdôvodnému obohateniu matky maloletých. Podľa názoru povinného rozsudok Okresného súdu
Nitra sp. zn. 26P/200/2023 konštatuje neexistenciu zročného výživného do dátumu rozhodnutia. Súd
zdôraznil, že tieto skutočnosti namietané povinným boli taktiež predmetom posudzovania v uznesení

sudcu zo dňa 30.1.2025 a uznesení vyššieho súdneho úradníka zo dňa 22.11.2024. Čo sa týka
predloženého Čestného prehlásenia, datuje sa dňom 25.4.2023, pričom podľa § 61k ods. 3 Exekučného
poriadku, v poradí ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti,
ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie, z uvedeného je zrejmé, že
na daný dôkaz exekučný súd na základe koncentračnej zásady nesmie prihliadať. Matka maloletých

oprávnených vo vyjadrení zo dňa 30.1.2026 uviedla, že povinný sa v návrhu vracia k uzavretým a
preukázaným záležitostiam, výpisy a platby boli súdmi riešené v minulosti. Spolužitie po rozvode,
obdobie po rozchode, a situácia s deťmi boli riešené v minulom období, všetko bolo prejednané
a zdokumentované v uzneseniach súdu tak o rodičovskej dohode, ako aj o neodkladnom opatrení
o striedavej starostlivosti o deti a výživnom. Povinný sa v konaní odvolal, pričom súdu nepredložil

dostatočné dôkazy. Matka maloletých odkazuje súd na svoje vyjadrenie k sťažnosti zaslané na exekučný
súd prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 24.1.2025 z dôvodu vyjadrenia sa ku všetkému, čo sa
spomína v návrhu, pretože je to opakujúce, nič sa nezmenilo a povinný žiadnymi novými dôkazmi
neprispel. Zároveň v podstatnej časti vyjadrenia popisuje a dokladuje svoje majetkové pomery, náklady
na deti, bývanie, energie, a pod. Vyjadruje sa tiež ku konaniu povinného, ktorý podľa jej názoru

zámerne poškodzuje jej osobu. Povinný podľa jej názoru zavádza o svojich majetkových pomeroch, čím
poškodzuje aj maloleté deti.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal povinný v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil
tým, že súd v napadnutom uznesení založil svoje zamietavé rozhodnutie primárne na aplikácii § 61k

ods. 3 Exekučného poriadku. Súd konštatoval, že v opakovanom návrhu na zastavenie exekúcie môže
povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu. Súd uviedol, že
povinný neuviedol žiadne nové skutočnosti a že na skutočnosti vzniknuté pred prvým návrhom nemôže
súd s poukazom na koncentračnú zásadu prihliadať. Toto tvrdenie je však vecne nesprávne, klamlivé
a predstavuje ukážkový príklad extrémneho právneho formalizmu.

Povinný zdôraznil kľúčovú výnimku priamo zakotvenú v ustanovení § 61k ods. 3 in fine Exekučného
poriadku: „Obmedzenia podľa prvej a druhej vety sa neuplatnia, ak ide o také skutočnosti, ktoré povinný
bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť.“ Súd sa s touto zákonnou výnimkou v napadnutom uznesení
vôbec nevysporiadal, hoci ju vo svojom odôvodnení formálne odcitoval (bod 4)
V predchádzajúcich konaniach a rozhodnutiach samotný exekučný súd (a konajúca sudkyňa) požadoval

relevantné preukázanie finančných tokov a potvrdení týkajúcich sa účtu. Ako povinný uviedol už v
návrhu, finančné prostriedky boli sústreďované na účte s číslom I. XXXX XXXX XXXXXXXXXXXX. Tento
účet bol vedený vo C., J. formálne na meno sestry povinného, avšak išlo o účet, kam bola poukazovaná
mzda povinného a ku ktorému mala matka maloletých oprávnených plné dispozičné právo. Povinný
môže v rámci zmluvnej voľnosti využívať a disponovať s akýmkoľvek účtom na základe dohody s

