Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Stk/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201721
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského , v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): INGEMAR s.r.o., so sídlom Železničná 26A, 903 01
Senec, IČO: 34 117 300, právne zastúpený: SCHUBERT & partners, s.r.o., so sídlom Vansovej 2, 811 03
Bratislava, IČO: 34 117 709, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia - ústredie, so
sídlom Grösslingova 7152/5, 811 09 Bratislava, IČO: 00 156 906, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 43 960 035 22/10346/24/2022-37422/2022 zo dňa 26.10.2022 - v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/279/2022-105

zo dňa 19. augusta 2025 - takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/279/2022-105 zo dňa 19. augusta 2025 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie
1. Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Bratislava, odbor
inšpekcie odpadového hospodárstva (ďalej len „Inšpektorát životného prostredia Bratislava") vykonala
dňa 25.08.2020 v prevádzke zariadenia na zhodnocovanie plastových odpadov v Senci (na adrese
Železničná 26A, Senec) prevádzkovanej žalobcom (ďalej aj ako „prevádzka žalobcu") kontrolu

dodržiavania povinností podľa zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonoodpadoch")vnadväznostinaďalšievšeobecne
záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva.
2. Inšpektorát životného prostredia Bratislava rozhodnutím č. 4396101120/9299/34/2020-43807/2020
zo dňa 18.12.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") uložil žalobcovi pokutu podľa § 117 ods. 4
zákona o odpadoch vo výške 4000,00 eur za nedodržanie legislatívnych ustanovení zákona o odpadoch
v nadväznosti na ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva, ktoré

bolo zistené kontrolou vykonanou v prevádzke žalobcu. Podľa prvostupňového rozhodnutia sa žalobca
za kontrolované obdobie od 01.01.2019 do 25.08.2020 dopustil:
a) porušenia § 12 ods. 1 zákona o odpadoch v spojení s § 105 ods. 3 písm. d) zákona o odpadoch a
v nadväznosti na § 6 ods. 1 vyhlášky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch,
tým, že neoznačil zariadenie na zhodnocovanie odpadov informačnou tabuľou s predpísanými údajmi
podľa § 6 ods. 1 písm. a) až f) vyhlášky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch,
čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 3 zákona o odpadoch,

b) porušenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o odpadoch v nadväznosti na § 1 ods. 2 a § 2 vyhlášky
č.366/2015 Z. z. o evidenčnej povinnosti a ohlasovacej povinnosti v znení neskorších predpisov (ďalej
len „vyhláška o evidenčnej povinnosti") tým, že neviedol evidenciu o druhu a množstve odpadu a o
nakladaní s ním, ktorý mu vznikol ako pôvodcovi a držiteľovi odpadu a ktorý sa v čase výkonu kontrolynachádzal na prevádzke, a to odpad z dreva, papiera, kovu a plastu na ELO, ktorého vzor je uvedený v
prílohe č. 1 k vyhláške o evidenčnej povinnosti, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho
deliktu podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch,

c) porušenia § 17 ods. 1 písm. l) zákona o odpadoch tým, že nezverejnil všetky platné rozhodnutia,
ktoré mu boli vydané podľa zákona o odpadoch na svojom webovom sídle www.ingemar.sk., čím naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch,
d) porušenia § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný orgán štátnej
správy v odpadovom hospodárstve o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia.

3. Na základe odvolania žalobcu, žalovaný vo veci rozhodol rozhodnutím č. 43 960 009
21/674/2021-12494/2021 zo dňa 13.04.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil v časti výroku,
ktorým bola uložená pokuta tak, že žalobcovi uložil pokutu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch vo
výške 12.000,00 eur.
4. Rozhodnutie žalovaného podľa bodu 3 bolo predmetom súdneho prieskumu, keď Krajský súd v
Bratislave rozsudkom č. k. 2S/103/2021-185 zo dňa 30.03.2022 uvedené rozhodnutie žalovaného zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok zrušujúceho rozsudku odôvodnil správny súd primárne tým, že
žalovaný zmenou prvostupňového rozhodnutia tak, ako je to uvedené vyššie, vstúpil do aplikácie zásady
zákazu reformatio in peius, pričom tento svoj postup neodôvodnil.
5. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný opätovne rozhodol o odvolaní žalobcu - rozhodnutím č.
43 960 035 22/10346/24/2022-37422/2022 zo dňa 26.10.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie" alebo

„rozhodnutie žalovaného"), a to tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
6. V odôvodnení tohto (rozumej: napadnutého rozhodnutia v tomto konaní) žalovaný skonštatoval,
že sa stotožnil so závermi Inšpektorátu životného prostredia Bratislava uvedenými v prvostupňovom
rozhodnutí; že tento orgán verejnej správy riadne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a pri uložení
pokuty postupoval v súlade so zákonom o odpadoch a správnym poriadkom. Prevádzkovanie zariadenia

na zhodnocovanie odpadov bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia,
vydaného príslušným orgánom verejnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods. 1 písm.
e) bod 2 zákona o odpadoch, nebolo možné považovať za nezávažný formálny prehrešok. Udelenie
súhlasu príslušným orgánom verejnej správy odpadového hospodárstva na vydanie prevádzkového
poriadku pre zariadenie na zhodnocovanie odpadov podľa § 97 ods.1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch

zabezpečovalo, že v procese zhodnocovania odpadov boli tieto činnosti vykonávané schváleným
technologickým postupom, ktorý zaručoval súlad uvedených postupov s podmienkami uloženými
povoľovacím orgánom na ochranu životného prostredia ako celku. Žalovaný vzhľadom na zistený
skutkový stav a poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti považoval výšku uloženej pokuty za primeranú.

II. Konanie pred Správnym súdom v Bratislave

7. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd") rozsudkom č. k. BA- 5S/279/2022-105 zo dňa
19. augusta 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok" alebo „rozsudok") postupom podľa § 190 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP") zamietol správnu žalobu žalobcu proti

rozhodnutiu žalovaného.
8. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie skutku, správny súd uviedol, že
postihovaná fyzická osoba alebo právnická osoba má právo vedieť to, za aký skutok je sankcionovaná,
ako aj to, ako tento skutok orgán verejnej správy právne kvalifikuje. Samotná právna kvalifikácia skutku
pritom musí byť vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania dostatočne

určitá a musí z nej byť zrejmé, ktoré ustanovenia právnych predpisov páchateľ skutku porušil. V tejto
súvislosti doplnil, že pri posudzovaní právnej kvalifikácie skutku zo strany orgánu verejnej správy z
hľadiska vyššie uvedených požiadaviek, ktoré sa na ňu kladú, nemožno postupovať formalisticky, a teda
nemožno akúkoľvek vadu právnej kvalifikácie skutku vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo
veci správneho trestania považovať za dôvod na jeho zrušenie.

9. V preskúmavanej právnej veci bol jeden zo skutkov, ktorého spáchaním sa žalobca mal dopustiť
správneho deliktu najprísnejšie postihnuteľného spomedzi viacerých správnych deliktov (ďalej len
„predmetný skutok") vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzený a právne kvalifikovaný tak, že
žalobca nedodržal legislatívne ustanovenia zákona o odpadoch v nadväznosti na ďalšie všeobecne
záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva, keď sa mal dopustiť porušenia § 97 ods.

