Uznesenie – Vydržanie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 7Vyd/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324203259
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tomášová
ECLI: ECLI:SK:OSHE:2025:8324203259.3

Uznesenie

Okresný súd Humenné v právnej veci navrhovateľky : A. B. C., D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXXX/X, XXX XX F., zast. JUDr. Margitou Medveczkou, advokátkou so sídlom Drotárska cesta 68, 811
02 Bratislava, proti odporcom: 1. G. E., 2. H. E., odporcovia 1. a 2. zastúpení správcom: Slovenský
pozemkový fond, so sídlom Búdková 3555/36, IČO: 17 335 345, 3. Lesy Slovenskej republiky, štátny
podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 4. Slovenský pozemkový

fond, so sídlom Búdková 3555/36, IČO: 17 335 345, v konaní o potvrdení vydržania, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Navrhovateľka dňa XX.XX.XXXX podala na tunajšom súde návrh na začatie o potvrdení vydržania
ktorým žiadala, aby súd rozhodol o tom, že nehnuteľnosti vedené katastrálnym odborom I. J. B., pre
katastrálne územie K., Obec K., Okres B.: na liste vlastníctva č. XXX, parcela registra „L." č. XXX orná

pôda o výmere XX XXX m2, č. XXX orná pôda o výmere XX XXX m2, č. XXX orná pôda o výmere
XX XXX m2, č. XXX orná pôda o výmere X XXX m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere X XXX m2, č.
XXX trvalý trávny porast o výmere X XXX m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere X XXX m2, č. XXX
orná pôda o výmere X XXX m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere XX XXX m2, a to pod poradovým
číslom XX v podiele 270/5400 a pod poradovým číslom XX v podiele 270/5400 nadobudla vydržaním.

Pôvodné konanie vedené pod sp. zn. 7Vyd/2/2021

2. Podanie návrhu odôvodnila navrhovateľka tým, že osoby zapísané na LV č. XXX, k. ú. K., pod
poradovým č. XX a č. XX sú jej prastarí rodičia G. E. (1888 - 1969) a H. E., D. M. (1891 - 1963), ktorí
predmetnénehnuteľnostinadobudlivroku1938a13.10.1943ichdarovalisvojmusynovi-starémuotcovi
navrhovateľky G. E. (1914 - 1995). Od uvedeného dátumu tieto nehnuteľnosti v uvádzaných podieloch

užíval v dobrej viere starý otec navrhovateľky ako svoje vlastné. Po smrti starého otca všetky jeho
nehnuteľnostizdedilijehosynovia-N.A.E.(nar.XX.XX.XXXX)aG.E.(nar.XX.XX.XXXX),ktorípreviedli
vlastnícke právo ku všetkým ich nehnuteľnostiam v k. ú. K. na navrhovateľku. Táto až v súčasnosti,
po kontrole jej vlastníckych práv, zistila, že v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaná ako vlastníčka
vyššie označených nehnuteľností v uvádzaných podieloch, ale sú tam, zapísaní jej prastarí rodičia, čo
nezodpovedá skutkovému stavu. O tejto skutočnosti nemali vedomosť ani jej právni predchodcovia.

Predmetné nehnuteľnosti jej právni predchodcovia, teraz ona, užívali v dobrej viere ako svoje vlastné
s dobromyseľným presvedčením, že navrhovateľka je ich vlastníčkou. Navrhovateľka zároveň uviedla,
že pod poradovým č. XX na LV č. XXX, k. ú. K. je vedená ako podielová spoluvlastníčka, pričom ide o
vlastníctvo, ktoré jej otec a strýko nadobudli po inom právnom predchodcovi a nesúvisí s podielmi po jej
prastarých rodičoch, ktorých sa týka tento návrh. Poukázala na to, že keďže ako vlastníci podielov pod
XX a XX na LV č. XXX, k. ú. K., sú naďalej vedení jej prastarí rodičia, neboli predmetné nehnuteľnosti

zahrnuté do dedičského konania po jej starom otcovi a následne nemohli byť ani súčasťou zmlúv, ktorými
ona od otca a od strýka nadobudla vlastníctvo. K vydržaniu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiamdošlo podľa navrhovateľky dňa 13.10.1953. Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nebolo nikým
rušené. Považuje sa za vlastníčku týchto nehnuteľností, ktoré má v skutočnej držbe a užíva ich ako
vlastníčka.

K návrhu neboli pripojené žiadne listinné doklady.

3. Uznesením č.k. 7Vyd/2/2021-8 zo dňa 08.12.2021 tunajší súd návrh navrhovateľky v celom rozsahu
zamietol.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. zákona č. č. 161/2015 Z. z. - Civilný mimosporový poriadok (CMP) -
§ 359a, § 359c, § 359 ods. 1, 2, § 359e ods. 1, 2, 3, § 359f ods. 3 a § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho
zákonníka. Konštatoval, že k návrhu neboli pripojené žiadne listinné doklady. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že pre vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva musia
byť po celú vydržaciu dobu splnené tieto predpoklady: 1. spôsobilý subjekt, 2. spôsobilý predmet držby,

3. dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, 4. oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a 5.
uplynutie vydržacej doby.

Uviedol, že pre posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí, sa nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale dobromyseľnosť musí

byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Dobromyseľnosť držby treba
skúmať s ohľadom na skutočnosť, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka neosvedčila

nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, a teda nepreukázala
skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnila predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam vydržaním. Neosvedčila, že splnila hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.