inou osobou (v tomto prípade so sestrou). Súd zanedbal zásadnú prekážku, a to nariadenia týkajúce
sa ochrany osobných údajov (GDPR - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679) a
bankového tajomstva. Povinný sám ako osoba odlišná od majiteľa účtu (sestry) nemal priamu možnosť
okamžite získať od banky historické výpisy, potvrdenia o disponentských právach tretej osoby (matky)a potvrdenia o prevodoch. Proces získania týchto úradných potvrdení z banky vyžadoval kooperáciu
majiteľky účtu, podanie osobitných žiadostí, udelenie explicitných a overených súhlasov na spracovanie
avydanieosobnýchúdajovpreúčelysúdnehokonaniaaprekonaniestriktnýchinternýchpredpisovVÚB,

a.s. Tento proces trval objektívne mimoriadne dlho. Povinný z tohto dôvodu nemohol bez vlastnej viny
doložiť všetky kľúčové dokumenty už k prvému návrhu na zastavenie exekúcie. Ide o exemplárny prípad
naplnenia výnimky podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku.
Ďalším objektívnym faktorom, ktorý predlžoval celkový časový rámec konania a spôsobil, že
niektoré dôkazy neboli predložené v počiatočnej fáze, bola absolútna nečinnosť a odborné zlyhanie

predchádzajúceho právneho zastúpenia povinného. Predchádzajúca právna zástupkyňa vo veci riadne
nekonala, ignorovala pokyny povinného, nezabezpečila súčinnosť pri obstarávaní bankových listín a
svojou pasivitou spôsobila, že povinný nestihol včas reagovať. Keď povinný zistil toto fatálne zlyhanie,
okamžite zmenil právne zastúpenie na advokáta Mgr. Štefana Krnáča, avšak následky tejto nečinnosti
už nastali. Je neprípustné, aby zlyhanie procesného zástupcu viedlo k absolútnej strate práv povinného
domáhať sa spravodlivosti, najmä ak po zistení tohto stavu bezodkladne konal. Tieto skutočnosti opäť

napĺňajú podmienku "bez vlastnej viny". Vyššia súdna úradníčka túto argumentáciu v napadnutom
uznesení úplne odignorovala.
Samotným jadrom celého problému, pred ktorým exekučný súd v napadnutom uznesení zatvára oči, je
absolútny a preukázaný zánik vymáhanej pohľadávky. Povinný preukázal, že nárok na zročné výživné
bol v plnom rozsahu uspokojený a konštituovaný ako neexistujúci. Túto skutočnosť povinný oprel o tri

vzájomne sa dopĺňajúce, kľúčové a nezvratné dôkazy: Čestné prehlásenie matky zo dňa 25.4.2023: V
tomto prehlásení matka (oprávnená) výslovne potvrdila, že k rozhodnému obdobiu neexistuje žiadne
dlžné výživné. Potvrdenie C., J. o dispozičnom práve: Potvrdzuje, že matka mala plné dispozičné právo
k účtu povinného (vedeného na sestru) s číslom I. XXXX XXXX XXXXXXXXXXXX. Rodičovská dohoda:
Schválená rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 26P/200/2023 zo dňa 27.2.2024, z ktorej jasne

vyplýva, že zmeškané výživné nevzniklo. V článku I bod 2 tejto dohody je uvedené, že po rozvode
obnovili spolužitie a do 2/2023 žili v spoločnej domácnosti.
Súd v bode 10 Napadnutého uznesenia odmietol Čestné prehlásenie zo dňa 25.4.2023 akceptovať
ako dôkaz s poukazom na to, že dátum jeho vyhotovenia predchádza podaniu prvého návrhu, a teda
podlieha koncentrácii. Toto je však zo strany konajúcej VSÚ hrubé zneužitie práva na procesnú formu

s cieľom potlačiť materiálnu spravodlivosť. Ak oprávnená písomne a slobodne prehlásila, že žiadny dlh
neexistuje, táto listina plní funkciu kvitancie (potvrdenia o splnení dlhu) a zároveň ide o prejav vôle s
hmotnoprávnymi účinkami zániku záväzku. Ak dlh reálne neexistuje, štátna moc (exekučný súd) nemá
absolútne žiadne oprávnenie nútiť povinného na jeho opätovné zaplatenie len pre to, že dokument
potvrdzujúci túto skutočnosť bol do spisu predložený neskôr (z vyššie uvedených objektívnych dôvodov