1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom
hospodárstve" o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie
odpadov, ktorého prevádzkovanie bolo povolené podľa § 97 ods. 1 písm. c) zákona o odpadochrozhodnutím č. OU-SC-OSZP-2018/011116/Ra, Ad zo dňa 23.07.2018. Tým mal naplniť všetky znaky
skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch.
10. Podľa správneho súdu, takýto popis skutku a jeho právna kvalifikácia vo výroku prvostupňového

rozhodnutia zodpovedajú požiadavkám na určitosť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci
správneho trestania. Správny súd ďalej doplnil, že žalobca ani nenamietal, že z popisu skutku vo výroku
prvostupňovéhorozhodnutiabymunebolozrejmémiesto,čas,čispôsobjehospáchaniaavadytakéhoto
charakteru vo výroku prvostupňového rozhodnutia nevzhliadol ani správny súd. Naopak, poukázal tiež
na to, že žalobca nepopieral, že v uvedenom období nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v

odpadovom hospodárstve" o udelenie súhlasu podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch.
Namietal „len" právnu kvalifikáciu predmetného skutku.
11. Práve v súvislosti s právnou kvalifikáciou predmetného skutku pritom správny súd v napadnutom
rozsudku uviedol, že podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch „orgány štátnej
správy odpadového hospodárstva" udeľujú súhlas na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na
zhodnocovanie odpadov - okrem zariadenia na zhodnocovanie biologicky rozložiteľného komunálneho

odpadu zo zelene, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 100 ton a zariadenia na zmenšovanie objemu
komunálnych odpadov, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 50 ton.
12. Podľa správneho súdu, túto právnu normu pochopiteľne nie je možné vykladať uplatnením výlučne
jazykového výkladu. Jazykový výklad totiž predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej
norme a je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj

ďalšie postupy ako napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej
normy pritom nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému.
Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými
normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí,
či celého právneho systému (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Sž 36/2006zo dňa 15.2.2007). V nadväznosti na to správny súd skonštatoval, že jednotlivé metódy
zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a
racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
13. Vychádzajúc z vyššie uvedených pravidiel výkladu právnych noriem správny súd ustálil, že
zákonodarca v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch skutočne explicitne upravuje kompetenciu

„orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva", a to kompetenciu udeliť súhlas na vydanie
prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie odpadov s výnimkami stanovenými v tejto
právnej norme. Na druhej strane tejto kompetencii „orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva"
- podľa správneho súdu - logicky zodpovedá povinnosť príslušného subjektu požiadať o udelenie
predmetného súhlasu. Ak by totiž žiadny subjekt nemal povinnosť požiadať o udelenie predmetného

súhlasu, daná kompetencia by nemala žiadny zmysel.
14. V tomto kontexte následne správny súd interpretačne doplnil, že pokiaľ ide o subjekt, ktorý by mal
o udelenie predmetného súhlasu požiadať, logicky ním je prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie
odpadov, na ktoré sa nevzťahuje výnimka uvedená v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, s
tým, že o udelenie predmetného súhlasu má požiadať skôr, ako začne takéto zariadenie prevádzkovať.

Tieto závery vyplývajú z logického výkladu § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Uvedené
vyplývaj aj zo systematického výkladu § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, t. j. z výkladu §
97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch zohľadňujúceho § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch.
Ak má totiž prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov prevádzkovať takéto zariadenie v
súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, pokiaľ v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch

nie je ustanovené inak, ako to vyplýva z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, pochopiteľne musí
najprv požiadať o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia.
15. V ďalšom sa správny súd vyjadril k právnej kvalifikácii skutku, a to práve v kontexte § 17 ods.
1 písm. b) zákona o odpadoch. Uviedol, že aj keď je normatívna úprava ustanovená v § 97 ods. 1
písm. e) bod 2 zákona o odpadoch a v § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch vzájomne úzko

previazaná, pre prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov z nich vyplývajú rozdielne
povinnosti. Kým z § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch vyplýva povinnosť prevádzkovateľa
zariadenia na zhodnocovanie odpadov požiadať o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku
zariadenia na zhodnocovanie odpadov, zatiaľ z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch vyplýva
povinnosť prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov prevádzkovať takéto zariadenie v

súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom. Vo veciach správneho trestania je preto potrebné
dôsledne rozlišovať, či prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov svojím opomenutím alebo
konaním porušil povinnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch alebo povinnosť
vyplývajúcu z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch.16.Vsúvislostisoskutkom,zaktorýbolžalobcapostihnutý,dospelpotomsprávnysúdkzáveru,žepopis
predmetného skutku a vymedzenie jeho právnej kvalifikácie vo výroku prvostupňového rozhodnutia
zodpovedajú požiadavkám na určitosť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho

trestania, a že orgány inšpekcie životného prostredia predmetný skutok správne právne kvalifikovali a
jeho správnu právnu kvalifikáciu aj náležite vymedzili.
17. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa výšky uloženej pokuty, správny súd skonštatoval, že
výška uloženej pokuty vo veciach správneho trestania je spravidla primárne vecou správnej úvahy
orgánu verejnej správy, a že správny súdny prieskum tejto úvahy sa obmedzuje len na posúdenie toho,

či je záver orgánu verejnej správy dostatočne odôvodnený a či nevybočuje z medzí správnej úvahy.
V preskúmavanej právnej veci nebolo sporné, že výška žalobcovi uloženej pokuty bola stanovená v
zákonom určenom rozmedzí, keď zákonodarca za správne delikty uvedené v § 117 ods. 4 zákona
o odpadoch stanovil sankciu v podobe pokuty v sume minimálne vo výške 1500,00 eur a maximálne
vo výške 200.000,00 eur. Žalobcovi bola pritom uložená pokuta vo výške 4000,00 eur. Správny súd
potom uzavrel, že orgány verejnej správy v rámci rozhodovania o sankcii nevybočili zo zákonom

stanovených medzí, ako aj to, že pri určení výšky pokuty prihliadali na zákonodarcom explicitne
stanovené kritériá závažnosti, rozsahu a času trvania protiprávneho konania s tým, že sa neobmedzili
„iba" na konštatovanie zohľadnenia týchto kritérií a ich výpočet.
18. Z napadnutého rozhodnutia správny súd ďalej zistil, že žalovaný v ňom vymedzil, ktoré
okolnosti boli zohľadnené ako poľahčujúce a tiež to, ktoré okolnosti boli zohľadnené ako priťažujúce.

Samotné poľahčujúce, ako aj priťažujúce okolnosti žalovaný jasne a zrozumiteľne zhrnul v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, pričom osobitne uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že
žalovaným konštatované priťažujúce okolnosti majú oporu v administratívnom spise.
19. Vzhľadom na uvedené sa potom správny súd v súhrne nestotožnil so závermi žalobcu ani v tom
zmysle,žebyuloženápokutaneboladostatočneodôvodnená,aleanivotázkeúdajnelikvidačnejpovahy

uloženejpokuty.Podotkol,žežalobcasícenapodporusvojhotvrdeniaolikvidačnomcharaktereuloženej
pokuty pripojil k žalobe určité písomnosti, tieto sa však týkajú iba určitých čiastkových aspektov jeho
ekonomickej situácie v určitom časovom období. Podľa názoru správneho súdu, tieto listiny mu potom
neumožňovali utvoriť si komplexný úsudok o celkovej majetkovej situácii žalobcu. Podľa správneho
súdu preto žalobca dôkazné bremeno ohľadne preukázania likvidačného charakteru uloženej pokuty

neuniesol.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného k nej

20. Proti rozsudku správneho súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ"), ktorý

ju odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (pozn.: nesprávne uvedený odkaz na § 440 ods. 1
písm. f) SSP, namiesto písm. g)).
21. Podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu spočíva v tom, že
tento - pre účely rozhodovania vo veci - nesprávne interpretoval § 97 zákona o odpadoch. Osobitne
poukázal na to, že sám správny súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že § 97 ods. 1 písm. e), bod