Konštatoval, že v konaní nie je sporné, že prastarí rodičia navrhovateľky sú zapísaní ako vlastníci
predmetných nehnuteľností. Podľa tvrdenia navrhovateľky tieto nehnuteľnosti boli v roku 1943 darované
jej starému otcovi, ktorý ich užíval až do svojej smrti v roku 1995. Následne v rámci dedičského konania
postaromotcovivšetkynehnuteľnosti,ktorémupatrili,zdedilijehosynovia(otecastrýkonavrhovateľky),
ktorí ich následne, kúpnymi zmluvami z roku 2020 a 2021, previedli na navrhovateľku. Z uvedeného

vyplýva, že navrhovateľka nepreukázala spôsob uchopenia sa držby predmetných nehnuteľností, titul
držby pred rokom 2020 a tiež dátum, od ktorého v dobrej viere predmetné nehnuteľnosti užíva.
Nepreukázala ani oprávnenú držbu po dobu stanovenú zákonom, nakoľko ako tvrdí, až v roku 2020 a
2021 nadobudla na základe kúpnych zmlúv nehnuteľnosti v k. ú. K. od svojho otca a strýka, teda mala
vedomosť o tom, že tieto nehnuteľnosti jej nepatria. Žiadnym spôsobom neosvedčila reálne užívanie

týchto nehnuteľností pred rokom 2020.

Zároveň poukázal na to, že konaním o potvrdení vydržania nie je možné obchádzať dedičské konanie.
Návrh neobsahuje všetkých účastníkov konania, ktorých účastníctvo je taxatívne (kogentne) vymedzené
zákonom (§ 359c ods. 2, § 7 ods. 1, 2 CMP). Vzhľadom na vyššie uvedené teda prvoinštančný súd

dospel k záveru, že navrhovateľka nespĺňa hmotnoprávne podmienky pre potvrdenie jej vlastníctva
vydržaním, ani v rovine tvrdení a zároveň ani v rovine dôkazov, preto návrh na potvrdenie vlastníckeho
práva vydržaním zamietol podľa § 359e ods. 2, 3 CMP v nadväznosti na § 359f ods. 1 CMP.

4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka. Uviedla, že ako prílohu svojho návrhu

nemohla priložiť zmluvu z roku 1943, keďže ňou nedisponuje. Zároveň opätovne vyhlásila, že sa
napriek absencii tejto písomnosti, považuje za dobromyseľnú vlastníčku predmetných nehnuteľností,
ktoré pred ňou dobromyseľne vlastnil jej otec so strýkom a pred nimi jej starý otec. Poukázala na to,
že hlavným účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Vyjadrila nesúhlas s akýmkoľvek spochybňovaním dodržania podmienky oprávnenej držby predmetných

nehnuteľností po dobu 10 rokov, nakoľko podľa § 134 ods. 1 OZ sa do tejto doby započítava aj
doba, ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Jej právni predchodcovia mali predmetné
nehnuteľnosti v skutočnej držbe od roku 1943 a v roku 1953 uplynula doba 10 rokov a v dobromyseľnej
držbe od roku 1943 neboli nikým rušení.Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nesplnila podmienky pre
vydržanie vlastníckeho práva ani v rovine tvrdenia, ani v rovine dôkazov. Má za to, že dostatočne a jasne

ozrejmilajejdobromyseľnúdržbu.Uvedenénehnuteľnostijejprávnipredchodcoviamalivdobromyseľnej
držbe od 13.10.1943, kedy jej prastarí rodičia darovali nehnuteľnosti jej starému otcovi, pričom 10-ročná
doba vydržania uplynula už 13.10.1953 a ako už uviedla, nedisponuje darovacou zmluvou z roku 1943,
preto ju ani nemohla predložiť. Zároveň uviedla, že ona sa za vlastníčku predmetných nehnuteľností v
uvádzaných podieloch považuje od 02.09.2020. Podotkla, že predmetné nehnuteľnosti nemá aktuálne

zapísané na liste vlastníctva z dôvodu, že nedošlo k ich prevodu z jej prastarých rodičov na starého
otca a nebolo možné, aby následne boli súčasťou dedičského konania po starom otcovi a nemohli byť
ani súčasťou zmlúv, ktorými na ňu otec a strýko previedli vlastnícke právo všetkých nimi vlastnených
nehnuteľností v katastrálnom území K..

5. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 9Co/9/2022-26 zo dňa 20.10.2022 potvrdil rozhodnutie súdu

prvej inštancie.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka odvodzovala oprávnenosť svojej držby k
predmetným nehnuteľnostiam darovacou zmluvou uzavretou v r. 1943 jej právnymi predchodcami.
Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vo vzťahu k nehnuteľnosti nepostačuje len jej držba

minimálne po zákonom stanovenú dobu, ale musí ísť o držbu oprávnenú. Oprávnená držba znamená,
že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. To sa
však, ako už bolo uvedené, neposudzuje podľa jeho subjektívneho presvedčenia, ale dobromyseľnosť
navrhovateľky sa musí posudzovať z objektívneho hľadiska. O dobromyseľnosť ide vtedy, ak držiteľ drží
vec v omyle, že mu patrí a navyše musí ísť o ospravedlniteľný omyl, t.j. taký, ku ktorému došlo napriek

tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť skutkový alebo právny. Neznalosť jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti
sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle
urobiť. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a

zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Tieto závery vyplývajú už z
ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR 3Cdo 97/09, 4Cdo 283/09, 5Cdo 30/10, 3MCdo
7/10, 3MCdo 8/10, 6MCdo 5/10, 5Cdo 210/19, 4Cdo 361/12, publikované pod č. 74). Poukázať možno
aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 283/2009, ktorým dovolací súd uzavrel, že
dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti nemôže byť ten, kto vstúpil do jej držby za účinnosti terajšieho

Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti,
ktorá však nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve.
K podobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí 3Cdo 147/2016 pri riešení vzniku práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním na základe písomnej zmluvy uzatvorenej po 1.1.1992,
na základe ktorej však nebol povolený vklad do katastra nehnuteľnosti a preto dovolací súd aj v tejto

veci poukázal na nedostatok dobrej viery subjektu vykonávajúceho toto právo.