v spojení s predchádzajúcou právnou zástupkyňou).
Výkon exekúcie na reálne neexistujúci dlh je flagrantným porušením vlastníckych práv povinného
podľa čl. 20 Ústavy SR. Exekúcia tu neslúži na vymoženie práva, ale stáva sa nástrojom legálneho
okrádania povinného s asistenciou súdu, čím dochádza k neprípustnému bezdôvodnému obohateniu
oprávnenej strany na úkor povinného. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej konštantnej judikatúre

opakovane zdôraznil, že „všeobecné súdy pri aplikácii procesných predpisov (vrátane koncentrácie
konania) nemôžu postupovať takým formalistickým spôsobom, ktorého dôsledkom je popretie podstaty
a zmyslu základného práva zaručeného ústavou“ (napr. nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 1/02). Súd tu plní rolu
mechanického vykonávateľa textu zákona a celkom zabudol, že jeho úlohou je hľadať spravodlivosť.
Povinný považuje tvrdenia matky maloletých za hrubo klamlivé, účelové a hraničiace s ohováraním.

Matka vo vyjadrení zjavne klame, pričom súdne orgány toto klamstvo nekriticky preberajú bez toho,
aby vykonali akýkoľvek hlbší logický prieskum. Ako matka môže tvrdiť, že povinný „zatajuje peniaze
pred deťmi“, keď povinný preukázateľne, pravidelne a včas výživné platí? Súdu boli predložené
nespochybniteľné dôkazy o úhradách výživného. Samotný pojem „zatajovanie peňazí“ je v situácii, kedy
otec riadne prispieva na potreby detí, úplne absurdný a bezobsažný. Argument matky pravdepodobne

pramení z faktu, že mzda povinného bola poukazovaná na účet sestry povinného. Povinný však znovu
dôrazne vysvetľuje, že takýto spôsob riadenia vlastných financií je jeho legitímnym právom a bol zvolený
práve preto, aby zabezpečil ochranu prostriedkov určených na bežný chod života a predovšetkým
na včasné platenie výživného. Ak by chcel povinný peniaze „zatajiť“ a poškodiť deti, tak by predsa
matku nikdy neurobil disponentkou k tomuto konkrétnemu účtu! Povinný dal matke k účtu vo VÚB,

a.s. plné dispozičné právo (čo dokazuje potvrdenie banky). Matka teda mohla s týmito "zatajovanými"
prostriedkami kedykoľvek voľne nakladať a čerpať z nich pre potreby spoločnej domácnosti a detí.
Okrem toho, z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že maloletí (A. a A.) žili v rozhodnom období
s povinným, pričom povinný zabezpečoval ich bežnú výživu in natura. Uvedené je jasne deklarované ajv rodičovskej dohode (sp. zn. 26P/200/2023). Otec deťom plnil a plní vyživovaciu povinnosť nepretržite
osobnou starostlivosťou. Matka sa teda domáha peňažného plnenia (tzv. "dlhu") výlučne vo svoj
prospech a to za obdobie, v ktorom deti boli reálne finančne zabezpečované otcom. Peniaze získané z

tejto exekúcie neslúžia a nebudú slúžiť deťom, ale výlučne obohateniu matky, nakoľko potreby detí za
dané obdobie (do februára 2024) boli dávno plne uspokojené povinným.

5. Predmetnú sťažnosť povinného súd z dôvodu hospodárnosti konania (nenavyšovania trov exekúcie)
na vyjadrenie oprávneným nezasielal. Stanovisko oprávnených je súdu známe (z ich vyjadrenia sa

k návrhu povinného na zastavenie exekúcie) a pre rozhodnutie o podanej sťažnosti postačujúce.

6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

7. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je
prípustná.