2 zákona o odpadoch explicitne upravuje povinnosť orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva,
pričom sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, že by z tohto zákonného ustanovenia zároveň vyplývala
povinnosť žalobcu požiadať o udelenie predmetného súhlasu (ako to ustálil správny súd v napadnutom
rozsudku).
22. Sťažovateľ mal za to, že správny súd prekročil rámec výkladu dotknutého zákonného ustanovenia

tým, že svojvoľne interpretoval ustanovenie § 97 zákona o odpadoch, keď „zašiel až tak ďaleko, že
svojvoľne vyvodil novú právnu povinnosť tam, kde je zákonodarca výslovne neustanovil, čím porušil
princípy zákonnosti a právnej istoty".
23. Doplnil, že už v správnej žalobe namietal, že predmetné ustanovenie § 97 zákona o odpadoch
žiadnu povinnosť adresovanú sťažovateľovi neukladá, ale jedná sa o normu, ktorá popisuje kompetencie

príslušného orgánu štátnej správy na úseku odpadového hospodárstva. Podľa sťažovateľa sa má jednať
o normu organizačnej povahy, ktorá neurčuje žiadne povinnosti pre fyzické osoby alebo právnické osoby
ako adresátov právnych noriem. Vzhľadom na uvedené potom nemožno - podľa sťažovateľa - hovoriť
o porušení ustanovenia, z ktorého pre sťažovateľa žiadna povinnosť (ani príkaz, ani zákaz) nevyplýva,
a teda sťažovateľ nemohol konať ani v rozpore s ním. V tomto kontexte potom dospel k záveru, že mu

nemohla byť uložená ani sankcia.
24. Výklad právnej normy tak, ako to realizoval správny súd, považuje sťažovateľ za nesprávny a
neudržateľný. Poukázal na ústavnoprávne konotácie veci, keď osobitne akcentoval čl. 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky ((1) Povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jehomedziach a pri zachovaní základných práv a slobôd [...]) a uviedol, že slovo „ukladať" v tomto prípade
znamená nariadiť, prikázať. Z právnej normy potom musí byť zrejmé, kto má určitú povinnosť, resp.
aká je to povinnosť. Považuje za neprípustné, aby adresát právnej normy vyvodzoval svoju povinnosť

výkladom, ak táto nie je jasne v texte právnej normy vyjadrená. Namieta, resp. tvrdí, že povinnosť musí
byť formulovaná jednoznačne a výslovne.
25. Podľa názoru sťažovateľa je nesprávny aj právny záver správneho súdu uvedený v bode 52
napadnutého rozsudku, kde tento uviedol, že sťažovateľ mal naplniť všetky znaky skutkovej podstaty
deliktupodľa§117ods.4zákonaoodpadoch.Poukazujepritomnato,žeuvedenézákonnéustanovenie

neobsahuje znaky skutkovej podstaty správneho deliktu (keď tie nevyplývajú ani z § 97 zákona o
odpadoch), ale určuje sankcie. Na tomto základe potom považuje sťažovateľ za nesprávny záver
správneho súdu o tom, že orgány verejnej správy správne právne kvalifikovali jeho skutok a že
predmetnú kvalifikáciu náležite vymedzili.
26.Sťažovateľmalzato,ževýkladuplatnenýsprávnymsúdomjevpriamomrozporesprincípomprávnej
istoty, pričom doplnil, že samotná skutočnosť, že ustanovenie § 97 zákona o odpadoch je zaradené v

sankčnom ustanovení (§ 117 zákona o odpadoch) nemení nič na tom, že ustanovenie § 97 zákona o
odpadoch žiadnu povinnosť sťažovateľovi neukladá.
27. Za nezákonnosť napadnutého rozsudku považuje sťažovateľ aj záver správneho súdu o tom,
že uložená pokuta bola riadne odôvodnená. Orgány verejnej správy dospeli k záveru, že absencia
formálneho súhlasu podľa § 97 zákona o odpadoch predstavuje závažné porušenie zákona, pričom

už prvostupňový orgán mal za preukázané, že sťažovateľ mal vypracovaný prevádzkový poriadok,
ktorý spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti a neboli v ňom zistené žiadne nedostatky. V tomto
zmysle uviedol, že pokiaľ „chýbal len formálny súhlas správneho orgánu", ktorého vydanie by vzhľadom
na obsah prevádzkového poriadku bolo pravdepodobne bezproblémové, nemožno hovoriť o takej
závažnosti skutku, ktorá by odôvodňovala uloženie vyššej pokuty. Podľa sťažovateľa potom nie je

sporné, že ak by o súhlas s prevádzkovým poriadkom požiadal, tak by ho získal a nie je možné tvrdiť,
že absencia tohto formálneho súhlasu mohla ohroziť životné prostredie a zdravie ľudí.
28. Doplnil, že samotné orgány verejnej správy v priebehu konania konštatovali (a s tým sa stotožnil aj
správny súd), že účelom súhlasu zo strany príslušného orgánu je zabezpečiť, aby prevádzkový poriadok
obsahoval všetky dôležité a zákonom predpísané náležitosti, pričom prevádzkový poriadok sťažovateľa

(hoci bez predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu verejnej správy) tieto podmienky spĺňal, čo má
vyplývať z vyjadrení orgánov verejnej správy vo veci.
29. Uviedol, že aj keby bolo možné uvažovať o porušení formálnej povinnosti (nie však podľa § 97
zákona o odpadoch), nebola naplnená materiálna stránka deliktu, teda spoločenská škodlivosť konania
sťažovateľa.

30. Podľa názoru sťažovateľa, vzhľadom na to, že ostatné „vyčítané skutky" (k tomu pozri čl. I tohto
rozsudku) neboli závažného charakteru, správny súd vec nesprávne právne posúdil aj vo vzťahu k výške
uloženej pokuty. Zároveň správnemu súdu vytýka, že záver o dostatočnom odôvodnení uloženej sankcie
nijako nešpecifikoval.
31. V ďalšom poukázal na časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, resp. napadnutého

rozhodnutia žalovaného, keď doplnil, že tieto sú v niektorých parciálnych otázkach vo vzájomnom
rozpore, čo malo - podľa sťažovateľa - viesť k záveru správneho súdu o tom, že odôvodnenie uloženej
sankcie je nepresvedčivé, nedostatočné, nezákonné a arbitrárne.
32. V súhrne skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie
Inšpektorátu životného prostredia Bratislava mali byť správnym súdom zrušené, keďže ustanovenie §

97 zákona o odpadoch mu neukladá žiadnu povinnosť, ktorej porušenie by mohlo byť vnímané ako jeho
deliktuálne konanie.
33. Zopakoval, že výklad uplatnený správnym súdom je nesprávny, formalistický a je v rozpore s
ústavnými princípmi právnej istoty a legality. Správny súd ním uskutočnenou interpretáciou ustanovenia
§ 97 zákona o odpadoch „svojvoľne vyvodil povinnosti pre sťažovateľa" bez akejkoľvek opory v zákone.

Výklad, ktorým sa rozširuje okruh povinností a ich adresátov považuje sťažovateľ za neprípustný a v
rozpore s čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
34. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo - alternatívne - aby
zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného a skôr vydané rozhodnutie

prvostupňového orgánu zruší a vec vráti na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.
35. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa podaním zo dňa 03.11.2025 vyjadril žalovaný. Ten sa plne stotožnil
s právnym posúdením veci zo strany správneho súdu. Mal za to, že pri výklade právnej úpravy nie
je možné vychádzať len z jazykového znenia právnej normy, ale výklad je potrebné uskutočniť aj vlogických a systematických súvislostiach. Vzhľadom na komplexnosť zákona o odpadoch, je prirodzené,
že jednotlivé ustanovenia sú navzájom prepojené a ich význam je možné plnohodnotne pochopiť len
pri ich spoločnom výklade.

36. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na to, že kým ustanovenie § 97 zákona o odpadoch upravuje
kompetenciu orgánu štátnej správy udeľovať súhlas na vydanie prevádzkového poriadku, ustanovenie
§ 17 ods. 1 písm. b) toho istého zákona explicitne stanovuje povinnosť prevádzkovateľa zariadenia
toto prevádzkovať „v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom", a preto aj protiprávne konanie
sťažovateľa bolo potrebné hodnotiť, resp. vnímať cez prizmu spoločnej interpretácie uvedených

zákonných ustanovení.
37. Žalovaný sa nestotožnil ani s kasačnými námietkami žalobcu, ktorými tento napádal nedostatočné
odôvodnenie uloženej pokuty. Poukázal na to, že prvostupňové a odvolacie správne konanie tvoria jeden
celok,apretojeprípustnédoplniť,spresniťalebomodifikovaťodôvodnenieprvostupňovéhorozhodnutia.
Nejedná sa pritom o zmenu skutkového stavu a ani o nezákonný zásah do práv účastníka konania.
V súhrne mal za to, že odôvodnenie uloženej pokuty je dostatočné, je logické a vychádza z riadne

zisteného skutkového stavu.
38.Vzáveresvojhovyjadreniažalovanýnavrholkasačnúsťažnosťžalobcuzamietnuť,keďskonštatoval,
že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za zákonný, vecne správny a riadne odôvodnený.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd" a „kasačný súd")
v postavení kasačného súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, keď jeho právomoc a príslušnosť
pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a
doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.

40. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
41. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

42. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybraná súvisiaca právna úprava
43. Podľa § 12 ods. 1 zákona o odpadoch, každý je povinný nakladať s odpadmi alebo inak s nimi
zaobchádzať v súlade s týmto zákonom; ten, komu vyplývajú z rozhodnutia vydaného na základe tohto

zákona povinnosti, je povinný nakladať s odpadmi alebo inak s nimi zaobchádzať aj v súlade s týmto
rozhodnutím.
44. Podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o odpadoch, držiteľ odpadu je povinný viesť a uchovávať evidenciu
o druhoch a množstve odpadov a o nakladaní s nimi.
45. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie

odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie") je okrem plnenia povinností podľa §
14 povinný prevádzkovať zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, ak v § 97 ods.
1 písm. e) druhom bode nie je ustanovené inak.
46. Podľa § 17 ods. 1 písm. l) zákona o odpadoch, prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie
odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie") je okrem plnenia povinností podľa §

14 povinný zverejniť všetky platné rozhodnutia, ktoré mu boli vydané podľa tohto zákona, na svojom
webovom sídle.
47. Podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, orgány štátnej správy odpadového
hospodárstva udeľujú súhlas na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia na zhodnocovanie
odpadov okrem zariadenia na zhodnocovanie biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu zo zelene,

ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 100 ton a zariadenia na zmenšovanie objemu komunálnych
odpadov, ak jeho ročná kapacita neprevyšuje 50 ton.
48. Podľa § 105 ods. 3 písm. d) zákona o odpadoch, všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá
ministerstvo, ustanoví podrobnosti o nakladaní s odpadmi, požiadavky na zariadenia na nakladanie
s odpadmi a na prevádzkovanie zariadenia, označovanie zariadenia na nakladanie s odpadmi,

podrobnosti o označovaní a zhromažďovaní odpadov v priestoroch prekládkovej stanice komunálneho
odpadu a priestoroch skladovania výkopovej zeminy, technológii nakladania s nebezpečnými odpadmi,
zhromažďovanie odpadov a skladovanie odpadov, podrobnosti o prevádzkovaní zariadenia na
nakladanie s odpadmi, zverejnenie podmienok, za ktorých preberá odpad na spracovanie, zhodnoteniealebo zneškodnenie, označovanie zariadenia na zber odpadov alebo výkup odpadov, podrobnosti o
oznámení pri zbere alebo výkupe odpadu od fyzických osôb, zverejňovanie druhov odpadov, na ktorých
zneškodňovanie alebo zhodnocovanie je oprávnené, vzorec na výpočet energetickej účinnosti, rozsah

a spôsob monitorovania odpadov z výroby oxidu titaničitého a prostredia, do ktorého sa tento odpad
vypúšťa, ukladá alebo vstrekuje, limity toxicity, zoznam odpadov, ktoré sa zakazuje skládkovať bez ich
predchádzajúcej úpravy.
49. Podľa § 112 ods. 2 zákona o odpadoch, ak orgán štátneho dozoru zistí, že kontrolovaná osoba
porušila povinnosť uloženú týmto zákonom, všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na

jeho vykonanie alebo povinnosť vyplývajúcu jej z rozhodnutia vydaného na základe tohto zákona, uloží
jej pokutu podľa § 117. Ak orgán štátneho dozoru zistí skutočnosť nasvedčujúcu tomu, že bol spáchaný
trestný čin, vykoná jej oznámenie podľa osobitného predpisu.
50. Podľa § 116 ods. 2 zákona o odpadoch, pri ukladaní pokuty sa prihliada najmä na závažnosť, rozsah
a čas trvania protiprávneho konania.
51. Podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, pokutu od 500 eur do 50 000 eur uloží príslušný orgán

štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá
poruší povinnosť podľa § 14 ods. 1 písm. a), f), g), h), n); § 15 ods. 2, 18; § 16 ods. 1, 2; § 16 ods. 4;
§ 16 ods. 8 písm. b), ods. 12; 16a ods. 1; § 17 ods. 1 písm. c), d), g), h), i), k), l), m); § 19 ods. 1 písm.
b), c), e), h), i); § 20 ods. 9; § 21 ods. 3 písm. b), c), e), h), j), o), p), q), r); § 26 ods. 2 písm. a), b); § 26
ods. 3, 4, 5, 6; § 27 ods. 4 písm. h); § 28 ods. 4 písm. h), i), k), n), o), p), s), t), ac), ad), ae); § 28 ods.

9 písm. a), b), c),d), f), g), h), i), j), k), ods. 10, 11; § 29 ods. 1 písm. d), e), f), g), h), i), m); § 30 ods. 6,
7; § 34 ods. 1 písm. l); § 38 ods. 1; § 39 ods. 4 písm. d), e); § 41 písm. a), b), c), d), m), n); § 44 ods. 8
písm. f), g), h), j), k), l), n), o), u); § 44 ods. 12, 13, 14; § 46 ods. 2; § 50 ods. 4; § 51 písm. e), f), g), j);
§ 53 ods. 7, 8; § 54 ods. 1 písm. f), ods. 5; § 55 ods. 3, 4, 5; § 56 ods. 4, 5, 9, 10; § 61 ods. 1 písm. h),
i), j); § 61 ods. 2, 3, 6; § 62 ods. 2, 3, 4; § 64 ods. 2 písm. b), g), h); § 65 ods. 1 písm. e), f), o), p), q),

r), s), v), w); § 67 ods. 1, 3, 4; § 74 ods. 1 písm. b); § 79 ods. 8, 10; § 81 ods. 2, 3, 4, 15, 25; § 82 ods.
3 písm. a), b); § 92 ods. 4; § 93 ods. 1; § 103 ods. 7, 13, 19, 20; § 125 ods. 5.
52. Podľa § 117 ods. 3 zákona o odpadoch, pokutu od 1 200 eur do 120 000 eur uloží príslušný orgán
štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá
poruší povinnosť podľa § 6 ods. 10; § 12 ods. 1, 2, 6; § 14 ods. 1 písm. b), c), d), e), i), j), m); § 14 ods.