S poukazom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odvolací súd poukázale na to, že
aj keď navrhovateľka nešpecifikovala, či darovacia zmluva z roku 1943 mala byť písomná, nepochybne
uviedla, že touto zmluvou nedisponuje. Pokiaľ by aj pripustil, že sa malo jednať o písomnú zmluvu, táto

mala byť nepochybne zapísaná do pozemkovej knihy, keďže platil tzv. intabulačný princíp a v rozhodnom
období (r. 1943) bolo všeobecne známe, že vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej
knihy, nie uzavretím zmluvy, preto, ako už bolo konštatované, aj keď právni predchodcovia mohli mať
subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, nemôže to zakladať podklad pre vydržanie a ich držbu
nemožno považovať za oprávnenú.

Uviedol, že navrhovateľka tvrdila, že vždy bola v presvedčení, že jej vec patrí, resp., že patrí jej
právnym predchodcom, s čím ale nemožno súhlasiť s ohľadom na skutočnosť, že ani ona, ani jej právni
predchodcovia (starý otec, resp. otec a strýko) neboli nikdy zapísaní ako vlastníci týchto nehnuteľností
a ako už odvolací súd konštatoval, nejednalo sa o výlučné vlastníctvo, ale o podielové spoluvlastníctvo,

v rámci ktorého nemožno konštatovať, že mi patrí celá vec, resp., že im patrí nejaká vyčlenená časť z
podielového spoluvlastníctva, pokiaľ nedošlo k jeho vyporiadaniu.6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala navrhovateľka v zákonnej lehote dovolanie. Dovolanie
podala z dôvodov podľa § 420, písm. f) CSP, s tým, že sa nestotožňuje s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 9Co/9/2022-26, má za to, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil,

aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Súčasne podala dovolanie podľa § 421 ods.1, písm. c) CSP, s tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je
rozhodovaná rozdielne. Právnou otázkou, ktorá je dovolacím súdom vykladaná rozdielne je to, či môže
byť držiteľ dobromyseľný, ak vstúpil do držby za účinnosti terajšieho Občianskeho zákona v znení

od 31.12.1991 na základe písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktoré však nebola registrovaná
štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb o štátnom notárstve. Odvolací súd tu zaujal
stanovisko, že takýto držiteľ automaticky nemôže byť dobromyseľný, a to z dôvodu, že vychádza z
právneho omylu, pričom omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný.

V rámci dovolacích dôvodov podľa § 420, písm. f) CSP namietala, že súd zamietol návrh na
základe nedostatočne zisteného skutočného stavu. Konanie o potvrdení vydržaní sa primárne spravuje
ustanoveniami§ 359a a nasl. Civilného mimosporového poriadku ( „ MP“), do ktorého je predmetné
konanie o vydržaní včlenené a obsahuje pravidlá, ktoré sa na takéto konania vzťahujú. V súvislosti s
predmetným konaním ide predovšetkým o § 35 CMP podľa ktorého: „Súd je povinný zistiť skutočný stav

veci", a o § 36 CMP, podľa ktorého: „Súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to
potrebné na zistenie skutočného stavu veci." Napriek vyššie citovaným ustanoveniam, súd nevykonal
žiadne dokazovanie, nezistil skutočný ale skutkový stav veci (aj ten nesprávne a nedostatočne), pričom
aj pri ňom sa obmedzil len na striktné posúdenie tvrdení navrhovateľky bez vykonania akéhokoľvek
dôkazu. Súd za účelom zistenia skutočného stavu mal navrhovateľku vyzvať, aby predložila dôkazy na

podporu svojich tvrdení. Týmito dôkazmi mala byť napríklad kúpna alebo iná zmluva, čestné prehlásenia
otca a strýka poprípade iných svedkov, vyjadrenie spoluvlastníkov, výsluch svedkov, poprípade súd
mal navrhovateľku vyzvať na predloženie iných listinných dôkazov, ktoré považoval za potrebné,
aby náležité zistil skutočný stav veci. Namiesto toho súd zaujal prísne formalistický prístup, kedy
bez akejkoľvek snahy, výzvy alebo poučenia, striktne zamietol podaný návrh, bez toho aby umožnil

navrhovateľke v dodatočnej lehote predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré mal
súd za nepreukázané. Súd, napriek tomu, že navrhovateľka nemá právnické vzdelanie ani nebola v
konaní zastúpená žiadnym právnikom či advokátom, jednal s ňou ako s osobou, ktorá toto vzdelanie
má, a neposkytol jej žiadne poučenia, neinformoval ju o jej povinnostiach v konaní, ani jej nedal žiadnu
možnosť na doplnenie svojho návrhu, doplnenie dôkazov, doplnenie návrhov na dokazovanie a bez

všetkého podaný návrh bez náležitého zistenia skutočného stavu veci zamietol. Súd si tak nesplnil
svoje základné povinnosti, a to zistiť skutočný nie skutkový stav veci a vykonať dôkazy potrebné pre
spravodlivé rozhodnutie. Tým súd odobral navrhovateľke jej procesné práva, a táto nedostala primeranú
šancu preukázať tvrdenia, ktoré prezentovala vo svojom návrhu.