9. Podľa § 248 Civilného sporového poriadku, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po
preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka.
Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo

strany povinného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď v poradí druhý návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. V danom
prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup
súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o

ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia § 202 ods. 2
Exekučného poriadku, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovaný v sťažnosti
a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného
poriadku) dodáva:

12. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak
a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,
b) exekučný titul bol zrušený,
c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu

neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2),
d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.

13. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15
dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie

exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku
dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.14. Podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku v neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie
môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa odseku 2. V poradí
ďalšíchnávrhochnazastavenieexekúciemôžepovinnýnamietaťlenskutočnosti,ktorénastalipopodaní

predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. Obmedzenia podľa prvej a druhej vety sa neuplatnia,
ak ide o také skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť.

15. Podľa č. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

16. V ustanovení § 61k ods. 2 Exekučného poriadku je vyjadrená koncentračná zásada rozhodovania
o návrhu na zastavenie exekúcie, tzn. že procesné úkony sa musia vykonať v zákonom stanovenej
lehote. Povinný je pod ťarchou neprihliadnutia na jeho procesný úkon povinný uviesť všetky relevantné
tvrdenia a zároveň k tomu prislúchajúce dôkazné návrhy v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie. Ak ich podá oneskorene, napr. tvrdenie, či dôkazný návrh, súd na ne neprihliadne.

Tým sa zvyšuje aj zodpovednosť účastníkov za svoje správanie v exekúcii. Zákonodarca v novej úprave
exekučného konania a to najmä v návrhoch na zastavenie exekúcie zvýraznil, že exekučné konanie
nemá byť konaním, v ktorom sa riešia spory, ale v ktorom sa má primárne vymôcť judikovaný nárok
priznanýexekučnýmtitulom.Tentonárokmábyťvymoženýčonajskôrvsúladečlánkom48ods.2Ústavy
SR a preto, ak chce povinný iniciovať exekučný spor, zákonodarca mu na to stanovil určité limity a pre

prípadné prekročenia nedodržania týchto medzí zároveň stanovil, ako má súd (61k ods. 2 Exekučného
poriadku), resp. povinný (61l ods. 3 posledná veta Exekučného poriadku) postupovať.

17. Ust. § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, na ktoré povinný v sťažnosti poukazuje a ktorého sa
dovoláva umožňuje prihliadať na skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť,

o ktoré však v predmetnom konaní nejde. Samotná skutočnosť, že povinný si necháva posielať výplatu
na účet vlastnej sestry, ktorá skutočnosť ho obmedzuje v možnosti predkladať listinné dôkazy v podobe
výpisu z účtu nemožno považovať za skutočnosti, ktoré nemohol povinný ovplyvniť. Mohol si zriadiť
vlastný účet. Je jeho právom nemať vlastný účet, je však povinný aj znášať prípadné následky z toho
vyplývajúce. Navyše súd udáva, že predložiť výpisu z účtu z tunajšieho finančného ústavu hoc aj

za dávnejšie obdobie (banky) nie je žiadnou právne, formálne, ekonomicky náročnou činnosťou,
aby oprávnený v spolupráci so sestrou nevedel predložiť klasický výpis z účtu už k prvému návrhu
na zastavenie exekúcie, prípadne k podanej sťažnosti. Prvý návrh na zastavenie exekúcie podal
povinný dňa 24.07.2024. Ku dňu predloženia výpisu z účtu k druhému návrhu na zastavenie exekúcie
datovanému dňom 21.10.2025 uplynul viac ako jeden rok. V danom prípade teda nejde o žiadne

skutočnosti, ktoré povinný nemohol bez vlastnej viny skôr uplatniť. Takouto skutočnosťou nie je ani podľa
názoru povinného „právne zlyhanie jeho pôvodného právneho zástupcu“. Výber právneho zástupcu
spočíva výlučne na povinnom. V zmysle § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupca koná za iného
(zastúpeného) v jeho mene; zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Preto
konanie, resp. opomenutie konania právneho zástupcu sa považuje za konanie, resp. opomenutie