6; § 15 ods. 13; § 16 ods. 3; § 16 ods. 8 písm. c), e), f), g); § 17 ods. 1 písm. f), n), o); § 21 ods. 3 písm.
i), k), s); § 22; § 23; § 25 ods. 4, 6, 10, 12; § 26 ods. 1 písm. b); § 27 ods. 4 písm. a), b), c), d), i), l); §
27 ods. 8, 12, 13, 17, 18, 19, 21; § 28 ods. 4 písm. a), b), f), g), m), q), r), u), v), w), x), y), z), aa), ab),
af), ag),ah); § 28 ods. 5; § 28 ods. 12 písm. c); § 28 ods. 13; § 29 ods. 1 písm. a), c), d), h), j), k), l), o);
§ 29 ods. 2; § 30 ods. 1, 2, 3, 4; § 31 ods. 6, ods. 11 písm. a), b), c), d), e), f), g), h), i), j), k), l), m), n),

o), p), r), s), 12, 13, 14, 15, 17 písm. c); § 31 ods. 8; § 34 ods. 1 písm. a), b), c), d), f), g), h), i), j), k); §
34 ods. 3, 4, 5, 6; § 35; § 36; § 38 ods. 2, 3; § 39 ods. 1, 3; § 39 ods. 4 písm. a), b), c); § 39 ods. 5; §
40 ods. 2; § 41 písm. g), h), i), j), k), l); § 44 ods. 3; § 44 ods. 8 písm. a), d), e), m), q), r), s),v),w); § 44
ods. 9; § 45; § 46 ods. 1 písm. d), e); § 47 ods. 1 písm. d), e); § 47 ods. 2 písm. d), e); § 49; § 50 ods.
1, 2; § 51 písm. h), i); § 53 ods. 1, 5, 6; § 54 ods. 1 písm. a), b), c); § 57 ods. 1, 2, 4; § 59 ods. 1, 2, 3,

4, 5, 6, 8, 9, 10; § 61 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g), k); § 63 ods. 1; § 64 ods. 2 písm. c), d), e); §
65 ods. 1 písm. b), g), h), i), j), k), l), m), t); § 66 ods. 2, 3, 5; § 70; § 72; § 73 ods. 10; § 74 ods. 2 a 3;
§ 75 ods. 2, 3; § 76 ods. 6, 7, 8, 9, 10; § 77 ods. 3 a 4; § 78; § 79 ods. 15, 19; § 81 ods. 9; § 125 ods.
1, 2, 3, 4, § 135ea ods. 3; § 135eb ods. 6, 7, 8; § 135ec; § 135k.
53. Podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch, pokutu od 1 500 eur do 200 000 eur uloží príslušný orgán

štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá
poruší alebo koná v rozpore s § 17 ods. 1 písm. a), b), j); § 19 ods. 1 písm. a), d); § 19 ods. 3; § 21ods.
1; § 21 ods. 3 písm. a), l), m); § 26 ods. 1 písm. a); § 28 ods. 4 písm. c), d); § 29 ods. 1 písm. b);§ 44
ods. 8 písm. b), c); § 51 písm. a); § 64 ods. 1; § 65 ods. 1 písm. a); § 89 ods. 1; § 97.
VI. Právne posúdenie veci Najvyšším správnym súdom

54. Skôr ako kasačný súd pristúpi k jadru odôvodnenia tohto rozsudku, poukazuje na niekoľko
základných východísk, ktoré determinovali jeho rozhodnutie vo veci. V prvom rade je to skutočnosť, že
Najvyšší správny súd nerozporuje, že jazykový výklad právnej normy je len jedným z prístupov, ktoré
sa uplatňujú pri interpretácii právnej úpravy a že tento môže byť vhodne a primerane dopĺňaný inými
výkladovými metódami, súdená vec je však vecou správneho trestania, ktorá vykazuje niekoľko špecifík

a vyžaduje preto podstatne obmedzenejší interpretačný prístup.
55. Po druhé, v zhode so správnym súdom, kasačný súd potvrdzuje, že výrokom rozhodnutí správnych
orgánov je možné „odpustiť" určité nedostatky - najmä v prípade, ak ide o vady formálnej povahy
- toto východisko je však potrebné mimoriadne opatrne aplikovať vo veciach správneho trestania, ato práve z dôvodu špecifík, ktoré sú s týmto druhom konania spojené. Zjednodušene povedané, aj
keď kasačný súd dlhodobo reprobuje prehnane formalistické prístupy k výrokom rozhodnutí správnych
orgánov (a to najmä v prípadoch, ak by len tieto mali viesť k zrušeniu predmetných rozhodnutí súdom

a naviac v prípadoch, kedy nie je možné v novom konaní predpokladať priaznivejší výsledok pre
žalobcu), uplatňovanie tohto prístupu musí byť zo strany správnych súdov mimoriadne opatrené (k tomu
porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 2Sž/25/2011 zo dňa 15.
februára 2012 - podľa ktorého „...je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte
musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie

nebolo zameniteľné s iným konaním. [...] V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne
i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie
je subjekt postihnutý. [...] Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú
pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom
je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení
rozhodnutia."). Osobitne je pritom potrebné rozlišovať medzi tým, či sa naozaj jedná o formálnu vadu

výroku, ktorú je možné preklenúť jednoduchým výkladom, alebo či sa jedná o nezákonnosť materiálnej
povahy, ktorá sa vo výroku prejavila.
56. Zo skutkovej vety uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ sa mal dopustiť
„porušenia § 97 ods. 1 písm. e) bod 2. zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný orgán štátnej
správy v odpadovom hospodárstve o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku zariadenia

na zhodnocovanie odpadov, ktorého prevádzkovanie bolo povolené [...]", pričom z hľadiska právnej
kvalifikácieuvedenéhoskutku,prvostupňovýsprávnyorgán(InšpektorátživotnéhoprostrediaBratislava)
vo výroku rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ „uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona č. 79/2015 Z. z. [...]".
57. Z napadnutého rozsudku správneho súdu vyplýva, že tento sa s predmetným výrokom plne stotožnil.

Na strane druhej, sťažovateľ správnemu súdu vyčíta, že vec nesprávne posúdil - pripísal mu ako správny
delikt porušenie povinnosti, ktorú mu zákon v ustanovení § 97 vôbec neukladá a zároveň správny súd
akceptoval, že mal porušiť ustanovenie § 117 ods. 4 zákona o odpadoch, keď sťažovateľ tvrdí, že z
daného ustanovenia nevyplývajú žiadne znaky skutkovej podstaty správneho deliktu.
58. Prvá a zároveň najpodstatnejšia otázka, s ktorou sa musel Najvyšší správny súd vysporiadať (v

zmysle kasačných bodov) bolo potom to, či správny súd postupoval správne, ak ustanovenie § 97
ods. 1, písm. e), bod 2 zákona o odpadoch interpretoval tak, že z neho vyplýva povinnosť, ktorú
sťažovateľ porušil, resp. či týmto konaním naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §
117 ods. 4 zákona o odpadoch. Takto to totiž ustálili orgány verejnej správy (k tomu pozri bod 57 vyššie)
a zamietnutím správnej žaloby sťažovateľa predmetné právne posúdenie správny súd napadnutým

rozsudkom odobril.
59. Z napadnutého rozsudku (k tomu pozri najmä body 48 až 50 napadnutého rozsudku) pritom v
tejto súvislosti vyplývajú tri významné okolnosti, a to a) správny súd v napadnutom rozsudku výslovne
potvrdil, že ustanovenie § 97 zákona o odpadoch explicitne upravuje kompetenciu príslušného orgánu
štátnej správy udeliť súhlas na vydanie prevádzkového poriadku, t. j. nie povinnosť sťažovateľa požiadať

o udelenie súhlasu s prevádzkovým poriadkom, keď zároveň b) povinnosť žalobcu o takýto súhlas
požiadať vyvodil správny súd zo zákona o odpadoch jeho logickým a systematickým výkladom a -
napokon - c) správny súd sa stotožnil aj so záverom orgánov verejnej správy, že sťažovateľ naplnil
„všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch".
60. Skôr ako kasačný súd pristúpi k podrobnému odôvodneniu svojich záverov, poukazuje v prvom

rade na akúsi odbornú notorietu, podľa ktorej postihovanie správnych deliktov podlieha - v otázkach s
tým súvisiacich právnych garancií - obdobnému režimu ako postihovanie za trestné činy (k tomu pozri
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/44/2011 - „[...] i na rozhodovanie
o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ust. § 35 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov), dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach

a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie"", príp.
sp. zn. 4Sžo/39/2014 - „Vychádzajúc z čl. VI. ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty
o správnych sankciách schváleného výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o
správnych sankciách"), ako i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister

vs. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne
delikty (priestupky, iné správne delikty právnických osôb) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný
postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom
zákone a v trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému jevyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania
o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych
sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne

zavedené záruky v trestnom konaní."
61. Tieto východiská (opakovane) potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, a to napr. v rozhodnutí
vo veci sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018 - „Trestanie za správne delikty podlieha rovnakému
právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný čl.
7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená.".
62. V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj v spojení s § 195 SSP, Najvyšší správny súd v ďalšom
poukazuje na vybranú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. II. ÚS
476/2016 zo 17. januára 2018), ktorá sa venovala vybraným zásadám deliktuálneho postihovania, a
ktorú považuje konajúci súd za relevantnú aj v tejto veci:
„[...]článok7ods.1dohovoru,akoajčl.49ústavytedazakotvujújedenzťažiskovýchprincípovtrestania,

a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu
retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia)
aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo
je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované
extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen,

nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum
crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená,
môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (porov.
Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1993, bod 52; JELÍNEK, J. a kol. Trestní
právo hmotné: obecná část, zvláštní část. 2. vydání. Praha : Linde, 2006, s. 25 - 29).