Uvedený nedostatočne zistený stav veci následne prevzal do svojho rozhodnutia aj krajský súd, ktorý
sa s takto nedostatočne zisteným stavom stotožnil. Poukázala na to, že prvoinštančný súd nevykonal
ani jeden dôkaz, hoci mu to zákon v § 36 CMP iniciatívne prikazuje. Ona hoci vo svojom návrhu
označila osoby oprávnenej držbe, tiež označila právne úkony, ktorými malo dochádzať k prevodu
podielov, a tiež uviedla, dátum začatia plynutia držby a opísala rozhodujúce skutočnosti, nemala už

ďalšiu možnosť predložiť súdu dôkazy na podporu svojich tvrdení, lebo okresný súd bez všetkého návrh
zamietol. Zamietnutie návrhu v nadväznosti na nevykonanie akéhokoľvek dôkazu alebo aspoň výzvy na
predloženie dôkazu sa javí ako arbitrárne rozhodnutie súdu.

7. Najvyšší súd SR uznesením č.k. 7Cdo/54/2023-65 zo dňa 30.10.2024 zrušil uznesenie Krajského

súdu v Prešove č.k. 9Co/9/2022-26 a aj uznesenie Okresného súdu Humenné č.k. 7VyD/2/2021-8 a vec
rátil Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd uviedol, že v danom prípade išlo o neúplné podanie, pretože
neobsahovalooznačeniedôkazovanipripojenélistinnédôkazy.Preskúmanímobsahuspisusúdzistil,že

navrhovateľka na podporu svojich tvrdení v návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania neoznačila
žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie vyzval navrhovateľku iba na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu
a priamo, bez ďalšieho poučenia o právach a povinnostiach v zmysle § 160 CSP návrh navrhovateľky
zamietol.Uviedol, že dovolací súd v tomto prípade nehodnotí hmotnoprávnu stránku veci, ktorá zodpovedá
zisťovaniu „skutkového stavu“ spôsobom určeným pre sporové a ktoré hmotnoprávne posúdenie na

danú vec by bolo možné považovať za vecne správne, pokiaľ by samotné konanie nebolo zaťažené
procesnou vadu. Ide o absenciou poučovacej povinnosti vo vzťahu k navrhovateľke a s tým súvisiace
porušenie povinnosti zistiť skutočný stav veci ( § 35 CMP). Súd prvej inštancie zisťoval skutkový stav
veci a nie skutočný stav. Ustanovenie § § 359e, ods. 1 druhá veta CMP je nevyhnutné vykladať v spojení
s ustanovením § 359d ods.2 CMP tak, že v návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania podľa §

359d ods.2 CMP musia byť označené dôkazy, z ktorými navrhovateľka osvedčí tvrdené skutočnosti.

Poučovacia povinnosť súdu v prípade konania o potvrdení vydržania podľa § 359a a nasl. Civilného
mimosporového poriadku má ťažiskový charakter. S ohľadom na zásadu súčinnosti súdu s účastníkmi
konania podľa čl. 6 CMP súd musí účastníkov poučiť aj o okruhu účastníkov konania v zmysle § 359c
ods.2 CMP.

Po vrátení veci na Okresný súd Humenné, vec bola zapísaná pod novú spisovú značku 7Vyd/3/2024.

8. Riadiac sa pokynmi dovolacieho súdu prvoinštančný súd navrhovateľku uznesením č.k.
7Vyd/3/2024-78 zo dňa 16.01.2025 v spojení s uznesením č.k. 7Vyd/3/2024-88 zo dňa 06.02.2025

vyzval na doplnenie návrhu na začatie konania a to označenie dôkazov na preukázanie skutočností z
ktorých vyplýva, že splnila predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním
a zároveň ju poučil, že podľa § 359c ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej
len ,,CMP“), je účastníkom konania o potvrdení vydržania:
a) navrhovateľ,

b) ten, kto má v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke
právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka,
c) správca lesného pozemku a
d) Slovenský pozemkový fond.

9. Navrhovateľka v súdom uloženej lehote predložila súdu písomné vyjadrenie zo dňa 17.03.2025
a predložila listinné dôkazy na potvrdenie skutkových okolností uvedených v tomto podaní.

Uviedla, že podmienkami vydržania je teda oprávnená držba po celú vydržaciu dobu a nepretržitosť tejto
držby s tým, že do doby nepretržitej držby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe

právny predchodca oprávneného držiteľa. V tejto veci je nesporné, že ona je oprávnenou držiteľkou
predmetných nehnuteľností, a to na základe právneho titulu Darovacej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX,
kedy bola nehnuteľnosť darovaná jej prastarými rodičmi jej starým rodičom. Je pravdou, že táto
darovacia zmluva sa nezachovala, ale je nesporné, že existovala a to na základe týchto dôkazov :

a) Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. k. 8C 1142/86 zo dňa 04.03.1987 v odôvodnení – v
prvom odseku – sa na túto darovaciu zmluvu odvoláva, a všetci účastníci konania, ktorí mohli byť týmito
právami dotknutí, toto vlastnícke právo starých rodičov bez výhrad uznali.
b) Čestné prehlásenie otca navrhovateľky N. A. E., ktorý overil okolnosti nadobudnutia nehnuteľnosti,
osvetlil dôvody, pre ktoré nebola Darovacia zmluva zapísaná do pozemkovej knihy, ako aj oprávnenú

držbu svoju a celej svojej rodiny ako aj skutočnosť, že svoj majetok daroval navrhovateľke, vrátane
predmetných nehnuteľností.
c) Čestné prehlásenie strýka navrhovateľky G. E., ktorý overil oprávnenú nepretržitú držbu celej svojej
rodiny ako aj skutočnosť, že svoj majetok daroval navrhovateľke, vrátane predmetných nehnuteľností.
d) Čestné prehlásenie pána B. A., suseda a obyvateľa obce K., ktorý potvrdil oprávnenú nepretržitú

držbu rodiny navrhovateľky ako aj skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli darované navrhovateľke.
e) Čestné prehlásenie pani M. E., susedy a obyvateľky obce K., ktorá potvrdila oprávnenú nepretržitú
držbu rodiny navrhovateľky ako aj skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli darované navrhovateľke.