konaniapriamozastúpenéhopovinného.Zasituácieapredpokladu,aknedošlokposkytovaniuprávnych
služieb v rozsahu a podľa potrieb a pokynov povinného a v súlade so zákonom, môže si povinný
svoje nároky uplatniť voči pôvodnému právnemu zástupcovi zákonným spôsobom. Pri pripustení názoru
povinného, že zákonná koncentrácia konania neplatí v prípade nečinnosti právneho zástupcu by mohlo
dochádzať k špekuláciám zo strany povinných, ktorý by túto koncentráciu obchádzali tým, že v prípade

neúspechu predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie by zmenili právneho zástupcu a podali
v podstate rovnaký návrh na zastavenie exekúcie doplnený o dôkazy, ktoré mohli, ale nepredložili už
skôr.

18. Rovnako v prípade čestného prehlásenia matky oprávnených datovaného dňom 25.04.2023, ktoré

prehlásenie bolo súdu predložené až v druhom návrhu na zastavenie exekúcie, nejde o dôkaz, ktorý
nemohol povinný predložiť k prvému návrhu na zastavenie s odkladným účinkom a preto s poukazom
na koncentračnú zásadu vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení správne konštatoval, že na daný
dôkaz nemožno prihliadnuť.

19. V tejto súvislosti však súd zároveň poukazuje na ust. 61l ods. 3 veta druhá Exekučného poriadku,
v zmysle ktorého ak súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný
oneskorene, i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je (podľa názoru povinného), povinný má právo
domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou voči oprávnenému.20. Pokiaľ ide o okolnosti uvádzané povinným v III. časti sťažnosti (existencia rodičovskej dohody) v tejto
súvislosti súd rovnako ako vyšší súdny úradník uvádza, že uvedenými okolnosťami sa zaoberal tunajší

súd už pri posudzovaní prvého návrhu na zastavenie exekúcie vrátane sťažnostného konania. Pokiaľ
ide o preukázanie disponenčného oprávnenia oprávnenej s účtom sestry povinného, tento dôkaz bol
predložený súdu v doplnení sťažnosti proti prvému uzneseniu tunajšieho súdu o zamietnutí návrhu
povinného na zastavenie exekúcie. V tejto súvislosti súd udáva, tento dôkaz bol súdu predložený po
uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti. Nakoľko prvé napadnuté uznesenie o zamietnutí návrhu

na zastavenie exekúcie prevzal právny zástupca povinného dňa 22.11.2024, uplynula lehota na podanie
sťažnosti a doplnenie dôvodov vrátane dôkazov k sťažnosti dňa 09.12.2024. Nakoľko povinný doplnenie
k sťažnosti predložil súdu až dňa 21.12.2024, učinil tak po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti. Lehota
na podanie sťažnosti je zákonnou lehotou, (časové obdobie, ktoré je stanovené zákonom na konkrétny
úkon) ktorú nemožno predĺžiť. Predĺžiť možno len sudcovskú lehotu, lehotu na vykonanie úkonu učenú
súdom v prípade, že lehotu neurčuje zákon (§ 200 Exekučného poriadku v spojení s § 118 ods. 2 CSP

a contrario). V zmysle ust. § 201 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v exekučnom konaní nemožno
zmeškanú lehotu ani odpustiť. Hoci ust. § 245 CSP pripúšťa v sťažnosti uviesť nové skutočnosti a
dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné, túto povinnosť má povinný
v lehote na podanie sťažnosti (nie dodatočne).

21. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím súd poukazuje na
to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným
poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS

106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší
súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.

22. Záverom súd uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami povinného a oprávneného, ktoré nie sú
právne relevantné a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti povinného (pozri

napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).

23. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti súd postupom podľa ust. § 250 ods. 1 CSP sťažnosť
povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1358/2024 zo da 14.04.2026
ako nedôvodnú zamietol.

24. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na ust. § 255 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť
povinného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by sťažnostný súd priznal oprávneným
ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že oprávneným žiadne trovy v súvislosti

s konaním o sťažnosti povinného nevznikli (sťažnosť povinného oprávneným nebola zaslaná na
vyjadrenie), súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodol tak, že oprávneným náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).