[...] ústavný súd už odôvodnil, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických
osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný
postih za trestné činy a že je rovnako potrebné v rámci správneho trestania aplikovať čl. 7 ods. 1
dohovoru (k aplikovaniu princípu nullum crimen, nulla poena sine lege na správne trestanie porov.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6 A 173/2002) a čl. 49 ods. 1 ústavy [...]."

63.ZvyššiecitovanéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikytiežvyplýva,žetentovosvojej
judikatúre „...opakovane zdôraznil, že analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a
teda aj v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená (pozri sp. zn. PLz.
ÚS 3/2014: «Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie
vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége" zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39

Listinyzákladnýchprávaslobôd»;ďalejpozriajsp.zn.II.ÚS792/2014,bod13.5).Totovylúčenievyplýva
z už opísanej zásady nullum crimen, nulla poena sine lege stricta zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 7 ods.
1 dohovoru. K rovnakému záveru dospel napr. aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý výstižne a
jasne vyriekol, že „použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze
tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka

řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, najejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem" (rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 27/2008 zo 16. apríla 2008)."
64. Analógia v neprospech obvineného je v trestnom práve hmotnom (a primerane potom aj v rámci
deliktuálneho správneho práva) neprípustná aj podľa doktríny (k tomu pozri napr. „V slovenskom
trestnom práve hmotnom je použitie analógie v neprospech páchateľa (in malam partem) neprípustné.

Táto neprípustnosť je prejavom zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege. Analógia v
trestnom práve je teda neprípustná v otázkach - rozširovania podmienok trestnej zodpovednosti, -
druhu, výšky a podmienok ukladania trestov a ochranných opatrení." In: Ivor, J., Polák, P., Záhora,
J. Trestné právo hmotné I. Všeobecná časť (2. vydanie), Wolters Kluver : Bratislava, 2021, ISBN:
978-80-571-0408-7, str. 52).

65. Napokon, aj aktuálna rozhodovacia prax správnych súdov pristupuje k predmetným otázkam striktne
- napr. sp. zn. BA-6S/175/2019 zo dňa 11.09.2024 (Správny súd v Bratislave) - „Správne trestanie,
resp. posudzovanie zodpovednosti za správny delikt v oblasti verejnej správy je oblasťou, ktorá sa
približuje výkonu trestného súdnictva, a to najmä v súvislosti uplatňovaním zásad trestného konania a
dodržiavaním záruk spravodlivého procesu najmä voči tomu, kto je obvinený, a preto má rozhodovanie

voveciachsprávnehotrestaniasvoješpecifiká.Narozhodovanieosprávnomdeliktesúkladenézvýšené
požiadavky v prvom rade na určitosť identifikácie konania, ktoré je sankcionované, nakoľko postihnúť
páchateľa správneho deliktu je možné len v prípade, ak je naplnená skutková podstata správneho deliktu
stanoveného v zákone. Z vymedzenia skutkovej podstaty správneho deliktu musí byť preto jasný objekt,ktorýjepríslušnýmustanovenímchránený,akoajkonanieresp.nekonanie,ktorýmurčenýsubjektnaplní
skutkovúpodstatusprávnehodeliktu[...].Vzhľadomnauplatňovaniezásadtrestnéhokonaniajerovnako
aj v prípade vyvodzovania zodpovednosti za správny delikt neprípustný extenzívny výklad, či právna

analógia v neprospech účastníka konania a v plnom rozsahu platia princípy nullum crimen sine lege,
ako aj nulla poena sine lege, resp. in dubio mitius (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Asan/21/2018 zo dňa 17.12.2019)."
66. V zhode so sťažovateľom - a vychádzajúc aj z princípov a požiadaviek uvedených vyššie v bodoch
60 až 65 tohto rozsudku - poukazuje kasačný súd na to, že ustanovenie § 97 ods. 1 písm. e),

bod 2 zákona o odpadoch neukladá sťažovateľovi povinnosť požiadať o udelenie súhlasu s vydaním
prevádzkového poriadku („(1) Orgány štátnej správy odpadového hospodárstva udeľujú súhlas na e)
vydanie prevádzkového poriadku, bod 2. zariadenia na zhodnocovanie odpadov okrem zariadenia
na zhodnocovanie biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu zo zelene [...]"). Jedná sa o tzv.
kompetenčnú normu, ktorá vymedzuje verejnomocenské oprávnenie orgánu verejnej správy. Uvedené
nie je možné - pre účely deliktuálneho konania - stotožňovať s tým, že z uvedenej normy vyplýva

povinnosť sťažovateľa o vydanie takéhoto súhlasu požiadať.
67.Skutočnosť,žezákonodarcazverilvzákoneurčitémuorgánuverejnejsprávykonkrétnukompetenciu
ešte neznamená, že len samotné neiniciovanie výkonu tejto kompetencie zo strany adresáta právnej
normy bez ďalšieho napĺňa znaky správneho deliktu. Podľa názoru kasačného súdu je potrebné
rozlišovať medzi tým, že niekto nepožiada o určitý verejnomocenský úkon, ktorý sa ku konkrétnej

činnosti zo zákona viaže a tým, že určitú činnosť vykonáva bez takéhoto verejnomocenského úkonu.
Je pritom na zákonodarcovi, čo z uvedených konaní bude definovať ako správny delikt a s tým
súvisiace bremeno (najmä v otázke určitosti deliktuálnej právnej normy) je práve na ňom. Kasačný súd
v tejto súvislosti poukazuje napr. na to, že skutočnosť, že určitý orgán verejnej správy je oprávnený
vydávať vodičské preukazy ešte neznamená, že ten, kto o jeho vydanie nepožiadal, naplnil nepodaním

žiadosti znaky správneho deliktu. Na strane druhej, ak by niekto viedol motorové vozidlo bez toho, aby
vodičským oprávnením disponoval, bol by postihnutý za samotný skutok vedenia motorového vozidla
bez vodičského oprávnenia, nie za to, že nepožiadal o vydanie vodičského preukazu. Podľa kasačného
súdu nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že vlastná právomoc určitého orgánu (napr. udeľovať súhlas
s prevádzkovým poriadkom) - pre účely deliktuálneho konania - automaticky znamená, že nepodanie

žiadosti o schválenie prevádzkového poriadku predstavuje autonómny správny delikt, resp. samostatne
postihnuteľné protiprávne konanie.
68. V súdenej veci pritom správne orgány ako zodpovednostné konanie pričítali sťažovateľovi to,
že tento mal porušiť povinnosť požiadať o udelenie súhlasu podľa § 97 ods. 1 písm. e), bod 2
zákona o odpadoch. Takto to uviedli aj do skutkovej vety prvostupňového rozhodnutia (ktoré bolo

rozhodnutím žalovaného potvrdené), pričom z uvedeného zákonného ustanovenia žiadna takáto
povinnosť sťažovateľovi explicitne nevyplýva.
69. Toto, paradoxne, nerozporuje ani správny súd, keďže aj on sám existenciu tejto povinnosti (a
následne jej nedodržanie ako správny delikt) odvodzuje od širšieho výkladu právnej úpravy - uplatňujúc
logický a systematický výklad zákona (k tomu porovnaj napr. body 49 a 50 napadnutého rozsudku).