Uviedla, že je teda nesporné, že je vôľou a úmyslom oboch jej právnych predchodcov, aby

vlastnícke práva k nehnuteľnostiam vydržaním nadobudla navrhovateľka, postúpiť tieto práva je možné,
zákonodarca započítava dobu užívania právneho predchodcu do jej doby oprávnenej nepretržitej držby.Zároveň, ako dôkaz, že ona a jej rodina užíva predmetné nehnuteľnosti (vo výmere podielu, ktorý starým
rodičom navrhovateľky patrí) priložila fotografiu z google maps, a to z dôvodu, aby si ich súd mohol overiť
na mape - na fotke je zachytená jedna z parciel, ktorá sa nachádza pri hlavnej ceste oproti cintorínu. Na

fotke je ich plot, ich bránička na parcelu, ktorá vedie na parcelu, ktorú dostali jej predkovia od prastarých
rodičov a ona a jej rodinu ju užíva ako vlastnú. Jej právni predchodcovia z dôvodov druhej svetovej
vojny, vážnej choroby a úmrtia dieťaťa, riešenie ochrany života a svojej rodiny v danej dobe nedotiahli
zápis do pozemkovej knihy, ale je nesporné, že spĺňali podmienky, požadované pre zápis vlastníckeho
práva. Tzv. Intabulačný princíp nadobudnutia vlastníctva poznal výnimky, z predloženej dobovej právnej

literatúry je zrejmé, že ak by neprišla II. svetová vojna a následné smutné udalosti v rodine – choroba a
úmrtie dieťaťa, podľa vtedy platného práva by zápis vlastníckych práv v prospech právnych predchodcov
navrhovateľky bol zrealizovaný.

Poukázala, že rozsudok Okresného súdu v Humennom, predložený ako dôkaz č. 1 v tomto konaní
potvrdzuje, že ani v roku 1987 nik z účastníkov sporu nenamietal ich vlastnícke právo. Následne –

teda aj v období, kedy ona a jej právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo vydržaním, platil
zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonníka. Podľa tohto právneho predpisu o oprávnenej držbe platili
tieto ustanovenia: § 145 : (1) Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že
mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. (2) V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je
oprávnená.

Na podporu svojich tvrdení uviedla dva judikáty z obdobia platnosti predchádzajúceho Občianskeho
zákonníka, ktoré sa týkali vydržania podľa zák. č. 141/1950 Zb.
R65/1972(s.241,ods.3,4,5)Podľaprávaplatnéhodo31.decembra1950bolanaSlovenskuvydržacia
doba 32 rokov a v českých krajoch 30 rokov. Zákon č. 141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.

januára 1951, ustanovil na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie,
ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty,
najneskôr však do 31. decembra 1960 (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.). Vydržanie bolo do 31. decembra
1950, s výnimkou vydržania medzi manželmi, a od 1. januára 1951 do 31. marca 1964, s výnimkou
nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve, prípustné voči každému. Vyžadovala sa

dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, keď so
zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu vec patrí. Právo platné na území
Slovenskado31.decembra1950vyžadovalodobromyseľnosťprinastúpenídodržby,kýmpodľazákona
č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého plynutia vydržacej doby.
Z IV (s. 163, ods. 2) Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky

zákonník z roku 1950 v ustanoveniach § 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145. Vlastnícke právo vydržaním
mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené
iba medzi manželmi a pri nescudziteľných veciach, ktoré boli v socialistickom vlastníctve a boli určené na
to, aby ich tieto organizácie trvale užívali. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.

V ďalšom uviedla, že je pravdou, že prijatím Občianskeho zákonníka v roku 1964 bol inštitút
vydržania z právneho poriadku dočasne vypustený, ale to neznamená, že takto získané práva zanikli.
Poukázala rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 117/94 z 28.2.1995 : Odovzdanie poľnohospodárskych
pozemkov do užívania JRD, neprerušuje plynutie vydržacej lehoty (§ 18 ods. 3 zák. SNR č. 293/1992

Zb.).Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať

pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),
teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny
titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje.

Uviedla, že je nesporné, že nehnuteľnosti užíva ona a jej právni predchodcovia od roku 1943 nepretržite,
v domnení, že sú darom od prastarých rodičov. Držba nebola nikdy prerušená alebo nejakým spôsobomnamietaná ako nezákonná alebo nedobromyseľná. Dôvodom tohto návrhu je preto snaha o uvedenie
stavu faktického do súladu so stavom právnym.

Ako uvádza Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra
2018: „Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba
za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11
ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad §

134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický
stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o
svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť
vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.
Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za
podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.

1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134
Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom
domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,

resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.“

Ona nemá písomné vyhotovenie darovacej zmluvy, ale vie preukázať, že viacerí svedkovia, žijúci v danej
dobe darovanie podľa tejto zmluvy bez výhrad uznávajú. Napokon, ako vyplýva z Rozsudku Veľkého
senátu NS SR 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024 : Právny titul je len jedným z dôkazov, preukazujúcich

dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe
nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo (...)

Ona a jej právni predchodcovia mali predmetné nehnuteľnosti v nepretržitej oprávnenej držbe titulom
daru od prastarých rodičov, užívali ich ako svoje vlastné a v tejto držbe konali poctivo. Navyše stav,

ktorý chceme dosiahnuť vydaním potvrdenia o vydržaní, teda preukázaním, že sme oprávnene a
dobromyseľne užívali predmetné nehnuteľnosti, sa dá dosiahnuť len využitím tohto konania o potvrdenie
vydržania.

Poukázala, že tento inštitút a toto konanie v žiadnom prípade nenahrádza a ani nemôže nahrádzať

dedičské konanie a to z jednoduchého dôvodu : jej prastarí rodičia darovali predmetné nehnuteľnosti
starým rodičom navrhovateľky počas svojho života, za účelom osamostatnenia od rodičov a založenia
si vlastnej domácnosti a rodiny, k obžive ktorej bol potrebný nielen pozemok, na ktorom bol postavený
dom, ale aj polia, ktoré obrábali za účelom dopestovania si potravy, pasenia dobytka a pod. Tieto
skutočnosti všetci v tom čase žijúci príbuzní uznali bez výhrad. Vedeli totiž, že každý zo súrodencov

starých rodičov dostal svoje nehnuteľnosti, svoj podiel na dedičstve, ako napr. najstaršia dcéra pri
odchode do Kanady. Iniciovať v tejto chvíli dedičské konanie po prastarých rodičoch navrhovateľky by
bolo viac ako nespravodlivé – prastarí rodičia mali 7 detí, je starý otec bol len jedným z nich, druhý v
poradí a on dostal svoj podiel Darovacou zmluvou z roku 1943. Každé z ostatných detí dostalo svoj
podiel, a ak by ona teraz iniciovala obnovu dedičského konania, musela by sa bez právneho dôvodu deliť

o svoj dedičský podiel s potomkami ostatných súrodencov, ktorí žijú v Kanade, alebo po Slovensku. Títo
príbuzní neboli v čase uzatvorenia Darovacej zmluvy na svete a preto nemali o nej ani žiadne informácie,
a ani ich nemuseli mať, pretože každý z potomkov svoj podiel dostal, neboli medzi nimi spory ani nároky.
Nie je teda dôvod na obnovu dedičského konania, v ktorom by ona dostala len 1/7 podielu, ktorý jej
podľadohodyprávnychpredchodcovpatrícelý.Všetcižijúcipamätnícipredmetnédarovanieavlastnícke

práva k nehnuteľnosti uznali bez výhrad, ale ich potomkovia o tom vedieť nemusia a pravdepodobne
ani nevedia. Bolo by preto nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi obnovovať dedičské konanie a
deliť dar, ktorý predmetom dedičstva nebol. Svojim návrhom v žiadnom prípade neobchádza dedičské
konanie, ale preukazuje splnenie podmienok vydržania, aby súd mohol v tomto konaní vydať potvrdenie
o vydržaní predmetných nehnuteľností v jej prospech.

10. Podľa § 359a zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku ( ďalej len ,,CMP“,
konaním o potvrdení vydržania je konanie o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
alebo konanie o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.Podľa § 359c ods. 2 CMP, účastníkom konania je: a) navrhovateľ, b) ten, kto má v čase začatia konania
o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k

nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka, c) správca lesného pozemku a d) Slovenský
pozemkový fond.

Podľa § 359d ods. 1 CMP, konanie o potvrdení vydržania sa začína len na návrh.

Podľa § 359d ods. 2 CMP, návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať
okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a
označeniedňa,keďnavrhovateľnadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnostialeboprávozodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí navrhovateľ osvedčiť.

Podľa § 359e ods. 1 CMP, ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne podľa
§ 8 ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia na
overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na

preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.

Podľa § 359e ods. 2 CMP, súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne,
ak zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1.

Podľa § 359e ods. 3 CMP, o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení
vydržania rozhoduje súd bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania;
uznesenie súdu o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania podľa
odsekov 1 a 2 sa doručuje len navrhovateľovi.

Podľa § 359f ods. 3 CMP, ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd vydá vyzývacie
uznesenie.

11. Podľa § 129 ods. 1 zákona č. 140/1964 Zb. Občianského zákonníka ( ďalej len ,,OZ“), držiteľom je
ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 129 ods. 2 OZ, držať možno veci ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 134 ods. 3 OZ, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej
držbe právny predchodca.

Podľa § 868 OZ, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992. Vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté sa však
posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 872 ods. 6 OZ, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde
na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom
užívanípozemkov,môžesioprávnenáosobazapočítaťčas,poktorýjejprávnypredchodcamalpozemok
nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

12. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Zákon určuje
predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu, pričom ide o tieto predpoklady:
1. spôsobilý subjekt, 2. spôsobilý predmet držby, 3. dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, 4.
oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby.Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí

byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú
možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus
putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký

právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadneposkytolinédohodnutéplnenie,alebopreukázateľneišloodarakobezodplatnéplnenie.(Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).

13. „Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré
svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia

(titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je
so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí je nutné posudzovať nielen zo
subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu),
z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú)
nemožno vylúčiť, ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobudnutí nehnuteľnosti bez toho, aby

nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom
nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná
so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere
alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka

konania. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho
titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal
po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti
možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl

držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 97/2009, 4Cdo 283/2009, 5Cdo 30/2010, 3MCdo 7/2010, 3MCdo 8/2010, 6MCdo
5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje
účastníka „pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predkladá, že každý sa oboznámi so zákonnou

úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na
všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom
držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľností“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR
4Cdo 361/2012).

14. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 49/2010 vyplýva, že „predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo
patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp.
nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na
všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na
všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba.
Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec aleboprávo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.
Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit

vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“.

15. V návrhu na začatie konania a tiež v písomnom vyjadrení predloženom súdu navrhovateľka uviedla,
že ona a jej právni predchodcovia mali predmetné nehnuteľnosti v nepretržitej oprávnenej držbe titulom
daru od prastarých rodičov, užívali ich ako svoje vlastné a v tejto držbe konali poctivo, ich vlastnícke

právo nebolo nikým rušené.