Predmetným úvahám správneho súdu Najvyšší správny súd nemôže vyčítať nelogickosť a iracionalitu,
má však za to, že v napadnutom rozsudku absentujú úvahy správneho súdu k tomu, či, resp. prečo
je podľa správneho súdu možné tieto postupy (t. j. potrebu dodatočného logického a systematického
výkladuzákonaktomu,abymohlabyťpovinnosťsťažovateľavôbecustálená,keďžezozákonavýslovne
nevyplýva) akceptovať ako postačujúce na to, aby bol sťažovateľ za nepodanie žiadosti o udelenie

súhlasu s prevádzkovým poriadkom postihnutý, a to primárne v kontexte zásady nullum crimen sine lege
(certa) - (k tomu pozri tento rozsudok vyššie).
70. V zhode so sťažovateľom, kasačný súd považuje za dôvodnú aj tú jeho argumentačnú líniu, podľa
ktorej len samotné zaradenie ustanovenia § 97 zákona o odpadoch do ustanovenia § 117 ods. 4 zákona
o odpadoch nemôže viesť bez ďalšieho k záveru, že nepožiadaním o udelenie súhlasu s prevádzkovým

poriadkom, sťažovateľ naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. Týmto krokom zákonodarcu
totiž nie je negované to, že ustanovenie § 97 ods. 1 písm. e) zákona o odpadoch žiadnu povinnosť
sťažovateľovi neukladá.
71. Ustanovenie § 117 ods. 4 zákona o odpadoch určuje, že „Pokutu od 1 500 eur do 200 000 eur
uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe -

podnikateľovi, ktorá poruší alebo koná v rozpore s § 17 ods. 1 písm. a), b), j); [...]; § 97." (pozn.: pre účely
tohto bodu odôvodnenia je znenie právnej normy krátené). Porušiť povinnosť alebo konať v rozpore
s určitým zákonným ustanovením je v zásade v deliktuálnom režime možné len v prípade, ak takúto
povinnosť konkrétne (odkazované) zákonné ustanovenie obsahuje.72. Všetky ustanovenia, na ktoré § 117 ods. 4 zákona o odpadoch odkazuje (k tomu pozri úplné znenie v
bode 53 tohto rozsudku) výslovne upravujú určité povinnosti, ktorých nositeľom je právnická osoba, príp.
fyzická osoba - podnikateľ, príp. vymedzujú konkrétne činnosti, na ktoré je potrebné osobitný právny

titul ako zákonný predpoklad, resp. podmienka ich výkonu. Vo vzťahu k nim potom nie je možné nič
rozporovať v tom zmysle, že sa podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch postihuje to, že určitá osoba
"poruší" alebo „koná v rozpore" s konkrétnym zákonným ustanovením uvedeným v § 117 ods. 4 zákona
o odpadoch (tak, ako to predpokladá v návetie ustanovenia § 117 ods. 4 zákona o odpadoch). Jedinú
výnimku z uvedeného však predstavuje práve ustanovenie § 97 zákona o odpadoch. Aj ono je síce

uvedenév§117ods.4zákonaoodpadoch,avšaknarozdielodvšetkýchostatnýchustanovení,neurčuje
žiadnu povinnosť adresátom správy, ale obsahuje vymedzenie právomoci orgánu verejnej správy na
realizáciu určitého úkonu (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Správny súd sa však uvedenému v
napadnutom rozsudku dostatočne nevenoval (v kontexte právnej kvalifikácie skutku), a preto právne
posúdenie tejto otázky z jeho strany vykazuje znaky predčasnosti, resp. neúplnosti.
73. V súhrne je potom možné uviesť nasledovné:

a) výrokom prvostupňového rozhodnutia (potvrdeného rozhodnutím žalovaného) sa v skutku tvoriacom
predmet tohto konania sťažovateľovi kladie za vinu, že porušil ustanovenie § 97 ods. 1 písm. e), bod 2
zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný orgán o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového
poriadku, avšak z ustanovenia § 97 sťažovateľovi žiadna takáto povinnosť explicitne nevyplýva (toto
nerozporuje ani správny súd),

b) správny súd povinnosť sťažovateľa požiadať o udelenie súhlasu s vydaním prevádzkového poriadku
nevyvodil výslovne priamo zo znenia ustanovenia § 97 zákona o odpadoch, ale uplatnením rôznych
výkladových metód (logický výklad a systematický výklad) zákona ako celku, pričom z napadnutého
rozsudku nevyplýva, či tento svoj prístup akokoľvek konfrontoval vo vzťahu k zásade nullum crimen sine
lege (certa),

c) výrokom prvostupňového rozhodnutia (potvrdeného rozhodnutím žalovaného) sa v skutku tvoriacom
predmet tohto konania konštatuje, že sťažovateľ predmetným konaním „naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4" zákona o odpadoch, pričom naplnenie znakov správneho
deliktu sa má odvíjať od toho, že sťažovateľ mal porušiť povinnosti uvedené v § 97 citovaného zákona.
Správny súd však v napadnutom rozsudku výslovne neriešil, či môžu byť naplnené znaky skutkovej

podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch tak, že sa síce deklaruje, že
sťažovateľ porušil určitú povinnosť, avšak zákon mu takúto povinnosť výslovne neukladá.
74. Za všetkých vyššie uvedených okolností sa potom kasačný súd s napadnutým rozsudkom (v
príslušnej časti) nemohol stotožniť. Skutočnosti uvedené vyššie v tomto rozsudku odôvodňujú zrušenie
napadnutého rozsudku a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Správny súd sa pritom v rámci nového

konania osobitne vysporiada so zásadou nullum crimen sine lege (certa), a to v tom zmysle, či je právna
úprava dostatočne určitá vo vzťahu ku skutku, za ktorý sa postih uložil, resp. vo vzťahu k znakom
predmetného správneho deliktu. V zmysle vyššie uvedených skutočností opätovne preskúma výrok
rozhodnutí správnych orgánov (osobitne prvostupňového rozhodnutia), a to v tom zmysle, či v nich
uvedené vymedzenie skutku a jeho právna kvalifikácia je správna - zákonná a v prípade, že v nich

identifikuje nedostatky, uplatňujúc princípy vzťahujúce sa na konania vo veciach správneho trestania
ustáli, či sú predmetné vady takej intenzity alebo takého rozsahu, že si to vyžaduje zrušenie žalobou
napadnutých rozhodnutí. Ak by v rámci nového konania vo veci súd dospel k záveru, že konanie
sťažovateľa malo byť právne kvalifikované inak, posúdi zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy
v zmysle tejto právnej kvalifikácie (a to najmä v tom zmysle, či prípadné nesprávne uvedenie zákonného

ustanovenia vo výroku rozhodnutia spôsobuje jeho nezákonnosť a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že
sa jedná o vec správneho trestania a prihliadajúc na to, že vo veci bol sťažovateľ postihnutý celkovo
za štyri skutky, správny súd (v rozsahu podľa § 195 SSP) overí zákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov - v zmysle vyššie uvedených záverov kasačného súdu - aj vo vzťahu k ostatným výrokom
prvostupňového rozhodnutia (ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného). Pre úplnosť kasačný súd

dopĺňa, že zrušujúci výrok tohto rozhodnutia per se neznamená, že žaloba sťažovateľa je dôvodná a
že jej má správny súd vyhovieť.
75.Napokonkasačnýsúdpripomína,žeakbyajodhliadolodvyššieuvedenýchšpecifíkspojenýchstým,
že sa jedná o vec správneho trestania, a to najmä v kontexte zásad správneho trestania (nullum crimen
sine lege a pod.), uvádza, že aj vo všeobecnej rozhodovacej praxi súdov platí požiadavka - za určitých

okolností - uplatňovať zásadu „in dubio mitius" (k tomu porovnaj napr. Ústavný súd Slovenskej republiky -
sp. zn. I. ÚS 241/2007 „Z tejto maximy potom vyplýva, že [...] pri de facto odnímaní časti nadobudnutého
vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak
povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubiomitius (Ústavný súd Českej republiky rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 666/02)."), resp. „in dubio libertate" (k
tomuporovnajnapr.ÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky-sp.zn.II.ÚS106/2022-„[...]princíp„indubiopro
libertate" plynie priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 listiny) a predstavuje

„štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu, vyjadrujúci prioritu jednotlivca a jeho slobody pred
štátom"(porovnajnálezÚstavnéhosúduČeskejrepublikyč.k.I.ÚS557/05z24.7.2007).Vnadväznosti
na uvedené nie je prípustné vykladať medzerovitú právnu úpravu v neprospech jednotlivca, pretože
verejná moc nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú sama spôsobila (obdobne napr. nález
Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 782/06 z 8. 1. 2009)." Preto bude dôvodné, aby správny

súd svoje závery vo veci verifikoval, resp. konfrontoval - popri základných testoch spojených s tým, že
ide o vec deliktuálnej povahy - aj v tom zmysle, či nie je uvedené východiská potrebné uplatniť aj v
súdenej veci, a to napr. v kontexte prípustnosti viacerých výkladov súvisiacej právnej úpravy .
76. Ako obiter dictum Najvyšší správny súd uvádza, že v bode 51 napadnutého rozsudku správny súd
poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, podľa ktorého „(1) Prevádzkovateľ
zariadenia na zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie") je

okrem plnenia povinností podľa § 14 povinný - b) prevádzkovať zariadenie v súlade so schváleným
prevádzkovým poriadkom, ak v § 97 ods. 1 písm. e) druhom bode nie je ustanovené inak". Zároveň
uviedol, že porušenie povinnosti podľa § 97 ods. 1 písm. e), bod 2 zákona o odpadoch spočíva v tom,
že prevádzkovateľ nepožiadal o súhlas s prevádzkovým poriadkom, čo potom napĺňa znaky správneho
deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch v spojení s § 97 (pričom k uvedenému už kasačný súd

vyslovil svoje názory vyššie). Podľa názoru správneho súdu je potrebné uvedené protiprávne konania
striktne rozlišovať.
77. K uvedenému sa žiada uviesť, že ak zo skutkových okolností konkrétnej vecí vyplýva, že určitý
subjekt prevádzkuje zariadenie bez schváleného prevádzkového poriadku (§ 117 ods. 1 písm. b)
zákona o odpadoch), a to osobitne v prípade, ak podanie žiadosti o súhlas s prevádzkovým poriadkom

zákon explicitne ako povinnosť prevádzkovateľa ani neuvádza a nesplnenie tejto povinnosti výslovne
nedefinuje ako správny delikt, potom sa javí ako nelogické „izolovať" nepožiadanie o udelenie súhlasu
s prevádzkovým poriadkom do podoby samostatného správneho deliktu. Naopak, v takýchto prípadoch
sa ako racionálna javí skôr taká interpretácia zákona, ktorá absenciu predchádzajúceho schválenia
prevádzkového poriadku subsumuje pod porušenie povinnosti podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o

odpadoch, z ktorého ustanovenia vyplýva, že príslušná osoba je povinná prevádzkovať zariadenie
„v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom". Ak totiž účelom predchádzajúceho súhlasu s
prevádzkovým poriadkom je bezpečné prevádzkovanie samotnej činnosti, potom nie je dôvodné - najmä
v prípade, ak to zákon ani výslovne neurčuje - aby sa za správny delikt považovalo nepodanie žiadosti
o súhlas s prevádzkovým poriadkom. Skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 17 ods. 1 písm. b)

zákona o odpadoch totiž - podľa kasačného súdu - môže príslušná osoba naplniť dvoma spôsobmi: (i)
tým, že prevádzkový poriadok má orgánom verejnej správy odsúhlasený, avšak zariadenie prevádzkuje
v rozpore s ním, ale tiež tak, že (ii) zariadenie prevádzkuje bez odsúhlaseného prevádzkového
poriadku, keďže aj v takom prípade porušuje povinnosť prevádzkovať ho „v súlade so schváleným
prevádzkovým poriadkom". Ak by napr. zákon o odpadoch vymedzoval, že správnym deliktom je to,

že prevádzkovateľ najneskôr 60 dní pred začiatkom prevádzkovania zariadenia nepožiada o udelenie
súhlasu s prevádzkovým poriadkom, vtedy by bolo dôvodné porušenie tejto povinnosti vnímať ako
samostatný správny delikt.
78. Paradoxne, sám žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, ako aj vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti
viazal postih sťažovateľa aj na ustanovenie § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch (k tomu pozri

napr. str. 3 vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe), keď zároveň vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti
uviedol (str. 2, tretí odsek zdola), že správny súd v napadnutom rozsudku dospel k správnemu záveru,
„že správny orgán uložil sankciu na základe riadne identifikovanej povinnosti prevádzkovateľa podľa
ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) v spojení s § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch". Toto
tvrdenie však nezodpovedá obsahu (odôvodneniu) napadnutého rozsudku, keďže správny súd - práve

naopak - striktne diferencoval medzi správnym deliktom podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch
a porušením povinnosti podľa § 97 ods. 1 písm. e) zákona o odpadoch (v spojení s § 117 ods. 4).
79. Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší správny súd vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie,
bude nevyhnutné, aby sa tento v novom konaní vysporiadal s tým, či sťažovateľ vytýkaným nekonaním
(nepodanie žiadosti o schválenie prevádzkového poriadku) naplnil znaky samostatného správneho

deliktu, príp. či za okolností uvedených vyššie v tomto rozsudku, nie je relevantné jeho konanie
subsumovať pod iný správny delikt. V prípade, že by tomu tak bolo, následne vo vzťahu k tomuto
správnemu deliktu preskúma zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (najmä vo vzťahu k
požiadavkám kladeným na výrok sankčného rozhodnutia).80. Vychádzajúc z dôvodov, na základe ktorých bola vec vrátená správnemu súdu na ďalšie konanie,
kasačnýsúdnevenovalvtomtokonaníväčšípriestorďalšejnámietkesťažovateľa,ktorásatýkalaúdajne
nesprávnychprávnychzáverovsprávnehosúduotom,žeuloženásankciaboladostatočneodôvodnená.

Podrobné skúmanie dôvodnosti predmetných námietok sťažovateľa by bolo predčasné, keď vec bola
vrátená na ďalšie konanie správnemu súdu s pokynom opätovného právneho posúdenia zákonnosti
samotného výroku ku skutku, resp. k jeho právnej kvalifikácii (k tomu pozri bod 79 tohto rozsudku).
Nadväzujúca sankcia, jej primeranosť a jej odôvodnenie je potom v tomto zmysle sekundárna právna
otázka.

81. Kasačný súd teda v tomto konaní (a to aj vzhľadom na dôvody vrátenia veci na ďalšie konanie)
zameral svoju prieskumnú pozornosť výlučne na okolnosti, ktoré boli v kasačnej sťažnosti namietnuté v
súvislosti s právnou kvalifikáciou predmetného skutku, resp. s tým, že sťažovateľ mal byť postihnutý za
porušeniepovinnosti,ktorúmuzákonvýslovneneukladá.Uvedenébolodôvodnévzhľadomnaprocesnú
logiku veci, keď opodstatnenosť čo i len jednej z predmetných kasačných námietok musela viesť k
záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti a nevyhnutnosti napadnutý rozsudok zrušiť. Ďalším právnym

a skutkovým okolnostiam veci sa potom kasačný súd nevenoval a tieto podrobne neskúmal (napr.
námietka sťažovateľa ohľadom inštitútu tzv. materiálneho korektívu a i.).
82. O trovách kasačného konania rozhodne podľa § 467 ods. 3 SSP správny súd v rámci nového
rozhodnutiavoveci(„Akkasačnýsúdzrušírozhodnutiesprávnehosúduavecmuvrátinaďalšiekonanie,
správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.")

83. Toto rozhodnutie bolo prijaté kasačným senátom Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0
(jednomyseľne) - (§ 463, § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.