16. V konaní nie je sporné, že prastarí rodičia navrhovateľky sú zapísaný ako vlastníci predmetných
nehnuteľností na LV č. XXX, katastrálne územie K.. Jedná sa parcely predtým evidované na A. č. XX.

Súd si z úradnej moci vyžiadal z príslušného katastrálneho orgánu kópiu PKV č. XX a z nej vyplýva,

že prastarí rodičia navrhovateľky G. E. a H. D. M. na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX a
XX.XX.XXXX nadobudli podiel na pozemku po pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi: N. E. pod F.
XX a to každý podiel vo výške 1/20.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že prastarí rodičia na základe vkladu ich vlastníckeho práva dňa

15.02.1938 sa stali podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti.

17. Z dokladov predložených navrhovateľkou ďalej vyplýva, že jej zomrelý starý otec G. E. s manželkou
B. podali dňa XX.XX.XXXX na tunajšom súde žalobu o určenie vlastníckeho práva k parcele L. XXX –
dvor o výmere XXX m2, L. XXX – záhrada o výmere XXX m2, ktoré boli súčasťou parciel B.. XX a XX/

X, zapísaných v A. č. XX G. XX, katastrálne územie K., parcely L. XXX – záhrada o výmere XXX m2,
ktorá bola súčasťou parcely B.. XXX zapísanej v A. č. XXX katastrálne územie K..

Podanie návrhu odôvodnili tým, že spoluvlastníctvo k pôvodným parcelám je iba formálne a bolo
vyporiadané v minulosti reálnou deľbou a zámenami. Jeho otec pri reálnej deľbe parcely B.. XX ešte

v minulom storočí získal túto časť parcely ktorá teraz v L. zodpovedá parcele č. XXX. Otec žalobcu túto
parcelu užíval až do roku 1943, kedy ju daroval jemu a manželke. Bol to dar od otca pre novomanželov.
Chceli sa budovať po vojde, a nakoľko bola darovaná parcela malá, urobili v roku 1950 zámenu so O.,
G. E., G. P., G. Q. i B. E., ako aj M., resp. od tých odkúpili časť ich pozemkov a zámenu toho roku
urobili aj s A. E.. Takto po scelení pozemkov, ktoré nadobudli v roku 1950, buď kúpnou alebo zámennou

zmluvou, získali parcely ktoré teraz zodpovedajú parcelám L. XXX, XXX, XXX. Uvedené parcely užívajú
pokojne a nerušene až dodnes a v užívaní ich nikto neruší.
Rozsudkom zo dňa 04.03.1987 vo veci sp. zn. 8C/11428/86 súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v roku 1986 sa starí rodičia navrhovateľky snažili usporiadať vlastnícke

práva k pozemkov, ktoré dlhé roky užívali, avšak vlastnícke právo k pozemkom, ktoré sú predmetom
tohto súdneho konania, nežiadali vysporiadať a teda prikázať do ich spoluvlastníctva. Vlastnícke právo
starých rodičov bolo určené iba k pozemkov, ktoré boli pôvodne zapísané na A. č. XX, XX G. XXX,
katastrálne územie K., pričom titulom nadobudnutia bola darovacia zmluva z roku 1943, teda právny titul
od ktorého aj navrhovateľka odvodzuje svoje vlastnícke právo.

Keď súd vezme v úvahu a pripustí záver, že predmetom darovacej zmluvy z roku 1943 boli aj podiely
na pozemkoch vo vlastníctve prastarých rodičov navrhovateľky zapísané na A. XX, teraz LV č. XXX,
katastrálne územie K., tak vlastnícke právo k týmto podielom by svedčilo starým rodičom navrhovateľky
G. E. a jeho manželke B.. Teda súd by mal preukázané iba ich vlastnícke právo. A za takéhoto

skutkového stavu by bolo na mieste podanie žaloby o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do
dedičstva po starých rodičoch navrhovateľky.

18. Aj z predložených čestných vyhlásení G. E., N. A. E., M. E., N. B. A. vyplýva iba skutočnosť, že
prastarí rodičia navrhovateľky podiely na predmetných pozemkoch roku 1943 darovali starým rodičom

navrhovateľky a že priami predkovia navrhovateľky a tiež sama navrhovateľka tieto nehnuteľnosti od tej
doby nerušene užívali. G. E. tiež uviedol, že tieto pozemky neboli prepísané na ďalšie generácie.19. Samotná navrhovateľka v podanom návrhu na potvrdenia jej vlastníckeho práva vydržaním uviedla,
že nehnuteľnosti užívali jej právny predchodcovia, potom ona nepretržite až doposiaľ, že sú darom od jej
prastarých rodičov a že ju a jej predkov v užívaní nikto nerušil a nikto ani nepopieral ich vlastnícke právo.

Z týchto tvrdení navrhovateľky je zrejmé iba to, že predmetné pozemky rodina navrhovateľky užívala.
A tak ako súd uviedol vyššie, vlastnícke právo, ak by súd vychádzal z darovacej zmluvy jej prastarých
rodičov z roku 1943, by v súčasnej dobe svedčalo je starým rodičom G. a B. E.

20. Ako však už súd vyššie uviedol, predpokladmi pre vydržanie vlastníckeho práva sú predmet
vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba. Predpoklady pre možnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené kumulatívne všetky štyri a u
navrhovateľky sa nepreukázalo, aby bola oprávnenou držiteľkou, pretože oprávneným držiteľom je
ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou. To znamená, že je dobromyseľný v tom, že mu vec patrí.
Navrhovateľka však nepreukázala žiaden právny dôvod, pre ktorý by mala byť posudzovaná ako

oprávnená držiteľka.

Pokiaľ ide o uchopenie sa samotnej držby navrhovateľka len uviedla, že nehnuteľnosti užívala spolu
s rodičmi, následne od otca a strýka, ako vyplýva z LV č. XXX, katastrálne územie K., časť pozemkov
(ktoré však nie sú predmetom tohto konania) aj odkúpila kúpnymi zmluvami z roku 2020 a 2021.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka nepreukázala spôsob uchopenia sa držby predmetných
nehnuteľností, titul držby a tiež dátum od ktorého v dobrej viere predmetné nehnuteľnosti užíva.
Nepreukázala ani oprávnenú držbu po dobu stanovenú zákonom, nakoľko v konaní mal súd iba za
preukázané, že až v roku 2020 a 2021 nadobudla na základe kúpnych zmlúv ( ktoré ani k podanému

návrhu nepripojila) nehnuteľnosti v obci K. od svojho strýka a otca, teda v tom čase už preukázateľne
musela mať vedomosť o tom, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, jej nepatria. Žiadnym
spôsobom navrhovateľka neosvedčila reálne užívanie týchto nehnuteľností pred rokom 2020 a právny
dôvod vstupu do ich držby.

Nebolo preukázané, akým spôsobom a kedy tieto nehnuteľnosti opustili dispozičnú sféru jej starých
rodičov, ak by súd vychádzal zo skutočnosti, že títo v roku 1943 nadobudli vlastnícke právo k
predmetných nehnuteľnostiam. Samotné užívanie nehnuteľnosti spolu s predkami nemožno posúdiť
ako oprávnenú držbu navrhovateľky, ktorá by mala za následok splnenie jedného z predpokladov
pre vydržanie vlastníckeho práva. Navrhovateľka v návrhu vôbec neuviedla, či sporné nehnuteľnosti

boli darované alebo odpredané jej otcovi, resp. jej rodičom starými rodičmi a následne nimi samotnej
navrhovateľke do vlastníctva. V návrhu len uviedla, že predmetné podiely na pozemkoch sú v jej držbe
a boli v držbe jej priamych predkov a to na základe darovacej zmluvy jej prastarých rodičov z roku 1943.

Navrhovateľka teda vôbec neuviedla a už vôbec nepreukázala okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu

nadobudnutia práva, teda tzv. uchopenie sa držby. Neuviedla, na základe akého právneho titulu jej
rodičia a potom aj ona sama predmetné nehnuteľnosti začali užívať, teda vstup do držby na základe
nejakého právneho dôvodu.

Tak, ako súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, subjektívny pocit držiteľa nemôže byť

sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosť držby. To znamená, že navrhovateľka subjektívne môže byť presvedčená o tom, že je
výlučnou vlastníčkou sporných pozemkov, ale vylučujú to objektívne okolnosti. Navrhovateľka totiž
neuniesla ani len povinnosť tvrdenia a už vôbec nie povinnosť dokázania na základe čoho a kedy
výlučne ona vstúpila do držby sporných nehnuteľností a teda od kedy do kedy a na základe čoho plynula

vydržacia lehota.

21. Súd poukazuje aj na rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu z 13. mája 2024 sp. zn.
1VCdo/1/2024, ktoré bolo publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky 2/2024 pod č. 15 s právnou vetou „právny titul je len jedným z dôkazov

preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania
sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo,
teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.22. Súd dospel k záveru, že navrhovateľka neosvedčila nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním a teda nepreukázala skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnila predpoklady

pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Navrhovateľka podľa názoru súdu
teda neosvedčila, že splnila hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Navrhovateľka skutočnosti tvrdila bez akéhokoľvek predloženého či označeného dôkazu, a preto súd
tieto posudzoval len ako jednostranné tvrdenia navrhovateľky. Navrhovateľke v návrhu na začatie
konania preto nepostačovalo len uviesť o aké skutočnosti opiera svoju dobromyseľnosť, ale mala uviesť

aj iné a také skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že v čase uchopenia držby bola so zreteľom na
všetky okolností dobromyseľná, keď predmetom dokazovania však nemôže byť jej dobromyseľnosť ako
vnútorné presvedčenie, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie
nadobúdateľky o jej dobromyseľnosti, teda že jej vec alebo právo patrí. Nijaké takéto skutočnosti ani
okolnosti navrhovateľka neoznačila ani nepredložila, preto súd dospel k záveru, že neosvedčila, že ona
sama nadobudla vlastnícke právo originálnym spôsobom - vydržaním.

Navrhovateľka teda neosvedčila splnenie všetkých predpokladov na nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, a to predovšetkým právny titul (aj keď domnelý), od ktorého odvodzuje dobromyseľnosť pri
vstupe do držby svojich priamych právnych predchodcov, teda jej rodičov, ako aj neosvedčila skutočností
ohľadom tvrdenia, že nadobudla toto vlastnícke právo ona sama a to hoci aj na základe domnelého

právneho titulu. Samotné uchopenie sa užívania nehnuteľnosti, respektíve pokračovanie v užívaní
nehnuteľností po právnych predchodcoch, bez preukázania právneho dôvodu uchopenia sa držby,
nemožno považovať za držbu oprávnenú ako jeden z predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním. Z uvedených dôvodov preto neboli splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia
a súd preto návrh v celom rozsahu zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie podľa § 59 ods. 1 CMP v lehote do 15 dní odo dňa
doručenia na Krajský súd v Prešove prostredníctvom tunajšieho súdu.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP ) uviesť, proti ktorému uzneseniu

smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 62 ods. 1 CMP, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo
neúplne zistil skutočný stav veci.

Podľa § 62 ods. 2 CMP, odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.